Foto Peter Procházka
Foto Peter Procházka




  • Pseudonym

    Andrej Smolko, Fr. Klárus, Klár, Svetloslav Veigl
  • Životopis autora

    Svetloslav VEIGL sa narodil 24. 12. 1915 v Horňanoch. Jeho občianske meno je Ferdinad Veigl. Študoval na gymnáziu v Ružomberku a v Levoči. Do

    Svetloslav VEIGL sa narodil 24. 12. 1915 v Horňanoch. Jeho občianske meno je Ferdinad Veigl. Študoval na gymnáziu v Ružomberku a v Levoči. Do františkánskej rehole vstúpil v Trnave (8. septembra 1932) a prijal latinské meno rehoľné meno Clarus, ktoré v literárnych prácach používa v poslovenčenej forme Svetloslav – oslavovateľ svetla. Po roku noviciátu v Trnave maturoval na Gymnáziu v Malackách (v roku 1936). Študoval na bohosloveckých fakultách v Salzburgu a v Bratislave, slovenčinu – filozofiu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Doktorát z filozofie získal po skončení druhej svetovej vojny (v roku 1946). Po ukončení vysokoškolských štúdií vyučoval na gymnáziách v Malackách a Bardejove. Koncom 40. rokov sa stal obeťou prenasledovania kňazov a rehoľníkov. Ako kňaz pôsobil v Trnave-Tulipáne (1950 – 1959), v Abraháme (1959 – 1977) a od roku 1978 až do roku 1999 v Kráľovej pri Senci. Žil v kňazskom domove v Pezinku.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Cestami vetrov (1938)
    • Výstup na horu Tábor (1939)
    • Menom ťa neviem osloviť (1941)
    • Kvety na troskách (1945)
    • Láska smrť (1946)
    • Volanie z diaľky (1946)
    • Mesto na návrší (1968)
    • Pred ružou stojím nemý (1988)
    • Jemu jedinému (1990)
    • Hľadanie svetla (1991)
    • Bardejovské rondely (1992)
    • Zlatý kľúč (1992)
    • Rodinné rondely (1994)
    • Nebo na Zemi (1995)
    • Klopem a volám (1996)
    • Doma pod oknami (1997)
    • Nerušte túto ružu (2000, výber z celoživotnej tvorby)
    • Plnosť času (2000)
    • Svetelný periskop (2004, 1.vydanie)
    • Keď anjel v tebe spieva (2006, súborné dielo)
  • Charakteristika tvorby

    Svetloslav Veigl je dnes literárnou kritikou považovaný za jedného z hlavných predstaviteľov katolíckej moderny: skupiny katolíckych

    Svetloslav Veigl je dnes literárnou kritikou považovaný za jedného z hlavných predstaviteľov katolíckej moderny: skupiny katolíckych básnikov, ktorí vstúpili do literatúry v 20. a začiatkom 30. rokov (R. Dilong, J. Silan, P. G. Hlbina, J. Haranta) a v priebehu 30. a 40. rokov (P. Ušák-Oliva, M. Šprinc, G. Zvonický, K. Strmeň, J. Motulko). Básne začal písať už ako študent na malackom gymnáziu. Prispieval do vtedajších študentských časopisov a kultúrnych periodík ako Slovenské pohľady, Elán, Kultúra, Pero, Verbum. Do tajov poézie prenikal cez verše takých básnikov, ako boli V. Beniak, E. B. Lukáč, J. Smrek, R. Dilong, P. G. Hlbina; z českých básnikov naňho najväčšmi zapôsobili V. Nezval a J. Seifert. Debutoval básnickou zbierkou Cestami vetrov, ktorá je vyjadrením jeho kresťanskej orientácie a pripomenutím nemennosti a stálosti morálnych hodnôt kresťanstva. J. Felix označil túto zbierku za „vzácne útulnú a milo sa prihovárajúcu“ a „za zriedkavo svieži debut“. Motív lásky k Bohu, človeku a národu a viera ako stimulátor celej básnickej tvorby sú výrazne prítomné aj v jeho ďalších básnických zbierkach z prvého tvorivého obdobia. Marxistická kritika (podľa hesla v Encyklopédii slovenských spisovateľov) videla v jeho zbierkach zo 40. rokov „zjednodušený pohľad na skutočnosť“ a konštatovala, že „v niektorých básňach dospel k hraniciam preduchovnenej sentimentality, vyjadrovanej stereotypnými prostriedkami tradičnej náboženskej lyriky“. Ani básnická zbierka Mesto na návrší, ktorá vyšla po vyše dvadsaťročnom nútenom odmlčaní, nenašla u predpojatej kritiky priaznivejší ohlas (v „básnickom vyjadrení autor neprekročil úzky kruh svojej predchádzajúcej svetonázorovej a estetickej orientácie“). Nasleduje ďalšie takmer dvadsaťročné odmlčanie básnika. Až v roku 1988 vychádza výber z jeho básnickej tvorby – Pred ružou stojím nemý – a v roku 1990 výber Jemu jedinému, doplnený o niekoľko básní z rukopisu. Spoločenská zmena, ktorá nastala v novembri 1989, mu umožnila nadviazať vo svojej poetike a tematickej orientácii na ideály a mravné hodnoty kresťanstva, ktoré boli prítomné v jeho ranej tvorbe. Nestor slovenskej poézie využíva svoje životné skúsenosti, aby melodickým veršom rozsvecoval svetlo viery – to je poslanie a cieľ jeho náboženskej poézie z posledných rokov. K tomuto svetlu vedú cesty lásky, vzájomného porozumenia a služby blížnemu (v tomto zmysle sú symbolické názvy jeho zbierok – Hľadanie svetla, Zlatý kľúč, Nebo na zemi a i.). Návrat básnikov katolíckej moderny do organizmu slovenskej poézie 20. storočia umožnil aj nový, neskreslený pohľad na skutočné hodnoty Veiglovej poézie. Výber z jeho celoživotnej básnickej tvorby Nerušte túto ružu ukázal trojjedinosť Veigla ako kňaza-filozofa-básnika a ich vzájomne podmienené väzby. Zároveň sa zreteľne ukázalo, že láska a smrť sú základnými konštantami jeho básnického univerza: láska, ktorá má intímny ľudský, ale zároveň aj božsky univerzálny rozmer, a smrť ako symbol údelu v nasledovaní Krista. Vo svojej poézii zachytil v účinnej básnickej podobe cestu kňaza a básnika k hlbšiemu vnútornému duchovnému životu.

    Anna Šikulová

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    BRUNCLÍK, Jozef: Básnik neodchádza. K storočnici narodenia Svetloslava Veigla. (Zost. Miroslav Daniš). (Recenzia). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 132,

    BRUNCLÍK, Jozef: Básnik neodchádza. K storočnici narodenia Svetloslava Veigla. (Zost. Miroslav Daniš). (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 6, s. 127 – 128.

    TUCHSCHER, Ľubomír: Básnik neodchádza, Kráľová nezabúda. (K nedožitej storočnici Svetloslava Veigla). In: Katolícke noviny, roč. 131, 24. 1. 2016, č. 3, s. 21.

    TOLLAROVIČ, Peter: Kňaz a básnik sú bratia, prinajmenšom bratranci. Sto rokov od narodenia Svetloslava Veigla. In: Katolícke noviny, roč.130, 13. 12. 2015, č. 50, s. 10 – 11.

    CABADAJ, Peter: Tvorca harmonizujúcej poézie. (Storočnica narodenia Svetloslava Veigla). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 12, s. 8 – 13.

    ŠAH: Svetloslav Veigl – 90. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 12, s. 157.

    DANIŠ, Miroslav: Od dissentu k prevratu. Svetloslav Veigl: Svetelný periskop. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 12, s. 119 – 124.

    DANIŠ, Miroslav: Svetloslav Veigl v interpretácii Júliusa Pašteku. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, IV. + 119, 2003, č. 6, s. 130 – 131.

    PAŠTEKA, J.: Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny. Bratislava, LÚČ, 2002.

    MIHALKOVIČ, Jozef: Ozvena stretnutia so Svetloslavom Veiglom. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 10, s. 65.

    DOBIÁŠ, Rudolf: Ruža pre Svetloslava Veigla (Svetloslav Veigl: Nerušte túto ružu). In: Knižná revue, roč. XI., 2. 5. 2001, č. 9,  s. 5.

    ŠAH: Svetloslav Veigl. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 116, 2000, č. 12, s. 159.

    MORAVČÍK, Štefan: "Z dier myších vyšla duša..." alebo divotvorný lodivod mora milostí. (K 85-ke Svetloslava Veigla). (Úryvok z doslovu k výberu z Veiglovej poézii, ktorý výjde vo Vydavateľstve SSS.) In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 116, 2000, č. 12, s. 87 – 91.

    Život a dielo Svetloslava Veigla (zborník, 1995).

    MELICHER, J.: Poézia katolíckej moderny. Nitra 1994, s. 46 – 51.

    MELICHER, J.: Zamlčovaná literatúra, 1995, s. 71 – 80.

    FRÁTRIK, J.: Básnici katolíckej moderny. Žilina 1994.

    Svetloslav Veigl (personálna bibliografia). Galanta 1995.

    MORAVČÍK, Š.: Družné hody samoty. In: Pred ružou stojím nemý (doslov). Bratislava 1988, s. 116 – 117.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Veiglov základný postoj k životu je vitalistický: neústupčivosť pred ranami osudu, skalopevné presvedčenie o vlastnej pravde, pevné

    Veiglov základný postoj k životu je vitalistický: neústupčivosť pred ranami osudu, skalopevné presvedčenie o vlastnej pravde, pevné zázemie domova, láska k domovine, pocit potreby blízkych, rodiny, život obracajúci sa od rozorvanosti k pokoju, k Bohu. Tomu sa prispôsobuje dynamiky a rytmus, od štruktúry dlhých nerýmovaných pásiem po skratkovité až gnómické strofy a figúry. Aj miesta vnútorných rozporov sú zvláštne priezračné, od jednoznačnosti ostatných sa odlišujú zvláštnym chvením, zvláštnou metaforou a originálnym obrazom. Tu naozaj Boh Veiglovým perom píše božské verše. O láske, o miestach, ktoré nás prinavracajú k sebe, o slovách, ktoré v nás rezonujú večne.

    Mária Bátorová

    Popri františkánskej pokore a odovzdanosti panovala u raného Veigla detsky rozpútaná fantázia, voľné dilongovské radenie obrazov, smrekovský vitalizmus.

    Valér Mikula

    Vyšiel z katolíckej moderny a je jej posledným mohykánom. Patril do silnej zostavy: Dilong, Silan, Haranta, Ušák Oliva, Strmeň, Zvonický. Ich heslom i morálnym záväzkom bola bremondovská čistá poézia – a to čistá po každej stránke.

    Štefan Moravčík

    Vox humana. Vrelý ľudský hlas, ktorý sa nenatíska, nekričí. Poézia silná a horká trochu, zaberá nenápadne ako čistý nápoj. Vynáša obrazy nové a pôsobivé. Básne, námetovo a formou naskrze moderné, hľadajú zmysel bytia. Sú vizionársky silné, majú gradáciu a pôsobivé zakončenie, glorifikujú človeka, ktorého túžba po veľkom a večnom preráža pavučinu všednosti.

    Valentín Beniak

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Ako na čitateľa na mňa silno zapôsobila Hlbinova poézia. Jeho prvé zbierky, to bola nádhera. A pokiaľ ide o moju tvorbu, v mladosti to bolo podvedomé, ale
    Ako na čitateľa na mňa silno zapôsobila Hlbinova poézia. Jeho prvé zbierky, to bola nádhera. A pokiaľ ide o moju tvorbu, v mladosti to bolo podvedomé, ale teraz, keď som už v takom matuzalemskom veku, väčšmi cítim a vidím, že poézia je doplnením môjho života. Je to dar Boží. Keď mi Boh dal talent, je mojou povinnosťou využiť ho. Každá nová kniha je pre mňa posilou.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena J. C. Hronského (2002) za celoživotné básnické dielo v rámci katolíckej moderny (udelená Nadáciou Matice slovenskej) Cena Spolku

    Cena J. C. Hronského (2002) za celoživotné básnické dielo v rámci katolíckej moderny (udelená Nadáciou Matice slovenskej)

    Cena Spolku slovenských spisovateľov za zbierku Nebo na zemi

    Cena Fra Angelica (2006)

    Pribinov kríž I. triedy za významné zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti literatúry (2006)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    ŽENU SILNÚ KTO NÁJDE? (zo zbierky Pred ružou stojím nemý )   V tebe som našiel sladkosť tvojho mena, v kalichu zo zlata

    ŽENU SILNÚ KTO NÁJDE? (zo zbierky Pred ružou stojím nemý)

     

    V tebe som našiel sladkosť tvojho mena,

    v kalichu zo zlata pijem ťa, Vyvolená,

    keď hlavu nakláňaš nad prúdom dravým,

    do seba stúlená prechádzaš jarné splavy,

    jak dieťa dôverne prosíš o silu zhora

    v horúčke mučivej, keď zmysly pohansky horia,

    kým hlavu nakláňaš nad vlastný kríž,

    pohľadom do seba o čistom živote sníš.

     

    Tak v ružu rozkvitáš a udivuješ svet.

    Ach, Krásna moja, spanilá, nad teba ženy niet.

    Blahozvesť v očiach ti žiari, no skromná si a krásna,

    bohatstvom veľkým oplývam, dlaň, ústa tvoje, hlas mám,

    svet celý ťa mi závidí i šťastie moje veľké,

    preto sa blížim ku tebe s chvením jak k Trpiteľke.

     

    Dušou i srdcom prostým vábiš ma k sebe večne,

    rameno tvoje dvíha ma, keď v ceste klesnem,

    a stále pri mne bedlíš. Si vzácny Boží dar,

    na kužeľ ruky kladieš, zaháňaš biedu, zmar

    a z dlane otvorenej vždy sypeš zrná štedré,

    si ako vzácna loď, čo zďaleka chlieb vezie,

    si ako ostrov v mori, si ako fontána,

    čarom a krásou spaľuješ a seba rozdávaš,

    si ako plachá laň, čo chráni mláďatá,

    ruža ťa sestrou zve a k sebe volá ťa,

    si ako obelisk – v tajomnom písme sa skrývaš,

    keď ideš námestím, do seba samej sa dívaš,

    lež ako vlčica ohnisko, domov chrániš,

    keď ľstivý nepriateľ vyráža naše brány.

    Zas sa ku mne túliš, keď chcem byť s tebou sám,

    ach, kto to vysloví, čo všetko v tebe mám.

     

    Chválim ťa preto, meno tvoje Silná žena.

    Si ruža zamknutá, studnica spečatená.

     

     

    VENOVANIE (zo zbierky Pred ružou stojím nemý)

     

    V horúčke týchto ťažkých premien

    svietiš mi ako rosa v okvetí,

    do diaľky dvíhaš dlane svoje jemné.

    Kam srdce tvoje znovu odletí?

     

    Vábivá vlna lásky, luna prelestí

    naplnila ti srdce túžbou, ktorá rastie,

    tvoj zatajený vzlyk o slze tejto šelestí

    a hviezda, čo ti zvestovala šťastie,

     

    zhasla ti neraz ako krásny sen.

    A čelo tvoje unavené snami

    ďalej ti dvíha túžby priehlbeň

    a oči tvoje pritvorené mámi.

     

    Zráňaná svetmi skláňaš sa k zemi,

    za ohňom bežíš, čo hviezdou dávno neni,

    a leskom vydesená sama sa nájdeš v tieni

    na cestách kvitnúcich šťastím a smútkom ženy.

     

    Pred zrakom horiacim vždy cudne kloním zraky,

    zavše ma páli sen. Každým dňom rúcho mení.

    A tíšim srdce, keď zriem rozkvitnuté maky.

    Pred ružou stojím nemý.

     

    V okruhu mámivom vlníš sa v lesku dám

    a zrak tvoj nepokojný hľadá, hasne, blčí

    a oddáva sa rozbúreným hrám.

    Tak túžba mučí.

     

    Ako ma voláš krásne, keď som sám,

    náručie tvoje chránim pred prázdnym zrakom luzy,

    mňa zjav tvoj dvíha k nebesám.

    Kedy ťa celú objavím v malej ruži?

     

     

    STUDNIČKA (zo zbierky Hľadanie svetla)

     

    Bije polnoc. Počúvam.

    Tma so svetlom sa bije.

     

    Večný svár.

     

    Do rána ešte ďaleko je.

     

    Spomínam.

     

    Tá studnička, z ktorej som píjaval

    a hádzal do nej peniaz lesklý,

    je verná ako mať.

     

    Má úsmev môj i slzy.

    Jediný poklad, čo ostáva mi. Vezmi.

     

    Peniaz svoj posledný do nej vhodím,

    len čo sa zbrieždi.

     

     

    POPRI RIEKE (zo zbierky Hľadanie svetla)

     

    Obliecť sa možno

    do slnečných lúčov,

    do poľnej trávy,

    do kvapky rosy

    na úbočí,

    do obručí

    skamenenej hlavy,

    do kvetu

    alebo do pŕhľavy,

    do hudby svetla,

    do mrazivej noci,

    do hodvábu tepla,

    do úsmevu,

    do strateného spevu,

    do hadieho švihu,

    do smrtonosnej rieky,

    do kanúcej slzy,

    do vĺn nepokoja,

    do objatia domoviny

    do zvukov mandolíny.

     

    Najkrajšia tvár odveká

    je obliekať sa v človeka.

     

     

    SLNEČNÝ DEŇ (zo zbierky Hľadanie svetla)

     

    Deň s ohnivou hrivou ozlomkrk letí.

    Tátoš rozťahujúci nozdry

    pri tisícorakej vôni

    a opálenej pleti.

     

    Trubadúri lásky spievajú

    opreteky.

     

    Zvonivým hlasom neba

    zvučia siene srdca –

    rozihrané motýle obletujú rajské rieky.

     

    Rytieri v zlatom brnení,

    cválajúci na ohnivých paripách

    v nekonečnom rozpálenom mori,

    plným priehrštím rozdávajú

    z pokladov rozprávkovej hory.

     

     

    HĽADANIE SVETLA (zo zbierky Hľadanie svetla)

     

    V jasných chvíľach,

    i keď si to vždy neuvedomujeme,

    túžime po čistom živote.

    Túžime po tom, čo nám chýba.

     

    V hĺbke srdca

    všetci prahneme, Bože, po tebe,

    i tí, čo zanovito utekajú pred tebou.

    Ako ťa však objaviť,

    keď prebývaš v neprístupnom svetle

    a naše srdce utápa sa v tme.

     

    V iskre,

    čo žiari v každom človeku

    i v celom vesmíre,

    v každej veci i v každom dychu,

    v speve i v umieraní,

     

    nachádzame tvoju tvár:

    raz kŕčmi bolesti vychýlenú,

    raz víťazstvom povznesenú,

    lež ožiarenú vždy tvojím tajomným svetlom.

     

     

    ZA SVOJÍM SNOM (zo zbierky Hľadanie svetla)

     

    Dvíhame ruky

    na slávu života,

    i keď má často chuť blenu.

     

    Zvedavo nakukujeme

    štrbinami lúčov

    a potom ozlomkrky bežíme

    za svojím snom.

     

    Tešíme sa každému úsmevu,

    i keď nám niekedy zhasína

    večerom.

     

    Tancujeme nad priepasťou,

    v ktorej vrie

    ohnivá láva.

     

    Hoci platíme slzami,

    tajomné dvere k šťastiu

    poznove otvárame –

    stokrát,

    tisíckrát,

    lež na konci kľukatej chodby

    vždy sa nám pretrhne

    červená niť.

     

     

    HĽADANIE ČLOVEKA (zo zbierky Hľadanie svetla)

     

    Kto by rád nemal

    zakvitnutú lúku, spev vtákov,

    tajomný šepot trávy.

    Kto by rád nepil z dlane

    vodu života.

     

    Chváľme preto každú otvorenú dlaň,

    v ktorej kvitnú červené maky.

     

    Hľadím na ľudskú tvár

    ako snár,

    na magické zrkadlo,

    do hlbokých očí

    tajomných ako more s nekonečným dnom.

    Zrkadlí sa v nich slnce

    i burácajúci hrom.

     

    Obraz za obrazom mihá

    v objatí túžby, ktorá vykupuje svet.

     

    Svetlo spojených dlaní

    pretvára spevy naše i slzy

    i prácu

    na ohnivý kvet.

     

    Kmitajú v duši skryté lúče

    ako zlatý dážď –

    najkrajšia melódia,

    akú len počuť možno na Zemi:

    Človeče, tvor vznešený,

    veľký i úbohý,

    mám ťa rád.

     

     

    ČLOVEK (zo zbierky Hľadanie svetla)

     

    Kde sa tá sila rúti,

    či naozaj je slepá?

     

    V kruhu, kde horí cesta Mliečna,

    v dotyku smrti

    spieva

    túžba nekonečná.

     

    Chrobák tej túžby nemá.

     

     

    SLZA (zo zbierky Hľadanie svetla)

     

    Pomaly steká

    v žliabkoch tváre,

    až je z nej rieka

     

    vystupujúca

    po kapilárach srdca

    na končiare,

     

    kde horia

    svätojánske ohne dookola

    siahajúce na pohoria

    a všetko nečisté spaľujú

    až do popola.

     

    A opäť je tu slza,

    ohňovzdorný krištáľ,

    čo začala sa kĺzať

    v nevídanom jase,

    samozrejmá,

    zázračná

    a čistá.

     

     

    RADOSŤ (zo zbierky Hľadanie svetla)

     

    Sadíme stromy

    a potom trpezlivo

    čakáme na zázrak,

    keď začnú vyháňať lístie.

     

    Sme ako strom.

    Čo nedáme druhému,

    nebude naše.

     

     

    KAMENNÉ SRDCE (zo zbierky Hľadanie svetla)

     

    Kto sa cíti bez viny,

    nech prvý hodí kameňom –

    bude sa cítiť nevinný

    v srdci svojom kamennom.

     

     

    BÁJNA ZEM (zo zbierky Hľadanie svetla)

     

    Prší ako z rozostrieľanej strechy,

    za golier niekomu vždy zateká.

     

    Na bránu srdca bubnujú mínomety.

    Cesta je ďaleká.

     

    Hľadal som zem,

    kde slnko ustavične žiari

    a stále kvitne oliva.

     

    Našiel som bájnu zem,

    zem tisícich vôní a tvárí,

    lež všade videl som

    aj zatmenia.

     

     

    SVEDOMIE (zo zbierky Hľadanie svetla)

     

    Nezničiteľná membrána.

    Výsostne citlivá.

    Za slnečného dňa i v dusnom čase.

     

    Od rána do večera.

    Od večera do rána.

     

    V dobrom sa zrkadlí

    ako starostlivý gazda v plnom klase.

     

    V zlom prúde zase

    dymí sa a kúdolí,

    sa zarezáva do mandlí

    a skučí ako zviera.

     

     

    ÓDA NA ÚSMEV (zo zbierky Hľadanie svetla)

     

    Úsmev,

    ale najmä úsmev ženy

    prepáli každý pancier.

    Ten nežný,

    čo vychádza z dobrého srdca.

    Vyžarujúci teplo a svetlo,

    základ života.

     

    Je zakódovaný

    v každom lístku trávy

    i v každom kríku,

    v každom strome,

    čo vyháňa ešte lístie a kvety

    a vytvára korunu,

    v ktorej si prespevujú vtáci.

     

    Úsmev voňavej ruže

    je ako úsmev milujúcej ženy –

    v tajomných kruhoch roztáča Zem

    a približuje oblohu.

    Šťastím prekypujúci spev.

     

    Úsmev sestry vody,

    ktorá nás očisťuje

    a plným dúškom osviežuje,

    úsmev brata ohňa,

    ktorý je krásny,

    bujarý a večne mladý zároveň.

     

    Úsmev matky a dieťaťa,

    plný chvenia lásky a nehy,

    akoby ani nebol z tohto sveta.

    Iba ak zo strateného raja.

     

    Úsmev podanej ruky

    i každého dobrého skutku

    zapaľuje svetlo v duši človeka.

    Kde nie je svetlo,

    je tma.

    Ale bez svetla večne žiť nemožno.

     

    Preto tak magicky svietia milujúce oči.

     

    Zaujímavé,

    ale pekne usmievať sa môže

    i sestra smrť,

    keď sme si v živote

    opatrovali svetlo,

    ktoré sme dostali pri narodení.

    Táto smrť

    miesto kosy

    má úsmev milujúcej sestry.

     

    Úsmev brata slnka

    a úsmev sestry luny

    i všetkej krásy sveta

    málokto prevýši.

     

    Iba úsmev čistého

    a milujúceho srdca.

     

     

    ZLATÝ KĽÚČ (zo zbierky Zlatý kľúč)

     

    Krútime sa

    Kde by sme mohli objaviť

    Tie pravé dvere

    Ktorými sa vchádza

    K tajomstvám

    Kutíme

    A odhadzujeme

    Aj ochranné zábradlie

    I plášte vytvorené vekmi

    Božím dychom

    Pýcha nám zatemňuje oči

    Iba telom sa chceme predierať

    K jadru

    Telo však nachádza

    Iba telo

     

    Zlatý kľúč

    Ktorý nám otvára

    Tajomné dvere

    Má iba duša

     

     

    KATARZIA (zo zbierky Zlatý kľúč)

     

    Každý má škvrny

    Na svojom slnku v duši

    Každý aj zatmenie skúsi

    Kým príde k zenitu

    Tajomná brána

    Tomu sa otvára

    Kto túži po svetle

    Kto vzýva svetla jas

    Čo zhora prichádza

    Škvrny spaľuje

    V plameni pokánia

    Boh vždy sa zmiluje

    Hoc svieca dohára

    Svetlo

    Sa leje do duše

    Z plného pohára

     

     

    PO KTOREJ VYKROČIŤ (zo zbierky Zlatý kľúč)

     

    Prišla k nám sloboda

    Zrazu jak Boží dar

     

    Tisíc ciest zakvitlo

    Po ktorej vykročiť

     

    Kto cestu zmýli si

    Srdce si dobodá

     

    Na slnku slobody

    Zhorieť aj dar môže

     

    Ako si na uzde

    Udržať tátoše

     

    Čo letia o závod

    Cez skryté priepasti?

     

    Žiť bude

    Na slnku

     

    Prekvitať

    Jak vŕba pri vode

     

    Koho dar nezvedie

    Na cesty falošné

     

    Na šikmých chodníkoch

    Len bodľač porastie

     

     

    VÝŠKA NEBA ČI ZRADNÁ PRIEHLBEŇ? (zo zbierky Zlatý kľúč)

     

    Slnko slobody tak zrazu zažiarilo

    Až zdúpneli sme Je to pravda Je to sen?

    Snívali a dívali sa neprítomne nežne

    Výška neba či zradná priehlbeň?

    Vyhuplo slnko slobody lež páli ako blen

    Vonia jak semä spálené jak spráchnivená dreň

    Valia sa prúdy spenené tok rieky búri sa

    V koryte ohnivom vrie rozvodnená Torysa

    Dušu vír zalieva bláznivá povodeň

    Jak keď sa hrádze pretrhnú a rozmočí sa zem

     

     

    AKO SA NESTRATIŤ? (zo zbierky Zlatý kľúč)

     

    Sloboda prišla

    Ako blesk

    Až nás oslepila

     

    Nevieme čí sme

    Kam sa postaviť

    Aby sme boli svoji

     

    Otvára sa nám svet

    Ale doma sme zatiaľ cudzí

    Ešte sme nezapustili korene

    Vo svojom dome

     

    Vlastní nám utínajú hlavy

     

    Ako byť potom doma vo svete?

     

     

    MODLITBA ZA TÝCH ČO ZABLÚDILI (zo zbierky Zlatý kľúč)

     

    Modlime sa aj za tých

    Čo v štyridsaťročnom blúdení

    V komunistickej púšti

    Fatamorgánou vysneného raja

    Omámení

    Zablúdili

    A stali sa Ahasvermi

    Stratená loď bez kompasu

     

    Pane

    Daj aby sme boli k nim trpezliví

    Ako je trpezlivá dobrá mať

    K svojim márnotratným synom

    Ako je trpezlivý nebeský Otec s nami

     

    Daj

    Aby sme boli k nim trpezliví

    I keď v nich niet ešte sily

    Vrátiť sa domov

    S kvetmi

    Vykvitnutými v utrpení

    ___________________________


    ADVENT


    Vianoce idú – sviatky pokoja.

    Všetci už čakáme v blízkosti dvier,

    kedy sa tajomne zvečera otvoria

    a do duše zas príde pokoj, mier.


    Do duše príde Ježiško.

    Do duše, ktorá hľadá.


    Boh vždy je nalbízko

    tomu, kto si ho žiada.

     

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory