• Pseudonym

    Karol Ilavský
  • Životopis autora

    Narodil sa 27. apríla 1929 vo Veľkom Rovnom. V rokoch 1940 – 1949 študoval na gymnáziách v Trenčíne a Skalici, dva roky pôsobil ako
    Narodil sa 27. apríla 1929 vo Veľkom Rovnom. V rokoch 1940 – 1949 študoval na gymnáziách v Trenčíne a Skalici, dva roky pôsobil ako vychovávateľ učňovského dorastu v Merine Trenčín. V rokoch 1951 – 1956 študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Už počas štúdia nastúpil do redakcie mládežníckeho denníka Smena, v rokoch 1963 – 1965 bol zástupcom šéfredaktora a ďalšie tri roky šéfredaktorom Smeny. V roku 1969 ho z politických dôvodov z redakcie prepustili, vyše roka bol nezamestnaný. V roku 1970 ho prijali za redaktora Slovenského rozhlasu – s mnohými obmedzenia: nesmel písať úvahy a komentáre, nesmel sa podpisovať, mal zákaz vystupovať na mikrofón. Ako dramaturg rozhlasových seriálov pracoval v rozhlase do roku 1990. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Literatúra faktu

    Odborná literatúra

    Rozhlasová tvorba

    • Čo nového, Bielikovci? (1975, a 1983 vyšli aj vo fonozošitoch)
    • Suché studne (1980)
    • Tajfún nad Kukučínkou (1984)
    • Čierny bocian (1987)

    Iné

  • Charakteristika tvorby

    Slavo Kalný je popredný predstaviteľ reportérskej generácie, ktorá koncom 50. rokov a počas 60. rokov vyrástla v mládežníckom

    Slavo Kalný je popredný predstaviteľ reportérskej generácie, ktorá koncom 50. rokov a počas 60. rokov vyrástla v mládežníckom denníku Smena, ale aj na stránkach niektorých slovenských a českých časopisov (Kultúrny život, Nové slovo, Literárny týždenník, Kultura, Kulturní tvorba) a veľmi skoro sa predstavila aj knižnou tvorbou. Knižne debutoval vydaním zážitkov z ciest s folklórnym súborom Lúčnica do Škandinávie (v spoluautorstve s Jurajom Verešom) v knihách reportáží Boli sme v Nórsku, Švédsku a DánskuOkienka do Škandinávie. Patril k prvým slovenským reportérom, ktorí sa začali hlbšie zaoberať rómskou problematikou a v knihe Cigánsky plač a smiech ukázal aspoň časť negatívnych dôsledkov, ktoré mala na rómsku komunitu násilná socializácia v päťdesiatych rokoch a vytrhnutie z ich tradičného spôsobu existencie. Bol prvým publicistom na Slovensku, ktorý sa tejto otázke venoval zasvätene a na serióznej literárnej úrovni. V uvoľnenej politickej atmosfére 60. rokov minulého storočia sa mu otvoril priestor na tvorbu reportáží a reportážnych príbehov o dovtedy tabuizovaných spoločenských a historických témach, akými boli vojnové a povojnové udalosti na východnom Slovensku (masové deportácie do stalinských gulagov, vyčíňanie banderovských skupín), násilné združstevňovanie v 50. rokoch, úteky ľudí na Západ cez tzv. železnú oponu. Pre absolútny zákaz publikovať v 70. a 80. rokoch mohli tieto príbehy vyjsť knižne až po roku 1990. Tridsať dramatických príbehov o ľuďoch, ktorí sa pokúsili po komunistickom prevrate vo februári 1948 ilegálne odísť zo Slovenska na Západ, zrekonštruoval v knihe Drámy na hraniciach. Sú to príbehy, ktorých protagonistami sú kňazi, študenti, právnici, živnostníci, roľníci či populárni športovci; útek sa im nepodaril a na dlhé roky skončili v komunistických väzniciach. Príbehovo čistým, štýlovo vyzretým rozprávaním sa táto kniha začleňuje k najlepším dielam slovenskej literatúry faktu. Osudom ľudí, ktorí sa nesklonili ani pod tlakom represií komunistického režimu, venoval knihu Ako umiera hotelier. Osobitý i osobný pohľad na generáciu novinárov, ktorých tvorivé ťažisko bolo v 60. rokoch a väčšinu z nich postihol v nasledujúcom období zákaz publikovať, priniesol v knihách Páni novinári I. a Páni novinári II. Okrem zmapovania osudov jeho novinárskych súpútnikov predstavujú tieto knihy aj zaujímavý pohľad na pohnuté obdobie v dejinách slovenskej žurnalistiky.

    Ján Čomaj

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    BELAN, Rudolf: Do dejín slovenskej žurnalistiky patria aj dejiny Smeny. In: Literárny týždenník , roč. XXXI, 6. 6. 2018, č. 21 – 22, s. 5. ČOMAJ,

    BELAN, Rudolf: Do dejín slovenskej žurnalistiky patria aj dejiny Smeny. In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 6. 6. 2018, č. 21 – 22, s. 5.

    ČOMAJ, Ján: Slavo Kalný: Svedkovia mojej doby. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 127, 2012, č. 3, s. 132 – 133.

    SZABÓ, Ivan: Literatúra faktu žije aj bez regálov (Slovenská literatúra faktu 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. XXXV.

    BALÁŽ, Anton – KALNÝ, Slavo: Reportáž je sakramentsky drahý žáner (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XX, 17. 2. 2010, č. 4, s. 12.

    GORALOVÁ, Anna: Čisté vody Slava Kalného. Slavo Kalný: Božie muky (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XIX,  28. 10. 2009, č. 22, s. 5.

    SZABÓ, Ivan: Rôznorodé témy, rozdielna kvalita (Slovenská literatúra faktu 2008) . In: Knižná revue – príloha, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. XXXI – XXXII.

    BALÁŽ, Anton: Slavo Kalný: Zabudnite na Kocha. In: Knižná revue, roč. XIX, 4. 3. 2009, č. 5, s. 3.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    BLAŽEKOVÁ, Lucia: Odpísané osudy (Slavo Kalný: Odpísaní). In: Knižná revue, roč. XVII, 28. 3. 2007, č. 7, s. 5.

    APFEL, Viliam: Vzácny hold žurnalistom. Slavo Kalný: Páni novinári II. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 123, 2007, č. 5, s. 130 – 132.

    SLÁVIKOVÁ, Anna – KALNÝ, Slavo: Keď autora bolia nohy (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XV, 23. 11. 2005, č. 24, s. 12.

    ŠIMKOVÁ, V.: Slavo Kalný. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    ŠVIHRAN, Ladislav (na odovzdávaní cien AOSS v Zicyhho paláci 24. 6. 2005): Cena Klubu literatúry faktu za rok 2004. Slavo Kalný: Páni novinári. In: Knižná revue, roč. XV, 3. 8. 2005, č. 16 – 17, s. XIV.

    BÁBIKOVÁ, Marta: Osudy znásobné osudmi iných (Slavo Kalný: Páno novinári). In: Knižná revue, 13. 10. 2004, č. 21, s. 8.

    APFEL, Viliam: Malá pocta veľkým majstrom. Slavo Kalný: Páni novinári. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 12, s. 127 – 129.

    APFEL, V.: Rekviem za našich krajanov (Slavo Kalný: Drámy na hraniciach). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 5.

    ŠAH: Jaroslav (Slavo) Kalný – 75. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 4, s. 158.

    ČOMAJ, J.: Staré víno (Slavo Kalný: Ako umiera hotelier). In: Literika, 4, 1999, č. 1.

    KENDA, M.: Slavo Kalný. In: Slovenské národné noviny, 10 (14), 1999, č. 19.

    SIVANOVIČOVÁ, A.: Ako ožíva reportér (Slavo Kalný: Ako umiera hotelier). In: Slovenské národné noviny, 10 (14), 1999, č. 1.

    BEŇO, Ján: Údel človeka a reportéra. Slavo Kalný: Ako umiera hotelier. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 114, 1998, č. 7 – 8, s. 279 – 282.

    BODACZ, B.: Čo si doba robí s človekom (Slavo Kalný: Ako umiera hotelier). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 19.

    DOMČEK, Martin: Báseň o sile človeka (Slavo Kalný: Ako umiera hotelier). In: Knižná revue, roč. VIII, 8. 7. 1998, č. 14 – 15, s. 13.

    DUDINSKÝ, M.: Oživené Mŕtve duše (Slavo Kalný: Ako umiera hotelier). In: Slovenská republika, zv. 6, 16. 5. 1998, č. 111.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Keďže bol vo vtedajšej nekonformnej Smene nielen angažovaným publicistom, ale aj šéfredaktorom, musel z denníka v rámci normalizácie

    Keďže bol vo vtedajšej nekonformnej Smene nielen angažovaným publicistom, ale aj šéfredaktorom, musel z denníka v rámci normalizácie odísť. V Československom rozhlase, kde neskôr pôsobil a kde nesmel vystupovať pred mikrofónom, ani písať pod svojím menom, sa vďaka svojej erudícii vypracoval medzi úspešných rozhlasových tvorcov. Okrem hier písal najmä dramatické pásma a fíčre o svetových osobnostiach, okrem iného napísal portréty svetových reportérov a profily amerických prezidentov, ktoré vyšli aj knižne.

    Peter Zeman

    Bol jedným zo štyroch prvých absolventov vysokoškolského štúdia novinárstva na Slovensku v roku 1956 a môžem potvrdiť, že od počiatku do dnešných dní tisícky strán jeho novinárskych riadkov napriek peripetiám, nástrahám, lákavým zvodom a neláskavému biču totalitnej vrchnosti, ale aj existenčným kalváriám a osobným traumám ostal Slavo Kalný pánom novinárom. So všetkým, čo k tomu patrí.

    Juraj Vereš

    Božie muky sú pozoruhodné reportáže, v ktorých sa prelínajú časy druhej svetovej vojny s tragickými udalosťami roku 1948, s dejmi o dvadsať rokov neskôr a s ich trpkými následkami. Hovoria o ľuďoch, ktorí sa nechceli vzdať ilúzií – o cti, slušnosti a radosti z práce. Hovoria aj o ľuďoch na opačnej strane, tých pri moci a bez chrbtice, tých, čo v mene režimu presadzovali vlastnú ukrutnosť, chamtivosť a tuposť. (...) Málo je literatúry faktu, ktorá by skĺbila históriu s rozprávačským talentom, s dramatickou skratkou, s vypichnutím toho najpodstatnejšieho, čo človeka formuje, deformuje, defrauduje. Nie indiferentný režim je vinný za krutosti, splynovania, vyhnanie z domova, za utrpenie, mučenie a smrť. Nie anonymná maďarizácia, arizácia či germanizácia môžu za konkrétnu bolesť a smrť. Za všetkým je vždy človek. Podlý, nízky, predajný, zbabelý, zmanipulovaný, kúpený, zapredaný. A na druhej strane trpiaci, ale nepredajný. Kalného reportáže hovoria o osobnej a občianskej odvahe, o nepatetických hrdinoch, o nepochopiteľnej ukrutnosti a neuveriteľnej statočnosti. Tu neplatí: Nomen omen, meno je osud. Vody Kalného literatúry sú totiž studené a hrozivé, ale nadovšetko čisté.

    Anna Goralová

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Ako motto knihy reportáží G. Gryzlova, ktorú som z jeho tvorby pripravoval, som si zvolil pár viet E. E. Kischa, lebo vyjadrujú aj moje novinárske
    Ako motto knihy reportáží G. Gryzlova, ktorú som z jeho tvorby pripravoval, som si zvolil pár viet E. E. Kischa, lebo vyjadrujú aj moje novinárske krédo: „Nič nás tak neohromí ako čistá pravda, nič nie je exotickejšie ako svet vôkol nás, nič nie je fantastickejšie než vecnosť. A niet na svete nič senzačnejšie než doba, v ktorej žijeme.“

    KALNÝ, Slavo: Persona non grata. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 10, s. 51 – 66. (Reportáž z Národnej obrody 17.1 12. 1990 o sebe a udalostiach 22. – 23. 8. 1968)
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Ocenenie Slovenského literárneho fondu za rozhlasový cyklus Čo nového, Bielikovci (1984) Víťazstvo na Festivale rozhlasových hier

    Ocenenie Slovenského literárneho fondu za rozhlasový cyklus Čo nového, Bielikovci (1984)

    Víťazstvo na Festivale rozhlasových hier Piešťany s hrou Čierny bocian (1989)

    Medaila J. Murgaša za dramatickú tvorbu v Slovenskom rozhlase (1996)

    Pocta J. M. Hurbana od ministra kultúry Slovenskej republiky (1998)

    Medaila Slovenského literárneho fondu za dramatickú tvorbu v Slovenskom rozhlase (1998)

    Osobitná cena VÚB za dielo, ktoré nemohlo vyjsť za života autora Gavril Gryzlov – pro nobis (1999)

    Kryštálový mikrofón – Cena Združenia rozhlasových umelcov (2001)

    Cena Vojtecha Zamarovského (2002)

    Cena Vojtecha Zamarovského za literatúru faktu (2002)

    Hlavná cena E. E. Kischa za knihu Drámy na hraniciach (2003)

    Hlavná cena E. E. Kischa za knihu Páni novinári I. (2004)

    Výročná cena Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za literatúru faktu (2004)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    DRÁMY NA HRANICIACH (úryvky)   Otčenáš proti vlkom (z časti OTČENÁŠE )

    DRÁMY NA HRANICIACH (úryvky)

     

    Otčenáš proti vlkom (z časti OTČENÁŠE)

                Ten severovýchodný kút poznám dôverne. Poznám jeho krstný list, kroniky dedín, prechovávam autentické spomienky učiteľov i popov. Ale zmapoval som aj kruté osudy domorodcov.

                Kto nám už dnes povie, koľko hladomorov sa tadiaľto prehnalo iba v 20. storočí? Koľko spauperizovaných rodín sa stadeto sťahovalo za robotou a chlebom?

                Ozaj, kto tu žil a žije? Aký národ, aké etnikum? Akým jazykom sa tu rozpráva? Žijú tu Rusíni, Ukrajinci, no za horthyovcov tu nežili ani Rusíni, ani Ukrajinci, lež magyar oroszok, čiže Maďari hovoriaci po „ruténsky“.

                Ozaj, ktorému popovi veria, keď sú v dedine dvaja? Raz brachiálne prekrstili gréckokatolíkov na pravoslávnych, neraz pravoslávnych na gréckokatolíkov. Ba boli aj také časy, že z učiteľov-komunistov vyrobili rýchlopopov. Títo sa žehnali pred oltárom v pravoslávnej cerkvi, no dedina sa modlila pri kríži v chotári.

                Horthyovcom nestačila Podkarpatská Rus. Zabrali aj tento kút, kde okrem zhungarizovanej honorácie málokto vedel pozdraviť jó napot kivánok, nieto kezét csókolom.

                Aj oslobodenie tu vyzeralo ako koniec sveta. Pod Beskydami sa spolu s frontom zastavil aj život. Zo zemľaniek vychádzali rachitické deti a kozy bez mlieka. Negramotné stareny sa pod prvý prídel UNRRY podpisovali bruškom palca. Generálovi Svobodovi chceli bozkávať ruky, lebo ich zaodel do teplých šiat. Súcejší chlapi sa k nemu pridali, no mnohí ďaleko nezašli, lebo nevycvičení a neskúsení vojaci padajú prví.

                Kto bude stavať rozrumené domy?

                Tí, čo ostali, priahali erárne kone a šli do lesa po drevo. Ibaže aj tam na nich čakala dvojaká smrť: patrónmi dostrieľaný strom a na chodníku nastražená mína.

                Kam sa podejeme, keď sa tu nedá žiť?

                Vtedy sa sem zatúlalo aj čudné, dovtedy neznáme slovo OPTÁCIA. Optovať znamenalo vyčarať svoju vlasť za inú krajinu. Tá susedná, vtedy zo všetkých najmocnejšia, ponúkala kolonistom prácu, deťom školu a rodine spravodlivo odkrojený krajec chleba. Našinci sa na druhej strane hranice sklamali. Vidina zasľúbenej krajiny sa premieňala na hrdlačenie v zaostalých kolchozoch, kde optantom zhabali aj privezeného koňa a kravu.

                 Z českého pohraničia vyhnali Nemcov. Kto príde namiesto nich? Prišli za nimi agitátori a sľubovali hory-doly: aj murované domy, aj kone, aj zárobky pri kalamitnom dreve.

                Pokračovalo aj tradičné vysťahovalectvo do Francúzska, Kanady či Ameriky.

                Aj keby sa mali v cudzom svete mizerne, vždy boli na tom lepšie ako spolurodáci doma. Lebo v ich rodnom kúte hneď po skončení druhej svetovej vojny vypukla ďalšia: neviditeľná, no sto ráz zákernejšia. Bandy prepadávali dediny a ľudí najmä v noci. Hľadali zoznamy svobodovcov, ale aj komunistov a Židov, čo sa vrátili z koncentračných táborov.

                V čase mieru tu pribúdalo veľa hrobov. Vtedy sa tu stareny opäť modlili svoj dávny Otčenáš proti vlkom. Lebo vlkmi tu boli aj banderovci.

    Budu ja hvaryty svjatoho otca

    Nykolaja očenaš

    bude ma Pan Bih ochranjaty protiv volkom

    jak na roľu, tak na polu.

     

                Povedzte, pomôže otčenášik proti vlkom? Pomáhal, ako vládal, ako hromničky proti búrkam a veľkým vodám.

     

    Dereš pre Dodu Fedora (z časti OTČENÁŠE)

                Dodu Fedor, prezývaný Sedliak, na sedliaka ani na gazdu nevyzerá. Je prikrčený, zhrbený, cintľavý, dlane má bez mozoľov, div nie pánske. Pod vráskavým čelom má nepokojné oči a v ústach šúľanú cigaretu, vytrasenú ako on sám. Už o mne zrejme vedel, lebo ma čakal. Bol presvedčený, že ak sa chcem dačo dozvedieť o banderovcoch, jeho nijako nemôžem obísť. Svoju dôležitosť umocňoval aj tým, že sa so mnou zhováral po česky. Naostatok, v tomto kúte nebol jediný. Chlapi sa tu s prišelcom radi zhovárajú po česky jednak preto, že miestnej dialektovej rusínčine človek odinakiaľ všetkému neporozumie, jednak preto, že sa chcú prezentovať svojimi skúsenosťami, prehľadom o vzdialenom svete, kde premávajú električky, trolejbusy, ulice sú plné obchodov a krčmy plné štamgastov, čo neholdujú trúnku, ale pivu, z ktorého ide iba na šťanie.

                Dodu Fedor ma zaujal aj tým, že banderovcov nielen zažil, ale aj prežil. Vo svojej chyži má o tom hádam tucet dôkazov, ba priam životopisné múzeum.

                Vysvetľuje:

                – Tu v stole, za ktorým sedíme, vykutrali v šuflíku peniaze. Tamto za komínom som mal skrytý zoznam občanov. Vstaňte, prosím, a dobre si prezrite túto lavicu, na ktorej sedíte. Na nej ma derešovali. A teraz sa pozrite tamhľa hore na hradu. Vidíte na nej ten hák? Na ňom mi chceli dať telefón... obesiť ma. Ak neveríte, môžete sa opýtať Mikulu Michalcova a v najhoršom aj mojej ženy. Ibaže vlastná žena nie je objektívny svedok.

                Dodu správne používal cudzie slová, aj myšlienky formuloval ako miestny pop alebo učiteľ. Akiste aj preto bol po fronte tajomníkom národného výboru. Lež podchvíľou, keď pozabudol na svoju dôležitosť, premieňal sa na citlivého a doráňaného človeka. Nemal to tu ľahké, ako úradná osoba bol na tom horšie ako iní v tomto trojhraničnom kúte.

                Rozpráva:

                – Ako osemročný som ochorel na týfus. Vysadili ma na rebriniak ťahaný požičaným koňom. K doktorovi sme šli celý deň. V noci sme prespali vo voze, aby sme už ráno mohli vyčkávať pred ordináciou. Týfus na mňa skočil z  chorej vody. Ale suchú chorobu, tbc, som si nadobudol z hladu. Nikdy nezabudnem na nemastenú varianku. Robila sa z ovsenej múky mletej na žarnove. Dochucovali sme si ju červenou soľou z kŕmidiel v panských lesoch. Chleba z bielej, zemplínskej múky sme mávali dva razy do roka: na ROŽDESTVO a VELIKDEŇ.

                Otec chodieval robiť k sedliakom na Hanú. I ja som tam bol. Vďaka istému Potúčkovi, sedliačiskovi ani obor, som sa naučil čítať a písať. Ten ma prvý ošacoval i prekukol:

                – Fedorko, z teba sedliak nikdy nebude. Zem je tvrdá a ty mäkký, div nie panský chlapec. Ty zem nepokoríš. Ale ak chceš, aby bol z teba človek, musíš sa naučiť čítať a písať. Aj rátať, aby ťa na každom kroku neošmekli.

                – Písanie, čítanie a násobilku som zdolal sám, lebo v Sedlici otvorili školu až roku 1929.

                – Vďaka agrárnikom som sa stal aj „sedliakom“... ale iba prezývkou. Pred voľbami rozdávali v Uliči škvarky aj pálenku. Po treťom poldecáku som sa cítil byť gazdom i sedliakom, a preto som verboval do našej sedliackej strany aj iných. Jediný gazda v dedine, čo mal dve kravy i dva kone, na mňa pokrikoval: Fedor, PÁN SEDLIAK, uhádni, ako sa dojí krava? Za cicky, či za rohy?!

                Za banderovských čias Dodu Fedora, zvaného Sedliak, banderovci obísť nemohli. Bol predsa tajomník MNV, mal štempeľ, fascikel, v ňom zoznamy občanov a ich majetky. Preto boli presvedčení, že naisto má aj zoznamy komunistov a vojakov-svobodovcov.

                Keď zavraždili Kíreša a Šiškanina, Dodu cítil, že je na rade on. Z kancelárie zobral úradné spisy a poskrýval ich na rôzne miesta vo svojom domci. Horšie ani urobiť nemohol.

                Keď uprostred noci kopli do dverí a tie vyleteli z pántov, hneď vedel, kto prichádza. Veliteľ v koženom kabáte sa rozkročil a udrel otázkou:

                – Poznáš nás?

                – Ľudia ste.

                – Bol si na Batromijovom sobáši?

                – Nie.

                – Ojojóóój, tak si si ani nevyskočil, nezatancoval.

                – Ani nezvyknem.

                – Ale zvykneš si, zvykneš. Dokonca budeš mať sólo. Prvý aj posledný tanec. Ale najskôr mi povedz, kde máš zbraň.

                – Nikdy som nemal. Ani na vojnu ma nezobrali.

                – Si komunista?

                – Nie, nikdy som nebol.

                – A čo tak zoznam svobodovcov... a tých červených nemáš?

                – Nie, prosím, nemám. Úradujem síce ako tajomník, ale nie tajomník komunistov.

                – Dodu, ak klameš, skončíš zle. Pozri na hradu. Na ten háčik. Čo myslíš, udrží ťa?

                – Neskúšal som.

                – Veď my si ťa vyskúšame, či hovoríš pravdu. Preveríme situáciu....

                Vytiahli baterky, kužele svetiel osvecovali kúty, ďalšie ruky otvárali šuflíky, listovali v kalendári i v modlitebnej knižke, párali periny, prevracali hrnce a keď ich pozhadzovali na hlinenú dlážku, kopali do nich čižmami. Vtom ktorýsi v šuflíku stola objavil peniaze. Na Dodu Fedora príliš veľa peňazí.

                – Sú tvoje?

                – Nie, prosím. V obálke je aj zoznam občanov, ktorým patria. Ide o stavebníkov a ich zálohy. Stavebný materiál chceme doviezť naraz pre všetkých. Máme prisľúbené erárne kone.

                – Tak už dosť. Stavebníkov spísaných máš, no o zozname červených nevieš. Nevieš o nikom ani z hlavy?

                – Neviem, prosím.

                – Spomenieš si, keď dostaneš telefón. Koniec debaty! Chazijajka, davaj štranok!

                – Nikolkovia, chlapci bohumilí, nevešajte mi ho! Pozrite sa, máme tri deti. Ako ich vyživím bez muža? Vodca najmilší, nedovoľ v mene Hospodina, obesiť nevinného!

                – Nespomínaj Hospodina, keď máš muža komunistu.

                – Nikdy ním nebol. Je veriaci ako ja, ako deti. Všetci chodíme do cerkvi.

                Dávid Gunziberger mal v Humennom súd. Michalcov Mikola, Zimovčák Eliáš a Marunič Vasiľ mu boli za svedkov. Vozom sa vracali domov. Keby vedeli, čo sa deje v chyži Dodu Fedora, vyhli by sa jej na sto honov. Neskoro. Hliadka banderovcov ich na ceste zhaltovala, dvoch sotila do priekopy a do Fedorovej chyže privliekla pod pištoľou Michalcova. Ten sa stal hlavným svedkom rozsudku, nevídaného v kresťanskom svete 20. storočia.

                Michalcov bol gréckokatolík, za Maďarov i po fronte politický neutrál. Politike neveril, vyhýbal sa jej a politika jemu. Ani na súd nešiel kvôli arizácii Žida, ale jedine preto, že ho vyzval sám súd. V tej osudovej chvíli mal Dodu Fedor z pekla šťastie, že jeho svedkom bol práve odvážny Michalcov. Fedora Dodu sa nebojácne, ba aj pod prísahou zastal:

                – Na svoju česť miestoprísažne vyhlasujem, že Dodu Fedor nikdy nikomu neublížil. Aj keby chcel, nemohol, lebo bol odjakživa v dedine najslabší. Znesie iba jeden poldecák. Nikdy nebol komunistom. Úrad vedie iba preto, že je zdatný v písme i počtoch. Ak ho obesíte, narobíte si nepriateľov po celej doline. Ľudia vás budú nenávidieť... aj takí, čo vám držia palce.

                – Áno, áno, pravdu vraví, – pridala sa žena a primkla k sebe deti.

                – Tak povedz ty, Michalcov, koľko je tu červených?

                – To neviem, naozaj, do duše im človek nevidí a legitimácia veľa neznamená.

                – Nefilozofuj, na to tu máme popa a učiteľa.

                – Tak ešte raz, Dodu: Koľko je tu červených a koľko svobodovcov?

                – Neviem.

                – Ani približne nevieš? Alebo nechceš vedieť? Ak ti je život milý, hovor.

                – Neviem, asi... no... asi, približne, sedemdesiat.

                – Vieš dobre rátať?

                – Trúfam si.

                – Tak budeš rátať do sedemdesiat. Dostaneš sedemdesiat bukov na holú riť. Ak potom dokážeš vstať, vstaneš z mŕtvych.

                Vytiahli dlhú kuchynskú lavicu, Dodu si na ňu poslušne ľahol, no banderovci ho z lavice zhodili: Dolu gate! Aj tie druhé, plátenné, obsraté! Holá riť musí byť holá!

                Dodu sa vyzliekol a veliteľ sa opäť rozrehotal:

                – Chlap vytrasený, veď ty ani zadok nemáš.

                Aj ostatní banderovci sa na dereš očividne tešili. Tento chlapík môže vydržať ponajviac dvadsať – tridsať bukových palíc. Jeden mu svietil na zadok, dvaja ho tĺkli bukovými palicami, no veliteľ povedal dosť:

                – Baterky sú vzácne. Chazjajka pozná jeho riť lepšie ako my. Sama mu bude na ňu svietiť petrolejkou.

                I keď prvé údery Fedora Dodu zaboleli v celom tele, nádejal sa, že prežije. Odratúval údery, ale zároveň sa obával, že ak udrú nižšie, či vyššie zadku, hneď je noha napoly. Aj hlava môže puknúť. Lavicu zospodu tuhšie objal rukami, pritiahol k nej aj zadok, a hoci po každom údere sykol, od bolesti aj vykríkol, veril, že prežije. Po každom údere Michalcovom trhlo, no Dodova žena zakaždým zjojkla. Od strachu rozkývanou petrolejkou v ruke osvecovala aj tváre banderovcov. Tí sa sprvu zabávali, neskôr nudili, no tí dvaja, čo ho tĺkli, sa čoskoro unavili. Keďže to chceli mať čím skôr za sebou, udierali mocnejšie, až Fedor omdlel. Žena kričala o ratu, potom o vodu... jedine Fedor vyzeral spokojný, nehýbal sa, no stále žil... zazdalo sa mu, že aj on tlčie, udiera cepom obilie, mláti zrno... pred ním na zemi sa belie nevídaná zemplínska múka. Keď ho žena obliala vodou a on sa prebral, chcel stoj čo stoj dereš vydržať, lebo ten sa dá prežiť. Vydržím sedemdesiat bukov?

                Nevydržal. Najprv mu odkväcla hlava, potom ovisli ruky a bezvládne telo sa skydlo na hlinenú podlahu.

                – Maríja Bohorodica, pomôž, neumieraj mi, Fedorko, neumieraj... musíš opatrovať deti. Deti ešte dokážeš opatriť.

                Žena vedela, o čom hovorí. Pozajtra mala odísť do Čiech za robotou. Ba začula aj to, že tam po vojne nieto jediva. Nasporila štyri pecne chleba, pôlt UNRRA slaniny, tabak na šúľanie do cigariet i fajky... na tie časy priam majetok. Verila, že v Čechách si dobre zarobí a túto poživeň výhodne vyčará za háby pre deti, za nohavice pre muža a čo len za šatku pre seba. Bože, pomôž mi, lebo ak sa Fedor nedožije rána, ja sa nedožijem cesty do Čiech.

                Banderovcom sa štítilo dvíhať Dodu so zakrvaveným zadkom na lavicu, a preto ho poslednými údermi dobíjali na hlinenej podlahe.

                – Vodu... vodúúú, – skričala žena a sama letela k studni po vedro.

                Keď sa Dodu prebral, drábom, čo ho tĺkli, musel pocelovať ruky. K natrčeným rukám sa plazil štvornožky, radšej prežiť takúto potupu ako visieť na háku. V chyži obesenca by vdova nevládala žiť. Večne by ho tam videla, mátal by ju, ešte väčšmi deti... pred obesencom by si ich odviedla hoci aj do beskydského pralesa.

                Dodu mi vraví: – Vizita banderovcov sa neskončila posledným úderom. Ani rozsekaným zadkom a naštiepenou stehennou kosťou. Väčšmi ma boleli náreky ženy za kravou, ktorú nám brali.

                – To nie, páni banderovci, prosím, prosííím, radšej mňa zahlušte, ale kravku nám ponechajte. Bez mlieka deti nepostavím na nohy, nevypravím do školy. Veď tá kravka ani nie je naša. Štát nám ju zapožičal na vzkriesenie detí. V komore mám lepšie jedivo, ako by ste mali z kravy. Mám aj tabačik, cigaretky... v mihu odskočila do komory a vyložila na stôl balík jediva, vrátane tabaku, čo mala nachystaný do Čiech.

                – Tej noci nám nič nepomohlo. Zobrali aj batoh aj kravu.

                Aj to vám poviem, pán môj dobrý, že v tej bezradnej chvíli, keď nám brali kravu – živiteľku rodiny, bol by som im dal zoznam, aký len chceli. Ale ja som ho nemal, naozaj nie. Z hlavy by som tých chlapov vedel nadiktovať... Ale verte-neverte, tá moja spoľahlivá, fungujúca hlava mi odoprela poslušnosť. Nie a nie vymenovať jediného svobodovca či komunistu.

                Vtedy mi zišlo na um, že väčšmi zrádzajú hlavy ako ľudia. Moja hlava mi zakázala stať sa zradcom, udavačom. Ale banderovci aj tak zakaždým vedeli, u koho nájdu spirt či údené stehno z barana. Nuž čo, berte si. Ibaže udať dakoho banderovcom neraz znamenalo smrť. Viem svoje, nemal som k nej ďaleko ani ja. A neverte mi, prosím, že i ja by som bol ochotný vymeniť zoznam ľudí hoci za kravu-živiteľku. Nie, to nie, aj keby mi deti od hladu vysychali pred očami. Zrada je zrada, s tou sa žiť a spávať nedá.

                Potom mi Dodu opísal aj osudy kráv v ich rodine:

                – Za života sme mali tri. Prvú nám zrekvírovali maďarskí žandári. Vraj pre honvédov, pre statočných ochrancov maďarských hraníc.

                 Nadobudli sme si druhú. Tá nám pošla cez front od hladu. My sme zaliezli do zemľanky a kravu nechali bez jediva za chyžou.

                Nedôvera k vlastným neraz sužovala Dodu Fedora väčšmi ako banderovci. Veď našli sa aj takí, čo v nich videli div nie ochrancov demokracie a kresťanstva. Ľudí v tomto kúte naučila bieda pomáhať tým, čo sa skrývali v horách a potýkali sa so zákonom. Čo horšie, na banderovcov mali rozdielne názory aj kňazi.

                Napriek všetkému tu deň vyzeral ako deň, sviatok ako sviatok, ľudia si opravovali chyžky, zvážali drevo, orali na erárnom koníkovi... Ale noc už domorodcom nepatrila, noc patrila banderovcom. Nik nevedel, koho vyrabujú a koho podpália. Vtedy nik netušil, že na rade sú Židia.

     

    Vysídlenci (z časti BEZMOCNÍ)

                Za večerného ticha, keď tma padla aj na dvory a domy Báčskeho Petrovca, za okupácie premenovaného na Petrócz, keď sa okná zatiahli roletami, uši ustráchaného mestečka boli pri utajených rádiách: Bum bum bum! Volá Londýn, Londýn volá!

                Londýn bol každodennou modlitbou i nádejou tunajších Slovákov. Prinášal správy z frontov, informoval o situácii v domovine, ale vykričal aj svinstvá, čo sa popáchali vo Vojvodine okupovanej horthyovcami. Čo však povie ten chýrny a vševediaci Londýn dnes – na výročie ČSR? Ani zbožňovaný Londýn nemôže vedieť, čo sa v slovenskom Petrovci stalo práve dnes, práve na výročie republiky 28. októbra 1941. Horthyovci si vedeli vybrať aj deň, aj školu, lebo slovenské gymnázium je tu od svojho vzniku roku 1919 duchovným prameňom vzdelancov.

                Najprv odvliekli tridsať študentov, chlapcov i dievčat, potom zatkli a na smrť odsúdili ôsmich sextánov, septimánov a oktavánov. Za sabotáže, za vlastizradu!

                Tri dni naháňali ľudí, aby prišli na obecný dvor, kde sa konala poprava. Veľa ich však neprišlo, veď kto by sa aj chcel pozerať na trýzeň a smrť mládencov. Matere, pravdaže, prišli, lebo matere do poslednej chvíle verili, že sa stane zázrak, a práve ich syn ostane nažive.

                Prišiel aj evanjelicky farár a biskupský sekretár Mirko Petrovič, aby čo len slovom a požehnaním uľahčil dušiam odsúdených, aby upokojil matere, ktoré si tak zbožne želali zázrak.

                Nebojácny pastor Petrovič už vtedy riskoval, lebo horthyovci rozpustili biskupstvo a jemu zakázali vykonávať kňazské povolanie.

                Svoje povolanie nesmela vykonávať ani jeho manželka a učiteľka, žiakmi oslovovaná „tetuška Adela“, rodená Čajaková. Čajakovci – známi vzdelanci a spisovatelia, napospol zapísaní ako nebezpeční panslávi – boli tŕňom v očiach okupantov. Oboch manželov pozbavili občianskych práv, stratili nárok na prídel potravín a po celý čas okupácie žili pod policajným dohľadom. Rodina s tromi deťmi prežívala iba vďaka žičlivosti statočných. Tí statoční padli na kolená aj vo chvíľach popravy a vedno so svojím kňazom sa modlili za duše popravených.

                V ten istý tichý a ustráchaný októbrový podvečer sa zázrak predsa len stal: Londýn vierohodne opísal popravu študentov a svetu oznámil mená hrdinov i strojcov šibeníc. Aj keď strata životov bolí, Petrovčania si uvedomili, že vďaka Londýnu svet vie aj o Slovákoch v Báčke. Preto aj im prichodí zomknúť sa a dať o sebe vedieť, aby to fašisti nemali ľahké ani na tejto chlebovej rovine, kde sa zlu odoláva ťažšie než v kopcoch a lesoch.

                Krátko po okupácii KTOSI pošepkal farárovi Petrovičovi, aby prišiel do Nového Sadu na tú a tú ulicu, pred ten a ten dom, a v tom dome pod bránu, kde prevezme kufor. V tom kufri je vysielačka, vraví pastorovi spojka, pri nej máš aj návod, ako sa s ňou narába, ja ti môžem povedať iba toľko, že nesmieš vysielať z jedného miesta, lebo ak chceš ty a vysielačka žiť, svoje punkty musíte meniť.

                Po odvysielanej správe o poprave a hrôze, ktoré vyvolali vo svete, horthyovci zúrili. Ich velitelia okamžite stáli pred Nemcami v haptáku:

                – Ste babráci, nie spojenci! Pod nosom vám pracuje vysielačka, a vy o nej nemáte potuchy. Ilegálnu vysielačku si berieme na starosť my! Máme techniku, perfektné auto so zameriavačmi, nech sa ešte raz ozve a radistu môžete vešať ako študentov.

                Napriek nemeckej ostražitosti Petrovič stále vysielal, menil punkty, jeho vysielačku do konca vojny fašisti nevysnorili.

                V tých odbojných dostrieľaných dňoch deti Petrovičovcov – Kornélia, Mirko a Fedor – chodievali do školy, mondokovali povinné veršovačky, lež večer po otcovej modlitbe sa pasovali s angličtinou:

                – Cudzie jazyky otvárajú bránu do sveta, – pripomínal im otec, ktorý okrem jazykov okolitých národov plynulo hovoril po anglicky. Ovládal klasickú latinčinu, gréčtinu a deťom prízvukoval, že nie je hanba vedieť aj po nemecky, lebo Nemci dali svetu okrem Hitlera aj Luthera a Goetheho.

                Otcovi je ľahko, vravia si deti, keď stihol pochodiť polovicu Európy a na jazyky má dar od Boha.

                FARÁR PETROVIČ sa narodil v Štajerskom Hradci, maturoval vo Varaždíne, teológiu študoval v Bratislave, kde sa zoznámil aj so svojou terajšou manželkou, vtedy študentkou. Pani Adela okrem lásky k manželovi a deťom vedela čarovať aj so slovenčinou, či už doma pri deťoch, za katedrou v škole alebo ako autorka pri skladaní náboženských pesničiek a písaní úvah.

                Na sklonku vojny ustupujúci Nemci, preklínajúci partizánov z vrchov, začali sa obávať aj báčskej roviny, najmä samôt, salašov a vysokánskej kukurice. Pri ústupe vtrhli do Petrovca so zoznamom v ruke a potom ládovali na vozy zámožných gazdov a vzdelancov známych v regióne. Farár Petrovič medzi nimi nemohol chýbať.

                Nemci sa túžili pálenkou a podgurážení smelo vykríkali na kukuricu i salaše:

                – Teraz strieľajte, slávni partizáni, teraz páľte, chachacha, ale do svojich. Vozy ovešané živými terčmi ustupovali do Maďarska, brodili sa cez rieky, živé terče kráčali pred vozmi na pustách i v agátových hájoch. Farárovi sa podarilo ujsť až kdesi pri Budapešti a potom dlhé dni kráčal zväčša po nociach domov. Nevedel, koľko prešiel hraníc a koľko kilometrov. Náhoda však chcela, že v Petrovci sa objavil spolu s partizánmi, ktorí oslobodili mestečko:

                – Pán velebný sa nám vrátili! – Žehnali sa rozradostnené matere i deti, lebo návrat milovaného kňaza sa rovnal návratu slobody. Až v tom šťastnom virvare plného objímania a plaču nad mŕtvymi sa najbližší dozvedeli o jeho vysielačke: Panenanebi, tak to ste vy, pán sekretár, vysielali za vojny do toho Londýna?!

                V čase slobody je opäť kňazom i biskupským sekretárom, vyvolia si ho aj za člena mestského zastupiteľstva. Učiteľka „teta Adela“ ihneď ožila aj ako režisérka, oprášila ľudovýchovnú hru staropazovského krajana VHV – Hurbana Vladimíra Vladimírova a pokračovala v jej nacvičovaní spred piatich rokov, lebo vtedy už premiéru nestihli. S tou hrou, ale aj so spevmi a tancami odchádza na Slovensko, kde je šťastná a listy plné šťastia píše aj domov:

                „Slovensko je také nekonečne krásne, úprimné a šťastné, že by sme mali popremýšľať o presídlení. Domov je domov. Neľakajte sa, moji, nerúham sa, nevymýšľam si, presídlenie je štátom posvätené hnutie a nazýva sa MAŤ VOLÁ. Domovina otvára náruč všetkým Slovákom žijúcim mimo vlasti, popremýšľajte, moji, využime príležitosť, nebudeme mať jedinej starosti, lebo ja som sa uchytila na presídľovacom úrade, pomáham, ako vládzem, volajú nás, očakávajú najmä vzdelancov, kňazov, učiteľov, nevraviac o usilovných a nadaných deťoch.“

                Adelka, čože tak odrazu, dumá otec, prečo? Spytuje sa listu i sám seba, lebo až taký ohlas na divadelné predstavenie neočakával. Veď naše deti opäť môžu navštevovať slovenské gymnázium aj tu. Nie je hocijaké, má tradíciu, ak si pretrie oči a  vstane, zasa bude chýrne ako za čias Čajakovcov. Premýšľaj aj ty, Adelka: Môže si človek z jedného dňa na druhý bezbolestne popretŕhať korene, presťahovať seba i dušu?

                Pastor Petrovič čoskoro na vlastnej koži pocítil, ako trpko chutia slobodné dni, za ktoré sa modlil a po ktorých túžil. Akísi vojvodinskí samozvanci – vládcovia – zavítali aj do Petrovca a začali skupovať duše, parcelovať nielen majetky, ale aj ľudí:

                – Ty si bojoval s Titom, tebe veríme!

                – Ty ani nevieš, ako vyzerá puška, uhni z cesty!

                – Aký občiansky odboj, o čom to rečníš? Kde si vylihoval?! V stohu slamy alebo v posteli?

                Ľudí nesortírovali na statočných a zradcov, ale na komunistov a nekomunistov, na partizánov z vrchov a podozrivých ilegálnych pracovníkov z nížiny.

                Keď sa na dôležité posty nakomandovali titovci, za prácu v zastupiteľstve sa poďakovali aj Petrovičovi. Ba za chrbtom začul, ako sa smejú občianskemu odboju i jeho vysielačke.

                Sprvu situácii nerozumel. Považoval ju za povojnový zmätok, nedorozumenie, omyly a bezočivosť zopár karieristov, ktorým skôr či neskôr klepnú po hrabivých prstoch. Ale daktorí opätovne začali horlivo skúmať biskupský úrad a najmä aktivity jeho sekretára. Vtedy aj on po prvý raz uvažoval vážnejšie o presídlení. Myšlienku raz vpustil, raz od seba odohnal, no čoraz častejšie si uvedomoval, že žiť bez slobody už nedokáže. Naostatok, neocitnem sa v cudzom svete. V meste na Dunaji som vyštudoval, zamiloval sa do Adelky, verím, že mesto v prítomných dňoch otvára veľkú náruč pre svojich.

                Lež náruč mesta bola v tých dňoch slabá, roztrasená, nestačila objať všetkých. Pastor Petrovič svoje študentské mesto nespoznával. V tých dňoch sa premenilo na povojnové mravenisko, kde blúdilo more ľudí, pričom každý hľadal čosi iné. Bezmocní boli aj kňazi, lebo slová útechy nepomáhali. Frontoví vojaci i oslobodení zajatci, rodiny z lágrov i deti bez rodičov hľadali prístrešie, nádej prežiť. Nedobré chvíle prežívali aj starousadlíci. Ak otvorili ústa „nepriateľským jazykom“, po maďarsky či nemecky, už im letela. Na pomstu sa zakaždým našlo najviac dobrovoľníkov. Blúdili však aj slovenskí repatrianti. Volajúca vlasť nestihla všetkých ubytovať. Ba nestihla načas odlifrovať vysídlencov, čo odchádzali do Maďarska na uvoľnené miesta po slovenských prisťahovalcoch.

                Mesto bolo aj plné školákov bez škôl. Pretože v školách boli ešte lazarety a núdzové ubytovne, spájali školu so školou a triedu s triedou. Školákov ohromil aj príchod zachránených židovských detí. Politickú mätež umocnil príchod detí niekdajších slovenských činiteľov, ktorí sa vrátili z Nemecka alebo Rakúska. Neistí a ustráchaní boli aj učitelia. Usilovne sa preškoľovali najmä dejepisári, lebo história opísaná v učebniciach bola skrz-naskrz nepravdivá. Činili sa aj nemčinári, ktorí sa bleskovo preškoľovali na ruštinárov. Tajne ich školili niekdajší ruskí emigranti, no tí sa báli nahlas prehovoriť po rusky, lebo sa raz-dva mohli ocitnúť v gulagu ako mnohí iní. Neľahkú úlohu mali aj kňazi, lebo kostoly nestačili a ekumenia bola cudzím slovom.

                Volajúca mať Petrovičovcov nesklamala. Ubytovali ich v dome na Ferjenčíkovej ulici. Deti mali cez ulicu do gymnázia, matka blízo na svoj úrad presídlených duší a pastor blízo na faru i do kostolov. Mirko Petrovič vyučoval náboženstvo na cvičnom gymnáziu, chodieval za presídlencami roztratenými po južných obciach, raz vykonával bohoslužby v kostole, inokedy v škole, a kde nebolo ani kostola, ani školy, modlievali sa v domci, v humne, za slnečných dní i na dvore.

                Keď stretol dakoho z Báčky a podarilo sa mu pomôcť, bol šťastný a tvrdil, že mesto je malé ako Petrovec. Dobreže z nôh nespadol, keď sa na biskupskom úrade vo dverách zrazili s farárom doktorom Bellom, so spolužiakom, ktorý prišiel cirkevníkom pomáhať až z Ameriky. Uznanlivo ho po pleci potľapkal aj poslanec doktor Zibrín, ktorý bol za vojny v Londýne:

                – Predo mnou nič neutajíte. My v Londýne sme vedeli, kto obsluhoval chýrnu vysielačku v Petrovci. Držali ste sa parádne, pán farár!

                Hnutie „Mať volá“ časom tíchlo, prišelci sa pousádzali i potratili, no farár Petrovič skôr ako iní postrehol, že situácia v ČSR sa začína podobať situácii v Juhoslávii. Ba petrovecké móresy sa ujímali aj v Bratislave.

                Ty si bojoval s Červenou armádou, tebe veríme!

                A ty čo si hľadal v Londýne, keď statoční súdruhovia živili ducha odboja v Moskve?

                Parcelácia ľudí i duší vyvrcholila komunistickým prevratom vo februári. Dovtedy vzácni prišelci a vzdelanci sa odrazu stali podozrivými a ich odbojová činnosť v Juhoslávii čiernou škvrnou. Najväčším zradcom a vydriduchom sa stal J. B. Tito, vtedy jediný komunistický štátnik, ktorý sa neobával vzoprieť Stalinovi. Bolo logické, že prisťahovalci z „impéria“ tohto zradcu boli jeho vazalmi, a preto zradcami vlastného národa.

                Začiatkom februára 1950 o tretej hodine v noci vtrhli do bytu na Ferjenčíkovej ulici neznámi agresívni chlapíci. Kňaza Petroviča „v mene zákona“ zatkli, odvliekli, pred očami prestrašenej matky a detí prekutali každú zásuvku, prezreli každý dokument i fotografiu. Podozrivou sa im videla aj precízne spracovaná archívna korešpondencia matkinho starého otca Jána Čajaka spred storočia, po ktorej podnes niet stopy.

                Kde je otec? Čo je s ním? Vypytovala sa matka i deti, no odpovede nebolo, lebo už vtedy sa človek bál človeka, známy známeho, nevraviac o rodine poznačenej stigmou zradcu národa.

                Koncom augusta 1950 počúva rodina správy a po nich avízo, že poslucháči si môžu vypočuť autentické spravodajstvo z procesu proti titovským špiónom a rozvratníkom na čele s vicekonzulom Juhoslávie v Bratislave Stefikom Kevičom a jeho pätnástimi spoločníkmi. Vtedy zaznelo aj meno farára Petroviča.

                Menovaný už za druhej svetovej vojny pracoval pre anglickú tajnú službu podľa pokynov doktora Zibrína. V Novom Sade podpísal vernosť Titovi, v čom pokračoval aj po príchode na Slovensko, kde sa spojil s vicekonzulom Kevičom. Tomu dodával špionážne správy, udržiaval styky s ďalším americkým špiónom doktorom Bellom, a nimi vedený organizoval hospodárske sabotáže. Vyzýval roľníkov – repatriantov neplniť dodávky a veriť jedine zradcovi Titovi, ktorý chce ČSR vytrhnúť zo zväzku spojenectva so ZSSR a založiť dunajskú federáciu.

                – Vypnite to! – skričí matka, no vzápätí kŕčovito prosí: – Nie, nevypínajte to! – Mater i deti túžia začuť otcov hlas, jeho zbožnú pravdovravnosť a vyvrátenie obžaloby.

                Preboha! O čom to otec rozpráva, kde sa v jeho reči vzali také čudné slová a výrazy, hemžiace sa americkým imperializmom, špiónstvom, záškodníctvom... a namiesto slovka pravdy sám seba viní väčšmi, ako ho viní prokurátor. Prebohaživého, veď spomínaných ľudí ani nepoznal, čo on mal kedy s Ernestom Ottom alebo s pracovníkom SNB Lančaričom!?

                Ernest Otto – smrť!

                Rudolf Lančarič – smrť!

                Stefik Kevič – doživotie!

                Mirko Petrovič – odsúdený na dvadsaťtri rokov a peňažitý trest desaťtisíc!

                Po trojdňovom neverejnom procese, no v záujme demokracie odvysielanom a, pravdaže, náležite zostrihanom, rozhlasom i neskôr vydanou brožúrou sa uzavrela kapitola jedného z prvých komunistických monsterprocesov 50. rokov v ČSR pod gesciou Moskvy.

                Rodina bez otca, matka bez práce a prostriedkov na živobytie sa postupne dozvedala o otcovej vyšetrovacej väzbe v Leopoldove a Ruzyni, o odpykávaní trestu v pekle zvanom Mírov, kde si väzeň číslo 143 úspešne plnil normu plátaním vriec, nitovaním cólštokov a páraním peria. Od iných sa dozvedeli, že prokurátorka v bratislavskej vyšetrovni mu prikázala vyzliecť sa donaha, za mrazivého rána stáť na balkóne, pokým ona sedela vo vykúrenej miestnosti a strieľala po ňom nezmyselné otázky i obvinenia.

                Súdruhovia, keďže záškodníctvo farára Petroviča má svoje korene v rodine, musíte sa lepšie pozrieť na to hniezdo. Aj jeho decká si musia uvedomiť, že si nezaslúžia študovať. Už svojím zjavom nám kazia morálku, dráždia statočných rodičov i zväzákov, a preto bude lepšie, ak zmiznú z očí.

                Aby deti nezašli hladom, matke povolili uchytiť sa ako pomocnej účtovníčke. Nech si vyráta, s kým žila a ako vychovávali decká, keď ešte aj teraz strkajú nos do angličtiny, latinčiny, čiže sa prezentujú sa ako jasní kozmopoliti!

                KORNÉLIU a MIRKA vylúčili z medicíny, najmladšieho FEDORA, ktorý ukončil oktávu s vyznamenaním, nepripustili k maturite. I tak rodina v meste priveľmi svietila, ba nezaslúžene okupovala aj byt. V rámci AKCIE B na Štedrý večer roku 1952 odovzdávajú matke príkaz vysťahovať sa z bytu na Ferjenčíkovej ulici číslo 2. Štát je však veľkorysý, lebo rodine pristaví pred dom sťahovací voz, dodá špeditérov a na Orave zaobstará byt dokonca v samostatnom domčeku.

                Kto spískal toto deložovanie? Kto zneuctil pozvanie „vlasť vola“?

                Kto prvý ukázal prstom na mape na hraničnú dedinu Oravská Polhora? Kto matku s tromi deťmi vykázal z mesta na Božie sviatky a prikázal vysťahovať sa do najsevernejšie položenej obce na Slovensku? Neboli to tí istí, čo sa neskôr nasťahovali do bytov a domov deložovaných?

                Na ich príkaz putovali do neznáma, a preto sa im cesta javila dlhá, nekonečná a plná obáv. Mater celou cestou plakala. Jediná si uvedomovala, že sa ocitli v Oravskej Polhore, v poslednej hraničnej dedine, kde sa končia cesty a hádam aj život.

                Keď osameli, mater s dospelými deťmi v nemom úžase hľadeli na polorozborenú drevenicu. Drevenica má hlinený pitvor, no izbu s dlážkou. Matka upokojuje seba i deti a klame: Príroda je tu čarovná, privykneme si, verím, že dopíšem aj svoj román, stvorím ďalšie nábožné piesne, zaspievame ich otcovi na privítanie, bude šťastný, keď aj nás tu uvidí spokojných. Mater klame deti, klame i seba, stále klame a klame, lebo v chyži je vlhšie a nezdravšie ako pod zemou, klame, lebo sa obáva o chorú Kornéliu.

                Čas letí, čas fúka na boľačky i trápenia, od susedov majú drevo i zemiaky, keď dobrí ľudia chcú, vedia spríjemniť aj nešťastné chvíle. Nie je vari sviatkom, ak sa Kornélia uchytí ako šička v trenčianskej Odeve, ak sa Fedor vyučí za montéra a získa dôveru budovať blízku Oravskú priehradu? Fedor je chlapík, Fedor vládal živiť rodinu aj ako vojak PTP, oblečený v trofejnej, ukoristenej uniforme SS. Neskôr, už s kreditom budovateľa, diaľkovo študuje matematiku a fyziku na prírodovedeckej fakulte. Ba napriek mizernému posudku sa uchytí aj Mirko a pracuje ako rádiológ v Endokrinologickom ústave v Ľubochni.

                Ibaže majiteľ drevenice v Polhore si zmyslel na svojom pozemku stavať, takže opravenej chyžke musia dať zbohom. Odchádzajú do Bobrova, kde bývajú v súcejšom domci blízo jazernej vody priehrady, o ktorú sa zaslúžil aj Fedor. Neočakávane si pomohli aj finančne „výnosným“ predajom domu v Bratislave. Anonymný chytrák (možno práve ten, čo sa pričinil o ich vysídlenie) využil položenie rodiny i výmenu peňazí l : 50 a dom uprostred mesta od deložovaných Petrovičovcov odkúpil za 1 200 korún!

                Rádiológ Petrovič si spomína:

                – Otca som čakal na stanici ako dnes vás. Tuším aj vtedy mrzlo, až oči štípalo. Už ani neviem, či sme plakali od mrazu alebo od dojatia. Otec! A ja som si ho skoro nespoznal! Pustili ho po desiatich rokoch, podmienečne. V Prahe mu kúpili lístok na osobný vlak do Ľubochne, pridali mu päť korún na stravu, ale veci, s ktorými ho odlifrovali za mreže, pozabudli vrátiť. Verte-neverte, no najťažší rozhovor v živote som prežil s otcom, s najbližším človekom. Zvedavo sa ho vypytujem, čo zažil, ako to všetko vládal prežiť, ale otec mlčal, stále mlčal, v očiach mal slzy, v tvári zúfalstvo i prosbu, aby som, preboha, mlčal i ja.

                Toľko som vedel, že politický nesmie rozprávať. Ale on aj keby smel – nechcel! Za živý svet nechcel na to myslieť. Chcel zabudnúť, túžil žiť ako iní, aspoň trochu normálne a ľudsky. Mohol však zabudnúť, mohol si dovoliť nemyslieť na toľké zamrežované a ponížené roky, keď sa musel dennodenne hlásiť žandárom ešte aj v Námestove? Poznali ho v Bobrove, kde žil pri mame, poznali ho v okrese, vari každý v blízkom okolí vedel, že nemá nárok na prácu, na dôchodok, slovom, na nič. Ani na stretnutie s človekom, aby mu, nedajboh, neublížil. Ale služby Božie vykonával tajne, hoci ich vykonával doma pre svoju rodinu a najbližších. Dňom i nocou žil so svojou minulosťou a dusil ju v sebe, ako vládal.

                Fedor spromoval, učil na gymnáziu v Námestove, a keď sa už-už zdalo, že rodina sa pozviecha, postihla ju ďalšia osudná tragédia: Tridsaťtriročná Kornélia umiera na rakovinu.

                Matka sedávala pri kachliach, prikladala polienka, hľadela do ohňa... A keď sa presvedčila, že je so svojím ohňom doma sama, pálila svoj román, pálila stranu za stranou, kapitolu za kapitolou, tri kapitoly za Kornéliu, ďalšie tri za otca, po dve kapitoly za synov, ďalšie a ďalšie za Čajakovcov, za ich talent a čistú dušu, dočmáranú šialeným svetom i ľuďmi.

                – Mama, prečo to robíš?

                Ani sa len neotočila. Hľadela do svojho ohňa a ohňu aj odpovedala:

                – Oheň je čistý, krásny. Záleží vari na tom, či svoje vyznania spálim ja, alebo mi ich spália iní?

                Mirko Petrovič mi vraví:

                – Rád fotografujem. Ale tieto dve snímky som necvakol ja. Pozrite sa na tohto fafrnka, ako posvätne hľadí na svoj idol, ako mu stláča ruku.

                – Márnosť, veď to je Plánička!

                – A ten krpec pri ňom je moja maličkosť. Najlepší brankár sveta bol u nás v Petrovci na výročie republiky.

                – A na tomto farebnom obrázku mám rovných šesťdesiat. Napriek tomu som bol na promócii hádam najmladší.

                – Promovali vás dodatočne?

                – Áno, po nežnej. Bol to zázrak, čarovnejší ako najslávnejšia promócia. Nemyslím na fanfáry, príhovory, potoky sĺz a záľahy kvetov. Podchvíľou mám pred očami starcov a starenky, čo preberali rehabilitačné diplomy a doktoráty. Povylučovali ich z vysokých škôl, ocitli sa za mrežami ako môj otec, narukovali do PTP ako môj brat, trpeli za rodičov, starých rodičov, za murovaný dom, za vzorne obrobené polia, za obchod plný tovaru, úspory v banke či za otcovu advokáciu. A tie spomienky! Obskakovali tkáčske stavy, kopali kanály, dvíhali priehradné múry, ukladali koľajnice... alebo sa im podarilo ujsť za hranice a kašľať na naše školy i diplomy. Nie, nie, tak to nebolo, na školu nik nezanevrie. Veď na tú úžasnú oneskorenú promóciu prišli starci a starenky z Kanady, Ameriky, Nemecka, Čiech a vari zo všetkých kútov Slovenska.

                Áno, Mať volala, naša Alma mater nás po toľkých rokoch takisto volala,  aby napravila krivdy, ak sa napraviť vôbec dajú.

                – Takže ste doktor.

                – Áno.

                – Robíte vo svojom povolaní?

                – Áno. Stále robím to, čo tu robím hádam od prvého dňa, keď ma sem prijali. Pán môj, je predsa logické, že po toľkých zahlušených rokoch ani parádny diplom neoprávňuje vykonávať povolanie.

                – Mám dve dcéry, skončené vysokoškoláčky. Keď sme spomínali na deda, povedal som im, že iba vďaka nemu som sa za vojny a okupácie, keď vyučovanie za veľa nestálo, drvil angličtinu. Budete sa ju drviť aj vy, slečny. Pomôžem vám. Iné vám dať nemôžem.

                Prečítajte si aj tento lístok. Napísal ho otec. Pravdepodobne nám chcel zanechať aspoň kúštik pravdy o tom, ako to s ním bolo.

                „Drahí moji, viem, že na procese som Vás sklamal, hoci som sklamať nechcel. Pred procesom si ma vzali do parády referenti, suroví a nevzdelaní mladíci, ktorí boli svätosväte presvedčení, že keď som za mrežami, musel som niečo spáchať. Darmo som ich presviedčal, že som nevinný, že republike som neublížil ani v myšlienkach, že vlasť ma volala, ja som jej prišiel iba pomáhať. Ubíjali ma psychicky, fyzicky, znižovali dávky stravy, bili ma päsťami, obuškami po chodidlách, a potom prikázali stáť, stále stáť alebo stále chodiť. V noci ma vyvliekli na dvor, dali do rúk lopatu, kop si hrob, kurva farárska, keď sa nechceš k ničomu priznať. Odskáče si to aj tvoja Kornélia, nedostane ani špitál, ani lieky. Aby som mal pokoj, vypovedal som, čo si želali, podpísal som aj zápisnicu, no po týždni, keď som všetko odvolal a vyhlásil, že ma k priznaniu prinútili, trýznenie zvýšili na umretie. Nič to za to, svoje si poviem na procese! Lež na procese, keď som slovkom vyskočil z namemorovaného priznania, už aj ma sudca zahriakol a prikázal odpovedať na to, čo sa ma pýta. Bol to cirkus, od A po Z drezúra a my v nej bezduchí slabosi. Nespomínam nijaké mená, neprajem nikomu nič zlé, želám si, aby im Pán Boh odpustil, tak ako som im odpustil i ja.

                Farára Mirka Petroviča čiastočne rehabilitovali i odškodnili roku 1968. Povolili mu návrat do Bratislavy, pridelili byt na Meteorovej ulici, kde ubytovali aj ďalších prepustených, ktorí ostali nažive. Ako dôchodca pomáhal cirkvi, vykonával služby Božie aj v nemeckom jazyku. Umrel 4. januára 1983. Odpočíva v Slávičom údolí v rodinnej hrobke, kde leží aj jeho dcéra Kornélia a manželka Adela, rodená Čajaková.

     

    Oneskorená maturita (z časti NEPREŠLI)

                Vchádzam do staršieho meštianskeho secesného domu v strede mesta a podľa dohovoru trikrát zvoním. Dvere mi otvára pani magistra Valéria a pozýva ma do obývačky. Izbu má preplnenú knižkami, no patinu dôstojnosti jej vdychujú dávne obrazy, porcelán v starožitnej vitríne i komoda. Oči mi však neslušne zastali na barokových hodinách. Na prvý pohľad parádny kus. Práve bili. Ich zvoncová ozvena akoby oživovala a privolávala spomienky.

                Pani Valéria vraví:

                – Skúste si predstaviť túto izbu zariadenú kompletne a prepychovo. Originálne obrazy, štýlový nábytok, koberce, krištáľ... Moji rodičia na to mali a mali aj vkus. Pre nešťastný útek na Západ sa museli so všetkým rozlúčiť. Z tejto izby ostali iba tieto hodiny. A viete prečo? Mali šťastie. Boli práve v oprave. Otcovi na nich nesmierne záležalo. Dostal ich ako sobášny dar.

                Potom rozprávala o svojom otcovi:

                – Vo vedľajšej izbe mal svoju advokátsku kanceláriu. Pre vtedajšiu Bratislavu bol ako stvorený. Ovládal nemčinu, maďarčinu, konexie mal vo Viedni, Košiciach i Budapešti... a vyznal sa najmä v majetkovoprávnych vzťahoch. Práve o tieto kauzy bol po vojne enormný záujem. Klientelu si mohol vyberať. Ale po februári 1948 bolo všetkému koniec. Ocitol sa v akomsi družstve advokátov, kde sa cítil ako v zajatí. Tvrdil, že je tam zakázané myslieť a povolené iba dýchať a poslúchať. Odmietol ta chodiť. Stoj čo stoj chcel odísť na Západ. Cudziny sa nebál. Ako vojak, zajatec i legionár, precestoval hádam celý svet. Pobudol na Sibíri, v Číne, Amerike, po návrate hovoril perfektne po rusky i anglicky. Veril, že v cudzine sa nestratí. Ba žil v presvedčení, že sa domov čoskoro vrátime. Matke sa otec javil ako dokonalá osobnosť, ako zákon.

                Mne sa útek nepozdával. V duchu som zúrila. V oktáve sa mi začínal akademický týždeň a na maturitu som sa dokonca tešila. Bola som vynikajúca žiačka, vedela som, že nemôžem zlyhať. Pritom som si nič neodpustila. Urobila som si špeciálny rozvrh hodín, v ktorom som mala voľné okienka aj na korzo, aj na klavír... aj na svoju prvú lásku.

                Staršia sestra Darina študovala právo. O mesiac mala promovať. Tá sa v otcovi videla, chcela sa stať advokátkou a kráčať v jeho šľapajach. Žartom i vážne napodobňovala jeho rétoriku, ovládala jeho výstižné latinské sentencie, vyžívala sa v rímskom práve a neraz vedno riešili právne hlavolamy. Napriek tomu útekom nebola nadšená ani ona. Mala zmysel pre povinnosť i logiku. Najprv chcela mať v rukách diplom, a až potom kráčať po otcovej ceste do zasľúbenej krajiny, kde šťastie na advokátov priam prší.

                Ibaže hlava rodiny videla situáciu inak ako jeho dcérenky. Vtedajší právny nihilizmus nepovažoval za prechodnú chorobu režimu, ale za zatarasenú cestu pre každý demokratický právny úkon. Hoci bol uznávaný odborník, ako bezpartajník nemal šancu uchytiť sa. A hoci už mal na krku päťdesiatku, rozhodol sa odísť. Mama sa neodvážila povedať nie.

                JUDr. Körner pripravil útek precízne. Dohovorenou šifrou bola prestrihnutá snímka prevádzača. Otcov priateľ, takisto advokát, ktorému sa útek vydaril, ešte pred svojím odchodom mu odovzdal polovicu portrétnej snímky:

                – Karol, ak ti tento chlapík ukáže druhú polovicu svojho portrétu, môžeš mu veriť, lebo úspešne previedol aj nás. Ale rátaj s tým, že prevádzač Vili lacný nie je. Žiada stotisíc za osobu.

                – Ale toľko ja... sme predsa štyria!

                – Aj on riskuje krk.

                – Máš pravdu.

                Prevádzač Vili nesklamal. Už o týždeň vyhľadal advokáta Körnera, a keď mu ukázal druhú polovicu portrétnej snímky, hneď sa aj spýtal:

                – Takže kedy, pán doktor?

                – Čo najskôr, priateľ môj.

                – Ale polovica sa platí vopred.

                – Áno, viem. Tu je obálka, prosím.

                – Máme aj šťastie, pán doktor. Rieka Morava sa nám vybláznila už v apríli. Máj je aj môj šťastný mesiac. Ale pozor, nesmiete na seba ničím upozorniť. Nič nepredávajte. Helfnúť vám môžu aj moja sestra Beta a brat Rudo. Vedia, ako nenápadne vyniesť a skryť aj väčšie vecičky.

                Pani Valéria vraví:

                – Veci a vecičky stadeto odchádzali pod rúškom tmy aj bez ochotných pomocníkov. Najväčšmi som smútila za klavírom. Lúčila som sa s ním skoro celú noc. Preludovala som si Mozarta, Chopina i zopár našich ľudových. Klavír sme odniesli mojej učiteľke z konzervatória. Vzácnejšie obrazy a zopár šperkov sme si schovali u známych, valuty nám preniesol za hranice otcov kolega. To balenie mám stále pred očami. Rodičia vyberali vzácne originály z rámov, rolovali ich a ukladali medzi šatstvo. Pribúdali kufre, balíky... Keď som videla ten kopec batožín, až som sa zhrozila. Mama pre každého ušila dupľovaný pančuchový pás na telo, do ktorého sme si nastrkali ďalšie valuty a osobné doklady pre úrady za hranicami. Vari tri dni pred odchodom k nám vtrhli súrodenci prevádzača „zachraňovať“ majetok pred ŠTB. Z poloprázdnej izby boli očividne sklamaní. Náhlivo rolovali koberce, snímali lustre, balili porcelán, no pritom sa tvárili, že sa obetujú a riskujú hádam väčšmi než my.

                Cesty do neznáma som sa hrozila. Aj matkiných zmätených príkazov:

                – Vali, zoberieš si na seba to najlepšie, čo máš. Kostým, jarník a nenápadne aj zimník.

                – Teraz, v máji? V takejto, prepytujem, garderóbe, mám nastúpiť do autobusu? Potom si môžem lístok kúpiť rovno do Pezinka!

                Ešte predpoludním som ubzikla do školy. Chcela som sa aspoň pohľadom rozlúčiť s profkami, klasou a zaskočiť aj k dvom spolužiačkam. Tu, v tomto kúte izby som sa lúčila s učebnicami. Listovala som si v dejepise. Masaryk už bol prelepený a v učebnici slovenčiny už aj Novomeský. Slovenčinárka nás napriek tomu upozorňovala na eventuálnu maturitnú otázku práve o ňom: „Je to predsa exemplárny príklad pretvárky a zrady. Národu sa javil ako veľký básnik, komunista, intelektuál, davista a vykľul sa z neho buržoázny nacionalista!“

                Clementisa môj otec poznal. Aj keď stál na druhej strane barikády, bol mu sympatický. Je to férový chlapík, vravieval. No mama nijakého komunistu za férového nepovažovala. Kto v jej očiach vyčaral Boha za Stalina, bol nielen neznaboh, ale aj všetkého schopný poblúdenec.

                Do dediny blízo rieky Moravy cestovali oddelene. Za tmy sa stretli v poslednom domci pri Božej muke, kde ich už očakával a upokojoval Vili. Aj tak boli nervózni a ustráchaní. Podchvíľou sťahovali batohy, kontrolovali obsah kufrov, pevnejšie si sťahovali pásy s dokladmi. Utešovalo ich jedine to, že Vili bol pokojný. Ak je Vili pokojný, nemáme sa čoho obávať!

                Prevádzač Vili aj v noci kráčal k hranici suverénne. Vedel, o ktorej sa menia hliadky, kedy a kde má prestrihnúť drôty na zátarase. Po namáhavej ceste cez oráčinu zastali. Vo chvíli, keď Vili vytiahol štikacie kliešte, Körnerovcov olízal kužeľ svetla a k nebu vyletela svetlica. Z tmy ktosi zreval:

                – Stoj! Ruky hore!

                Zastali, nemotorne dvíhali ruky aj s batožinou, pričom matka nahlas prosila Boha o pomoc.

                – K zemi! Všetci na zem! – Darina sa nehodila do blata, tá si najprv pokľakla, ozvala sa streľba a vzápätí kŕčovité kvílenie lapených zbehov.

                Keď nám povolili vstať, vrhla som sa do matkinho náručia. Za ruku sa jej držal i otec, no Darinky nebolo: Kde je? Kde sa nám podela? Matka vzlykavo do tmy vyvolávala:

                – Darinka, vstaň, vstaň, moja... už môžeš vstať.

                Darinka ležala obďaleč, ruky i tvár mala zaborené v blatistej oráčine. Matka si k nej pokľakla, no vtom sa priblížilo auto, osvietilo nás ďalšími reflektormi a zastalo. Vystúpila z neho zrejme šarža, lebo salutujúci hraničiar hrmel do noci aj za svojich troch druhov:

                – Hlásim troch zajatých. Jedného muža a dve ženy. Jedna žena je mŕtva.

                Matka pri mŕtvej Darinke zamdlela, otec sa pri mne zapotácal a ja som bola taká šokovaná, že som zabudla aj plakať. Až neskôr, keď som sa vyplakala, v hlave mi kadečo svitlo. Uvedomila som si, že prevádzač Vili kamsi zmizol. A nechýbal ani hraničiarom. Podnes neviem, či bol vtedy ešte prevádzačom, alebo už dávno agentom ŠtB.

                Zaistenú rodinu odviedli na strážnicu, kde im odobrali batožinu, spísali formálnu zápisnicu a potom naládovali do auta. Až nadránom v zatuchnutej pivnici sa od dôležitého vojačika, ktorý ich na latrínu sprevádzal so samopalom, dozvedeli, že sú v Malackách, v zámku.

                – Smrteľne vážne mi tvrdil, že U dvoch levov alebo v Justičnom paláci sa budeme mať určite lepšie, lebo tam sú latríny v cele.

                Nemýlil sa. Latrína v cele bola. A mala som ju iba pre seba, lebo som sa ocitla na samotke. Keď v zámke zaštrkotal kľúč, musela som sa obrátiť tvárou k stene a hlásiť: Vyšetrovanec 823 sa hlási na cele 179!

                Hoci som kričala, v duši mi bolo úzko. Raz som nevedela, kto mi stojí za chrbtom, či bachár, či eštebák, či mi oči zaviažu a odvedú na výsluch, alebo si zo mňa opäť urobia dobrý deň. Osemnásťročná gymnazistka, plná obáv a strachu, je na väzenské „žartíky“ ako stvorená. Ale dlho som hlúpou husičkou nebola. V susednej cele sa mi ozvala vincentka, sestra Perpetua. Hoci som si morzeovkou cez múr „na bodkách“ dokaličila prostredník a „na čiarkach“ celú dlaň, vyplatilo sa. Dozvedala som sa takmer všetko, čo som mala vedieť. Zašifrovanou hláškou mi zvestovala, že zúfalý otec, plný výčitiek, si podrezal žily. Netušil, neveril, že matka a ja žijeme. Ale žil aj otec. Verila som, že žije...

                Perpetua ma pripravovala aj na výsluchy:

                – Stále si študentka, stále si naivná. O politike nemáš potuchy, nerozumieš jej, a už vôbec nie otázkam vyšetrovateľa. Vali, daj si pozor na strach. Tvoj strach nesmú vidieť. Ani záchvev strachu!

                – Strach som si odháňala Mozartovými sonátami a Chopinovými etudami. Stačilo mi kľaknúť si na zem a hrať a hrať, prstoklad si precvičovať na lavičke. Aby som načisto nezdrevenela, stvorila som si aj loptu. Vďaka sólo latríne som mala bohatý prídel toaletného papiera. Nadžgala som si ho do ponožky a už lopta i Valéria skákali. Aj moja hlava bola v kondícii. Zrejme aj vďaka príprave na maturitu som si vedela zarecitovať hádam tucet básní a veršov. Po večeroch poézie nasledovali cudzie jazyky. Bez slovníka, bez ceruzky, iba tak z voleja som preložila do ruštiny internacionálu, ba aj Otčenáš. Vali, vedela by si to preložiť aj do latiny? Nie, internacionála mi nešla. Ale Otčenáš som zdolala hravo. Veršíky v hlave som si prekladala do nemčiny. Tie moje najmilšie od Kraska do francúzštiny. Chvíľami som však bola bezradná, lebo pri repetíciách sa mi raz kamsi vyparil rým, raz rytmus... zavše aj slová. A už bolo po preklade. Mojou jedinou prekladovou istotou bol väzenský poriadok, pripevnený na dverách. Ešte aj dnes ho viem naspamäť v troch jazykoch.

                Najťažšie chvíle prežívala v Leopoldove, kde o rodičoch nevedela. Ešte aj na výsluchy ju odvádzali s uterákom na očiach. Vyškolená však vedela, že ak na väzenskom dvore spustia cirkulárku a na chodbách zahučia reproduktory s pesničkami Janky Guzovej, zasa kohosi kruto vyšetrujú.

                Spomína:

                – Pri mne sa striedali traja vyšetrovatelia. Hoci každý bol iný, ba jeden ma chcel aj oblapávať a bozkávať, sledovali to isté: Absolútne priznanie a dokázanie otcovej vlastizrady.

                – Kto zorganizoval útek?

                – Koho máte na Západe?

                Po nespočetných výsluchoch si nevedela predstaviť súd. Aby zachránila otca a pomohla aj matke, už pri vyšetrovaniach a potom aj na súde jednostaj tvrdila, že útek spískala sestra: A pomáhala som jej najmä ja!

                Na súde sa s jej hláškami ironicky pohrával prokurátor:

                – Verím vám, obžalovaná, verím. Vy so sestrou ste mali svojich rodičov pod palcom.

                Pojednávanie bolo fraškou. Bezbranný bol aj taký borec ako advokát Körner. Keď prokurátor konštatoval, že je vlastizradca, naivne sa bránil:

                – Nie, to nie, prosím. Nikoho som nezradil. Ani o ničom tajnom či utajenom neviem.

                – Vy ani náhodou neviete, kde je v Bratislave pošta?

                – Áno, to viem.

                – A čo tak telefónna centrála? Viete, kde je?

                – Áno, to áno... ale...

                – Chcete mi nahovoriť, že by ste triednemu nepriateľovi neprezradili, kde je pošta a ďalšie strategické ciele? Rozhodli ste sa predsa ujsť, zradiť vlasť.

                JUDr. Körnera odsúdili na dvanásť rokov, jeho manželku na päť a Valériu na tri roky.

                Valéria okúsila Leopoldov, Ilavu, ženskú väznicu v Rimavskej Sobote a nakoniec tábor v Sučanoch, kde pracovala v tehelni. Aby som jej uveril, odišla k vitríne, vybrala z nej hnedastú bábiku a vraví:

                – Takto vyzerá moja figúrka pre šťastie. Je z hliny. Vypálili ju špeciálne pre mňa. Aj tento krčiažtek a tanierik. Čo myslíte, prečo som dostávala toľko darčekov? Lebo jediná som nikdy nedostala od rodiny ani darček, ani balíček. Nemala som ani návštevu. Iba raz do mesiaca som smela mame alebo otcovi napísať tridsať riadkov. Otec smel písať iba raz za dva mesiace. Chudáčik, o čom mal písať? O utrpení? O výčitkách vo svojom svedomí? Okúsil pätoro väzníc. Umrel nám roku 1954 v Mírove, keď ja som už bola na slobode.

                Najšťastnejšiu chvíľu som prežívala, keď do Sučian preložili aj moju mamu. Božinku, ako sme sa vyobjímali!

                Z noci na ráno sa objímali aj kriminálničky, lebo umrel Gottwald a Zápotocký rozdával milosť. Amnestované kurvy a zlodejky urobili v staničnej krčme také rodeo slobody, aké tam dovtedy nezažili.

                Keď mi mamu odlifrovali kamsi k Ašu, primkla sa ku mne teta Magda. Tiež prípad! Rodinu vysťahovali v Akcii B z Bratislavy. Mira, jej syna, nechali slobodne drieť v kameňolome, no matku zašili. Mali aj dôvod. V byte našli zopár kúskov zlomkového zlata, ktoré si u nej skryli jej rodičia, zlatníci. Keďže sa jej ruka triasla, viackrát ma poprosila napísať v jej mene synovi lístok. Osvedčila som sa. Medzi riadkami som si s Mirom písala i ja.

                Konečne prepustili aj Valériu. Vedno s civilom dostala aj obálku, v ktorej mala tritisíc zarobených korún. Aj vďaka tomu som sa cítila ako normálny civil... voľný, slobodný, rovnocenný človek. Ale už vo vlaku som sa spytovala sama seba: A čo doma? Dievča, máš ty nejaký domov? Máš blízkeho človeka?

                Bývala som v pivničnej izbe a chodievala som aj k tomuto nášmu domu. Vojsť som sa však neodvážila. Raz som pri bráne aj trikrát zazvonila, no okamžite som zbabelo ušla. Vari po mesiaci som sa odvážila vkročiť do školy. Na chodbe som zbadala ruštinárku. Spozná ma ešte?

                – Pani profesorka, ja som...

                – Preboha, Valéria! Čo tu robíš? Ty sa odvažuješ vkročiť do tejto školy? Vieš, aké ťažkosti si nám vtedy vyrobila? Kvôli tebe sme museli z výkladu zobrať aj tablo!

                – Nechcela som, prepáčte. Ale teraz... keď som si trest odpykala, chcem sa iba opýtať, či by som nemohla dodatočne zmaturovať.

                – Čože?!

                – Oktávu som predsa skončila, a nie zle. Trest mi vymazali. Občiansky preukaz mám ako nový, čistý.

                – Čuš, preboha čuš! Premýšľaj, o čom hovoríš, čo žiadaš. Pokiaľ ide o mňa, ja s tebou maturovať odmietam. Odmietam zhovárať sa s tebou o maturite. Nestretla som ťa, nevidela!

                Zamestnala sa v Tesle ako sekretárka. Podnik mal slobodáreň, jedáleň... A keď sa presvedčila, že poprijímal tucty takých ako ona, bola spokojnejšia. Hádam každý druhý robotník bol „bývalý“. Bývalý advokát, prokurista, dentista, a najmä bývalý živnostník. Keď raz po fajronte bývalý holič mydlil pri baraku bývalého hodinára, ten spoza peny na ňu zvolal:

                – Slečna, nie ste náhodou Körnerová?

                – Náhodou som, prečo?

                – Márnosť, vraj prečo! Roky opatrujem vaše hodiny, mocujem sa s nimi, odháňam kupcov... a keď sa objaví majiteľ, nejaví záujem. Slečinka, kde ste boli toľký čas?

                Lež v Tesle nedriemali ani tajní. Zhovorčivú slečinku z ničoho nič preložili do laboratória, kde umývala banky a fľaštičky. Ale umývala aj kancelárie a drhla schody, lebo koruny potrebovala aj pre rodičov. Posielala im balíčky s čajom, kávou, hrozienkami, vlievala do nich nádej, hoci sama zaspala v čakárni pred ordináciou, ktorú neskoro večer po šichte umývala.

                – Hľadám ťa už dva týždne, prihovára sa jej neznámy, na prvý pohľad bojazlivý mládenec, čosi jej aj náramne zložito vysvetľuje, no keďže Valéria nič nechápe, chlapec sa osmelí, podá jej ruku a predstaví sa:

                – Som Miro, ten z kameňolomu. Písala si mi úžasné listy!

                Valéria sa mu za kompliment poďakovala, no keď sa ho spýtala, čo momentálne robí, sklopil oči a vraví:

                – Nerobím, nemám nič, ani bývanie ani robotu. A dokopy nič neviem. Mám štyri semestre ekonómie a taký kádrový posudok, že nemám šancu ani na pomocného skladníka v Tesle.

                – Tak potom sme na tom rovnako, Mirko môj. Ale helfnúť ti môžem. Môžeme skúsiť chvíľu to aj spolu ťahať. Dúfam, že makať vieš, keď si robil v lome.

                – Si úžasná, Vali. Presne to som si želal počuť. Ľúbim ťa!

                – Pribrzdi, Mirko, pribrzdi. Vidíme sa sotva tridsať minút.

                Pretĺkali sa po podnájmoch, raz spolu, raz oddelene, no zakaždým sa smiali, keď prevlačovali v plachte zabalené barokové hodiny. Mali s nimi večné trampoty. Keď sa po roku brali, ich matere a vdovy – niekdajšie väzenkyne – sa držali za ruky, aby neuletelo šťastie ani im, ani deťom. Pani Körnerová im vedno s požehnaním vraví:

                – Mirko, Valika, tieto barokové hodiny máte odo mňa ako sobášny dar.

                Valéria ani ako matka nezabúdala na svoju maturitu. Veď bez nej sa nemohla ani primerane uplatniť. Hoci mala už dve deti, rok čo rok brnkala na nervy školskému odboru:

                – Súdruh inšpektor, tuhľa mám doklad, že svoju prvú žiadosť o povolenie zmaturovať som si podala pred desiatimi rokmi. Bola som na dne, no zmaturovať som chcela. A som tu opäť, opäť s novou žiadosťou, s novým kolkom, ale aj s otázkou z očí do očí: Akým právom nesmiem maturovať?! Tu mám vysvedčenie z oktávy. Tu mám oficiálny výmaz trestu. Čo ešte potrebujete? Dôkaz, že som panna a zároveň matka týchto dvoch detí?

                – Bez irónie, mamička, skromnejšie. I ja viem svoje. Skúsme operovať pravdou. Lebo tá je iba jedna. Nedorozumenie je v tom, že vy máte jedno vysvedčenie z oktávy a ja druhé. Prosím, tiež je na vaše meno. Alebo ide o druhú Valériu Körnerovú?

                – To nie je možné! Čo je to za falzifikát?!

                – Ako vidíte, originál! Dokonca z triedneho výkazu. Hemží sa vám to tu dostatočnými... a máte aj trojku z mravov!

                – Trojku z mravov? Dovolíte? Ale prečo je potom moje vysvedčenie iné? Niet v ňom jedinej dostatočnej, ani trojky z mravov.

                – Lebo na mimoriadnej konferencii vám známky o stupeň-dva zhoršili. Pre mňa je tento doklad oficiálny. Boli ste predsa odsúdená, trestaná!

                – Boli, boli... čo všetko bolo. Vám naozaj nestačí, môj posledný doklad, oficiálny výmaz trestu a čistý register?

                Keď neodpovedal, buchla dverami a odišla. O tri dni dostala telegram, aby sa dostavila na maturitnú písomnú skúšku do dievčenského gymnázia.

                – Mala som dvadsaťdeväť rokov. Keď som vošla do triedy, maturantky sa ma preľakli. Nazdali sa, že som nová profka alebo externý cerberos, vyslaný školstvom ustrážiť serióznosť skúšok. Keď som sa inteligentným dievčatám predstavila ako nádejná externistka, ktorá nemá potuchy, o čom môžeme písať písomku zo slovenčiny, boli ku mne milé. Susedka v lavici si vyhrnula sukňu a ponúkla mi k nahliadnutiu svoje ťaháky. Na ľavom stehne mala MORÁLNY KÓDEX KOMUNIZMU a na pravom stehne OSTROV SLOBODY – KUBA.

                Pani magistra Valéria sa usmiala a vraví:

                – Zmaturovala som na doby. Ba neskôr už ako ostrieľaná externistka som zdolala aj vysokú školu. Aj to vám poviem, čo sa dialo krátko po nežnom prevrate. Keď som na tento dom nestihla ani pomyslieť, prichádzali za mnou nenápadní preochotní mládenci v dlhých tmavých kabátoch, ksichtiaci sa ako dobrodinci, ktorí mi stoj-čo stoj chceli pomôcť. A viete ako? Chceli odkúpiť tento dom. Mimoriadne výhodne pre mňa.

                Reštitúcia prebehla bez ťažkostí. Bola som predsa jediný žijúci potomok Körnerovcov. Krátko pred sťahovaním do môjho domu mi umrel manžel, takže aj s týmito hodinami som sa už trápila sama. Vidíte, idú, stále idú, občas bijú... žijú. Ba niekedy sa mi zazdá, že je v nich zakliate aj politikum čias a režimu, ktoré som vďaka Bohu prežila.

     

    Óda na radosť (úryvok z knihy ODPÍSANÍ)

    Úplatkár

                Usrkávam, uchlipkávam si z vodky a som rád, že v tomto hoteli ma už nik nepozná, že ani ja tu nikoho nepoznám. Možno že tu už ani niet svedka tamtých rokov, nijaký známy, čo si ku mne prisadne a začne vŕtať do spomienok. Hoci sa tu premelie more ľudí, prehliadka tvárí mi už nič nevraví. Verím, že tentoraz nik nevyvolá „rekonštrukciu prípadu“ podozrivej samovraždy a nik sa ani nepokúsi čmárať po živote môjho priateľa.

                Môj kamarát a spolužiak Ivan Š. piešťanskú Magnóliu staval, zariaďoval, zaľudňoval spolupracovníkmi. Iba vďaka nemu bol hotel často aj mojím azylom, keď ma vykopli z práce, keď mi bolo nanič, alebo sa mi zachcelo vypadnúť z domu, zakaždým som prikvitol sem a bolo mi dobre.

                Márnosť, ale čo tu hľadám dnes? Čo ma sem pritiahlo práve dnes? Hotelu i tejto halovej kaviarni sa cieľavedome roky vyhýbam a zrazu sem vpadnem, ani neviem prečo. S Ivanom sme sa kedysi potrebovali. Zdôveroval sa mi aj s tým, čo nepovedal nikomu inému. Ale v čase, keď ma najväčšmi potreboval, nepodržal som ho. Zlyhal som aj v tých dňoch, keď mu šlo o život.

                Zdôveroval sa mi, ako s ním začínajú babrať, ako ho sledujú špicli a fízli, ako mu zatvárajú čašníkov, len aby pri vyšetrovaní svojho direktora udali a režimisti mali dôvod na jeho odvolanie. Jeho pocity som bagatelizoval, zahrával do autu s humorom, lebo Ivan bol príliš inteligentný, aby sa uspokojil obligátnym „nemáš pravdu, nič sa nedeje... a vôbec, vymýšľaš si!“

                Brnkal som aj na inú strunu. A čo, keby ťa aj odvolali, čo sa stane? Ty sa predsa nestratíš, naopak, získaš! Nájdeš si lepšie platené miesto za menšiu drinu a zodpovednosť.

                Nemal to jednoduché. Visel na vlásku. Stačilo raz sa potknúť a letí!

                Oponuje: Letím, aj keď sa potkne iný. Keby mi na tomto hoteli nezáležalo, keby som s ním nezrástol, nepovažoval ho za svoj, dávno tu nie som.

                Od rána do noci si na nohách, kontroluješ skladníka, vodičov, recepciu, strkáš nos do hrncov i za barové pulty, kelnerkám súkaš pokuty za milimeter rúžu na šáločke, veď aj ty snoríš, špicľuješ.

                Na tvoje reči nemám náladu.

                Tak potom vážne, Ivan: Máš predsa meno, a tento hotel má najmä vďaka tebe medzinárodný cveng. Ani partajníci nepadli na hlavu, vedia, koho tu majú. A máš tu aj mňa. O svinstvách je povolené písať aj v tomto režime.

                Rozosmial sa a vraví: Ty chceš o tom písať, keď písať nesmieš? Alebo poznáš noviny, ktoré by to uverejnili?

                Mal pravdu, nik sa o tom ani nepokúsil napísať. A keďže pravda bola stále neznáma, desiatky hotelových hostí, konškoláci, kamaráti i nekamaráti, ba možno aj niektorí zamestnanci podnes veria, že jeho nezmyselná samovražda bola iba zbabelým únikom pred vyšetrovaním a priznaním.

                Podozrievali ho, že od solventnej zahraničnej klientely bral úplatky. Nemôže nebrať, keď berú všetci! Kam dáva tie peniaze? Boli presvedčení, že v zahraničí má dolárové konto a zrejme aj kdesi na Slovensku si stavia vilu alebo kupuje dom. Bodaj by na to nemal, keď je kráľom šabovania!

                Sprvu som ani nevedel, čo značí šabovanie, nepoznal som slang brandže. Šabovanie je akási neviditeľná hra, medzihra i súhra, nepísaný zákon, na základe ktorého čašníci, barmanky, ale aj recepcia musia z predpokladaných tringeltov a prípadných úplatkov za nadštandardné služby „dobrovoľne“ odovzdať povinné percentá svojmu direktorovi. Robí tak väčšina šéfov, prečo by mal byť výnimkou akurát direktor vychyteného hotela v kúpeľnom meste?

     

    Päťdesiatka

                 Spomínam si, že aj na oslavy Ivanovej päťdesiatky som prišiel neskoro. Keď som vošiel do sály pri terase, doznieval posledný prípitok. Stihol som zaregistrovať eleganciu stolovania, kvety i perfektné oblečenie personálu. Na eleganciu a noblesu v hoteli si potrpel. Zakýval som mu rukou, akože prepáč, usmiali sa mu oči, nato vstal, zazvonil o pohár a svojsky ma predstavil: Vážené dámy, páni, dovoľte privítať medzi nami môjho priateľa. Okrem presnosti má všetky cnosti. Keďže už v gympli rád rečnil, dáme mu slovo. Prosím!

                Hoci prípitky mi nerobili bohvieaké starosti, neočakávané vyzvanie bez náležitej spoločenskej aklimatizácie ma zaskočilo. Medzi hosťami som videl niekoľkých direktorov interhotelov, zopár kúpeľných lekárov, šéfov personálu, našťastie, prišli aj spolužiaci a známy profesor Scherer z hotelovej školy. Na neho sa budem pozerať, on bude mojím barometrom, uvidím, ako bude reagovať na prípitok. Ale čo povedať, keď nemám nič pripravené a pritom chcem byť originálny, chcem, aby moje slová zarezonovali, a ja – ako rečník nepohorel?

                Vážená spoločnosť, verím, že dosiaľ tu odznelo veľa úprimných prípitkov na úspechy a zdravie nášho oslávenca. Aby sme sa neopakovali, ja želám môjmu priateľovi smrť. (V spoločnosti to nepríjemne zašumelo aj bez dramatickej pauzy.) Ale do hrobu, milý Ivan, ťa môžeme uložiť iba v truhle zhotovenej z dosák storočnej magnólie. Pretože takú nemáme, na počesť nášho jubilanta, dámy a páni, navrhujem dnes o polnoci zasadiť pred hotelom magnóliu.

                Ktosi sa usmial, ktosi aj zatlieskal, no väčšina na mňa spýtavo hľadela: Čo si chcel povedať? Narušiť tradíciu prípitkov, alebo sa frajersky predviesť? Môj spoločenský barometer profesor Scherer zdvihol palec, akože okej, no zároveň pokrčil plecami. Prvý sa spamätal Ivan a môj prípitok gavaliersky akceptoval: Môj kamarát sa nezaprel. Prezentoval sa ako vždy – originálne. Vďaka!

                Ešte toho večera som sa od hlavného v kaviarni pána Jozefa dozvedel, čo sa odohralo koncom týždňa dolu v bare. V tých súvislostiach môj vinš musel vyznieť ako neférový, až bláznivý. Potrundžený líbyjský pilot sa chcel v bare pred svojou miestnou amantkou vytiahnuť, roztĺkol zrkadlo a fľašou od šampanského chcel zdemolovať aj luster. Hoci direktor vedel, o koho ide, a predpokladal aj jeho adekvátnu imunitu, požiadal príslušníkov VB o zákrok. Esenbáci napriek protestom líbyjských dôstojníkov nachmeleného pilota odviedli.

                Vtedy sa zrejme rozdrnčali telefóny, lebo do „záchrannej akcie“ sa zapojila líbyjská ambasáda v Prahe, ministerstvo obrany a vojenský okruh v Trenčíne. Príkazy boli jednoznačné: Zadržaného okamžite prepustiť. Náčelník VB sa musí ospravedlniť. Prípad z baru nespomínať, zaretušovať!

                Lenže „poškodený“ pilot sa dožadoval ospravedlnenia aj od direktora hotela. Tentoraz však kosa narazila na kameň: Nie, nemám sa vám čo ospravedlňovať. Džentlmensky sa môžeme pozhovárať, až keď uhradíte škodu. Účet dostanete do týždňa.

                Ale, ale, pán hotelier, ste predsa fachman. Odhadnite si škodu a ja vám ju okamžite zaplatím.

                Za inventár zodpovedá kolegyňa z baru. Škodu musí najprv vyčísliť a potom spísať zápisnicu.

                Čo tu chcete spisovať? Akú škodu, akú sumu? Ráčte sa pozerať sem: Z mojej ruky nepršia stokoruny, ale doláre. Ja ich budem takto spúšťať a vy si ich môžete zbierať. Až poviete dosť...

                Neurážajte, stačilo!

                Slečna je inteligentnejšia. Pozrite sa, ako ich usilovne zbiera.

                Ivona, okamžite vstaňte!

                Nemám ich zbierať, ani keď si to hosť želá?

                Zbierať môžete, ale zmetákom. A na lopatku!

                O polhodiny má direktor telefonát z okruhu. Volá generál: Vážený, ak ešte raz strčíte nos do vnútorných vecí armády, zatočíme s vami inak. Neodvedú vás žandári, ale naši kontráši. Človeče nešťastný, neviete sa dovtípiť, že my zodpovedáme za ich bezpečnosť? Že za výcvik platia vo valutách, o akých sa vám v tom vašom poondiatom hoteli ani nesníva? Spamätajte sa a premýšľajte aj politicky!

     

    Memento

                 V tých rokoch kraľoval v kaviarni hlavný pán Jozef. Svojmu rajónu vdychoval atmosféru pohody, dôvery, svojich štamgastov poznal ako svoje omegy. Vedel, kto a kedy príde, po akých novinách siahne, obligátnu kávu či štamperlík prinášal aj bez objednávky.

                Majstrovsky sa vyznal aj v sorte dôležitých činovníkov na služobných cestách. Podľa tváre a spôsobov vedel uhádnuť, skade hosť prichádza, či je solventný, či večer bude sedieť sám, popíjať s kolegami, alebo solitérsky so slečnou. Ovládal zabudnuté pyžamy, ale aj ukradnuté popolníky z brúseného krištáľu, ktoré občas zmizli ako odškodné za drahú pijatiku, ktorú hosť musel zaplatiť. Pán Jozef vošiel do histórie hotela aj ako dobrovoľný bojovník proti prostitúcii v oblasti profylaxie a jazykovedy. Keďže pomenovanie prostitútka za socializmu oficiálne nejestvovalo a pomenovanie príživníčka dehonestovalo jeho fajnový rajón, v kaviarni vysedávajúce slečny – radodajky nazýval „arabkami“. Toto pomenovanie získali vďaka Kuvajťanom, ktorých do Piešťan priviedol slovenský tréner Borhy – vtedajší šéf kuvajtskej futbalovej reprezentácie. Svoj stan si rozložili v Magnólii. Navoňaní mládenci boli nadšení futbalovým kumštom neznámych Slovákov, ale aj nevídanou krásou a inteligenciou dievčat, ktoré s nimi vedeli komunikovať aj bez slov. Keď mládenci zistili, aké je u nás všetko smiešne lacné, čašníkom dávali také isté tringelty, ako platili za konzumáciu. I stalo sa, že útočné trio po sústredení neodcestovalo do svojej vlasti, ale tréningový pobyt si predĺžilo. Podľa pána Jozefa to bol prvý prípad emigrácie do socialistickej ČSR. Arabky i personál nevychádzali z údivu, lebo mládenci žili ešte na vyššej nohe ako predtým. Slovom, piešťanské podniky, a v tamojších podnikoch slečny, otvorili Kuvajťanom náruč. O petrodolároch, čo im vyčnievali aj z vrecka na košeli, sa čoskoro dozvedeli aj odvážne šičky vo vrbovskej Trikote. Keď svoje služby začali ponúkať aj ambiciózne študentky miestnej hotelovky, túžiace po jazykovom zdokonalení, pán Jozef strácal prehľad a očividne znervóznel: Ako uchrániť svoju klientelu pred pohromou, pred chorôbkami, ktoré už zaregistrovali aj miestni diskrétni lekári?

                Pán doktor, oslovuje ma nenápadne, ak občas myslíte na svoju paniu, chcem povedať na svoje zdravie, dovolím si poznamenať, že tamtie dve slečny sú „arabky“.

                Vďaka, pán Jozef.

                Viem, že si potrpíte na blondínky, ale tamtá nová akvizícia s tým parádnym zadkom nie je ani „arabka“, ani inžinierka, ale nasadená konfidentka.

                Vie o nej direktor?

                Prirodzene, ako prvý.

                Direktorovi viac nebolo treba. Nadával ako pohan. A takto mi tu deň čo deň brnkajú na nervy. Moji tajní, moji „hygienici“ sú zrejme prepracovaní, keď potrebujú aj konfidentku.

                Upokoj sa, nepreháňaj. Nesleduje teba. A pokiaľ ide o tvojich dvoch eštebákov, tí sú tu predsa legálne. Pri nástupe sa ti dokonca predstavili, legitimovali. Nečuduj sa, máš tu dve tretiny cudzincov.

                Tak potom nech si láskavo sledujú cudzincov, vekslákov, arabky, a nie nás! Od istého času sa sústreďujú najmä na personál. No ja cítim, že sa zameriavajú špeciálne na mňa. Vieš, ako vyšetrujú kelnerov? Ferinko, čo hovoríš na svojho direktora? Nie je príliš panský, neubližuje ti? Myslí to so socializmom úprimne? Ozaj, ako sa správa, keď ho zavoláte na partajnú schôdzu? Povedz nám, ale úprimne, môžeš ty – ako čestný a svedomitý komunista – veriť nepartajnému šéfovi? Vieš dobre, že šabuje vo veľkom. A my vieme, že šabuje aj na tvoj úkor. Nevieš sa ozvať? Interhotely si ho síce chovajú ani vo vatičke, ale ste tu predsa vy – partajníci! Máte za sebou orgány mesta, okresu... ak potrebuješ pomoc, príď.

                Je tam toho! Robia, za čo ich platia. Si predsa direktor, tak sa správaj ako iní. Občas svojich hygienikov pozvi do separé, ponúkni koňakom, amerikami, pribaľ ďulajku, uhorák, dajakú reklamnú čačku-mačku pre ženy – a máš pokoj. Buďte kamoši.

                Kamošov mi láskavo nevyberaj!

                Aj k partajníkom sa musíš správať inak. Interhotely ťa síce držia, ale skutočná moc sídli kdesi inde a ty veľmi dobre vieš kde.

     

    Dvojaký životopis

                 Popíjam vodku a premýšľam, kedy v ňom nastal ten totálny skrat a udomácnilo sa rozhodnutie skoncovať so životom. Poznali sme sa od detstva. Vyrastali sme na jednej ulici, spolu sme leštili študentské lavice a neskôr v Bratislave aj kaviarenské stoly. Ivan bol už v gymnáziu unikátny solitér. V septime na telocviku ako prvý v dejinách školy odmietol šplhať sa po lane: Nehnevajte sa, pán profesor, ale to vaše lano mi zodiera ruky a ubíja ducha. Nemá to výchovný cieľ a pre mňa význam.

                Prirodzene, telocvikár sa najedoval a naparil mu reparát. Unikátna bola aj repríza na konci roka. Postihnutý cvičenec prišiel na reparát v čiernom obleku. Na bielej košeli mal kravatu, na rukách jelenice. Zhrozenému profesorovi, ktorý sa nezmohol na slovo, úprimne vysvetľoval: Pán profesor, pre mňa je telocvik, nota bene reparát z telocviku, sviatkom.

                Jeho chýrny šplh na lane putuje s Ivanom na každé maturitné stretnutie. Ba istá dáma, inak lekárka, sa od smiechu zakaždým pociká. Keďže sa smejú všetci, smeje sa aj Miro, úspešný prokurátor. I keď nejeden pohľad spočinie na jeho tvári dlhšie, súdruh prokurátor je bezstarostný, suverénny. Oktáva síce starne, zabúda, ale svoje vie. Krátko po februári, pri tzv. demokratizácii, Ivana Š. vylúčili z právnickej fakulty, najmä zásluhou spolužiaka Mira, ktorý bol predsedom ČSM na fakulte. Dôvody boli jednoznačné: Menovaný si po prvej štátnici dal vytlačiť vizitky s titulom JUC – iuris utriusque candidatus, čo lapidárne svedčí o zakorenenom meštiactve. Otec pracuje ako bankový úradník, matka je majiteľka kozmetického salónu, prežitku to buržoázie. Menovaný sa neštíti navštevovať kaviarne, kde sa sústreďujú podozrivé živly i takzvaní umelci, nepriatelia ľudovodemokratického zriadenia, s ktorými hráva biliard.

                Vylúčenému sa žije stokrát ťažšie ako nedoštudovanému. Vylúčený vysokoškolák nemá šancu uchytiť sa. Ivanovi ostala jediná šanca – vojenčina. Hoci mal k nej rovnaký vzťah ako k telocviku, hrdinsky narukoval a trpel. Ožil až posledný polrok, keď sa uchytil ako pomocný kuchár. Po vojenčine práve vďaka svojej kuchárčine zakotvil v RAJ-i, čo znamená podnik reštaurácií a jedální. Stával za výčapným pultom, menej schopným šéfom grátis viedol účty, prevádzkoval staničnú reštauráciu a svoje rajské putovanie končil ako vedúci rekreačného zariadenia významnej fabriky.

                Jedného dňa zastavilo pred chatou auto, vystúpili z neho námestník s kádrovníkom, ktorého námestník zrejme potreboval, lebo chatárovi pošepkal: Má rád údené karé s chrenom. Predtým aj potom borovičku – bez kávy. Dnešný cech platím.

                Kádrovník sa však na chate cítil ani v raji a vizitu si sólovo predĺžil o jednu noc a kúštik dňa. Keď mu chatár prostoducho predložil účet, zamračil sa a prehovoril až po chvíli ticha: Šuhajko, badám, že rátať vieš. No premýšľať si sa ešte nenaučil. Nezabúdaj, že táto podniková chata má svoje zvyky, tradície, úctu k nomenklatúre. Ak nevieš, v trezore mám fascikel s tvojím menom. Viem, z akej si famílie, aj skade ťa vyhodili. Nebyť tvojej mamky a paničiek trenčianskych generálov, ktoré krémuje a masíruje, je vylúčené, aby si skončil ako desiatnik a ešte aj vzorný vojak. Čo kukáš? Môže byť pomocný kuchár vzorný vojak? Neexistuje! Z kádrovania žijem roky, aj keď mizerne. Peňazí nemám. Ani teraz pri sebe ich nemám. Ak si myslíš, že kádrováka platia ako direktora alebo námestníka, mýliš sa. Na rozdiel od teba makám bez tringeltov, prémií, ba za svoje si kupujem aj stravné lístky do menzy. Ak na môj cech pozabudneš, alebo ho šikovnučko znesieš zo sveta, z tvojho fascikla zmiznú kompromitujúce posudky a ostanú iba kladné.

                Sú aj také?

                Nájdu sa. A keď sa nenájdu, tak sa vystavia. Aj keď nevyzerám, mám aj kladnú fantáziu. Ak mi helfneš, dostaneš posudok, že mu sám neuveríš.

                V zreparovanom posudku sa uvádza, že súdruh Ivan Š. bol vzorný vojak, a ešte vzornejší vedúci. Ovláda jazyky, absolvoval jednu celú štátnicu, pre chorobu prerušil štúdium, v praxi je výnimočný. Matka-vdova – pracovníčka komunálnych služieb – je vedúca brigády socialistickej práce. Manželka menovaného pracuje ako zdravotná sestra, takže aj deti sú vychovávané v zdravom marxistickom prostredí.

                Vďaka posudku pôsobil ako hotelový tajomník, neskôr ho v kúpeľnom meste vymenovali za riaditeľa hotela Eden. Vtedy vymyslel aj bonmot EDEN JE LEN JEDEN! Keďže na poste sa osvedčil, poverili ho aj gesciou nad výstavbou Magnólie. V dekréte sa však neuvádza, ako sa dá jeden hotel spravovať, druhý stavať a zodpovedať za obidva. Hoci dupľovaný direktor drel, ako vládal, stále žil odlúčený od rodiny v Trenčíne, lebo sľubovaný byt mu nikdy nedali.

     

    Koncerty

                 Hoteloví hostia sa slnia a člnkujú na Sĺňave, deti kŕmia nenásytné čajky, zaľúbenci s pasiou nasadajú do hotelového koča a vezú sa až do vily Bakchus, kde roku 1811 prebýval Beethoven. V areáli vily patriacej hotelu direktor pripravoval hosťom pikniky a prenajímal víkendové chatky obkolesené viničom. V hoteli usporadúvali medzinárodné kolokviá, sympóziá, pribúdali bankety, recepcie, koktaily, úspešne vyznela aj prvá súťaž o Miss Slovenska, ktorú priekopnícky organizovala Smena.

                Personál so svojím direktorom absolvoval stáže v Prahe i na Balkáne, na nemeckom ostrove Rujana i vo Viedni. Ivan Š. získava diplom „Najlepší zlepšovateľ interhotelov“. Aby prestali reči o jeho kvalifikácii, externe absolvoval hotelovú školu.

                Skúsený profesor a niekdajší diplomat Scherer mu po maturite s pohárikom whisky blahoželá: Tak, na tvoju druhú maturitu, pán kolega. Máš úspechy, Magnólia ti kvitne, rozvoniava... no ja na tvojom mieste by som hlavu až tak nevystrkoval. Tento režim – hoci sa momentálne demokraticky usmieva – si potrpí predovšetkým na vyrovnané šíky a poslušnosť. Predbiehaš dobu a to sa neodpúšťa. Ak ťa raz sotia do bahna, ktorého je tu v Piešťanoch bohato, čistý nevylezieš.

                V šťastnej a oddychovej chvíli mi Ivan viac ako úprimne vraví: Neviem, či ma nevysmeješ, či ma vôbec môžeš pochopiť, no pre mňa je zážitkom aj recepcia. Cítim sa ako dirigent na koncerte. Stojím síce bokom, hostia ma nevidia, no ja musím vidieť každého. Zdvihnem ruku, odhrnú zásuvnú stenu, zdvihnem druhú, a už sa nesie aperitív. Čašníkom poďakujem očami a sledujem, ako nosia menu. Stolovanie i obsluha musia byť stopercentné. Hosť zlyhať môže, čašník nesmie!

                Za politického odmäku na vlastnú zodpovednosť zamestnáva Štefana S., absolventa švajčiarskej hotelovky. Zamestnal ho napriek tomu, že vedel o jeho väzbe za politický delikt. Štefan S. prenášal do Švajčiarska list od známeho futbalistu. Na hraniciach list „náhodou“ našli, a študent namiesto absolutória dostal šesť rokov za mrežami. Časť trestu si neskôr odpykával v ostravských baniach. Keď sa direktor Magnólie presvedčil, že plynulo hovorí tromi jazykmi, začlenil ho do recepcie ako šéfa ubytovania. Mal na starosti aj mimoriadne náročných hostí, ktorých požiadavky boli neraz nevyspytateľné. Svoje si vyžadoval aj gróf Cinzano mladší. Prišiel si zarybárčiť, zapoľovať, no odmietal sprievodcu, ktorého mu silou-mocou vnucoval Čedok. Pomery u nás pravdepodobne poznal. Vybral si Štefana S., ktorý ho dva týždne sprevádzal po Slovensku. Výsostne spokojný hosť odmenil sprievodcu parádnou dovolenkou v Taliansku a hotelu poslal tucet slnečníkov, ktoré potom zdobili terasu. Hoci slnečníky boli sýtočervené, miestnych papalášov popudzovali rovnako ako gróf Cinzano v spoločnosti nespoľahlivého recepčného: My dobre vieme, kto grófovi otvoril dvere, kto vpustil do recepcie nespoľahlivého dobrodruha. Ako politický omyl a výstrednosť zhodnotili aj direktorov koč, v ktorom sa nároční hostia prevážali do vily Bakchus.

                Skúsený harcovník profesor Scherer vetril správne. Po sérii atakov na recepčného anonymy a udania prichádzali aj na direktora: Nezamestnal ho pre pekné oči, ale za protislužbu v šabovaní!

                Direktor sa ma spytuje: Povedz mi, keď si taký prognostik, skade moji „hygienici“ vedia o udaniach, ktoré sú adresované partaji? Existuje až také prepojenie medzi ŠTB a stranou, alebo si jednoducho vymýšľajú?

                Čo som mal povedať? Prepojenie zrejme existuje a v tomto prípade šlo o dohovorenú taktiku: Pri každej príležitosti brnkať direktorovi na nervy. Ak je inteligent, pochopí, že urobí lepšie, ak sa zbalí a odíde. Aj preto mu podchvíľou vyšetrovali čašníkov, tlačili ich k múru, len aby sa priznali a podpísali, že šéfstvo berie, šabuje, lebo uprednostňuje zazobaných hostí zo Západu. Aj keď z personálu občas dakoho zlomili, dôkazy stále nemali. Preto si vyrobili dôkaz modelový, zacielený na direktorovho chránenca – Štefana S. v recepcii.

                Istého Araba „čírou náhodou“ pristihli in flagranti s neplnoletou dievčinou z hotelovky. Keďže už predtým mal na rováši veksláctvo, pošepkali mu, že jestvuje istá možnosť ako vyliezť z nepríjemnej brindy so zdravou kožou. Moslimský borec pochopil, že tentoraz mu nepomôže ani Alah, ani petrodoláre, a tak radšej spieval:

                Áno, šéf recepcie brat úplatek. Ode mne vzat sto dolar, že nevidet slečnu, kerú ja brat na cimer.

                Recepčný, ktorému prišili ďalšie prehrešky, sa ocitol vo vyšetrovacej väzbe. Pretože už raz okúsil špeciálnu starostlivosť o politického väzňa, trpel predovšetkým psychicky. Pre srdcovú arytmiu ho zo zdravotných dôvodov prepustili na slobodu, no pošepkali mu, aby sa neodvážil prekročiť prah Magnólie. Sami sa mu postarali o reklamu, lebo vyhlasovali, že nešlo o prečin politický, ale finančný a kriminálny. Osamotený, odkopnutý, zomrel na slobode na infarkt.

     

    Okupácia

                 Ivan Š. si viedol archív a opatroval v ňom aj novinový výstrižok z augusta 1968. Spravodajca píše, že okupácia vyľudnila kúpele i známy interhotel Magnólia, čo spôsobilo veľké národohospodárske škody. V závere konštatuje, že by rád spoznal prvých hostí, ktorí sa odvážia prísť do ČSR a prekročiť prah hotela.

                Iba direktor vedel, že prah hotela ako prví prekročili jeho fízli – hygienici. Potešili sa, keď videli, že direktor nezmizol na Západ, a uznanlivo mu podali ruku. Rečnili čosi o strane, ktorá sa poučila, a do ktorej už hocikto nevlezie, ale „keby si chcel ty, súdruh riaditeľ, vstúpiť do strany, miesto pre čestných súdruhov máme!“

                Namiesto konkrétnej odpovede povedal s povzdychom: Mám prázdny hotel.

                Len sa ty nič neboj, čoskoro sa naplní. Ozaj, plat ti beží?

                Plat áno.

                Vydrž týždnik-dva a hotel máš plný.

                Zrejme vedeli, o čom hovoria, lebo piloti zo Sýrie a Líbye ubytovaní na Sliači museli svoje kasárne uvoľniť aktuálnejším spojencom a sami sa presťahovať do Piešťan. Keďže mesto nemalo pre nich voľné priestory, prvé týždne bývali v Magnólii, kde sa zázračne rýchlo adaptovali. Vyžívali sa najmä v úspešných náletoch na vypôstené arabky, ktoré pohŕdali Rusmi, čo sa pozdávalo nielen pilotom, ale aj pánu Jozefovi, ktorý situáciu komentoval svojsky: Obávam sa, že naše arabky sa Rusom nevyhýbajú z dôvodov politických, ale hygienických.

                Keď opadli prvé vlny strachu a neistoty, opäť začali prichádzať verní Kuvajťania, ale aj poľskí, maďarskí a slovenskí Židia, roztrúsení po svete, ktorí sa v kúpeľoch stretávali so svojimi príbuznými. Tí však prežili šok, čo si opäť odskákal nič netušiaci direktor:

                Pán riaditeľ, ste neseriózny. O tom, čo sa v tomto hoteli a meste odohráva, ste nás mali vopred informovať.

                Nehnevajte sa, no nerozumiem. Čo sa robí, s čím nie ste spokojní?

                Klamete, podvádzate. Vediete tu proti nám otvorenú, priam transparentnú prípravu na vojnu.

                Kde... kto sa pripravuje na vojnu? Vari my Slováci, keď sme na kolenách?

                Lákate nás do kúpeľov, získavate doláre, marky, no pri tom provokatívne pred našimi očami školíte arabských pilotov. Vy neviete, alebo nechcete vedieť, že sú to potenciálni vrahovia nás – Židov?

                V hoteli predsa už dávno nebývajú. A zatvoriť pred nimi ako hosťami dvere si nemôžem dovoliť.

                Odchádzame! Odchádzame neradi, lebo so službami v hoteli sme boli spokojní.

     

    Vila Bakchus

                 Po dlhšom čase mi dva razy volal domov. Hoci bol odjakživa hrdý, prosil ma, aby som prišiel. Keď som nechodil, poslal mi dva telegramy s jediným slovom: Príď! Keď som konečne prišiel, povedal akoby mimochodom, že na moju počesť zapriahne do koča: Sadneš si ku mne na kozlík, aby si nevyzeral ako papaláš, a odvezieme sa do oázy ticha a pokoja. Uvidíš, ako vyzerá Vila Bakchus dnes.

                Prečo práve ta?

                Lebo direktor Magnólie ta osobne odviezol iba vyberanú spoločnosť: grófa Cinzana, šejka z Kuvajtu, profesora Scherera i nášho spoločného ochrancu pána Jozefa z kaviarne na počesť jeho šesťdesiatky. Sadaj! Vieš, čo je to za fušku zohnať v kúpeľoch koč a kone? Nakŕmiť ich, napojiť, ustajniť? V živote som sa nestaral o kone, ale už si rozumieme: Vije, moje, vijó!

                Koníky ťahali koč hore brehom, ľudia sa za nami obzerali, spokojný Ivan šibol na veselšiu strunu: Raz pri mne sedela krásna žena. Prsia ani zvony. Keď vošla do kaviarne, onemel aj pán Jozef. Trpela na skoliózu. Tej Afrodite vykrivili chrbticu vlastné prsiská. Pre jej prsia som nevnímal ani okolitú prírodu.

                A čo doma, Ivan?

                V poriadku, darí sa. Dcéra čaká druhé dieťa, stále žije v Juhoške. Starší chalan skončil hotelovku, ale varí vo Viedni a chce do Ameriky. Odmieta sa vrátiť.

                A mama?

                Leží v špitáli, má rakovinu.

                A čo žena?

                V tom starom bytisku žije sama. Keď prídem domov, domŕza a vypytuje sa, kedy dostanem v Piešťanoch byt. Na svätého dindy! I ja som v hoteli sám. Šéf recepcie i profesor Scherer umreli. A Jozef z kaviarne obsluhuje už iba svoju záhradu. Namiesto na arabky upriamil sa na ruže. Včera mi zaistili dvoch čašníkov. Chcú ma silou-mocou zašiť a nevedia ako. Najnovšie zabudli na šabovanie a snoria po akýchsi prezentoch. Chumaji! Vedia, že beriem iba guldeny. A iba zlaté. Poznáš ma. Odjakživa letím na zlato. Vijó, moje, vijó!

                Nemysli na to.

                Nie som svätec. Aj v hoteli sa kadečo prihodí. Ale šabovanie a úplatky či dary neexistovali a neexistujú. Preboha, ver mi aspoň ty.

                Najprv mi ukázal vilu. Do suterénu naznášal originálne sudy, keramiku, zreparoval kozub. Vynovil aj drevenú terasu, skadiaľ bol pohľad pre bohov. Dolu kopcom bežia vinice, pod nimi vidieť Sĺňavu, kolonádny most i Magnóliu. Číry vzduch bol presiaknutý vôňou pokosenej trávy a živice z nových drevených chatiek.

                Vraví: Včera som tu nocoval. Meditoval. Púšťal som si Ódu na radosť. Predstav si, že ešte stále sú pochybnosti, či tu Beethoven vôbec bol.

                A bol tu?

                Ja tomu verím. Chcem veriť, lebo mi sem pasuje.

                Mysli aj na seba.

                Neboj, myslím aj na seba. Obávam sa, že až príliš často. Ale viem sa aj obrniť. Poznám svoju mravnú hranicu: odtiaľto – potiaľto. Ďalej ma nedostanú.

                Večer v bare už nefilozofoval. Nasával a provokatívne nahlas si objednával vodku: Pijem iba stoličnú, pokrokovú.

                Barmanka mi naznačovala, aby som ho utíšil, no tej noci si nedal povedať: Ešte dve vodky, Ivka. Mám tu priateľa, posledného.

                Neblázni, každý ťa tu pozná, dohováram mu.

                Keď pozná, tak vie, že šabujem. Kto šabuje, má za čo chľastať. Aj barmanka so mnou šabuje. Dám jej tučný tringelt, no polovica je vopred moja. Ty jej dáš bakšiš, a zasa je polovica moja. Kapito? Barmanka ma už neprosí iba očami, upozorňuje ma na fízlov, obáva sa, že sa to zle skončí. Má pravdu, lebo Ivan provokuje ďalej.

                Hej, vy dvaja, čo si to šepkáte? Šabujete? Ja šabujem, ona šabuje, podľa našich hygienikov šabuje celý hotel. Zabúdajú, že šabovať a prijímať dary môže iba pán hotelier. Ja môžem aj šabovať aj šabľovať. Expert, poznáš Chačaturjana? Toho uznávam, ten vie šabľovať i šabovať. S Chačaturjanom si zašabľuje komplet bar. Arabky, piloti, hygienici – s tebou na čele.

                Prestaň, spamätaj sa.

                Ach, ten pravý sa ozýva. Čo si mi želal na päťdesiatke? Namiesto slovka uznania, podanej ruky, si mi zavesil na krk truhlu z magnólie. Taká somarina sa môže zrodiť iba v tvojej rétorickej kotrbe. Magnólia je krík, kríčok, stromček krehký ako posratý život. Z magnólie nenareže dosky ani kráľ stolárov svätý Jozef. Magnóliu sú schopní posrať iba hygienici. Kúsok po kúsku rozoberať, rezať, krájať, štiepať, opľúvať, lámať haluze i ľudí... vyšetrovať, zatvárať, no mňa nezatvoríte, mňa veru nie!

     

    Adieu

                 Usrkávam, chlipkám si z ďalšej vodky a som rád, že ma v tomto babylone nik nepozná. I tak je mi nanič, lebo privolané pobosorované chvíle stále dotierajú, hryzú. Mohol som čo len tušiť, že Ivan sa odhodlá za životom pribuchnúť dvere? Skamarátiť sa s povrazom, ktorý preklínal už v gymnáziu?

                Jeho smrti nemohli uveriť spolupracovníci, konškoláci a medzi nimi vari tucet lekárov: Keby sme boli vedeli, keby sme boli tušili, keby nám čo len slovom naznačil, zavolal, napísal... toľko lekárov musí pomôcť. Dušovali sa dobreže nie unisono.

                 Aj mne prepáč, Ivan. Týždeň predtým, ako sa to stalo, bol som v tomto meste, blízo teba. Chcel som ťa navštíviť, prekvapiť, no nakoniec som ťa vypustil z hlavy, len aby som nemusel počúvať tvoje nechlapské náreky. Ďakujem ti za rozlúčku. Až teraz rozumiem tomuto výletu do vily Bakchus. Chcel si sa so mnou rozlúčiť, ukázať mi to svoje nešťastné miesto. A ja som sa tam nadchýnal krásou, romantikou... kde som mal oči, rozum, že som nevnímal tvoje rozpoloženie, trýzeň? Už rozumiem aj tvojmu Beethovenovi, ktorý ti v tej samote robil spoločníka. Aj tak nechápem, a sotva kedy pochopím, ako si mohol počúvať Ódu na radosť a pritom si dávať na krk povraz...

                Pohreb si mal dôstojný. Prišli tvoji spolupracovníci, konškoláci, štamgasti, pán Jozef, kamaráti i nekamaráti. Tvoji ľudia v tvojom hoteli dlho po pohrebe chodili v čiernom. Smútkom protestovali v mene svojom i tvojom. Na druhý deň po pohrebe zatvorených čašníkov prepustili. Fízli kapitulovali, prehrali na celej čiare!

                Márnosť, čosi mi tu stále nehrá. Ocitám sa dobreže nie v klepci. Ty si prehral, Ivan, fízli prehrali, ja som prehral, hotel prehral – kto vlastne vyhral, keď všetci naokolo prehrali?!

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory