Soňa Uriková

Narodenie 1. 9. 1988 Považská Bystrica

Foto©Martin Hatala
Foto©Martin Hatala




  • Stručne o autorovi

    Soňa Uriková vyštudovala filmovú scenáristiku a dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Získala
    Soňa Uriková vyštudovala filmovú scenáristiku a dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Získala hlavnú cenu v súťaži Poviedka 2011, prémiu v súťaži Poviedka 2012, Hlavnú cenu v súťaži Jašíkove Kysuce 2011, 2. miesto v súťaži Medziriadky 2013. Publikovala v zborníkoch Poviedka 2011 a 2012. Debutovala zbierkou poviedok Živé ploty (2015). V rámci Ceny Nadácie Tatra banky za umenie získala cenu v kategórii Mladý tvorca za literatúru. Taktiež za svoj debut získala prémiu Ceny Ivana Kraska.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

  • Ocenenia

    Prémia v rámci Ceny Ivana Krasku za rok 2015 za zbierku poviedok Živé ploty Cena Mladý tvorca v kategórii literatúra v  rámci Ceny
    Prémia v rámci Ceny Ivana Krasku za rok 2015 za zbierku poviedok Živé ploty
    Cena Mladý tvorca v kategórii literatúra v  rámci Ceny Nadácie Tatra banky za umenie
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Soňa Uriková S prvou hviezdou   Chytila som kapra za žiabre a nechala z neho odkvapkať vodu do vane. Potom sa mi zošuchol vyhrnutý rukáv na košeli,
    Soňa Uriková
    S prvou hviezdou
     
    Chytila som kapra za žiabre a nechala z neho odkvapkať vodu do vane. Potom sa mi zošuchol vyhrnutý rukáv na košeli, takže zakryl rybe lesklé oči. Dobre aj tak, pozerať svojej obeti priamo do duše sa nevypláca.
    Ryby majú dušu celkom smiešnu. Malý ružový vak, nafúknutý ako balón. Keď sme boli malé a tato nám ho kázal prepichovať, dobre som vedela, že to nie je len obyčajná pomôcka na nadnášanie. Ryby vraj majú hroznú pamäť, asi ako chlap, keď sľúbi, že zavolá. Tak to majú vykompenzované touto dušou.
    Niesla som kapra pomaly do kuchyne, kde som mala na stole prichystané staré noviny. Zopárkrát som mu klepla nožom po vrchu hlavy a potom som preťala miechu. Sťahy jeho svalov zosilneli a ošpliechal najbližšiu stenu krvou, stekajúcou mu až ku chvostu. Nechala som rybu rybou a kuchynskými utierkami som začala tie fľaky drhnúť. Bála som sa, že keď sa Marek vráti od rodičov a nájde krvavé šmuhy na stene, budeme mať po pokojných sviatkoch.
    Už aj tak som mala dosť starostí s vysvetľovaním, že chcem toho kapra zabiť, aby sme ho mohli jesť na Štedrý deň. Otec mi ho dopratal dvadsiateho tretieho a Marek sa nemal kde osprchovať. Opláchol sa teda v umývadle a prikázal mi, aby som sa kapra zbavila.
    Len čo dnes ráno vypadol k rodičom po zemiakový šalát a pupáky, dala som sa do zabíjania. Matne som si spomínala, že kaprie kúsky by mali byť aspoň cez noc namočené v mlieku, aby toľko nepáchli. Táto maličkosť ma však nemohla odradiť. Vkladala som do toho mäkkého mäsa priveľa nádeje. Bol to paradox: treba zabiť kapra, aby som nadobro nezamordovala naše prvé spoločné Vianoce v novom byte.
    Akoby to nestačilo, Marek mal deň na to narodeniny. Jeho mama rada rozprávala, že sa narodil krátko po polnoci, hoci v zdravotnom zázname mal čas 19.30.
    Za hlavou som kaprovi jemne narezala kožu, chytila ju do kombinačiek a začala sťahovať. Otvorili sa dvere a zjavil sa v nich Marek, očividne čakajúci na moju pomoc s taškami. Rýchlo zhodnotil situáciu, keď ma uvidel s kombinačkami v ruke, zatiaľ čo druhú som mala strčenú v kaprích žiabrach.
    „Tebe už nadobro švihlo.“
    Hodil tašky o zem a dal sa do poučovania. Vraj si myslel, že kapra hodím niekam do potoka alebo odnesiem susedom. Svoju teóriu o rybacej duši som si radšej nechala pre seba, keď som klopila oči a snažila sa prepočuť jeho urážky. Veci, ktoré doniesol, nechal pri dverách a odišiel sa prezliecť. Začula som televízor, takže sa dalo predpokladať, že sa onedlho upokojí.
    Poutierala som novinami lepkavé šupiny, čo sa rozvláčili po celom stole, potom som kaprovi rozrezala brucho a vytiahla z neho vnútornosti. Duša bola tam, jemná a ružová. Stláčala som ju slabo v ruke a zamýšľala sa nad zmyslom života, keď do kuchyne vošiel Marek. Znechutene pozrel na moje krvavé ruky, ktoré som k nemu natiahla.
    Povedala som: „Zjedz to!“
    Poťukal si po čele, zobral si z police špáradlo a kaprovu dušu mi s úškľabkom prepichol. Zošúverila sa mi na dlani ako spľasnutá žuvačka. Marek si opačný koniec špáradla strčil do úst a odišiel. Vnútornosti som hodila do pripraveného koša, nakoniec som odrezala kaprovi hlavu. Otec nám z nej robieval polievku, ktorá zvláštne zapáchala a my sme si do nej sypali kúsky upečeného chleba. Teraz sme nemali ani oplátky, zabudla som ich kúpiť a Marek odmietol čokoľvek pýtať od rodičov, lebo by sa za mňa musel hanbiť.
    Do večere sa pri mne ani neukázal. Kapra som naporciovala a obalila. Kým sa pomaly smažil, dovárala som kapustnicu a zdobila perníky. Okolo ôsmej som vošla do obývačky, Marek driemal. Jemne som ho zobudila, aby si obliekol aspoň košeľu, že ideme jesť.
    Najprv mi vynadal, prečo ho budím tak neskoro, u nich doma sa predsa začína večerať s prvou hviezdou. Odišla som si aj ja obliecť niečo slávnostné. Postavil sa za mňa a nerozumel, prečo som nerozsvietila stromček, u nich doma svieti celé dni. Zabudla som sa mu priznať, že elektrické sviečky, čo som pred týždňom kúpila, ani neblikli, keď som ich zapojila do zástrčky. Dobre, nezabudla som, robila som tajnosti náročky, a dala by som pravú ruku za to, aby sa sviečková téma medzi nami neobjavila minimálne do konca roku.
    Večera bola prekvapivo tichá. Pustila som z rádia koledy, Marek pohmkával, keď mi nakladal mazľavé pupáky. V kapustnici mu chýbali huby, v mojom šaláte bolo priveľa hrášku. Kapra pochválil, vadil mu iba kúsok od chvosta a veľa kostí. To ani náhodou nebola moja chyba, tak som bola relatívne spokojná. Po večeri sme sa pomodlili, sfúkli sviečky a prešli do obývačky k stromčeku.
    Darčeky som samozrejme nemala pobalené, tak som mu ich len tak chcela podať. Pohrdlivo sa zasmial a dal mi na zabalenie kopu času, pretože si ľahol do postele a okamžite zaspal. Kúpila som mu novú kravatu, čo mi odporučila jeho mama, lebo ona mu k nej kúpila košeľu. Marekov otec mi poradil nové hodinky, ktoré som bola vybrať s jeho sestrou. Kúpila som aj niekoľko drobností pre rodinu a kým som všetko pobalila, bolo jedenásť hodín a Marekovi zazvonil budík.
    Vstal, pretrel si oči a odišiel sa napiť vody, zatiaľ čo ja som si z kôpky vybrala balíček pre mňa. Z kuchyne sa ozvalo prudké nadávanie a ja som stuhla. Pomedzi vulgarizmy som zachytila slová krv a stena.    
    Marek sa prirútil z kuchyne a z celej sily mi jednu strelil. Hodilo ma do stromčeka, ozdoby na ňom zahrkali. Stúpila som pri tom na jeho hodinky a pod náporom mojej nohy praskli. Schytil ma za vlasy a odtiahol ma, aby som už nič nepostúpala.
    „Na sprostosti, to by ťa bolo, rybie duše a hlavy a šupiny!“
    Napriahol sa ešte raz, keď som mu v tom zabránila a celou silou som doňho sotila. Spadol na zem, udrúc sa hlavou o roh stola. Obliekla som si pančuchy a sviatočné nohavice, na tielko som navrstvila tričko, rolák a sveter, na nohy si natiahla hrubé ponožky. Prekročila som Mareka ležiaceho na zemi a umyla som si zuby, aby mi z úst nepáchla ryba, keby ma chcel pred kostolom pobozkať niekto známy. Trochu som sa primaľovala, obliekla si čiapku, šál a kabát. Rukavice som si natiahla až potom, čo som skontrolovala Marekov pulz.         
    Polnočné omše sú vždy krásne, nezáleží, či sneží alebo je suchá zima. Stála som pred kostolom a spievala z plného hrdla. Časť: „Pane, povedz iba slovo a duša mi ozdravie“ ma rozplakala. Po omši sme si podali s niekoľkými susedmi ruky a šla som domov.
    V noci sa mi sníval zvláštny sen. Stála som pred naším kostolom a hľadela na zasneženú lúku. Prichádzala odtiaľ početná rodina, muži mali široké klobúky, ženy sklonené hlavy, ich deti boli mĺkve. Jeden z chlapcov niesol na rukách kapra. V tej chvíli sa rybe z hrude vydrala hviezda, krv ostriekala chlapcovu tvár. Hviezda vyletela na nočné nebo a zostala tam svietiť, žiarivá a vzdialená.
     (poviedka zo zbierky Živé ploty, ktorá je víťaznou poviedkosúťaže Poviedka 2011)
    Zobraziť všetko