• Životopis autora

    Rudolf FABRY sa narodil 8. februára 1915 v Budmericiach. Po maturite na gymnáziu v Trnave (1933) študoval v rokoch 1933 – 1937 odbor kreslenie
    Rudolf FABRY sa narodil 8. februára 1915 v Budmericiach. Po maturite na gymnáziu v Trnave (1933) študoval v rokoch 1933 – 1937 odbor kreslenie a zemepis na Českom vysokom učení technickom v Prahe. Po ukončení vysokej školy sa vrátil na Slovensko a natrvalo sa usídlil v Bratislave. Niekoľko rokov pracoval v Bratislave ako úradník. Od roku 1947 sa začal venovať novinárskemu povolaniu, pôsobil vo viacerých periodikách – v denníku Práca, v týždenníkoch Nedeľa, Život, Film a divadlo, Kultúrny život. V období 1960 – 1965 bol spisovateľom v slobodnom povolaní, potom dva roky pracoval v Slovenskom ústredí knižnej kultúry a znova sa vrátil k žurnalistike, a to ako šéfredaktor týždenníka Expres (1969 – 1971). Dva roky bol spisovateľom na voľnej nohe a napokon zavŕšil svoje novinárske pôsobenie v periodiku Výtvarný život, kde pracoval ako šéfredaktor od roku 1973 až do odchodu na dôchodok v roku 1975. Zomrel v Bratislave 11. februára 1982.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Takým zvony nezvonia (1978, zbierka poviedok)

    Poézia

    • Uťaté ruky (1935)
    • Vodné hodiny hodiny piesočné (1938)
    • Ja je niekto iný (1946)
    • Kytice tomuto životu (1953)
    • Každý sa raz vráti (1964)
    • Nad hniezdami smrti vánok (1969)
    • Pozvanie nebies. Poéma o kozmonautoch (1972)
    • Zobrané spisy 1 / Odvíjanie času (1972)
    • Skala nekamenná bralo neskalnaté (1973)
    • Zobrané spisy 2 / V štyroch krajinách ticha (1973)
    • Pieseň revolúcie (1976)
    • Na štít ruža krváca (1977)
    • Metamorfózy metafor (1978)
    • Zobrané spisy 3 / Piesne po sne (1980)

    Pre deti a mládež

    • Kresby z malej dlane a veršíky na ne (1950)

    Rozhlasová tvorba

    • Ranní učitelia (1972)
    • Deň bryndzových halušiek (1973)
    • Nezábudky v noci nehovoria (1974)
    • Po svoju mŕtvolu do Indie (1974)

    Publicistika

    • Perom chváľ, perom páľ (1956)
    • Salam alejkum. Rozprávanie o starom a novom Egypte (1958)
    • Stará dobrá loď (1962)
    • Stretnutie pod sakurami. Reportáže z EXPO '70 a z Japonska (1971)
    • Tak chutí svet (1978)

    Editorská činnosť

    • Slnovraty (1974, výber)
  • Charakteristika tvorby

    Fabryho básnické začiatky sa datujú do prvej polovice 30. rokov dvadsiateho storočia, keď publikoval v časopisoch Svojeť a Postup. Ako

    Fabryho básnické začiatky sa datujú do prvej polovice 30. rokov dvadsiateho storočia, keď publikoval v časopisoch Svojeť a Postup. Ako osemnásťročnému mu v roku 1933 vyšlo sedem básní v Antológii slovenskej poézie. Na básnikovo ďalšie autorské formovanie mal výrazný vplyv jeho pobyt v Prahe, kde sa prostredníctvom českých prekladov zoznamoval s európskou básnickou avantgardou, predovšetkým so surrealizmom, ktorý v tom čase začínal prenikať aj do českej poézie (V. Nezval, K. Teige). Fabryho básnickú prvotinu Uťaté ruky dnes literárna historiografia právom pokladá za nástup surrealizmu (nadrealizmu) v slovenskej literatúre. Tvorivá metóda, spôsob výstavby básnického obrazu išli rázne proti dobovým estetickým konvenciám, opierajúcim sa prevažne o novosymbolistický kánon, a to v takej miere, že jeho verše sa vnímali priam ako provokácia. Básnik tu uplatnil metódu voľného radenia asociácií, spontánnej uvoľnenej obraznosti, miestami princípy tzv. kŕčovitej krásy a prezentoval sa aj tzv. automatickými textami. Príklon k úsiliu o nové umelecké videnie reality a rozchod so starými básnickými postupmi sa prejavuje aj v špecifických estetických gestách, akými je napríklad prečiarknutie názvu prvej časti zbierky Prológ, či využitie detských riekaniek v záverečnej časti nazvanej Fair play. Mladý lyrik sa tak stal akýmsi duchovným otcom surrealizmu, hoci samotná nadrealistická básnická skupina sa sformovala až v roku 1938. Surrealistickú (nadrealistickú) básnickú metódu Fabry rozvinul vo svojej druhej zbierke Vodné hodiny, hodiny piesočné. Uplatnil ju jednak v básňach – pásmach a jednak v dvoch krátkych prozaických textoch, ktoré boli súčasťou knihy. Pre tvorcovu obraznosť tu bola charakteristická metafora budovaná na princípe spájania významovo vzdialených či protikladných slov, pričom v hojnej miere išlo o genitívnu metaforu, ktorá je najmä pre ranú fázu slovenského nadrealizmu typická. Poézia tu nadobúda fantazijný, snový, pocitový ráz. V básnickej skladbe Ja je niekto iný vyvrcholilo Fabryho umelecké hľadačstvo. Úryvky z nej uverejnil ešte počas druhej svetovej vojny v nadrealistických zborníkoch Sen a skutočnosť (1940) a Pozdrav (1942) a v časopise Elán. Prevládajú v nej apokalyptické vízie (objavujúce sa už aj v predchádzajúcich knihách), ktoré sú reakciou na fašistický totalitarizmus a vojnu. V dvoch pásmach skladby si básnik vytvoril postavu Fénea – "diabla metafory", ktorý ho sprevádza bájnym svetom utrpenia a hrôzy. Povojnový básnický vývin R. Fabryho bol značne kontroverzný. Po nastolení komunistickej diktatúry v Československu sa básnik najprv nadlho odmlčal, potom sa prihlásil zbierkou Kytice tomuto životu, ktorá prinášala občiansku lyriku, avšak stvárnenú v intenciách vládnucej ideológie a metódy tzv. socialistického realizmu. K úspešným Fabryho zbierkam možno zaradiť najmä Nad hviezdami smrti vánok Skala nekamenná bralo neskalnaté, ktorá je venované pamiatke romantického básnika Janka Kráľa, a publikáciu Metamorfózy metafor, v ktorej k vlastným surrealistickým kolážam napísal texty na spoločensky aktuálne témy. Najvýznamnejšou hodnotovo najucelenejšou časťou básnického diela Rudolfa Fabryho sú knihy, ktoré vydal v 30. a 40. rokoch. Vtedy autor stál pri zrode slovenského nadrealizmu, pôsobil naň inšpiratívne a jeho tvorba spolu s dielami ostatných nadrealistov predstavovala dôležitý vývinový impulz. Pokiaľ ide o ostatné žánre, ktorým sa básnik venoval (próza, publicistika, rozhlasové hry), autor sa nezaradil medzi ich popredných reprezentantov, s výnimkou kníh reportáží, ktoré sa svojho času stretli so značnou čitateľskou popularitou. R. Fabry sa venoval aj výtvarnej tvorbe, konkrétne grafike a kolážam. Niektoré svoje knihy sám ilustroval, ale ilustroval aj diela viacerých svojich básnických druhov. Podieľal sa aj na zostavovaní reprezentačných výtvarných publikácií.

    Igor Hochel

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Verše Rudolfa Fabryho boli preložené do viacerých jazykov (nemčina, ruština, čeština, bulharčina, poľština, maďarčina a i.), vychádzali

    Verše Rudolfa Fabryho boli preložené do viacerých jazykov (nemčina, ruština, čeština, bulharčina, poľština, maďarčina a i.), vychádzali v časopisoch, ale aj v antológiách slovenskej aj českej poézie.
    Ja je někdo jiný (1971 po česky)
    Weisse Nächte mit Hahn. Eine Anthologie der slowakishcen Poesie des. 20. Jahrhunderts (1996, nemecký výber)
    Malka zvezdna muzika. 101 slovaški stichotvorenija, (1996, bulharská antológia slovenskej poézie)

    Nenogistá roze (2011, výber básní, Lotyšsko, prel. Dagnija Dreika a Uldis Bérzinš - s podporou Komisie SLOLIA LIC) 

     

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    R. Fabry preložil poému čílskeho básnika Pabla Nerudu Kiež prebudí sa drevorubač (1951)
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠRANK, Jaroslav: Skica skice k jednému mestskému toposu slovenskej poézie po roku 1948. In: Fraktál , roč. 1, 2018, č. 2, s. 100. ŠIKULA,

    ŠRANK, Jaroslav: Skica skice k jednému mestskému toposu slovenskej poézie po roku 1948. In: Fraktál, roč. 1, 2018, č. 2, s. 100.

    ŠIKULA, Bystrík (zost.) – MIHÁLIK, Ladislav (vybral z pozostalosti) : Vyžarujúca krása. (Z pozostalosti Ruda Fabryho). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 6, s. 53 – 69.

    BÁBIK, Ján: Leonardo slovenskej kultúry. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 6, s. 48 – 52.

    Neuved. (CIFRA, Štefan?): Slovenský básnik Rudolf Fabry by sa dožil 100 rokov. In: Literárny týždenník, roč. XXVIII, 11. 2. 2015, č. 5 – 6, s. 2.

    VLNKA, Jaroslav: K chápaniu smrti v nadrealistickekj poézii. In: Slovenské pohľady, roč. IV + 130, 2014, č. 10, s. 82 – 89.

    JUHÁSOVÁ, Jana: Fabryho odvaha a strach z utópie. In: Uťaté ruky / Rudolf Fabry. Košice: European House of Poetry Košice, 2014, s. 60 – 69.

    JUHÁSOVÁ, Jana: Fabryho schizma (subjektu): úvahy nad básnickými litániami.
    In: Romboid, roč. 47, 2012, č. 3, s. 48 – 53.

    VLNKA, Jaroslav: Spanilá jazda a labutia pieseň. Rudolf Fabry: Uťaté ruky. (Recenzia).
     In: Slovenské pohľady, IV. + 119, 2003, č. 7 – 8, s. 257 – 258.

    MAŤOVČÍK, A.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin 2001.

    HAJKO, Dalimír: Krkolomné kolotoče poézie II. 2. Roky nádeje, roky poézie. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 2, s. 85 – 101.

    MIKULA, V.: Slovník slovenských spisovateľov. Praha 2000.

    KOCHOL, V.: Literárne reflexie. Bratislava 1979, s. 237 – 260.

    WINCZER, P.: Apokalypsa v poézii poľských katastrofistov (1932 – 1944) a v básnickej skladbe Rudolfa Fabryho Ja je niekto iný (1940 – 1945). In: Slavia, 1975, č. 1.

    TOMČÍK, M.: Básnické retrospektívy. Bratislava 1974, s. 258 – 287.

    BREZINA, J.: Princípy organizácie voľného verša Rudolfa Fabryho. In: Slovenská literatúra 15, 1968, s. 124 - 157.

    HAMADA, M.: Revolta a poézia Rudolfa Fabryho. In: Fabry, R., Uťaté ruky, Vodné
    hodiny, hodiny piesočné, Ja je niekto iný. Bratislava 1966.

    POVAŽANA, M.: Novými cestami. Bratislava 1963.

    TOMČÍK, M.: Slovenská nadrealistická poézia. Martin 1949.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Fabryho vzbura proti starému výrazu, u nás neobvyklá, je sprevádzaná i vzburou proti tematike a dnešnej spoločnosti

    Fabryho vzbura proti starému výrazu, u nás neobvyklá, je sprevádzaná i vzburou proti tematike a dnešnej spoločnosti a náboženstvu, pričom surrealistická metóda, ktorá bazíruje na dialektike a vtipe, slávi oprávnený úspech. Možno povedať, že len teraz je aj v slovenskej poézii dokončené rozbitie starého verša a zosmiešnenie starej tematiky.

    Michal Chorváth

    Fabryho prvá zbierka Uťaté ruky (1935) bola pre jedných predovšetkým básnickou provokáciou, neslýchanou mladíckou výtržnosťou v literatúre, ktorá si na také chuligánstva len ťažko navykala (a dosiaľ tuším nenavykla), pre iných zasa bola očakávaným novým slovom, odvážnym, mladým zvestovaním nových možností pre slovenskú poéziu. Naozaj, pokiaľ ide o prítomnosť zámerne provokujúcich momentov, neviem, či má Fabryho debut rovnocenného konkurenta v dejinách celej našej poézie.

    Stanislav Šmatlák

    Subjekt jeho básnickej výpovede je subjektom hravého imaginatívneho typu, produktom autorovej rozprávačskej virtuozity, neobmedzovaný prísnym básnickým kánonom štýlu a kompozície. (...) Fabryho básnický subjekt je v podstate subjekt nespokojný, hľadajúci, a tým aj revoltujúci a objavujúci.

    Pavol Plutko

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    NA KRIŽOVATKE (zo zbierky UŤATÉ RUKY )   Tu veštite mi z dlane sivej, tam éterové stehná milej zavolám

    NA KRIŽOVATKE (zo zbierky UŤATÉ RUKY)

     

    Tu veštite mi z dlane sivej,

    tam éterové stehná milej

    zavolám k prechádzke,

    ach, veštite mi z dlane sivej

    koľaje meteorov po láske.

     

    Pred hlavolamom rozcestí

    či vánok prajne šelestí,

    či oplačú ma nevesty,

    či uchytí ma zlatý vír,

    či stroskotania smutný chýr,

    ach, povedzte, čo vánok šelestí

    pred hlavolamom rozcestí.

     

     

    HNIEZDA (zo zbierky UŤATÉ RUKY)

     

    Na burácavých borinách

    tvojich pŕs drieme sen,

    keď prvotlačou pocelu

    sa meníš v pochodeň.

     

    V hlboké oblaky sa hrúžim

    pod klenbou tvojich bokov mrieť,

    a znova, znova zakrúžim

    dymom tých vlasov späť.

     

    Kým víchor zlý nám nezlomí

    na orgováne hojdačku,

    kým škovránky nešepnú mi,

    čo to máš v žilách za hračku.

     

     

    TULÁČKY (zo zbierky UŤATÉ RUKY)

     

    Má pod očami vienky jesienok

    a senom rozcuchané vlasy,

    ústa jak mrazom puklý lupienok,

    šat exotickou lúkou spestrila si.

     

    Jej bozky štípu ohňom v tábore

    a chuťou pomarančového západu,

    keď úhorom pŕs láska zaore,

    zmení sa tiel dvoje na zlú baladu.

     

    A nikdy nespomenú koniec prelestí

    prašivé dievky z biblie,

    snáď budú kráľove raz nevesty

    a bozkom sprznia divé ľalie.

     

     

    ČERVENÉ JARABINY (zo zbierky UŤATÉ RUKY)

     

    Červené jarabiny

    s vatrami červenými

    v hrudi mi blčíte.

    Aj vás pália mrazy,

    z hôr zima sa plazí,

    vo víchrici mlčíte.

     

    Červené jarabiny,

    vy ste tie krvaviny

    a sinky na jeseni.

    Povedzte, jarabiny,

    je za to osud vinný,

    že žiaľ sa rodí z ženy?

     

    Červené jarabiny

    nad hrobmi z čiernej hliny

    rubíny krvavé.

    Vo vlasoch mojej milej

    ste farby premenlivej

    prelestne nepravé.

     

     

    JA JESEŇ MÁM TAK RÁD (zo zbierky UŤATÉ RUKY)

     

    Ja jeseň mám tak rád,

    keď dýcha zo záhrad,

    keď v opustenom parku

    sám čakám samotárku.

     

    Ja jeseň mám tak rád,

    že do zlatistých šiat

    vie chryzantémy vtkať,

    kvet s kvetom vyšívať.

     

    Ja jeseň mám tak rád,

    hoc márne nastokrát

    zas čakám na vidinu

    a každý deň na inú,

    sklamaný od dievčat.

     

    Je smutno neveselo,

    keď naháňa tma šero,

    len listy briez tu šelestia,

    keď v opustenom parku

    sa zlato váľa v jarku

    a víchor veje z rázcestia.

     

     

    NA POLNOČNOM MORI (zo zbierky UŤATÉ RUKY)

     

    Na polnočnom mori

    milión hviezd horí

    a tma sa vyzlieka.

    Na hrivách slaných vôd

    vpred pláva naša loď,

    za ňou túžba ďaleká.

     

    Túžba plná nehy

    s vetrom o úbehy

    z domova letí k nám.

    Tiež na mori jak sa zdá

    láska hory prenáša,

    preto nie som nikdy sám.

    A keď sa zadívam

    k belasým diaľavám,

    keď pieseň o tebe, o láske zaspievam,

    ozvena nad vodou ozve sa,

    to spieva more a spievajú nebesia,

    roj nových hviezd vzbĺkne,

    roj hviezd hneď zažne sa

    a svietia nám.

    Len nám! Len nám!

     

     

    MORSKÁ BALADA (zo zbierky UŤATÉ RUKY)

     

    More hádže čipky peny čajkám pod krídla,

    víchrica nad slaným vírom pašie si zahvízdla.

    Leťte, vtáci, pod bleskami, leťte v tamtú stranu,

    koráb vidím brigantínu na úskalí stroskotanú.

     

    Vlna vlne telo dáva, podarúnkom darúva,

    či je plavčík a či korzár lebo šnurovaný kapitán,

    z krútňavy ich do krútňavy more vypľúva,

    mŕtvolami námorníkov cifruje sa modrý oceán.

     

    Kapitán má modrý klobúk a čutoru na boku,

    tresky-plesky vlny skočné tie mu hrajú do skoku,

    za ním cupká malý psíček menuje sa Potkanár,

    zvandrovalec morom blúdi pochádza až od Kanár.

     

    Kormidelník má mentieku vyšívanú hodvábom,

    na bokoch má ranu – hviezdu, udrel doňho hrom

    preto vlaží jednooký poľahobou suché pery,

    fľaše rumu v debnách hľadá, kým sa nezvečerí.

     

    Aj kuchár ten parádnik, čo grošov vydal na pomádu,

    cez plece má prevesenú zlatom vyšívanú mentieku.

    S varechou a silnou rukou urovnával každú zvadu,

    ani s jedným prístavom sa nerozlúčil bez hriechu.

     

    Za ním prvý kormidelník kapucňu má po uši,

    moru upísal si dušu námorníkom tak sluší,

    v ruke drží malý obraz čiernovlasej družice,

    na krku má zlatý kompas bez veternej ružice.

     

    A plavčíci v kruhu krepčia, každý má svoj talizman,

    gombíkmi zo všetkých zemí ozdobený dolomán,

    jeden v zuboch fajku hryzie, druhý viaže povrazy,

    je to cháska rozčertená – pozemšťana zamrazí.

     

    Zbohom buďte, chlapci pozostalí z utonulej posádky,

    boh mora má vaše duše, nevrátite sa už naspiatky,

    vdovice vám zapaľujú hromničky pred oltármi,

    ranná hviezda morská nech sa zľúti nad vami.

     

     

    V KĽÚČOVEJ DIERKE (zo zbierky UŤATÉ RUKY)

     

    V hracej kocke s achátovou dreňou

    Svoj prsteň zahodila do koreňov

    Háďa požiera sa s háďaťom

    Jej živý prsteň hľadal som

    Mihalnice mala malomocné jazmínom

    Tá čarodejka rozmarná

    Nechtíčkom jej tlela žiara polárna

    A ňadrami len tôňa závrat hrá

    Zbierali sme frndžalky

    a fidlikali husle z lopúcha

    Kvet jahodový padá do vody a opŕcha

    V kúdeli si ukrývala zlatý hrach

    Dnes pod živôtkom pne oblúky mliečnych dráh

    Kamarátka posledná z detských dôb

    Už kopú našim lastoviciam hrob

    Hrávali sa za kachľami v modrých tmách

    Snáď vidí v šarlátových konváliách strach

    Milá moja v detských hrách

    Maľovaná cez krčah

     

     

    ORGIAST ČIERNY A BIELY (zo zbierky UŤATÉ RUKY)

     

    Slnkom pokyprené oči

    Priťahujú srdce markytánky zavesené v sieti

    Jak olejnaté puky gaštana

    Pod ktorým sa zjavil svätý prst

    Bledý človek mramorovej lampy

    A nálada sychravej volavky

    V ošarpanej stene letiaceho domu

    Toto sa nachádza v ložnici bez srdcovitého tvaru noža

    Aby boli ľudia z lásky

    Aby boli ľudia z vraždy

    Aby prali prádlo sídlo energie

    Aby zavrhli zahryznutie do pravého prsu

    Tento majetok bez dotyku dýky

    Každou ranou dirigenta stúpa stále výš

    Ako smrť každého hrdinu v jej vlasoch

    Má chinínové oči

    V jej nepomenovaných vlasoch ako alkohol

    Toto je druhý nález zo zeme za lodnou plachtou

     

     

    POČÍTADLO (zo zbierky UŤATÉ RUKY)

     

    V prvom chvení veľkého blázna

         kotúľa sa mozog slávika

    Predčasné kroky kata

         spievajú nemluvňatám

    Kvety vzdialené od bolesti

         zasiahnuté odzadu

    Pod stromami z tuhých svalov

         v ďalekohľade osamelého

         vodná fotografia najslávnejšieho z fetišov

    V zelenožltom oblaku šikmého vetra

         do nebies stúpa pruhovaná panna

         zapojená neustále do posledného zvona

    Ostávam v skle a osudovosti

    Kde sa podel starý šedivec

    Nos mal rozožraný rakom

    Myslím že to bol karafiát

    V sene pod krovom

         v úlisných spomienkach do budúcna

         v spomienke nenarodeného vraha

         ako dieťa s krstiteľnicou namiesto hlavy

         desaťtisíc vecí podobá sa svojmu prášku

    Prelamovanie dutostí

         znamená koreň rovnováhy

    Tomu sa hovorí vyžarovať krv

     

     

    SRDCE EURÓPY (zo zbierky UŤATÉ RUKY)

     

    Prečo by ste toto mesto

    neprirovnávali k Manetovej Olympii

    toto mesto

    so siedmimi pahorkami

    na jar zadusené v orgováne

    už to nie je orgován

    mostom kráča kráska

    (mosty stavali tu zo žĺtkov)

    prečo by ste toto mesto

    ktoré vyzerá pod drobnohľadom ako jež

    neprirovnávali k Manetovej Olympii

    nad ňou mesiac vychodí

    krvavejší než gong

    v starej štvrti čínskych neviestok

    apoštoli budú kývať drevenými bradami

    zatiaľ čo si potykáte s orlojom

    je tu ešte mnoho všelijakých vecí

    gesto s radnicou a starý cmiter

    na ktorý sa rád pozeral Apollinaire

    je tu ešte mnoho všelijakých vecí

    ktoré sa nám páčia

    keď pijeme čierne pivo svetabôľu

    je tu ešte mnoho všelijakých vecí

    dokonca sa páčia Claudelovi

    je tu pražské jezuľa

     

     

    BÁSNIK (zo zbierky UŤATÉ RUKY)

     

    Lezie lezie po železe

    otvára nám kamene

    spievanky si nechal v lese

    srdiečko má slamené

     

    tu ho máte tam vás zmätie

    oblakmi si pláta gate

    mesiac nad Mount Veneris

    na jar hráva sa tenis

     

    Zbohom Sapfo zbohom dudy

    okom zapaľuje sudy

    postavený na rovník

    Báthoryčkin je pomník

     

    Lezie lezie v posteli

    panna sčerná v košeli

    on je 9 ona 6

    zachráňte jej svätú česť

     

    vrelý vietor prietrž zriem

    básnik na ohnivom koči

    čo zviem to vám nepoviem

    básnik lebo kočiš

     

     

    SEKVENCIE KU CTI 14-ROČNEJ MALOMOCNEJ (zo zbierky UŤATÉ RUKY)

     

    Buď velebná z rozsadliny pokolenia Márie

    srdce ľúbezná žabka zomierajúca na západ slnka

    Pozdravujeme ťa

    nežnosť zatratenia

    prisľúbenie múk

    bolehlave sladkých opojeností

    pižmo manéže

    benzoe nedovolenosti

    skorocelu zaklínania

    hrdličko myrtová

    konáru odštepený s imelím

    živiteľko prekliata

    révo štepená

    vežo väznená

    bráno blúdiaceho tieňa

    stĺpe smrti

    tróne nerestí

    kúpeľu čachtický

    festunok zašlých zmyselností

    dome tulácky

    prístave krvavý

    Ó matko

    hviezdo

    oko plesnivé

    trikolóra prsných rán

    hrvole barbarských piesní

    Ó matko pableskná

    lampášu murínskych dní

    pôvodkyňo desatora

    oblaku kremenný

    panno železná v chráme na Lesbe

    nemoc spavá s ohňom v treťom poschodí

    svrabe hviezdny

    mramore všetkých Niob

    mramore slziaci

     

     

    LA FÉE DE LA MER (zo zbierky UŤATÉ RUKY)

    à André Breton

     

    Rozkvitnuté mŕtvoly s hračkami

    studenšími než ľadovce všetkých Panien v oleji

    Rozkvitnuté mŕtvoly v arzeniku

    osvetlené jej príliš červenými nechtami

    osvetlené jej ústami

    presvietenými jak kandis

    pre miláčka v zoo

    jej ramená ako revolver

    jej prsia ako reklama

    jej chod ako masakra Arabov

    jej slnce ako oči

    jej trup ako korzická dýka

    jej pánev tvrdšia než moje zuby

    jej panoptikum ako papierovina

    jej bozk ako parník na Zambezi

    jej stehná ako klietka

    jej päta ako stratený syn alebo

    cudzoložné historky z biblie

    jej päť P ako intenzita

    jej teplo ako dôvernosť

    jej reč moja reč

    jej les keď klame moje zrkadlo

    môj úžas

     

     

    AKO TI TO DLHO TVRÁ (zo zbierky UŤATÉ RUKY)

     

    Strácam sa za najkrajšie ohrady sveta

    Za jej rety jak mŕtve medúzy

    Strácam sa vo svojom dyme z kameňa

    Strácam sa za sebou skrývam sa pred sebou

    Zatracujem seba

    aby si ma vykúpila

    aby som sa zdal ukrižovaný

    Strácam sa s tebou

    Kývaš mi z diaľky

    Kývaš mi z hlbín

    Kto rozpozná tvoj klobúk s modrými baránkami

    Kývaš mi rukou jak horiaca svieca

    Strácam sa v tvojich ústach s modrými baránkami

    Kývaš mi z lásky

     

     

    AKO SPIEVA VIETOR? (zo zbierky UŤATÉ RUKY)

     

    Tma nastala

    okolo kostola lásky

    len kolo zo svetla hviezd

    sa ohlo a z obliny sa pohlo

    plno tiel útlych víl jak z plynu

    sa vyzliekalo z mušelínu

    Každá tá malá panna

    mala zlatý stan

    a lákala na úskalie

    svojich rozčerených ňadier

    spevom biele lekno

    Až raz havran zakrákoral

    nad krokmi, čo končia

    a končia konča konca

    zelené lampáše šašiny

    zažli sa jak žiabre žiaru

    plávajú na parádnych perinách vôd

    Nocou znie sklenený zvon

    na konci zvonkového tanca

    sme mali utopenca

    za samozvanca

    Zelené zory nad oráčinami

    šelestiace chvosty ďatelinísk

    kučeravo učesaných na raráška

    končia v smrečinách

    tam, kde skučí, bručí, vybuchuje

    brucho hory z kôry borov

    Samodruhé rozkošami

    košami rozkoší plné

    sa práve zažíhajú

    ružové ruže

    zelených zôr

     

     

    SMRŤ SLÁVIKOM A PINKAVKÁM (zo zbierky UŤATÉ RUKY)

     

    na všeobecnú žiadosť ešte raz

    Ja som akoby

    prirovnanie integrované až na koreň

    celú túto poéziu hoďte na oheň

    poznáte pri spaľovaní dvadsať rokov

    koľko krokov v sebe stráca dvadsať rokov

     

    I keď som rád sedával pri kláštorných cestách

    (obyčajne som sa nudil ako v malých mestách)

    za múrom som počul vzdychy pro tua incarn...

    v škole nás naučili kde sa zrodil Byron

    prepáčte mi tento rým jak z vojny olovo

    chcel som vám len pomôcť čítať to slovo

    pretože sa od začiatku nerád obliekam

    viď poetiku znelka jamb a madrigal

    dám sa vám jak spávam sám

    ako hostia alebo neviestka

    ešte sú i nevinnejšie telieska

    ani nespievajú starý chorál Laudium

    zato po smrti sa menia v sapropelium

    sapropelium sa často mení v naftu

    nafta jednému dá bar a druhým zasa šachtu

    Často som sa pozerával na Krista

    bojím sa že budem exhibicionista

    vyšibaný prútím vrbín prilepený na stene

    alebo chceš utekať a nohy máš prirastené

     

    Mimochodom spomínam si na baroknú metaforu

    poézia ako žena poézia z rozporu

    (chcel som poukázať daktyloskopicky naspiatky

    kurzy nesmrteľných stúpajú len na splátky)

    Sebastian krvácal jak fašiangový brav

    anjeli sa sčítavali podľa počtu kráv

    skvelý barok barok s bruchom večnej matérie

    chvála plných elipsoid pri tretej Márie

    nemohol som spustiť očú z balónových bokov

    ja si ruky myjem to mojich dvadsať rokov

     

    Však na svete nič nového

    raz vidíte ma v smokingu raz necudne holého

    s postojom a s rukou v kapse alebo i bez

    všetko je len čo je dnes

     

    Povedal by som rád niečo o poézii

    duchaplnosti tak skoro wildeovské

    ale ja to zajtra veriť nebudem

    je všetko to čo je len dnes

     

    Deň nasleduje jed a staré múdrosti

    koniec koncov každý rýľ sa nezlomí na kosti

    usilujem sa aby som nebol ja kosti

    viem ešte rým na kosti sú to jakosti

     

    Chcel by som byť veršotepcom bez slávika

    cáp cupi veľké krúpy je ich málo

    snáď by nám to jedno leto za to stálo

    váš rozmarín rozkrútil vetrmlyn

    madam vy ráčte hlavou na karmín

    my ležíme tu ináč než nám zákon rozkázal

    dra Fausta diabol stropom vzal

     

    Nezáleží na tom aký sa vám ľúbi duch

    jarmarečné šansóny a eroplány z múch

    popevok o Rinaldovi za forint

    potrvá vám pri skromnosti po Korint

     

    Logická je kopa vajec logika je do tucta

    vám pán Breton moja poklona a máucta

    vám pán Nezval moja poklona a máucta

    vám pán Ristić moja poklona a máucta

     

    Konečne sa dostávam k vecnosti poézie

    lež zmením intonáciu jak napadené zmije

     

    Báseň nie je iba sen

    báseň bez ba- je jeseň

    trochu -chu som koktavý

    báseň nie je kokt- a whi-

    báseň nie je krytý stôl

    (prečo by som bol ja vôl)

    ani codex civilis

     

    doplň slovo na -ilis

    tuším že si chytáš uši

    táto poézia škodí duši

    ja to však už nečujem

    rozkladá sa vo mne sen

    ako murín ktorý kradne ťažký úľ

     

     

    PÄŤ ZMYSLOV (zo zbierky UŤATÉ RUKY)

     

    Niekedy ma baví Pallas a niekedy Kant

    pozrite sa dobre na veklu

    občas hrajú na vergeľ ja nie som

    muzikant s fajkou s findesièclu

     

    Prsty:

         Dovoľte nech sa pokloním

         temným tieňom v podsvetí

         zhlukujú sa otriasajúc tmou

         podali si klzké ruky mnou

         svojmu tieňu v podsvetí

         dovoľte nech sa pokloním

     

    Jazyk:

         Naša kaša do salaša

         vaša kaša zo salaša

         naša čaša vaša kaša

         zo salaša do salaša

     

    Nos:

         Neosoľ náš cit na podnose

         náš cit ktorý tuší kolomaž

         ó škoricový kat

         len vyslyš nás

     

    Ucho:

         Spovedá sa keťas

         hú hú husle líce

         jazykom som šteklil uško krásavice

     

    Oko:

         Vidím karmínovú karminu

         tristotriatridsať útrob pre šijaciu mašinu

     

     

    VTÁČÍ SNEM (zo zbierky UŤATÉ RUKY)

     

    (Škandál ktorý patrí do šlabikára a Paul Klee)

    Naša Mara

    nie je stará

    zlatá kára

    pánfarára

    straka kradla od oltára

    miništrant ju za to kára

    tramtarára

    tramtarára

     

    Pre tu Évy

    sníva Lévy

    velespevy

    velespevy

    ale Évy

    neuľaví

    vrelá Évy

     

    Cigán Bibi

    chytil ryby

    ryby pitval Bibi zle

    a z rýb boli ríbizle

     

    Kvetná nedeľa

    v koši sedela

    kde sa podela

    kebych vedela

     

    Vonia vonia háj

    vôňou kacabaj

    stromy sú jak rubáše

    on mi ju zas ukáže

    vonia vonia háj

     

    Kvík kvík

    na plotík

    idylik

    na plotík

    lebo lebo na vŕbu

    spravím z neho šavrdu

     

    Deti deti

    bomba letí

    zastavil sa v cintore

    všetky hroby poore

     

    Do kaluže

    plujú ruže

    buržuj kĺže

    do kaluže

     

     

    BÁSEŇ DO PAMÄTNÍKA (zo zbierky UŤATÉ RUKY)

     

    Tvoja kasňa je z višne

    snáď z tej

    pod ktorou sme sedávali

     

    Tvoja posteľ je z orecha

    snáď je to ten

    pod ktorým sme ležali

     

    Môj svet je z teba

    z čoho si bola ty

     

     

    VODNÉ HODINY HODINY PIESOČNÉ (úryvky)

     

    Zbohom by aby babyka bydlo býk

    Farebný hmyz nášho detstva letí do pavučín

    Preto naznačujem obraz času

    Obraz letí rozkopáva tunel čriev

    Hrob tu obhryzáva kosti

    Praská prsteň slnka

    Zem tu zahadzuje kosti

    Naša rieka vzniká

    Z určitého magnetizmu zvláštnych rýb

    Čakajú nás na plytčinách

    Po kolená vo vode

    S kolenami rtuti

    Osirelé

     

    Počervenieva nás prvé svetlo

    Solí slaný roztok s bytosťami života

    Svetlo mocnejšie počiatku skál

    Potom pocit mámidla pod kosákmi smrti

    Je to prvé svetlo sveta

     

    (...)

     

    Na poli pod starou továrňou

    Prvý raz som

    Stretol samodruhú ženu

    Na nohách mŕtveho domu s cudzopasníkmi

    V roztrhaných ružiach obleku

    Tkala kvety menom deňanoc

    Iné ktoré vädli v posteli

    Stávali sa zlomkom stavu

    Zhavranelej modly

    Oroseného hniezda

    Modrej ruky

     

    Ach úbohá tkáčka víčok

    Ktoré vypľúvajú med toľko bolestí

    Do jej ohluchnutého osrdia

    Kvapká detská ruka

    Otvára sa vodná ruža

    Prekvapujúca

    Naplnená

    Vrkočmi tej vznešenosti vôňou dúhovou

    Rastúca zo smútku bubnov

    Vlasatá bukvica ktorú katujú ohňom

    Na modrom hrebeni žlče

     

    Čo sa týka mňa

    Bol som dozaista nemý

    Prostý ako dusítko na slnce vlčej tmy

    Zložitý ako vodný stroj zemného rodu

    Bol som rýdzik čierne sklo

     

    Ty slepá panna mojej osoby

    Máš stehná hladšie než slezové ruže

    Čo len odnášaš

    Ty žiješ z jednej podoby

    Z jedinej tmy v modrých plástoch mliečnych ciest

    Kam pláva detský hrob

    Osinelý v šatách bez nahoty

    Na semienku horčičného semienka

    Do súmraku ktorý zuní

     

    Nespomínajte mi ľudia ľaliu

    Byľky plodné vodnaté

    Ani spánok s obrvenými prstami

    Ani ružový dom s jazykom vetra

    Ani porezané ruže

    Ani včely v šesťbokej bunke vliate do krvného koláča

    Ani mlieko ktoré klíči z kvitnúceho ohňa

    Ani more plné mŕtvych anjelov

    Ani žĺtok noci uvarený v slnku na tvrdo

    Ani skaly červenajúce sa od seba

    Ani otvorené nebo (farbí zvery na žlto)

    Ani ženy zbičované na ohnivej zebre

    Ani kotrmelec z hrobu do hrobu

    Ani pestré hniezda v mojej pečeni

    Nič sa nevyrovná

    Sklenke naplnenej čírym sklom

     

    (...)

     

    Toto hovoril

    Ja som ho počul

    A hnali ho ulicami

    Za hukotu trúby

    Kým mestá kolísané spánkom

    Oblizoval oblak s beľmom noci

    Domy obťažené zlatom

    Rozdrvili človeka

     

    (...)

     

    Kde sa podel strýko Ján

    Uďobal ho kŕdeľ vrán

    Ukryl sa za paraván

    Ach drahý strýčko Ján

    Nech si prešiel ktoroukoľvek z morských brán

    Zvyšok mojich zážitkov

    Nech zanesie ti južný van

     

    Zavraždím túto spomienku

    A zostanem len sám

    Zdá sa že je z hlbiny

    V ktorej nocúvajú chrobáci s krovkami Veľkej noci

    (Kedysi som sa rád učil botaniku

    Keď bol obraz dravých vtákov v triede

    A

    V botanike bolo všetko obecné)

     

    Preto prepaľujem túto spomienku

    Vodné hodiny hodiny piesočné

    S miesidlom na svoju krv a na svoj med

    Vysýpajú hrudné koše

    S obojživelníkmi

     

    Už vtáci ornamenty lesa prichádzajú včas

    S odevom zo vzduchu a zeme

    V hlave nosia svoje pestré sny

    Hniezdo ako nevesta hostie čiernych nôh

    Do okien sa približujú moje čierne plody

    Na oknách sa rozrezujú moje čierne plody

    Vtáci s brvou jesene a opustení

    Žlna s modrým okom kepeň jazera

    Zanecháva domy z ktorých odletujú

    Žujúc v ústach veľké zrkadlo

    Vylupujem sa jak rakva z vajca

    Mŕtvy vlečiem svoju kožu

    Husle plné krvi

    V krematóriu poslednej nohy

    Bez kyseliny

     

     

    KONVERZÁCIA (zo zbierky VODNÉ HODINY HODINY PIESOČNÉ)

     

    Hviezdy svietia

    Voda stojí

    Kone spia

    Chytro

    Ponáhľajte sa

    Poďme

    Dajme sa do práce

    Vy tam a ja sem

    Ja tam a vy sem

    Ktosi prichádza

    Neodchádzajte

    Poďte poďte sem sem

    Za mnou

    Poďte so mnou

    Poďte bližšie

    Nenechajte ma čakať

    Dávajte pozor

    Sadnite si

    Neopierajte sa o múr

    Tuto trochu mi podržte

    Ticho

    Mlčte

    Horí

    Aká náhoda

    Aké šťastie

    A tá presná predtucha

    Je tu cítiť neznáme kvety

    Bolo to krásne

    Mám už dvadsať rokov

    Keby bolo k tomu len trochu odvahy

    Mám už štyridsať rokov

    Ak dnes bude pršať zostaneme doma

    Jak ten čas uteká

    Mám už šesťdesiat rokov

    Ďakujem vám ste samá láskavosť

    Mohli by ste mi povedať prosím

    Niečo o cintoríne

    Prajem vám šťastlivú cestu

    Šťastlivú cestu a bez návratu

    Do tejto doby a tohto storočia

    Kde je smrť šťastím

    Nie

    Láska je šťastie

     

     

    MIESTO VENOVANIA (z cyklu JA JE NIEKTO INÝ)

     

    Svieži prievan smútku mi pretkáva čelo

    ako keby kvílili harfy Elektrine

    preto ti píšem tieto verše

     

    Sotva som nazrel do ružových zrkadiel tvojej bytosti

    ja ktorý nie som nehodný takého požehnania

    hoci sám nevládzem pozbierať omrvinky svojho údelu

    aj keď som sa chytil do okov nádeje

    ešte som

    a nik ma nerozdrobí

    preto ti píšem tieto verše

     

    Či ťa mám zaklínať jak žreci staré božstvá

    či si mám dať šliapať hlavu ako had

    čo zavinil stratu nášho raja

     

    Nie

    mňa nik nepreklnie

    preto ti píšem tieto verše

     

    Budem žiť pre teba

    a ty sa staneš bolesťou

    dusiac sa v svojich dymiacich slzách

     

    Posúrim sám príchod dňa svojho nevzkriesenia

    preto ti píšem tieto verše

     

    Potom ti zamávam na pozdrav

    Ty budeš predstierať slepotu

    a ľudia povedia dobre ste urobili

    už nikto neuverí

    že i mŕtvy môže mať radosť z neživota

     

    Preto ti píšem tieto verše

    aby si mi menej rozumela

     

    Či som ťa ja vykoristil

    ako kukučka hniezdo pinkáv

    zdobiac ťa sépiou tohto sveta

    zlom ktoré nenávidí svojho stvoriteľa

    pôvodcu dúhoviny a vojvodu anjelov

    tých strážcov dojčiat a detských bábik

     

    Počuješ rozprávam sťa bohorúhač v chráme

    no predsa predávam posvätné obetiny

    však noci poznajú tie pramene čistých vôd

    preto ti píšem tieto verše

     

    Spomeň si len tam na ten večer

    iba na jeden večer v chamtivom prúde dní

    kto môže tvrdiť že ja som nebol tebou

    a ty že si nebola prahmotou tohto zoskupenia

    jak v duniacom vodopáde keď nastane sútok riek

    a vodopád sa rúti a nie je to rieka a nie sú to dve

     

    Preto ti píšem tieto verše

     

    Ak sa mi ale chceš vysmiať že skladám plačlivé slohy

    odpoviem ti iba toľko aby si sa dočkala času

    jak vtáctvo nového peria

     

    Naskutku po veľkom lete

    nastane strašlivý chlad

    Oči ti zamrznú ako kolíky pri kríkoch ruží

    keď ma uvidíš sinavého

    a modrejšieho než mäso čerstvo rozrezanej lastúry

     

    Moje ústa sa nežne pousmejú

    budú výrazom odpustenia

    ústa podobné tieňu borovice pri zatmení

    alebo podobné letu čiernych škorcov

     

    Preto ti píšem tieto verše

     

    Ty sa mi nevráť

    hoci ešte čas

    sama ty dobre vieš

    že si sa stala krvavým mlynom môjho života

    obklopená vlažným dychom horúčkových chimér

    a ohlušená vánkom vyplašeným z koliby sna

    veď ten tvoj smútok sa stal iba pohľadom do jesennej noci

    kým tvoje ňadrá zostávajú stále prílivom a odlivom

    nenarážajúc na nijaký breh

    kde azda uhasnem ako dych na zrkadle ktoré rozbíjajú

    podobný hviezde prvého snehu ktorá sa topí

    Ty ma však sotva uvidíš a uvidíš

    už len ako spiacu kvapku klamnej hmly

    drobiacu sa a bez návratu

    Zobraziť všetko