Foto © Lucia Gardin
Foto © Lucia Gardin




  • Životopis autora

    Stanislav ŠTEPKA sa narodil 26. júla 1944 v Radošine. Roku 1965 absolvoval štúdium na Pedagogickej fakulte v Nitre a novinárstvo na Filozofickej fakulte

    Stanislav ŠTEPKA sa narodil 26. júla 1944 v Radošine. Roku 1965 absolvoval štúdium na Pedagogickej fakulte v Nitre a novinárstvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1977), v rokoch 1964 – 1969 bol učiteľom v Bojnej, 1970 – 1975 redaktorom Učiteľských novín v Bratislave, 1976 – 1983 redaktorom zábavných programov v Československom rozhlase v Bratislave; od 1983 sa profesionálne venuje divadlu a spisovateľskej práci; je zakladateľom a umeleckým šéfom Radošinského naivného divadla (1963).

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Dráma

    • Alžbeta Hrozná
    • Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z (1963)
    • Pitva (1966)
    • Z duba padol, oddýchol si (1968)
    • Pŕŕŕ (1969)
    • Jááánošííík (1970, najúspešnejšia pôvodná hra v histórii slovenského divadla; dovedna 501 repríz, premiéra 14. 11. 1970 v Radošine, derniéra v Bratislave 4. 9. 1986)
    • Človečina (1971)
    • Alžbeta Hrozná alebo Krw story (1975)
    • Hrob lásky (1977)
    • Rozprávka o tom, ako žijeme dodnes, ak sme nepomreli (1978)
    • Slovenské tango (1979)
    • Kúpeľná sezóna (1980)
    • Ako som vstúpil do seba (1981)
    • Svadba (1982)
    • Ako sme sa hľadali (1983)
    • Čierna ovca (1983)
    • Radošinské naivné divadlo I (1983)
    • Ako bolo (1984)
    • Nevesta predaná Kubovi (1984, spoluautor Jiří Suchý)
    • Pavilón B (1984)
    • O čo ide (1985)
    • Radošinské naivné divadlo alebo Správa o dedinských poštároch 1963 – 1983 (1985)
    • Nebo, peklo, raj (1986)
    • Ženské oddelenie (1987)
    • Hotel Európa (1988)
    • Loď Svet (1988)
    • Radošinské naivné divadlo II (1989)
    • Tri správy (1989)
    • Vygumuj a napíš (1989)
    • Pokoj domu tomuto (1990)
    • Kam na to chodíme (1991, spoločné dielo: J. Satinský, S. Štepka)
    • Delostrelci na Mesiaci (1992)
    • Lás-ka-nie (1992)
    • Hostinec Grand (1993)
    • Tri sny (a doslov do snov) (1993)
    • Dohoda možná (1994)
    • Malá srdcová príhoda (1994)
    • Štedrý divadelný večer (1994)
    • Zverokruh (1994)
    • Kino Pokrok (1995)
    • Materské znamienko (1995)
    • Tata (1996)
    • Konečná stanica (1997)
    • Otcovské znamienka (alebo sedem naivných hriechov) (1998)
    • Včela v zime (1999)
    • Chaplyn (2000)
    • Jááánošííík – po tridsiatich rokoch (2000)
    • Súpis dravcov (2000)
    • Návod na použitie (2001)
    • ... a já, Katarína Kolníková (2001)
    • Kronika komika 1. 5 prvých hier a 40 divadelných sezón Radošinského naivného divadla (2003, 1.vydanie)
    • Kronika komika 2. 5 ďalších hier a navyše zopár slov o hrách a ľuďoch okolo (2004, 1.vydanie)
    • Kronika komika 3 (2005)
    • Kronika komika 4 (2006, 1.vydanie)
    • Kronika komika 5 (2012, 1.vydanie)

    Pre deti a mládež

  • Charakteristika tvorby

    Stanislav Štepka je originálny a všestranný divadelný umelec: dramatický autor, textár, herec, režisér, zakladateľ a šéf

    Stanislav Štepka je originálny a všestranný divadelný umelec: dramatický autor, textár, herec, režisér, zakladateľ a šéf Radošinského naivného divadla. Takmer vo všetkých hrách, ktoré napísal, aj sám hral; napísal k nim texty piesní a spočiatku väčšinu z nich aj sám režíroval. V roku 1963 zakladá vo svojej rodnej dedine Radošina divadelný súbor malých javiskových foriem. Prvým predstavením je inscenácia jeho kabaretnej hry Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z – má tri reprízy. Od roku 1969 prijíma Štepkov súbor názov Radošinské naivné divadlo, od roku 1970 pôsobí divadlo v Bratislave. Štepka ako autor a divadelník sa inšpiroval najmä tvorbou malých pražských divadiel z prelomu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, predovšetkým divadlom Semafor Jiřího Suchého a Jiřího Šlitra. Zo slovenských autorov a divadelníkov ho najviac ovplyvnili Milan Lasica a Július Satinský. Inšpiroval ho teda špecifický žáner literárneho kabaretu – produkt veľkomestského prostredia. Štepka však vynaliezavo spojil charakteristické črty vidieckeho ochotníckeho divadla a mestského intelektuálneho kabaretu. Svoje hry píše a hrá – okrem spisovnej reči – aj v rodnom radošinskom nárečí, ktoré mieša s prvkami mestského žargónu. Zároveň v jeho hrách nachádzame ozveny viedenskej lokálnej frašky a commedie dell´arte: najmä vo vyhranenej typológii postáv a v ich pohľade na svet z plebejskej perspektívy. Protagonisti Štepkových hier sú práve tí "nestroyovskí" drobní hrdinovia, ktorí vnímajú svet až detsky priamym spôsobom, a tak vypuklo odhalia jeho absurdnosť a abnormalitu. Radošinské naivné divadlo je naivné spôsobom, akým sú naivní šašovia a klauni, akým je naivný Charlie Chaplin. Práve ten "pohľad zdola hore" je demaskujúci, prenikavý a plebejský, oslovuje široké vrstvy obecenstva a Radošinské naivné divadlo sa stáva počas štyridsiatich rokov svojej existencie vskutku všeobecne známym a populárnym fenoménom; mnohé výroky Štepkových dramatických postáv "zľudoveli" a prenikli do bežnej hovorovej reči. Štepka vo svojich hrách často paroduje spoločenské pomery, myšlienkové klišé, a ideologické frázy (to prinieslo Radošinskému naivnému divadlu viaceré problémy a cenzorské zákazy v období komunistickej moci). Štepkovi nie je cudzí ani pátos moralistu, vždy však zrelativizovaný láskavou iróniou. Viaceré Štepkove hry demaskujú národné mýty (najmä Jááánošííík) a kriticky interpretujú slovenskú históriu (Ako sme sa hľadali, Ako bolo, Vygumuj a napíš, Kino Pokrok). Insitný statický a predovšetkým deklamačný charakter inscenácií, ktorý bol pre Radošinské naivné divadlo typický v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, sa postupne obohacuje o dynamickejšiu scénografiu, pohybové aj tanečné výrazové prostriedky, v divadle čoraz častejšie účinkujú profesionálni režiséri, scénickí výtvarníci, herci, speváci, hudobníci. Divadlo sa výrazne profesionalizuje, ale zachováva si pritom svoju charakteristickú insitnú poetiku. Štepka nielen ako autor, ale aj ako divadelný šéf a herec sa výrazne podieľa na tomto procese profesionalizácie. Radošinské naivné divadlo rozširuje svoju pôsobnosť aj do elektronických médií – jeho hry a programy sa pravidelne objavujú na programe rozhlasových a televíznych staníc. Stanislav Štepka patrí dnes k najpopulárnejším divadelným autorom a Radošinské naivné divadlo k najpopulárnejším divadelným súborom na Slovensku.

    Martin Porubjak

     

    Veľký význam pre históriu Radošinského naivného divadla, ale aj pre poznanie situácie v slovenskom divadelníctve všeobecne majú jeho spomienkové knihy, montáže vlastných textov, citácií iných o tvorbe RND a vlastných dramatických textov (Kronika komika 1, 2, 3). Podobne je ladená aj prvá kniha z tejto série, venovaná herečke RND Kataríne Kolníkovej. V poslednom období sa venuje aj písaniu prózy (Sedem hlavných hriechov, súbežne prepracované aj ako inscenácia). Štepka mal v tvorbe vždy vyvinutý zmysle pre hodnoty rodiny, a tak postupne, ako mu pribúdajú vnúčence, je len prirodzené, že sa vie vo svojej tvorbe ústretovo preorientovať aj na detského čitateľa (Lastovičie rozprávky), ktoré takisto plánuje uviesť na scéne RND.

    Anna Blahová

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Slovenské tango (Naše tango, preklad Miloslav Plešák, DILIA Praha 1985), Pavilón B, Čierna ovca (do poľštiny preložila Stanislava Hanudelová,
    Slovenské tango (Naše tango, preklad Miloslav Plešák, DILIA Praha 1985), Pavilón B, Čierna ovca (do poľštiny preložila Stanislava Hanudelová, 1985), Slovenské tango (Szlovák tangó, preklad Juraj Érsek, LITA Bratislava 1986), Čierna ovca (Das schwarze Schaf, preklad Gustav Just, Ústav divadelnej kritiky a dokumentácie, Bratislava 1988), O čo ide (De quoi s´agit-il, preklad Arlette Cornevin, LITA 1988), Nebo, peklo, raj (Himmel, Holle, Paradies, preklad Barbara Zulkamain, Ústav divadelnej kritiky a dokumentácie, Bratislava 1988), Zverokruh (The Zodiac, preklad Mária Švecová a Martin R. Ward, NDC Bratislava 1992), Vygumuj a napíš (Cancella e riscrivi, preklad Klaudia Corso, Veľvyslanectvo SR, Rím 1993), Materské znamienko (Das Muttermal, preklad Karl Heinz Jähn, Bernd Bauer Verlag, Berlín 1993), Zverokruh (Der Tierkreis, preklad Karl-Heinz Jähn, Bernd Bauer Verlag Berlín 1995), Člověčiny Stanislava Štepky (štyri hry – Jááánošííík, Človečina, Ženské oddelenie a Pavilón B – v preklade Jiřího Suchého, Vydavatelství Klokočí, Praha 2000 – s podporou Komisie SLOLIA LIC)
    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva – ŠTEPKA, Stanislav: Zatiaľ u nás vládne smútok peňazí. Radošinské naivné divadlo reštartuje.
    ANDREJČÁKOVÁ, Eva – ŠTEPKA, Stanislav: Zatiaľ u nás vládne smútok peňazí. Radošinské naivné divadlo reštartuje. (Rozhovor). In: Sme roč. 23, 24. 11. 2015,č. 271, s. 12.

    MURÍN, Gustáv – ŠTEPKA, Stanislav: Jubilejný rozhovor cez desaťročia. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 7 – 8, s. 146 – 152.

    MISTRÍK, Miloš: Vinš! – Stanislav Štepka a jeho Jááánošííík po tristo rokoch. In: Literárny týždenník, roč. XXVI, 19. 6. 2013, č. 23 – 24, s.13.

    -r-: Dušan Tittel hodil po Štepkovi knižku. In: Knižná revue, roč. XX, 22. 12. 2010, č. 26, s. 2.

    VRÁBLOVÁ, Timotea: Skutočný zážitok. No nie s bedekrom (Literatúra pre deti a mládež 2008). In: Knižná revue – príloha, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. XXI.

    VRÁBLOVá, Timotea: Naučíme sa (z)lietať? Stanislav Štepka: Lastovičie rozprávky (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XVIII, 27. 8. 2008, č. 18, s. 5.

    SVETOŇ, Ľuboš: Domáce údené. Stanislav Štepka: Desatoro (a zopár navyše). In: Knižná revue, roč. XVI, 7. 6. 2006, č. 12, s. 5.

    PODMANKOVÁ, Dagmar: Na spoločné spomínanie (Stanislav Štepka: Kronika komika 2. 5 ďalších hier a navyše zopár slov o hrách a ľuďoch okolo). In: Knižná revue, roč. XV, 25. 5. 2005, č. 11, s. 5.

    ŠAH: Stanislav Štepka – 60. (Pripomíname si – júl). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 7 – 8, s. 316.

    ŠTEFKO, Vladimír: Trochu pomník, trochu... (Stanislav Štepka: Kronika komika 1). In: Knižná revue, roč. XIII, 10. 12.  2003, č. 25 – 26, s.13.

    ČÚZY, Ladislav: Pocta skromnej žene a veľkej herečke. Stanislav Štepka: ... a já, Katarína Kolníková. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118,  2002, č. 12, s. 121 – 122.

    BÁBIKOVÁ, Marta: Stanislav Štepka: ... a já, Katarína Kolníková (Môj tip). In: Knižná revue, roč. XI, 16. 5. 2001, č. 10,  s. 1.

    MORAVČÍK, Štefan – ŠTEPKA, Stanislav: Neny už any slza toho konaku? alebo Čo pijete, pán Štepka. (Rozhovor + o ňom). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 7 – 8, s. 30 – 41.

    ŠAH: Pripomíname si v júli. Stanislav Štepka. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 7 – 8, s. 317 – 318.


    BÁTOROVÁ, Mária: Stanislav Štepka: Otcovské znamienka alebo sedem naivných hriechov. (Môj tip). In: Knižná revue, roč. IX, 3. 2. 1999, č. 3, s. 1.

    GROCHALOVÁ, Mira – ŠTEPKA, Stanislav: Večne snívajúci chalan (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. VIII, 28. 10. 1998, č. 22, s. 16.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    V Radošinskom naivnom divadle vzniká veľmi svojská dramatika, ktorá vypovedá o dnešných ľuďoch, ich trápeniach a radostiach, trpkostiach

    V Radošinskom naivnom divadle vzniká veľmi svojská dramatika, ktorá vypovedá o dnešných ľuďoch, ich trápeniach a radostiach, trpkostiach i nádejach oveľa viac, než tzv. "vážna" súčasná dramatika. Autorom týchto čudných, trpkých komédií je Stanislav Štepka. Hľadí na svojich súčasníkov s nemilosrdnou zvedavosťou a odhalí v nich kopu neveľmi vábnych vlastností, no zároveň akoby bol presiaknutý múdrou zhovievavosťou – všeličo im odpustí, čo je ľudské. Vie zachytiť skvostný, pravdivý, živý detail, vie "odpočuť" frázu i bizarnú zmes dedinského dialektu s mestským žargónom. S originalitou, ktorá v súčasnej slovenskej dramatike nemá obdobu, vie vytvoriť všednú, banálnu a životne veľmi pravdivú situáciu a načrtnúť svojské typy priemerných, ničím nevynikajúcich postáv... Jednoduchí, nenápadní, často trápni hrdinovia, v ktorých je skrytá hlboká pravda o živote.

    Martin Porubjak

    Kdykoliv se rozepíše zakladatel Štepka o počátcích svého divadla, nezapomene se zmínit o Semaforu. Hlásí se k našemu divadlu stejně, jako se Semafor hlásí k Osvobozenému divadlu, každý se zkrátka k něčemu hlásíme. Osvobozené divadlo se hlásilo k bratrum Fratellini a k němým americkým groteskám. Ke komu se hlásili klauni Fratellini netuším, ale taky se určitě k někomu hlásili. A mohu tady po pravdě prohlásit, že je to dobrý pocit vědět, že má práce byla k užitku někomu, kdo neopisoval, protože to neměl za potřebí, protože měl dost vlastní invence. Naskýtá se otázka, jak se tedy Semaforu přihodilo, že jej Stanislav Štepka označuje jako impuls ke vzniku svého originálního a nenapodobitelného divadla? Myslím, že klíč bychom našli v názoru na humor. Nebo alespoň jeden z klíčů. Humor Semaforu se humoru radošinců vlastně ani moc nepodobá, ale vím a mám zjištěno, že se oba, Stano i já, smějeme stejným věcem. Rozesměje nás Jan Werich, Miroslav Horníček, Lasica se Satinským, Woody Allen, zatímco pivní humor, humor až příliš lidový, je nám oběma cizí.

    Jiří Suchý
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia Litfondu za rok 2001 za pôdovnú slovenskú literárnu tvorbu za divadelnú hru Návod na použitie Kniha roka 2001 (čitateľskej

    Prémia Litfondu za rok 2001 za pôdovnú slovenskú literárnu tvorbu za divadelnú hru Návod na použitie

    Kniha roka 2001 (čitateľskej ankety  Knižnej revue) za knihu ... já Katarína Kolníková

    Prémia Literárneho fondu za najlepšiu pôvodnú slovenskú tvorbu v roku 2005 za Hru o láske (2006)

    Vyznamenanie prezidenta SR Pribinov kríž II. triedy (2006)

    Cena Fra Angelica za rok 2007 za prínos kresťanských hodnôt do umenia (2008)

    Cena Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu v roku 2008 za divadelnú hru Niekto to rád slovenské (2009)

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2011 za divadelnú hru Len tak prišli (2011)

    Prémia za literárnu tvorbu v rámci Ceny LF za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu za rok 2013 v kategórii dráma za dielo Predpoveď na zajtra

    Prémia v rámci Ceny Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu za rok 2016 v kategórii dráma za dielo To nemá chybu
     

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

      KINO POKROK (Naivný javiskový film) 11. obraz Prvý vojak, Druhý vojak, Dedina Poddôstojník a Vojak z 9. obrazu si
     

    KINO POKROK

    (Naivný javiskový film)

    11. obraz

    Prvý vojak, Druhý vojak, Dedina

    Poddôstojník a Vojak z 9. obrazu si nebadane preobliekli uniformy vojakov čs. armády. Je po prvej svetovej vojne – a naši vojaci vysvetľujú, informujú a ukazujú na mape celej dedine.

    PRVÝ VOJAK

    Toto tu je Slovensko.

    DEDINA

    Neny možné! Také malé? Vačšé nemáš?

    DRUHÝ VOJAK

    Veru tak, toto je naša nová spoločná republika – Česko-Slovensko. Toto je Česko, toto je Slovensko – a celé dokopy je to Česko-Slovensko.

    DEDINA

    Neny možné. A my sme kde?

    PRVÝ VOJAK zadíva sa na mapu.

    Tak toto malé tu pri kúpeľnom meste, to je vaša slobodná dedina, čo sa po strašnej vojne zbavila maďarskej nadvlády, o chvíľu sa zbaví aj Židov... A dnes spolu s vami víta slobodu, a tak hurá!

    DEDINA

    A kde je... teda tá sloboda? Jako vyzíra? Čo má na sebe? Jaká je spredku?

    DRUHÝ VOJAK s úsmevom.

    Vtipné. Ale to ťa o chvíľu prejde. Sloboda, to je... že môžete slobodne dýchať, že... sa môžete učiť v škole a modliť v kostole po slovensky. To je vaša nová sloboda.

    DEDINA

    Len to? Málo. A ja reku, že sa to dá jest a že je dobrá spredku!

    PRVÝ VOJAK

    To sa mi páči, že to beriete s humorom. Veď prídu aj také časy, keď vás humor prejde. Keď sloboda nebude stačiť a bude musieť prísť aj čosi iné.

    DEDINA

    Robota!

    DRUHÝ VOJAK

    Dobrý nápad. Povedzme robota. Ale – predsa už v spoločnej slobodnej vlasti.

    PRVÝ VOJAK hrdo sa pozerá na oblohu, potom sa pozrie na svoje vreckové hodinky a radostne oznamuje.

    Áno, časovo je to v poriadku. Občania, pozerajte tamhore na oblohu. Tamhore sa v aeropláne vracia do našej oslobodenej vlasti náš najväčší Slovák, teda skôr významom ako postavou, generál Milan Rastislav Štefánik. Zamávajme mu. Tam je, tam letí, je to výborný pilot, áno, vidí nás, máva aj on nám! Pozdravujeme vás v slobodnej vlasti, pán generál.

    DRUHÝ VOJAK

    O chvíľu je na letisku vo Vajnoroch, o takú polhodinku.

    DEDINA nadšene máva smerom k lietadlu.

    Neny možné – za pol hodynu? To sa nedá. Ale náš generál to dokáže, očuv si, je to najlepší pilót. Čo šecko už luctvo za pol hodyny dokáže, je to možné?

    PRVÝ VOJAK

    A veru je. Je pripravené mimoriadne slávnostné privítanie, v tejto chvíli sa už chystajú slávnostné delostrelecké salvy!

    DRUHÝ VOJAK s mimoriadnym dojatím.

    Dobre si zapamätajme tento deň: 4. máj 1919...!

     

    12. obraz

    Milan Rastislav Štefánik

    Štátnik a generál Milan Rastislav Štefánik sedí v talianskom lietadle nad Bratislavou a pripravuje si pozdravnú reč, v diaľke znejú radostné spevy, výkriky i streľba.

    ŠTEFÁNIK

    Čo im poviem? Že už som tu? Málo. To predsa uvidia, že som konečne priletel domov, k svojim. Alebo prítomným na letisku porozprávam o tom, ako sa po dlhých rokoch vojny a ešte dlhšej národnej poroby ako mladý národ ideme predstaviť okolitému svetu...? Nie, to je priveľmi staré. Iba tak bez papiera poviem im toto: Začína sa máj, ten najkrajší mesiac v mojich Košariskách, v Brezovej, ale i v Prahe a v Paríži. Verím, že rovnako krásny ho prežívate teraz i vy tu vo Vajnoroch. Vraciam sa domov zo svetových ciest s dobrými správami pre môj milovaný národ... Nie, ani to nie, je to také knižné, zastarané, a národ chce od svojho generála počuť rázne, veľké slová. Poviem toto: Zvíťazili sme! Pozdravujem ťa, slobodný slovenský národ! – Ale ani to tuším nie je ono... čo im povedať? Hádam by som mal začať svoj prejav vtipne. Áno, vtipnosť robí každého politika väčším, možno aj preto je tak málo veľkých politikov... a tak i ja, Milan Rastislav, by som mal byť mimoriadne vtipný...! Začnem takto: Tak dlho ste mi strieľali na slávu, až som sa, krajania moji, začal obávať, či ma pritom netrafite. A nie je nič smutnejšie ako trafený štátnik! – Áno, to im úvodom poviem namiesto všetkých veľkých slov o novej slobodnej republike, demokracii či európskom kontexte. Nie, nič si nebudem značiť, poviem im to iba tak. A keby sa veľmi smiali, budem musieť povedať aj niečo iné... Ale v každom prípade začnem týmto vtipom...

    Zaznie pekná, nepatetická melódia, ktorú zavŕšime v nasledujúcej piesni. Na scénu prichádzajú dedinčania-svadobčania, prinášajú stoličky, stoly, ale privádzajú aj mladú nevestu, ktorú si ide brať postarší ženích...

    Na smrť je vždy času habadej

    Na smrť je vždy času

    habadej

    a na život

    moment

    Jeden chce zájsť niekam

    najďalej

    a druhý si

    len hovieť

    Pokým prvý presne

    plánuje

    ten druhý už končí

    Vravíš A čo láska

    Tá tu je

    tá tu je

    na dne tvojich

    očí

    Nemáme už času

    navyše

    žijeme tu

    len raz

    Čas nám našu účasť

    zapíše

    Smer cesty

    je v nás

    je v nás

     

    15. obraz

    Kameraman, Režisér, Rudo, Pištěk, Anička, ľud

    Na scéne sa objaví americko-slovenský filmový štáb a dedinský komparz americkí Slováci v roku 1921 idú filmovať u nás Jánošíka. Kameraman pripravuje záber, chlapi chystajú jednoduchú scénu plachtu s nakreslenou stenou. Kostymérky obliekajú zbojníkov, ľud a s nemalou námahou aj ťarbavého, tučného Jánošíka a postaršiu Aničku.

    KAMERAMAN s nevôľou si obzerá obstarožného Jánošíka.

    To už tu, preboha, tlstejšieho nebolo?

    REŽISÉR

    Ale vraj je to dobrý charakterový herec. Nejaký Pištěk.

    KAMERAMAN

    No – ako vidím, aj pyštek má poriadny! Stopäťdesiatkilový Jánošík! Ten veru ťažko vylezie aj na ploský kameň, a už vôbec nie na šibenicu. Spánombohom! S takýmto filmovým Jánošíkom nás budú, brat môj, hnať od New Yorku po Los Angeles. (Okríkne svojho asistenta.) Rudo Matejovič, poď sem! V Amerike si sľuboval, že to tu všade dobre poznáš. Čo myslíš, prečo sme ťa sem vzali? Toto má byť Jánošík?! Tento nie je súci ani na Surovca!

    RUDO pozrie sa na Jánošíka, ale aj na prichádzajúcu plnoštíhlu Aničku, smutno konštatuje.

    Trochu sa to tu od poslenného prevratu zmenylo. Ale, žálbohu, tuším nyje k lepšému...

    REŽISÉR

    Aspoň tá Anička mohla byť o desať rokov mladšia a o dvadsať kíl chudšia!

    RUDO

    Mladšé sa hanbá a pekné robá drahoty. A pri boškávaný zavírajú pery. Probuvav som to s nyma!

    REŽISÉR

    No tak si mal zohnať dáku herečku z Bratislavy.

    RUDO

    Tam sú zatál v dyvallách herečky Češky. A Češky v Jánošíkovi? To by sa nám smáli od Kútov po Prešov!

    REŽISÉR

    To v nemom filme nevidieť. Aj Pištěk je Čech, a je to vidieť?

    RUDO

    Zatál nyje. Len to očut.

    KAMERAMAN

    To je jedno – Češka alebo Slovenka, len nech je pekná a mladá.

    RUDO

    Osobne som probuvav Češky. No Češky sú už ráz tak drahé, odborove organyzuvané a celkove rafinuvané jak šlak. To isté aj Madarky – tí sú ešte aj národnosne urazené. A furt pýtajú v hotovosty a na dlan, samé keš-keš, no a na to my nemáme, a tak som ím povedav – víte čo, Madarky – keš-enem sípem...

    REŽ I S É R hrdo kameramanovi.

    Prvý slovenský celovečerný film – a my ho nakrúcame. Už to bude pre tento národ dóležitejšé ako samotný film... No tak poďme do toho!

    Dialóg vyvrcholí do veľkej herecko-pohybovej scény v nasledujúcej piesni: vďačný ľud objíma Jánošíka, ktorý to za nich možno má kdesi vybaviť, aby sami priveľmi nemuseli hýbať rukami a hlavami. Možno v čomsi nám to chvíľami pripomenie Plickovu Zem spieva alebo neskoršiu Rodnú zem. V komparze objavíme aj slúžku Aničku, ba v úlohách grófov aj Pála a Zoltána Csuvacsovcov.

    Zo Štúrovej pozostalosti

    Načo veľa rečí

    keď nám stačí jedna

    spisovná

    S tým nech sa raz navždy

    Slovák vari každý

    každý vyrovná

    Jednou rečou kriesiť

    smelé nápady

    Ako lietať vyššie

    a byť k sebe bližšie

    a byť nápadný

    Máme veľa rečí

    chýbajú nám činy

    krajania

    Viacej práce cennej

    a o čosi menej

    toho tárania

    A tak už posledné

    patetické slová

    vyslovme:

    Hádam sa od vnúčat

    naučíme mlčať

    mlčať spisovne

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory