Foto Peter Procházka
Foto Peter Procházka




  • Pseudonym

    Adam Výška, Cyril Hora, Dominik Vŕba, Fidel Čas, Ján Brest, Ferko Vek, Peter Skala
  • Prekladá z jazykov

    Talianský jazyk
    Francúzsky jazyk
    Nemecký jazyk
    Latinský jazyk
    Český jazyk
  • Životopis autora

    Štefan Sandtner sa narodil 30. apríla 1916 v Pezinku. Rod Sandtnerovcov pochádza z Limbachu. V rokoch 1929 – 1938 študoval na

    Štefan Sandtner sa narodil 30. apríla 1916 v Pezinku. Rod Sandtnerovcov pochádza z Limbachu. V rokoch 1929 – 1938 študoval na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne, zmaturoval na gymnáziu v Kláštore pod Znievom (1938). Teológiu študoval na pápežskej Gregoriánskej univerzite v Ríme (1939 – 1943). Súčasne študoval slovenčinu a históriu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. (V tom čase redigoval študentský časopis Nezábudky.) Vysvätený bol 23. marca 1943 v Bazilike Santa Cuoro (Bazilike Svätého srdca). Pôsobil v saleziánskych formačných domoch v Hronskom Beňadiku, Trnave, Hodoch pri Galante, v Šaštíne. V rokoch 1943 – 1948 redigoval saleziánsky časopis Mládež a misie. V apríli 1950 boli kláštory zrušené a Š. Sandtner bol odsúdený na pätnásť rokov „za velezradu“. Väznený bol v Leopoldove, Bratislave, Ilave a Mírove. Na slobodu sa dostal amnestiou v roku 1960. Po rehabilitácii a doliečení pracoval ako skladový robotník v OSP v Pezinku, a to až do odchodu do invalidného dôchodku v roku 1968. Od roku 1989 žil v bratislavskom saleziánskom domove dona Bosca a redigoval časopis Don Bosco. Zomrel 14. augusta 2006 v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Noctes et dies (1966, 1988 – na Slovensku v odpisoch, podzemný obeh)
    • Malí adorátori (1988)
    • Stromy (1996)
    • Žalár môj žaltár (1998)
    • S básňou je deň krajší (2000)
    • Kytica Dominika Savia (2001)
    • Všetky žiarivé hviezdy (2001, 1.vydanie)
    • Ja som brána (2002)
    • Tie šaštínske zvony (2002, 1.vydanie)
    • Vtáčia symfónia (2002, 1.vydanie)
    • Kňaz naveky (2003)
  • Charakteristika tvorby

    Štefan Sandtner, pre nepriazeň spoločensko-politických pomerov dlho neznámy spisovateľ, básnik pozoruhodnej invencie, je predstaviteľom slovenskej

    Štefan Sandtner, pre nepriazeň spoločensko-politických pomerov dlho neznámy spisovateľ, básnik pozoruhodnej invencie, je predstaviteľom slovenskej spirituálnej poézie. Možno ho zaradiť do druhej vlny katolíckej moderny (J. Silan, S. Veigl), ktorá sa formovala v 40. rokoch. Do tohto obdobia sú datované aj niektoré jeho básne (Lebo si jeho kňazm naveky, 1942, Treba už ísť, 1943). Patrí k tým slovenských básnikom, ktorí za svoje náboženské presvedčenie prešli komunistickými žalármi, a preto debutovali oneskorene. Skrýval sa pod rozličnými pseudonymami (Adam Výška, Ján Brest, Fidel Čas, Cyril Hora, Peter Skala, Ferko Vek, Dominik Vrba). V Taliansku mu vyšli verše Noctes et dies a úvahy Malí adorátori. Jeho prvá básnická zbierka Noctes et dies sa stala neskôr súčasťou zbierky Žalár môj žaltár, ktorú už vydal na Slovensku. Ide o zbierku básní – modlitieb a reflexií, ktoré tvoril a ukladal si do pamäti vo väzení. A až takto vycibrené a naučené naspamäť ich vydal v knižnej podobe. Žalár môj žaltár (aj básne časti Noctes et dies) majú preto výraznú dikciu a opierajú sa o rýmy ako prvotný, základný princíp opory pamäti. Pri rýmoch nejde pritom len o mnemotechnickú pomôcku, ale hravý prístup k jazyku tvorí jeden z nosných princípov jeho poézie, ba je to súčasť jeho svetonázoru, v ktorom je ústredným tónom radosť zo života, opierajúca sa v jeho prípade o pevné kresťanské podložie. Vincent Šabík hovorí v tejto súvislosti o principiálne pozitívnom tóne, mužnej kadencii, ba priamo o redukcii jóbovských lamentácií, elegickosti. Zbierka Malí adorátori, vydaná ešte pred jeho hlavnou básnickou zbierkou Žalár môj žaltár, obsahuje básne-reflexie, úvahy povzbudzujú k adorovaniu. Adorovať môže každý, poúča nás básnik: turista i pútnik, hriešnik i zvonár. Aj táto výpoveď svedčí o sile jeho ducha, pevnom kresťanskom názore a hravom spôsobe podania. Ustálenej, pevnej hierarchii hodnôt zodpovedajú aj básnické formy s pevnou štruktúrou, v ktorej sa isté prvku objavujú v určitom poriadku. V zbierke Stromy zhrnul celú básnickú i biblickú symboliku stromov. V pôdoryse týchto jeho básní, ale aj v iných textoch, pritom neraz cítiť aj inšpiráciu ľudovou rozprávkou. Spojenie poézie s prírodou je zvlášť pôsobivé v cykle Z litánií o stromoch. Podobne – tematicky mapujúc isté celky silno zastúpené v Písme svätom – postupuje aj v zbierke Všetky žiarivé hviezdy. Inšpiruje sa žalospevmi a chválospevmi, Novým zákonom a inými kanonickými textami, v ktorým sa vyskytuje hviezdny motív. Od stromov cez hviezdy prechádza básnik zákonite k tomu, čo slobodne lieta medzi oblohou a nad stromami – dostáva sa tak k motívu vtákov v silne zbierke Vtáčia symfónia. V zbierke Tie šaštínske zvony zas takto podobne zhrnul biblické i básnické motívy matky, začínajúc od prekladu z latinčiny Stabat Mater a končiac šaštínskou mariánskou svätyňou. V básnikovi Štefanovi Sandtnerovi má slovenská poézia pokračovateľa katolíckej moderny, kňaza – šíriteľa viery i radosti zo života básnickým slovom. 

    Anna Šikulová

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Preložil početné dokumenty Svätej stolice a Kongregácie svätého Bosca a vyše tridsať katolíckych autorov z taliančiny,

    Preložil početné dokumenty Svätej stolice a Kongregácie svätého Bosca a vyše tridsať katolíckych autorov z taliančiny, francúzštiny, nemčiny a češtiny. Z prekladov vyberáme:

    preklad z češtiny:

    Václav Renč: Loretánske svetlo (1997)

     

    preklady z taliančiny:

    Beccalosiová, M. L.: Dievča spod Ánd. Laura Vicuňová (1998)

    Bosco, T.: Don Bosco (1991), Dominik Savio (1998)

    Ferrero, B.: Štyridsať príbehov z púšte (1999), Spev svrčka (2000), Vôňa ruže (2000), Je tam hore niekto? (2001), Kruhy na vode (2002), Vie o tebe iba vietor (2002), Tajomstvo červených rybiek (2003), Život je všetko, čo máme (2004)

    Ponzato, A.: Krížová cesta hriešnika (2002)

    Santucci, L.: Aj vy chcete odísť? Život Krista (1994)

     

    preklad z nemčiny:

    Gertrud von Le Fort: Hymny na Cirkev (2000)

     

    preklad z latinčiny:

    Jacopone da Todi: Stabat Mater (2002, uverejnené v zbierke Tie Šaštínske zvony)

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    GREŠOVÁ, Monika: Mučivý príbeh prvej blahoslavenej Slovenky. In: Sme , roč 24, 23.12.2016, č. 297, príl. Magazín-Víkend, s. VI. -TK

    GREŠOVÁ, Monika: Mučivý príbeh prvej blahoslavenej Slovenky. In: Sme, roč 24, 23.12.2016, č. 297, príl. Magazín-Víkend, s. VI.

    -TK KBS-: Odhalili pamätnú tabuľu Štefanovi Sandtnerovi. In: Katolícke noviny, roč. 131, 28. 9. 2016, č. 34, s. 4.

    CABADAJ, Peter: S básňou je deň krajší. (K storočníci narodenia Štefana Sandtnera). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 4, s. 18 – 21.

    ELIÁŠOVÁ, Andrea: Môj výnimočný duchovný učiteľ Štefan Sandtner. (Spomienka). In: Katolícke noviny, roč. 130, 3. 5. 2015, č. 18, s. 20.

    VEIGL, Svetloslav: Ľútoriadky za Štefanom Sandtnerom. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 122, 2006, č. 10, s. 115 – 116.

    MIKULA, V. a kolektív: Slovník slovenských spisovateľov. Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2005.

    BÁTOROVÁ, M.: Malá veľpieseň. In: Literárny týždenník, 16, 2003, č. 8.

    Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Vydavateľstvo SSS a SNK, Bratislava – Martin 2001.

    ERDZIAK, P.: Obrovská sila viery. In: Nové slovo, 8, 1998, č. 29.

    JAVOROVÁ, M.: Cesta k láske. In: Knižná revue, 8, 1998, č. 23.

    LIBA, P.: Básnické svedectvo väzňa. In: Kultúra, 1, 1998, č. 5.

    ŠABÍK, Vincent.: Poézia v okovách. Poesis in catena. Štefan Sandtner: Žalár môj žaltár. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 114, 1998, č. 10, s. 125 –128

    BREZÁK, F.: Požehnané životné jubileum. In: Katolícke noviny, 111, 1996, č. 19.

    KLAS, T.: Štefan Sandtner: Stromy. In: Verbum, 7, 1996, č. 5.

    KONDRÓT, V.: Abeceda stromov. In: Pravda, 6, 21. 5. 1996.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    "Cesta modlitby vedie dovnútra, ale aj odtiaľ späť – do života. To vysvetľuje celkový charakter Sandtnerovej poézie, jej koncept chvály bytia

    "Cesta modlitby vedie dovnútra, ale aj odtiaľ späť – do života. To vysvetľuje celkový charakter Sandtnerovej poézie, jej koncept chvály bytia a Bytia, jej principiálne pozitívny tón, mužnú kadenciu, redukciu jóbovských lamentácií, elegickosti. Žalm je lyrická forma svojou štruktúrou dialogická, umožňuje vnútorný rozhovor, oslovovanie, otázky, zbavuje subjekt osamelosti, vnútorne ho polarizuje. Tieto pozitívne hodnoty vyžarujú do všetkých vzťahov lyrického subjektu – určujú jeho principiálnu vľúdnosť, ale aj sám charakter jeho poézie, jeho poetickú vitalitu, ktorá sa nie na poslednom mieste prejavuje aj v jasnej umeleckej vôli."

    Vincent Šabík

    "Sandtnerove básne ponúkajú poetické prekvapenia brilantne formulovaných myšlienok, ktoré sa snúbia s klasickou vyváženosťou spievajúceho rýmu a poriadkumilovného rytmu."

    Teofil Klas

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena VÚB za zbierku Stromy (1996)

    Cena Fra Angelica (2006)

  • Ukážka z tvorby

    PRELÚDIUM (zo zbierky Stromy ) Keď vstupuješ do tejto hory, akoby si vchádzal do chrámu. Spontánne hľadáš

    PRELÚDIUM (zo zbierky Stromy)

    Keď vstupuješ do tejto hory,

    akoby si vchádzal do chrámu.

    Spontánne hľadáš sväteničku

    a sa prežehnávaš.

    Všetko nechávaš vonku.

    Vstupuješ do zelenej svätyne

    sám so svojím smädným vnútrom.

    Čuješ, ako stromy rastú do výšky.

    To je ich gravitácia.

    Čo ich to dvíha?

    Vyhmatávaš ich pulz a cítiš,

    že aj v tebe čosi rezonuje po výške.

    Dávaš sa strhnúť. Rastieš s nimi.

    Aj to je gravitácia.

    Poddávaš sa.

    V tomto dialógu

    tlieskaš s nimi rukami,

    lebo aj stromy majú ruky

    a v ich objatí sa cítiš ako v extáze.

    Vyzdvihnutý z lomozu mlčíš.

    A toto ticho v tebe spieva.

    Laudes creaturarum. Všetko velebí Pána.

    Akési prepodstatnenie.

    Všetko mlčí a v tomto chválospeve

    zmĺka aj Caticum fratris solis

    a pripája sa k tejto symfónii.

    Stromy ako organové píšťaly

    stoja v tomto veľkom orchestri

    vo velebnom pozore ako na kolenách.

    Za organom sedí sám Sebastian Bach

    a čaká, keď veľký Dirigent dvihne taktovku.

    Stromy, bratia-stromy sestry,

    koncert sa začína...

     

    STROM (zo zbierky Stromy)

    Korene, kmeň a koruna,

    konár, list, kvet, plod, semená...

    Prečo sa človek okúňa,

    keď naňho čaká premena.

     

    Korene z hĺbok žijú z pôd,

    z hlbín sa žije do výšok

    k prameňom spásonosných vôd,

    skadiaľ je k slnku iba skok.

     

    Čo by bol strom, čo bez kmeňa

    (kosodrevina, azda krík),

    čo nesie ťarchu bremena,

    zelenú klenbu. Výkričník.

     

    Koruna vzdušná kolíska,

    v nej plno spievajúcich hniezd,

    búrlivých vetrov bojiská,

    hromozvod rozjasaných hviezd.

     

    Konáre – kostra koruny –

    a vetvy, krehké halúzky,

    keď sa to všetko rozzuní,

    celý svet je až priúzky.

     

    A tisíc listov zelených

    a na nich tisíc posolstiev

    roznáša vietor v jeseni

    farebných dažďov tichý spev.

     

    Strom – zakvitnutá mladucha,

    tajomstvo, nedotknutý kvet,

    čo v túžbach čaká na Ducha,

    pripravené s ním spoluznieť.

     

    Zarodiť chutné ovocie.

    Ja som kmeň, vy ste ratolesť,

    na ktorej strapec klokoce,

    tak ako káže blahozvesť.

     

    Tak je tu strom a na ňom plod

    a v ňom, v ňom živé semená,

    žijúce iba pre život,

    záruka nášho vzkriesenia.

     

    DO NEBA STROMY NERASTÚ (zo zbierky Stromy)

    Do neba stromy nerastú,

    my sme len taká kosodrevina,

    ktorá sa k svojmu nešťastiu

    po zemi plazí, dcéra Evina,

    no hľadá si prsť černastú

    a v nej sa ako dieťa prevíňa

    a preráža hmlu šerastú

    jak do vĺn zahryznutá pevnina.

    A žije tvrdo z nerastu.

    A predsa jedna, jedna jediná

    vyrástla z nás a pre nás tu

    jak céder k výškam plodno nevinná.

     

    Odvtedy stromy rastú do neba,

    opreté ako brečtan o Teba.

     

    VŠETKY POĽNÉ STROMY (zo zbierky Stromy)

    (Iz 55, 12)

    Všetky poľné stromy

    budú tlieskať rukami,

    vyklepávať rytmus času

    symfónii plnej jasu

    s názvom Nedokončená

    s prvým taktom „Otče náš...“

     

    VIDÍM ĽUDÍ AKO STROMY CHODIŤ (zo zbierky Stromy)

    (Mk 8, 24)

    Keď sa raz stromy dajú na pochod

    a človek s nimi v nemom úžase,

    slnko im od západu na východ

    na cestu svieti v noci ku kráse.

     

    Všetko sa to zdá ako naruby,

    aj človek sám, že vnára korene

    do slepých hĺbok slepej záhuby,

    keď nad ním prebleskuje zorenie.

     

    Už vidím stromy ako ľudí chodiť.

    Človeče, čas je. Za stromami odíď.

     

    BOŽIE ZÁVETY (zo zbierky Stromy)

    (Mt 11, 25)

    Každý strom tisíc listov má,

    každý list božie veľdielo,

    v každom je plno tajomstiev,

    keby ich srdce vedelo...

     

    Keby ich čítať vedelo,

    takí sme analfabeti,

    tajomstvá skryté premúdrym

    a dieťa ich vie spamäti.

     

    Veď sú to božie závety.

     

    STROMY BEZ OVOCIA (zo zbierky Stromy)

    (Júd 12)

    Na jeseň stromy bez ovocia

    a dvakrát mŕtve, vykorenené,

    bez vody mračná, čo sa točia

    v prázdnote víru k prázdnej premene.

     

    Planý strom pôdu vyčerpáva

    a vzácnu vodu z pôdy vypíja,

    plodí len reči prázdna hlava,

    môj obraz, poznáš sa v ňom ty i ja.

     

    LES A V ŇOM STROM PORANENÝ (zo zbierky Žalár môj žaltár)

    Les a v ňom strom poranený,

    z rán mu slzí živica,

    to sa v plači hora mení

    – výška z hĺbky živí sa.

     

    Príval ducha obláme mi

    planič ako víchrica.

    Po plameni odpramení

    hĺbka k výškam ziskriť sa.

     

    NOVÝ STROM (zo zbierky Stromy)

    Sto rokov som tu rástol ako z vody

    na božiu slávu ľuďom na radosť,

    láskaný slnkom žil a pil som z pôdy,

    bol som tu doma, teraz mŕtvy hosť.

     

    Kedysi strom, dnes už len jeho zvyšky,

    najstarší letokruh môj pôdorys,

    práchnivý veniec, ktorý padol z výšky,

    šťastie, že nad ním stojí ešte kríž.

     

    Môj pustý hrob sa zmenil na kolísku,

    brat vietor doňho zavial novú jar,

    semienko-nádej slnku na dych blízku,

    čo vyčarí z nej svieži novotvar.

     

    Zo smrti život v strede letokruhu,

    nový strom verný svojim koreňom,

    čo prepásal si nádej ako dúhu

    a žije v tomto raji stratenom.

     

    Nový strom ako veľkonočné ráno,

    čo zrodilo sa k svojmu vzkrieseniu

    a vyrieklo mu veľkodušné áno

    a uznalo si veľkosť vznešenú.

     

    Mors et vita duello

    conflixere mirando,

    dux vitae mortuus

    regnat vivus.

     

    Smrť a život v dueli

    zrazili sa v tuneli.

    Mŕtvy Kráľ z mŕtvych vstal.

    Kráľovstvo života.

     

    VAE SOLI (zo zbierky Stromy)

    Stromy si žijú v spoločenstve

    zladené božským orchestrom,

    tak ako ľudia v človečenstve

    do výšky rastú za svetlom.

     

    No sú aj stromy samotári,

    zmietané často víchrami,

    tak ako obeť na oltári

    v obeti život vyhrá mi.

     

    Ach, stromy, stromy solitéry,

    dakedy je to výhoda,

    žiješ si sám a žiješ v mieri.

    Čo keď ťa z neho vyhodia?

     

    Dvaja sú na tom lepšie ako človek sám,

    ... keď padnú, jeden zdvihne druhého.

    Vae soli! Beda však samému, keď padne!

    Nemá nikoho, kto by ho zdvihol.

    (Kaz 4, 9.10)

     

    AKO V ROZPRÁVKE (zo zbierky Stromy)

    Stromy v hore rozprávajú,

    že tak blízko majú k raju,

    veď tam majú korene.

    Strom má korene aj vzdušné,

    vetvy, svoje krídla rušné

    do výšok vždy vnorené.

     

    Listy píšu milé listy

    výškam, diaľkam na lúč čistý

    teplý pozdrav s pozvánkou.

    Sú to slová vyberané,

    zvučné ako zore ranné

    na pesničky škovránkov.

     

    Šuška tíško šuške šušká:

    vieš, že svätojánska muška

    je tiež božie stvorenie?

    Svieti si a k tuji z tuje

    veselo si poletuje,

    človek nad tým onemie.

     

    Ihlice si vyšívajú

    svoje mená plné taju

    do rozprávok zelených.

    Šuška v rozprávke je zvonec,

    každá báseň má svoj koniec.

    Je v nej všeliek zeleň tích.

     

    STROM RASTIE DO HĹBKY (zo zbierky Stromy)

    Strom rastie do hĺbky,

    v hĺbke sa zahniezdi

    a potom začína

    pozerať na hviezdy.

     

    Každý je hlboko

    evanjeliový,

    má svoje korene

    a z nich sa vysloví

     

    do vzdušnej koruny,

    do výšky z pokory,

    do slávy jagavej

    – ako Pán hovorí:

     

    Kto sa ponižuje,

    bude povýšený.

     

    Z LITÁNIÍ O STROMOCH (zo zbierky Stromy)

    Všetky stromy v stromoradí

    v symfónii života,

    žiť a rásť a mať sa rady

    na oslavu Života.

     

    Zajasajú všetky stromy lesa

    pred tvárou Pána, že prichádza,

    ladia si struny, každý plesá

    na slávu slávneho víťaza.

     

    Pekne podľa abecedy:

    brest, buk, cer, dub, hloh,

    ako deti jednej triedy

    vysadil vás Boh,

    hrab, klen, smrek i tis.

    Z čoho je tvoj kríž?

     

    Stromy, moji bratia, sestry,

    božej lásky výtvor pestrý,

    tak sa mi tu pekne prestri.

     

    (...)

     

    Chváľ Pána, tvorstvo pozemské:

    ovocné stromy a všetky cédre...

    (Ž 148, 7.9)

     

    Všetky stromy, chváľte Pána

    vo dne, v noci, večer, zrána.

    Amen.

     

    VŠETKY ŽIARIVÉ HVIEZDY (zo zbierky Všetky žiarivé hviezdy)

    Všetky hviezdy vysvietili

    svoje piesne žiarivé

    cez noc plné krásy sily

    v tomto modrom zálive.

     

    Trojčiarkové la la la la

    do tiem ako výmenu

    ranná hviezda vyspievala

    Bohu trojjedinému.

     

    Hviezdny koncert jasu plný

    v nežnom pianissime

    tíchne, mĺkne na výslní.

    Aj my svoj hlas stíšime?

     

    Zamĺkneme v dolcissime,

    keď nám Slnko vychodí

    vyladiť nás v svojom rýme

    na slnečné východy?

     

    LITÁNIE O HVIEZDE (zo zbierky Všetky žiarivé hviezdy)

    Otče z hviezdnych nebies,

    Synu, žiarivá ranná hviezda,

    Duchu, inšpirátor hviezd,

                zmiluj sa nad nami.

     

    Hviezda z Božej mysle,

    Hviezda zvestovateľka Slnka,

    Hviezda milosti plná,

    Hviezda nepoškvrnená,

    Hviezda so svojím Staň sa,

    Hviezda požehnaná,

    Hviezda spievajúca Magnificat,

    Hviezda, z ktorej vyžiarilo Slnko,

    Hviezda panna,

    Hviezda matka,

    Hviezda múdra,

                ktorá vie, kedy má svietiť,

    Hviezda skromná,

                ktorá vie, kedy má zhasnúť,

    Hviezda najčistejšia,

    Hviezda najjasnejšia,

    Hviezda najkrajšia,

    Hviezda nepoškvrnená,

    Hviezda mlčiaca,

    Hviezda adorujúca,

    Hviezda slúžiaca,

    Hviezda milujúca,

    Hviezda milovaná,

    Hviezda verná,

    Hviezda morská,

    Hviezda brána do nebies,

    Hviezda krvácajúca,

    Hviezda víťazná,

    Hviezda s plameňom Svätého ducha,

    Hviezda nanebovzatá,

    Hviezda okolo Slnka krúžiaca,

    Hviezda kráľovná,

                svieť nám na cestu.

     

    HVIEZDA AKO SVEDECTVO (zo zbierky Všetky žiarivé hviezdy)

    Všetko robte bez šomrania a bez pochybovania,

                aby ste boli bezúhonní a úprimní,

                Božie deti bez hany,

                uprostred zlého a skazeného pokolenia,

                v ktorom žiarite ako hviezdy vo svete,

                sicut luminaria in mundo.

                            (Flp 2, 14 – 15)

     

    U Matúša to čítame takto:

                Vy ste svetlo sveta...

                Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu,

                ale na svietnik,

                aby svietila všetkým, čo sú v dome.

     

                Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi,

                aby videli vaše dobré skutky

                a oslavovali vášho Otca,

                ktorý je na nebesiach.

                            (Mt 5, 14 – 16)

     

    Ján nebol svetlo,

                prišiel iba vydať svedectvo o svetle.

                            (Jn 1, 8)

     

    Načo ešte potrebujeme svedkov?

                            (Mt 26, 65)

     

    Vy ste toho svedkami.

                            (Lk 24, 48)

     

    Keď na vás zostúpi Svätý Duch,

                dostanete silu

                a budete mi svedkami.

                            (Sk 1, 8)

     

    Ježiša vzkriesil Boh,

                a my všetci sme toho svedkami.

                            (Sk 2, 32)

     

    KOZMICKÝ HVIEZDNY PRACH (zo zbierky Všetky žiarivé hviezdy)

    Ak plačeš,

                že si stratil slnko,

                slzy ti zabraňujú vidieť hviezdy.

                            (Rabindranáth Thákur)

     

    Hviezdy sa nehanbia,

                že sa zdajú ako svätojánske mušky.

                            (Rabindranáth Thákur)

     

    Čím je noc tmavšia,

                tým sa hviezdy zdajú jasnejšie.

                            (Ľudová múdrosť)

     

    Rukami som zovrel lúče Veľkého voza,

                nedaj, aby som nohami uviazol v bahne.

                            (Krings)

     

    Hviezdy popadali z neba,

                a ja, prach, čože mám očakávať?

                Ceciderunt stellae de caelo,

                et ego pulvis quid praesumo?

                            (Nasledovanie Krista 3, 14, 4)

     

    Hviezdy vidno,

                až keď sa zotmie.

                            (Denná skúsenosť)

     

    Nebeské hviezdy, zvelebujte Pána.

    Benedicite, stellae caeli, Domino

                            (Dan 3, 63)

     

    ČLOVEK JÓB PREKLÍNA HVIEZDY (zo zbierky Všetky žiarivé hviezdy)

    Nech zhynie deň,

                keď som sa narodil,

                aj noc,

                keď povedali: Chlapca počala.

    Nech zhasnú hviezdy za jej súmraku,

                aby na lúč svetla darmo čakala

                a aby jej ani zora nevzišla.

                Obtenebrentur stellae caligine ejus,

                expectet lucem et non videat

                nec ortum surgentis aurorae.

                            (Jób 3, 3.9)

     

    Či vari modlitba

                nemá svoje hodiny blčiace vzburou a odbojom,

                v ktorom sa ston sužovaného človeka búri

                proti prvému a tajomnému ramenu Boha,

                ktorý ho drží?

     

    A spontánna tichá modlitba

                je vari viac modlitbou

                ako tento úzkostlivý výkrik,

                ktorý Jób vrhá do tváre svojho Boha?

     

    Pre nášho Boha, ktorý nás miluje,

                je aj výkrik úzkosti modlitbou.

                Áno, aj vzbura môže byť modlitbou.

                            (Messale e lezionario meditato 4, 545)

     

    Svetlo, kdeže si, kde?

                Prines svoj plameň tomu, kto je bez ohňa.

     

    Anjel bolesti spieval,

                nad tebou, žijúci, bdie Boh.

                V hustej temnote noci ťa pozýva k svojej láske,

                pod bolesťou skrýva svoju veľkosť.

     

    Obloha je zatiahnutá hustými mrakmi.

                Lejak neustáva.

                V tejto strašnej noci som sa zrazu prebudil

                zo strachu pred smrťou.

                A lejak neustáva.

     

    Blesk nakrátko ožiaril veci,

                aby zastrel všetko do ešte väčšej temnoty.

                Z diaľky zaznieva veľký spev.

                Duch ma unáša za ním,

                aby zastrel všetko do ešte väčšej temnoty.

     

    Svetlo, kdeže si, kde?

                Prines svoj plameň tomu, komu chýba oheň.

                Hromy burácajú, vietor zavíja.

                Keď prejde skúška noci,

                nebude kedy vykročiť.

                Zapáľ plameň lásky v duchu.

                            (Rabindranáth Thákur, Gitándžali)

     

    Všetky žiarivé hviezdy, chváľte Pána,

    Laudate eum, omnes stellae et lumen.

                            (Ž 148, 3)

     

    Z LISTOV S HVIEZDOU (zo zbierky Všetky žiarivé hviezdy)

    V Pánov deň som bol vo vytržení

                a počul som za sebou mohutný hlas

                ako zvuk poľnice hovoriť:

                            Čo vidíš, napíš do knihy

                            a pošli siedmim cirkvám...

     

    Obrátil som sa,

                aby som pozoroval hlas,

                čo so mnou hovoril.

                A keď som sa obrátil,

                videl som sedem zlatých svietnikov

                a uprostred svietnikov kohosi

                ako Syna človeka,

                oblečeného do bieleho rúcha

                a cez prsia prepásaného zlatým pásom.

                Jeho hlava a vlasy boli biele

                ako vlna, ako sneh,

                a jeho oči ako plameň ohňa.

                Jeho nohy boli podobné kovu

                rozžeravenému v peci

                a jeho hlas bol ako veľký hukot vôd.

                V pravej ruke mal sedem hviezd,

                et habebat in dextera sua stellas septem

                a z jeho úst mu vychádzal ostrý dvojsečný meč

                a jeho tvár bola sťa slnko,

                keď svieti v plnej sile.

     

    Keď som ho uvidel,

                padol som mu k nohám ako mŕtvy.

                On položil na mňa svoju pravicu a povedal:

                Neboj sa! Ja som Prvý a Posledný a živý.

                Bol som mŕtvy,

                a hľa, žijem na veky vekov

                a mám kľúče od smrti a podsvetia.

     

                Napíš teda, čo si videl:

                čo je a čo sa má stať potom.

     

                Tajomstvo siedmich hviezd,

                Sacramentum septem stellarum,

                ktoré si videl v mojej pravici,

                a siedmich zlatých svietnikov je toto:

                Sedem hviezd sú anjeli siedmich cirkví

                Septem stellae angeli sunt septem ecclesiarum

                a sedem svietnikov je sedem cirkví.

                            (Zjv 1, 10 – 20)

     

    Nebeské hviezdy, zvelebujte Pána.

    Benedicite, stellae caeli, Domino.

                            (Dan 3, 63)

     

    JA, JEŽIŠ, SOM ŽIARIVÁ RANNÁ HVIEZDA (zo zbierky Všetky žiarivé hviezdy)

    Na začiatku

                vyleteli z Božej dlane hviezdy ako vtáčence.

                Posadali si na oblohu,

                zasvietili do nocí vekov a rozospievali tmy.

                Hviezdy – jagavé hniezda jasu.

     

    A predsa bolo treba čakať na čas hviezdy,

                tempus stellae,

                            (Mt 2, 7)

                kým vyjde hviezda z Jakuba,

                stella ex Jacob.

                            (Nm 24, 17)

     

    A potom sa objavila na východe hviezda,

                jeho hviezda.

                Videli sme na východe jeho hviezdu,

                vidimus enim stellam ejus in oriente.

                            (Mt 2, 2)

                A hviezda, ktorú videli na východe,

                et ecce stella, quam viderant in oriente,

                šla pred nimi, až sa zastavila nad miestom,

                kde bolo dieťa.

                Keď uzreli hviezdu,

                videntes autem stellam,

                naradovali sa veľkou radosťou,

                a keď vstúpili do domu,

                našli DIEŤA s jeho matkou,

                padli na zem a klaňali sa mu.

                            (Mt 2, 9 – 11)

     

    Žiara svetla večného,

                svetelná večnosť,

                svetelná prítomnosť,

                výblesk božskej slávy,

                výrazná podoba jeho podstaty.

                            (Hebr 1, 3)

     

                Svetlo zo svetla,

                žeravé poludňajšie slnko,

                slnko spravodlivosti.

     

    POZDRAV (zo zbierky Vtáčia symfónia)

    Pozdravujem vás, božie vtáčatá,

    vy, milé piesne okrídlené,

    v každej mi horí radosť zažatá

    a porozháňa z mysle tiene.

     

    A tam sa ako slnko rozblčí

    a v roztúžení hreje, hreje

    a v tichu ticho sa mi rozmlčí

    a raduje sa vďačná, že je.

     

    SŤAHOVAVÁ PIESEŇ (zo zbierky Vtáčia symfónia)

    Vtáčence piesne sťahovavé

    z jedného sveta na druhý

    sejete svoje piesne hravé

    na slnko, mračná, na dúhy.

     

    Čože z tej vašej sejby vzíde,

    keď v božom čase dozreje,

    keď v bezbožníckej antarktíde

    pesnička vaša dozneje?

     

    Pieseň je nezmar tisíchlavý,

    bolesť radosť belostná

    otvára dvere do výšavy,

    je ako ruža bez ostňa.

     

    Voňavá, pokorná a tichá,

    že človek nad ňou onemie,

    v extáze sa mu ľahšie dýcha,

    spevavý život oheň je.

     

    Z VTÁČEJ PERSPEKTÍVY (zo zbierky Vtáčia symfónia)

    1

    Pozeráš na nás z vtáčej perspektívy

    a čítaš najtajnejšie spomienky,

    aj myšlienky a túžby, zámer chtivý,

    poznáš nás od hlavy až po členky.

     

    Sféry, kam ani vtáky nedoletia,

    len azda krídla túžob víťazných

    po večných krásach nadhviezdneho sveta

    a tam nás tvoja láska víta z nich.

     

    2

    Aký je veľký svet malý,

    aký je malý svet veľký,

    čo sme si vysnívali

    zo svojej úzkej dierky.

     

    A predsa vyšiel z Božej ruky.

     

    Guľôčka vo vesmírnej jamke,

    s ktorou sa hrajú anjelici

    na radosť svojej dobrej mamke,

    keď vyskáču sa na ulici.

     

    Takí sme z vtáčej perspektívy

    zmodelovaní z Božej ruky,

    vždy veľkí malí, ale živí.

    Nateraz možno iba puky.

     

    VTÁČIA SYMFÓNIA (zo zbierky Vtáčia symfónia)

    Koľko piesní vyžblnkoce

    toto moje jazierce

    cez deň, cez rok, cez storočie,

    keď ti klope na dverce.

     

    Dobíja sa k duši jemne,

    hľadá si v nej prístrešie,

    keď v nej časom čosi stemnie,

    božiu iskru vykreše.

     

    Slnko, hviezdy z neho pijú,

    spievajú mu vtáčatá,

    píšu svoju harmóniu

    ako noty zo zlata.

     

    Zázrak, vtáčia symfónia

    nad jaziercom chveje sa,

    vďačne počúvam ju i ja,

    spievajú v nej nebesá.

     

    Vtáčí džavot, žblnkot ticha

    do pokoja narástol,

    symfónia z neho dýcha

    z čaše krásy na náš stôl.

     

    ČERVIENKA (zo zbierky Vtáčia symfónia)

    Spevavé vtáča s podbradníkom

    s červenou škvrnou na hrudi

    sa u nás doma zahniezdilo

    na veľkú radosť pre ľudí.

     

    Patrilo skoro do rodiny

    a lietalo si sem a tam,

    rodinku si tu odchovalo,

    rád si ju v dome uvítam.

     

    Raz priletelo do záhrady

    a okolo mňa krúžilo

    a džavotalo, ako keby,

    čo ja som tušil, tušilo.

     

    A vykročil som ticho za ním,

    päť ich tam svorne sedelo.

    Pozri sa, všetko moje deti,

    pozri sa, moje veľdielo.

     

    A bol to kŕdlik džavotavý,

    nádherná polyfónia

    na Božiu slávu, radosť ľudí

    a s nimi spieval som i ja.

     

    ČIERNY DROZD (zo zbierky Vtáčia symfónia)

    Počúvaš koncert? Svoje chvály

    modlí sa z výšky čierny drozd,

    piesne mu vďačne budovali

    zo vzdušných osnov k Bohu most.

     

    Kto mu ich skladal, ktorý majster,

    Beethoven, Mozart, Verdi, Bach,

    ktože mu skladal lupne astier,

    do zbožnej krásy v modlitbách?

     

    Vyspievať si jak život vtáčí

    svoj život, kým sa zvečerí,

    na Božiu slávu nech nám stačí

    od srdca k srdcu cez pery.

     

    Čierny drozd, len si pekne spievaj,

    tá biela pieseň je nám liek

    na nádej, ktorá slabým vlieva

    odvahu zjasniť novovek.

     

    ROZLÚČKA (zo zbierky Vtáčia symfónia)

    Lúčim sa s vami, milé vtáčatká,

    boli to s vami chvíle pekné,

    veď každá pieseň jemne pohladká,

    že v človekovi čosi zmäkne.

     

    A hneď by s vami kamsi zaletel

    a na to nikdy nezabudne,

    a tancoval by v tomto balete

    a opíjal sa z vašej studne.

     

    Veď pre výšky sme všetci stvorení,

    stvorení ako božie piesne,

    vo výške naša sláva korení,

    raz do nej človek šťastne klesne.

     

    A bude spievať. Spievať večne.

     

    STABAT MATER (Z latinského originálu preložil Š. Sandtner. Uverejnené v zbierke Tie Šaštínske zvony)

    Pod krížom keď matka stála,

    v slzách pevná ako skala,

    na kríži jej visel syn.

     

    A jej dušu smútku plnú

    zalial žiaľ jak vlna vlnu,

    zranil ju meč našich vín.

     

    Koľko sĺz a koľko smútku

    prelialo sa do zármutku

    matke Syna Božieho!

     

    Koľko bôľu, koľko trýzne

    do srdca sa matke vhryzne

    z muky Syna slávneho.

     

    Komu oko nezvlhlo by,

    keď sa vrhlo toľko zloby

    na matku i na Syna?

     

    Koho by to nedojalo,

    na matku keď doliehalo,

    ako jej Syn zhasína.

     

    Vidí, ako naše hriechy

    Ježiš znáša bez útechy,

    ako zbičovaný bol.

     

    Vidí, ako jej syn zmiera,

    keď ho opustenosť zviera,

    ako dušu vydýchol.

     

    Dobrá matka, prameň lásky,

    daj mi s tebou bez otázky

    trpieť ticho, zaplakať.

     

    V mojom srdci lásku roznieť,

    nedaj jej už nikdy doznieť,

    chcem len Krista milovať.

     

    Kiež mi rany, matka svätá,

    Ukrižovaného svietia

    z mojej mysle, srdca, rúk.

     

    Ja som vina, že ti Syna

    zráňa slina i smrť siná.

    Daj mi z jeho strašných múk.

     

    Plakať s tebou sa chcem učiť,

    s Ukrižovaným mať súcit,

    dokiaľ budem len tu žiť.

     

    Kiež sa naše duše zblížia,

    s tebou chcem stáť: vedľa kríža,

    po inom už netúžiť.

     

    Nebuď mi už nikdy trpkou,

    prosím v slzách s celou hĺbkou,

    svojím jasom presvieť ich.

     

    Panna čistá, pre smrť Krista

    v utrpení daj mi pristáť

    v jeho ranách presvätých.

     

    Svätým krížom opoj si ma,

    opájaj ma krvou Syna,

    jeho ranami ma zraň.

     

    Mocná Panna, na deň súdny

    zastať sa ma nezabudni,

    pred ohňom ma večným chráň.

     

    Kriste, z posledného boja

    nech ma vedie matka tvoja

    do radosti víťaznej.

     

    A keď skoná moje telo,

    ktoré s dušou k sláve zrelo,

    odmenou buď vždy nám v nej. Amen.

    Zobraziť všetko