• Prekladá do jazykov

    Slovinský jazyk
  • Prekladá z jazykov

    Slovinský jazyk
  • Životopis autora

    Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave vyštudovala filozofiu a estetiku, doktorát z literárnej vedy získala v roku 1995

    Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave vyštudovala filozofiu a estetiku, doktorát z literárnej vedy získala v roku 1995 na Ústave slovenskej literatúry SAV. Na Slovensku pracovala najprv ako odborná pracovníčka na FF UK (1984 – 2000), neskôr (1991 – 2003) ako doktorandka, od roku 2005 vedecko-výskumná pracovníčka v ÚSL SAV. V rokoch 1997 – 2003 bola zodpovednou redaktorkou literárneho mesačníka Romboid, od roku 2003 pracuje ako jeho externá redaktorka (medzinárodný projekt Časopis v časopise, Romboid+). Po roku 1990 krátko pracovala v obnovenom týždenníku Kultúrny život, najmä v 90. rokoch často vystupovala aj ako publicistika. Od roku 2001 žije v Ľubľane v Slovinsku, kde pracuje pre vydavateľstvo a časopis Apokalipsa, vedie knižnú edíciu Fraktal, rediguje špeciálne čísla mesačníka Apokalipsa, časopisu pre prieboj do živej kultúry, s rodovou problematikou (Gender) a voľne sa venuje vedeckému výskumu. Výskumne sa orientuje najmä na súčasnú (slovenskú) poéziu – od 2. polovice 20. storočia, otázky interpretácie básnického textu (literárnu hermeneutiku), feministické teórie a literárnu vedu, semiotiku kultúry a kultúrnu antropológiu. Od februára 2007 je zamestnaná na Peace Institute Ljubljana, kde sa v rámci medzinárodného projektu QUING výskumne venuje implementácií rodových politík v krajinách EU. Je spoluzakladateľka (2002) a koordinátorka (spolu s manželom Primožom Reparom) medzinárodného projektu Časopis v časopise, ktorý dnes združuje 12 literárnych časopisov z 11 krajín najmä strednej a juhovýchodnej Európy a ktorý získal podporu v rámci programu EU Kultúra 2000; tiež aktívna sprostredkovateľka slovensko-slovinskej kultúrnej výmeny. Je spoluzakladateľkou Obce spisovateľov Slovenska, jednou zo zakladajúcich členov a členiek slovenského centra PEN, z ktorého v roku 1996 protestne vystúpila, a (latentnou) členkou Slovenskej literárnovednej spoločnosti. Píše v slovenčine aj slovinčine; jej autorské preklady zo slovenčiny do slovinčiny sú praktickým príspevkom k prieskumu „hraníc“ medzi originálom a textom prekladu.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    Esej

    Literárna veda

    Editorská činnosť

    • Časopis v časopise (Pecs)
    • Sto let slovaške književnosti / One Hundred Years of Slovak Literature (2000)

    Iné

  • Charakteristika tvorby

                Stanislava Chrobáková Repar sa vo svojom básnickom debute Zo spoločnej zimy (1994) zamerala na svet

                Stanislava Chrobáková Repar sa vo svojom básnickom debute Zo spoločnej zimy (1994) zamerala na svet medziľudských vzťahov, v jeho rámci aj na svet osobných identít a intímnych histórií, predovšetkým však na ľúbostný vzťah muža a ženy a na jeho prejavy v dnešnom svete. V čase, keď to v slovenskej poézii písanej ženami nebolo bežné, neupadla do tradičných literárnych rodových schém, ktoré ženským hrdinkám v básňach s ľúbostnou tematikou zvyčajne „podsúvajú“ sentimentálnu, submisívnu, prehnane emocionálnu a odovzdanú polohu. Prostredníctvom lyrickej subjektky Repar spomenuté polohy zámerne ironizuje, uvedomujúc si „pascu tradicionalizmu“. Zároveň jej to nebráni, aby sa ponárala do existenciálnych situácií svojich lyrických hrdiniek, stavajúc na ich prežívaní, či aby sa vyjadrovala otvorene, pocitovo priamo, občas až na hrane pátosu. Ten totiž v jej prípade dotvára zvolený smer pluralitnej výpovede, do ktorej patrí aj emocionálna autentickosť. Preklenutie „rodovo stereotypnej priepasti“ však neznamená, že autorka spadla do inej – „len s obrátenou perspektívou“. V jej poézii sa nestretneme s protimužskými postojmi ani s prehnanou adoráciou ženskej hrdinky. Reparovej lyrická hrdinka verí na lásku – spriaznenosť duší, ibaže ju vykresľuje komplexne a neprikrášlene. Poetka v debute často využíva zdrobneniny, ktoré však, v spojení s vecnejšie, prípadne „temnejšie“ vyznievajúcimi veršami, problematizujú predstavu jednoznačného (napríklad práve „žensky eufemistického“) spôsobu vyjadrovania. Eufemizmy totiž dokáže využívať ironicky odtieneným spôsobom, a tak konkuruje dojmu, ktorý tradične vyvolávajú. Reparovej lyrická hrdinka sa často nachádza v pomedznom stave, medzi opätovanou láskou a osamotenosťou. Takmer nikdy ju však nezastihneme v jedinom, dalo by sa povedať – krajnom póle prežívania. Nálada väčšiny básní je ponurá, až baladicky zlovestná. Ak je prostredie veršov „svetlejšie“, je skôr „karnevalovo“ inscenované. Básne teda nie sú zbavené pozitívnej energie. V súlade s ambivalentnosťou lyrickej výpovede sa totiž stretávame s odstupom, ktorý lyrickej hrdinke nedovoľuje ponárať sa príliš do negatívnych pocitov, resp. umožňuje jej iróniu nasmerovať aj voči sebe či ponúkajúcemu sa bolestínstvu. Každá báseň je v podstate „vystavaná“ kontrapunkticky: diaľka sa stretáva s blízkosťou, okamih s večnosťou... a táto oscilácia medzi polaritami výpovede korešponduje s nejednoznačným existenciálnym, pocitovým a myšlienkovým vyznením lyrickej subjektky, ktorá sa odmieta vtesnať do jedného rámca, pretože neverí na jednoduché a priamočiare riešenia. Tematickú rovinu básní umocňuje fakt, že Reparovej zbierka je prestúpená oxymorickými syntagmami a sémantickými paradoxmi. Emocionálne prežívanie aj racionálna úvaha, autentický ponor do zážitkovosti aj (ironický) odstup od nej sa u lyrickej hrdinky najčastejšie prejavujú v ich vzájomnom previazaní v jedno(m). Táto vlastnosť Reparovej poézie takisto narúša tradičnú recepčnú predstavu o emocionálne ladených veršoch ženských autoriek. Ambivalentnosť sa teda prejavuje prostredníctvom motívov, ako aj v spôsobe ich spracovania. Problematizovaná je tu aj možnosť vyjadrenia sa v konvenčnom („mužskom“?) jazyku poézie: rozrušovaním klasickej syntaxe a morfologickej stavby básní autorka poukazuje na jeho obmedzenia a overuje si (jeho aj svoje) možnosti.

                V nasledujúcej zbierke Na hranici jazyka (1997) lyrická subjektka akoby vystúpila zo zrkadla partnerského vzťahu, aby sa mohla priblížiť k sebe samej a zároveň sa rozhliadnuť po okolí. Zatiaľ čo v prvej zbierke téma vzťahu, resp. nemožnosti jeho harmonického a uspokojivého naplnenia, k sebe dostredivo priťahuje aj iné (s ním priamo nesúvisiace) motívy a reflexie, v nasledujúcej zbierke sa pohľad hrdinky hrúži hlbšie do seba. Dialogickosť – často prítomná v prvej zbierke, a to priamo (oslovovaním partnera) i nepriamo (dialogickosťou – polemickosťou motívov a výrazových postupov) – je v tejto knižke vystriedaná väčšou „monologickosťou“, reflexívnosťou, ale aj náznakovou metaforickosťou. Odkazy na ľudové rozprávky a balady, také zjavné v debute Zo spoločnej zimy, sa v básnickej zbierke Na hranici jazyka (popri ich zachovaní v tejto podobe) transformujú aj na akési odkazy – biblické torzá. „Monologickosť“ druhej zbierky treba vnímať na pozadí predchádzajúcej, kde dialogickosť tvorila výraznejší výstavbový princíp (treba však zdôrazniť, že ani z druhej zbierky sa nevytratila úplne). S touto zmenou súvisí aj ústup paradoxov a oxymorických spojení, ktoré výrazne dotvárali poetiku prvej zbierky. Druhá Reparovej zbierka sa tak nesie v pokojnejšej, stíšenej atmosfére. K slovu sa častejšie dostáva mlčanie ako výberová aktivita. „Plnovýznamové“ mlčanie v poézii korešponduje s autorkiným skúmaním možností jazyka v rámci jej vedeckých iniciatív. No zatiaľ čo v prvej zbierke sa „buričstvo“ prejavovalo v štruktúrnej rovine najmä rozrušovaním morfologickej a syntaktickej roviny básní či využívaním prvku (rôzne odtienenej) irónie, v zbierke Na hranici jazyka sa odmietanie ustálenej konvencie uskutočňuje aj (a práve) prostredníctvom výberového mlčania – ako protest proti vyprázdneným obsahom reči. Autorka do veršov vplietla množstvo interdisciplinárne podmienených náznakov, ktoré sa vinú celou jej poéziou, a to od zbierky k zbierke so stúpajúcou tendenciou (z oblasti fraktálovej či feministickej estetiky, semiológie, postštrukturalizmu...) – napríklad aj v podobe diseminácie zmyslu či „výberového mlčania“ ako významného kompozičného prvku. Do svojej tvorby teda, vedome aj podvedome, absorbuje množstvo impulzov, ktorým sa venuje v literárnovednej práci a ktoré jej poéziu prehlbujú o ďalší rozmer –intelektuálnosť či konceptuálnosť básní pritom neumŕtvuje životnosť samej poézie. Problém jazyka, jeho ohraničenosti aj možností autorku zaujíma od začiatkov jej tvorby, v druhej zbierke sa však „fenomén jazyka“ dostáva viac do popredia. Tento fakt súvisí aj s uvedeným stlmením partnerskej problematiky; k slovu sa dostáva samotná reč, aj ako výrečnosť mlčania. Repar často rozostruje hranice medzi dvoma významovými pólmi výpovede. Korešponduje s tým aj problematizovanie „rodovo stereotypných“ rozlíšení – narušovanie deliacej čiary medzi charakteristikami, tradične pripisovanými „ženskému“, alebo, naopak, „mužskému“ subjektu, presnejšie rodovým identitám.

                Tretia básnická zbierka, Nahá v tŕní (2006), prináša poéziu v kvalitatívne najvyspelejšej, zároveň aj „najjazyčnatejšej“ forme. Priečenie sa stuhnutým (!) konvenciám, feministický a postštrukturalistický diskurz, „formálna pretržitosť“ výpovede (a zároveň zomknutosť), motivická dvojdomosť a premenlivosť, názorová otvorenosť a súčasne ambivalentnosť tematického sveta básní atď., všetky tieto atribúty predošlej autorkinej tvorby tu vyústili do maxima. Zároveň sa prehĺbila precíznosť formálneho zápisu, pribudli funkčné kaligramy, kalambúry nabrali sofistikovanejšiu podobu. V motivickej a tematickej rovine básní tiež došlo k istému posunu – Reparovej lyrická hrdinka sa tu prejavila naplno. Výrazovú asketickosť, zámlky a plnovýznamové mlčanie z predošlých textov vystriedal „smiech Medúzy“ (Hélène Cixous), ktorá sa rozhodla svoju zlosť (ale aj tieseň) v súvislosti s deficitmi okolia, ktoré mnohé neprávosti a stereotypy toleruje, vykričať nahlas. Tretia básnická zbierka, aj napriek tomu, že si nekladie servítku pred ústa, kultivuje naše zmysly; jazyk Reparovej básní je dobre mierený, presné dávkovaný a esteticky pôsobivý. Nateraz ostatná Reparovej zbierka zároveň scitlivuje naše nazeranie na svet už tým, že významový priestor básní obohacuje o autentický ženský rozmer, pričom z reality, ktorá sa iba vydáva za autentickú, odvážne strháva (rodovo slepé) masky androcentrizmu a logocentrizmu. Dovolím si tvrdiť, že takéto priame, a iba v tomto zmysle neestetizované ženské nazeranie na svet, ktoré vedome reflektuje nielen feminizmy, ale aj nerozvinutosť rodových otázok v životných príbehoch okolo seba, prichádza do našej poézie až s touto zbierkou. Prezrádza, ako autorkine feministické názory vyvierajú z jej osobných zážitkov, z nemožnosti pozitívne ovplyvniť realitu, ktorá tvrdošijne odoláva akýmkoľvek zmenám. Nejde teda o nijaký „huráfeminizmus“, ale o životný názor, ktorý pramení v skúsenosti a prestupuje celú autorkinu tvorbu; v tretej zbierke iba nabral ostrejšie, akoby odvážnejšie priznané kontúry. Moc androcentrizmu autorka spája s diktátom logocentrizmu, oporou „mužského“ jazyka. Už v predchádzajúcich zbierkach v duchu „écriture féminine“ hľadá iný („ženský“) spôsob písania: symbolicky ustálený jazyk patriarchalizmu podrýva najmä formálne „rozbrázdenejším“, štruktúrne „rozihranejším“ spôsobom básnického zápisu (Julia Kristeva). Otázku jazyka zachytáva (reflektuje) hlasnejšie a priamo. Ani tu však neostáva len pri tematizácii problému; hľadanie nových výrazových možností a básnické preskúmavanie hraníc reči výrazne prestupuje aj tretiu zbierku. Lineárnosť a plynulosť básní je rozrušovaná pomlčkami, kalambúrmi, odbočkami (aj v podobe citátov), cyklickosťou – návratnosťou motívov, konfrontáciou každodenných úkonov („podrobností života“) a myšlienkových reflexií či významovo rozľahlejších metafor, alebo – v priestore celej zbierky – vpádom druhej („esejistickej“) časti do inak poetickejších textov prvej a tretej časti... To všetko sa v autorkinej poézii odohráva popri súčasnom zachovaní výrazovej funkčnosti a zomknutosti jej veršov. Spomenuli sme feministické kontexty Reparovej tvorby; ani tie autorka neprijíma nekriticky, a nekriticky sa nezrkadlia ani v jej lyrickej hrdinke. Nebolo by to v súlade jednak s autorkiným postupným dozrievaním názorov (procesuálnosťou tejto poézie), a jednak s jej ambivalentným nazeraním na svet. Tieto charakteristiky však nemožno zamieňať s alibistickým vyhýbaním sa vlastnému názoru či životnému postoju. Lyrická hrdinka Reparovej básní má svoju predstavu o živote, ibaže okraje tejto predstavy sú pružnejšie než zväčša rigidné steny okolia, ktoré ju obklopuje, nie sú však rozmazané alebo nečitateľné. „Viachlas“ bol prítomný už v predošlých zbierkach, no tu nadobúda ešte inú podobu. Akoby si lyrická hrdinka opakovane potrebovala ujasňovať svoje názory, polemizovať sama so sebou (nielen s „autoritami“ a názormi iných), preverovať vlastné cesty a rozhodnutia. Nenájdeme tu „iba“ ozveny filozofického diskurzu. Poetika chvíľami zostúpi do mytologicko-magickej symboliky (podobne ako u Anny Ondrejkovej), prípadne do „pradávnych komnát“ predvedomia (Mila Haugová). Inokedy veršami preletí závan „deharmonizačnej estetiky“ Miroslava Válka či Jána Ondruša. Ani v tretej zbierke Repar nestavia na jednoznačnosti. Ambivalentnosť sa tu však (najmä v zmysle neredukovateľnosti života do jasných schém) pretransformovala aj do motivickej a reflexívnej roviny v podobe otáznikov, spomenutých viachlasov, vyslovených pochybností, citácií „spríbuznených“ autorov a autoriek, ironických komentárov (avšak jemnejších ako v prvej zbierke). Napokon rovnako ako v predošlých textoch aj v zbierke Nahá v tŕní sa nachádzajú verše, ktoré svojou zastretosťou a náznakovou príbehovosťou odkazujú na baladickú tradíciu. Lyrická hrdinka (v úlohe „produktora reči“) akoby si bola pri svojom „štruktúrno-semiotickom“ podkopávaní symbolického jazyka literárnej tradície, resp. pri hľadaní adekvátnych prostriedkov na vyjadrenie vlastnej, individuálnej ženskej skúsenosti, zároveň vedomá odmietnutia či represií, ktoré jej hrozia od okolia. V básňach je prítomná aj istá anticipácia sťaženej komunikatívnosti veršov (rizika v rámci každej diskurzívnej zmeny) – tá však poézii Stanislavy Repar zatiaľ nehrozí. V tretej básnickej zbierke dochádza k zaujímavému posunu. Lyrická hrdinka sa síce „rozkričala“, no formálna podoba, „telo“ jej výkriku zachytené v texte vnímame ako „ošklbané“ a ostro kontúrované, bez sprievodných afektov názorovej vzbury. Vo veršoch tak dochádza k vytvoreniu napätia medzi horlivým, rozhnevaným a občas aj funkčne vulgárnym hlasom lyrickej hrdinky a rozvážnym, presným zápisom tohto hlasu na papier (autorka sa napr. vyhýba konvenčným poetizmom, ale aj lacným rétorickým označeniam). Aj tu sa teda prepája „racio“ s emóciami bez toho, aby jedno pohltilo druhé. Obohacujúco pôsobí terminológia z filozofického a vedeckého diskurzu, ktorou autorka napína intímnu, lyrickú „plachtu“ svojich básní. Odbornejšia terminológia zároveň prirodzene korešponduje s témami a významovými svetmi, ktoré autorka vo svojej tvorbe reflektuje, resp. nimi koloruje „vejár zážitkov“ (feminizmy, postštrukturalizmus, semiotika...). Napokon, a to treba zdôrazniť, „zážitkovosť“ ostáva v jej tvorbe prvoradá; zo zážitkovosti vychádza každý myšlienkový alebo filozofický exkurz lyrickej hrdinky a do zážitkovosti sa aj navracia – až tu sa overuje aj ako „hodnota“. Ak v prvej zbierke autorka pracovala prevažne s iróniou a paradoxmi vo forme dialógu, v druhej zase s „monologickejším viachlasom“, v tretej zbierke akoby sa okľukou vrátila k dialogickosti svojej prvej zbierky. Najmä tretia zbierka zároveň stelesňuje „iný – ženský – spôsob“ zápisu, a vypĺňa tak aj autorkinu konceptuálnu snahu o presah v rámci jestvujúceho básnického kánonu na Slovensku. Vďaka „nejednoznačnosti“, diseminácii svojich básní sa jej však darí vyhnúť riziku, ktoré si sama uvedomuje: „Ako pomenovať veci, rodové gény a antigény tak, aby nevyznievali / programovo a mali ešte stále dosť spoločného so životom?“ V Reparovej prípade je takáto obava neopodstatnená; jej verše – popri bohatej intelektuálnej inštrumentácii – majú stále veľa spoločného práve so životom.

    Derek Rebro

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Preklady do slovinčiny: Anjelské utópie  (2003), Zo spoločnej zimy (2006) Jej básne, krátke prózy a eseje boli preložené do

    Preklady do slovinčiny: Anjelské utópie (2003), Zo spoločnej zimy (2006)

    Jej básne, krátke prózy a eseje boli preložené do anglického, francúzskeho, španielskeho, talianskeho, nemeckého, poľského, maďarského, chorvátskeho, macedónskeho, ruského, fínskeho a slovinského jazyka.

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Prekladá zo slovinčiny do slovenčiny a vice versa, tiež z češtiny do slovinčiny. Na Slovensku knižne vyšlo Primož Repar: Krehké pavučiny (2003),

    Prekladá zo slovinčiny do slovenčiny a vice versa, tiež z češtiny do slovinčiny.

    Na Slovensku knižne vyšlo Primož Repar: Krehké pavučiny (2003), Vladimír Bartol: Alamut (2004) a Meta Kušar: Ľubľana (2008); v Slovinsku spolupracovala pri knižných prekladoch Ballových poviedok, básní Petra Hrušku a svojich textov.

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    GÁL, Fedor – CHROBÁKOVÁ REPAR, Stanislava: Na kolotoči (Improvizovaný rozhovor nad jendou anketovou otázkou). In: Editoriál, roč. 1, 2018, č. 4, s.
    GÁL, Fedor – CHROBÁKOVÁ REPAR, Stanislava: Na kolotoči (Improvizovaný rozhovor nad jendou anketovou otázkou). In: Editoriál, roč. 1, 2018, č. 4, s. 114 – 119.

    Autor neuved.: Slovenské haiku (Stanislava Chrobáková Repar, 1960, je slovenská a slovinská básnířka,...). In: Protimluv, roč.VII, 2018, č. 2, s. 42.

    PALAŠČÁK, Jozef: Most nepatrí žiadnemu z brehov (Stanislava Chrobáková Repar: Existenciály I. (Záložka). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 10, s. 155 – 157.

    MÁLKOVÁ, Iva: Co zní v ozvěnách? (Recenzie). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 9, s. 126 – 128.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Svet (v) haiku, haiku ako svet... (Symposion). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 9, s. 98 – 105.

    ŽEMBEROVÁ, Viera: Päťkrát päť – o sebareflexii básnikov prítomnosti. In: Česká a slovenská poezie: slovo a mlčení. Brno: Jan Sojnek – Galium, 2015, s. 207– 213.

    BIZNÁROVÁ, Lucia: "Na hrane" básne. Stanislava Repar: Echoechoecho. (Recenzia). In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 9 – 10, s. 107 – 108.

    REBRO, Derek: Naozaj nové čítanie poézie. (13. 4. 2013)
    https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/277312-naozaj-nove-citanie-poezie/

    BRÜCK, Miroslav: (Ne)zachytené ozveny poézie. In: Knižná revue, roč. XXI, 2. 3. 2011, č. 5, s. 3.

    REBRO, Derek – CHROBÁKOVÁ REPAR, Stanislava: Namáhavo prisvojovaný dar (Rozhovor so spisovateľkou, literárnou vedkyňou a prekladateľkou). In: Knižná revue, roč. XX, 31. 3. 2010, č. 7, s. 12.

    Autor neuved. – CHROBÁKOVÁ-REPAR, Stanislava: Nemlčať: žena v literatúre (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XIX, 27. 5. 2009, č. 11, s. 11.

    KENDRA. Milan: O nevýslovnom a nevyslovenom. Stanislava Repar: Ohnisko reči alebo mlčanlivá hĺbka horizontu. (Recenzia) In: RAK, roč. XIV, 2009, č. 5, s. 44 – 49.

    Autor neuved. – CHROBÁKOVÁ-REPAR, Stanislava: Čím žije literatúra (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVIII, 12. 3. 2008, 6, s. 11.

    REPAR, Stanislava: O "mužských rečových gestách" podľa Marčoka. Ad: Vililam Marčok: Stanislava Repar – Ohnisko reči alebo mlčanlivá hĺbka horizontu. In: Knižná revue, roč. XVII, 4. 7. 2007, č. 14 – 15, s. 3 a 11.

    MARČOK, Viliam: Stanislava Repar: Ohnisko reči alebo mlčanlivá hĺbka horizontu (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XVII, 23. 5. 2007, č. 11, s. 3.

    HALVONÍK, Alexander: Stanislava Chrobáková: Krutokradma (Recenzia). In: Premeny. Slovenská próza na rozhraní storočí. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2004, s. 143 – 144.

    ŠRANK, Jaroslav: Rukopis nechaný vo vani. IV. (Problémy mladšej poézie, problémy s mladšou poéziou 20. storočia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 6, s. 63 – 82.

    KALNICKÁ, Zdeňka: Cesta (k sebe) ako vnútorný paradox – O knihe Stanislava Chrobáková-Repar: Mila Haugová. In: ASPEKT, 2003 – 2004, č. 1, s. 39 – 41.

    NAHÁLKA, Peter: Tri o dvoch a o jednej (Dokončenie z minulého čísla). Stanislava Chrobáková-Repar: Mila Haugová. Dana Kršáková: Dušan Dušek. (Recenzia). In: RAK, roč. VIII., 2003, č. 7 – 8, 94 – 98.

    MATEJOV, Radoslav.: Opojenie poznaním (Stanislava Chrobáková-Repar: Mila Haugová). Zázemie mystéria (Mila Haugová: Orfea alebo zimný priesmyk). In: Knižná revue, roč. XIII, 28. 5. 2003, č. 11, s. 3.

    NAHÁLKA, Peter: Tri o dvoch a o jednej.  Zora Prušková: Rudolf Sloboda,  Stanislava Chrobáková-Repar: Mila Haugová. (Recenzia). In: RAK, roč. VIII., 2003, č. 6, 52 – 55 (pokrač. v ďalšom čísle).

    ČERTÍK, Jozef: Nežná Chrobáková. In: Slovenské pohľady, roč. IV + 117, 2001, č. 2, s. 153 – 154.

    GAVURA, Ján: Otvorená ponuka zo zatvorenej dlane. Stanislava Chrobáková: Krutokradma. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 114, 1998, č. 5, s. 124 – 126.

    SOUČKOVÁ, Marta: O jazykových a iných trúchlohrách. Stanislava Chrobáková: Krutokradma. (Recenzia). In: Romboid, roč. XXXIII, 1998, č. 5, s. 72 – 74.

    HALVONÍK, Alexander: Intelekt s citom (Stanislava Chrobáková: Krutokradma). In: Knižná revue, roč. VIII, 1. 4. 1998, č. 7, s. 5.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Cyklus básní Na hranici jazyka nie je len ďalší autorkin text, ale krok, ktorým sa približuje k presnosti a jasnosti nielen za seba, ale za

    Cyklus básní Na hranici jazyka nie je len ďalší autorkin text, ale krok, ktorým sa približuje k presnosti a jasnosti nielen za seba, ale za poéziu. Tento cyklus básní je aj krokom k prehĺbeniu stopy, napr. i v miere vzťahovania prežívaných situácií k mravnému základu, ktorý si autorka nesie a živí ho reflexiou. Máme pred sebou poéziu dôstojnosti, básnický výkon.

    Ivan Laučík

    Deset úsporných prozaických etud – Anjelské utópie literární kritičky a básnířky Stanislavy Chrobákové-Repar představuje obecně lidská i tradiční feministická témata na jen částečně zoraném středoevropském – post-socialistickém a patriarchálním – poli. Z tohoto historicko-kulturního kontextu vychází dvě základní tematické linie sbírky: jazyk a ženská zkušenost. V literárním kontextu, řekněme anglo-americkém či francouzském, jsou oba jevy přinejmenším třicet let intenzívně prozkoumávány a často významně propojovány. (...) V literárním kontextu středoevropském – v našem případě slovenském či českém – stále ještě patří otázky jazyka i ženské zkušenosti k radikálním novinkám polistopadové éry.

    Libora Oates-Indruchová

    Monografia Mila Haugová (Alfa) literárnej vedkyne a spisovateľky Stanislavy Chrobákovej-Repar nie je iba o poetke Mile Haugovej, o jej poézii a problematike ženského písania. Určujúcou kvalitou monografie je najmä načrtávanie a modelovanie priestorov, v ktorých by sa mal – na pozadí úvah o poézii a básnení – literárny vedec pohybovať. Uvažovanie o poézii poprednej slovenskej poetky, ktorá je autorke predkladanej monografie dôverne známa a „tvorivo“ blízka, predstavuje pre Chrobákovú jedinečnú možnosť osobného literárnovedného performance, ktorého sa ujíma s pocitom vzrušujúceho znovuobjavovania – povedané autorkinými slovami – „sveta básnického textu a ontológie básnickej reči ako jednej z podôb intímneho a súčasne kolektívneho príbehu“ (s. 11). Chrobáková samoúčelne nepredvádza svoje pozoruhodné interpretačné zručnosti a schopnosť kontextuálneho ukotvovania predmetu analýzy v širších súvislostiach Haugovej tvorby, generačných (a iných) vplyvoch či vývojových tendenciách v rámci slovenskej a inonárodnej literatúry, ale poukazuje najmä na nevyhnutnosť uplatnenia moderných metód v dnešnej literárnej vede. Komplexnejší prístup k interpretovanému materiálu a interpretačným metódam s využitím novších prístupov súčasnej teórie (filozofická teória chaosu, gynokritika, feministická teória jazyka) umožňujú autorke uplatniť matricu uvažovania, v ktorej sa „myšlienková otvorenosť postštrukturalizmu približuje k ontológii symbolického poriadku ako archetypu sveta“ (s. 11). Možno povedať, že v Chrobákovej pohľade zodpovedajú tieto „postvedecké prístupy“ predpokladu „neurčitosti, procesuálnosti a kontextovosti ako podmienkam čo najpresnejšieho približovania sa k ontotvornému dianiu v jeho nerozlíšenej proto/podobe i vzájomne rozlíšiteľných štruktúrach, tvaroch a procesoch“ (s. 11).

    Jana Pácalová

    Prijatie vnútorného paradoxu ako základnej matrice teoretického uvažovania o poézii Mily Haugovej otvorilo Stanislave Chrobákovej-Repar priestor na interpretáciu, ktorá umožnila na jednej strane zachovať významovú otvorenosť tejto poézie a na druhej strane ju „obkrúžiť“ teoretickým kontextom, ktorý sa vyznačuje analytickou a formulačnou presnosťou. (...) Jej kniha je výnimočná z viacerých hľadísk, najmä však premysleným a konzekventným uplatnením prijatých východísk. Predstavuje výzvu, ktorú nemožno obísť. A ako jedna z nemnohých pôvodných slovenských prác, ktoré vedome nechávajú feministický kontext vstúpiť do veci dokladá vyspelosť tohto typu reflexie na Slovensku.

    Zdeňka Kalnická

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    CHROBÁKOVÁ REPAR, Stanislava: Tex a jeho rozsah (Editorská činnosť: preklady, skúsenosti, metodika). In: Litikon, roč. 2, 2017, č. 1, s. 55 – 62.
  • Ocenenia

    Prémia Alexandra Matušku za literárnu kritiku, Cena Obce spisovateľov Slovenska za najlepšiu knihu roka (2003) za monografiu o M. Haugovej. Cena OSS (Obec
    Prémia Alexandra Matušku za literárnu kritiku, Cena Obce spisovateľov Slovenska za najlepšiu knihu roka (2003) za monografiu o M. Haugovej.

    Cena OSS (Obec spisovateľov Slovenska) za rok 2002 za monografiu Mila Haugová

    Prémia Alexandra Matušku (v rámci Ceny Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska 1995 udelila Rada AOSS na návrh redakcie časopisu Romboid)
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Nahá v tŕní (úryvky)   ONLINE IMMORTALITY I/  Metaveta; ona 2   V tieni, večne obrátená

    Nahá v tŕní (úryvky)

     

    ONLINE IMMORTALITY

    I/ 

    Metaveta; ona2

     

    V tieni, večne obrátená tvárou k tomu druhému:

     

    lešenia na bolesť, ďalej niesť bes do nebies,

    zavracanie a z(a)vádzanie – triezvenie,

    že: Bolesť v duši nie je chorá duša.

    Kráľ bolestí je nedotknuteľný

    a samostatný. Nahá hana,

    ako sa opäť priblížim,

    ako ťa pohladím a

    zahyniem, keď

    zaviniem sa

    do Teba.

     

    Ján:

    Človek

    je v histórii

    osihotený; doma

    je ho viac. Ona v tŕní,

    ako sa vlní, neustáva? Ona

    vlna z nepamäti, plná

    smetí, recyklova-

    ná, kovaná

    panna?

    Ja?

     

    Aj Meta

    v tom lieta:

    Kde je sfinga,

    čo rozumie, vidí,

    vie? Musím uniesť

    stratenú opojnosť! To

    opustené skladisko jeho

    škorice vonia ešte po dvesto

    rokoch! Horúcu hlavu skloním

    k páľave lona... Kde Ona je Spona,

    je Nebeský Kráľ? Sestra, si v labyrinte?

     

    ,Tí, čo jedia slnko, prebrodili tieň krížom-krážom.´

     


    II/

    Káhira; útržky z máp

     

    – noc a ja v nej, v tvojej citov(an)ej koláži – (progra-

    movanie) na pláži čistia piesok – prestavovanie

    invalidných lôžok – organizujú výlovy lovcov

    perál – kým ty si ma približuješ zoomom,

    umom slov prestavuješ hladiny sveta –

    obrys stromu vystupuje z pamäti

    zotletého dreva; prevažuje

    les, svetelné kolonády,

    zmes pradávnych

    pachov, ma-

    chov vy-

     

    trúsených do vzduchu – (programovanie) – ty sa pod-

    pisuješ hladom, vhľadom, smilnou božou i/mobil-

    nosťou – vyhostilo nás to, zvrtlo, vyrosilo

    ospanlivou kvapkou – útlym zeme-

    trasením – (programovanie)

    po klokotanie pohrebov –

    korunováciu svetla –

    ∞ ∞ ∞ ∞ ∞ ∞ ∞

    stretla som ťa

    v nultom

    bode,


    v mojej knižnici; ah, sladké topoá kooptovaného kopta –

                                                                                    o

                                                                              p

                                                                        t

                                                                  i

                                                           m

                                                      a

                                                 l

                                           i

                                     z

                               o

                          v

                    a

              n

        á

    optika – lopta, čo skáče pod oknom – ah, táto smrť, guľatá –

     


    III/

    Škocjan; vie, že skok z veže

     

    Tlenia...

    A odhalenia.

    Zvonica otlačená

    hlboko do neba. Aleluja!

     

    Nezabúdaj; visíš nad krásnou

    krasovou priepasťou

    z ľavej i pravej

    strany.

     

    A tých očkovaní – Jeanom,

    čo sa rúti k svetlám!

    Vzlietla mu

    košeľa,

    čo si ho zvliekla,

    vyprala, a tiež ožehlila,

    akoby milého vyhladila milá.

     

    Rata, protojazyk

    ostrovanov!

     

    Povie mi Jano: Ó, áno, áno,

     

    sú tu ešte dve milé kaplánky,

    spomienky sadia do jamky

    kvetom, kostolné kľúče

    opeľovaním množia –

     

    taká je, taká je, taká je vôľa Božia!

     

    A kameň v dotyku s lipou –

    a mesiac vo vode – Li Pov,

    a tvoja tanečná „mesečina“...

     

    (Marí sa mi už z toho vína?)

     

    Li Po bdie v tieni lipy,

    ďalší hiphopový hipík?

    Naskicované sky/lásky

    pod mrakom; súhvezdia

     

    barana... blíženca... raka.

     

    Náhle ma pred sebou

    retrospektívne

    láka

     

    konštatačne ne-

    ilokučne vyriecť:

     

    Prvým

                 prizabitá.

    Druhým

                   poranená.

    Tretím

                 popálená.

     

    Oj, oj, oj, vďačná pani Fénixová!

     

    Slovíčka z perlete pod vankúš si schová

    na horšie časy, lepšie odhalenia

    v tanci po plieneniach

    srdiečka.

     

     

    IV/

    Weak, weaker, the weakest 

     

    Kde, kde nájdem náručie, čo ma udrží – v ústrety

    vetru posunie ako horiacu

    notovú osnovu? Koľkokrát si ma ešte zahrá

    vynútená láska, z telesného

    vylúdi kolaboráciu snov? Je teda zopár

    okamihov, v ktorých sa ťa

    zriekam; rieka si ťa sucho zvlieka

    za utopenca. Láska – kríž:

    ne/verne, blízko zmyselnosti

    ty pritajený, ja urieknutá.

     

    Medzi náhrobnými

    kameňmi ústiš,

    ústami tmy

    ustávam;

     

    stáva-

    ním


    kým z hĺbky noci

                            nezaznie my vanishing

    but main point.

                              Krídlo čierneho anjela

    nami previeva.

                             Abecedárium slov

    sa rozptyľuje

                           v mrholiaci zlatý

    prach. Ostá-

                         va iba opojné

    a spevavé

                      speak to me,

    keď si mi

                     vstúpil do

    tela roz-

                   topený-

    mi no-

                yesss

    zmyslami – 

     

     

    V/

    A little friction between...

     

    Poplaš(e)ná bo-

    lestná túžba; zakrádaš sa mi

    pod viečka, prenikáš do mojich zimo-

    vísk, skúmaš potápajúci sa kontinent – jazykom

    vo vysušených ústach, tvoje prsty otvárajú planúci les –

    vybuchovanie bylín, Ju ponechávajúc Jemu. Je moje telo, je jasno-

    zrivé, a iba v tvojom zovretí. Bezmerná rozmernosť sa

    ponúka: Prístav protirečení – vždy som tam, keď

    blúdim tebou. Nič neskrývať pred sebou

    a svojím usmiatym pohlavím:

    V takej nevinnosti ne-

    prežije ani

     

                                                                                náznak ostychu.

                                                                   Ach, pomáhaj, drahý Ho-

                                                     rácius, keď medzi Nebom a Zemou

                                      presahujeme naše sny. Priesvitná luna sa vy-

                         nára z potemneného jazera, spitá Jeho opitosťou z Nej.

        Feedback circle, vicious – po neznesiteľné muky, že sa máme troj-

                         dimenzionálne. Erotická trhlina textu, jej zabudnuté ja-

                                  zýčky. A smäd. A horúca hmla, čo prilieha k naj-

                                          krvavejším žriedlam, až kým sa nevyzráža

                                                       naspäť do krajiny: nech vyplačem

                                                                  neukojenú lásku, Jeho/Jej

                                                                               medovú záplavu.

     


    VI/

    Dasein II (telo, časopriestor)

     

    SAMEH .............................................................. sám nech

     

    svieti tu, na čiare horizontu : vykúpená tu-túžbou a samotou

    povzbudená odchádzam do novej kognície, kde sa vynára tu-

    tvár príručného boha. Jeho vreckové zrkadielko ma udrie tu-

    lupeňom, dažďová kvapka sa ma dotkne nežnou tu-slučkou;

    tu-vietor zaskučí nad slnečným korábom vo vodách blížneho

    nekonečna. Tu, v tomto kaleidoskopickom obraze ti posielam

    vlnu a hĺbku, kotvu a obzor, veršom ťa otváram ako tu-zlatú

    púpavu. Intimitou sa ti obtieram o tu-zmeravené lýtka, krvou

    búšim v tu-spánkoch, do mozgu, v ktorom Derrida obchádza

    lesné ostrovčeky vôní, Afriku prelieva do vrúcnej nádoby tu-

    tela, pieskom slov pokožku odiera. A vidím, ako ti Barthesov

    sen vyzlieka ľahučkú košieľku, prechádza tenkou ja(vý)zvou

    tela-netela; a nájdem ťa v rozkroku metafory xx, ici-Cixous – 

    živej, až myšlienka zamiera. Medúzu potisnem tu-hlbšie pod

    kožu, krvavejúcim okom odpálim rytiera. Bol by si vzdychom

    v mojom absolútnom tichu, keby si sa tam! nedal naverbovať

    na všetkých och! leveloch; zviesť k bolestne manipulatívnym

     

    brutto ..........................................................  ATRIBÚTOM.

     

     

    VII/

    Jazzik – jaza jezik

     

    Si bova še nož delila, reče tri, štiri, kar pet besed

    na dan, medtem ko moj »marrrried loverrrrr«

    nalaga nova upanja na svoj računalnik,

    le zame pojasnjuje avikardularno

    ležernost, kar pomeni: a bi,

    a ne bi?; češ da tista

    moti najino (69)

    jing-jang

    kompo-

    zici-

    jo.

     

    Medtem ko jaz, vsa zagreta – óóó – podvomim

    o besedah, vtipkanih z im-pera-pa-nara-

    tivnim prstom v oplajajoči plan

    sveta, svetnega razcepa,

    tega negovanega –

    óóó – onega

    ega go-

    bez-

     

    davega: Pa če je res spol-ovil-no občevanje

    surovejše od brrrezna, zakaj še, še

    vztraaajam na trepaaalni-

    cah spaaalnic, po-

    čečkani bučki

    kiča, kači

    niča,

    a?

     

    Daaaj, saj gre res za pospološevanje, slišim

    glas po telegonu, mar o vsem tem ne

    odloča posameznikov ali po-

    sa-vmesni-čin-čin po-

    ližaj? Nemo zi-

    nem: Ajdi,

    ajd si,

    jaj,

     

    jaz pa tako krhka kruhka kal… pa tvoje zastoje

    in premore... teh nihče ne premore. Nad

    gladino pod giljotino urejanje raja,

    kot da jarka voda steče v jarku,

    zdrsi med prsi – do pop-

    popka neučakane

    besede. Se se-

    sede v srž

    de-viš-

    kega

    pri-

    i-

     

    mka. Mika me: Najljubši, a sem ga malomarno

    zapustila! Se pognala v surovost sveta.

    Pretikatakanje véta... Ljubka več

    ne bom. Ne bo dala! Bo, da,

    bodalo; bo budala; nož,

    ki si ga deli z lju-

    b(r)ez-ni-jo.     

    Brez-no

    NE,

     

    brr oprezNE, naseljeNE odsotnosti. Ó, NE-oprosti!,

    sem gost ter most, sem os(t), ki teče iz ječe

    jamčevanja, morda Eva, morda

    An-ja, morda Troyana,

    morda Evropa,

    oropana

    upa;

    da,

     

    sem Diva svojega uviDA,

    nikoli nič priDA,

     

    zapuščeno

    ime

    !

     


    Razpokalipsa

     

                  „… jazyk je generalizovaná rekcia.“

                                                                   Roland Barthes, Leçon

     

     

     

                  „Tu som opäť zavadil o okraj singulárnosti

     

                  a zíva na mňa pažerák Neobsiahnuteľného.“

                                                                   Iztok Osojnik, Sergejeva krivda

     

    Vášeň hádky, bláznivého odmietania poriadku, ktorý je

    stále tak podozrivo samozrejmý a prítomný. Nemám chuť

    na tieto paranoje. Ako najčistejšia voda budem stáť

    zmrazená v kryštáli – zahrnutá v pene – sublimovaná;

     

    menej pokusov o dorozumenie by bolo viac…

     

    * *

     

    Zvýraznené okraje trhliny, razpoky (a teda rozkoše).

    Tak nejako, milá Barthesová, ak sa usídlime

    v živote Iného, v jeho reči.

    A naša škuľavosť, keď sa pokúšame vidieť

    neviditeľné, platí všetkými smermi.

    Lenže: čo so zárodkom novej trhliny medzi

    priznanou Trhlinou a privilegovaným Brehom (jeho)

    jazyka?

     

    Aj Barthes bol homosexuál.

     

    Trhlina v trhline – to by mohla byť príležitosť

    povedať viac, zamlčať

    všetko.

     

    * *

     

         Prídeš do prázdneho centra pod Havraňou skalou s digitálkami, svieti

    zelená, ale zastavíš sa. Mokré nohavice sa ti lepia na stehná, gél odteká z vlasov

    spolu s dažďovou vodou. Hľadáš, a nielen adresu. Mesto žien sa chúli vo svetle

    obrazoviek, za pultom sympatická baba, nejaká Ivana Cankarová s prefajčeným

    hlasom, jej počítače ti ukazujú úzkostlivo monitorovaný smer, kam, akademicky

    povedané, nikdy nedorazíš. „Biotechnológia, filozofia a rod.“ Alebo čosi také.

         A nechceš ani intuitívne krájať svoje mäso spolu s kamarátkami

    feministkami a ich kamarátkami performerkami, verejne žehliť vlastné zvršky a

    krútiť čepeľou slov v teplom tele toho Druhého;

         nebudeš sa približovať globálnym pravdám, ktoré tu niekto zanechal pre

    menejcenných,

     

         skúmať transsexualitu v tranze,

     

         ekológiu logu.

     

         Zdá sa ti, že aj to je len náhrada, ale čoho, za čo…?

         Pochybnosť ako vždy, mliečny odtlačok na tvojom permanentnom čele;

    cesty sa prehlbujú a pohlcujú ťa, obtrieš sa o svoje Ja, čo sa vynorilo v tme iba

    na okamih. Máš strach z vlastnej cudzoty, občas z cudzej blízkosti, nevieš, či sa

    ešte hýbeš…

     

         … lenže hýbeš sa.

     

         Niekto sa o teba usiluje – to je isté. City of

         Women a jeho crew. Blúdiš po internete, až

         kým sa nerozhodneš pre bezprostredný dotyk

         (s vranami?).

     

         Ale doma ťa oblieha adolescent obojživelník. Je to ten prípad: ani-ani, aj-

    aj. Čo všetko si musela, než si nasadla do autíčka, aby si sa uchádzala o

    pestrofarebný program festivalu, ktorého jedinú knižnú udalosť si aj tak –

    takmer v bezvedomí – prespala: osprchovať sa, umyť si vlasy a spolu s nimi z

    tela zmyť zelenkavý prísvit plesne, ktorý od rána ako pokazený neón blikal v

    tvojej duši (vedela by si takto prežiť celý život, ktorý ti ešte zostáva?);

         a potom, keď si už kefou vytvarovala pekné vlny, vlastne len „zväčšila

    objem účesu“, z chladničky vybrať sympatickú cibuľu, svinskú pečeň,

    metodicky (ďalšia majoránková performácia) ich nakrájať a zamiešať spolu do

    krvava, umyť ryžu, raz špicatú, inokedy guľatú… to sú tie tvary vesmíru, oblike

    vesolja…

         a ešte

         a navyše

         a do toho všetkého

         nejaké MEDZITÝM,

         medzi tým ostatným, než uvaríš pre milovanú pandravu ľahký obed.

     

         Teda medzitým jeden nemilosrdný pohľad do zrkadla („zväčšuje iba

    mužov“, napísala), prepadliska, v ktorom na seba naráža minulosť, prítomnosť a

    budúcnosť (Toto je stále telo!?), krém s olivami, kúpený pre syna, aby si mal k

    čomu privoňať, keď povyjedá všetky utajené rodinné poklady (s orechmi,

    kápiou, cesnakom), čistokrvná špirála na riasy, ktorá zanecháva na prstoch a

    lícach zlatý poprašok: Naozaj geniálne od L´Oréal, takto je každá jedna

    princeznou, hovoríš nikomu v prázdnom dome. Sprevádza ťa hudba, vlastne len

    provokuje z rádia Gaga, pravdaže, samé sentimentálne kydy:

         Ne bom več sam,

         ker tebe mam,

         ljubiiica.

     

         Muž, tvoj etno-muž, tvoj cigán, tvoj turek, nateraz na chvíľu odtisnutý,

    zabudnutý, položený za hranicu slov. Užívaš si seba… k sebe sa dobýjaš,

    nachádzaš mlčiacu patológiu.

         Povedz, čo ťa trápi…!

         Keby sme vedeli, čo nás trápi, netrápili by sme sa.

         Lebo: trápia nás nejasné, rozmazané veci.

         Rozmazaná identita. Rozmazané vzťahy. Rozmazané

         zákony. Rozmazaný čas, zvyšky

         obeda, ostatky

         Prométeinej pečene, rozmazané

         na stole…, rozmazaná komunikácia;

         toto je to ustavičné „skákanie nad priepasťou“,

         „vstupovanie do čiary“, drahá sestra?

     

         Kôš plný suvenírov od života?

     

         Všetky rozmazané zvyšky, prepadnú ťa

         kedykoľvek a kdekoľvek, všimla si si:

         tiene minulosti. Pruhované väzenské passé, ďaleko od

         negližé… Doliehajú k tebe odkiaľsi zďaleka, bol to

         tvoj život, nič neľutovať, ale predsa, toľko ľudí.

     

         Toľko ľudí ostalo týmto prestúpením hranice, a nielen vnútornej rakúsko-

    uhorskej meje, latentných, že sa ti z toho ešte dnes krúti hlava. Tvoj cigán, tvoj

    turek, tvoj kyjevský episkop, na chvíľu

         vytesnený,

         posunutý,

         zabudnutý, položený za hranicu slov, do prázdneho stredu bytia, nie

    celkom rozumie, kam si to vlastne vstúpila bosou nohou. Bozkáva tvoje

         kostičky,

         cmúľa sedmoro

         prstov a nevidí

         ranky,

         rany,

         uhryznutia spolupatričnosti, z ktorých krvácaš,

         krvavé šľapaje, a vôbec nie Kristove.

         Možno,

         voľakedy,

         dávno-dávno Európine

         po tom, čo ju cez more uniesol a k obcovaniu priviedol

         nadržaný božský býk, inak aj (Iztokovo)

         govedo.

     

         More sa zavrelo, cesty vytratili z mapy, z hlavy, namiesto návratov už len

    návštevy,

         iniciácia tvojho vlastného tela (fyzického?, symbolického?, socio-

    kultúrneho?) dokonaná,

         ale takto rozmýšľať nesmieš, nemôžeš, nebudeš, tu si utváraš nový život, v

    dome s vôňou majoránka,

    buď dobrá k sebe!,

         pestuj svoju mlčanlivú lásku, ako najlepšie vieš. Veď aj on je z tichého

    kúta a miluje každú charizmu.

     

         Iba si niekoľkokrát klikla myšou: jachtavé @ @ @. Tvoja sebeckejšia

    priateľka ti opísala vodu, do ktorej skočila. Na nič sa ťa neopýtala, ani slovom ťa

    elektronicky nepohladila (Milá moja, každý deň mi chýbaš ako dobrá hotelová

    sprcha!), namiesto toho z obrazovky na teba vyšpľachla jedna morská dráma:

    grécke vlny stredoeurópsku Viktorku nepohojdali, nevyniesli na prah blaženosti,

    vošla do nich ako vo sne a vyšla z nich zbitá, plná piesku a kamienkov v

    nohavičkách, otrasená ako višňa –

         voda je živel!

     

         Voda žije!

     

         A preleje sa cez hlavu každému, kto by ju chcel ovládnuť alebo skrotiť:

    Európa sa ešte stále kolíše na svojom belostnom uchvatiteľovi, celá bolestná v

    troch skupenstvách vody, nerozhodnuteľná medzi…

         Takto nejako. Prechod cez hranice, za láskou.

         Áno, je to živel, vlna cez hlavu, rozleje sa ti najmä

         v posteli, v noci, keď muž spí, ale ty nie, nikdy

         nevieš, či ti, rozliata, dovolí dýchať, alebo ťa len

         objíme a zadusí, alebo on, medom a mečom,

         navždy oslabí tvoje telo, a smútkom rozmazaným

         v duši, usadeným v jej vláknach

         a póroch (och).

     

         Mesačnými kamienkami, ktoré sa ti naberajú

         za čelom, draho platíš za svoje vyšliapnutie z tieňa. Ešte si

         nespočinula a bojíš sa, že už nikdy nikde. Tvoja Alfabeta, nie

         pramatka ani pradcéra, iba hrdzavá spinka spájajúca dve mapy

         sveta, priveľa vidí a vie –

     

         (a zapisuje prázdnotu).

     

         [Vieš, veľmi dobre vieš, že dôležité bolo nezostať, nepodvoliť sa

    schémam, ktoré si nedokázala prelomiť. Nech muži ďalej obcujú na

    anonymných ženských telách, nech majú svoju slávu, dusiac ženy v

    podriadených pozíciách, nech im v tom iné ženy, ich osvojené kamarátky alebo

    prefíkané prefikané trhovkyne, pomáhajú. Tvoj brat – borgesovec a poloslepý

    dirigent – ešte stále pozerá na počítač ako na zázrak a medzi ním a sebou

    udržiava bezpečný odstup, ktorý ty svojou dobrovoľnou prácou zapĺňaš chtiac-

    nechtiac. Jeho oslňujúco neviditeľné čítanie partitúr a usilovná dezorganizačná

    orchestrácia plná vynaliezavých imitačných prvkov, tej vhodne verbalizovanej

    rozhľadenosti vo svete ozvien, ťa striedavo napĺňali údivom, rezignáciou a

    zúrivosťou. Boli to vlastne orgazmy svojho druhu, čo ti dopriali; bezmocne, lebo

    tak rozhodla Koruna tvorstva o vašich odborných spôsobilostiach, si sledovala,

    ako táto vzájomná mužsko-ženská vzduchoplavba vrcholí a naberá zreteľné črty

    pomilovaniahodnej absurdnosti. On na vrchole zásluh, farbisto, ty neviditeľná

    pod ním, popolavá. To nie sú ponižujúce polohy? To nie je ďalšia po papuli tej,

    ktorá stále pičuje? Nič proti borgesovcom: je otvorený, priateľský, zhovorčivý.

    Tvoje-svoje nápady neodmieta. Tvoju-svoju prácu podporuje. Tvoj-svoj čas

    venovaný spoločnému dielu oceňuje. Teba-seba si váži. Nakoniec, aj

    predchádzajúci brat bol dirigent na mieste: nechal ťa, aby si robila. Jednal s

    tebou-sebou slušne. Občas aj prišiel; ak si prerastala úspornú koncepciu jeho

    vlastného Ja, priateľsky rozhodol. O hlavu. Vlastne sú to už dedičné záležitosti,

    a kto na ne ukáže prstom, vypadne z kola von. Stačí spojiť taktovky a pravda

    bude ich.]

     

         Čítala si to stokrát a neverila: V chlebe zapečená krvavá dirigentská

    palička. V chlebe zapečená krvavá dirigentská palička. V chlebe zapečená

    krvavá dirigentská palička…

     

    V chlebe zapečená krvavá dirigentská palička.

     

         Teraz to už poznáš, s tým si už nebudeš začínať. Svoju životnú energiu

    delíš medzi múry sveta a to je fakt, ktorý musíš rešpektovať. Aspoň nateraz:

    Syn, taký sladký, ťa potrebuje a nevie o tom, iba hučí a mučí, muž, taký hladký,

    ťa vie a potrebuje, ty, sladučká ako blen a hladučká ako tŕň, potrebuješ prácu a

    ich dvoch a seba mať ustavične v hrsti. Vieš, čo vieš, ale raz…

     

         raz z teba možno vyrastie životaschopná hysterka!

         Vykričíš sa z tej divokej zóny, odmĺkneš.

     

         Keď nebude záležať na ničom, a teda na všetkom,

         z hrobu im to povieš. Potom… Hlina-nehlina,

         kosti-nekosti: Milí kolegovia, (takmer) všetci patríte

         do diskurzu kurzu diktátorov, do predĺženého

         dvadsiateho storočia! Ach,

         ako sladko budeš pomstená

         za všetky svoje súženia,

         Žena.

     

         Tu je všetok pátos na mieste.

     

         Keď ti syn, desiatka noha, povie, že pre toto si chorá, hádavá,

    neznášanlivá, a že to vie už dávno, a že s tebou sa fakt nedá, zastavíš sa.

         Lebo trváš na významoch významov.

         Keď podozrivo dôverne prehodí: Čím si staršia, tým si vulgárnejšia...,

    povyskočíš.

         Áno, stáva sa, kľaješ na celý svet, jed sa ti rozlieva po žilách a hreje lepšie

    ako bratislavské brandy. Lenže – môžeš ho, sladkého, obrať o jeho výhodu?

         Môže matka postrčiť desiatku nohu s ešte stále hodvábnymi nechtíkmi

    bližšie k priepasti? Alebo musí?

         Čo vie adolescent o feminizme (o trhline v trhline, vstupovaní do čiary,

    vynáraní sa z tmy nevedomia na rúbaniskách zaliatych slnkom), ktorý tak okato,

    tak papuľnato odmieta...?!

         Je to nejaká tradícia-samohonka, čo sa tu drží ako Rus?

     

         Keď ide o to, o túto bezmocnú tematizáciu, vyplavujúcu sa z každého

    mesta žien (Mesto žien, Christina de Pizan, 1364 – 1430; „… začala písať až po

    smrti manžela okolo roku 1399…“),

         tvoj cigán,

         tvoj turek,

         tvoj kyjevský episkop

         ešte aj mlčiac utíchne alebo sa taktne presunie k vedľajšiemu

    mramorovému stolíku, pri ktorom sídli samozrejmá Moc v potuchnutých

    trenírkach.

     

         Ty sama si prazdrojom tejto prózy. Žena rodička. Ty si bola pre každého

    živo narodeného muža najprv matkou (majiteľkou mlieka), teda obetovanou,

    obetujúcou sa.

         Potom tou, ktorá vábi vlastným telom – tým viditeľným, teda nevlastným –

    a dáva.

         A až potom, ak boh dá, aj nespokojným premýšľavým stvorením s

    neviditeľným telom imaginácie, vlastným, ktoré treba nahradiť niečím iným,

         oblejším,

         povrchovejším,

         vzrušujúcejším (s príťažlivou chybou materiálu uprostred) –

         ďalšie nové vyvlastňovanie, staré ako patriarchálny chlp

         v nose toho Jediného.

     

         A tak to aj zostane, kým neskočíme do priepasti slov.

     

         Ako pomenovať veci, rodové gény a antigény tak, aby nevyznievali

    programovo a mali ešte stále dosť spoločného so životom? Prečo musela každá,

    nielen antická Antigona pocítiť závan smrti na vlastnej šiji? A každá, nielen

    antická Ifigénia vystúpiť na vrchol figovej hory, obetovaná? Akou okľukou však

    vtiecť do mesta žien a neprepadnúť jeho monochromatickému kovovému lesku,

    keď vzájomná zmäkčujúca práca pohľadov nepripadá do úvahy – každá jedna

    chce vo vode zanechať iba vlastný obraz?

         Ako sa vrátiť k hraniciam tiel, na ktorých stoja

         rôzne svety, prstami roztiahnuť

         okraje tej „trhliny rozkoše“, ktorá nás

         vypľúva von ako horúcu

         lávu-matériu –

         a pritom nezhorieť na mraze?

     

         Ako sa ponoriť do seba samej v oku

         Iného, opustiť územie ženských

         monodrám, rozptýliť sa v apofatickej

         reči a nestratiť sa?

     

         Počuješ hlas:

          Pozvi svojho muža do vnútra tak, aby si nebola jeho erotikou. Nechaj, nech

    jeho hlavu zaleje tvoja vlna, jeho čelo zasiahnu tvoje mesačné kamene, svoju krv

    rozmaž po jeho hladkej pokožke, svoje otázky napni ako plachtu, na ktorej sa

    milujete lenivo, s nehou (i bez Neho). Ty budeš spermia, on bude vajíčko,

    hladkavé-badkavé, oblé ako kozmos zrodený z chaosu. Ty sa usídliš v ňom a

    prinesieš svoj materiál.

         Svoju životnú priadzu.

         Tkanivo textu (v ňom zamlčaná Barthesová).

         Svoje krupobitie

         nad horúcou pahrebou.

         Dopraj mu čas, nech si ťa v sebe rozloží. Rozmnoží. Daj mu priestor na

    tvoje bujnenie.

     

         Tvoj výlet do Mesta žien sa skončil ako vždy v holej hlave.

         Na to si potrebovala usporiadaný program zákrut, ulíc a uličiek, rozličných

    námestí slobody?

         Na to mužovo ružové autíčko (nech odfukuje v pokoji)?

         To všetko si vedela aj bez obcujúcich Ázijok, presídlených mulatiek,

    zubatých Rakúšaniek.

         Pohni sa v pare tejto sauny a vydýchni svoju vlastnú nuansu – oblak!

         (Ak si, pravda, neodfaklila, čo malo zostať celé, guľaté.)

     

         Z ciest sa vrátil môj

         etno-muž, môj cigán,

         kyjevský episkop a japonský

         samuraj, na chvíľu vytisnutý,

         zabudnutý, položený za hranicu

         slov, do prázdneho stredu bytia;

     

         pod sukňou ukrýva tehotenstvo,

         je ako okrídlený býk, čo oceán (arénu)

         premával, preplával, premyslel ešte raz,

         pustil k sebe príval bičujúcich slov;

         ej, pohne sa na červenú, hlavu má zabalenú

         v plátne-plachte-rubáši,

     

         zmoknutý a premletý, mesačný

         kameň miesto hlavy, v srdci

         namiesto chlopní dve

         zvlnené medúzy.

     

         Pozerám naňho takmer bez účasti,

         čosi som zo seba odovzdala a navždy stratila, zamrežovaná v meste bez

    mužov obkresľujem pevnou čiarou represie jeho-svoju-ich identitu;

         čosi zo mňa našiel a naveky získal, z druhej strany toho istého mrežoviska,

    obkresľovaný v tejto mužsko-ženskej omaľovánke prerušovanou čiarou identity,

    vlastnou rukou svojho sna.

         Súčasne sme vykonali tú istú prácu slov, a opäť mu stojím za chrbtom,

    dýcham na jeho zátylok, padám do jeho tieňa. Žiada ma o hodinku blaženosti,

    tichú koloratúru odhaľovania, kým ja nasadzujem vysoký kolísavý

         tóóóóón,

     

         polnočnú sirénu márnivých ambícií; neozývam sa,

         ale fungujem, potlačená ako modrotlač, okrúhľaná

         ako zemiak. Cesta je znovu stratená a rovná.

     

         * *

     

         Výsledok: hlboko v tele: marenie každého diskurzu,

         ktorý sa zakoreňuje –

         okrem života.

         Na to bolo treba toľko intelektuálneho úsilia?

     

         Oklamať reč, aby ju bolo možné

         zahliadnuť pri práci, ako fára.

         Výmena miest sa začala

         najbližšími. Tebou a mnou, transfiguráciou

         textu života („z každého si vezmem iba to,

         čo je moje“).

     

         Pch!, zvýskla doma v kuchyni nad odšťavovačom Alfabeta. Alebo to bolo

    v niektorom oxfordskom kolidži?

     

    Ľubľana – Bratislava, jeseň 2002


     

    Vernisáž I; uprostred

     

                             – Nahota je pulzujúca reč.

                             – Zrkadlo je duté telo.

                                           Margret Kreidl

    Ó

    óóó,

    je oko;

     

    potokom

    (potomkov

    a predkov) tak

    preplavené, že aj

    duša stene Erosom.

     

    Uprostred: ty a ja, oba-

    ja. Kladivko, nákovka. Str-

    mienok, boží dar. Až telo v u-

    chu prahistórie úkosom odkryje

    neviditeľné.

                         Kaleidoskopom metafor,

    farieb. Ich-formou definície, z ktorej pre-

    žije len bodka.       

                             Nedotkať text – a počkať na

    zmysel usadený v tele orgasticky nemých slov.

     


    Vernisáž II; kameňom vo vajci

     

                                  „... veď vravím, pekné je robiť takúto čistú

                                                                     a krutú poéziu...“

                                                                                Ottó Tolnai

     

    Takto – až nábožne pošepnúť. Vystúpiť, vstúpiť

    v kameni.

    Dotykmi – kremeňa, žuly – ulízať hlások.

    V piesku

    a štrku orať, bielym (mr)amorom

    ohriať (sa);

     

    spojiť v skale, kde pla-

    meň je stále

    pán... V sľude bdie

    iskrenie sln-

    ka, v čadiči čí-

    ha láva;  

     

    hlava,

    dom,

    úľ.

     

    Takto len – aktom B-O-H-Y-N-E – riečiskom času

    zvádzať;

    k pôvodu? nazad? do bodu Nič? Priamo k se-

    menu proto-

    vrstiev...! Sme m(i/a)kroskopicky, sme

    aqua- a geo-

    topickí, sme. Kým nami nepre-

    pukne nezadržateľný a kruto

    orfický kalendár úžasu –

     

    identita ryby v štruk-

    túre záhrady me-

    tódou: koitus;

    l.p. MMVI,

     

    spiritus

    sanc-

    ti.

     

    (Humbertovi Ortegovi Villaseñorovi; november 2006)  


     

    „DOTKNÚŤ SA PRÁZDNEHO STREDU“

     

    1/ ONA – v nej on

     

    ONA – v čiare horizontu skrytá; líščím skalp(el)om –

    ON – vyblýskané ego. Ebonitového si ho pri-

    vinieš a povieš: So statickou elektrinou

    nie sú žiadne žarty!

                                    Pozri, koľko

    ozvien v telách samovrahov!

    ... nahovárame si raj, ale

     

    ubližujeme už pierkom...

    Spíname, glosujeme, archivu-

    jeme staré listy, žilkovanie, v kto-

    rom prúdi unavená krv – len tvoja je 

    moja je – a-b-e-c-e-d-a debutantov v roz-

    čerenej reči. Lieči nečitateľná. Osamievajúca.

    Osa-sa-stmievajúca. Žije otázkou, absenciou hlasu –

     

    ...

     

       – žije otázkou, absenciou hlasu. Osa-sa-stmievajúca.

               Osamievajúca. Lieči nečitateľná – a-b-e-c-e-d-a

                      debutantov v rozčerenej reči – len tvoja je 

                             moja je... Spíname, glosujeme, archi-

                                     vujeme staré listy, žilkovanie, v 

                                           ktorom prúdi unavená krv...

                                                  Nahovárame si raj, ale

     

                                                  ubližujeme už pierkom.

                                            Pozri, koľko ozvien v telách

                                   samovrahov: so statickou elektri-

                                nou nie sú žiadne žarty!

                                                              Ebonitového si

                 ho privinieš a povieš: ONA – v čiare horizontu

           skrytá; líščím skalp(el)om – ON – vyblýskané ego.

     


    2/ ON – v ňom ona

     

    A ON sa úži, pohrúži do seba. Krištálikmi tmy

     

    prenikne svetelný hurikán. Spomienka: na oko,

     

    prskavku pod viečkom, v jeho zrenici jej zrnko

     

    bolesti, na vôňu vody pod kláštornou strechou,

     

    na Ochrid, na pazúrik strachu, ako ho dojímal.

     

    ...

     

    Krídlami si ju objíma, do seba zatvára, na drevo

    ukladá: farebný ikonostas – aby v ňom no-

    cou dozrel odvrátený zrak.

                                               ONA sa

    pod obojím spovedá svojim

    x krížom – a pavedám

    dá pávie: dar ja-

    dierka.

               Ó,

    spoveď poväd-

    nutej vedmy, veď my-

    seľ k hrám, najukrutnejším

    láskam, popomkni bezmocnosť

    a sub/ordinované anestetikum

                                                     s/páľ!

    Nech nad nami anjel preletí – a vyblednu-

    tým krídlom zavadí o nečakaný prah bdelosti.

     

    ...

     

    A ON sa úži, pohrúži do seba. Krištálikmi tmy

     

    prenikne svetelný hurikán. Spomienka: na oko,

     

    prskavku pod viečkom, v jeho zrenici jej zrnko

     

    bolesti, na vôňu vody pod kláštornou strechou,

     

    na Ochrid, na pazúrik strachu, ako ho dojímal.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013