Foto Peter Procházka
Foto Peter Procházka




  • Životopis autora

    Štefan Strážay sa narodil 10. novembra 1940 v Igrame. Absolvoval ruský a slovenský jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského
    Štefan Strážay sa narodil 10. novembra 1940 v Igrame. Absolvoval ruský a slovenský jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako stredoškolský profesor na Strednej ekonomickej škole v Poprade (1964 – 1970), potom sa vrátil do Bratislavy do literárneho mesačníka Slovenské pohľady (1970 – 1972). Do roku 2000 pracoval ako redaktor a vedúci editor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. V súčasnosti žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Veciam na stole (1966)
    • Úsvit ale neurčitý (1971)
    • Sviatky (1974)
    • Igram (1975)
    • Palina (1977)
    • Podhorany (1977)
    • Dvor (1981)
    • Malinovského 96 (1985)
    • Sestra (1985)
    • Aperitív na modrej planéte (1988, antológia siedmich básnikov: Feldek, Buzássy, Štrasser, Strážay, Moravčík, Šípoš, Kolenič)
    • Elégia (1989)
    • December (1990)
    • Interiér (1992)
    • Básnické dielo (Štefan Strážay) (2011, 1.vydanie)
  • Charakteristika tvorby

    Od prvej básnickej zbierky pútala Strážayova poézia pozornosť svojou lyrickou osobitosťou, založenou na presnom pomenovaní vecí a ich

    Od prvej básnickej zbierky pútala Strážayova poézia pozornosť svojou lyrickou osobitosťou, založenou na presnom pomenovaní vecí a ich vzťahov a na diskrétnej, jemnej a často len náznakovej výpovedi o vlastnej ľudskej situácii. Jeho poéziu charakterizuje umelecká vyrovnanosť a stálosť presného, zväčša deziluzívneho básnického sveta. Uprednostňuje ontologický prístup ku skutočnosti, ide mu o hľadanie podstát spoločných človeku i veciam, ktoré ho obklopujú. Robí to raz vo forme mozaikovitých postrehov, "interiérových" básnických poznámok, inokedy v širšie koncipovaných básnických cykloch (Palina, Malinovského 96). Za ďalšiu charakteristickú črtu Strážayovej poézie literárny kritik Ján Števček označil "nezahalenosť básnikovho ja", jeho osobnú ľudskú prítomnosť v básni. Preto v jeho poézii nachádzame zostrené, ale zväčša láskavé detaily ľudskej intimity, na pohľad nebadateľné, ale o to cennejšie, zachytené často len v náznaku, ale zároveň presne, bez zbytočných póz, štylizácií a pátosu, len s podtónom smútku nad poznaním ľudských limitov. To všetko robí Strážayovu poéziu čitateľsky príťažlivou a utvrdzuje básnika vo vernosti svojmu poetickému svetu. Zostáva preto vo svojej poézii "sústredený na bytie a jeho krásnu mizériu". V posledných zbierkach (Elégia, 1989; December, 1990; Interiér, 1992) narástla Strážayova reflexívnosť až po žánrové susedstvo s esejou. Od zmyslovo-zážitkového východiska prvých zbierok tak Strážay dospel ku krajnej miere výrazového asketizmu, ktorý je posledným variantom jeho spôsobu vyjadrenia pocitu neautentickosti ľudskej existencie.

    Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Preklady v početných antológiách slovenskej poézie, naposledy v antológii Šarmantné hry aristokracie (1996 po francúzsky) Zimna

    Preklady v početných antológiách slovenskej poézie, naposledy v antológii Šarmantné hry aristokracie (1996 po francúzsky)

    Zimna scena (výber z poézie, 2005 po bulharsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Nikolaj Asejev: Život slova (eseje 1974)

  • Monografie a štúdie o autorovi

    RAKÚSOVÁ, Gabriela: Kniha týždňa: Štefan Strážay, básnik sveta "malých vecí". In: Pravda , 19. 3. 2018.

    RAKÚSOVÁ, Gabriela: Kniha týždňa: Štefan Strážay, básnik sveta "malých vecí". In: Pravda, 19. 3. 2018.
    https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/462810-kniha-tyzdna-zoltan-redey-basnik-sveta-malych-veci/

    REBRO, Derek: Žena nie je jedna – ani u Strážaya. (Nové čítanie). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 10, s. 74 – 85.

    ŠAH: Pripomíname si. Štefan Strážay – 75. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 11, s. 158.

    BRIŠKÁR, Juraj: Interpretácia básne Štefana Strážaya Tiché leto. (Interpretačnou cestou). In: Vertigo, 3, 2015, s. 17 – 18.

    GAVURA, Ján: Interpretácia básne Štefana Strážaya Tiché leto. (Interpretačnou cestou). In: Vertigo, 3, 2015, s. 19 –  20 a 23.

    RÉDEY, Zoltán: Interpretácia básne Štefana Strážaya Tiché leto. (Interpretačnou cestou). In: Vertigo, 3, 2015, s. 24 – 32.

    ZAMBOR, Ján: Interpretácia básne Štefana Strážaya Tiché leto. (Interpretačnou cestou). In: Vertigo, 3, 2015, s. 14 – 16.

    ŽEMBEROVÁ, Viera: Päťkrát päť – o sebareflexii básnikov prítomnosti. In: Česká a slovenská poezie: slovo a mlčení. Brno: Jan Sojnek – Galium, 2015, s. 207– 213.

    CHROBÁKOVÁ REPAR, Stanislava: Poézia Štefana Strážaya pod drobnohľadom literárnej vedy. In: Romboid, roč. I, 2015, č. 1 – 2, s. 61 – 66.

    ZAMBOR, Ján: Malá úvaha o básni Štefana Strážay Výročie smrti. In: Tvorba, roč. XXIV. (XXXIII.), 2014, č. 2, s. 20 – 21.

    ŠAH: Štefan Strážay – 65. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 11, s. 159.

    HEVEŠIOVÁ, Jana – STRÁŽAY, Štefan: Ak sa nič deje, je to cesta do ničoty. Rozhovor s básnikom Štefanom Strážayom. In: Knižná revue, roč. XI, 7. 2. 2001, č. 3, s. 16.

    HAJKO, Dalimír: Krkolomné kolotoče poézie II. 2. Roky nádeje, roky poézie. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 2, s. 85 – 101.

    ZAJAC, P.: Tvorivosť literatúry, 1990, s.  93 - 103.

    ŠIMONOVIČ, J.: Účasť na syntéze. In: Strážay, Š.: Básne. Bratisalva 1978, s. 199 - 205.

    MIKULA, V.: Hľadanie systému obraznosti, 1987, s. 109 - 126.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Lyrická energia je u Strážaya modelovaná krátkym rozmerom básne a pritlmenou obraznosťou, ktoré vyúsťuje do zvláštnej
    Lyrická energia je u Strážaya modelovaná krátkym rozmerom básne a pritlmenou obraznosťou, ktoré vyúsťuje do zvláštnej decentnosti podania.
    Albín Bagin

    V Strážayovej básni, ktorá nemá nadpis a ktorá chce byť básnickou poznámkou na okraj náhodného životného pozorovania, cítime zreteľne jemný, nevtieravý lyrický pátos pozdvihnutia do chápavého nadhľadu, ktorý nás vyslobodzuje z bezvýznamnosti a ťaživosti triviálne malého.

    František Miko

    Dve Strážayove polohy – polohy básne, ktorá chce byť skutočnosťou, a básne, ktorá sa autorite reality natoľko vzpiera, že je takmer iba básňou – sa navzájom nevylučujú, naopak, takáto koexistencia je vari najlepším spôsobom ich existencie.

     

    Valér Mikula

    Strážayova báseň je deziluzívna a v tomto zmysle pravdivá, aj keď sa táto dezilúzia spája s vedomím straty krásy a pohody, ako ju ponúka práve romantizujúca predstava zapadajúceho slnka a belasého neba.

    Peter Zajac
     

    Básnická zbierka Sestra je typickou autorovou poetickou meditáciou nad skutočnosťou, ktorá sa prejavuje v rovine básne ako jednoduchosť motívov – výjavov z každodenného života – ale aj ako maximálna jednoduchosť výrazu. Odtiaľ pramení pocit, že Strážay podáva realitu i jej víziu. V tejto jednote skutočného a videnia skutočného je Strážayova osobitosť ako básnika.

    Ján Števček
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Možno je táto moja knižka Dvor naozaj o niečo neveselšia ako predchádzajúce. Nemyslím, že sa treba nasilu brániť temnejším
    Možno je táto moja knižka Dvor naozaj o niečo neveselšia ako predchádzajúce. Nemyslím, že sa treba nasilu brániť temnejším odtieňom, ak majú svoje oprávnenie; v tejto súvislosti azda platí voľne citovaný verš anglického lyrika o jari, ktorá nemôže byť ďaleko, keď prichádza zima. Rada by teda smerovala kamsi k radosti, za ktorú však (ako za všetko ostatné) je nevyhnutné platiť – a to by mohol byť jej prípad. Svet sa možno zmestí do dažďovej kvapky alebo aj do zbierky básní, ale jedna knižka – to je iba jeden uhol pohľadu a ten je, či chceme, alebo nie, subjektívne podmienený. Preto ani tieto texty, aj keby boli urobené oveľa lepšie, ako momentálne sú, nepredpokladajú, že sa s nimi stotožní každý čitateľ, ani že sa s nimi možno stotožniť v každej z tých niekoľkých polôh, ktoré azda predstavujú, ani nie vždy a vo všetkých okolnostiach. Je tu skôr namieste nádej, že slovné spojenie, riadok či niektorá z pasáží čosi pripomenú, pomôžu pomenovať, uvedomiť si. Táto účasť na uvedomení si samého seba spolu s príležitosťou na konfrontáciu osobného pocitového, citového, rozumového či fantazijného sveta so svetom iného človeka, v danom prípade neskromného autora, je peknou možnosťou, ktorú poskytuje práve lyrika.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Za svoju tvorbu získal viacero rozličných prémií a literárnych ocenení. Cena Ivana Krasku za básnický debut Veciam na stole (1966)
    Za svoju tvorbu získal viacero rozličných prémií a literárnych ocenení.
    Cena Ivana Krasku za básnický debut Veciam na stole (1966)
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    NEĎALEKO (zo zbierky SVIATKY ) Tak skvele spí, akoby si snívala v spánku dlhé a celkom vlastné leto.   Jej

    NEĎALEKO (zo zbierky SVIATKY)

    Tak skvele spí, akoby si

    snívala v spánku dlhé

    a celkom vlastné leto.

     

    Jej úsmev je letmý

    ako veľmi tichý vánok.

     

    Stále ju zakrývam,

    lebo som vedľa nej a neďaleko

    chveje sa dážď.

     

    EŠTE NIE (zo zbierky SVIATKY)

    Napoludnie sa vyzlečieš

    uprostred jablkovej vône;

    ešte je zelené

    ovocie pod blúznivým slnkom.

     

    Šumenie stromov je penou

    v návaloch studenej vody.

    Ako ty spíš. Ešte sú zelené

    kamene v hlbokej rieke.

     

    IGRAM (zo zbierky SVIATKY)

    Izba je vyumývaná, vypadla

    zo zrkadla.

     

    Je sladko na dne

    bielej porcelánovej

    šálky.

     

    Do chládku z narezanej zeliny

    vzlietajú holubice.

     

    Čisté svetlo

    sa bezpečne stúlilo v stehnách

    oblých dedinských

    stien.

     

    POTICHU (zo zbierky SVIATKY)

    Je jasná nedeľa.

     

    Do úplného ticha

    bieleho vína

    je položené jablko.

     

    Po stenách pláva oheň,

    všade je plno svetla.

    Sneh je hlboko.

     

    Ty, ktorá prichádzaš,

    si plná zvláštnej vône

    zimnej trávy.

     

    POKOJNÁ KRAJINA (zo zbierky SVIATKY)

    Ťažká pšenica

    naklonila pole;

     

    v studenej vode

    temnie slnko;

     

    nežné a tmavé

    sú zátočiny

     

    a pokojná je krajina

    pleti.

     

    Pocítiš svetlo

    na ústach,

     

    keď zakloníš hlavu: bože,

    lietanie je čisté.

     

    O LÁSKE (zo zbierky SVIATKY)

    1/

    Ležíš vyzlečená

    a okolo teba je leto.

    Je ticho v hĺbke oka

     

    a po láske;

    ruky sú pokojné,

    ústa sú pokojné a hrubé,

    neprší.

     

    2/

    Tá túžba, byť už naozaj

    a zlý

    a ináč sa dotknúť tvojho čela.

     

    ŤAŽKÉ SNY (zo zbierky SVIATKY)

    Niečo je medzi nami, šálka,

    ktorú odložím,

    ľalia, odhrniem ju, záclona,

     

    ale všetko je také ťažké.

    Predsa však stojím, kde si stála,

    ale ty

     

    – minuli sme sa –

    mlčíš už v kúte,

    čo po mne zostal celkom prázdny.

     

    ODLOŽENÉ (zo zbierky SVIATKY)

    Onemocniem. Budem mlčať

    schúlený, tvárou k stene,

    a vtedy

     

    poprekladajú moje veci,

    vynesú zlé ovocie a chlieb

    už dávno tvrdý;

     

    čo všetko je poodkladané

    pod zrazu jasným nebom

    a na cintorínoch,

     

    kde vietor znepokojuje

    ohne.

     

    ÚZKOSŤ (zo zbierky SVIATKY)

    Tej krásnej úzkosti,

    ktorá

    nedá ti spávať,

     

    sa nemusíš báť:

    nie je zvonku,

     

    je v tebe, prítulná

    chce ťa,

    a keby si ju mal rád,

    bola by dobrá.

     

    Je iba tvoja

    a najmenej zo všetkého

    ťa opúšťa.

     

    KONIEC LETA (zo zbierky SVIATKY)

    Po lete, ktoré nemalo byť

    také svetlé,

     

    po tom, ako klonilo mihalnice

    a oslňovalo ústa,

     

    po dotykoch nežnejších

    ako zacláňanie,

     

    po tom, čo si sa bál

    dýchnuť na jej úzkostné hrdlo,

     

    znova si medzi samozrejmými

    predmetmi a ľuďmi; po lete,

    ktoré nemalo byť.

     

    MNOHO HUDBY (zo zbierky SVIATKY)

    Lístie na strome, naklonenom

    do vlaňajšej vody,

    dvojnásobne sa trasie.

     

    Hudba, stíšená do tmava.

    To isté lístie máš ustlané

    v očiach,

     

    ale neviem. V opadávaní je krásne

    to spoločné s lietaním.

     

    SVET, KTORÝ SI VYMÝŠĽAM (zo zbierky SVIATKY)

    Svet, ktorý si vymýšľam

    potme,

    má veľa dažďa aj toľko svetla –

    sú v ňom stromy, zomieranie, krásne oblohy

    a mnoho vody –

     

    svet, ktorý si vymýšľam

    vo dne aj potme,

    je vlastne tento istý svet,

    ale bezo mňa.

     

    CUDZÍ (zo zbierky SVIATKY)

    V tebe je sladko a svetlo:

    je to miesto, ktoré rozkvitá

    letom, tieňmi i snehom,

     

    kde padá temný dážď a súčasne

    žiari slnko,

     

    kde vonia tichá zem a kde som svoj,

    ale aj cudzí,

    pretože nezostávam.

     

    KRUH (zo zbierky IGRAM)

    Jestvuje

    čosi ako milovanie:

     

    začína sa všetkým

    a vysvietenými nocami

    i dažďom

     

    vracia sa

     

    k svojmu najprvšiemu

    nadýchnutiu

    a dotyku.

     

    NIEKDE INDE (zo zbierky IGRAM)

    Nad chládkom ovocia

    natešene vychádza lampa,

    nahú striedku zacloní

    obrus,

     

    no ja som inde:

    obklopila ma krajina

    plná minulého svetla

    a rolí.

     

    ELÉGIA (zo zbierky IGRAM)

    Všetko sa míňa, dňu svetlo,

    tma noci,

     

    ustávajú dažde,

    míňa sa sneh a blednú farby

    tvojich šiat,

     

    znova svitá,

    padá sneh a prichádzaš

    v šatách akoby zaspievaných,

     

    a ja som iný.

     

    CHLAPCI (zo zbierky IGRAM)

    V krajine matných slív

    biele a chladné tulipány tlčú

    čelami proti múru.

     

    Malí chlapci

    so slzami v očiach

    jedia tam orechovníky a hrajú sa

    pri cintoríne.

     

    Zakrývajú ich ťažkými duchnami,

    ale chlapcom sa aj tak sníva

    o dospelých dievčatách.

     

    A ony nevedia,

    odkiaľ sa berie toľko lásky,

    čo im ničí ústa.

     

    ZĎALEKA (zo zbierky IGRAM)

    V čistých košeliach

    odišli za robotou.

     

    Vzali si so sebou

    chlieb v novinách

    a hrnčeky.

     

    Aj bojazlivé úsmevy

    a ruky.

     

    Dom zostal.

    Zďaleka sladký, zblízka

    padá.

     

    Prichádzajú listy.

    Tých, čo píšu, už neuvidíme

    ani zatvorenými

    očami.

     

    LAMPA (zo zbierky IGRAM)

    Lampa

    premietne, čo som žil,

     

    všetko to jednoduché, zlé

    aj celkom obyčajné,

     

    a mnou prenikne

    nezadržateľný, mrazivý

    pocit nádhery.

     

    ZNOVA (zo zbierky PODHORANY)

    Vrátil som sa – najzvláštnejšie

    sú veci, na ktoré sa nepamätám

    a ktoré určite jestvovali všetky tie roky,

    čo som tu chodil, pozorne sa díval

    a nevidel.

     

    STVORENIE SVETA (zo zbierky PODHORANY)

    Mám veľa času v ihličnatom lese.

    Do tmavých barín s vystlaným dnom

    skláňa sa lesné ovocie.

    Je vlhko a kalno. A zrazu svetlo.

    Ani nedýchnem. A zvuk:

    Zakrúži hmyz. Dýchne tráva.

    Zdvíha sa spomalená hmla.

    Dážď klesol.

     

    JAZERO (zo zbierky PODHORANY)

    V temnom jazere pláva od brehu,

    keď zapadá slnko.

    Voda jej svetlie na ramenách,

    studená. Je smutno zo zániku,

    a možno aj zrodu. O chvíľu vyjde

    jabloňový mesiac.

     

    STROMY (zo zbierky PALINA)

    Predmestské jarabiny sa zahmlievajú

    žltučkým slnkom na pozadí povedomého

    zatvoreného a prízemného

    modrého okna.

     

    Ale za rohom inej všednej uličky

    padajú na asfalt slivky kobaltovej,

    večnej farby. Okrúhle, zarosené

    a podobne.

     

    LETO (zo zbierky PALINA)     

    Tak ťažko bude opúšťať

    rozhorúčené letné ulice,

    asfalt, zvlnený mestským dažďom,

    a ženy, nie celkom mladé,

    ani veľmi pekné,

    tak ťažko bude opúšťať

    zaprášené stromy v parkoch

    a celý tento svet –

    ani nie krásny,

    ani nie zlý.

     

    PRÍBEH Z VLAKU (zo zbierky PALINA)

    Sedáva vo vlaku. Jej vlasy

    bývajú cudzie a slnečne tmavé

    ako jesenné hladiny.

    Býva ti ľúto.

     

    Často si sťahuje sukňu

    na hrubé a láskavé kolená. Sveter

    nežne pritlmí jej zdravé

    a pomalé dýchanie.

     

    Býva ti ľúto, že vystúpi,

    a ty sa nedotkneš svetlého hrdla,

    nezovšednie ti, neprestaneš

    mať ju rád.

     

    NOVEMBER (zo zbierky PALINA)

    V novembri je dobre. Pozri,

    z odkvapovej rúry sa valí hrubá voda

    na čistú dlažbu. A tých kaluží!

    V každej je kryštálový dom, strecha, obchod,

    čo len chceš. A hocikde nájdeš

    zohriaty kútik. Ako pes

    ľahneš si na špinavú rohož, schúliš sa

    do mokrého klbka a spomenieš si

    na peknú lásku. Unavený,

    kruhy pod očami, preťaté ústa,

    koľkokrát si bol šťastný!

    Ani sa to nesmie. A tak je november;

    ak máš dosť času, je v ňom slnko.

    Nesmierne vody.

    A vôňa ľadu.

     

    TIETO ROKY (zo zbierky PALINA)

    Ešte pokúšaš pánaboha.

    Ešte sa šklbeš na reťazi

    ako pes. Ale všetko – prebdené noci,

    všelijaké známe –

    všetko je iné. Aj alkohol ti nalievajú

    do čoraz hrubších pohárov.

     

    Najmenej zo všetkého ťa trápi,

    že si smiešny.

     

    ZÁPALKY (zo zbierky PALINA)

    Nádherne mnoho dní

    zostalo medzi nami dvoma.

    Vlasy do zelených očí. Tlmená

    a nenávistná hudba.

     

    Spoznávam spôsob, ktorým

    dotkne sa zápalky. V praskote

    si uvedomím: jej ruka

    zostarla.

     

    Ľúbostne ma strasie

    príval čistej ľútosti. Inakšie

    to už nebude. A veľmi

    chcem žiť.

     

    VŠETKO TVOJE (zo zbierky PALINA)

    Mám rád všetko tvoje:

    belavý sveter zašpinený

    v autobusoch malého mesta,

    topánky modelované

    kamennou dlažbou, tvoje vlasy

    spálené pouličnou lampou,

    ruky, ktoré upratujú

    zamlčaný prach,

    spôsob, ktorým sa bojíš

    jasu zajtrajšieho dňa,

    tvoj tieň na bielej stene,

    odvahu, s ktorou ráno

    vstupuješ do skutočného sveta,

    vôňu, ktorá presvieti byt,

    jesenné vydýchnutia,

    tvoje horúčky a tvoje sponky,

    zahmlievajúce sa v zime,

    rozbité taniere,

    vánok z dohasínajúceho piesku,

    tvoju zvláštnu pamäť

    a znova ruky,

    pod nimi krásnie izba.

     

    PORTRÉT (zo zbierky PALINA)

    Zboku je prísna. Vraví

    o všeličom možnom, aj zvrchu,

    a predsa si nedá pozor,

    odcloní oči. A vtedy vidieť,

    ako popri sebe vlečie

    jedno krídlo.

     

    PREMENY (zo zbierky PALINA)

    V potoku stojí tmavá voda,

    topole skrývajú brehy.

    A ona má znovu zelené oči

    a dlhé ako tráva.

     

    Večer sú dlho temné.

    Ale keď odkrojí z čierneho chleba,

    zelená lampa sa rozžiari

    brúseným svetlom.

     

    DOM (zo zbierky PALINA)

    Keď človek stavia dom

    a zdvíhajú sa steny,

    trochu sa bojí, že zomrie.

    Ako v najživšom sne

    pre všetko spraví miesto.

    Tu bude stôl a na ňom

    chlieb a dlhý nôž.

    Tu bude spávať dieťa,

    v kúte zaplače žena,

    keď bude chorá. Ale

    možno aj inokedy.

    Tu sa rozídeme. No deti

    sú ešte malé. Dokončiť

    a zostať.

     

    MALINOVSKÉHO 96 (zo zbierky PALINA)

    Nad vôňou dechtu a slnečného dreva

    tancuje prvá zeleň, priezračná a trpká,

    stavia sa na prsty, rozochvieva

    múry, počmárané mrazom –

    trocha sa ešte bojí, ako dievča,

    čo schádza do pivnice

    so zimným

    popolom.

     

    SNEŽIENKA (zo zbierky PALINA)

    Na balkóne mestského domu,

    vysoko nad zvučnou a pohyblivou ulicou,

    nad obchodmi a nad križovatkami a nad dlažbou

    zjavuje sa dievča v plavkách.

     

    Človek náhodou zdvihne oči. Ako

    tam nepatrí to biele dievča so silnými nohami,

    skoro nahé, možno ani poriadne nevyspaté a zlé.

    Ale koľko sa v jej problematickom zjavení skrýva

    náhlej nádeje.

     

    PLOT (zo zbierky PALINA)

    Neznámy les je z obidvoch

    tmavých strán plota.

     

    Plot je dlhý, stúpa a klesá,

    všade rovnaký, niekoľkokrát

    sa zlomí.

     

    Pridlho kráčaš. Únavou matnieš,

    akoby v tebe celkom tíško

    zapadala krv –

     

    tak je ti sladko. Pretože zrazu

    ani už nevieš: Si vnútri,

    alebo vonku?

     

    A to, že nevieš, na chvíľu

    môže byť šťastím.

     

    ZIMNÝ DEŇ (zo zbierky PALINA)

    Stromy sú všetky zasklené

    v pominuteľnom ľade. Do hmly

    preniká čosi zo slnečného svetla.

    Za tým všetkým iba tušíš

    malé mesto. V tejto chvíli

    milé a útulné, v domoch kúria

    a v ktoromsi z nich na biely

    čistý a chladný papier chlapec

    ešte malý, ale vážny a tichý,

    pomaly kreslí zimný deň.

    Bez neho by nebol.

     

    DLHÝ ŽIVOT (zo zbierky DVOR)

    Nepovedz, že najprv

    postavíš dom,

    vysadíš záhradu

    a potom sa pekne

    pozrieš na ženu, na deti –

    začni pohladkaním.

    Pravdaže, tvoj dom

    bude trochu menší

    ako iné,

    ale budeš ho stavať

    po celý dlhý

    život.

     

    KRAJINA S JABLOŇOU (zo zbierky DVOR)

    V tejto chvíli je znova nedeľa

    a leto, do oblohy dýchol

    raňajší chlad.

     

    Jabloňový tieň

    je taký ľahký v plavom úsvite

    a krásne nestály! Plnučký lístia

    priezračne sa mení

    a mihá.

     

    V jabloňovom tieni,

    južne tmavom,

    sušia sa kvetované ženské šaty –

    s miznúcou vôňou v záhyboch,

    vznietivo pokrčené.

     

    JABĹČKO (zo zbierky DVOR)

    V nedeľu plavá Popoluška

    umýva obloky.

     

    Vyzlečená je ťažká, bojím sa,

    že zmokne.

     

    Má dobré srdce, pomaľované

    ako jabĺčko.

     

    Večer

    zaplaví lampou dom.

     

    Za čistými oknami si noc

    schová lastovičky.

     

    VEČER (zo zbierky DVOR)

    Necht sa ti zadrie o pančuchu,

    ako to pomaly ide

    s tým zipsom,

    s blúzkou,

     

    nad chladnou plachtou

    zasvieti slnečné koleno,

    obrátená pokojne matnieš

    v mojom úžase,

     

    ešte raz sa načiahneš za hrebeňom;

    je stále mokrý, s mokrými

    vyčesanými zlatými

    vlasmi.

     

    ZNOVA (zo zbierky DVOR)

    dva razy všetko žiješ:

    povedzme lásku.

     

    Tie isté situácie, veci

    znova sa zjavia:

    v inakšej súvislosti,

    v inom svetle, ale

    sú to ony.

     

    A nerozhodneš sa –

    opraviť, alebo znova

    s chybou.

     

    NEPRÍTOMNÝ (zo zbierky DVOR)

    Keď na chvíľu odídem,

    upracú v skrini,

     

    ani sa nedotknú

    mojich starých šiat,

     

    poutierajú prach,

    pozametajú pod kobercom,

     

    otvoria okno, natiahnu

    postáte hodiny,

     

    umyjú si ruky, odkroja

    zo svojho chleba,

     

    zamknú, porozprávajú sa.

    Nie o mne.

     

    V PANELOVOM DOME (zo zbierky DVOR)

    Dievčence, čo sa sem povydávané

    a usmievavé nasťahovali,

    pomaly opŕchajú.

     

    V májovom slnku jabloňové kvety

    zasypávajú špinavý riad,

    plavé hlavy,

    ruky.

     

    Muži sa vracajú čoraz neskôr

    domov. A ja už vlastne

    ani nie.

     

    Hocikde z prítmia

    vysokých a zvučných schodísk

    zasvietia vlčie

    detské

    zuby.

     

    ZÁTIŠIE S MIHALNICAMI (zo zbierky DVOR)

    Ležíš

    vyhmataná do prítmia,

    zamyslená ako zvyčajne

     

    (tvoje umyté vlasy

    budú krásne až v mojich

    rukách),

     

    s malátnym ňadrom,

    ktoré sa mi dotkne hrdla,

    a mlčanlivá,

     

    položená

    s mesačným žiarivým chladom

    na nohách,

     

    s roztancovanými mihalnicami

    nad vzdialenými

    očami.

     

    SECESNÝ PARK (zo zbierky DVOR)

    Od popola

    je ďaleko k stromu.

     

    Od labute uspávajúcej

    tmavú, zakorenenú parkovú

    vodu

    je blízko k tulipánu.

     

    Pre kvet

    a ťažkú pieskovcovú sochu

    je všade ďaleko.

     

    Od popola je ďaleko

    k drsnému slniečku

    v dlhej splývavej sukni.

     

    STRATENÉ (zo zbierky DVOR)

    Tam kdesi ďaleko chlapec skúšal

    prvú cigaretu. Na chvíľu zaváhal,

    potom mu plamienok z chrániacich dlaní

    ožiaril

    detské ústa.

     

    Nebol som pritom.

     

    Dievča si v drogérii kupovalo

    prvú voňavku. Na jej stole svetlel

    kruh lampy, malou rukou

    listovala v knižke.

     

    Nebol som pritom.

     

    Nebol som pritom, preto

    detaily.

     

    Z POVIEDKY (zo zbierky DVOR)

    Vo východnej poviedke

    po dlhých rokoch odlúčenia

    a putovania po nekonečnom svete

    znova sa stretnú duša

    a telo.

     

    – A neveril by si, že boli rozdelené,

    keby na posteli v prázdnej izbe

    neležalo konkrétnych

    dvoje šiat.

     

    PO DLHÝCH DAŽĎOCH (zo zbierky DVOR)

    Uprostred tlenia

    mokrého lístia a zabudnutého ovocia

    častejšie rozmýšľaš

    o zániku –

     

    ale nepohneš

    sa z miesta, k ničomu

    neprídeš, nerozumieš –

     

    kým nenastanú pokojné

    okamihy po nekonečných dažďoch.

    Stíchne vietor, v jazere

    znehybnie les –

     

    a vtedy náhle pocítiš,

    ako blizučko je riešenie –

    ale už ťa nezaujíma.

     

    SLOVÁ (zo zbierky DVOR)

    Napíšem báseň o zime

    alebo o inom.

    Už som si zvykol, hoci

    najradšej by som napísal –

    sneh je sneh.

    Ako to vlastne sneží?

    Neuniknem slovám

    ani významu. Možno

    tvaru.

     

    VÝŠKY (zo zbierky DVOR)

    Kamene sú hlboko,

    nad kameňmi čierna zem,

    nad zemou zrkadlenie obilia,

    zelený les je nad pšenicou,

    potom ľahučká obloha

    (plávajú v nej vtáky),

    nad ňou takmer nič

    a vysoko nad všetkým

     

    znova čerň a kamene.

     

    OBYČAJNÝ ŽIVOT (zo zbierky DVOR)

    Sníva sa mi, že vstávam,

    umývam sa, pijem čaj, všelijako

    pozriem sa na ženu:

    vstáva, umýva sa, pozrie na mňa

    všelijako,

     

    sníva sa mi, že vychádzam z domu,

    čakám na autobus, žena

    odchádza po mne, za ruku

    vedie chlapca;

     

    sníva sa mi, že sa zotmelo,

    chlapec spí, žena sa vyzlieka,

    zaspávam pri svetle, sníva sa mi,

    že sa mi sníva:

    pijem čaj,

    umývam sa.

     

    SLOVO ZA SLOVOM (zo zbierky SESTRA)

    Dni idú za sebou,

    príbeh za príbehom,

    slovo za slovom:

    vstanú ešte

    jedno ráno z pamäti,

    ktorá schováva, opravuje,

    farebné a jasné,

    naozaj dokončené,

    uzavreté

    v nadlho zatajenom

    dychu?

     

    KOREKTÚRA (zo zbierky SESTRA)

    1/

    Vrátiť sa k textu, aj k svojmu.

    A po čase

    znova a zase. A zakaždým

    je iný. Milá ilúzia:

    ty nie.

     

    2/

    Z toho, čo som napísal, ubúda,

    text bledne, starne,

    ak od začiatku nebol

    mŕtvo narodený.

    Ten sa nemení.

     

    POZABUDNUTÉ (zo zbierky SESTRA)

    Zastať pri okne, s ústami

    takmer na skle, ty za mnou,

    blizučko, nepohnem sa,

    mlčím: napokon

    po dlhom čase sneží,

    v pohyblivých hĺbkach

    nezvučného klesania temnejú

    tvoje slnečné hnedé oči –

    vonku je mráz a bielo,

    bielo, bielo.

    V šikmom nápore padajúcich vločiek

    ani sa nepohne zabudnutá

    letná hojdačka.

     

    INTIMITA (zo zbierky SESTRA)

    Vo veľkej, večerne stíšenej

    izbe, chrbtom k dverám

    leží nahá, pokojná

    mladá žena. Z plného tela

    jej vyžaruje chlad

    a napĺňa neživý vzduch

    plný nasnívanej vône

    smútočných kvetov.

    Vykročím z nehybnosti,

    aj ona sa pohne,

    iba nebadateľne, ale strhnem sa,

    prekvapený,

    sklamaný.

     

    AJ PRED SEBOU (zo zbierky SESTRA)

    Toľko májového

    a medového rozkvitania,

    blúzok, bielizne,

    bzučania, vzlietania, pohybu

    a prehovárania,

    vyzliekania.

    Nič si jej neurobil:

    trochu pokrčil sukňu,

    trochu oklamal.

    A za nič by si nevymenil

    pocit, že ju chceš chrániť:

    aj pred sebou.

     

    NIEČO VYNECHÁM (zo zbierky SESTRA)

    A čo tak neklamať

    ani v láske?

    Vlastne neklamem, iba

    o čomsi nehovorím,

    niečo vynechám,

    každý detail

    je presný, konkrétny

    aj pravdivý.

    Ale nie sú všetky.

    Celok napokon

    je horší ako lož,

    a zároveň

    takmer pekný.

     

    DETAIL (zo zbierky SESTRA)

    Mladá žena, jej oči,

    tmavohnedé, s čiernymi, ustupujúcimi,

    zapadajúcimi zreničkami,

    podlhovasté, zdvihnuté,

    obdĺžnikové,

    s ťažiskom posunutým

    hore a celkom nebadane

    vonkajším smerom –

    je mladá, a to nové:

    zdravá.

     

    MÔŽEŠ (zo zbierky SESTRA)

    1/

    Čo už spravíš so sebou

    a teraz? A po všetkom dobrom?

    Zmeníš sa? A načo?

    Ale svet môžeš zmeniť,

    aj ten tvoj,

    alebo chcieť.

     

    2/

    Všedné je akosi zložito

    všedné. A všetko naokolo môžeš

    prežiariť telesnosťou.

    Načas. Žene môžeš pomôcť,

    alebo ju ľúbiť.

     

    PRIVEĽA SLOV (zo zbierky SESTRA)

    Aká je to práca, tá moja,

    keď po nej zostáva

    zlá chuť v ústach, roztrpčenosť?

    Kde sa stráca radosť, únava,

    zadosťučinenie?

    Je problém v namyslenej

    a pochmúrnej neochote

    uspokojiť sa

    s málom? S mnohým?

    Alebo jednoducho v tom,

    že pôvodný a celistvý

    okamih zázračnej reality

    chcem zopakovať –

    v slove,

    ktorého je priveľa?

     

    NÁDEJ (zo zbierky SESTRA)

    1/

    Sú dni, keď neviem, o čo ide,

    svetu ani mne.

    A keď sa mi vidí, že na chvíľu

    predsa len áno,

    nerozumieš mi. Hovorím ticho,

    vynechávam

    slová.

     

    2/

    Aj keď zajtrajší deň

    je vopred a nevyhnutne jasný,

    zostáva nádej: možno sa mýlim,

    možno nemám pravdu;

    napokon nie som schopný

    vziať do úvahy všetko,

    najmä svoje.

     

    NESÚLAD (zo zbierky ELÉGIA)

    Bývajú dni, a zvláštne spomalené,

    niekoľko dní za sebou, keď zastanú čierne

    náramkové hodinky na nehybnej ruke,

    aj krv zastane, ty s neprestajne

    otvorenými očami si mimo, odkázaný

    iba na seba, bez väzby na veci sveta,

    na ľudí, bezbranný, cítiš, ako sám v sebe

    neznamenáš nič, vydaný náhode, keď

    prechádzaš úsekmi nevýraznosti a tmy.

    Temnota napodiv nemá farbu, realita

    je čoraz vyblednutejšia, prázdna,

    a ešte si pomyslíš: tento pocit

    má svoje meno. A zrejme celkom bežné.

    Ako vždy, prechod si znova nepostrehol,

    malé, nenápadné znamenie, a opäť si

    uprostred prázdna, akoby nič nebolo včera,

    doteraz ani zajtra. Všetko znehybnelo,

    vieš presne, z čoho ti neodvratne

    a pravidelne býva takto. A predsa

    znova skúšaš, opakovane sa dostávaš

    mimo všetkého: ľúto ti je za nečakanou

    radosťou a pochopiteľnými smútkami.

    Nemal by si urobiť vôbec nič, možno ani

    nedýchať, napriek všetkému vzrušene

    konáš a ešte rozprávaš. Ale o čom?

    A čímsi sa pozorne maskuješ, niečo skrývaš,

    hoci si ťa nevšímajú. Ponáhľaš sa

    domov alebo inde a na ceste, v istej

    chvíli, takisto v zlomku sekundy si uvedomíš:

    všetko je iné. Pri návrate do striktnej,

    kontrolovanej reality akoby si videl,

    vedel. Unikne to, pretože nevieš

    vyhrať. Ale kde si bol? A po všetky dni?

    Svet akoby s námahou, s prvými omylmi

    v protismere sa dáva do pohybu, pozorne

    ťa obchádza, rešpektuje tvoj zvláštny

    pokoj, plný pozabúdaných možností. A všetko

    okolo teba je nové, žiarivé, nie nadlho.

    Všetko sa deštruuje k bodu, kde začínaš

    znova, a možno rád.

    Zobraziť všetko