• Životopis autora

    Rudolf Jurolek sa narodil 3. mája 1956 v Zákamennom. Po stredoškolskom štúdiu na gymnáziu v Námestove (1971 – 1975) absolvoval Vysokú
    Rudolf Jurolek sa narodil 3. mája 1956 v Zákamennom. Po stredoškolskom štúdiu na gymnáziu v Námestove (1971 – 1975) absolvoval Vysokú školu technickú v Košiciach (1976 – 1981) a doplnkové pedagogické štúdium na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (1985 – 1987). Po vysokoškolskom štúdiu sa zamestnal v Námestove najskôr ako technológ v Závodoch ťažkého strojárstva (1981 – 1983) a neskôr ako učiteľ na tamojšom gymnáziu (1983 – 1990). Ako novinár a redaktor pracoval pre noviny Orava v Dolnom Kubíne, potom sa stal vydavateľom novín Biela Orava (Námestovo 1991). O rok neskôr založil Malé vydavateľstvo poézie, premenované na Solitudo. Žije a pracuje na Orave a v Rakúsku.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    Literárna veda

  • Charakteristika tvorby

         V básnickom diele Rudolfa Juroleka sme svedkami rekonštrukcie sveta. Zreteľne vieme vytušiť najmä dve motivácie, ktoré

         V básnickom diele Rudolfa Juroleka sme svedkami rekonštrukcie sveta. Zreteľne vieme vytušiť najmä dve motivácie, ktoré básnika k tomuto kroku vedú. Na jednej strane je to nesmierne intenzívne až bolestné prežívanie aj tých najobyčajnejších okamihov a na druhej strane konfrontácia so svetom, po ktorej sa básnik cíti „nezaradený“ (Hierografia), „zabudnutý evolúciou“ (Život je možný).

         Tieto úvodné slová sú len špičkou komplexných vzťahov a dôsledkov, aké možno v Jurolekovej tvorbe identifikovať. Celkom na začiatku stojí introspekcia, „spomalenie, zväčšenie“ a tento ponor k najvlastnejšiemu ja sa stáva východiskom druhého pohybu, duševného „putovania“, ktoré je výhradným predmetom Jurolekovej básnickej tvorby. Takáto vertikálno-horizontálna dynamika do priestoru okolo seba, do života, je hybným elementom literatúry všeobecne, ale to, s akou intenzitou, otvorenosťou a principiálnosťou ju podstupuje Rudolf Jurolek, je výnimočné. Odpovede na vlastnú „bolestnú“ existenciu hľadá v elementárnom pozorovaní vzťahov, ktoré neskôr usúvzťažňuje s filozofickými, teologickými poznatkami a literárnymi zážitkami.

         Náznaky hodnôt a priorít badať už od úvodnej básnickej zbierky Posunok (1987). S typickým minimalizmom v obsahu aj forme sa autor pokúša o introspektívne definovanie seba v prostredí rodiny, domova a najbližšieho okolia. Jednoduchosť, o ktorú sa tu autor pokúša, sa stáva poznávacím znakom Jurolekovej poézie. Zároveň je jednoduchosť hodnotou, psychickým stavom, ktorý očisťuje, upravuje videnie sveta a dovoľuje pomenúvať veci pravými menami. Ten, kto je jednoduchý, sa dotýka „známych vecí“ tak, že aj ony sa „dotknú“ jeho. „Aké ľahké je byť svätým! Stačí byť jednoduchým. Nemať nič navyše. Ani nič nechcieť, iba žiť zo dňa na deň, neústupne a trpezlivo ako Sizyfos: ani k budúcnosti, ani k minulosti; konať svoj údel,“ píše v skladbe Putovanie Jakuba z Rána (1996) a stanovuje si jednoduchosť za celoživotnú métu.

         Druhou zbierkou v poradí Dobrovoľná samota (1994) sa Jurolekova tvorba ustaľuje. Poznačujú ju ďalej najmä dva fenomény: topos prírody a vzťah život – poézia. Intenzívne prežívanie, ktoré Jurolek v debute ešte tlmil, tu zaznieva naplno a odhaľuje nepomer medzi životným a básnickým. Život a prežívanie je svojou intenzitou vpredu a poézia, ktorá pomáha tieto nápory pocitov zvládať, sa k tomuto stavu prežívania len približuje: „Keď ma pochytí túžba žiť, neviem, čo mám robiť, a tak len píšem a píšem.“ U Juroleka sa opakuje skúsenosť mystikov, ktorí cítili, že básnický jazyk je najvhodnejší na opis zážitkov uchvátenia, ale aj napriek tomu je to prostriedok výrazne limitovaný: „Básnikom je ten, kto – súc pod presilou stavu duše – nevie, čo povedať.“

         Priestorom, kde sa básnikova citlivosť najviac vyhrocuje a ktorá mu prináša najsilnejšie zážitky, je príroda: „Celé popoludnie som bol sám. / Obloha, neznesiteľne modrá, / sa po celý čas ani nepohla. / Zeleň horela v extáze. // Nemilosrdná nádhera sveta! / Posadnutý naivnou filozofiou trávy, / nedokážem v sebe zadržať túžbu: / rozzelenať sa a milovať!“ Príroda je vzorom jednoduchosti, zdrojom krásy, ale aj osobitej teológie. Jurolek má k prírode panteistický, partnerský vzťah; to hlavne cez ňu sa učí o sebe a o Bohu: „Už viem, čo mal na mysli Hayden Carruth, / keď napísal: Ušiel som do svojej lesnej duše. / Keď túžil po svojej lesnej duši, / túžil vlastne po sebe samom / a Bohu. Boha dnes možno nájsť / ešte v lese, ktorého je stále menej. / Boh sa tam ukrýva ako snežný muž, / ako plachá zver, ktorej je stále menej. Kam sa pred nami ukryje Boh, keď už nebude lesa?

         Pre Juroleka je nesmierne dôležité, aby sa vnútorne zmenil, „disponoval sa“, čiže sám seba vlastným pričinením uschopnil na to, aby sa „zmieril s bytím“, ako píše básnik v poslednom speve Putovania Jakuba z Rána, knihe spájajúcej oba lyrické žánre, ktorým sa autor ešte venuje. Prvý žánrom ostávajú osobnejšie veršované básne s minimom básnických prostriedkov (Dobrovoľná samota, Život je možný) a druhým žánrom sú básne, pre ktoré je rovnako typická koncentrovaná reflexívnosť, ale už bez veršového vertikálneho rozmeru a významového napätia (Hierografia). Jurolek v Putovaní... navodzuje dojem dramatizovanej skladby, využíva viacero symbolických postáv (Hľadač, Ironikus, Teozofus, Marginálius, Tralali, Jakub z Rána a i.), ktorých prehovory sa striedajú na témy spojené s elementárnou existenciou (pravda, Boh, harmónia, bytnosť a ďalšie), avšak jednotlivé postavy vstupujú len do obmedzenej interakcie. Polyfónia, ktorá tu vzniká, nesmeruje k zjednocovaniu tém, ale k alternatívam, paralelným myšlienkovým prúdom, ktoré znázorňujú vnútornú nejednotnosť a premenlivosť človeka, keďže je evidentné, že aj napriek rozdielnosti a protirečivosti reprezentujú jedinú osobu. Typologicky je skladba podobná Ondrušovým knihám V stave žlče (1968) a Kľak (1970), ale má voľnejšiu kompozíciu a vzdáva sa tendencie vytvárať, vnútorne meniť či gradovať lyrickú situáciu.

         Solitér Jurolek má v kontexte slovenskej poézie len jedného pendanta, iného solitéra – E. J. Grocha, ktorý v tom istom čase len na inom mieste zažíva podobnú skúsenosť „lesnej duše“. Spoločnú majú aj túžbu dosiahnuť jednoduchosť, ktorú Groch volá „naivita“, ale kým Grochova poézia ostáva viacvrstevnatá, prepojená napr. s abstrakciou a množstvom komplikovaných básnických postupov a prostriedkov, Jurolek svoje básne zjednodušuje. Ich východiskom je introspektívne pozorovanie alebo reflexia skoncentrovaná do gnómy a vyvrcholením intímna emotívna erupcia ústiaca do katarzie, prípadne, a to častejšie, do vyhrotenej, neriešiteľnej situácie: „Nepoviem vám, že milujem. / Láska je príliš ťažké bremeno./ Unesú ho len zvieratá a svätí. / Čo vám môžem povedať? Že som slabý a premôže ma už krátky / pohľad do oka uštvaného koňa, / alebo kravy hnanej na bitúnok? / Nie, nedokážem milovať. Všetko, / čo cítim, je bolesť. / A nechcem, aby ma ktokoľvek miloval.“

    Ján Gavura

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Život je možný (2008 po nemecky)

  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    SVETOŇ, Ľuboš: Sedem viet o siedmich knihách (Rastislav Biarinec, Mila Haugová, Rudolf Jurolek, Ján Kudlička, Juraj Kuniak  / Krajina vo mne). In:

    SVETOŇ, Ľuboš: Sedem viet o siedmich knihách (Rastislav Biarinec, Mila Haugová, Rudolf Jurolek, Ján Kudlička, Juraj Kuniak  / Krajina vo mne). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 9, s. 109 – 110.

    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). ....Šesťdesiatnici: Výpredaj ilúzií. In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 100 – 101.

     LIETAVEC, Tomáš: "Pohyb v kruhu možno nie je nezmyselný. Možno je to rovnováha." (Rudolf Jurolek: Pán Ó). In: Editoriál, roč. 1, 2018, č. 4, s. 137 – 139.

    JUHÁSOVÁ, Jana: Kto skrýva svojho blázna, umrie bez hlasu (Komparatívne čítanie troch kníh R. Juroleka). In: Vertigo, 2018, č. 1 – 2, s. 32 – 36.

    RAKÚSOVÁ, Gabriela: Chaos je prechodným stavom harmónie. Rudolf Jurolek vytvoril knihu, ktorá je pozoruhodná svojou kompozíciou a názormi – Pána Ó, rozprávača i svedka. In: Sme, roč. 26, 24. 3. 2018, č. 70, s. 14.

    REPAR, Stanislava: Stretnutia s poéziou. (Uchom ihly). Rudolf Jurolek, básnik a vydavateľ (rozhovor). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 10, s. 39 – 40.


    ZAMBOR, Ján: Stály jas v očiach. Rastislav Biarinec, Mila Haugová, Rudolf Jurolek, Ján Kudlička a Juraj Kuniak: Krajina vo mne. (Recenzia). In: Vertigo, 2016, č. 1, s. 43 – 47.

    ŠAH: Rudolf Jurolek – 60. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 5, s. 160.

    JUHÁSOVÁ, Jana: Výtvarná vnímavosť Rudolfa Juroleka. In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 1 – 2, s. 52 – 62.

    JUHÁSOVÁ, Jana: Po priečkach jasu, po balvanoch tieňa: stopa Zbigniewa Herberta v slovenskej spirituálnej poézii. In: Vertigo, roč. 4, 2016, č. 1, s. 34 – 42.

    JUHÁSOVÁ, Jana: Herbert as a Method: eschatological issues in the poetry of contemporary Slovak spiritual poets. In: Zeitschrift für Slawistik, roč. 60, 2015, č, 1, s. 83 – 112.

    PODRACKÁ, Dana: Cirkulácia sakrálneho v profánnom. Topos mesta. In: Myšlienkové toposy literatury v česko-slovenských souvislostech. Brno: Tribun EU s. r. o. , 2014, s. 161 – 169.

    MIHALKOVIČ, Boris: O nevyhnutnosti voľného pohybu.s Mihalkovič, In: Pravda, roč. XXIV, 7. 6. 2014, č. 130, s. 30.

    JUHÁSOVÁ, Jana: Chvála hranice. Rudolf Jurolek: Poľné vety. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 2, s. 71 – 71.

    BRÜCK, Miroslav: (Ne)zachytené ozveny poézie. In: Knižná revue, roč. XXI, 2. 3. 2011, č. 5, s. 3.

    RÉDEY, Zoltán: Veľa zbierok – málo poézie (Slovenská poézia 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. XI.

    PAVLIGOVÁ, Mária: Poézia, kde sa nič nehrá. Rudolf Jurolek: Smrekový les. In: Tvorba, roč. XX. (XXIX.), 2010, č. 1, s. 38.

    SVORADOVÁ, Veronika: Poézia skutočne jestvuje (Rudolf Jurolek: Smrekový les). Recenzia. In: Knižná revue, roč. XX, 28. 4. 2010, č. 9, s. 5.

    SOMOLAYOVÁ, Ľubica: Život, ktorému možno uveriť. Rudolf Jurolek: Smrekový les. (Konfrontácie). In: Romboid, roč. XLV, 2010, č. 5 – 6, s. 15 – 21.

    ŠRANK, J.: Nemenej. Rudolf Jurolek: Smrekový les. (Konfrontácie 1). In: Romboid (Konfrontácie), roč. XLV, 2010, č. 5 – 6, s. 15 – 21.

    GONDA, Milan – JUROLEK, Rudolf: Básnik a nové dimenzie (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XIX, 21. 1. 2009, č. 2, s. 12.

    Rudolf Jurolek (heslo). In: Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008, s. 210 – 211.

    GONDA, Milan: Dve dobré správy. Rudolf Jurolek: Život je možný. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 123, 2007, č. 10, s. 119 – 120.

    HEVIER, D.: Posledných šesť slov zošitkovej knižky. In: SME, 11. 8. 2007.

    HUDÁK, T.: Nezabudnuteľná poézia v zabudnutej recenzii. In: SME, 16. 8. 2007.

    MATEJOV, R.: Rudolf Jurolek: Život je možný. In: Knižná revue, roč. 17, 2007, č. 7, s. 3.

    ŠRANK, J.: Základné, podstatné veci (Rudolf Jurolek: Život je možný). In: Vlna, 2007, č. 32, s. 96 – 98.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006, s. 150 – 151.

    HOCHEL, I.: Rudolf Jurolek (heslo). In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005, s. 264.

    ŠRANK, Jaroslav: Rukopis nechaný vo vani. IV. (Problémy mladšej poézie, problémy s mladšou poéziou 20. storočia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 6, s. 63 – 82.

    PASSIA, R.: Zdokonaľovanie kruhu. In: Romboid, roč. 37, 2002, č. 3, s. 44.

    GONDA, Milan – JUROLEK, Rudolf: Predstavujeme vydavateľstvo SOLITUD (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. X, 22. 11. 2000, č. 24, s. 8.

    MILČÁK, M.: Ten, ktorý píše, si oblieka zelené tričko. In: Romboid, roč. 35, 2000, č. 4, s. 80.

    PODROUŽEK, J. – ZIVÁK, J.: Dva pohľady na knihu Rudolfa Juroleka Hierografia. In: 3/4 revue, 2000, č. 3.

    PODROUŽEK, J. – JUROLEK, R.: Rozhovor so spisovateľom a vydavateľom Rudolfom Jurolekom. In: 3/4 revue, 2000, č. 3.

    ŠULEJ, P.: Popol k popolu, prach k prachu. In: OS – Fórum občianskej spoločnosti, 2000, č. 2, s. 74.

    OLOS, Rado: Nečakanie na ozvenu. Rudolf Jurolek: Hierografia. (Recenzie a kritiky). In: RAK, roč. IV., 1999, č. 5, s. 67 – 70.

    MARŠÁLEK, J.: Jakubov boj. In: Literárny týždenník, roč. 10, 1997, č. 19, s. 6.

    MAŤOVČÍK, P.: Túžba po nebi. In: Literárny týždenník, roč. 10, 1997, č. 19, s. 6.

    MATEJOV, R.: Od ticha k slovu. In: Slovenské pohľady, roč. 113, 1997, č. 10, s. 91.

    MARŠÁLEK, Ján: Práca vošla do plodov (Rudolf Jurolek: Dobrovoľná samota). In: Knižná revue, roč. V, 15. 11. 1995, č. 23, s. 5.

    BALÁK, Štefan – JUROLEK, Rudolf: Z vydavateľstiev, kníhkupectiev a knižníc – Malé vydavateľstvo poézie v Námestove (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. V, 4. 10. 1995, č. 20, s. 6.

    GOMBA, C.: Rudolf Jurolek: Posunok. In: Romboid, roč. 22, 1988, č. 6, s. 90.

    KABABÍKOVÁ, J.: Posunok? In: Romboid, roč. 21, 1987, č. 10, s. 98 – 99.

    KRASNOVSKÝ, B.: Rudolf Jurolek: Posunok. In: Slovenské pohľady, roč. 103, 1987, č. 9.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Jurolek buduje svoje básne na odmietaní uponáhľaného sveta a priemernosti človeka. V básňach s umelecky pôsobivým prienikom

    Jurolek buduje svoje básne na odmietaní uponáhľaného sveta a priemernosti človeka. V básňach s umelecky pôsobivým prienikom osobného a spoločenského je ako básnik najistejší. Takto sa mu podarilo stvárniť problém cynizmu, absencie citu a ľudskosti (Automat, Selekcia, Keď ste preč, Cestou domov) a vojnovej hrozby (Svet ešte funguje, Svet detí, Vrátiť sa). (...) Všetko, o čom Jurolek píše, je prapodstata bytia, nie nové, nie neznáme v slovenskej literatúre. Na tomto základe si takmer každý začínajúci autor overoval svoju básnickú citlivosť. V tomto zmysle sa aj Posunok zdá skôr overovaním básnických schopností, ako hľadaním nového poznávania. Ale overovaním celkom úspešným.

    Jana Kababíková

    Rudolf Jurolek, autor zbierky Život je možný, je dobrovoľným outsiderom slovenskej poézie. Jeho poéziu charakterizuje Canettiho motto k tejto knižke: „Len pokoj a pomalosť stoja ešte v živote za to.“ Rudolf Jurolek teda hľadá (a nachádza) hodnoty nenáhlivosti, garantované vlastnou životnou empíriou: „Nenapíšem báseň, / v ktorej by som nebol“. Jeho spytovanie „Rozplyniem sa / na čísi modrý sen?“ polemizuje so súčasnou tendenciou presadzovať sa, nechávať o sebe vedieť vo všetkých odkazovačoch sveta. Situuje sa do pozície blázna, pretože ktože už básni v tomto pragmatickom priestore: „... bože, muž pred päťdesiatkou, / píšem básne“. Nie je v tom póza, ani gesto sebaľútosti. Je v tom láskavá sebairónia. Práve spojenie vrúcnosti a citovej účasti s akousi ľahostajnosťou, akú poznáme z východných filozofií, robí Jurolekovu poéziu nečakane príťažlivou.

    Daniel Hevier

    Jurolekove sebareflexie z knihy Putovanie Jakuba z Rána zjednocuje ich vážny, samotársky lyrický subjekt uvedomujúci si svoje trápenie: „Všetko, / čo cítim, je bolesť“ (s. 6) – túžiaci po šťastí, vážne i ironicky. Preto sa vracia k základným otázkam, k elementárnosti prežitých chvíľ, ktorými by chcel previdieť až k mystériu života. Hľadá odpoveď na samého seba ako človeka a ako básnika cez jasné a krehké opisy, cez citlivé a farbisté vnemy. Niektoré básne sú komponované ako konkrétne prírodné či komorné momentky zväčša s abstraktnou pointou, iné prezrádzajú viacvrstvový úvahový čas – oba typy sú zamerané na vyjadrenie paradoxného životného pocitu zloženého zo skepsy a sklamania, ale aj z úžasného očarenia a radosti. Všetko v nenápadných a básnicky hladko ustrojených veršoch zdanlivo plynie bezprostredne, no každá maličkosť, detail a jemnosť (bijúce zvony, močenie do snehu, augustové polia atď.), môže viesť k správnej odpovedi, môže vytrhnúť z vnútornej bezvýchodiskovosti. Môže. Nemusí. Presne taký je Jurolekov básnický svet: v tej možnosti je nádej a v tom nemusení pochybnosť o nej. Každé hľadanie, akokoľvek márne, je vždy prejavom poznávania a sebapoznávania, takže v tomto zmysle žiadne hľadanie nie je márne, vo veršoch to znie takto: „život si nepodrobíš, / spása nepríde; / ale zomrieť / môžeš šťastný“ (s. 22). V strednej generácii našich poetov a poetiek sme si už zvykli na skvelé kúsky reflexívnej poézie. Nemožno povedať, že Jurolek je niečím výnimočne novým, určite však fascinuje jeho v skromnosti uzavretá zložitosť.

    Radoslav Matejov

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Bank Austria Literaris (2008)

    Cena časopisu Romboid za rok 2009

  • Ukážka z tvorby

    Z knihy Dobrovoľná samota (1994)     M uškát v okne potichu vydýchol prvý kvet.   Ako keď dievča našpúli

    Z knihy Dobrovoľná samota (1994)
     
     
    Muškát v okne
    potichu vydýchol prvý kvet.
     
    Ako keď dievča
    našpúli pery na bozk.
     
    Tak slabo viem mlčať.
    Tak málo viem milovať.
     
     
     
     
     
    Z knihy Putovanie Jakuba z Rána (1996)
     
     
    Pôsobiť čistým bytím, určitou formou bytia, tak ako pôsobí napríklad oblak na modrej oblohe. Nikomu nič nevnucovať. Pôsobiť bytím ako príkladom, ako možnosťou, alternatívou – to jest pôsobiť bytím ako slobodou. Uchovať si úplne nezávislú formu svojho bytia. 



     
    Z knihy Hierografia (1999)
     
     
    (Pochybovať je najlepším prostriedkom, ako byť slobodným. Poznaním ku skepse. Toto je svet, v ktorom sa už všetko odohralo. Žijeme, aby sme zažili, čo zažili naši predkovia. Myslíme, aby sme sa dozvedeli, na čo myslel prvý človek. Všetky triky už boli odhalené: ostáva nám už len návrat k priamosti. Alebo aspoň k mäkkej krivke: osamelej, čistej, voľnej. Začleňovanie sa do kontextu je vchádzaním do siete, do pasce, do labyrintu. Jedinečnosť sa v kontexte stráca, kontext je otroctvo. Ľahkosť a sloboda je, keď sme vedľa, keď sme nič, keď sme pre kontext bezvýznamní, keď kontext pozorujeme z nášho ostrova, keď sa naň dívame, ležiac horeznak, ako na oblaky.)
     
     
    (V čom spočíva život? Aby som ho mohol žiť dvakrát tak silno, alebo hlboko? Alebo hlúpo? Možno nejde ani tak o poznanie, ako o samotnú reč, jazyk, nájdenie správneho kódu, mena.
    Človek uteká preč, ale kde je to preč? Polooblačno/polojasno, pomalé oblaky, vysoká tráva, júl, kopce medzi Jasenicou a Veselým.
    Ako to pomenovať? Ako to pomenovať? Život je meno, ktoré nepoznám.)
     
     
    (Len preto, že som cez zasnežené polia, včera i dnes, prišiel až sem, k potoku hlboko do lesa, spadol z vetvy stromu sneh.
    Zastal som a znehybnel. Niekde nablízku ticho tlčie teplé srdce skutočnosti.)
     
     
    (Nenarušiteľná vytrvalosť snehu zas a znova, s absolútnou ľahkosťou, presnosťou a minucióznosťou nabielo vykresľovať svet, každý jeho detail, líniu.
    Svätá trpezlivosť a nevyčerpateľnosť básnikov stále nanovo a sviežo poetizovať banálnu realitu sveta.)
            
     
     
     
    Z knihy Život je možný (2007)
     
     
     
    Zvony odbíjajú poludnie.
    Ležím na lavičke v lesnom parku.
    Hľadím do neba cez zelený trblet stromov.
     
    Evolúcia na mňa zabudla:
    Ešte vo mne zostali zreteľné zvyšky raja.
     
     
     
     
     
    Nad zimný, na juh naklonený horizont
    sa vygúľalo živé slnko faraónov.
     
    Vo windowsovsky modrých výšinách neba
    lietadlo kreslí krehkú bielu linku.
     
    Tekutým výlučkom svojho tela, ako brat vlk,
    označujem v snehu prejdenú cestu.
     
    V tejto chvíli, ó, zhovievavá večnosť,
    som nesmrteľný.
     
     
     
     
     
    Zostane po mne
    nezabudnuteľná báseň?
     
    Rozplyniem sa
    na čísi modrý sen?
     
    Svätá márnosť.
     
    Nezostane nič: to
    je pokoj.
     
     
     
     
     
    Keď jediným výsledkom
    je prejdená cesta,
    únava v nohách,
    vietor, ten nepokoj krajiny,
    obloha nad tým: ešte jeden svet.
    Život je možný.
     
     
     
     
     
    Buď pokojný:
    život si nepodrobíš,
    spása nepríde;
    ale zomrieť
    môžeš šťastný.
     
     
     
     
    Z knihy Smrekový les (2009)
     
     
     
    Dlhá, utišujúca
    prechádzka poľom.
     
    Zapadá slnko.
     
    Nič veľké, nič osudné,
    len stopa svetla:
     
    tušenie nebeských záhrad.
     
     
     
     
     
     
    „Toto je vrchol života,“
    povie istá Portugalka Sophia
    a ďalej hľadá, no nemôže nájsť, cestu do raja.
     
    Keď na to myslím, žiari slnko,
    neuveriteľne chutia lesné jahody
    a v tieni starých stromov
    blažene chladí vánok.
     
    Raj niekedy míňame len o chĺpok reality,
    o chýbajúci protón jasu.
     
     
     
     
     
    Vietor nesie ponad polia biele chumáčiky z odkvitajúcich vŕb.
    Padnú kamsi a stratia sa, hoci v sebe nesú
    všetku krásu sveta.
     
    Koľko snov vyjde navnivoč                    
    len preto, že realita sveta sa s nimi nezhoduje.
     
    Ale sny sa neúnavne vracajú,
    vynachádzavé, menia podoby, permutujú,         
    v novom a novom pokuse o večnosť.
     
     
     
     
     
    Jesenná krajina mi bolestne pripomína lásku.
    S vedomím teba je svet znesiteľnejší.
     
    Dozreté šípky a trnky: tvary a farby,
    v ktorých je ten najčistejší výťažok roka.
     
    Tu bol raj. Tu sa udial život.
    Tu som bol s tebou.
     
    Prejsť sa ešte po tejto jesennej lúke
    a zapamätať si ju pre nebo.
     
     
     
     
     
    Čo nájsť, akú ešte krásu,
    akú radosť?
    Všetko sa už stalo.
     
    A predsa idem,
    nachádzať minulé:
     
    sneh, stále biely,
    tieň stromu, stále vľúdny,
    môj dych, stále teplý:
     
    minulosť, stále schopnú
    prítomnosti.
     
     
     
     
     
     
    Ešte stále som schopný vidieť krásu:
    skupina stromov uprostred pustého
    zimného poľa, osamelá vrana na snehu.
     
    Ale už v tom nie je radosť.
    Skôr akýsi zvláštny, trýznivý smútok:
    z toho, že som,
    že je svet.
     
     
     
     
     
    Z knihy Poľné vety (2013)
     
     
     
    Aj rieka už má v sebe dosť svetla, priehľadná, trblietavá, celá sa stáva tekutým svetlom, len na dne tienistých zátočín a priehlbín zostáva ešte trocha temnej zelene.
     
    Polia, všetko je čisté, premrznuté a prehnité: jarná priestrannosť a voľnosť: s energiou vykríknutého života sa do priepastnej oblohy vrhá kŕdeľ vrán.
     
     
     
     
     
    Mesto vyludzuje zmes zvukov, chaoticky, náhodne, jeden cez druhý, a predsa vo výsledku to znie prirodzene a upokojujúco: život je nablízku.
     
    Koľko navzájom rušiacich sa síl a krížiacich sa pohybov  drží mesto pokope a stále na tom istom mieste.
    Môžem na chvíľu stratiť vedomie, zaspať, môžem z neho natrvalo odísť a zabudnúť, mesto vydrží.
     
     
     
     
    Čosi nepomenovateľné, nezabudnuteľné vo videní: prchavá esencia všetkých dní mi svieti z pamäti.
     
    Ľudia na bielych lavičkách, v bielych loďkách.
    Biela a zelená vo vetre.
    Jas odkiaľsi z pradávna.
     
    Už možno nie šťastie, ale pokoj.
     
     
     
     
     
    Maličký červený chrobáčik, sotva ho vidieť,
    lezie po bielej, riedko popísanej stránke knihy.
    Kde sa tu vzal: vyliezol zo slova tráva alebo les,
    z medzierky medzi písmenami, z temnoty v slove noc?
     
     
     
     
     
    Mesto sa rozsvecuje presne takou istou rýchlosťou, akou sa začína šíriť tma: okamih, kedy sa rozsvieti prvá lampa, je nepostrehnuteľný: tma prichádza plazivo, nie z oblohy, ktorá ešte nesie odraz jasu, ale odkiaľsi z útrob zeme, zo štrbín múrov, dutín stromov, pomaly, sústredene smeruje do centra diania: do oka a potom ďalej do hlbín existencie: k zdroju vesmíru: svetlu.
     
     
     
     
     
     
    Tak ani tento deň, akokoľvek krásny, nepriniesol spásu: iba bol, ešte jeden, zas, a znova akoby bezvýsledný. Áno, bolo to, no nebolo možné to nijako prekonať ani povýšiť, iba si toho dosť zapamätať: dosť života na smrť, dosť svetla na temnotu.
     
     
     
     
     
    Pomalý sivý dážď padá na všetko letné svetlo, na všetky lupene a lístky, karmíny a žlte, na všetku nevinnosť.
     
    Chodím, akoby som hľadal večnú záhradu, dívam sa, akoby som chcel uzrieť niečo, čo ma zachráni.
     
    Zo suchej byle snímem trocha semien, rozžmolím ich v dlani: zacítim ostrú vôňu toho, čo bolo.
     
     
     
     
     
    Štyri biele záhradné stoličky na okraji čistiny, prázdne, strnulé, s intenzívnym existenciálnym napätím.
    Svet ako objekt básnickej exploatácie?
    Napíšem pár riadkov, a zvláštne: mám pocit, akoby som urobil niečo veľké.
     
     
     
     
     
    Rieka, vekmi ustálený pohyb a zvuk: úplne sústredená do toho pohybu a zvuku, v ňom zabudnutá.
     
    Vo vetre planú striebrozelené listy rakýt, kde-tu sa zablysne bieloba brezovej kôry a červeň šípok.
     
    Vidieť pekne: ani nie tak v zmysle estetickom, ako skôr existenciálnom, v zmysle: dívam sa na jesennú krajinu a myslím si: som šťastný.
     
     
     
     
     
    Tichý zurkot potoka pod ľadom.
    Biele polia; stromy sa stiahli do čiernej.
    Kŕdeľ vtákov nad nimi sa scvrkol.
     
    Mladé smreky sa zomkli tesne k sebe, pod hustými vetvami ukrývajú teplú tmu.
     
     
     
     
     
     
    Chvíľa, zacyklená v čase: stojím v zimnom lese, sneží.
    Nenatrpím viac krásy, nenasmútim viac radosti.
     
    Na súmraku sa ešte raz obzriem – a vtedy, keď skutočnosť nedáva chvíľu pozor, to zrazu vidím: domov neba a zeme.
     
     
     

    Z knihy Posunok (1987)

     

    Na dvore rodného domu

     

    Tak ako dieťa na otcovom pleci

    opretý o múr spí tu starý rýľ.

    Dnes zrazu po prvý raz vidím vecí,

    s ktorými som tu toľké roky žil.

     

     

    Jediným šľahnutím pohľadu

     

    Unavený sa vraciam z práce,

    ešte nič nie je –

    až keď otvorím oči:

    Jediným šľahnutím pohľadu

    si vrhnem pod nohy chodník,

    zo zeme vytiahnem strom,

    jediným šľahnutím pohľadu

    vyšupnem hore oblohu,

    vypustím na ňu oblak

    a slnko.

     

     

    Súmrak

     

    Horská krajina

    za súmraku

    je jednoduchá:

     

    Z farieb

    sú v nej len

    hlboké odtiene zelenej a sivej,

     

    zo zvukov

    len doznievajúci vtáci

    a zvonec

    zatúlanej ovce.

     

    Nasiaknutá dňom

    klesá

    na dno.

     

     

    Svet detí

     

    Zvláštne:

    keď deti niečo opravujú,

    obyčajne to kazia,

    plačú vtedy, keď by sme my neplakali,

    keď plačeme my, nechápu prečo,

    to, za čím sa my pachtíme,

    pre nich nemá cenu,

    keď my si myslíme,

    že sa špinia v blate,

    ony stavajú hrady,

    keď vedú vojny,

    je vlastne mier.  

     

     

    Z knihy Dobrovoľná samota (1994)

     

    Rád takto žijem:

    ďaleko, ticho a sám.

    Rád mám tento svätý nepokoj

    a mierne tempo prírody,

    chvíle, keď môžem čítať trávu,

    skúmať kôru stromu,

    počúvať vtáky a oblaky.

    Začal som im rozumieť.

    Naopak, čoraz menej rozumiem

    Veľkému Svetu, jeho

    festivalom a vojnám,

    chorobám a samovraždám.

    Odchádzam odtiaľ,

    už nemám chuť sa na tom podieľať.

    Chcem byť tichý a trpezlivý

    ako tráva,

    žiť s vtákmi a oblakmi,

    brat vetra, dažďa a slnka.

     

     

    Je máj, znova môj máj.

    Tichý jarný hurhaj v zeleni,

    chrobač, hmyz, vtáctvo –

    ten tranz prírody,

    brutalita a neha.

     

    Môj máj: zovrel ma

    vo svojom zelenom objatí,

    až mi z končekov prstov vytryskli puky,

    hlava mi zakvitla omamnými kvetmi,

    spievajú mi v nej vtáci.

    Chodím ako zamilovaný strom:

    Poďte nech vás objímem.

     

     

    Neber mi túto bolesť,

    neber mi túto ranu.

    Nechaj ma s ňou doliezť

    aspoň k ránu.

     

    Noc škrípe.

    Hmatám po láske ako slepec.

    Nechaj mi túto bolesť –

    ten nerv k tebe.

     

     

    Moja samota

    je okrúhla ako mesiac,

    tichá ako tieň stromu,

    teplá ako duša zvieraťa.

    Moja samota

    je sladká ako mlčanie dreva,

    milosrdná ako lono zeme.

    Moja samota –

    môj bledý anjel,

    ktorý vo mne našiel zaľúbenie.

     

    Z knihy Život je možný (2007)

     

    Nad zimný, na juh naklonený horizont

    sa vygúľalo živé slnko faraónov.

     

    Vo windowsovsky modrých výšinách neba

    lietadlo kreslí krehkú bielu linku.

     

    Tekutým výlučkom svojho tela, ako brat vlk,

    označujem v snehu prejdenú cestu.

     

    V tejto chvíli, ó, zhovievavá večnosť,

    som nesmrteľný.
    Zobraziť všetko

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013