Obrázky kníh


Zlodeji a svedkovia - 2011
Zlodeji a svedkovia - 2011



  • Prekladá z jazykov

    Anglický jazyk
    Nemecký jazyk
  • Životopis autora

    Svetlana ŽUCHOVÁ vyštudovala psychológiu na Univerzite vo Viedni a medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

    Svetlana ŽUCHOVÁ vyštudovala psychológiu na Univerzite vo Viedni a medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Píše poviedky, príležitostne publicistické články a eseje, popritom prekladá. Knižne debutovala zbierkou poviedok Dulce de leche v roku 2003, za knihu získala Prémiu Ceny Ivana Kraska za debut.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Dráma

    • Reality show (2005, In: Sex po slovensky II)
  • Charakteristika tvorby

    Písanie je vraj pre Svetlanu Žuchovú ako fotografovanie. Slovami zaznamenáva udalosti a veci, ktoré zažíva a stretáva, tak ako turista pomocou

    Písanie je vraj pre Svetlanu Žuchovú ako fotografovanie. Slovami zaznamenáva udalosti a veci, ktoré zažíva a stretáva, tak ako turista pomocou fotoaparátu zachytáva pamiatky a zážitky z dovoleniek. Ešte čosi má autorka spoločné s turistami – veľa a rada cestuje. V cudzine sa však na rozdiel od turistov necíti cudzo, ale – aj vďaka svojej jazykovej spôsobilosti– aj v cudzom teréne sa cíti ako doma. Zo svojich bohatých cestovateľských skúseností profituje najmä v poviedkach. Všetko, čo videla, zažila (alebo chcela zažiť), krátke stretnutie, alebo len maličkosť, dokáže vložiť do mozaiky príbehu, z nevšedného vie vytvoriť jedinečné a pozoruhodné. „Nepotrebnosti, samé hlúposti, ktoré si bezmyšlienkovito pcháš do vreciek. Tie, ktoré sa potom premenia na najcennejšie spomienky“ (Dulce de leche, s. 45).

    V jej príbehoch sa neraz menia miesta, postavy, národnosti. Raz je to Buenos Aires, potom Boston, Paríž, či Viedeň, stretávame v nich talianskych, fínskych chlapcov, Argentínčanku, Španielku, Nemca, Brazílčanov, ľudí z Nepálu i Afriky...Títo „cudzinci“ však nie sú len vlastníkmi nejakej exotickej nálepky, sú skutoční a presvedčiví. Majú svoj osud, i keď nám, paradoxne, nie je „súdené“ odhaliť ho vždy celý.

    Texty Svetlany Žuchovej sa často vzpierajú: pravidlám slovenského pravopisu, klasickým typom narácie, lineárnej sujetovej výstavbe. Neraz pripomínajú pohyblivú štruktúru, ktorá sa neustále mení, rozbieha rôznymi smermi, často nemá presný začiatok, ani koniec, slová akoby sa mimovoľne nabaľovali samy na seba. Nenachádzame tu jednoznačné centrum, stredobodom sa často môže stať čokoľvek a ktokoľvek. Čitateľ k nim musí neraz pristupovať pomaly, krok za krokom, slovíčko za slovíčkom, musí pátrať, spájať, niekedy sa i vrátiť, o to silnejší je však potom literárny zážitok. Istá nedôslednosť v textoch však nepramení z neznalosti, naopak, je zámerná. Práve zámerná nedôslednosť sa stáva jedným zo základných výstavbových prvkov jej poviedok. Aj vďaka nej ostáva v texte vždy čosi nedopovedané, akoby zabudnuté. A text sa aj tým vzpiera statickosti, uniká monotónnosti, jeho flexibilnosť otvára nové spôsoby čítania a vždy iné dobrodružstvo. Hoci pre niekoho môže byť takýto typ textu skôr trápením než potešením, o jeho kvalitách svedčí niekoľko literárnych ocenení, ako aj neutíchajúci záujem o jej poviedkovú tvorbu.

    Michaela Pašteková

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    (mak): Svetlana Žuchová získala cenu EÚ. In: Pravda , roč. XXV, 16. 4. 2015, č. 87, s. 31.

    (mak): Svetlana Žuchová získala cenu EÚ. In: Pravda, roč. XXV, 16. 4. 2015, č. 87, s. 31.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/352075-svetlana-zuchova-ziskala-literarnu-cenu-eu/

    MIKULA, Valér: Ani buch, ani žuch. Svetlana Žuchová: Obrazy zo života M. (Recenzia). In: Romboid, roč L., 2015, č. 1 – 2, s. 81 – 82.

    DVOŘÁKOVÁ, Helena: Rada niekam patrím. (Rozhovor so S. Žuchovou). In: Pravda, roč. XXIV, 24. 7. 2014, č. 169, Magazín č. 30, s. 4 – 7.

    BARBORÍK, Vladimír: Trpezlivá kniha: alternatíva. Svetlana Žuchová: Obrazy zo života M. In: Romboid /konfrontácie/, roč. XLIX, 2014, č. 3, s. 16 – 20.

    SOUČKOVÁ, Marta: Vypovedať iným aj tým istým. Svetlana Žuchová: Obrazy zo života M.  In: Romboid /konfrontácie/, roč. XLIX, 2014, č. 3, s. 16 – 20.

    ČÚZY, Ladislav: Od literárnosti k životnej problémovosti (krátka úvaha nad tvorbou Svetlany Žuchovej). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 3, s. 44 – 50.

    KARPINSKÝ, P.: Päť x päť (antológia 25 próz súčasných slovenských autorov s krátkymi portrétmi): LIC 2011.

    DRÚK, Slávo: Osamote o samote. Svetlana Žuchová: Yesim. (Recenzia). In: RAK, roč. XII, 2007, č. 8, s. 33 – 34.

    FERENČUHOVÁ, M.: O autonómii a apendixoch. In: Slovo, 6, 8, 2004.

    GABRÍKOVÁ, A.: Udalosti alebo len šum? In: Knižná revue, 14, 8, 2004.

    NÉMETHOVÁ, M.: Slovenská postmoderna v sukni. In: Romboid, 39, 5, 2004.

    RUŽIČKOVÁ, N.: Rôzne druhy cudziny. In: Slovo, 6, 10, 2004.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    „Vo svojich krátkych prózach skúša Žuchová postaviť poviedku do pozície tvárneho žánru – expanzívne balansuje medzi

    „Vo svojich krátkych prózach skúša Žuchová postaviť poviedku do pozície tvárneho žánru – expanzívne balansuje medzi strohým, popisným rozprávaním a poetizáciou, medzi vecnosťou a lyrickým akcentom. Niekde prevládne vážny pomalý tón, inde je určujúca dynamická irónia.“

    Dana Kršáková

    „Žuchovej kniha krátkych próz je podobná súboru rovín v priestore: niektoré sú navzájom paralelné, iné sú naklonené a pretínajú tie prvé, vytvárajú body (uzly, udalosti), takže ich sledovanie a následné prekresľovanie do inej mapy, grafu či obrazca by mohlo viesť k spojitému rozprávaniu a lineárnemu príbehu. Na to sa však Svetlana Žuchová nezameriava. Oveľa ochotnejšie sa sústreďuje striedavo na detaily a veľké celky, na panorámy či jazdy a vzápätí na strohé popisy viditeľného, či už je týmto viditeľným prostredie, v ktorom sa mihá celý dav postáv, alebo – oveľa častejšie – gestá, výrazy a výroky týchto postáv, tratiacich sa vzápätí v prúde ďalších slov, viet, tárania, mestského žargónu, odborných diskurzov i náhlych, takmer zúfalých pokusov o komunikáciu a následnej rezignácie na ňu. Mohlo by sa zdať, že sústredenie Svetlany Žuchovej osciluje medzi takmer arogantnou svojvoľnosťou a úplnou náhodilosťou; no v konečnom dôsledku ide o jeden a ten istý princíp, kde je písanie nielen vytváraním priestoru literárnej fikcie, ale i komentovaním samotného aktu písania.“

    Mária Ferenčuhová

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Píšem oveľa slobodnejšie, ako rozprávam, a myslím, že nie oveľa menej slobodne, ako rozmýšľam. Sú veci, o ktorých nechcem
    Píšem oveľa slobodnejšie, ako rozprávam, a myslím, že nie oveľa menej slobodne, ako rozmýšľam. Sú veci, o ktorých nechcem písať, ale to sú zároveň aj veci, o ktorých nechcem rozmýšľať, a nie je ich veľa.
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele



  • Ocenenia

    Prémia Ivana Kraska za debut Dulce de leche v roku 2003 Dvadsaťštyrihodinovosť dňa – prémia vydavateľstva LCA v roku 2001 Celkom

    Prémia Ivana Kraska za debut Dulce de leche v roku 2003

    Dvadsaťštyrihodinovosť dňa – prémia vydavateľstva LCA v roku 2001

    Celkom obyčajný prípad – prémia vydavateľstva LCA v roku 2005

    Cena Európskej únie za literatúru v roku 2015 - za knihu Obrazy zo života
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Zjavenie v Klaipede (úryvok z poviedky Zjavenie v Klaipede zo zbierky Dulce de leche ) Robert de Shazer je synom Mathewa a Kelly de Shazer. Kým sa

    Zjavenie v Klaipede (úryvok z poviedky Zjavenie v Klaipede zo zbierky Dulce de leche)

    Robert de Shazer je synom Mathewa a Kelly de Shazer. Kým sa Kelly stará o domácnosť, Mathew de Shazer pracuje na jednej z lepších univerzít v meste. Robert de Shazer sa im narodil na staré kolená, keď už mali Kelly a Mathew za sebou životy ľavicových intelektuálov, niekoľko ciest po Strednej a Južnej Amerike, Mathew de Shazer strávil istý čas v mexickom Chiapas medzi Zapatistami, Kelly prišla za ním a v malej dodávke prešli spolu až po Jamajku. Robert sa im narodil v čase, keď sa účastníci niekdajších búrlivých debát a nočných flámov pomaly usádzali a získavali akademické tituly, stávali sa, rovnako ako Mathew de Shazer, školiteľmi študentov, ktorí si ich vážili, a členmi rôznych akademických spolkov a komisií. Tak sa Robert de Shazer narodil v čase, keď mu rodičia mohli zabezpečiť dobré rodinné zázemie, vzdelanie a podmienky pre pokojné detstvo.

    Kelly de Shazer dodnes často spomína, ako na jednej z ciest v ktoromsi meste narazili v talianskej štvrti na pouličnú slávnosť na počesť Panny Márie, patrónky tamojších talianskych prisťahovalcov. Talianske štvrte mali všeobecne svojrázny sexappeal, kaviarničky, na rozdiel od domácich boli plné cigaretového dymu a sedeli v nich miestni starci, štamgasti, ktorí pili kávu zo šálok veľkých ako náprstok a prihovárali sa okoloidúcim cez okná otvorené do ulice, a v čase náboženskej slávnosti získali ulice talianskej štvrte navyše jarmočnú, ľudovú atmosféru, ktorá bola pre ľudí ako Kelly a Mathew de Shazer zvlášť príťažlivá. Obaja radi hovorili, že majú na pouličné slávnosti šťastie, keď zamlada, čerstvo zaľúbení, išli do New Yorku, usporiadal jeden z mestských spolkov v uliciach Manhattanu oslavu „New York bez drog“, potom keď na európskej dovolenke cestou k akýmsi známym, slávnostne vyobliekaní a s fľašou vína, ktorú niesli ako dar hostiteľom, v neznámej, od historického centra vzdialenej štvrti vystúpili z električky a hľadali adresu z vizitky, objavili náhodou slávnosť černochov z africkej komunity, ktorí v domorodých kostýmoch tancovali na javisku a okoloidúci sa ich vystúpením v sobotný podvečer dali tak uniesť, že sa na chodníkoch pridávali k tancu. Ani Mathew a Kelly de Shazer nemohli odolať, kúpili si dva poháre veľmi sladkej šťavy z lisovanej cukrovej trstiny, a tú potom pili celou cestou na oslavu a zhodli sa, že sa na černošskej pouličnej slávnosti zabavili lepšie ako na párty.

    Tak tu, v talianskej štvrti, natrafili na ďalšiu z pouličných slávností. Motali sa medzi stánkami, v ktorých sa predávali talianske suveníry, dopravné značky „Parkovanie povolené len Talianom“, fánky vyprážané v nádržiach s olejom. Porciu kalamárov zjedli na schodoch do vchodu akéhosi domu, pred ktorým sedeli ľudia na drevených laviciach pred stanom s pivom. Tu našli na ceste postavený prenosný oltár, v ňom Pannu Máriu s hrubou červenou stuhou okolo krku, ktorá padala až na zem, a na stuhe špendlíkmi pripevnené nesčíselné dolárové bankovky. Pri vstupe k oltáru stál mních a vpúšťal po jednom ľudí, ktorí si kľakli pred Pannu Máriu, prekrižovali sa, mnohí pobozkali koniec stuhy a špendlíkom, ktorý rozdával mních, pripevnili na ňu ďalšiu dolárovú bankovku, znovu sa prežehnali a uvoľnili miesto ďalšiemu. Mathew a Kelly de Shazer ako ľavicoví intelektuáli a ateisti sa nad celou procedúrou usmiali, ale Kelly de Shazer to nedalo, ako potom neraz rozprávala aj svojmu synovi Robertovi de Shazer, a hoci už boli dávno ďaleko od oltára, trochu zahanbene sa priznala Mathewovi, že by sa k nemu rada vrátila. Mathew de Shazer, samozrejme, súhlasil, boli predsa na dovolenke a užívali si príjemný letný večer. Vzali si od mnícha špendlík (Kelly de Shazer si do smrti pamätala, že mal zelenú hlavičku), Kelly de Shazer sa pred Pannou Máriou dokonca prežehnala, pripli na stužku dolárovú bankovku, chvíľu postáli a uvoľnili miesto ďalšiemu páru milencov. Napriek všetkému sa dali tou chvíľou tak pohltiť, že sa pred oltárikom dokonca pobozkali na pery a Kelly de Shazer nechcela Mathewovi prezradiť, čo si pred Pannou Máriou želala, keďže, ako povedala, treba želanie zachovať v tajnosti, inak by sa nesplnilo. Krátko nato bola Kelly de Shazer gravidná, a tak sa Kelly a Mathewovi de Shazer na staré kolená narodil syn Robert, ktorému potom tú príhodu často rozprávali (Mathew de Shazer občas poznamenal, že si ho od Panny Márie kúpili za dolár), a Robert de Shazer poznal ten oltár z rodinnej fotografie, na ktorej si Kelly de Shazer mimoriadne zakladala.

     

    Dvadsaťštyrihodinovosť dňa (zo zbierky Dulce de leche)

    Ak uvážime, že život sa skladá z „udalostí“ a z „pozadia“ či „šumu“, k dosiahnutiu istých cieľov vedú „udalosti“, pričom „šum“ je nadbytočný. (Je pravda, že niekedy sami nevieme, čo je „udalosť“ a čo „šum“, niekedy sa ukáže, že kúštik „šumu“ bol zbytočne a mylne považovaný za „udalosť“ a naopak, že naoko (dokonca významná) udalosť nebola ničím iným, len úlomkom, črepinou „šumu“. Ktosi napríklad nájde na chodníku cestou do nového zamestnania desaťhaliernik (je čašníkom a desaťhaliernik leží na mačacej hlave pred vchodom do kaviarne, čo už samo osebe znižuje hodnotu desaťhaliernika – mince ako predzvesti šťastia, veď pravdepodobnosť, že komusi vypadne desaťhaliernik potom, ako v kaviarni zaplatil za whisky (ale aj za čaj), je väčšia ako napríklad v autobuse), teda nájde desaťhaliernik po ceste do nového zamestnania a večer si túto „udalosť“ zapíše do denníka: je to dobré znamenie, výzva, uistenie; keď o tri dni neskôr platí pri bare mimoriadne pôvabná dáma, spomenie si na desaťhaliernik: tak toto je tá príležitosť, ktorú si nesmie dať ujsť! A keď o ďalšie tri dni večeria s dámou vyprážanú brokolicu a dáma ho pozýva do svojho bytu, to už vôbec nepochybuje: za všetko môže desaťhaliernik, desaťhaliernikom sa začal jeho Nový Život, jeho nové šťastie, ko-neč-ne! Veď si už myslel, že bude navždy smutne blúdiť, kým sa nestala táto „udalosť“, kým sa na špinavom chodníku na Baštovej ulici nezaligotal peniažtek a nezačal sa napĺňať jeho osud! Lenže keď o ďalšie tri dni nato pôvabná dáma nedvíha telefón, keď príde do kaviarne (srdce sa mu rozbúcha, keď ju vidí vojsť – tak predsa!) s akýmsi mužom, krásnym mužom, ktorý jej ponúkne cigaretu a ona si zapáli, hoci tri dni predtým sedela v nefajčiarskej miestnosti a jemu (tak milo tak úprimne) vysvetľovala, ako jej prekáža cigaretový dym, keď sa naň ani nepozrie a nechá (fajčiaceho) spolusediaceho objednať dvakrát dva deci Frankovky („ach, vy nemáte Frankovku?“ zatvári sa znechutene, „tak my radšej pôjdeme inde“), a keď vstanú a ona ho ani nepozdraví, prekľaje desaťhaliernik, najradšej by spálil, roztrhal, pokrčil, z okna vyhodil do pece hodil svoj denník z toho dňa. Odvtedy preň nájdené desaťhalierniky nič neznamenajú: nie sú to viac „udalosti“, sú to šupinky „šumu“, ktoré nestoja za zmienky, nestoja za povšimnutie). Ale to nič, že hlúpi, neznalí ľudia – smrteľníci nerozlíšia „udalosti“ od „šumu“: „udalosti“ aj „šum“ žijú – napriek tomu – svoj vlastný život, dané absolútne, nie relatívne ľudským poznaním.

    V prvý deň Nového Života prvého (bývalého študenta programovania) viedli k dosiahnutiu jeho „cieľov“ nasledujúce „udalosti“ (zo štatistických dôvodov spomíname prvý deň. Samozrejme, rozloženie udalostí v živote je nepravidelné, zatiaľ čo niekedy celé týždne pozostávajú (zdanlivo alebo naozaj) len zo „šumu“, sú rána, doobedia, dokonca hodiny, keď sa vrece s „udalosťami“ akoby roztrhne (nezabúdajme však, nezabúdajme nikdy na ich klamlivosť!): podľa zákona veľkých čísel sa však udalosti v živote – nakoniec, pri celkovom pohľade – rozložia podľa zvonovej krivky normálneho rozdelenia, preto z čisto štatistického hľadiska ktorýkoľvek náhodne zvolený deň pozostáva z reprezentačného pomeru „udalostí“ a „šumu“: prvý /(bývalý študent programovania pozerá na les cez sklenenú stenu internátu, na príjazdovej ceste stojí pomarančové nákladné auto – pomarančové ako pomarančovníková plantáž, mráz mu prebehne po chrbte –  jeho pomarančové auto? („udalosť“ – znamenie alebo náhoda – „šum“?)/ teda schádza schodiskom internátu, oproti ide kamarát, bývalý spolužiak, teraz študent stavbárstva a kumpán na letné vandrovanie, „ahoj Krištof,“ pozdraví, „nevieš o nejakej práci,“ spýta sa, „a čo tak zrazu“ Krištof o tom ešte nevie, „nechal som školu, chcem stavať, tak ako kedysi,“ vysvetľuje mu dlhšie a obšírnejšie, „ako myslíš,“ Krištof sa čuduje, je prekvapený, v kútiku duše si myslí, že sa kamarát zbláznil, „ako chceš, tak ja sa na niečo spýtam.“ Rozídu sa, stretnutie a rozhovor trvali (a nie každé slovo, nie každé gesto, nie každá otázka sa týkala „cieľa“) štrnásť minút. Kúpil si noviny (dve a pol minúty), prelistoval ich a prečítal inzeráty pod nadpisom stavebníctvo (sedemnásť minút), kúpil si telefónnu kartu (tri minúty musel čakať v rade) a zatelefonoval na štyri telefónne čísla, telefonovanie s rozhovormi (predstaviť sa, vysvetliť, opísať, udať meno vek vzdelanie nie prepáčte v pondelok nemôžem ale áno rád prídem v utorok nemohla by byť radšej streda? áno trošku praxe už mám áno som ochotný sa zaučiť áále kdeže! na plate až tak nezáleží!) trvalo osemnásť minút. Áno áno iné „udalosti“ sa spájajú s inými „cieľmi“, a tak je „udalosťou“ aj: klopanie na dvere veľkookej Viery (cesta výťahom, potom na koniec dlhánskej chodby, pritom stretne Vierinu kamarátku, „ahoj nevidela si Vieru,“ „Viera tu nie je,“ aha, cesta naspäť: šesť minút, druhýkrát cesta výťahom, tentoraz až k Vieriným dverám, zaklopať čakať počúvať odísť, smútok a sklamanie nezaberajú čas, zaberali by, keby ho obrali o silu, lenže on práve naopak ide Vieru hľadať: cesta na prízemie, nazrie k telefónnym automatom, do bufetu, nie je tam, len hromada študentiek telefonuje šteboce rapoce chichúňa sa pýta si rožky nátierkové maslo čierny Pigi čaj mliečnu čokoládu grahamovú žemľu špagety ementál mlieko jahodový jemný nápoj kakao šťavu nie, Viera tam nie je: dohromady dvadsaťšesť minút, po tretíkrát vidí Vieru hneď pri výťahu, stretnutie: tri hodiny osem minút, potom sa Viera musí učiť, „udalosť“ sa opäť mení na „šum“). Ešte raz prelistovať noviny, či naozaj nič neprehliadol (päť minút). „Udalosti“ prvého dňa Nového Života trvali 281 a pol minúty (musí sa počítať s istým omylom s istou chybou, s istým zaokrúhlením, žiadny výpočet nie je presný, ale na utvorenie istej predstavy, istého obrázka stačí), dvadsaťštyrihodinový deň má 1 440 minút: teda po odčítaní pripadá na „šum“ 1 158 a pol minúty. Pomer „udalostí“ a „šumu“ je 1 ku 4,11, teda zaokrúhlime na 1:4, teda na jednu minútu „udalosti“ pripadajú štyri minúty „šumu“. Prvý (fascinovaný pomarančovými autami, budúci konštruktér mostov vedúci krásnej slnkom opojenej stavby prašnej cesty s voňavou prilbou na spotenej hlave) teda žije svoj Nový Život (a úspešne: maličké plaché bezvýznamné náhodné nepovšimnuté tiché „udalosti“ ho bezpečne a potichu, ako v tenučkých indiánskych mokasínach vedú k „cieľu“ urobí skúšku, študuje statiku železobetón a základy geodézie, dostane sa na polročnú stáž do Kene, zoberie so sebou veľkookú Vieru, zoberie si ju v malom kostolíku v černošskej dedinke, kde im požehná čierny luteránsky pán farár a oknom nakúkajú bosé deti, vrátia sa domov, nad posteľ zavesia svadobnú fotografiu plnú pomarančovej Afriky, stavia mosty je vedúcim váženým rysuje pomáha navrhuje, aj mamička, aj stará mama ich krásnych detí je naň hrdá, keď príde na návštevu do dediny s bagroviskom).

    Druhý má tiež šťastie: malá novozaložená firma potrebuje lektora matematiky pre deti amerických diplomatov: prihlási sa a vyberú ho, hoci po anglicky nevie najlepšie, amerického poradcu prekvapí jeho skromné nadšenie. Deťúrence sú malé a naivné americký plat stačí pre všetkých štyroch a v nedeľu, keď Janko drží hoblík a on zatĺka klince (tento stolík pošle do súťaže „a je to!“), keď zvoní mobil a jeho americká žiačočka mu zagratuluje k narodeninám – ach! aach! ani si nevie predstaviť lepší Nový Život. Pomer „udalostí“ a „šumu“ v prvý deň bol 1: 2,98, teda takmer 1:3.

    (Čo sa stalo s treťou (s Parížankou) sa presne nevie. V jej prípade nemá zmysel pýtať sa autorky. Ale vie sa, že na minútu „udalostí“ pripadlo v jej prvý deň sedem minút „šumu“)

    Epilóg: Autorka napíše poviedku za 8 hodín v priebehu troch dní: písanie poviedky je „udalosť“ (pri sledovaní istého „cieľa“) (písanie poviedky je posadnutosť nevyhnutnosť nutkanie zvliekanie vnucovanie vyzliekanie), zvyšných 64 hodín je „šum“ (každý deň každého nového života má dvadsaťštyri hodín, ráno otvoriť oči rozhodnúť sa vstať vstať ísť do kúpeľne raňajkovať stretnúť sa hrať tenis prať zdieľať rozumieť rozmýšľať atď. atď.). Pomer „udalosti“ a „šumu“ je 1:8, t. j.: na minútu „udalosti“ pripadá osem minút „šumu“. Autorka napísala poviedku, poviedku pre niekoho poviedku niekomu priateľovi kamarátovi otcovi predstave čitateľovi porote, hnaná chuťou ujsť nutkaním podeliť sa prečo by ich to malo zaujímať, nad tým nepremýšľa, dáva to Jemu, Jej, Im, „udalosť“ je akt spojenia, kým „šum“ si musí odžiť každý sám.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory