Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Životopis autora

    Táňa KELEOVÁ-VASILKOVÁ sa narodila 7. apríla 1964 v Chomutove (Česká republika). V rokoch 1980 – 1983 študovala na
    Táňa KELEOVÁ-VASILKOVÁ sa narodila 7. apríla 1964 v Chomutove (Česká republika). V rokoch 1980 – 1983 študovala na gymnáziu v Bratislave, v rokoch 1983 – 1987 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, odbor žurnalistika. Po štúdiách pracovala ako novinárka, od roku 1994 je spisovateľkou v slobodnom povolaní. Žije a tvorí v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Iné

  • Charakteristika tvorby

         Táňa Keleová-Vasilková sa rýchlo etablovala ako predstaviteľka tzv. ženskej literatúry. Úspech jej kníh –

         Táňa Keleová-Vasilková sa rýchlo etablovala ako predstaviteľka tzv. ženskej literatúry. Úspech jej kníh – meraný vysokými nákladmi a reedíciami – je pravdepodobne hybnou silou v tvorbe nových románových diel. Hrdinky i umiestnenia príbehov jej románov sú domáce, domácke, spisovateľka svoje ženské postavy projektuje do „obyčajných, každodenných rolí“(problémy v rodine, susedské vzťahy, postihnutie rodiny chorobou). Priamosť deja, priamočiarosť fabuly, ale aj živosť a aktuálna životnosť, to sú atribúty, ktorými si získava početné, verné čitateľky. V jej tvorbe nemožno hovoriť o pestrosti či inakosti textov. No ani okrídlené konštatovanie, že autor (hoci má početné tvorivé konto), píše po celý život len jednu knihu, tu neplatí. Na to chýba hlbšie autorské posolstvo, či filozofická ukotvenosť životnej zložitosti hrdinov a literárneho diela.

         Táňa Keleová-Vasilková stavila na premisu, že každý život vydá na román. Napokon, jednotlivé románové príbehy sa odvíjajú z postavenia hrdiniek ako žien – matiek v modifikáciách rodinného prostredia i vo vzťahových interakciách presahujúcich rodinný kruh. Životné variácie sa nedajú vyjadriť jednoduchou rovnicou; jej ženské hrdinky dosiaľ zastupujú rôzne povolania a rôznorodo skĺbené rodinné a ďalšie sociálne vzťahy. V jednej téme neraz vrství viacero motívov, témy sú aktuálne, priam bytostne sa dotýkajú mnohých čitateliek. Na ich palete nachádzame problematiku alkoholizmu žien, bezdetnosti i interrupcií, skúšky skutočných partnerských vzťahov, domáceho násilia a časté narušenia rodinných väzieb. Akcentuje sa v nich vrtkavosť šťastia (nielen jeho ideálu, ale aj v odvrátenej podobe náhlych úmrtí), no v žiadnej z kníh nechýba ideál dobrého človeka. Fabula je často tvorená epizodickým vrstvením príbehov jednotlivých postáv, spojených osobou hlavnej hrdinky. Mira Grochalová píše: „Mama pre Veroniku je dojímavým príbehom mladej ženy, ktorej okrem toho, že nemôže mať deti, život zobral všetky ilúzie o jej kedysi takmer ideálnom manželovi. Čitateľ s ňou prežíva všetky surové údery, všetky starosti i drobné radosti. Dialógy sú písané tak, že sa vynára pocit, akoby ste stáli len obďaleč, všetko pozorovali, ale najmä, máte chuť zasiahnuť.“ Autorka vie vycítiť aktuálny problém, stvárniť konfliktnú akciu i typológiu postáv, predovšetkým vo forme ich priamej komunikácie, dialógu. Recenzentka Antonia Bednáriková si všimla: „Ani v románe Okienko do snov nechýba „rozprávkový hrdina“ – človek s veľkým dobrým srdcom a nesmiernou schopnosťou empatie. (V Cene za nežnosť to bola láskavá teta, v Mame pre Veroniku dobrácka gazdiná, v Čriepkoch šarmantný výtvarník Vincent.).“ Tvorba T. Keleovej-Vasilkovej sa ešte nedostala pod odborný literárnokritický drobnohľad, napriek tomu, že jej každý rok pribudnú aj dva tituly. Autorka sa svojou pracovitosťou i čitateľskou obľubou stáva neodmysliteľnou osobnosťou našej súčasnej literatúry. Napokon, podobná nerovnováha v opatrnosti kritiky a bohatosti tvorby má svoj predobraz: Hana Zelinová nebola kritikou nikdy vysoko či pozitívne hodnotená, je však legitímnou a nezmazateľnou súčasťou slovenskej literatúry.

         Románové príbehy T. Keleovej-Vasilkovej naisto suplujú aj viaceré mimoliterárne funkcie komunikácie. Tie sa javia čoraz väčšmi ako nenaplnené, a tak predovšetkým v ženskej populácii typ románu, prezentovaný aj jej dielami, dopĺňajú aj funkcie spoločenské i sociálne. Navyše na pozadí prehlbujúcich sa sociálnych nerovností obyvateľstva vnímame aj takéto kontexty – saturovanie iných spoločenských aj individuálnych potrieb komunikácie a stotožnenia sa.

    Ľubica Suballyová

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Mama pre Veroniku (po česky 2001), Cukor a soľ (po česky 2006), Srdce v tme (po česky Srdce v temnotách 2010)
  • Monografie a štúdie o autorovi

    Autor neuved.: Táňa Keleová-Vasilková – Si ako slnko. Vpísala som do knihy svoj žiaľ... (+ video – rozhovor; audio – ukážka z knihy). In:

    Autor neuved.: Táňa Keleová-Vasilková – Si ako slnko. Vpísala som do knihy svoj žiaľ... (+ video – rozhovor; audio – ukážka z knihy). In: Pravda, 11. 10. 2016.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/407523-tana-keleova-vasilkova-si-ako-slnko/

    SZENTESIOVÁ, L.: Prázdna trinásta komnata (Táňa Keleová-Vasilková: Klamstvá). In: Knižná revue, 20, 2010, č. 1.

    MATEJOV, R.: Ženský zákon (Táňa Keleová-Vasilková: Rozbité šťastie). In: Knižná revue, roč. XIX, 2009, č. 8.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    ŤAPAJOVÁ, Elena: Nataša a fenomén čítavosti. Táňa Keleová-Vasilková: Nataša (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XVIII, 21. 5. 2008, č. 11, s. 5.

    MATEJOV, Radoslav: Od čiernej k ružovej. Táňa Keleová-Vasilková: Dúhový most (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XVII, 24. 10. 2007, č. 22, s. 5.

    BEDNÁRIKOVÁ, Antonia: Vôňa maminých Vianoc (Táňa Keleová-Vasilková: Modrý dom). In. Knižná revue, roč. XVI, 6. 12. 2006, č. 25, s. 5.

    MACHYTKA, Bohumil: Umelý kvet. Táňa Keleová-Vasilková: Kvety pre Lauru. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 122, 2006, č. 10, s. 104 – 106.

    -r-: Nový román Táne Keleovej-Vasilkovej (Ja a on). In: Knižná revue, roč. XV, 22. 6. 2018, č. 13, s. 2.

    BÍZIKOVÁ, M.: Zovretá vo vlastnom mlčaní (Táňa Keleová-Vasilková: Tichá bolesť). In: Knižná revue, 2004, č. 11, s. 4.

    -gro-: Slovenská Steelová (Táňa Keleová-Vasilková: Čaro všednosti). In: Knižná revue, roč. XIII, 6. 8.  2003, č. 16 – 17, s. 12.

    VASILKO, Michal – KELEOVÁ-VASILKOVÁ, Táňa: Klop, klop. Mami, môžem ťa vyrušiť? (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XIII, 19. 3. 2003, č. 6, s. 12.

    BEDNÁRIKOVÁ, Antonia: Vasilkovej ženy (Táňa Keleová-Vasilková: Okienko do snov). In: Knižná revue, roč. XII, 20. 3. 2002, č. 6, s. 5.

    BARANOVÁ, Barbora: Len zlý sen alebo Keď život občas zabolí (Táňa Keleová-Vasilková: Čriepky). In: Knižná revue, roč. XI, 8. 8. 2001, č. 16 – 17,  s. 11.

    JANÍK, B. – KELEOVÁ-VASILKOVÁ, T.: Táňa Keleová-Vasilková: Som rozkúskovaná vo svojich knihách. In: Národná obroda, zv. 12, 2. 8. 2001, č. 177.

    GROCHALOVÁ, M.: Príbeh zo života (Táňa Keleová-Vasilková: Mama pre Veroniku). In: Knižná revue, 10, 2000, č. 14 – 15.

    GROCHALOVÁ, Mira – KELEOVÁ-VASILKOVÁ, Táňa: Mám úžasnú radosť, keď píšem (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. X, 7. 6. 2000, č. 12, s. 12.

    MATEJOV, Radoslav: Smutnosmiešny (ženský) príbeh (Táňa Keleová-Vasilková: Cena za voľnosť). In: Knižná revue, roč. VIII, 7. 1. 1998, č. 1, s. 5.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Markantná snaha zobrazovať fakty precízne, do detailu, bez echa reflexívno-filozofických prvkov, svedčí o realistickom naturele autorky, súčasne

    Markantná snaha zobrazovať fakty precízne, do detailu, bez echa reflexívno-filozofických prvkov, svedčí o realistickom naturele autorky, súčasne to zvýrazňuje dynamickosť, a tým vo veľkej miere k sebe púta čitateľskú náklonnosť. Rýchly spád dokumentárnych motívov, funkčné predely, množstvo dialógov, postupnosť a gradovanie, a tiež neprítomnosť digresií, sú sprievodnou silou, ktorá v románe Cena za voľnosť vyúsťuje do konečného tvaru autenticity.

    Radoslav Matejov

    Zdá sa, že na Slovensku máme konečne pravú domácu Steelovú. Niekoho, kto dobre pozná našich ľudí, ich problémy, prostredie, v ktorom sa denne pohybujú. Kto ich starosťami doslova žije, rozumie im a vie brnknúť na tú pravú strunu... Nejde o „sladké“ romániky, kde sa všetko dobre skončí. Ide o príbehy zo života, ktorých sa denne stávajú stovky, ktoré sa nás týkajú i netýkajú, ale jednoznačne nimi všetci bez rozdielu žijeme.

    Mira Grochalová

    Táňa Keleová-Vasilková je dobrá rozprávačka a ľahko fabuluje príbehy našich súčasníčok, ktorých spoločným menovateľom je večná túžba po láske, ale rezonujú v nich aj aktuálne rodinno-spoločenské témy. Ženských autoriek, ktoré vsadili na žáner ženskej literatúry ako akejsi psychologizujúcej rozprávky pre súčasníčku, pribúda. Bez ohľadu na umelecké kritéria tu vyhráva fenomén čítavosti. A tou Táňa Keleová-Vasilková opäť vysoko boduje.

    Elena Ťapajová

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

         Všetky moje knihy spája spoločná myšlienka: ak nič neurobíš, nič sa nestane. Ak si so svojím životom

         Všetky moje knihy spája spoločná myšlienka: ak nič neurobíš, nič sa nestane. Ak si so svojím životom nespokojný, ak si nešťastný a len čakáš, kedy sa to konečne zmení, môžeš čakať večnosť... a nič sa neudeje. No ak niečo podnikneš, zabojuješ, určite ti to prinesie ovocie. Trebárs nie hneď, ale časom... Verím tomu. Rovnako verím aj vo vlastné sny. Nikto by sa nemal vzdávať svojich snov, a je jedno, či máš osemnásť alebo päťdesiat, sny sú vždy rovnako dôležité a poháňajú ťa dopredu. Sny, túžby, ciele, nazvi to ako chceš. A, samozrejme, myslím na tie dobré sny.

         Klamala by som, keby som tvrdila, že odjakživa som snívala o tom, že sa raz stanem spisovateľkou. Naopak, nikdy mi to ani len na um nezišlo. Moje sny neboli také odvážne a pravdupovediac ani ja. V pätnástich-šestnástich som chcela byť učiteľkou na základnej škole alebo vychovávateľkou v detskom domove. Moje predstavy sa zväčša spájali s prácou s deťmi. Až neskôr som zistila, že ma veľmi láka písané slovo a že mám k nemu blízko. Práve preto som sa prihlásila na žurnalistiku. No keď som sa zamestnala ako redaktorka, cítila som, že to nie je to pravé. Krátke útvary ma obmedzovali, nepovedala som nimi to, čo som chcela... A tak som sa časom dostala k písaniu románov.

         Bez písania si neviem život ani predstaviť. Je to niečo také dôležité ako moja rodina, moje deti, môj manžel a láska.

     

    *

         Myslím si, že ešte vždy dokážem čitateľky chytiť, pretože tie príbehy sú o nás, sú skutočné, sú ľudské a rozplačú, rozosmejú, je to ako náš život.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Panta Rhei Awards 2016 – Slovenská spisovateľka roka – 2. miesto Zlatá kniha (Cena vydavateľstva Ikar) za román Ranč u starého otca (2011)

    Panta Rhei Awards 2016 – Slovenská spisovateľka roka – 2. miesto

    Zlatá kniha (Cena vydavateľstva Ikar) za román Ranč u starého otca (2011)

    Platinová kniha (Cena vydavateľstva Ikar) za román Dva životy (2011)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    POZLÁTKA (úryvok)      „Mama.“      Ema sa trocha pomrví... a spí ďalej.

    POZLÁTKA (úryvok)

         „Mama.“

         Ema sa trocha pomrví... a spí ďalej.

         „Mama,“ ozve sa opäť, už naliehavejšie. Och, nie! Koľko je vlastne hodín? Otvorí oko... pol siedmej!

         „Vilma!“ zakričí z postele.

         „Je sobota, príde až o deviatej,“ ozve sa rozospato z Karolovej polovice.

         „Umriem,“ zanarieka Ema a skúša si sadnúť. Pred očami sa jej krúti celý svet a v ústach má hroznú chuť. Oslava trvala do pol tretej v noci, spala len štyri hodiny. Nevyhnutne by potrebovala ešte niekoľko hodín spánku. Potom osviežujúci kúpeľ a šálku kávy... skôr nebude schopná komunikácie, pozná sa. Zazrie na Erika, ktorý sa vyštveral na manželskú posteľ a spokojne sa usadil medzi rodičmi. No Karol je tiež tvrdý... ani jeden z nich nevníma synov rozkošný úsmev a ružové líčka. Na rozdiel od nich sa vyspal dosť a dobre... Ema sa opäť zvalí na posteľ a vtom jej dôjde, že Vilma tu predsa spala... Rýchlo berie malého na ruky a vychádza s ním zo spálne. Stretne sa s ňou rovno pred ich dverami. Podáva jej malého ako dajakú batožinu a bez slova sa otočí...

         „Ja som tu až od deviatej,“ prehodí Vilma a chce jej podať malého späť.

         „Nie,“ zavzdychá Ema. „To mi predsa nemôžeš urobiť!“

         „Prečo nie?“

         „Akože prečo?! Potrebujem sa vyspať!“

         „Ráno s ním bývaš ty.“

         „Ale nie dnes! Čo nechápeš?!“ už kričí a malý sa v sekunde rozplače. Od narodenia veľmi citlivo reagoval na hluk a krik... Ema zazrie na Vilmu, akoby za to mohla ona... „Hneď ako sa vyspím, môžeš odísť. Nemusíš tu byť do štvrtej. Okej?“ dodá zmierlivo, a keď Vilma prikývne, s úľavou si vydýchne.

         V spálni sa zvalí na posteľ a v momente opäť zaspí.

         Zobúdza ju horúčava a vtáčí spev za oknami. Budík ukazuje pol dvanástej. Slastne sa povystiera a svižne vyskočí z postele. Cíti sa čulá, akoby ani žiadna oslava nebola... Ale sa vydarila, pomyslí si spokojne a podíde k veľkému oknu. Odhŕňa marhuľový záves, otvorí okno a nadýcha sa čerstvého vzduchu. Je už riadne horúco. Najradšej by už dnes vypadla niekam k moru, Karol však musí dokončiť dajakú objednávku a skôr ako o dva týždne voľný nebude. Zvykla si už na to, v prvých rokoch manželstva jej to však veľmi prekážalo. Nemával dovolenku tak ako iní ľudia, mával len voľno. Je síce pravda, že potom mohol byť doma aj niekoľko týždňov, záviselo to len od neho, no aj tak si na to musela zvyknúť. Niekedy pracuje aj cez sviatky a cez víkendy... a to jej vôbec nebolo po vôli. Ako bytový architekt sa Karol vynikajúco osvedčil, teraz patrí medzi najvyhľadávanejších v Bratislave. Jeho klientelu tvorí smotánka mesta... a vlastne aj on sám už roky medzi ňu patrí. Aj ja, pomyslí si Ema a cíti, ako ju napĺňa zvláštny pocit. Je ako droga, opantáva ju a o jeho skutočnosti sa musí opäť a znova presviedčať. Kamkoľvek príde a predstaví sa, má otvorené dvere. Nádhera!

         Posadí sa pred toaletný stolík a pozorne si kontroluje tvár. Má trocha opuchnuté oči, inak vyzerá sviežo a pekne ako vždy. Krása je pre ňu dôležitá, podstúpila by pre ňu čokoľvek. Obklopuje sa krásnymi ľuďmi aj vecami, nič iné nie je pre ňu také dôležité a podstatné. Ustavične zabúda, že iní ľudia môžu mať iné kritériá hodnôt a krásu zvyčajne berú ako niečo navyše... Nechápe ich. Pre ňu je krása nevyhnutnosť. Keď sa narodil ich syn, jej prvá otázka znela: „Je pekné?“

         „Akože čo?“ spýtal sa lekár a v hlase mal údiv.

         „Moje bábätko, predsa.“

         „Je to zdravý chlapček,“ odvetil jej vtedy a ona, napriek vyčerpaniu a bolesti, škrípala zubami. To ju nezaujímalo! Pýtala sa predsa na niečo iné!

         „Fajn,“ prikývla. „A je pekný?“

         „Krásny,“ odvetil za lekára Karol, ktorý bol pri pôrode a presne vedel, čo chce jeho manželka vedieť. Čo sa týka jeho prítomnosti v pôrodnej sále, Eme to nebolo veľmi po vôli, nechcela, aby to videl... podľa nej to nebol pekný pohľad, no Karol na tom trval... a ona vedela, kedy treba ustúpiť. Pôrod ich dieťaťa bol jednou z takých záležitostí...

         V kuchyni, kde kuchárka už dokončuje obed, pozostávajúci hlavne zo zeleniny a z kuracieho mäsa, si Ema z chladničky vyberá fľašu minerálky a poberie sa na terasu. Potrebuje si zapáliť...

         „Klára, môžete mi priniesť na terasu kávu?“ osloví staršiu ženu, ktorá pre nich pracuje už roky. Vlastne od začiatku ich spoločného života... Vtedy ešte žili s Karolom v panelákovom trojizbovom byte s malou kuchyňu a neznesiteľnou predsieňou. Nenávidela to tam, bola však netypicky trpezlivá, pretože vedela, že to nebude dlho trvať a ich dom snov bude dokončený. Karol ho začal stavať ešte pred svadbou...

         „S medom a kvapkou citrónu?“

         „Presne tak,“ usmeje sa a mizne z kuchyne. Pachy dusenej zeleniny jej dvíhajú žalúdok, jasný znak, že včera večer viac vypila.

         Na prahu zostáva zarazene stáť. Obrázok, ktorý zbadá, sa jej zadiera pod kožu... sama nevie prečo. Karol sedí v prútenom kresle a číta si noviny, tak ako vždy v sobotu ráno, obďaleč na rozloženej deke sa hrá Vilma s malým Erikom. Smejú sa, rozprávajú... A Vilma vyzerá zasa ako zvyčajne, strapatá a neupravená, vyžaruje z nej niečo, čo si Ema doteraz nikdy nevšimla. Akási radosť, šťastie... Hlúposť, pomyslí si Ema vzápätí. Aký by už ona mala dôvod na šťastie? Bezdetná, tridsaťtriročná vdova... úžasné terno, naozaj. Nikto si jej príchod nevšimol, ona na seba neupozorní.

         „A čo hovoríš na včerajšiu oslavu?“ počuje Karola, ktorý zatvára noviny a rozpráva sa s Vilmou, akoby to bola jeho stará priateľka alebo čo. Koľkokrát som mu hovorila, aby sa nezhováral s naším personálom ako so svojou rodinou? zúri v duchu Ema, ani sa však nepohne. Ale nie, on na mňa vôbec nedbá a so všetkými vychádza dobre, priateľsky. Dokonca aj s tou mladou vyžlou, čo nám sem chodí dva razy za týždeň upratať... a hádže na Karola nevinné pohľady. Čo si myslí?! Že som slepá?!

         „Príliš veľa ľudí na môj vkus,“ povie úprimne Vilma a odhŕňa si pramienok hnedých vlasov z čela. „Ale bolo veselo, nie?“

         „To bolo,“ prikývne Karol. „No s tým počtom máš pravdu. S niektorými ľuďmi som sa ani nestihol porozprávať. Ema však trvala na svojom.“

         Vilma sa len usmeje a podáva loptičku Erikovi.

         „Škoda, že si nezostala chvíľu dlhšie,“ pokračuje Karol a odpije si z čaju. Vilma sa okolo desiatej na večierok ešte vrátila. Malý tvrdo a spokojne spal, a tak jej nedalo, aby nevyužila príležitosť vidieť veľký svet, ako si v duchu vravela. Cítila sa tam však zbytočná a navyše, pobudla teda len necelú hodinku a potom sa vrátila do detskej izby. Tam sa cítila vítaná a bezpečne. Erikov pravidelný dych ju čičíkal ako uspávanka a čoskoro zaspala.

         „Nikoho som nepoznala,“ pokrčí plecom, Karol sa zasmeje.

         „Poznáš predsa mňa. A Emu.“

         „Hovoríte o mne?“ Ema vchádza s úsmevom na terasu, za pätami jej ide Klára so šálkami kávy.

         „Dobré ráno, spachtoš,“ víta ju Karol, a keď si prisadne do kresla vedľa neho, pobozká ju na líce.

         „Dobré. Vilma,“ obráti sa k pestúnke, „môžeš už ísť. Uvidíme sa v pondelok o deviatej.“

         Karol na ňu zarazene pozrie, niečo v jej tóne sa mu nezdá, úsmev sa mu však nevytratí z tváre. „Vidím, že Klára priniesla tri kávy. Predpokladám, že jedna je pre Vilmu,“ prehodí, akoby Emu nepočul.

         „Áno,“ usmeje sa Klára, ktorá si Vilmu od chvíle, ako vstúpila do tohto domu, veľmi obľúbila a stali sa z nich, napriek vekovému rozdielu, dobré priateľky a chránenkyne Erika, ktorého svojím spôsobom ľutovali. Obe sú totiž presvedčené, že dieťa potrebuje predovšetkým mamu... „A nezabudla som ani na ľahké raňajky, ani jedna ešte neraňajkovala,“ doloží.

         Emine oči pichajú a ústa sa na okamih skrivia zlobou. Vytiahne zo župana škatuľku cigariet a zapáli si. „Neuvedomila som si to,“ zahlási tónom malého dieťaťa, ktoré bolo bez príčiny pokarhané, a žiarivo sa usmeje.

         „Radšej pôjdem,“ Vilma vstáva z deky a ospravedlňujúco sa pozrie na Kláru, ktorá pre ňu chystala raňajky zbytočne. „Mám... už program.“ Na nič nečaká, Erikovi dáva ľahký bozk na temeno hlavy, Emu aj Karola pozdraví a mizne spolu s Klárou vo vnútri domu.

         Na terase zostáva zarazené ticho.

         „Bola si nepríjemná,“ povie po chvíľke Karol. „Nerozumiem prečo. Je to hotový poklad.“

         „Nechcela som,“ namietne Ema zľahka. „Myslela som to dobre. Je už naozaj veľa hodín, určite má niečo naplánované.“

         „Fajn, nechajme to tak,“ prikývne Karol a berie si odložené noviny.

         „Čo dnes podnikneme?“ spýta sa Ema a zapaľuje si ďalšiu cigaretu.

         „Dnes?“ začuduje sa Karol. „Budeme sa venovať malému a odpočívať.“

         Ema chce odporovať, no napokon prikývne, napriek tomu, že si vie predstaviť aj zábavnejší program. Necíti únavu ani chuť robiť ťap-ťap-ťapušky Erikovi. No, veď víkend netrvá večne, pomyslí si. Vydržím to.

         V pondelok ráno ich oboch zobúdza malý Erik. Zvykli si spoliehať sa na neho a budík si nenastavujú. Pocikaný a hladný si vyžaduje pozornosť.

         „Hneď som pri tebe,“ rozospato mumle Ema a stúli sa ku Karolovi. „Musíš ísť dnes do práce?“

         „A to je čo za otázka? Dobre vieš, že musím.“

         „Mohli by sme si urobiť dajaký program...“

         „Ema,“ preruší ju a v hlase sa mu mihne podráždenie, „v sobotu si ma napokon vytiahla na plaváreň a včera sme až do večera labzovali po meste. To ti naozaj nestačilo?“

         „Uhádol si. A potom, to bolo s Erikom.“

         „Niekedy mám pocit, akoby ti prekážal,“ skusmo na ňu pozrie a vstáva z postele. Berie malého z postieľky a položí ho vedľa Emy. „Želám vám obom dobré ráno,“ usmeje sa na malého a mizne v kúpeľni.

         Ema za ním zarazene hľadí. Prekáža! Samozrejme, že mi niekedy prekáža! Obmedzuje moju slobodu, diktuje mi, čo mám a nemám robiť. Napríklad teraz... chcem ešte spať, a nemôžem. S nechuťou sa obráti k malému a vyzlieka mu precikanú plienku.

         „Lež, maminka ti prinesie mliečko.“

         V kuchyni je ticho a prázdno, Klára chodieva až okolo desiatej. Raňajky pripravuje Ema, nie však vždy, podľa toho, či má Karol chuť jesť, alebo nie. Ona neraňajkuje. Zarobí sušené mlieko do fľaše a ponáhľa sa naspäť do spálne.

         „Erik, čo si to urobil?!“ skríkne vo dverách a malý sa v okamihu rozplače. Očká má vydesené, líčka červené. „Pozri, čo si urobil?“ vykrikuje Ema ako zmyslov zbavená a capne malého po holom zadočku. Erik sa rozplače ešte hlasnejšie... a ona sa k nemu pridá.

         Takto ich nájde Karol. „Čo sa stalo?“

         „Si slepý alebo čo?“ vyletí naňho rozzúrene Ema. „Rozbil moju obľúbenú vázu!“

         „Neraz som ti povedal, že máš veci z Erikovho dosahu odložiť niekam vyššie. On za to nemôže, bol len prirodzene zvedavý.“ Dvíha malého na ruky a tíšivo sa mu prihovára. „Neboj, to bude dobré, maminka sa len trocha rozčúlila.“

         Ema, trasúc sa od zlosti, naňho nepriateľsky zazerá: „Neviem prečo, ale niekedy mám pocit, že ho máš radšej ako mňa.“

         „To je tvoj problém, Ema,“ povie pokojne Karol a usadí Erika naspäť na ich manželskú posteľ. „Mala by si však vedieť, že mi veľmi prekáža, keď naňho kričíš. Uvedom si, že má len niečo vyše roka! Je to ešte bábätko...“

         „Ušetri ma tejto tvojej kázne a vypadni!“ zavrčí Ema, dáva malému fľašu do rúk, potom sa opäť obráti ku Karolovi: „Celý deň tu nie si! Nevieš, aké je to s ním niekedy ťažké.“

         „Ak sa nemýlim, o hodinu príde Vilma a ty budeš mať od neho pokoj až do piatej. Medzitým bude dva razy spať. To ťa naozaj tých pár hodín s vlastným synom až tak veľmi zaťažuje?“

         Ide do tuhého, pomyslí si Ema a v tej chvíli skrotne. Nechce sa s ním hádať, a už vôbec nechce, aby si o nej myslel to, čo pred chvíľkou vyslovil. Dobre si uvedomuje, ako Karol Erika miluje. Čakal naňho celé roky... „Prepáč, nemala som naňho tak vyletieť,“ usmeje sa a postaví sa na špičky, aby mu mohla dať bozk.

         „Jemu sa ospravedlňuj, nie mne,“ zašomre Karol, no hnev z neho vyprcháva ako šibnutím čarovného prútika, Ema to vidí v jeho očiach, zakýva Erikovi a odchádza.

         „Kedy prídeš?“ vybehne za ním Ema.

         „Neviem presne, zavolám ti. Pekný deň.“

         „Aj tebe.“

         V kúpeľni vyberie zo skrinky metlu a lopatku a pozametá črepiny. Potom vhupne naspäť pod prikrývku. Erik dopil mlieko, Ema položí pred neho obrázkové leporelá: „Čítaj si, maminka si ešte chvíľu zdriemne.“ Vníma jeho bľabot a o chvíľku sa jej zatvárajú oči... Keby toto videl Karol, zabije ma, pomyslí si na hranici spánku a potuteľne sa pousmeje. Ešte stále som sebe samej paňou ja. A nedovolím, aby to bolo inak, aby ma ktokoľvek obmedzoval... ani Karol, ani Erik, na to sú obaja krátki.

     

    MODRÝ DOM (úryvok)

         Stará pani sedí v hojdacom kresle a mierne sa kolíše. Kreslo občas zavŕzga, inak je v izbe celkom ticho. Klbko kamsi zaliezol, nepočuť jeho spokojné odfukovanie, a oheň v peci tichučko praská ako vetvičky pod nohami srnky. Odjakživa ju fascinoval... lenže dnes dáva prednosť pohľadu z okna. Vábi ju, rovnako ako spomienky... Sedí, nohy má prikryté modrou vlnenou dekou, trocha jej je chladno, vie, že na vine sú jej nohy, v poslednom čase ich máva ľadové ako cencúle, nepomáhajú ani hrubé ponožky, ani teplé vlnené papučky, ktoré jej uplietla Janka... Pozoruje snehové vločky za oknom. Veselo tancujú svoj rituálny tanec, prišli ako na zavolanie, v predvečer Vianoc, a ako vždy, už od čias, keď bola malým dievčatkom, vtiahli ju do svojho sveta. Nemusí vyjsť na dvor, i tak cíti ich chlad, ľahkosť a zázračnosť. Sú ako roztancované malé víly, vrtia sa vo vetre a potom tíško dopadajú na zem, kde skončia svoju púť. Žijú len krátko... tak krátko, a napriek tomu ovplyvnia svet okolo seba. Platí to už večnosť... a na tom sa nikdy nič nezmení. Deti pri pohľade na bielu krajinu výskajú nadšením a vyťahujú sánky, romantici vybehnú von a nechajú si vločky dopadnúť na tvár, chcú pocítiť ich chladivú jemnosť, starší ľudia frflú, že sa vonku šmýka a je to pre nich nebezpečné, a šofér i nadávajú, pretože sneh prináša len problémy. V Betke sa mieša dieťa s romantikom, a keďže sa jej nechce vybehnúť von, veď aj tak bude musieť o chvíľu vyvenčiť Klbka, len tak sedí a pozoruje ich tichý tanec. Vie, že by mala vstať a začať čosi chystať, veď čas uteká a onedlho bude chalupa plná smiechu a kriku, no nemôže... aspoň chvíľu nie. Premohli ju spomienky... tak ako už večnosť, ako päťdesiatpäť rokov, vždy sa pri pohľade na vločky zasníva a teraz už aj spomína. Je plná známej bolesti, no vie, že o chvíľu prejde... už sa zmierila. S Ľubošom sa brali pred päťdesiatimi piatimi rokmi, ona mala dvadsaťdva a on o štyri roky viac. Svadobné zvony vyhrávali nielen po celom mestečku, ale aj v jej srdci. A snežilo, husto a krásne, rovnako ako dnes. Bolo to tak dávno... no ona si pamätá na ten deň celkom jasne, akoby sa to stalo len včera. Ľúbila Ľuboša z celého srdca a už sa nevedela dočkať, kedy sa ich životy spoja... kedy budú svoji. Vonku snežilo a krajina navôkol akoby bola vymaľovaná bielym štetcom nevinnosti a krásy. Rovnaká bola ona... nevinná, krásna a ľúbiaca, odetá do bielych jednoduchých šiat, ktoré jej ušila mama. Vnútri rozochvená, navonok pokojná... na rozdiel od Ľuboša, ktorý si nervózne mädlil dlane a chcel, aby to už bolo za nimi... Znervózňovali ho davy, najradšej by bol s ňou už sám... Dočkal sa. Od ich svadobného dňa prešlo už vyše pol storočia... a všeličo sa zmenilo. Svet vonku nadobudol iné dimenzie a rozmery, no ten vnútri... ten zostával rovnaký. Láska nepodlieha tlaku zvonka ani jeho chaosu a rýchlosti... láska, tá je stále rovnaká. Postupom času sa len menia jej vonkajšie prejavy... V očiach starej panej sa zalesknú slzy... Prežili sme spolu hodnotný život. A ľúbili sa do poslednej chvíle... až kým mi ho anjeli nezobrali k sebe.

         Bolo to presne pred dvoma rokmi... deň pred Vianocami. Čakali svoje deti a vnúčence, a preto už od začiatku adventu chystali Vianoce. Mal ich byť plný dom... malo prísť desať detí. Vždy ich volala deti a bolo jedno, či ide o jej vlastné, alebo o zaťov, nastávajúcu nevestu či vnúčatá... pre ňu to boli jednoducho deti. Ešte sa len učili životu... životu bez jej ochranných krídel. No vždy boli prepletení s tým jej... Rady sa vracali domov, nadýchali spomienok, oddýchli si, načerpali silu ísť ďalej... Oni s manželom zostávali v modrom domčeku sami, no nikdy nie nadlho. Deti sa sem často vracali a ona ich zakaždým vítala s otvorenou náručou... Rovnako to malo byť pred dvoma rokmi. S Ľubošom pobehovali po dome ako dvaja škriatkovia, ona piekla, on údil klobásky a mäso, v neďalekom meste kupovali darčeky a po večeroch ich balili do vianočných papierov... a tešili sa na Vianoce. Lenže osud to chcel inak a zasiahol v tej najnevhodnejšej chvíli. Deň pred Vianocami! A pritom obaja tak Vianoce milovali! Hrávali sa na usilovných vianočných anjelikov a opájali sa každou chvíľou adventu.

         Pamätá si na to ako dnes... a nebolo by dňa, keď by sa jej ten obrázok nevracal. Rozoberá ho do detailov, usiluje sa prísť na to, kde sa stala chyba... a či sa tomu nedalo zabrániť. No ako to mohla predpokladať? Bol to ich predvianočný deň... a niektoré rituály sa na ňom za celého pol storočia nezmenili. Ona vyzdobovala domček, v každej izbe to voňalo smrekovými vetvičkami ozdobenými medovníčkami, ktoré sama piekla a zdobila bielkovou penou už od Mikuláša, pripravovala zemiakový šalát a varila kapustnicu, pretože odstáta lepšie chutí, a Ľuboš chystal drevo, aby ho mali na sviatočné dni dosť. V tej osudovej chvíli boli vonku obaja – ona zametala sneh spred domu, Ľuboš rúbal drevo... Dohovárala mu, že nemusí, že stačí, ak narúbané nanosí dovnútra, že aj Maroš pomôže... nie, on trval na svojom.

         „Potrebujem trocha pohybu,” usmial sa a žmurkol na ňu, tak ako to robieval celých päťdesiatpäť rokov.

         „Tak sa poď so mnou prejsť,” navrhla mu. Snehové vločky jej padali na šál, ktorý mala obkrútený okolo hlavy, sneh jej vŕzgal pod čižmami a krajina lákala na krátku prechádzku. Už videla, ako si po návrate uvaria sladký čaj s rumom a zasadnú ku krbu... Milovala sneh... veď práve on ich pred rokmi spojil. Pre oboch mal zvláštnu príchuť a vôňu.

         „O chvíľku, Betuška, len narúbem zopár polien. Dobehnem ťa.”

         Vedel byť tvrdohlavý ako mulica, no ona tiež, nie raz sa preto pochytili, ale to už k životu patrí. Láska bez hádok je ako korenie bez jedla... Verili tomu, pretože ich udobrovanie bolo vždy zázračne sladké...

         „Ako myslíš,“ zamrmlala a vydala sa smerom k bránke. Zrazu začula za chrbtom výkrik... otočila sa a videla, ako Ľuboš padá k zemi. Držal sa za srdce a v očiach mal začudovanie... Pripadalo jej to, akoby zastal čas... ako v spomalenom filme. Bežala k nemu... len pár metrov, pár metrov cez ťažký biely sneh... a kým dobehla, ležal na zemi... Už bol mŕtvy. Odišiel od nej bez jediného slova na rozlúčku... bez dotyku, bez... čohokoľvek. Odišiel bez upozornenia a rýchlo... odišiel tak, ako sa k nej pol storočia vracal. Nevedela to pochopiť... nevedela sa s tým zmieriť. Bol zdravý ako repa... iste, bolievali ho kríže a ráno mával stuhnuté údy, ale veď mal sedemdesiatdeväť rokov, mal na to právo... inak bol však zdravý. A zrazu mu zlyhalo srdce. Nadobro... bez možnosti nápravy. Zavolala sanitku, ale lekár konštatoval už len smrť. Vedela to... napriek tomu dúfala, že sa s tým ešte dá niečo urobiť... nejako to zmeniť. Nechcela prijať pravdu...

         „Vieš, Betuška, tvoj problém je v tom, že nevieš prijať pravdu,” vravieval Ľuboš. „Máš v hlave a v srdci svoj svet a na zlo, hnev a nenávisť v ňom nie je miesto. Lenže život prináša aj to... spolu s bolesťou. Si múdra žena, naučíš sa to... a zmieriš sa s tým.”

         „S nenávisťou a bolesťou?!” zazrela naňho zakaždým, keď na to prišla reč. „To by som nebola múdra, môj milý, ale parádne hlúpa! No a pochybujem, že by si si zobral hlúpu ženu,” uzavrela.

         Tento rozhovor, v miernych obmenách, sa opakoval donekonečna... a obaja vedeli, že každý z nich má svoju pravdu.

         A teraz sa mala zmieriť s tou bolesťou, ktorá jej trhala srdce na kúsky a nedovoľovala dýchať... Zavolala deťom a oznámila im, aby na Vianoce nechodili... až na pohreb. Márne ju prehovárali... márne prosili, že bez nej to nebudú Vianoce, bez nej a staručkého domu, ktorý dýcha spomienkami a v noci nimi ožíva... srdce sa jej zatvorilo, nič z toho nepočula. Chcela byť so svojím smútkom sama... bez detí. Milovala ich, boli súčasťou jej tela i duše, ale Ľuboš... ten bol začiatkom jej života, patril k nej... a ona k nemu. Boli k sebe pripútaní nielen láskou, ale aj prežitými rokmi, spomienkami, prítomnosťou a plánmi na budúcnosť... Teraz ich osud niečo rozdelilo... a ona potrebovala čas, aby sa s tým naučila žiť... Tie Vianoce, minulé Vianoce, ani nezdobila stromček. Nevarila, nechystala... neurobila nič. Sedela v tme a tichu a oplakávala život, ktorý sa skončil. Bol to dobrý život... a zrazu, v jednej jedinej sekunde jej z neho zostali len spomienky... Vedela, že už nikdy nič nebude také, ako kým Ľuboš žil. Nemýlila sa... a ako sa míňali mesiace po jeho odchode, učila sa novému životu. Životu na samote, obklopená šumom stromov a spomienkami...

         Spoza dvere sa ozve štekanie. Stará pani zo seba zhode deku a pomalým krokom prejde k dverám.

         „Klbko, ja som ťa tu zatvorila!” Zohne sa k nemu a pohladká ho. „Prepáč, nechcela som... Chceš ísť von, však? Viem, viem... počkaj, len si na seba prehodím kožuštek, obujem čižmy a môžeme ísť. A keď sa vrátime, pustím sa do kapustnice a šalátu. Najvyšší čas, veď onedlho bude večer. A zajtra prídu deti...“

         Vychádzajú von. Husto sneží a krajina navôkol sa obliekla do tmy. Na priedomí je však rozsvietené. Holé stromy vrhajú na biele pozadie tmavé tiene, svetlo sa v snehu triešti na milión zlatých hviezdičiek. Vyzerá to čarovne... Stará pani a pes sa brodia hlbokým snehom, ona kráča pomaly a opatrne, aby nespadla, Klbko okolo nej skáče a váľa sa v snehu... nad hlavami im tancujú snehové vločky a tíško šepkajú o Vianociach...

         Na Vianoce sa narodila Zlatica. Na Vianoce pred päťdesiatimi štyrmi rokmi. Neuveriteľný čas... neuveriteľné množstvo rokov, mesiacov, týždňov, dní... Prvorodená dcéra. Ľuboš spočiatku básnil o synovi, ale ako sa Betka rozrastala do šírky a bola čoraz spomalenejšia a ubolenejšia, začínalo mu to byť jedno. Hlavne, aby boli obaja v poriadku, vravieval, manželka i dieťa. Malá sa narodila v malej izbietke pri kuchyni a pri pôrode okrem jej mamy pomáhala pôrodná babica. Ľuboš s otcom stáli na priedomí a zahrievali si vnútro aj skrehnuté ruky slivovicou. Detský plač sa ozval o piatej, keď sa krajina zahalila plášťom tmy. Dievčatko ako maľované... s nádhernými zlatistými vláskami a zelenkavými očami, ktoré zdedila po svojej mame. S menom neváhala ani chvíľu... a dievčatko podľa jej výberu pokrstili Zlatica.

         Stará pani sa brodí snehom a priviera oči... akoby si chcela privolať späť tú chvíľu. Netrvá jej to dlho... a pred očami sa jej vykreslí tvárička malého bábätka s drobným noštekom a pästičkami ako veľké gaštany. Vidí aj Ľubošovu tvár... zjemnela, oči sa mu naplnili radosťou a pýchou. Malej Zlatici dal polovicu svojho srdca... a nikdy sa na tom nič nezmenilo. Ako deti pribúdali, dával im už len čiastky zo seba... najviac dostala Zlatica. Možno preto bola vždy taká... vyrovnaná. Zmierená s osudom a spokojná. Až príliš, pokrúti hlavou stará pani a zvrtne sa. Je čas vrátiť sa späť...

         Zlatica naplnila ich malý dom smiechom a radosťou. Bola hravá a veselá, vždy jej boli plné kúty. Vtedy po prvý raz začali s Ľubošom uvažovať o tom, že by sa mali aj s malou presťahovať do svojho. Lenže – kam? Po svadbe žili v dome jej rodičov a Betka pomáhala mame so starostlivosťou o starú, chorú babku. Starenka mala osemdesiatpäť rokov a bola celkom odkázaná na pomoc druhých. Pamäť jej však slúžila neuveriteľne dobre. Večne všetkých zabávala príbehmi zo svojej mladosti... a všetci ju vďačne počúvali. No museli ju nielen kŕmiť, ale aj prebaľovať a kúpať... neustály kolotoč povinností, ťažší, ako keď sa vrtíš okolo malého decka. Babka vedela byť riadne náročná a ufrflaná, jednoducho, nebolo to s ňou ľahké. Dom mal len dve izby a veľkú kuchyňu, v ktorej spávala babka. Otec s mamou mali menšiu izbičku a Ľubošovi s Betkou a Zlaticou dali tú väčšiu. Predpokladali. že mladá rodina sa bude rýchlo rozrastať. No i bez ďalšieho dieťaťa ich bolo v dome dosť... Betka však cítila, že jej mama by po ich odchode bola nešťastná... zostala by v dome s chorou babkou a otcom, ktorý mal radšej slivovicu ako svoju rodinu. Nebol zlý, len... večne opitý. Bľabotal a pil, pil a bľabotal, večer čo večer... až kým neodpadol. Potom ho mama s Ľubošom preniesli do postele a Betka mu vyzúvala čižmy. Keby odišli, mama by na všetko zostala sama... a to nemohla dopustiť. Svoju mamu nadovšetko milovala. Bola to drobná, krehká žena, Betka bola od nej takmer o hlavu vyššia, a veľa šťastia si v živote neodtrhla. Po Betke porodila ešte dvoch synov, ale ani jeden z nich sa nedožil svojich prvých narodenín. Betka za bračekmi dlho žialila... a svojím spôsobom žiali dodnes. Vie, že jej život by bol ešte bohatší... a ich rodina ešte väčšia. Život dáva aj berie, vravievala babka... a Betka až s pribúdajúcimi rokmi pochopila, že mala pravdu. Hlavou múr neprerazíš. A potom, naozaj nemali kam ísť. Ľuboš bol učiteľom a do neďalekej Myjavy každý deň dochádzal – niekedy pešo, niekedy autobusom. Ideálne by bolo bývať v meste, lenže o voľných bytoch nevedela. A ani Ľuboš, lebo v opačnom prípade by už bol balil kufre. Hnevalo ho, že cestovaním do mesta stráca čas, a stávalo sa, že z rozličných prečin chodieval domov pešo... na autobusy sa v tom čase ešte nedalo spoľahnúť.

         Malá Zlatka sedávala na priedomí a trpezlivo vyčkávala na otcov návrat. Keď vrzla bránka, rozbehla sa mu naproti až k drevenému plotu.

         „Ocko'“ vešala sa naňho. Ovíjala mu drobné rúčky okolo krku a bozkávala ho na líce. „Škriabeš!”

         Pozorovala som ich dverí kuchyne... ako sa blížia k domu a rozprávajú sa... a vedela som, že nič krajšie na svete nejestvuje. Boli mojou súčasťou... rozjasňovali mi každučký deň.

         Kým bolo vidno, častokrát sa chodievali prejsť na neďaleké pole... všetci traja. Pozorovali západ slnka a potom sa ruka v ruke vracali domov... za povinnosťami. Bolo treba pripraviť večeru, obriadiť babku, spratať, zašívať... Vždy bolo čo robiť. Ale polhodinka po návrate Ľuboša z roboty patrila len im trom.

         Bol to šťastný čas, zamrmle Betka, keď otvára bránku a poberie sa k domu. Neuveriteľne šťastný čas... boli sme zdraví, zaľúbení a mladí, mali sme krásne a milé dieťa... čo viac sme si mohli priať?

         Vojde s Klbkom do kuchyne, otrasie zo seba sneh, vyzlečie si kožuštek a prejde do špajzy. Vyberá z nej kapustu a údené mäso. V kuchyni dá najskôr do veľkého hrnca variť mäso a kapustu, a keď je to polomäkké, pridáva sušené hríby, cesnak a bobkový list, premieša a prikryje pokrievkou. Do pece priloží hrubé poleno, aby dlho vydržalo, potom si postaví variť vodu na čaj a vracia sa do špajzy, kde z veľkej škatule vyberie zopár vanilkových rožkov.

         „Ja viem, že Vianoce sú až zajtra,” vysvetľuje Klbkovi, ktorý vrtí chvostíkom a obšmieta sa jej okolo nôh, „ale ja som už stará, a tak nemusím držať pôst. V tom je výhoda staroby,” pokýva hlavou a naloží si zopár rožkov na malý tanierik. Privonia k nim... a ich vôňa ju na chvíľku opäť vtiahne do minulosti. Vanilkové rožky odjakživa patrili medzi jej najobľúbenejšie vianočné pečivo. Mamička ich piekla z lieskových orieškov, mali výbornú chuť a rozplývali sa na jazyku. Lieska im rástla za plotom, takže si tento luxus mohli dovoliť. keď som bola malá, mohla som mať tak štyri roky, piekla som spolu ňou. Zasvätila ma do tajov a malých fígľov ako piecť vianočné pečivo, aby vydržalo chrumkavé až do Troch kráľov. Keď som už bola vydatá, prevzala som velenie nad pečením... a mama mi len pomáhala. S úžasnou trpezlivosťou vykrajovali anjelikov, šuľkali malé rožky, ozdobovali medovníčky... Kuchyňa voňala Vianocami už začiatkom adventu... a na tom sa dodnes nič nezmenilo. Ľuboš sa rád okolo nej obšmietal, miloval vôňu škorice a vanilky, a občas niečo nenápadne uchmatol z taniera... vždy sa tvárila, že nič nepostrehla. Vianočné pečivo sa u nich doma mohlo jesť až po štedrovečernej hostine.

         V kuchyni si zalieva mätový čaj, necháva ho chvíľku vylúhovať, osladí si ho medom a posadí sa za veľký dubový stôl. Ako každý deň niekoľkokrát, aj teraz prejde dlaňou po jeho povrchu... ten stôl má už deväťdesiat rokov. Patril mojim rodičom... a keď odídem za Ľubošom, zdedia ho moje deti. Možno oň nebudú stáť... možno ho vymenia za nejaký nový, fajnovejší... Táto myšlienka zabolí, rýchlo ju od seba odtláča.

         Sedí za stolom, chrumká vanilkové rožky, popíja voňavý čaj a vníma atmosféru domu, ktorý ju objíma svojou hrejivosťou. Vyrastala v ňom, žila ako mladomanželka a potom, po rokoch, sa sem znova vrátila. Už natrvalo. Keď rodičia umreli a dom zostal prázdny, znova sa doň s Ľubošom nasťahovali. A pred desiatimi rokmi ho dali kompletne zrekonštruovať. Pozbierala sa na to celá rodina, každý dal, koľko mohol. Najviac prispela Zlatka s manželom, vybavili si úver, a Renátka. Spodnú, pôvodnú časť domu príliš nezmenili. Nechali pôvodné drevené dvere s hrubými drevenými zárubňami, hrady aj starú pec. Tú dali len opraviť, rovnako ako dvere, takže atmosféra miestností sa nezmenila. Ešte vždy dýcha dávnymi rokmi... veď chalupa stojí už sto rokov. Úctyhodný vek. Pamätá všeličo... K chalupe zozadu pristavali chodbu so schodiskom do podkrovia, záchod, kúpeľňu a komoru. Latrína a umývanie sa pod studňou ich už prestali baviť. Užili si toho dosť, aj ich deti a vnúčatá... pre zmenu zatúžili rozmaznávať sa malým luxusom. Do podkrovia sa zmestilo päť izieb, pre každé dieťa jedna, a spoločenská miestnosť s krbom. No najobývanejšou miestnosťou i tak zostala spodná kuchyňa. Kuchyňa so starodávnou pecou, drevenou dlážkou a so starými hradami, ktoré majú dierky po červotočoch. Takmer nič sa tu od čias, keď som bola dievčatko, nezmenilo... a presne tak sme to Ľubošom chceli. Betka sa pousmeje pri spomienke, ako boli deti prestavbou nadšené. Behali po prázdnych izbách a plánovali si, ako si ich zariadia. Konali sa na tú tému živé diskusie, občas vybuchli aj hádky, dievčatá mali nos večne strčený v akýchsi katalógoch, aby sa inšpirovali, zháňali stolárov a iných majstrov, objednávali nábytok... s Ľubošom sme to nechali na ne. Podkrovie sme dali postaviť pre ne... mohli sa preto slobodne rozhodnúť, ako ho zariadia. Zlatica si zvolila ružovú izbu, vybrala si farbu, ktorá sa hodí k jej povahe, Lena modrú, márne som ju prehovárala, že je to tmavá farba a môže nej prebúdzať smútok, nepovolila... a tak som napokon ustúpila, Renátkinej izbe prevláda žltá, slniečková, rôznych odtieňoch, a Marošovej hnedá. Najmladšia Janka mala čase rekonštrukcie len osem rokov a bola nešťastná, že sa na chalúpke niečo mení.

         „Chcela som, aby bola starodávna,” lamentovala a v očiach mala slzy. „Mne sa taká páčila...”

         „Chrobáčik, veď aj zostane,” usilovala sa ju upokojiť. „Spodok zostane starodávny a podkrovie bude nové... A izbičku ti zariadime, ako budeš chcieť...”

         „Nechcem nič,” mykla plieckami a odbehla do záhrady, mala tam svoj strom, na ktorom sedávala dlhé hodiny a pozorovala svet naokolo. Samozrejme, vrecká si vždy naložila zásobami jedla, aby tam dlho vydržala... Rozkošné dieťa... Tvárou jej prebehne tieň, a tak radšej rýchlo vstáva. Činorodosť je na smutné myšlienky tým najlepším liekom, vravievala jej mama... a mala pravdu. Postojačky dopije čaj a prejde k peci. Dýchne na ňu teplo, víta to. Pomieša kapustnicu, nádherne rozvoniava, a púšťa sa do šúpania zemiakov na šalát. Uvarila ich už ráno, pôjde to ľahko.

         O chvíľu už krája zemiaky na drobné kúsky... a spomienky sa jej znova rozletia späť. Keď mala Zlatica tri roky a tri mesiace, zistila, že je opäť tehotná. V januári, začiatkom nového roka, porodila opäť dievčatko. Ľuboš bol trocha sklamaný, v hĺbke duše túžil po synovi, no znova sa dočkal dievčatka... Bola celkom iná ako jej staršia sestrička. Narodila sa tmavá, vlásky mala od prvého momentu ako prišla na svet hnedé, očká sýtomodré a tmavú pleť. Vyzerala rozkošne... Pomenovali ju Lenka.

         „Máme doma dve princezné,” usmieval sa Ľuboš. „Páni, to bude, keď ich raz budeme vydávať!”

         „Nepredbiehaj čas, môj milý,” zazrela naňho a pustila sa do prebaľovania malej. Pôrod bol oveľa ľahší a kratší ako pri Zlatici, cítila sa veľmi dobre a plná sily.

         Týždeň po narodení Lenky zomrela babka. Odišla v spánku... pokojne, bez stonania a plaču... a všetkých tým riadne prekvapila. Podaril sa jej husársky kúsok... jednoducho akosi všetci očakávali, že jej odchod z tohto sveta, kde si požila tak dlho, bude zložitejší a boľavejší. Ľuboš jej až po pohrebe prezradil, že to vedela.

         „Ako – vedela? Myslíš tým, že mala reči o smrti? Nič nové pod slnkom... omieľala ich posledných desať rokov svojho života.”

         Ľuboš na ňu zvláštne pozrel a pokrútil hlavou. „Nie, moja, to som nemal na mysli. Včera večer mi povedala, že v noci odíde za anjelmi. Vraj ju už čakajú... spolu s jej manželom.”

         „Prečo si mi to nepovedal?” vyhŕkla rozhorčene. „Mohla som sa s ňou rozlúčiť!”

         „Neželala si to,” pokrčil plecami. „Nechcela sa lúčiť... chcela odísť v pokoji.”

         Betku vôbec neprekvapilo, že babka svoj odchod cítila... no zarazilo ju, že ju nechcela ešte vidieť. Svoju milovanú vnučku... ale ani mamu, svoju dcéru.

         „Mala... nejaké želanie?”

         Ľuboš prikývol. „Aby sme o nej veľa rozprávali našim deťom... aby zostala medzi nami, kým naša generácia nevyhynie.”

         „Tak to môžeme dodržať,” zašepkala a oči mala plné sĺz. „Nikdy na ňu nezabudnem...”

         „Viem, moja. No babka mala pravdu... už dlho zaťažovala tvoju mamu, potrebuje si trocha aj vydýchnuť. Predsa, aj ona má už svoje roky...”

         „To povedala?”

         „Hej,” prisvedčil.

         „A čo ešte? Čo povedala?” visela mu na ústach.

         „Už nič, moja. A prestaň plakať, nechcela by to. Prišiel jej čas... bola tu dostatočne dlho, okúsila všetko, čo môže život ponúknuť. A potom, akosi ju urážalo, že je od nás taká závislá, že ju musíme prebaľovať a kŕmiť ako malé decko... nezabúdaj, že myseľ jej fungovala na plné obrátky.”

         „Ale...”

         „Nie je žiadne ale, moja,” povedal a privinul si ju k sebe. Narazila doňho prsami naliatymi mliekom... v okamihu jej začalo tiecť.

         „Musím nakŕmiť malú,” zamrmlala a rýchlo sa od neho odtiahla. Prekvapila ju vlastná túžba... zrodila sa v lone a šírila po celom tele. Pocit, ktorý bol pre ňu celkom nový... zľakla sa ho. Čoskoro zistila, že po pôrode druhej dcéry sa jej telo naozaj akosi zmenilo... či skôr prebudilo. Túžila po milovaní... čomu bol, samozrejme, Ľuboš len rád.

         Stará pani dokrája zemiaky a púšťa sa do mrkvy. Očistí ju a nakrája na drobné kúsky, potom prichádza na rad cibuľa. Dáva jej do šalátu hojne, no predtým ju sparí v slanokyslom náleve, tak ako sú deti zvyknuté odmalička. Robievala to jej mama, robí to ona a vie, že aj Zlatica s Lenkou pripravujú šalát rovnako. Renáta takéto veci nerobí... vraj na varenie a pečenie nemá čas. A potom, vraj prečo by to robila, keď aj v reštauráciách chutne varia. A má to bez roboty... To dieťa mi robí starosti, pokrúti hlavou. Uniká jej život... no Renátka verí v opak. Pre istotu obráti svoju pozornosť späť na zemiakový šalát. Vyšli jej dve veľké misy, presne toľko, koľko chcela... jednu zjedia na Štedrý večer, druhá zostane na Prvý sviatok vianočný. Podíde k peci, premieša kapustnicu a priloží polienko, potom otvára chladničku a vyberá z nej smotany a tatárske omáčky. Majonézu si robí sama, zo žĺtkov a oleja. Šľahá ju dlho, aby bola hustá a vláčna. Všetko dáva do šalátu, premieša ho, pridá trocha mletého čierneho korenia, kyslé uhorky posekané nadrobno a ochutná... Hm, ešte štipku soli... a je to!

         „Podaril sa mi,” oznamuje Klbkovi, ktorý vyskočil na lavicu, má tam svoju deku, aby mu bolo teplučko a mäkko. „Vieš, šalát je veľmi dôležitý. Ak sa pri jeho príprave ponáhľaš, vždy je nanič. Na šalát platí to isté, čo na rezne. Pomaly a sústredene... potom máš vyhraté.”

         Odnáša šalát do chladničky, zo špajzy prináša klobásku. Krája ju na kolieska a pridáva do kapustnice. Z masti, múky a červenej papriky pripravuje zápražku, len riedku, aby kapustnica nebola samá múka, a vlieva ju do veľkého hrnca...

         „Tak, teraz ju ešte chvíľočku povarím a som hotová.” Pozrie na hodinky, bude sedem. „Som šikovné dievča, čo myslíš?”

         Klbko zazíva a skryje si ňufák pod labku.

         „No, ty toho nahovoríš!” uškrnie sa stará pani, ešte raz premieša kapustnicu, odtiahne ju nabok, aby sa dovarila na miernom ohni, a rozmýšľa, čo ďalej. Šalát je hotový, kapustnica bude, napečené má trinásť druhov pečiva, tak ako každý rok, kapra vypražia zajtra dievčatá, ona ešte urobí štrúdle...

         „Chcela som ozdobiť stromček, ale keď mi dnes ráno volala Renátka, prosila ma, aby som počkala na nich. Vraj to urobíme spoločne... Hm, keď tak veľmi chce, nedbám... no radšej by som si ho ozdobila dnes, v pohode a pomaličky...” Pozrie na Klbka, spí. „Vidím, že ťa to naozaj zaujíma,” zašomre a začne umývať riad.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory