• Životopis autora

    Štefan ŽÁRY sa narodil 12. decembra 1918 v Ponikách, kde bol jeho otec učiteľom. Neskôr sa rodina presťahovala do Banskej Bystrice. Tam v roku 1938
    Štefan ŽÁRY sa narodil 12. decembra 1918 v Ponikách, kde bol jeho otec učiteľom. Neskôr sa rodina presťahovala do Banskej Bystrice. Tam v roku 1938 zmaturoval. V rokoch 1938 – 1942 študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave slovenčinu a nemčinu. Roku 1942 nastúpil na vojenskú službu, roku 1944 sa dostal s vojenskou jednotkou do Talianska, kde redigoval vojenský časopis a vydal jednu zbierku básní. Po roku 1945 bol redaktorom Národnej obrody, v rokoch 1948 – 1950 pôsobil v Taliansku ako spravodajca Československej tlačovej kancelárie. Po návrate do Bratislavy pracoval na Zväze slovenských spisovateľov, neskôr sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1950 – 1952). V rokoch 1952 – 1966 bol jeho šéfredaktorom, v rokoch 1967 – 1970 riaditeľom. Po začiatku tzv. normalizácie musel z tohto postu odísť. Od roku 1970 sa venuje výlučne literatúre. Žil v Bratislave. Zomrel 25. augusta 2007.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Apenínsky vzduch (1947)
    • Dolu na juhu (1955)
    • Azúrová anabáza (1972)
    • Úsmevné údolie (1976)
    • Ktorýsi deň z konca leta (1998)
    • Spanilej múzy osídla a vnady alebo Malé literárne múzeum (2001)

    Poézia

    • Srdcia na mozaike (1938)
    • Zvieratník (1941)
    • Pečať plných amfor (1944)
    • Stigmatizovaný vek (1944)
    • Pavúk pútnik (1946)
    • Dobrý deň, pán Villon (1947)
    • Zasľúbená zem (1947)
    • Meč a vavrín (1948)
    • Cesta (1952)
    • Aká to vôňa (1954)
    • Návšteva (1955)
    • Po mne iní (1957)
    • Ikar večne živý (1960)
    • Zázračný triezvy koráb (1960)
    • Osmelenie do dňa (1962)
    • Romanca o Esmeralde (1962)
    • Dvanásťkrát žena (1964)
    • Múza oblieha Tróju (1965)
    • Leto nášho dospievania (1974)
    • Svetojanský sen (1974)
    • Smaragdové rúno (1977)
    • Čierna Ofélia (1984)
    • Tobogan (1992)
    • Malá letná suita (1995)
    • Orchidea nostalgis (2004, 1.vydanie)

    Esej

    • Snímanie masiek (1979)
    • Stovežatý básnik (1981)
    • Rok s vlčicou (1982)
    • Zlatoústi rozprávači (1984)
    • Rande s básnikmi (1988)
    • Nedávny dávny svet (1995)
    • Anekdotický slovník slovenských spisovateľov (1996)

    Dráma

    • Slnovraty (1946, veršovaná dráma)

    Pre deti a mládež

    • Zázračné oči (1954)
    • Povesti a báje (1957)
    • Ohňostroj (1961)
    • Kukučkové hodiny (1964)
    • Červená žufanka (1974)
    • Ako zima koncertuje (2003, 1.vydanie)

    Literatúra faktu

  • Charakteristika tvorby

    Druhové a žánrové rozpätie tvorby Štefana Žáryho je pomerne široké. Žáry je predovšetkým básnik, no

    Druhové a žánrové rozpätie tvorby Štefana Žáryho je pomerne široké. Žáry je predovšetkým básnik, no zároveň aj autor pozoruhodných noviel a románov, veršovanej drámy, kníh pre deti, životopisných esejí a spomienkovej publicistiky. Uplatnil sa aj ako prekladateľ, najmä modernej francúzskej poézie. Ako básnik prešiel niekoľkými vývinovými etapami. Do slovenskej literatúry vstúpil ešte ako stredoškolák v roku 1938 tradične ladenou básnickou zbierkou, v ktorej vzdal hold jubilujúcej Československej republike. Po príchode na vysokoškolské štúdia do Bratislavy sa pripojil k formujúcej sa skupine básnikov inšpirovaných – predovšetkým médiom Nezvalovej poézie – francúzskym surrealizmom. Skupina slovenských nadrealistov rozvinula svoju činnosť (básnickú, organizátorskú a propagačnú) v období druhej svetovej vojny a tesne po nej. Žáry sa v tejto vývinovej fáze vyhranil ako básnik nespútanej fantázie a veľkej poetickej vnímavosti. Zmena politického režimu v roku 1948 znamenala koniec nadrealistických výbojov. Všetci nadrealistickí básnici – a teda aj Štefan Žáry – sa vzdali avantgardných poetík v mene angažovanej básnickej tvorby. V 50. rokoch Žáryho poézia oscilovala medzi témou budovania, historickými medzníkmi národného života (štúrovské povstanie, SNP) a oslavou domova, poňatého pomerne idylicky. V nasledujúcom desaťročí si básnik prehĺbil a zdramatizoval pohľad na skutočnosť. Do svojej poézie vniesol existenciálnu problematiku moderného človeka na pozadí doby vyznačujúcej sa na jednej strane ikarovským heroizmom, na druhej strane tragikou možnej nukleárnej katastrofy. Zosilnela reflexívna zložka Žáryho poézie a jeho poetika znova začala čerpať z reminiscencií na avantgardnú básnickú prax. Aj v ďalších rokoch si Žáryho poézia podržala podobný charakter. V jej strede zostáva Žáryho súčasník ako lyrický subjekt so svojím osudom, láskami, priateľstvami i bolesťami, determinovanými tektonikou dejinného pohybu. Pre Štefana Žáryho-prozaika sa ukázal ako inšpiratívny vojnový a povojnový pobyt v Taliansku. Jeho tri "talianske" knihy majú rozličný charakter. Prvá je lyrickou reportážou o láske v nežičlivom čase vojny, v druhej silno zaznieva sociálna struna, tretia je humorným rozprávaním o pôsobení slovenskej vojenskej jednotky v Taliansku, ktorej príslušníkom bol aj on sám. Ďalšou exploatovanou témou Žáryho-prozaika je téma chlapčenstva a dospievania. V návratoch do detstva objavil autor nevyčerpateľnú studnicu úsmevných epizód, ktorú reprodukuje v zmyslovo plnej a epicky rozvinutej polohe, živým a expresívnym jazykom. Zároveň v ňom posilňovali optimistický životný postoj, permanentne narušovaný životnými neistotami prítomnosti. Na rozhraní medzi prozaickým tvarom a publicistikou stoja Žáryho životopisné eseje, venované básnickým druhom (predovšetkým nadrealistom) a tým autorom, s ktorými sa často stýkal a spriatelil. V humoristicky ladenom slovníku spisovateľov rozšíril svoj záujem na niekoľko desiatok súčasných tvorcov. Všetky knihy tohto žánru sú živým a pútavým rozprávaním o jednotlivých autoroch, rozširujú a prehlbujú najmä ich ľudský profil spod zorného uhla osobnej skúsenosti, dotvárajú do celku obrazotvornosťou a vari aj výmyslom, ktorého zdroj je v humore. Práve nimi si Žáry získal popularitu v širokej čitateľskej obci. Nateraz poslednou z nich je kniha Bratislavský chodec (2004) – prechádzka dejinami a dejiskami slovenského nadrealizmu, kaviarňami a krčmičkami, kde sa stretávali jeho protagonisti a popri zábavách a diskusiách písali automatické texty, manifestačné vyhlásenia a redigovali zborníky. Je to nostalgická prechádzka s oddychovými zastávkami, na ktorých autor ako pamätník rozpráva o vážnych i nevážnych udalostiach a epizódach ich kolektívneho dobrodružstva a načrtáva siluety jeho účastníkov, usilujúc sa zviditeľniť nielen ducha ich básní, ale cez ne aj mágiu génia neviditeľnej Bratislavy, ktorá sa stala ich osudom.

    Vladimír Petrík

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Štefan Žáry je prekladateľom z francúzštiny, taliančiny a španielčiny (prekladal G. Apollinaira, P. Eluarda, A. Rimbauda, A. Gatta, F. García Lorcu, N.
    Štefan Žáry je prekladateľom z francúzštiny, taliančiny a španielčiny (prekladal G. Apollinaira, P. Eluarda, A. Rimbauda, A. Gatta, F. García Lorcu, N. Guilléna, P. Nerudu, P. P. Pasoliniho, S. Quasimoda, G. Ungarettiho a ďalších).
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    VLNKA, Jaroslav: K chápaniu smrti v nadrealistickej poézii. In: Slovenské pohľady , roč. IV + 130, 2014, č. 10, s. 82 – 89. JUHÁSOVÁ, Jana:

    VLNKA, Jaroslav: K chápaniu smrti v nadrealistickej poézii. In: Slovenské pohľady, roč. IV + 130, 2014, č. 10, s. 82 – 89.

    JUHÁSOVÁ, Jana: Znaky procesionálnosti v Žáryho litanickej básni Telo (1941).  In: Varia XVII. Ružomberok : FF KU, SJS pri SAV v Bratislave, 2010, s. 195 – 201.

    ČOMAJ, Ján: Pozoruhodný projekt a jeden šperk navyše. Štefan Žáry: Bratislavský chodec. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 3, s. 116 – 118.

    ŠAH: Štefan Žáry – 85. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 12, s. 157 – 158.

    HOCHEL, I.: Dotyky, sondy, postoje, Nitra, 2003, s. 130 – 131.

    BŽOCH, J.: Stratený svet bohémy, SME, 17. 1. 2002, s. 25.

    GAŠINEC, Eduard: Nedopovedané spisovateľské anekdotárium. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 116, 2000, č. 6, s. 151 – 153.

    HAJKO, Dalimír: Krkolomné kolotoče poézie II. 2. Roky nádeje, roky poézie. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 2, s. 85 – 101.

    VLNKA, Jaroslav: Dve strany jednej básne. Štefan Žáry: Malá letná suita. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 112, 1996, č. 9, s. 145 – 146.

    BŽOCH, J.: Básnik moderného zraku. In: Bžoch, J.: Literárne soboty. Bratislava 1990.

    BŽOCH, J.: Žáryho zlatoústi rozprávači. In: Bžoch, J.: Literárne soboty. Bratislava 1990.

    BŽOCH, J.: Žáryho umenie portrétu. In: Romboid 1989, č. 1.

    PETRÍK, V.: Štefan Žáry – prozaik. In: Romboid, 1989, č. 3.

    NOGE, J.: Július Noge číta Štefana Žáryho. In: Romboid, 1979, č. 11, s. 15 – 19.

    MIKO, F.: Poézia, človek, technika, Bratislava 1979, s. 168 – 182.

     

    ŠMATLÁK, S.: Proteus zápasí s Anteom. In: Slovenské pohľady, 1978, č. 12.

    BŽOCH, J.: Nadrealistove juvenílie; Päťdesiatnik Štefan Žáry; Poézia moderného človeka. In: Kontakty, Výber statí o literatúre, Slovenský spisovateľ 1970.

    PLINTOVIČ, I.: Básnická tvorba Š. Žáryho. Bratislava 1967.

    ŠMATLÁK, S.: Žáry prozaik. In: Žáry, Š.: Kde citróny kvitnú. Bratislava 1962, s. 267 – 274.

     


     

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Básnický typ Žáryho je podobný básnickému typu Nezvalovmu. Aj tento básnik zbásňuje všetko, čo okolo seba vidí. V

    Básnický typ Žáryho je podobný básnickému typu Nezvalovmu. Aj tento básnik zbásňuje všetko, čo okolo seba vidí. V básnických textoch Žáryho striedajú sa štýly najprotichodnejších básnických škôl a všetky poznatky, ktoré prináša súčasná doba, majú v jeho diele zaujímavé reminiscencie. Novely či poviedky Žáryho zachovávajú rámec zvyčajnej umeleckej prózy, no keď si ich všimneme bližšie, základná vrstva ich tvárnej výstavby je reportáž. Toto je základná zložka svetovej umeleckej prózy, ktorú dnes vyzdvihuje slovenská literárna kritika a ktorú nemožno vo väčších rozmeroch nájsť v súčasnej slovenskej próze.

    Michal Považan

    Žáryho najnovšia zbierka Orchidea nostalgis je ako drsná tkanina, miestami pravdivo odhaľujúca zub času, inde pokrytá jemnou a dojemnou hodvábnou výšivkou. Jeho básnický jazyk osciluje od prízemnosti až k nadpozemským výškam, a práve to je kombinácia, ktorá mrazí pri srdci – či to už nazveme dotykom krásy alebo zovretím ľadovou dlaňou drsného života.

                                       Jana Kantorová-Báliková

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Literárneho fondu za rok 2004 za memoárovú esej Bratislavský chodec
  • Ukážka z tvorby

    BĽABOTANIE RUŽE (zo zbierky Zvieratník )   Tvoj hrob je môj hrob A ruka sladko odumiera Šablónku slov treba hľadať

    BĽABOTANIE RUŽE (zo zbierky Zvieratník)

     

    Tvoj hrob je môj hrob

    A ruka sladko odumiera

    Šablónku slov treba hľadať v smole žalúdka

    Ortuť žije svojím mŕtvym rytmom

    Rytmom chromých hodín

    Visiacich na sline prežúvavca

    Mráz diktuje vtákom zľutovný žalm

    Spievajú ho zaradom blazeované chalupy

    Rubači dúchajú pod pazuchu jedlí

    Vonia to povoniava

    Mračí sa v revolveroch

    Tangenta tackavo bozkáva úsmev

    Je to decko nepatriace nikomu najdúch

    Ležalo v plačlivej priekope

    Prevrátený belčov pri nohách náhody

    Vráska pučí na tvojom útlom bruchu

    V tom zrkadle navoňavkovanom orechovým listom

    Je to predzvesť malárie

    Dala sľub že príde v zaprášenom koči

    Svetlá spôsobujú súmrak

    Zvečerieva sa v adventnom poludníku

    Vaľkajú slnce

    Keď vyjde z pece bude z neho chutný peceň

    A hladoši čo sa oň pobijú

    To budú básnici

    Koledníci

     

     

    STROM ŇADIER (zo zbierky Stigmatizovaný vek)

     

    Pod stromom tvojich ňadier chcem ležať vysilený

    Na smrť chorý

    Dlaň natiahnutá za pomarančom

    Horiacim lícom

    Nebudem to už ja

    Veď v tvojej blízkosti menia sa kovy v zlato

    Každému zo seba niečo nadelíš

    Prestáva byť samým sebou

    So psím pudom nasledujem tvoje kroky

    Ó žena za hranicou môjho dosahu

    Kráľovstva maniakov

    Ó žena rušiteľka pokojnej rieky

    Podpaľovačka tichých sŕdc

    Požiar založený spiacou mandolínou

    Ó žena osvetľujúca bludice neskorých večerov

    Ó žena

    Najpyšnejšia medzi sfingami

    Nad zabalzamovaným telom tejto mŕtvej zeme

     

    Chvíľami bývaš prudká

    To môže byť zlosť alebo panovačnosť

    Chvíľami pokojná a lúčne tichá

    Hľadám ťa za každým závesom dňa

    Opytujem sa chodcov

     

    Nevideli ste moju lúčavku moju miazgu

    Teplo môjho dychu

    Energiu a moju ťarchu

    Turbínu pohybu a nehmotnosti

     

    Aj ťa nachádzam aj ťa strácam

    Beznádejný suchý ako figovník

    Zlostný

    Chorľavý

     

    Básnik fajčí a pije

    Potom znova pije hľadajúc účinné lieky

    Ten proti bolesti NEPENTHES

    A proti hnevu ACHÓLON

     

     

    BALADA O MOJEJ BOHÉME (zo zbierky Dobrý deň, pán Villon)

     

    Narobil som už škandále

    Poraďte ľudia ako žiť

    Mám roztrhané sandále

    A musím stále piť a piť

    Dnes zajtra kabát založiť

    Aby mal trochu prekliateho vína

    Slza mi stvrdla v stalaktit

    A mamka nevie akého má syna

     

    Prelúskal som už žaltáre

    Blúdim bez konca Večný Žid

    Nocovával som na skale

    Nemienim bradu oholiť

    Lež prečo musím jak vlk vyť

    V ohybe cesty kde je alej stínna

    Nadávkami si uľaviť

    A mamka nevie akého má syna

     

    Vyvaľujete okále

    Viem nepáči sa vám môj štít

    Rozhadzujete toliare

    Máte čo jesť a krásny byt

    Nemienim sa už pozmeniť

    Som tvrdohlavá nepoddajná hlina

    Tanec mi doprial svätý Vít

    A mamka nevie akého má syna

     

    Som tulák trhan skrátka hyd

    Neviním víno že je tomu vina

    Dráb čaká chce ma uväzniť

    A mamka nevie akého má syna

     

     

    KTO? (zo zbierky Aká to vôňa)

     

    Kto vtáka spievať, horu šumieť,

    kto oblak letieť, srnca rujnieť

    učil?

     

    Kto slnko svietiť, more vlniť,

    kto zrnom žitný klas sa plniť

    učil?

     

    Kto zoru bronieť, hviezdu padať,

    kto šteňa plný cecík hľadať

    učil?

    Kto s 

    čírou nocou deň sa snúbiť,

    kto ľudské srdcia biť a ľúbiť

    učil?

     

    Odpoveď skrytá vo vesmíre

    A v ňom aj taje poézie...

     

     

    KOFEÍN A NIKOTÍN (zo zbierky Po mne iní)

     

    Kofeín a nikotín –

    druhovia moji v práci.

    Hľa, symbol

    sťa jablko a žezlo

    pri korunovácii.

     

    Zbratali sme sa,

    navykli na seba veľmi.

    A neviem,

    neviem predsa,

    či priateľmi sme si

    lebo nepriateľmi.

     

    V hľadaní vzorcov alchýmie,

    zvukomaľby a rýmu,

    epifory a metonymie –

    bodám si myseľ ako vranca

    ostrohou dymu.

     

    A nejedno som zrnko pravdy

    vycúdil z tmavého zrnka,

    keď opriadla ma ako Pýtiu

    nad puklinou noci

    para prúdiaca z hrnka.

     

    Zbratali sme sa,

    navykli na seba veľmi.

    A neviem,

    dodnes neviem,

    či priateľmi sme si

    skôr než nepriateľmi.

     

    Len to viem,

    to viem iste – čo by

    som dúškom vypil

    tak ako Balzac Seinu kávy,

    nikdy nezvečním plnosť doby,

    ktorá mi prsia dlávi.

     

    Len to viem,

    to viem – hoci by som

    priam ako Fudžijama fajčil,

    sotva postavím pomník veku,

    ktorý mi stigmu vtlačil.

     

     

    VISIA LISTY AKO SLOVÁ (zo zbierky Osmelenie do dňa)

     

    Visia slová na rapíkoch

    ako slová na jazyku;

    visia, spadnú v tupých vzlykoch

    po víchrici, po mráziku.

     

    Lež kým spadnú, kým sa skrútia,

    farby ohňa žilky pretnú;

    na syringách z dúh a prútia

    zhúdia, zlúdia

    predposlednú pastorálnu vetu letnú.

     

    Kým tie slová jazyk pustí,

    trikrát hrdlom prejde slina

    a nejeden nočný hustý

    dážď škraňami, čelom zšuští,

    zaoziabe, zaomína.

     

    Visia slová na jazyku

    ako listy na rapíku:

    lež kým spadnú na zem vlažnú,

    prudký oheň v srdci zažnú.

     

    Plody stromu, ktorý pŕchne,

    dozrievajú na policiach.

    Večný svit, čo v hrudi vzbĺkne.

    Kosti stlejú v popolniciach.

     

    Ešte v kŕči hynie konár,

    už v koreňoch miazga sýta.

    Umierak, čo hojdá zvonár,

    nové pacholiatko víta.

     

    Klepsydra čas merajúca

    neúprosne, nepodplatne:

    Keď posledná kvapka kvapne,

    hore dnom ju zdvihne spätne

    energia nehynúca.

     

     

    A UVÁDZAJ DO POKUŠENIA (zo zbierky Púť za kolibríkom)

     

    Tam kde sa vatové púčiky

    rozvíjajú na nebových závesoch,

    dlie preryv vertikály

    a zlatý strapec ako olovnica

    mieri do žliabka nerestí.

    Tam, práve tam

    šíri rozvité telo miliónmi pórov

    hašišový opar.

    Smrtonosnú sféru, ohraničenú

    saturnským prsteňom.

    Zmyselná jazda klusá k onomu cieľu,

    nahajka náhli svaly

    a prekrvené svaly hustia sa krvou;

    tesne napnuté nitky dychu

    trhajú sa do kŕčovitých smrtí

    bolestnej vnímateľnosti.

    Krásnych to eufonických smrtí.

    A tam, práve tam sa vykresáva život

    v kremeňoch stehien,

    v bláznivých mlynoch snenia,

    v stone rytmicky mučeného tela,

    v pohyblivých pieskoch

    pohlcujúcich obeť.

    Kvapľová hrobka:

    medzi vztýčenými stalagmitmi

    podmieľaná vášňou spočíva žena –

    v lone jej spieva karbunkul

    a bliká večné svetlo.

     

     

    ZÁTIŠIA FLÁMSKYCH MAJSTROV (zo zbierky Čierna Ofélia)

     

    Brabantské chalupy pod ťarchou starostí.

    Vráskaté sedliačky v snehu bielych čepcov.

    Strach vanie, cholera že sa rozhostí

    pod jedinou hviezdou, škamrajúcou šeptom.

    Bujarí drábi, zbrojnoši, kopijníci

    na koňoch či skôr podsvetných paripách,

    z rozoklatých tepien púšťajú po ulici

    krv úbožiakov, hustnúcu v čierny nach.

    Do vrátok landsknechti zavrzli mladicu

    a z deravej blúzky rozkošník už kmáše

    zdrap ňadra, vítaný pamlsok pre psicu,

    až hriešne rázporky rozopína vášeň.

    Pach síry, preliatie krvi či výkalov.

    Chuť spáleného mäsa z ľudských jatiek.

    Neviazaný rehot hyen a šakalov

    za súhlasu pekiel. Nebies nedojatie.

    Muži visia z trámov umne rozštvrtení

    v archimaldovsky poskladaných tvaroch.

    Obďaleč starena vrstvou sukní tieni

    tielka pacholiatok, biele ani tvaroh.

    Zviazaného kňaza už krk neomína –

    žoldnieri mu hlavu v hnojnej stupe miesia.

    Kým im dolu bradou steká medovina,

    odháňajú muchy fľaksňou psieho mäsa.

     

     

    TOBOGAN (z rovnomennej zbierky Tobogan)

     

    Po tejto pochabej jazde toboganom

    zmietaný v krivolakých osmičkách,

    so srdcom v hrdle a s olovenou hlavou,

    dvíhaný, zrážaný a opäť vynášaný –

    rútim sa teraz úzkostlivým jaskom

    do prapodivnej jaskyne,

    do onoho bláznivého bludiska

    marív, krivých zrkadiel a vidín.

    Konečne vidím!

    Vidím sa v plnej nádhere

    klaunovského zoskupenia génov,

    názorne podčiarknutej katargiou, akoby

    napovrch obráteného vnútra,

    s duchom rozpitvaných vnútorností –

    spredu ako zlisovaného skrčka,

    tučniaka, ktorého makovica

    chrapčí výtrusmi jalových ideí,

    ktorého spotvorená nosová skoba

    prekonáva aj najcyranovejšieho Cyrana,

    či iného požierača mrcín –

    a pri polobrate ako vyšuľkaný,

    z dvoch strán už vyhorený knôt

    strávenej, stearínovou spermou

    pokyckanej sviece,

    obetovanej bohyni zbytočna.

     

     

    TRINÁSTA KOMNATA (zo zbierky Orchidea nostalgis)

     

    Tlie surovosťou drevo,

    dych ho roznecuje.

    Myšlienka v ohni žeravie.

    Kľúč z nej uliaty

    sľubuje otvárať tajomstvá.

     

    Už sa zvŕta v zámke,

    pripravený

    odomknúť zatarasené dvere.

    Čo bude v zakázanej skrýši –

    aké prekvapenie?

     

    Zakliaty princ?

    Truhla s pirátskym pokladom?

    Do pilín krvácajúca hlava?

    Alebo iba popolavé ticho,

    čo sa náhle vyvalí a odplaví všetko

    za dosah zakázaných dverí?

     

    Pred osudným zvrtom

    kľúč v ruke zaváha –

    akoby sa rozhodoval pre opačný pohyb.

    Akoby chcel vrátiť odmotaný čas

    do spätnej polohy údesu i nádeje.

     

     

    ROZPRÁVKA CELÉHO ŽIVOTA (zo zbierky Orchidea nostalgis

     

    Prvá sa u mňa uhniezdila

    červená Karkulka;

    za ňou medovníková ježibaba;

    potom múdre prasiatko

    a sedmohlavý šarkan –

    takže Zlatovláske

    nezostalo už miesta

    a jej pyšná krása zhavranela

    na prahu trinástej komnaty,

    tej tichej pastierne,

    kde snujem pre zubatú priadzu.

     

    Prériou čela duneli kopytá byvolov

    a fantáziu začal párať

    sob karibu s ťažkým parožím,

    tratiac granulovaný trus.

     

    Tulce šípov som vystrieľal –

    a nie a nie seknúť osudovú žilku,

    nie a nie zavetriť pach jeho žiadze.

     

    A tak snujem fialové prázdno

    veľkosti sojčieho hniezda

    s podhodeným vajcom Univerza –

    z akého sa zvyčajne vyliahne

    dajaké neduživé kukúča.

     

     

    ÚSTUPOK (zo zbierky Orchidea nostalgis)

     

    Z niekdajších potuliek

    zakaždým som si priniesol:

    tisovú halúzku,

    lesný samorast,

    hrudku vzácneho minerálu.

     

    Veci zaujali miesto v mojej blízkosti,

    v obvode môjho zraku.

    A zostávali so mnou.

    Iba psí bastardík uvrzol

    do šírej cudzoty –

    v nádeji nájsť súcejšieho pána.

     

    V posledné časy sa už obmedzujem.

    Preplnený byt sa bráni.

     

    A tak si domov prinášam

    iba hrsť slniečka,

    prípadne za čiapku voňavého vetra.

     

     

    STÁLOSŤ (zo zbierky Orchidea nostalgis)

     

    Keď časy boli časmi –

    všetko bolo tak, ako malo.

     

    Vzduch bol vzduchom,

    voda vodou

    a pulz človeka rezonoval

    v súzvuku s pulzom zeme.

     

    Strom stál na svojom mieste.

    Zelená aleja sa pri prechode čriedy

    rozkuckala prachovým smiechom.

    Voda driemala v studni, studená –

    V objatí s naplneným džbánom.

    Pes naháňal po priedomí sliepku.

    Tieň poludnia skracoval vežu

    na detskú hračku

    a ľudia po poliach zohnutí v páse

    vyznávali vernosť hline.

     

    Lenže odniekiaľ zalúčil niekto

    akýsi kynožiaci kyjak –

    a všetko je inak!

     

     

    NEVŠÍMAVOSŤ (zo zbierky Orchidea nostalgis)

     

    Za šálku nepenthes

    a dvojitý achólon –

    objednávam od slečny Poézie,

    ktorá je čašníčkou

    týchto vzácnych liekov

    proti bolesti a hnevu.

     

    Od istého času

    dáva na seba čakať –

    venujúc sa radšej

    mladším zákazníkom.

     

     

    ŠTEVKOV BÁSNICKÝ ČEPIEC (zo zbierky Orchidea nostalgis)

     

    Raz v máji v kaviarni Lýra

    (vo svojom recepčnom kútiku,

    odkiaľ dva kroky býval)

    kývol na mňa Števko Krčméry.

    Vybral z vrecka striebornú tabatierku

    a z nej papierik,

    z ktorého vykúkal zošúverený zmotok:

    „Pozri, Ičko, môj básnický čepiec!

    Mamka mi ho od pôrodu opatrovala,

    akoby zaprešovaný v herbári.

    Aj ty si mal svoj zachovať.

    Pre národ.

    Našinec nikdy nemôže vidieť,

    či táto relikvia nie je viac hodna

    než všetky jeho vypiplané verše.“

     

     

    GRANÁTOVÁ ŽENA (zo zbierky Orchidea nostalgis)

     

    Nemám čas na teraz –

    neustále musím zvíjať klbko

    z liany, ktorá ma púta

    k placente.

     

    Život navôkol plynie,

    vyškiera sa

    a kľukatí meandrami.

     

    Niet stihu na teraz –

    pre úlet do zajtrajška:

    záblesk siluety granátovej ženy

    za matným sklom domu,

    ktorý čoskoro postavia

    na protiľahlom brehu

    (ulice, rieky, života, sveta)

    v zornom bode mojich predstáv.

     

    Nemám čas žiť dnešok.

    Ocitám sa v bezčase

    ako jeden z tieňov

    vrhaných na stenu jaskyne.

     

     

    PROROCTVO KOMTÚRA ISIDORA (zo zbierky Orchidea nostalgis)

     

    Poéziu budú robiť všetci,

    nie iba jeden –

    hlásal Lautréamont.

     

    Pravdivá pravda.

     

    Dnes už poéziu

    naozaj pestujú všetci.

     

    Okrem jedného.

     

    Lenže čo –

    ak práve tento jeden

    je básnik!

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory