• Životopis autora

    Študovala na gymnáziu Ladislava Sáru v Bratislave (1976 – 1980) v špecializovanej triede so zameraním na ľahkú atletiku a na Právnickej

    Študovala na gymnáziu Ladislava Sáru v Bratislave (1976 – 1980) v špecializovanej triede so zameraním na ľahkú atletiku a na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1980 – 1984). Do roku 1987 pôsobila ako právnička v Československom rozhlase v Bratislave, potom bola necelé dva roky v slobodnom povolaní. V rokoch 1989 – 1990 pracovala vo výtvarnej redakcii vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Od roku 1991 žije v Prahe (Česká republika), kde bola v rokoch 1995 – 2006 zamestnaná ako právnička vo firme Kunsttrans. Krátko pracovala ako redaktorka publicisticko-kultúrneho mesačníka Listy (2004) a prekladateľka slovenskej mutácie časopisu Rodinný dům/Rodinný dom (2005 – 2006). V súčasnosti pracuje ako právnička na Úrade mestskej časti Praha 6.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    Pre deti a mládež

    • Je Miška myška? (1991)

    Literárna veda

  • Charakteristika tvorby

                Prvé Lehenovej básne publikované v roku 1988 v prílohe pre mladú literatúru

                Prvé Lehenovej básne publikované v roku 1988 v prílohe pre mladú literatúru Dotyky časopisu Romboid (č. 8), najmä erotická báseň Malá nočná mora a text Leniviem s odvahou a vyčerpávajúco, vzbudili značný rozruch pre hravý prístup k tabuizovaným témam. Na ne a na uznanie Š. Moravčíka a V. Mikulu reagoval odsudzujúco v Literárnom týždenníku J. Švantner, následná polemika a škandál sú dokladom toho, ako sa nonkonformní mladí autori na konci 80. rokov dostávali do kontroverzií nielen s oficiálnym konceptom ideologicky angažovanej literatúry, ale aj s alternatívnymi predstavami o existenciálne vznešenom poslaní umenia a azda svedčí aj o mimovoľnom presadzovaní sa postmoderny.

                Lehenovej knižný debut nesie plný názov Pre vybranú spoločnosť (a zvlášť pre Alenku) (1989). V mnohom nadväzuje na autentizáciu výpovede dôrazom na telesnú skúsenosť a deziluzívnu reflexiu spoločenských ponúk, ktoré svojimi debutmi priniesli J. Urban a I. Kolenič. Zároveň sa ním Lehenová prezentuje už aj ako suverénna autorka s osobitým výrazovým aparátom a tematickým registrom. Zbierku tvoria pozorovania, zážitky, reflexia a sebareflexia subjektu, mladej ženy vstupujúcej do života z viacerých hľadísk (sociálne, rodové, intímne, existenciálne). Cez motívy denného rytmu, ktoré sa premietajú aj do kompozície zbierky, je výpoveď situovaná do bezprostrednej každodennej prítomnosti, v istých momentoch cez ne však na subjekt dolieha aj existenciálne limitujúci aspekt času. Kľúčová je skúsenosť subjektu s rozčesnutím na človeka verejného a súkromného. Priestorom oficiálnej existencie je pracovisko, na ktorom subjekt podlieha permanentnej kontrole, normovaniu a latentnej agresii zo strany utilitárne zameranej spoločnosti. Na toto „používanie“, ktoré nadobúda dimenzie dehumanizujúceho manipulovania, reaguje úzkosťou, pokusmi o zachovanie nadhľadu, no najmä dychtivou túžbou po slobode. Protiklad k odľudšteným oficiálnym vzťahom vytvárajú motívy vnútorne prežívaných či reálne preukazovaných sympatií hrdinky k ľuďom zo spoločenského marga (osamelý starec, chlapec s bicyklom s vypustenou dušou, chuligán, niktoš v otrhaných nohaviciach) a zvieratám (najmä psi). Idol nonkonformného človeka, ktorý svoj odpor voči spoločnosti opiera o zázemie subkultúry, v zbierke stelesňuje postava hrdinkinho partnera, ktorý sa vymyká už výzorom, ale najmä svojimi vnútornými dispozíciami (napr. hudobný, výtvarný aj literárny talent). Partnerstvo sa tu chápe ako vzťah emocionálne, mentálne aj telesne blízkych bytostí, ktoré si navzájom umožňujú naplno, radostne a hravo rozvíjať svoju identitu. Technikami intenzifikácie života a vlastného kultivovania (sebatvorby) sa stávajú zmyslové senzácie: kontakt s prírodou, umelecké zážitky (najmä hudba, literatúra), sexualita a fantázia. Zmyslová skúsenosť teda funguje ako nástroj sebauvedomovania aj zdroj poznania či dokonca transcendencie. Ďalšiu rovinu dbania o vlastnú identitu predstavuje vyrovnávanie sa subjektu so svojou rodovou definovanosťou, a to cez reflektovanie, ironizovanie aj ostentatívne prehliadanie rodových stereotypov, ktoré ovládajú spoločnosť, a cez nástojenie na nárokoch (radosť, rozkoš, sloboda), ktoré sú v ostrom protiklade s tradičnými ženskými rolami (matka, manželka, milenka) a dobovými emancipačnými ponukami (zamestnanie).

                Zo žánrového hľadiska Lehenová aktualizuje princíp pásma, pričom publicistickú terminológiu v názvoch básní (momentka, reportáž, polemika, publicistika) možno vnímať aj ako ironické podvracanie objektívnej pravdivosti, ktorú si osobovala oficiálna literatúra, subjektívne garantovaným pohľadom z beletristickej periférie. So zameraním na dynamickú rozporuplnosť moderného života súvisí montážová kompozícia, s ambíciou názorovej svojbytnosti asociatívny princíp, so subjektivizačným programom hovorová a expresívna lexika, s dôrazom na telesné prežívanie plne rozvinutá zmyslová obraznosť, s erotickým princípom „slastné vychutnávanie“ (Bokníková) jazyka, s „filozofiou odporu“ (Haugová) paradox, depatetizujúce podvracanie tradičných motívov, symbolov a ikon či subverzné metaforizovanie ustálených fráz.

                Titulný motív sociálneho marga z druhej zbierky Cigánsky tábor (1991) možno čítať ako realizáciu generačne preferovaného (barbarského) situovania sa na perifériu. Viažu sa naň konotácie necivilizovaného, rustikálneho života, vitality a voľnosti. Hodnotový rub, ktorý sa ponúka pri jeho vztiahnutí na domov, predstavuje významová rovina provizórnych, núdznych materiálnych pomerov a neusporiadaných sociálnych vzťahov. Zbierka predstavuje kontrapunkt k prvej v tom zmysle, že subjekt odchádza z civilizácie, mesta, spoločnosti a partnera. Priestorovo jeho existenciu určujú motívy domu a záhrady, zo sociálneho hľadiska väzby na primárnu vrstvu (matka, brat a partner), zvierací a vôbec prírodný svet. Azyl pred civilizačnou hektikou a pragmatizmom sa stáva pre subjekt príležitosťou na hľadanie a kreovanie vlastnej identity cez intenzívnu zmyslovú komunikáciu s prírodou okolo seba a v sebe a cez polemickú identifikáciu s archetypálnymi ženskými rolami (dcéra, matka, sybila, cigánske dievča, bosorka, gazdiná). Peripetie emancipačného procesu subjektu určuje jeho permanentná konfrontácia s mantinelmi života v najrôznejších ohľadoch (eros, smrť, samota, pravda, biologická, rodová, sociálna determinácia, identita…). Subjekt, ktorý zakúša ultimatívnosť života aj limity poznania, o čom svedčia napr. explicitné vyjadrenia o nedostatočnosti slova, v závere zbierky cez štrpkovský motív smiechu, „aureoly skúmania sveta cez zmysly“, dosahuje uvoľnenie a nadhľad voči nesmiernosti života aj voči svojej vlastnej pluralite a neuchopiteľnosti.

                Myšlienková odvaha nachádza cez radikálnu dekonštrukciu všetkých literárnych noriem aj náležitý tvar postmoderných parametrov (polymorfnosť, sebareferenčnosť, performatívnosť, významová expandosť, intertextualita, dekonštruovanie jazykových konvencií etc.). Zbierka je vystavaná ako zámerne nesúdržný a rozptýlený textový rámec, ktorému je vlastný druhový synkretizmus (epická kompozícia, lyrická reflexívnosť, dramatický dialogický princíp), žánrová pluralita (reflexívna, prírodná, intímna, erotická lyrika) a pestrá štylizácia (list, momentka, predstava, vizuálna báseň, autoportrét etc.). Na zdôraznenie manipulovanosti vlastnej výpovede cudzími textami, ale aj odvetného manipulovania s nimi, využíva postupy palimpsestu, persifláže a paródie s ironickým (venovanie, autorská poznámka) aj sebaironickým efektom (textové varianty, cvičenia). Demonštrovanie vnútro-, intra- a intertextových vzťahov typografickými a grafickými prostriedkami (rôzne typy písma, zalomenie textov) umožňuje čítať texty vo viacerých smeroch a úrovniach, čím vzniká efekt bezprostredného vznikania (i unikania) významu, čo posúva zbierku smerom k hypertextualite. Takýto postmoderný koncept umožňuje zakúsiť frustrujúce, groteskné, ale najmä uvoľňujúce aspekty neuchopiteľnosti textu sveta aj textu vlastnej subjektivity. Popri manifestovaných odkazoch na slovenských (J. Stacho, I. Štrpka) a inonárodných autorov (V. Popa, K. Hamsun, A. Ginsberg) je dôležité, že existuje viacero obojstranných paralel medzi Lehenovej Cigánskym táborom a zbierkou I. Koleniča Rock and roll (1990).

                Záverečné vyjadrenie odporu Lehenovej subjektu z druhej zbierky voči intelektuálnemu exhibicionizmu možno z odstupu času vnímať aj ako vlastnú rozlúčku autorky s básnickou výpoveďou. Odvtedy knižne vydala len prózu pre deti Je Miška myška? Príhody celkom skvelej rodiny (1991), ktorá bola napísaná už v období jeseň 1986 – jar 1987 a najprv vychádzala v časopise Slniečko. (Neskôr bola viackrát úspešne zdramatizovaná pre divadlo aj rozhlas.) Prvá časť je postavená na fantazijnom stvárnení komunikácie medzi rodičmi a dieťaťom ešte pred jeho narodením, základom druhej sú humorné a komické príhody a situácie z rodinného života. Rozprávanie zahŕňa dve roviny medziľudských vzťahov. Partnerstvo medzi dospelými a partnerstvo medzi dospelými a dieťaťom, ktoré vystupuje ako osobnosť s vyhraneným sebavedomím, postojmi, nárokmi, záľubami aj typickými prejavmi. V druhej časti, ktorú od prvej delí časový odstup, etablovanie sa dieťaťa za svojbytného člena rodiny a partnera dospelých potvrdzuje aj to, že Miška na seba preberá funkciu rozprávača. (Rodičom sú vyhradené parciálne rozprávačské party v osobitých kapitolách.) Epická os tejto druhej časti kulminuje, keď sa následky Miškinej hry s otcom stanú zdrojom hnevu matky. Rodičia uvoľňujú napätie hrou na zámenu partnerov, ktorú však Miška nechápe. Jej vnútorný konflikt v závere harmonizuje matkin návrat domov. Motivicko-tematické zložky akcentujú mnohostranný význam princípu hry v ľudskom živote: „Hrať sa treba. Stále. A podľa možnosti KRÁSNE.“ V rovine sujetu je hra prezentovaná ako forma výchovy aj poznávania, ale aj ako stratégia na riešenie konfliktov, spôsob harmonizovania životných tlakov, nástroj oslobodzovania sa zo životných stereotypov a povinností a pod. V ďalších rovinách textu sa hra popri prelínaní antropomorfizačného a zoomorfizačného princípu či rozmarno-vtipných slovných hrách prejavuje znova aj nadľahčujúco-parodizačným aktualizovaním rôznych žánrových foriem (kniha obsahuje napríklad aj výber z básnickej tvorby detskej hrdinky) a konvenčných paratextov (príhovor, autorské poznámky). Kniha spĺňa aj poznávací účel, keď nenútene sprostredkúva prenatálny život dieťaťa a priebeh tehotenstva, výchovný rozmer sa zasa dotýka problematiky partnerského a rodinného spolužitia.

                Vzhľadom na krátku aktívnu prítomnosť v literatúre a skromný rozsah býva tvorba T. Lehenovej prekrývaná pôsobením jej rovesníkov J. Urbana a I. Koleniča a ich nasledovníkov z barbarskej generácie. Lehenovej poézia nie je len ich rodovým variantom, pretože podnety súpútnikov tvorivo rozvinula v duchu vlastného originálneho temperamentu, ktorého podstatnými črtami sú zmysel pre radosť, hru a nadhľad. Keďže podľa datovania je medzi vznikom a uverejnením druhej aj tretej knihy zakaždým niekoľkoročný odstup, ktorý ich genézu situuje ešte do druhej polovice 80. rokov, znamená to, že Lehenová v predstihu dosahuje pozície, ktoré naša poézia a tvorba pre deti obsadia až v priebehu 90. rokov (postmoderna, feminizmus). Aj z hľadiska estetickej hodnoty jej tri knihy predstavujú prínos do našej poézie a prózy pre deti.

    Jaroslav Šrank

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Lehenovej poézia bola preložená do poľštiny, angličtiny, nemčiny, francúzštiny a slovinčiny. Podľa knižky Je Miška myška? vznikla

    Lehenovej poézia bola preložená do poľštiny, angličtiny, nemčiny, francúzštiny a slovinčiny. Podľa knižky Je Miška myška? vznikla divadelná hra O deviatich mesiačikoch (scenár T. Lehenová, K. Aulitisová), ktorá bola v prekladoch hraná v Belgicku, vo Francúzsku a v Slovinsku, divadelná hra Myška z bříška (scenár T. Lehenová, J. Borna) hraná v Českej republike a rozhlasová hra Haló, tu Miška! vysielaná v Poľsku.

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Taťjana Lehenová – 55. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 132, 2016, č. 1, s. 160. MARČOK, V. a kol.: Dejiny

    ŠAH: Taťjana Lehenová – 55. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 1, s. 160.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava 2006.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava 2005.

    SLIACKY, O.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava 2005.

    ŠRANK, Jaroslav: Rukopis nechaný vo vani. IV. (Problémy mladšej poézie, problémy s mladšou poéziou 20. storočia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 6, s. 63 – 82.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin 2001.

    BOKNÍKOVÁ, A.: Slovenské poetky v premenách subjektu. In: Romboid, 36, 2001, č. 7 – 8, s. 47 – 55.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Priestorom spoločenskej prózy pre deti a mládež. Prešov 1995.

    KEPŠTOVÁ, Ľ.: Je Miška myška? In: Zlatý máj, 37, 1993, č. 1, s. 41.

    BILÍK, R.: Skvelé príhody. In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 10, s. 165 – 166.

    RÉDEY, Z.: Súčasná slovenská poézia v kontexte civilizačno-kultúrnych premien. In: Rédey, Z.: Súčasná slovenská poézia v kontexte civilizačno-kultúrnych premien. Nitra 2005, s. 22.

    MARČOK, V.: Trafiť sa do básne. In: Slovenské pohľady, IV + 112, 1996, č. 3, s. 85 – 90.

    Štyri pohľady na… T. Lehenová: Je Miška myška? Dotyky, 4, 1992, č. 6, s. 37.

    HRVINÁK, T.: Prvé pohlavie? In: Slovenské pohľady, 107, 1991, č. 7, s. 33 – 35.

    ZELINSKÝ, M.: Poškrábané srdce. In: Slovenské pohľady, 107, 1991, č. 7, s. 33 – 35.

    BÁTOROVÁ, M.: Hrejivé verše. In: Literárny týždenník, 2, 1989, č. 12, s. 4.

    BOLDIŠOVÁ, E.: Neskáčme poetke do reči. In: Literárny týždenník, 2, 1989, č. 4, s. 5.

    BYSTRICKÁ, E.: Zbitá a veselá de-generácia. In: Literárny týždenník, 2, 1989, č. 12, s. 4.

    HAUGOVÁ, M.: S dráždivou, daždivou ľahkosťou… In: Romboid, 24, 1989, č. 12, s. 82 – 83.

    ŠVANTNER, J.: Babylon a jeho gýče. In: Literárny týždenník, 2, 1989, č. 14, s. 4 – 5.

    ŠVANTNER, J.: Beat degeneration. In: Literárny týždenník, 2, 1989, č. 4, s. 5.

    URBAN, J.: O psoch a karaváne. In: Literárny týždenník, 2, 1989, č. 12, s. 4.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Lehenovej báseň Malá nočná mora vyvolala búrlivú diskusiu, lebo „za oblasťou erotiky, sexu“ údajne nie je „zmysluplné

    Lehenovej báseň Malá nočná mora vyvolala búrlivú diskusiu, lebo „za oblasťou erotiky, sexu“ údajne nie je „zmysluplné uchopenie skutočnosti a aktívna participácia na jej dianí“ (Ján Švantner). V skutočnosti ani nemožno s istotou tvrdiť, že sa tu zobrazuje alegória sexuálneho aktu, teda že ide o tabuizovaný opis, ktorý je známy odpradávna z ľudovej slovesnosti, a práve tak i zo starogréckej falickej lyriky. Stratégia zastierania „chúlostivého“ je totiž odlišná. Vo folklóre ide o zvyk zakrývať sexualitu známou symbolikou podľa dohody – konvencie. Naproti tomu autorka nás vodí za nos, zatajuje, o čom hovorí, čím sa rozširuje paleta možných interpretácií. U Lehenovej sa nestretneme s priamym pomenovaním „lona“, „pohlavia“, „rany“ ako v sakralizovanej telesnosti poézie Podrackej či Haugovej. Malá nočná mora zrejme podráždila kritiku karhajúcim, nadradeným tónom voči adresátovi, ktorou môže, ale nemusí byť časť tela, reprezentujúca (?) mužnosť. Inak – Lehenovej subjekt otvorene priznáva odvekú závislosť ženy od muža, dokonca sentiment, ibaže ich sebaironicky komentuje. (...) V zbierke Cigánsky tábor sa už hrdinka celkom ponára do archetypu prírody (zeme) i do graficky-formálneho labyrintu. Ani teraz sa však poetka nezamkýna v tvare, práve naopak – vťahuje čitateľa do aktu písania: ponúka dva varianty básne alebo vyznačí grafickú mozaiku, ktorú možno skladať rôznymi spôsobmi. Novotvar akčného verša tak uskutočňuje exces, polemiku s uhladene racionálnym usporadúvaním sveta. Ako však prijať výrok Lehenovej, že „cíti prirodzený odpor voči ženám intelektuálkam“? Iste v spätosti s jej ďalším názorom: odporné sú „nahé myšlienky“, nie nahota iného druhu. Až v druhej zbierke sa stalo zreteľným, že za vyzývavosťou, vábením viacerými variantmi, formami je subjekt (paradoxne) takmer nezachytiteľný. Za rozšafnosťou sa častejšie mihne horká irónia a potreba citového vzťahu. „Mačacia žena“ T. Lehenovej rozohráva rituálne tance foriem a uniká zrkadlovými sieňami labyrintu. Možno pre to, aby zachovala svoju vlastnú, nikým a ničím nekontrolovanú harmóniu.

    Andrea Bokníková

    Ak sa do textu T. Lehenovej Malá nočná mora začítame pozornejšie, za prvoplánovým obrázkom konzumácie sexu rozpoznáme situáciu (sujet), problém ženy, ktorá síce veľmi chce, ale zároveň sa obáva dôsledkov svojho priania. Tento vnútorný problém – ženského lyrického subjektu i textu – je odčítateľný najmä z protikladného vyznievania začiatku básne („Chcem, aby si bol veľký a mocný, / chcem, aby si bol kráľ“) a vari až seba sarkazujúceho rezignovaného záverečného verša: „aká som pred tebou bezmocná...“ Pred vedomím tohto neodvratiteľného zlomu ohromnej túžby do pocitu prehry, poddania sa, ženský lyrický subjekt sa usiluje brániť rituálom „udržiavania pod kontrolou“. Maznavé ručné manipulácie s pozostatkom z muža sú len zdanlivo masážno-salónne: v skutočnosti sa za nimi skrýva metaforický význam – udržať hru so sexom / na sex v rukách. V súlade s týmto obranno-zdržiavajúcim rituálom sú aj všetky hypokoristiká („malinká pusinka“, „oblý rožok“, „krtko“, „ako psí ňufáčik“, „ako mača“, „rozmaznanček jeden“), ktoré v hlbšom sujetovom zmysle chcú udržať stav závislosti, nedospievania. (...) Náhly významový zvrat zvýraznený v predposlednom verši pomlčkou a prudkým prechodom z ti – maznavého tónu do ja – trpko konštatujúceho (nie erotomansky slastného!) nás núti vrátiť sa k predchádzajúcemu textu. Ak chceme nájsť príčinu tohto neočakávaného (?) vyústenia textu, zistíme, že ňou nemôže byť nič iné ako obava ženy, že sa svojou sexuálnou túžbou sama vrhá do područia muža. Teda feministická obava zo sexizmu. Ženský lyrický subjekt Lehenovej sa pokúša brániť „obrátením garde“: degraduje muža na predmet, preberá sexuálnu iniciatívu a usiluje sa ju udržať v rovine pôžitku a zábavy. (...) V tomto významovom kontexte sa ukazuje ako problémové vzťahovanie metafory „malá nočná mora“ na onen manipulovateľný zvyšok z partnera... Verš: „ty moja sebecká nočná mora“ poukazuje – aj keď nie priamočiaro – na to, že onou „nočnou morou“ je ženino vedomie, že je dobrovoľnou (?) obeťou mužského sexizmu, že ho svojou „bezmocnosťou“ sama udržiava pri živote.

    Viliam Marčok

    Prvú časť knihy Je Miška myška?Ako vzniká rodina, alebo myška a my ostatní – postavila Lehenová na napätí, ktoré vzniká z faktu, že spredmetnila pocity ženy – budúcej matky do podoby komunikačného vzťahu, že tematizuje tehotenstvo ako čas vzájomného rozhovoru a spoločného rozhodovania matky a „dieťaťa“. Ono „dieťa“ má pritom zásadný vplyv na vonkajší svet matky, stavia ju pred nové situácie a výrazne ovplyvňuje ich výslednú podobu: od „patálií s menom“, cez to „čo sa stalo v autobuse“, až po moment, keď nás „ocko chce“ – teda po moment, v ktorom vzniká rodina. Výrazne tu vnímame dva, pre našu literatúru pre deti nové momenty: 1. protagonistom prvej časti je nenarodené dieťa, a to ako „postava“ veľmi dynamická a aktívne „konajúca“; 2. autorka narúša petrifikovaný model príbehovej prózy, v ktorej sa tematizuje rodinou očakávaný príchod nového člena, všetci vymýšľajú meno a mamička ide nakoniec „kúpiť dieťa do nemocnice“. V prítomnej knihe je situácia iná. Nezobrazuje rodinu v očakávaní dieťaťa, ale tematizuje dieťa ako konštitutívny, zakladajúci prvok rodiny. Dieťa a detstvo tu nadobúdajú centrálne postavenie, avšak nie ako čosi, čo prichádza do rodiny zvonka, po čo sa chodí do nemocnice, lebo tam sú deti, ale ako princíp, ktorý rodinu vytvára, iniciuje jej vznik, ako to, čo je prítomné hneď od svojho počiatku a tvorí rodinné MY. Problém rodinnej harmónie sa tu nenastoľuje priamo, ako hotový, stabilný stav, ale ako dynamicky prebiehajúci proces. Tieto charakteristiky platia aj pre druhú časť knihy – Nech žije naša rodina! alebo Miška a my ostatní – avšak dieťa tu preberá aj úlohu rozprávača a podáva svet nesprostredkovane. (...) Ďalším zaujímavým momentom práce je vzťah ženského a mužského v texte. Lehenová sa neprezentuje agresívnym feministickým gestom, ktoré vždy vedie k jednostrannosti, ale rozohráva šarmantnú hru na „pánov a dámy“, lebo vie, že „bez tejto hry je svet veľkých strašne smutný“ (s. 6). Jej vzťah k mužovi je ironicky nadľahčený, je to pozícia, z ktorej dovidí na všetky „finty“ (parádna je z tohto aspektu kapitolka Oco nechce poslúchať), no súčasne tu funguje vedomie potrebnosti a dôležitosti mužského sveta, vedomie, že „ocko je človek, ktorý by nás mal mať rád“ (s. 19). Detský princíp pritom opäť zohráva integrujúcu úlohu. (...) Lehenová však nehrá svoju hru len vo vnútri textu. Hrá ju aj s čitateľom, a hrá ju tak, ako je on na to zvyknutý z časti jej básnickej tvorby pre dospelých. Dominuje kultivovanosť, spontaneita, konotačná voľnosť, a to tak na úrovni lexikálnej, ako aj na úrovni celých motívov.

    René Bílik

    Knižka Taťjany Lehenovej Je Miška myška? sa odvážila konečne trochu „znormálniť“ a zároveň emocionalizovať problém, ktorý sa zvykol dlho a tvrdošijne „zatĺkať“ pred detskou populáciou. Problém života dieťaťa v matkinom tele a tajomstvo jeho príchodu na svet sa zvyčajne „zatĺkal“ dvoma základnými spôsobmi: buď tvrdou neosobnou fakticitou, vzbudzujúcou nezáujem a chlad, alebo druhým, rovnako nevhodným spôsobom – infantilizáciou, ohlupovaním a idealizovaním. Obidva spôsoby sú však naozaj nedôstojné človeka. O to sympatickejšie je po doterajších tuzemských skúsenostiach Lehenovej rozprávanie. Tak ako to dieťa v brušku, autorka nevníma a nezačína zvonka, ale zvnútra! Ak by som parafrázovala ďalej, nachádza, a to veľmi úspešne, „špeciálne kanáliky“, ktorými dopravuje vynaliezavým spôsobom modifikované informácie do detskej hlavičky. Knižka má svieži, nekonvenčný slovník, v mnohých prípadoch ide pravdepodobne o autentické detské slovné vynálezy. V celej knižke panuje veselosť, nie však demonštratívna, ale atributívna. Je to, skrátka, v nej, v jej poetickom radostnom videní, prostredníctvom ktorého sa malý človek s oslobodenou dušou neúnavne presekáva cez vážne problémy, ktoré neúnavne „vyrábame“ my – dospelí. Knižka je napriek dôslednej životnej pravdivosti nesmierne poetická, hravá, nežná a prítulná. Vie, čo môže urobiť dobrá rozprávková metafora.

    Ľubica Kepštová

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia Slovenského literárneho fondu za zbierku Pre vybranú spoločnosť – 1990 Titul Najlepšia kniha udeľovaný Medzinárodným

    Prémia Slovenského literárneho fondu za zbierku Pre vybranú spoločnosť – 1990

    Titul Najlepšia kniha udeľovaný Medzinárodným domom umenia pre deti Bibiana za knihu Je Miška myška? – 1992

    Grand Prix na festivale PIF v Záhrebe za hru O deviatich mesiačikoch – 1996

    Hlavná cena na festivale detských divadelných hier v Prahe v Divadle v Dlouhé za muzikál Myška z bříška – 2006

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Pre vybranú spoločnosť (úryvky)               

    Pre vybranú spoločnosť (úryvky)

     

                            Na zemi je to ohromné,

    takže sa vôbec nespolieham na náhodu,

              ale prichádzam na svet tak často,

                                          ako sa len dá.

     

    MOMENTKY Z MESTA – LETNÝ DEŇ

     

    Stojím na korze,

    oblečená tak čertovsky vyzývavo.

    Okolo ide pani, jej načesaný kedysipes

    vyzerá celkom ako ja. Máme rovnaké kučierky

    nad čelom a nenápadný remienok na krku,

    zakrytý milou malou

    mašľou. A nesmieme ísť na lov;

    údajne sa to nepatrí.

    Zatvorím oči: raz – dva – tri,

     

    teraz som v prostriedku

    hromadnej mestskej popravy. Denne dopraví

    peknú vzorku dvojnožcov.

    Zmenení dočasne na inkognito,

    nevhodne veľkí, požutí...

    Potom ti nechutí ani domáca dávka

    nehy?! Večer je amor-

    fný a kruto-všedný.

    Miláčik, spochybni ma!

     

    Hovoríš: „Toto je dobre zacielený okamih.“

    Mestom sa sivomodro rozmazáva večer, všade sa

                                                                            slastne

    tmolia vône, vône, vône...

    a kto by o ne

    nestál? Prítmím sfarbená grafika gotiky,

    morzeovka krokov...

    Roztvorené tlamy krčiem vytrvalo požierajú

    šťastných.

    Z najbližšej sa pritlmene derie

    hrdelné mrmlanie.

    To nenásytné nočné zviera...

     

    Hovoríš: „Tak poď už!“

    A keď sa rozbehneme, ruku mi zvieraš

    takmer do krvava.

     

    Klíčiaca bolesť sa včas dáva

    na ústup...

     

     

    POKRAČOVANIE PREDĹŽENEJ OBEDŇAJŠEJ PRESTÁVKY

     

    Všetky stromy vyzerajú presne ako stromy,

    a to je na nich práve fantastické.

    Ani tráva mi nepripomína žiadny zelený

                                                                koberec,

    obrovského rozvlneného hada, plavné

                                                                halucinácie

    narkomana atď.

    Normálna počestná tráva,

    dokonca stredoeurópsky vonia.

     

    Teraz si môžem vymýšľať:

    Dobre, najprv sa venujem slnku,

    nech nám vpáli do kože svoje šťavnaté

                                                                znamenia.

    Ale potom už prichádza priveľké teplo,

    pohyb potoka medzi rebrami,

    ako obvykle za nič na svete nemôžem

                                                                prísť na to,

    kde sa začína.

    Samé dotyky... Vlastne, keby neboli

                                                                takéto dotyky,

    ľudia by telo vôbec nepotrebovali,

    pokojne by si vystačili

    s rukami a dušou.

     

    Nedočkavosť... Nedočkavosť...

                                                   Nedočkavosť...

    svet sa nezadržateľne zrýchľuje.

    Aj tie malé, bzučiace zariadenia na lietanie

    nad mojou hlavou

    viditeľne zvyšujú rýchlosť.

     

    „Haló, pane, áno, vy s tým autom,

    myslíte aj na pasažiera?

    Tak fajn.“

     

    Spokornievam

    tesne pred hranicou neodškriepiteľného

                                                               egoizmu.

    Ťažká obloha o kúsok klesla,

    ešte aj chrbty stebiel trávy

    sa hrdo vystreli,

    prekvapené vlastnou ženskosťou.

     

    Tak toto som ja?

    Už nahlas hovorím: „Ešte...“

    Presne o polnoci v poslednej minúte

                                                               ktoréhokoľvek

    Silvestra a prvých sekundách ktoréhokoľvek

    Nového roka hlučne vybuchuje šampanské

    a ľudia kričia...

    Už nahlas hovorím: „Ešte, ešte...“

    Normálna tráva bláznivo vonia...

    ... a teraz je tá polnoc.

     

     

    PREDĹŽENÁ OBEDŇAJŠIA PRESTÁVKA SA KONČÍ

     

    Chudnem,

    tak kvôli prsiam pijem upotené pivo;

    celkom bezobsažne sa cez náš deň

    rozťahujú aj dni iných ľudí. Pripúšťame to,

    zdá sa, že sme dobroprajní.

     

    Moja mama raz povedala: „Dievčatko,

    s takou povahou sa dočkáš iba smútku.“

    Myslím, že v tej chvíli

    niečo vzdala.

     

    Na všetko vravím: „Dobre, dobre...“

    Ty občas povieš: „No a čo?!“

    Návrat k bezpečnej afektovanosti?

    Už dávno sa začal koniec nášho stretnutia;

    začiatok a koniec majú k sebe

    vždy tak blízko.

     

     

    LENIVIEM S ODVAHOU A VYČERPÁVAJÚCO

     

    (oddychová pauza)

     

    Nerobím nič. Dôsledne. Po slovensky.

    Každá pracovitá žena pri pohľade na mňa

    by sa vo svojom každodennom hrobe obrátila.

     

    Hliviem. Maznám sa s tým všetkým

    prítulným, výbornučkým okolo,

    čomu sa tak nezdravo abstraktne vraví

    život.

    Lebedím si, krčím od rozkoše nosom, ľahučko

    sa prevaľujem v sladkej prítomnosti.

    Ako šľahačka. Mňam, mňam.

     

    A predsa pod vlasmi...

    A predsa pod kožou... Mravce,

    včely, nepoužiteľné brontosaury,

    ich mraveniská, úle, egyptské pyramídy,

                                                               garáže,

    boj, zblízka, na nože,

    znášanie vajíčok, chátrajúce pohrebiská,

    stavba, a ďalšia, pohyb... Pánimoji,

                                                   toľko práce?!

     

     

    KOHÚTIK AKO VODOVODNÝ

     

    Kedysi na začiatku môjho sveta

    som systematicky presviedčala mamu,

    aby mi kúpila ten báječný kohútik,

    ako má sused Jurko:

                            gejzírik v nohaviciach.

    Nechcela.

    Ani na žiadne Vianoce mi ho nesľúbila,

    a tak som sa nemohla zúčastniť súťaže

       „Kto ďalej dostrekne“

    a nemohla som vyhrať červenú loptu.

     

    Pri hre na indišov som nikdy nemohla byť

    Winnetou,

    lebo aj s tým ten nešťastný kohútik

    nejako nepochopiteľne súvisel.

    Stále iba Ribana. Nechať sa chytiť

    a mučiť, mučiť...

    a vždy vám pri tom dvíhajú sukňu.

    Mama sa potom čudovala, prečo

    ju nechcem nosiť.

     

    Musela som sa s tým raz a navždy vyrovnať:

    Striekať sa nebude!

    Keď sa na to ale pozrieme v širších

                                                   súvislostiach:

    musíte začať chodiť do školy a donekonečna

    sedieť v tej istej otravnej lavici,

    musíte neustále jesť,

    nikto vám nechce uveriť, že ježibaba

                                                   pod posteľou

    vystrkuje biele dlhočizné ruky, len čo

                                                       sa zhasne,

    zabijú vám kocúra – a bol to

    Váš... Obľúbený... Jediný kocúr!

    Keď sa na to pozrieme v týchto súvislostiach,

    dá sa už svetu všeličo prepáčiť.

     

    Ani sa veľa nezmenilo.

    Už sa nehrávam na indišov, ale vždy

    sa nájde niekto – len chytiť,

    mučiť a mučiť...

    a vyhŕňa vám pri tom sukňu.

    Ibaže teraz ju už nosím akosi bez rečí.

     

     

    ZÚFALO VŠEDNÉ ŽENY GÉNIOV

     

    Zúfalo všedná žena génia

    sa budí rovnako

    ako supermanželka biznismena

    alebo iného normálneho chlapa –

    zlostne.

     

    Keď zamyká byt s odumretým géniom,

    je z nej už človek,

    občas dokonca pôvabný.

     

    Žiarivo beží radostnou ulicou,

    ... tie ružové a belasé zvieratká

    na oblohe, u Slnka si predpláca lístok

    do poludňajšej galérie.

     

    Vrátnik frajersky žmurká,

    dvere výťahu vylepšené nádherne stupídnym

    mňau

    a žena génia je v práci.

    Zarezáva, ako všetci v tomto štáte,

    lebo len génius je oprávnený spať,

    keď má unavený mozog.

     

    Nie,

    žena génia nie je zázračná,

    závidí a preklína a smúti.

    Tiež by chcela byť radšej géniom.

     

    Nie, ona nie je zázračná:

    večerné rozšafné sólo po byte –

    vyčíta a vyčíňa a vyčíta a vyčíňa a...

    do bezvedomia.

     

    Nie, ona nie je zázračná,

    a tak je zoťatá ako stromček,

    pod ktorým našla iba knižku poézie,

    a plače,

    a hanbí sa,

    lebo plače,

    a hanbí sa,

    lebo tajne túžila

    po malej módnej trápnosti,

    akoby ani nebola ženou génia.

     

    Narodeniny.

    A znova

    nová knižka poézie.

    Pochopí...

     

    Ešte síce nadáva,

    keď génius už zase nemá ani halier,

    no už ho nevyhodí.

    Ešte síce šalie, keď génius peniaze

    má, príde jediná noc

    a zase je čistý ako ľalia,

    ale ona sa ich už bojí,

     

    a nočnými uličkami,

    medzi viechami a vežičkami katedrál,

    sa tíško kĺže jej tieň,

    tieň génia.

     

    Mesto neurotizujú aj sfingy

    so záhadnými očami,

    honosia sa cudzími chlpmi,

    sondujú, kde je aký génius

    na chvíľkové pobavenie,

    lenže skutočného génia

    si ony

    našťastie

    nikdy nevšimnú.

    (Taký je údel.)

    A ženy géniov vedia: tých sa netreba báť.

    Strach má iné podoby.

     

    Ženy géniov sú ako prvý sneh

    v špinavých uliciach.

    Nápadné,

    tak ľahko zraniteľné,

    nenápadne klesajúce

    k zemi.

     

     

    MALÁ NOČNÁ MORA

     

    S neutíchajúcim úžasom

    dôverčivo pozorujem, ako rastieš.

    Chcem to.

    Chcem, aby si bol veľký a mocný,

    chcem, aby si bol kráľ.

     

    Zľahučka prstom... a malinká pusinka

    sa otvára... Nepľuj toľko!

    Vidíš, znova si sa zababral.

     

    V horúčosti perín, v tomto bielom

    nebi, moja ruka hladí tvoje čelo,

    ty oblý rožok s kvapkou medu,

    ty hľadavý slepý krtko, hrdý výsledok

    mojich usilovných snáh,

    ty moja sebecká nočná mora...

    Večne nie a nie spať.

     

    Nežne sledujem ružovkastý reliéf

    pokožky jemnej ako psí ňucháčik;

    pritláčaš sa, vinieš k ruke

    ako mača, teplý a radostný; viem:

    tento dotyk máš rád...

     

    Často uprostred havraních nocí,

    často namiesto trepotavých

    muších zón sna

    musím ťa maznať, musím ťa láskať,

    rozmaznanček jeden – len čo narastieš,

    aká som pred tebou bezmocná...

     

     

    POJEDNANIE O TICHU

     

    Chodíme okolo seba

    v riedkom tichu.

     

    Opony tvojich zelených očí

    sú zdvihnuté.

    Pohybuje sa na nich živý,

    taký veľmi živý obraz, siahajúci

    hlboko do vnútra

    a pod pódiom

    na každej strane tváre

    je čierna jama pre orchester.

     

    Mlčí prázdnotou.

     

    Hudobníkov, ako vždy, nevidno,

    iba ich môžeš tušiť. Tuším...

     

    ale nepočuť hudbu.

    Chodíme okolo seba

    v riedkom tichu. Povieva vietor,

    mačky s deťmi sa vzájomne napodobňujú,

    a ešte neodbytné krídla hmyzu,

    plazivý pohyb

    záclon,

    jemná ozvena tvojho premýšľania,

    do ktorého ma dnes nepustíš.

     

    Viem si predstaviť,

    v koľkých bytoch

    práve teraz,

    o štvrť na osem pred nocou,

    rádio zabíja chvejivý spev dychu.

     

    Ó, skvelá uniforma uší,

     

    ale my, teplo obalení

    vo svojich svetoch,

    počúvame tečúce myšlienky.

     

    Nebojím sa.

    Báť sa treba len vo chvíľach,

    keď ticho začína

    hrozivo hustnúť.

     

     

    MALÁ POLEMIKA S OPTIMIZMOM

     

    Už som zmorená touto neobyčajnou jeseňou.

    Jej základné adjektívum: divá

    a druhé: teplá

    a tretie: jediná (ako vždy).

     

    Prečo som sa ocitla práve na tomto

    poschodí sveta s démonickou vôňou trávy

    na jazyku; čo tu robím – uprostred

    rozhovorov o láske a peniazoch,

    o peniazoch a láske,

    tých vášňou kypiacich ľudskostiach,

    keď tma pomaly kradne tieňom hlavy

    a iba telefónna búdka na rohu

    stále rovnako necitlivo ohmatáva človeka.

     

    Utiekam sa k starým známym: pažravý

    vietor, ihličnatý dážď...

     

    Keď sa nemo vykričím z náhleho

    dusivého strachu, keď sa konečne

    dobojujem cez všetky choré miesta mesta

    do môjho pokojného člna – ako v mrákotách,

    dlho mlčky som – pozorujem tú,

    ktorá je vo mne živá.

     

     

    MOMENTKY Z MESTA – 3.00 h – JEDNOZNAČNÁ NOC

     

    Stále sa pýtam, čím nás tak priťahuje

    šialenstvo. Čítať knihy o šialencoch, knihy

    napísané šialencami,

    potichu, súkromne

    si nad nimi trochu pošalieť

    v samote medzi trojtýždenným prachom

    a policami. Nedať sa pri tom

    prichytiť... Ach, magnetizujúca fatamorgána

    voľnosti. Ale čo je zač, tá divožienka?

    Akú má chuť a farbu? Chodila niekam

                                                               do školy?

    Vie sa biť?

     

    V podchode kaviarne pre obyčajných

    sedí na zemi nejaký básnik

                                       (samozrejme, vlasatý)

    a svojej tohonočnej jedinej

    blúzni do blúzky.

    Kým autá s majákom významne

    mlčia pri chodníku,

    vnútri buble zahustený svet. To je zas kriku

    pre nič za nič.

     

    Na osvetlenej ulici

    je najkrajšia tá potláčaná,

    no stále prítomná tma.

     

    Lenže noc pomaly bledne,

    z výnimočného sa stáva všedné.

     

    Na hlavnom námestí hlavného mesta

    čupia na strome dvaja.

    Vtáci ohniváci. Nemyslite si,

    že lúštia krížovku, ach nie.

    Majú tam svoj seriózny letný byt.

    A pod ním sa nočné mesto

    špliecha v letných vánkoch. Dlažba

    neodolateľne láka,

    vyškiera sa ich letmému strachu do očí.

    Neodletia na krídlach žiadneho

    veľkého vtáka.

    Zlezú. Pozrú sa na seba dospelo

    a úprimne. Priznajú si... strach?

     

    Jednoznačná noc nezadržateľne bledne,

    z výnimočného je všedné.

     

    Stále sa pýtam, čím nás tak priťahuje

    šialenstvo.

    Svrbia ma malé rany na predlaktí,

    ktoré mi nechal starý veľký strom.

    Robil to výlučne s dobrým úmyslom.

     

     

    * * *

     

    Už dlho som tak intenzívne

    necítila odkaz hviezd: vysoký,

    nebezpečne dravý

    tvar voľnosti

    v naširoko roztvorených očiach.

     

     

    AKO TO VYZERÁ POD POVALOU

     

    Krik je môj. Najmä teraz.

    Chodíme spolu, objímame sa,

    pomáhame si.

    Keď už toľko vykrikujem,

    som vykričaná žena?

     

    „Vedia sem zavítať

    všelijaké typy,“ povedal Jano.

    Jano je ten, čo sa rozvádza.

    Všetci sa v poslednom čase rozvádzajú,

    rozchádzajú, rozdávajú, rozpadávajú

    a rozkrikujú. To hlavne.

    No čo, najhoršie je, keď sa začne

    pekelne mlčať. Vtedy

    sú možné len dve cesty:

    rúcanie, rachot, revolúcia

    alebo niečo rázne v tom zmysle,

    druhou cestou je smrť.

     

    Hovorím – je krikľavý, ukričaný čas.

    Aj ticho je otázkou času,

     

    ale

     

    povala tohto sveta je, ako zvyčajne,

    vystlaná oblakmi. Dvadsaťpäť rokov

    stále to isté.

    Ráno. Naobed. Večer...

    Pozrieš hore – oblaky. Už raz by som

    rada vyhlásila: Otupné!

    Lenže môžem?

     

    Slovo nádherné ako

    labuť, lupeň, láska, lúčavka kráľovská...

    a to hovoríme len o kráse slova.

     

    Pozrieš hore – oblaky.

    Hotovo.

    Všeobecné odzbrojenie.

     

     

    BLESKOVÁ MOMENTKA

     

    (pokus o autoportrét)

     

    Vysmievala som sa,

    vysmievam sa

    a budem sa vysmievať.

    Moje telo: čudný letohrádok

    (na jednu sezónu?),

    fragmenty v avantgardných

    farbách – tapety zo snov a horúčky...

    Aká melancholická je príchuť patiny,

    ktorá čo nevidieť

    jemnosťou rozdrobí steny...

       Figu májovú tomu rozumieš, ty

       falošný kentaur, hlava z vlasov

       a slonoviny, ty bezsvedomec,

       charakterný darmožráč...

    Pozorujem, ako zrenie

    prebieha od Miróa k Modiglianimu,

    od červenej a čiernej do zlatohneda.

     

    Žiaľ dostal košom: Nie, nepôjdem s tebou

    tancovať – strhneš ma do víru sovích chmúr,

    do chorých vírusových chmúr... to poznám;

     

    cítim noc – vonia čímsi ďalekým...

       na mori svadobné biele čajky

       vyďobkávajú oči bezmocným stroskotancom,

       sinavá pieseň zániku

       ležérne šuchorí záhybmi šiat,

    načúvam hlasom vesmírnych zatúlancov...

    (Takto sa hrám?)

     

     

    SRDCOVÉ ESO

     

    Driemoty.

    Oslepený, zadymený kužeľ svetla

    zviera predmety,

    prítulnejšie v ľahkej malátnosti.

    Klzké myšlienky... Svetlo sa stáva

    tečúcou hudbou,

    začína žiť. Začína žiť

    nejaký malý, vystrihnutý život.

     

    Driemoty

    a neustriehnuteľné, takmer nahé

    myšlienky...

    Už raz si pripusť – najväčšmi žiješ,

    keď ťa spánok prehĺta

    pomaly ako odovzdanú myš.

    Do snov sa vpletá dobrá výzva.

    Zubatá s kosou viac nestraší.

    Čo ak sa práve vtedy začínam,

    keď sa už vzdávam. Čo ak je najväčšie

    poznanie v neviere. Lenže aj viera

    v ničotu je vierou.

    Tak učičíkaj v sebe rozhnevaný bič.

    Tak znič

    všetky zlé predsavzatia, ktoré ťa denne

    šklbú ako starú hus. Spomaľ chôdzu,

    a ak sa obzeráš, tak len do slnka...

     

    Občas sa mi sníva o schodoch; sú tmavé.

    Bežím po nich, veľmi sa bojím,

    niekto ma naháňa. Hore je malý

    spoľahlivý byt – moje útočisko,

    a čakajú ma tam...

     

    Lenže na medziposchodí

    odrazu schody z oboch strán vedú

    len dole. Stále sa vraciam,

    ale niet kam ísť...

     

    Ráno, do ktorého sa zobudím,

    je víťazným srdcovým esom.

    Práve vtedy cítim, ako silno viem,

    napriek všetkému, stláčať prsty

    s jedinou kartou v ruke.

     

     

    Cigánsky tábor (úryvky)

     

    Práskavé ticho, kradmo rozlezené

    po tmavých kútoch

    s pavučinovými baldachýnmi,

    šteklivý lúč slnka – dlhý, tenký

    prst, presne zacielený,

    haraburdie – pozostatky mnohých odviatych...

    POKOJ TOMU DOMU,

    jeho práchnivejúcim schodom

    do temna,

    schodom, vŕzgajúcej kľučke

    na dverách, hlasný ako výkrik chorého...

    Pokoj tomu domu – stále je príbytkom

    akejsi duše.

     

     

    NÁDYCH NOVORODENCA

     

    ... nenásilné súkromné

    zmŕtvychvstanie: ľahký zápach

                nudy – všade, aj medzi kolenami,

                v nočníčku stopa stopnutého sna;

    rána sú tu ako pohľad

    svätca: upokojujú,

    vyštípavajú všetku dusivú úbohosť

    zámerným ošiaľom sviežosti: Hmla sladko obalí

                démona, prejde mu vlažným jazykom po tvári a

                odhryzne mu hlavu...

     

    Hadie kyseliny ma držia v šachu ako božie

    hoviadko, ovečku – každé moje slovo je iba

    biele: „Bééé...“

     

    Tu sa naučím vnímať aj prázdno

    medzi časticami vzduchu,

    nezávislé prázdno; nie to, ktoré stále

    vo mne o mňa bojuje.

                So ženskosťou je amen, nezmyselný prepych,

                haraburda, brak – môžem ju pokojne nechať

                v zrkadle. Nepomôžu mi

                volavky v očiach, slano poznačené, pred majestátom

                mora také splašené, nepomôže mi

                ani schopnosť počúvať – totálne opočúvané ticho

                domu sa mi bezcitne vysmeje...

    Čo to vlastne chcem? Čo túžim vstrebať?

    (Ty to možno máš, a ja nie?)

     

    Sivé mraky – pokojné tempá – jedia oblohu,

    ktorá aj tak zostane... Neustály príliv

                žraločej nálady, pokušenie ako moment

                zla, strmina v oku náhle vzdialenom,

                kal – strach – výčitka...

    Som tu len preto, aby som bol (hovorí malý mrak),

    realizujem krátky nápad: byť.

    Nie je to nič, nie je to ani všetko,

    iba pohyb, pohyb, pohyb... zdá sa mi.

     

     

    UMÝVANIE (A BLAŽENÁ VÍZIA NAVIAC)

     

    Stisnem kľučku... a výkrik

    chorého a svetlo.

                Jeho jazyk v červeni zjazvenej

                záhrady, plazí sa, hladno hľadá – ach,

                rajské slzičky rozkoše...

     

    Záhrada sa čistí v jarných blatách,

    do hĺbky, do šírky, do krvava,

                teplé pramienky mi striekajú na prsia

                oblečené do kože,

    kvapka na hviezde

    listu, na dreve hlien...

                jeho medový prst ľahko postupuje

                po hnedom stehne až k čiernemu

                kroviu – oáze nesmierneho ticha;

     

    jarné blato: voda a hlina plná prachu

    bez mena. Aký samozrejmý očistec.

    Aj pre mňa? Smiem?

     

    Rozpršalo sa; biely dážď

    pre čiernych kocúrov...

     

    Hmm, biele oblaky a táto čierna zem...

                zem, ktorá sa v dotyku roztvára,

                nečujne vzdychá.

     

    Vsakujem do dažďa. Až budem vybielená

    poslednými zimnými kvetmi mrazu, až budem

    mrazivo nežná, možno to surové prežúvavé

    mesto, odmietnuté diaľkou, ktorá sa stala,

    možno to vládnuce mesto v sebe...

    no, čo? (Oklamem?)

     

     

    VRAVÍM JEJ SYBILA

     

    Pošepky, pošepky

    v potlesku okamihov ozvučených

    dažďom...

    Tvár má polnočnú

    a hlas vráskavý ako môj neskorý smiech.

     

    Som alebo čo sa deje? Uprostred

    uhrančivej noci. Prázdnota

    a sucho – vesmír sa odmlčal...

     

    Prebieha poprava na smrť

    blízkych sekúnd, každým vdýchnutím

    skonáva jeden malý tieň.

    Ona to vie, ja to viem...

    nepoškvrnené ticho neprekričí samotu.

     

    Kraľujem v jej úli, plnom zatuchnutého

    medu, poštípaná muchou tse-tse, nafúknutá

    ničivým plynom do prasknutia, vnútrajšok

    priviazaného balóna – to stlačené

    zviazané nič... Keby aspoň mušie jedy

    fungovali dôslednejšie.

                Povedz mi, utriuško, koľkokrát za život

                má človek šancu tak naozaj, až od palcov

                na nohách kričať... nie, nechajme to...

                A čo vizáž sveta z druhej strany

                môjho chromého pohľadu – no, kedy sa už

                obráti ďalekohľad, kedy sa konečne

                priblížim k sebe, teraz taká ďaleká, taká

                odporne miniatúrna až strach... Strach?

                Kto ho vymyslel? Nejaká kvalitná beštia

                v skafandri boha?

    Viem: zase mi neodpovieš, zase neodpovieš,

    ty, krásna, dávno odrastená

    z mojich detských otázok.

     

    Pošepky, pošepky, vädnú malé tiene –

    protipól úsmevu? Mŕtvy smiech.

     

    – – –

     

    Sybila nechodí

    v ohyzdne skutočnej smradľavej

    nemocnici a má tam plameniaky, lenže dva

    jej už niekto podrezal a kaukliar z cirkusu

    jej ukradol šaty, preto sa trápi... ale tie

    krásne plameniaky...

    plače a smeje sa... divo s nimi lieta

    po skrčenej miestnosti,

    vidím to: lieta!

     

    Zúfalstvo, zúfalstvo

    v tejto bielej chvíli

    a moja nepochopiteľná bezhraničná nenávisť.

     

     

    VYTIE

     

    V tráve sa korčuľujú trpaslíčkovia.

    Alebo žeby lesklé rybie

    oči? – Áno, občas sa letmo

    zablysne aj šupina... a tá socha

    psa? Sfinga na iskrivej mesačnej púšti?

     

    Ticho už dávno prestalo byť

    jediným hlasom noci.

     

    Celkom pri mne sa niekto zľahučka nadýchol,

    vztiahla som ruku – všade viala čiernovlasá

    tma; ruka ňou prešla

    akoby prázdnym priestorom.

     

     

    VARENIE ČAJU

     

    Kreslím sústredené kružnice

    do vzduchu, na dlážke, okolo

    ohniska. Sústredene.

    S priľnavou dôverou bosých chodidiel.

     

                Akoby som myslela. Konský krk. Mapujem

                schopnosť tvoriť sny – v poslednom čase

                mám vrelý dojem, že vlastne nechcem celkom

                vidieť... Prečo tá špirálovitá bezuzdnosť,

                nazvaná trebárs boh, zámok, pravda (ktorá

                aj tak jedna nie je) s väčším gustom

                požiera ženy ako mužov...?

     

                Viem, čo by som mala:

                tancovať brušné tance na permanentnej

                maturite ženskosti, zdvojiť si telo

                a nebrániť sa rozkladu – pomalému

                prelievaniu svojej identity,

                chytiť sa chvosta zdatného kanca, ktorý

                vo mne spozná pravú bohyňu...

                Načo tie choré naháňačky? Načo v sebe

                živiť oči besnoty?

     

    Mesto odvždy donavždy zmätené

    krúži zmetené v diaľke; mätové kvety

    hodené do horúca – kotol pekelný – mesto

    sa vynára z čajových hmiel:

     

                ... „Keby som nevedel, že si sama,

                tak prídem.“

                „Bez vlasov? Naozaj bez vlasov?

                Počuješ? Dážď kvitne – aký dlhý

                smiech...“...

     

    Mätou zavoňali krúžiace

    cigánske sukne, mätou zavoňali

    od stehien.

     

     

    ŽIADNA JEDNA TVÁR

     

    Zbierala som v pokojne znejúcej

    večernej tráve úlomky oblohy.

    Ležali tam husto naukladané v malinkých

    guľôčkach, pri dotyku spriezračneli.

    Ako my?

                To nemyslíš vážne, ty hysterická

                koketa, nasiaknutá egoizmom ako nikotínom,

                skrz-naskrz

                neženským. Pozri na tú večne mokvajúcu

                ranu – biľag predvídavého stvoriteľa,

                materské znamienko malichernosti – tá sa

                nezacelí, nezacelí sa.

                Lepkavá rosa. Živá hrdza na predtým

                voňavej dužine stehna. Prstami sa

                dohmatávam k prameňu, vytiahnem ruku –

                trasie sa... Je to ako po prvý raz.

                Svinstvo. Zabíjačka. Zhnusené pery

                tvarujú slová: zviera, zviera, zviera...

                (napríklad mačička?)

     

    Mám iba hmat. Kedysi som videla

    čiernych slizkých mlokov hmýriť sa v skazenej bahnitej vode...

    jedného

    občas rukou spoznávam –

    vlhké teplo, mazľavina, uhýba...

     

    Krvavá aréna – prst smeruje k zemi – gladiátora

    netreba šanovať... Chcem, aby si nevidel, kam

    vkladám svoje prsty, tvoje prsty... návnada

    voľnosti... chcem, aby si si nevšimol, ako mi

    z kútika omdlených úst vyteká lačná slina...

                To nemyslíš vážne, chronická klamárka;

                opakuj: Chcem, aby to videl, všetko

                videl a neľudsky chrčal ako ja.

     

     

    DEPRESIA JE DÁMA

     

    Ako sa to volá, keď niekoho

    násilím odvykajú od drogy, napríklad

    od heroínu? ... Abstinenčný syndróm,

    to je ono – mám abstinenčný syndróm,

     

    i keď viem, že ďalej si ťa vháňať

    do krvi = pomalá samovražda,

     

                            (si mesto, kde nie som...).

     

    Moje nohy sa mľaskavo hádajú so zemou,

    pľúca stoja v šóre na vzduch

    a zradné myšlienky ma hádžu medzi pinky

    zhýralej parížskej smotánky

    (tak zhruba rokov 20-tych) ... Ach, bože, poézia...

     

    iba tá čierna zohnutá dáma prichádza

    na vzdych presne

    s prehlbujúcou sa vnútornou siluetou

    súmraku.

                Jej hodvábne, chladné

                teplé ruky (je to mužatka),

    z nervov mi spraví guľôčku pre mačičku

    a ona je tá nenásytná mačka,

    z očí mi spraví pasce na tiene

    a ona je tieň, ktorý zahluší,

    z duše mi spraví boha, ktorý nie je,

    a ona je tým bohom – závratom ničoty...

     

                Chyť sa ma, bláznivá, aj tak

                si sama,

                chyť sa ma, chyť sa ma...

                Nič nevieš.

     

    Čo to hovoríš? Nič sa nedá vedieť,

    dokonca ani vidieť, nevidíš?

     

    (Ona pohrdlivo): Slepaňa...

     

     

    PREDSTAVY IV.: NENEPADÁ MI NÁZOV (NIEČO KOMICKÉ)

     

    Napomádovaný, vypasený čierny fiaker

    sa vynoril úplne nečakane (od lesa),

    spochybnený nečakanou bujnoprsou hmlou

    (od lesa) – neprestajným miernym

    kremačným dymením. Jeho netopieria crazynátura

    vystrašila zrak, a naviac

    prechlastané okná bez zácloniek

    sa leskli ako mŕtve rybie oči.

    Tancujúce, zápalisto diskutujúce, aj pohodlne

    rozvalené a pofajčievajúce stromy

    do nohy strnuli ohromením – nechcela som

    veriť, ale po celý čas, kým ten kolosálny

    tragač neprišiel, sa ani o stromochlp

    nepohli. Ťažko dýchali

    starými zahriaknutými chrchľavými pľúcami,

    ale smutne priemerný štrk na ceste

    krívajúcim kolesám fiakra

    neodpovedal – neodvážil sa vydať ani

    vlások hlásky...

     

    Takto? Bez slova (navždy)?

    Snáď mi nechcete povedať, že by sa nad tým

    aj strach nerozosmial.

     

     

    DETIČKY – SLOVKÁ

     

    V noci, uprostred vetchého meravenia,

    keď nehviezdi mesiac a nebo je zhasnuté,

    pohodlne vidno prvotriednu tmu.

     

    Tma v ruži a konečná samota slova

    (majú jedno meno?)

     

    a päť šesť sedem osem deväť desať jedenásť...

    stien. Tesná prázdnota –

    efemérna (ako inak) hodnota neodškriepiteľnosti.

     

    V takej noci medzi blížencami oboch pohlaví

    v trestuhodnej nedbanlivosti vetra

    sa hmatom dá spoznávať, akú tvár (alebo ucho)

    má strach: nikdy si nezvyknem

    na jeho priamy dotyk... naliehavý

    nálet v katakombách paniky – ambrózia a slzy

    bohorodičky:

                páliace chodidlá (dajte to preč...),

                naježená koža (a ešte vlasy, horiace

                                       vlasy, nie?!...),

                nezmysel, chorý nezmysel...

     

    Z červeného žeravého centra,

    ktoré je mnou, v polguľovitom lienení

    živých chvostíkov

    novým dychom vanie energia počatého

    vedomia – hadí sa (ako tráva),

                    chveje (ó, tráva!),

                    strieka... (otrava).

     

    Detstvo slov – tých nehanebných tulákov

                          operených vôňami a koreniami

                          exotickej proveniencie,

    nikdy nimi neobmaľujem ani

    tisícinu (pridajte núl, koľko si viete predstaviť)

    z toho, čo môžem? chcem? viem?

    (Aké smiešnučké bosé slová...)

     

    Hlboké domŕzajúce mrazenie a chlad

    pozemského sna – samota (spoľahlivá

                                              ako okrem nej už len čas)

    už dávno nosí moje meno;

                miláčik, kocúrik, vedierko, pichliačik,

                sódová fľaštička, kurie očinko, vrtichvostík,

                červíček, hovienočko, bankovčička, vieš?!

    Iba si nemyslím, že sa takto smiešne zmietam sama,

    iba si nemyslím, že sama som sama,

    iba si nemyslím, že niečo z tohto môže byť niekedy

    iné.

     

    Teraz je tá noc,

    keď nelieta nič.

    Možno ma nikdy

    neuvidíš.

    Teraz je tá noc,

    keď stlievajú sny,

    menia sa na bielu

    kobylku, nadšenú

    úchvatným vetrením... (A posledný ľúbivý obrázok):

     

    Zajtra na mlčiacej bielej oblohe

    uvidím v diaľke jej sivastú hrivu.

                (Ako len zostarla v tom vetre...)

     

     

    ĎALEKÉ STRETNUTIE

     

    Ležíme v sebe,

    nanovo pre seba navzájom

    nadobudnutí. Pripadáš mi

    ako uhorka v mede,

    nepatričný. Sleď.

    Rozrušené gazely bežia, bežia

    pospolu, akoby ich mohol zachrániť

    ten beh, útek nad úteky.

     

    Ani nie si zlý –

    šupiny perín šuchocú,

    tvoja kožka ani nezmenila mimiku –

    vyprahnuto blčí biely piesočnatý

    breh v čakaní na teplý príliv,

    ani nie... ani áno...

    je pravda, obrástol si trávou,

    zostáva veriť mesiacu: Zlaté rybky,

    zlatá rybka, kosáčik...

    zasiahni v tejto biednej hodinke,

    vráť veciam ich prapôvodný význam,

    urči prúdom smer...

     

    Jazyk vlhko prebehne po vyvrelinách

    pier, koleno – vybielená lebka –

    trpko zasvieti v jaskynnej tme, ktorá

    takto poodhalí svoj žltý škeriaci sa

    úsmev – ničotou páchnuci nezmysel –

    a dá mi výrečnú odpoveď:

                (Načo potrebuješ človeka, ak nie

                na demonštráciu vlastného ja?!)

     

    Mesiac, zažni sa ropušou piesňou,

    rozpútaj zmaškarenú parádu hviezd...

     

    A ty, dýchavičný džokej? V spotenom

    mlčaní zanechávaš plytké stopy;

    spriatelená tráva čoskoro potvrdí

    ich bledý, osamelý smiech.

     

     

    NEMOTA – SLOVO NA ZAPLAKANIE

     

    Ležím tu poškvrnená

    penou (belostnou a energicky

               voňavou),

    s nohami nalomenými vodnou

    hladinou; som plná ortute:

    tá ťarcha, ten jed...

    Belasý obzor, zovretý stenami

    do slimačej ulity, šumenie

    mora – múdrosť a pokoj – samé falzifikáty.

     

    Ako si ma to vymyslel? Päťročné

    dieťatko? Motýlik na hranie... Ja?

    Tvoja zvyčajná obrna?!

     

    Akváriové rybičky otvárajú pusinky

    naprázdno (ako ja, ako ja, ako ja...).

    Stačí prijať ochotu stoličky, upriamiť

    pohľad s milým úškľabkom; počkať,

    kedy im dôjde dych.

     

     

    PRÍBEH

     

                Súzvuk vedomí

                aspoň na chvíľku – aká rozkoš,

                vesmírna odysea...

     

      Ruky dravo, drasticky, drakonicky panujú vo svetle,

      ktoré pokojne, s vyrovnanou tvárou, vyteká

      z prameňa pri stene.

    Žena v tej chvíli existovala, akoby neexistovala,

    medzi životom a   ?    v jej vnímaní nebolo rozdielu.

                                    Viem, že som iba na začiatku –

                                    ten ostych vstúpiť bez pozvania

                                    do lesklých chodieb

                                    nie svojich

                                    cez oči, cítim výstrahu:

                                                                      Cudzie územie!

                                    NEPOZNÁM je mocný strážca a pán.

      Zväčšené ruky vytláčajú priestor,

      ovládajú obraz predhodený očiam, rozháňajú

      jemné častice bytia, všednej neustálosti.

    Normalita okolia – klam s presným zámerom. Pre myseľ

    chutnučká posteľ s perinami... kto by riskoval možné

    surovosti, šoky v neprebádaných územiach...

      Ruky sa šmýkajú po tabuliach vzduchu,

      narážajú na nové a nové, rôzne poskladané sklené

      hladiny; žena občas zachytila krátke zakvílenie

      nechtu na bubline skla.

    ... teraz akoby predo mnou utekal:

                bojí sa skúsiť                           bojím sa skúsiť

                                           vstúpiť

                vie, že mám dvere,                  viem, že cez jeho

                kadiaľ sa dá...                          oči sa dá...

                            obava       strašná        obava

                Hladkal ju tými cudzími rukami,

                akoby ju hladkala mŕtvola; hlava sa

                bránila – treskúce medúzne nápory

                strachu; desivá ohraničenosť... potreba

                vymaniť sa a naliehavá otázka: PREČO? PREČO?

                PREČO???!

     

                Povedal:          „Povedz, prečo tu chceš byť so mnou?

                Povedala:         „Lebo máme tú zvláštnu schopnosť

                                       naladiť sa na tie isté pohyblivé

                                       roviny vedomia.“

                On:                  „Málo!

                Ona:                „To je to najviac, čo môže byť...“

     

    Lenže – klame si, pretože ak povedal „málo“, vôbec

    nič nepochopil, od jej vnútorných rovín má závratne

    ďaleko.

     

      Uvedomila si: On uvažuje inak ako ja.

      Akoby bol odrazu rozhodujúci počet očí –

      uvažoval 22krát vzdialene.

     

    Povedal:          „Si celkom inde než ostatní, a predsa

                           zvíťazíš.“

     

    Pripadalo jej absurdné, vo sfére myšlienok, ktoré

    v nej bežali, zapodievať sa „víťaznými“ úvahami.

    (Prečo to, čo povedal, povedal? – uvažovala.) Ale

    pri slovách o víťazstve sa v nej mimovoľne, nechtiac,

    niečo potešilo, a tým pádom bolo po víťazstve, tým

    pádom v porovnaní s ostatnými bola totálne rovnaká...

      Smiech sa v nej neodohral naraz; kým jej

      to jedno s druhým došlo, ticho sa prevalilo

      postupne cez každý jeden jej žijúci vlas.

     

     

    AKÉ PREKVAPENIE

     

                Ženský zbor vo mne: „Skorocel na rany!“

                Odpoveď: „Nechráni.“

     

    Pavučina ticha, tesne

    pred oslnenou stenou rozodraná,

    až krv trčí...

     

    Prišlo to: pozvoľna, pomaly,

    ako mrazenie malého strachu

    v objatí vrtkavej túžby,

    ako modré varovanie na konci

    bieleho dňa – v jedinom výkriku

    otvoreného čela bez hraničnej

    kosti, bez pamäti – supa zdochlinára,

    v jedinom slobodnom nadýchnutí,

    tak slobodnom,

    až po vnútornej koži rýchlonoho

    kráčal tekutý ľad...

    Aké prekvapenie!

     

    Nech mlčí tá žena, čo sa tak ohyzdne

    hrdelne pochechtáva,

    strigônskym prstom škrabká

    po holom svale srdca...

     

     

    CVIČENIE: č. 2

     

    Zmätok.

    Toľko rovín – jedna cez druhú

    (akési pomätené zrkadlenie) – črepy

    zrkadiel zabudnuté – zabodnuté

    vzájomne do svojho mäsa. Nekončiaci

    odraz... obraz odrazu...

                Napríklad fotky – okienka do minula,

                všetko sa hýbe a prechádza

                ako vo filme... (už nie v reále – chýba

                                       možnosť náhody),

                áno, pamäť – svet úplnej predurčenosti

                (chudoba).

                A my? Náš pohyb? Let v kucapaci výbuchu,

                keď energia srší z jadra... do vrkočov

                zapletená zákonitosť aj náhoda... ale dokedy?

                A potom? Návrat do žeravého oka

                diamantu (už bez náhody,

                bez vena) – a to sú spomienky? Ale

      ako sa môže diať odrazu aj spätný let

      aj výbuch (veď si predsa len trocha pamätáme)?

    Nekončiaci odraz...

    obraz odrazu alebo

    odraz obrazu alebo

    a naopak... obela... ob-lá

    miestnosť hlavy

    ako SLNko a SpLN (aká podobnosť v reči

                                aj tvare)... samá oblina – obraz ženy,

    akoby všetko oblé bola žena: hruška, jablko,

    svetlo a jeho časť svet,

    možno, že aj muž je vlastne žena (iba sa to

    usilovne snaží zatajiť), keď z úst vypúšťa oblé

    bublinky slova,

    povedzme – oblé povely...

     

    Ale vráťme sa k ježovi Picassovi:

    urobil celkom nový – svoj strom

    alebo fajku, ženu, noviny...

                                       A čo ja so slovom?

                                       (S lisTnatý ROM) – výsmech

                                       ako hrom!

    Pritvrdé, neohybné, facka,

    mráz... A čo už s rečou, s tým zívajúcim

    sejfom krátko po pregnantnom záťahu,

    po záťahu lumpov, božských

    vykrádačov – najväčších machrov

    svojej brandže... dávna pyramída,

                               ktorej tajomstvo už zotlelo...

    Ale potom prečo nie hudba, prečo nie

    kresba, prečo nie pach –

    lesklá sklenená rovina hlasu, vlnenie svetla,

    jeho oblých bokov,

    tušenie čriepkov, ich nebezpečnej ostrosti,

    ohnivé trvanie vykríknutého... a dotyk?

    Najmä očami.

                           To sú obrazy! To je sochárstvo!

    Jeho pravá podstata – v mimickom tvárnení tváre;

                           každý je sochár, z nás,

                           čiastočných ovládačov vedomia...

    No povedz, vieš rozoznať, ako sa

    práve tvári pes?

    Ešte horšie je to u kanárika... a čo tváre

    imbecilov, tlačených priamo do úsmevu slnka

    cez námestie v ľahostajnom vozíku?

    Tá nehybnosť...

    strašná diaľka v ľudoprázdnych uliciach... až rýchlo

    odvraciam pohľad v hrôze z toľkej osamelosti

    (ktorá je pritom výzvou?)...

     

     

    CVIČENIE: č. 3

     

    Drsný dotyk – nervy pod nervami

    v pokožke prstov,

    nepochopiteľná fotosyntéza – pre mňa

    len slovo... ako zabiť

                     ako mrak

                     alebo vodorovná čiara

    v profile rýb – zmysel, ktorý nepoznám,

    guľka s pichliačmi...

                                       na konci sa vždy

    predstava láme do pocitu, ktorý nie je

    pocitom, do nedostižného slova, ktoré

    nie je slovom – šepkanda vetrom

    nesená k oblaku, bielemu lopúchu

    slnečného ucha,

                           jasavý kúpeľ

    na šerej hranici... príliš ďaleko,

    ako vždy.

     

    Za horou z vlčích kostí a smiechu

    filozofi naháňajú vyzlečenú pravdu,

    snažia sa ju ružovým strapatým

    jazykom oblízať od vlasov po červené

    nechty, zakriveným údom preniknúť

    svetlo, a potom čo?

                           Kam ma zoberieš?

     

     

    NIEKTO ROZPRÁVA, KEĎ POČÚVAM

     

    Trávu učeš na pútec uprostred

    hlavy – pokojne (nech aj tebou vonia),

    meravý hlas hrôzy štítivo zober

    medzi dva prsty, zastrč do vrecka

    nohavíc vzadu (čo najďalej od srdca),

    a potom si rozšafne sadni

    alebo ohňu

    odstreľ blýskavé gombíky z parádnej

    červenej uniformy

    alebo utri svitaniu slzy

    alebo aspoň zvrieskni smiechom

    alebo čojaviemčo...

                           aj tak nevyzlečieš slovo

    zo šiat ušitých na jeho mieru,

                           aj tak neodrazíš šveholivý

    dych vetra tesne pred jeho návštevou v uchu,

                           aj tak neskrotíš vlastné

    vedomie, nepotľapkáš ho srdečne po pleci, nikdy

    mu nebudeš môcť tykať...

                           Nestane sa skrátka nič

    také zásadné, aby to stálo za naozaj nový,

    obrovsky nehorázny smiech...

     

     

    VYZNANIE – POZNANIE

     

    Poď, môj bledý priateľ,

    prejdeme sa spolu celkom otvorení

    hrubou lahodnou ulicou

    bez zbytočných gest

    a grimás, bez zvučného halali,

    len povrch

    spriada neprestajné jemné pavúčenie.

    Bezvetrie – medovo mrholí

    alebo sa v teplom zlate míňa slnko,

    zdanlivo zanedbateľne,

                som slnko, som ja, som ty...

                Poď, som čistá, bez myšlienok,

    teraz do mňa všetko vstupuje,

    a keď sa spolu vrátime do tienistých

    hlbín ľahkej izby,

    vyzlečiem sa, aby celé telo

    videlo... môžeš sa mnou prejsť ako tou ulicou,

    voľne, takmer ľahostajne – náhodný

    nepotrebný dotyk dlane, kĺzanie pier

    o teplý dych,

    sme v sebe – každý vo svojom jestvovaní –

    aké príjemné,

    nie sex, len úplné spočívanie v istej bežnej

    chvíli, zlomok pohybu

    ako kaviarenský smiech, ako plnosť

    veľkej noci vonku, ako vôňa, ranný les...

     

    Poď, môj bledý priateľ,

    s tebou je to dokonalé, s tebou je to,

    akoby som bola celkom

    sama – nesmierna úľava... Ten sladký

    z pólov smrti.

     

     

    Je Miška myška? (úryvky)

     

    PREUKAZ OD PÁNA DOKTORA

     

                V čakárni u pána doktora sedeli mamičky; čítali, plietli a každú chvíľu niektorá urobila ústami: – Pšššt! – Okolo totiž behali deti a dupotali, ako najviac vedeli.

                Keď vyšla sestrička, aby zavolala dovnútra mamičku, ktorá bola na rade, vždy namosúrene stiahla obočie a povedala: – No tak... – Pritom sa vyčítavo pozrela na mamičky, akoby ony robili krik a dupot, a mamičky zakaždým zahanbene odvrátili oči, akoby naozaj ony robili krik a dupot, a zase rýchlo volali na deti: – Pššt! Pšššš...

                Konečne prišiel rad na nás: na mňa a moje dieťatko.

                Pán doktor sa usmial: – Čože, čože... Aj vy chcete mať bábätko?

                – Už ho mám, – povedala som hrdo.

                – Vonku?

                – Kdeže. Tu, – ukázala som si na brucho, ale lekár zvážnel.

                – To sa ešte uvidí, ľahnite si...

                Potom zobral STETOSKOP. Stetoskop je kovový lievik, ktorý funguje ako telefón medzi pánom doktorom a deťmi – hneď uvidíte ako.

                Širší koniec lievika mi priložil na brucho, k druhému, užšiemu koncu priložil pre zmenu vlastné ucho a započúval sa. Lenže z vnútornej strany môjho brucha pritláčala uško na bruško, a teda aj na lievikové slúchadlo, myška, a tiež sústredene načúvala, celkom tichá, úplne stuhnutá v načúvacej polohe.

                Pán doktor rozpačito pomykal STETOSKOPOM so slovami:

                – Buď sa mi nepodarilo nadviazať telefonické spojenie, alebo v tomto bruchu nebýva ani noha.

                – Akože nebýva! Ja som ani noha?! – ozvala sa myška jasným, preľaknutým hláskom. – Mami, urob niečo, on si ma nevšimne...

                Ale pán doktor sa už zase usmieval. Ešte sa pozrel do brucha tak, ako to vie iba pán doktor, a veselo zažmurkal.

                – Mali ste pravdu. Sestrička, vypíšte PREUKAZ!

                Preukaz vyzeral ako malý zošit, na ktorom bolo napísané toto: MATERSKÁ KNIŽKA.

                A na druhej strane stálo: TÁTO PANI BUDE MAŤ DIEŤATKO. VŠETCI NA ŇU DÁVAJTE POZOR, A HLAVNE JEJ VŽDY UVOĽNITE MIESTO V DOPRAVNÝCH PROSTRIEDKOCH!

                Tým bola celá vec vybavená. Odvtedy, len čo som vošla do autobusu a vytiahla preukaz, ľudia naokolo začali vyskakovať zo svojich miest.

                – Nech sa páči! Tu, prosím! – vraveli, alebo ak si sediaci pasažieri nevšimli môj preukaz, tí, čo stáli, volali:

                – Jedno miesto pre dvoch! Uvoľnite jedno miesto pre dvoch...!

                Istý pán dokonca priam vyletel zo sedadla, horlivo nám ho ponúkal, ani chytiť sa nestačil, ale nadšene potriasal hlavou.

                – Len si sadnite! Ako vidíte, gavalieri ešte nevymreli!

                S veľkou pýchou sa pritom rozhliadal po ostatných.

                Lenže, ako som už povedala, nedržal sa! Šofér v tej chvíli ktovie prečo prudko zabrzdil, pán zúfalo zabalansoval, zakvičal, zatrepotal rukami... a už sa aj váľal po zemi.

                A bolo po paráde.

                Na druhý deň sme ho stretli znova. Na nohe mal sadru a držal PREUKAZ.

                Stálo v ňom: TENTO PÁN SI ZLOMIL NOHU. VŠETCI NAŇHO DÁVAJTE POZOR, A HLAVNE MU VŽDY UVOĽNITE MIESTO V DOPRAVNÝCH PROSTRIEDKOCH!

     

     

    OCO NÁS NECHCE

     

                Musela som dieťatku povedať ešte jednu dôležitú vec, o ktorej zatiaľ nevedelo. Veľmi sa mi do toho, pravdupovediac, nechcelo, ale skôr či neskôr... tak aké naťahovačky.

                – Myška moja, vieš, že my máme aj ocka?! – odhodlala som sa navečer, keď sme si v posteli čítali knižku. Myška už bola z celého dňa dosť unavená, pohodlne sa uvelebila a práve sa prestala mrviť.

                – Čo je to ocko? – opýtala sa a hneď ožila, ako vždy, keď som sa s ňou začala zhovárať.

                – Nie „čo je to ocko“, ale „kto je to ocko“, – opravila som ju. – Ocko je človek, ktorý by nás mal mať rád.

                – A nemá? – chcela vedieť myška. Celkom ma uviedla do rozpakov.

                – No, má... – zaváhala som, ale potom som pevne zopakovala: – Má. Pravdaže má.

                – Hm. A načo nám je?

                – Kto? Ocko?

                – Uhm.

                – Ocko je veľmi potrebný, – poponáhľala som sa s vysvetlením. – On to zariadil, aby si mohla prísť na svet, a bude nás ochraňovať.

                – Ochraňovať? – zase sa to nezdalo myške. – A pred kým?

                – Predsa pred zlými kocúrmi... a tak, keby nám chcel niekto ublížiť... – Už som sa začala hnevať. Čo sa tá moja myš stále vypytuje. Oco je potrebný a basta!

                Ale dieťatko sa neuspokojilo.

                –Ty ma predsa ochraňuješ...

                – Samozrejme, že ja, ale...

                – No?

                Najedovala som sa. – A mňa bude kto ochraňovať?! Ty si malinká, ešte si v brušku, a keď aj nebudeš, aj tak budeš drobček a vôbec... – stíchla som, celá zachmúrená.

                Myška si to všimla a zmenila tón:

                – Tak dobre. Ako vyzerá?

                – Náš ocko? – prestala som sa zlostiť, lebo o ockovi som veľmi rada rozprávala. – Nakreslím ti ho, chceš? – A nakreslila som oca so všetkým, čo bolo preňho príznačné: vysoký, chudý, vlasatý, krivý nos, modré nohavice a knihy pod pazuchou.

                – Hm… môže byť, – odsúhlasila myška obrázok. – Môžeme mať aj iného? – opýtala sa ešte pre istotu, aby si bola načistom, ale už som videla, že sa jej náš oco pozdáva.

                – Iného nemôžeme mať! – vravím rozhodným hlasom, aby myška hneď pochopila, že sa o tom nemienim ďalej baviť.

                – Prečo? – predsa len skúsila otravovať.

                – Lebo iného nechceme! – zdôraznila som.

                – Aha.

                Zostalo ticho. Myška, ako sa zdalo, považovala rozhovor za skončený. Lenže ja nie.

                – Vieš čo... – začala som znova chúlostivú tému. – Mne sa ale zdá, že nás oco nechce.

                – Prečo? – úprimne sa prekvapila myška, a mne už tá jej nechápavosť začala liezť poriadne na nervy. Čo mám stále odpovedať? Ako mám ja, práve JA, všetko vedieť?

                Ale bolo treba odpovedať. Okamžite. Hneď.

                – Lebo... lebo... lebo je génius, – vyhŕkla som, ibaže už dopredu som vedela, čo bude nasledovať. Samozrejme, zase vysvetľovačky.

                – Čo je to geňus?

                – Žiadny geňus, génius. GÉ-NI-US, – vravím jej. – Génius je človek, ktorý veľa pracuje a na hlúposti nemá čas. Myslím, že sa nás bojí... totiž, nie nás... – začala som sa zamotávať. – Bojí sa, že ho budeme príliš zamestnávať ochranárstvom, že ho oberieme o fúru času, ktorý potrebuje na svoju prácu. Náš oco je umelec, spisovateľ, vieš?! – Bola som rada, že som sa konečne z celej tej geniálnej šlamastiky vymotala.

                – A ty nie si spisovateľ? Veď o nás píšeš knihu.

                Zarazila som sa. Ako to myšičke vysvetlím? Tuho som uvažovala, nakoniec hovorím: – Ja to mám ľahšie. Písať o nás je nič. A navyše mi aj ty pomáhaš, čo povieš?!

                To sa myške páčilo. Dokonca veľmi, v-e-ľ-m-i!

                – Takže aj ja som spisovateľ?

                – Hm... – smiala som sa, – vlastne hej. Ty budeš slávna, keď už teraz si taký mudrlant...

                – V tom prípade sa nemáme čoho báť, kto by takých šikulkov, ako sme my, nechcel? – povedala myška celkom spokojne, a mala pravdu.

     

     

    O TOM, AKO MALA MYŠKA PRAVDU

     

                Jedného večera prišiel náš ocko, usmiaty, rozradostnený, frajersky pohadzoval hlavou a tváril sa ako slávny herec BELMONDO na medzinárodnom letisku. Uličnícky sa uškrnul a hovorí:

                – Ahojte, dievčatá!

                On totiž od začiatku chcel, aby sme mali dievčatko, a s inou možnosťou ani nerátal.

                Poriadne si ma poobzeral zo všetkých strán a kriticky prižmúril jedno oko:

                – Hm...

                Nepovedala som nič, a tak po chvíli sám pokračoval:

                – Tuším je najvyšší čas, aby som sa o vás staral ešte viac ako doteraz, lebo už si veru trochu bruchatá...

                Rozosmiala som sa, ale smiech poskakoval ako sivé našuchorené kačiatko a vôbec nebol veselý.

                Oco zrozpačitel.

                – Dostanem? – pýta sa.

                – Čo?

                – Predsa bitku. Za to, že som bol zapatrošený...

                – Nedostaneš nič... – a ešte som aj veľmi vážne pokývala hlavou. Teraz už videl, že ľahko a rýchlo sa jeho zmiznutie riešiť nebude, ale ešte sa nevzdával.

                – Môžem ísť kľačať do kúta?! – navrhol.

                Lenže so mnou nebola žiadna reč. A tak sme iba sedeli v kreslách a mlčali. Náš skvelý spisovateľ sa nepokojne hniezdil.

                – Fuj, vy ste zlé... Prečo nechcete človeku odpustiť?

                – My?– prekvapene som zdvihla obočie a oco okamžite pookrial. – Takže malá o mne nič nevie?

                – Vie, – stroho som zarazila jeho rastúcu radosť. – Už dávno sa rozprávame. Musela som jej o tebe predsa povedať.

                Z Belmonda na letisku nezostalo ani mäkké „f“. Oco sa prestal tváriť frajersky, naopak – tichým, bojazlivým hláskom sa opýtal:

                – Čo si jej vlastne o mne povedala?

                Zamračila som sa.

                – Pravdu! Že nás nechceš.

                A oco odrazu vyskočil z kresla a začal vystrájať úplne ako moja malá myš, keď sa jej niečo nepáči.

                – Ja že vás nechcem? Ja?! To si povedala? Ja že vás nechcem??? Veď som sa iba stratil. Vieš, koľko to dalo námahy, kým som sa našiel? Ty si myslíš, že je to len tak?

                Vtedy sa ozvalo chichúňanie. Pravdaže – myška. Smiala sa, ako keby ju niekto šteklil na päte, ešte aj nohami pritom kopala.

                Oco zbledol, stratil reč, lebo na svete je to tak zariadené, že aj otcovia môžu počuť svoje deti cez bruško; mamy, otcovia, pán doktor a nikto viac. Oco, celý vystrašený, mi ukazoval na brucho a oči, rozšírené údivom, mu behali hore-dolu, z tváre na moju mierne nafúknutú blúzku.

                Myška sa rehotala, páni moji, tej ale bolo veselo.

                – No, áno, som to ja, – vyrážala zo seba výkriky medzi výbuchmi smiechu. – Som to ja... som, som, tra-la-la... Mami, nebuď naňho už taká... zdá sa mi celkom fajn...

                – Juchúúúúú! – zvýskol oco nadšene, keď to počul, a už som vedela, že sú ďalšie hnevy zbytočné. Tí moji dvaja huncúti si, ako vidieť, mienia pomáhať. A naozaj, medzi myšou a ocom sa zatiaľ odvíjal živý rozhovor.

                – Kde si bol tak dlho? – prísne ho spovedala myška. – Čo myslíš, že my s maminou môžeme všetko samy zariadiť?!

                Pán spisovateľ sa znovu trocha stiahol.

                – Vieš, dcérenka, mal som veľa práce... a... a... Ozaj, si ty vôbec dcérenka? No povedz, však si dievčatko. Musíš byť dievčatko. Celkom iste si dievčatko, však?! – žobronil. – To by si mi predsa neurobila, že by si nebola dievčatko...

                – No... – Myšička sa na chvíľu odmlčala a ja som vedela, že nad niečím silno uvažuje.

                – No, môžem sa narodiť ako dievčatko, ale len ak sa o nás už budeš starať.

                – Hurááá! Pravdaže! – Oco začal klokaními skokmi skákať po izbe. – Hurááá… mám dcéru, dcérenku. Ha! – zastavil sa a pozrel na mňa hrdo, víťazne.

                – Povedz, ktorý otec vie pred narodením, čo bude mať? Cha-cháá… no povedz!

                Chcela som mu vysvetliť, že dnes to už lekári niekedy vedia povedať; sú na to PRÍSTROJE a METÓDY, ale náš oco ma nepustil k slovu. Stále nadšene vykrikoval, behajúc po byte:

                – Dcérka... dievčatko... cha-chááá... a bude sa volať...

                – Už má meno, – skočila som mu rýchlo do reči.

                Zabrzdil. – Naozaj?

                – Áno, volám ju myš, lebo tak teraz asi v brušku vyzerá.

                Oco vyzeral prekvapene. Neveriacky na mňa hľadel a pre seba si opakoval:

                – Myš, myš... no, čo ja viem... myš... – jednou rukou si pritom poťahoval krátke fúziky, neklamný znak, že o niečom celou hlavou premýšľa. – Myš, myš... S chvostom a tvrdým „y“?

                Prikývla som.

                – To sa mi nezdá, to sa nehodí... myš...

                – Čo sa nehodí? Je to moja malá myška. Už dlho... – urazila som sa, ale práve v tej chvíli sa ocovi usmiala tvár.

                Myška? To je niečo iné. No, jasné! Budeme mať Michalku. Miška, lenže s mäkkým „i“. A, prirodzene, bez chvosta, – dodal ešte veselo.

                Z mojej myši sa teda stala Miška s mäkkým „i“ a veľkým „M“ a už sme len netrpezlivo čakali, kedy príde na svet.

     

     

    IBAŽE MIŠKE SA NA SVET NECHCE

     

                Nielenže sa skončilo leto, ale pomaly prešla aj jeseň, všetky stromy mali účes dohola, pršalo tak často, že namiesto kaluží sa pred naším domom vytvorili malé jazerá, na ktorých si šarvanci veselo púšťali papierové lodičky, pani Zima sa už usilovne chystala do práce, a naša Miška nie a nie prísť na svet.

                Zato v brušku poriadne narástla, takže to vyzeralo, akoby som pod kabátom nosila obrovitánsku buchtu. A aká bola ťažká! Úplné sloníča. Skrátka a dobre, už som vláčenia Mišky mala akurát dosť.

                – Miška, – prehovárala som ju, – poď von! Vieš, ako sa na teba ocko teší. Nemôžeš ho nechať tak dlho čakať.

                – Mne je tu dobre. A ty stále nadávaš, ako je vonku daždivo a zima, nie som blázon, aby som liezla do takého počasia.

                Sedela som na gauči a vzdychala, lebo sa mi s ťažkou Miškou už ani chodiť nechcelo. Oco sedel vedľa mňa a čistil SAXOFÓN. Saxofón je zahnutá trúba, žltá ako slniečko a rovnako trblietavá, na ktorej náš oco vie hrať. Teda, aspoň si to myslí a veľmi často to znova a znova skúša.

                Keď oco počul Miškine slová, uškrnul sa. – Počkaj, na to treba ísť inak, – pošepkal mi a nahlas začal: – Čo myslíš, ako sa asi bude Miške páčiť tá vanička, čo sme včera kúpili?! To bude psina, keď sa v nej začne čvachtať, cha-chá... to bude paráda!

                – Pche, vanička, – ozvala sa Miška opovržlivo. – Ja tu mám hotový bazén. Vanička ma nezaujíma.

                – Ale ti dala... rozosmiala som sa a pozerám na oca, čo teraz vymyslí, keď už je spisovateľ.

                Zatváril sa naozaj spisovateľsky. Dokonca vstal z pohovky a zaujal bojový postoj s rukami vbok, ale to len preto, aby zamaskoval, že mu nič nenapadá. O chvíľu nervózne prešiel k obloku a vyzrel von, akoby odtiaľ čakal pomoc.

                Aúúú-áúúú-ááúúú ... húkala na ulici sanitka. Oco sa obrátil ku mne a zastrihal obočím, lebo ušami strihať nevie. Raz-dva som pochopila, čo mu chodí po rozume, a tak sa pýtam náročky celkom ľahostajne: – Počuj, Miška, nechcela by si sa previezť v sanitke?

                – Čo je to sanitka?

                – Aúúú-áúúú-ááúúú.. – začal oco húkať ostošesť, napodobňujúc sanitku.

                – To ti je také auto, ktoré jazdí úžasne rýchlo. Kým si stihneš pomyslieť, kam máš namierené, už si tam, – vysvetľujem Miške ochotne. – Na streche má blýskavé oko a robí ako náš oco, počuješ?

                – Aúúú–áúúú–ááúúú... – okamžite sa oco znova rozhúkal a Miška sa rozkričala.

                – Dosť už, dosť. Nedá sa to počúvať. Dajte pokoj so sanitkou, ešte to by mi chýbalo. Dobre, že som v brušku, aj tak ma uši bolia!

                Oco sklamane stíchol a otrávene sa vrátil k saxofónu.

                – Ako vidíš, nemá to zmysel, už teraz je rozmaznaná, – frflal, – to je tá tvoja výchova...

                Mierne som očervenela od zlosti, ale nepovedala som mu nič. Kým skladal dohromady saxofón, nenápadne, cez špeciálne kanáliky, aby to nepočul, som sa posmievala Miške:

                – Počkaj, ešte len teraz uvidíš... Máš, čo si chcela...

                A už sa to začalo: Túú... úúiúú... tu-túú...

                – To má byť zase čo? – vyhŕkla Miška a spočiatku sa mi zdalo, že jej hlások znie zdesene.

                – Saxofón, Miška, saxofón, – hovorím s obrovským zadosťučinením, – náš oco trúbi, vieš! – A pre seba si myslím: Tak jej treba, teraz zistí, z čoho uši bolia...

                – Aj ja chcem, – vydýchol detský hlások v nevýslovnom obdive a mne sa v tom momente zdalo, že mám čudné vidiny. Áno, áno, určite sa mi iba marí, presviedčam samu seba, lenže...

                – Túú... úúiúú... tu-túú... – Nebolo pochýb. Miška sa spevavo snažila opakovať melódiu po ocovi. Úplne mi to vyrazilo dych.

                – Čo ti je? – pozrel na mňa oco preľaknuto, – nejako si zbledla... – a prestal hrať.

                – No, veď počúvaj! – Na viac som sa nezmohla. A Miška si mlela svoje.

                – Nádherné! Výborné! Krása! Ocino, ešte, ešte, prečo si prestal? Túú... úúiúú... tu-túú... Aj ja chcem... Aj ja chcem hrať na saxofóne... aj ja...

                Pri pohľade na oca som mala taký istý pocit, ako keby som sa pozerala na prváka, ktorý dostal na polročné vysvedčenie naj-naj-najväčšiu jednotku z celej triedy a ešte ho aj pred školskou bránou čakal ten najkrajší a najoddanejší pes, ktorého mu budú všetci spolužiaci závidieť. Inými slovami, náš oco prekypoval hrdosťou, len-len že nepraskol, taký bol nafúknutý pýchou.

                Až keď sa trocha spamätal, nadšene vykríkol: – Máme FENOMENÁLNE dieťa! – (Áno, presne toto strašne dlhé a zložité slovo použil, aby vyjadril, že naša dcérka je výnimočná; špekulant jeden.)

                – FENOMENÁLNE dieťa, – opakoval. – Vidíš, ty si to nikdy nedokázala... TAKTO vnímať, TAKTO chápať hudbu...

                A Miška do toho bľabotala:

                – Aj ja chcem hrať na saxofóne... aj ja... aj ja chcem trúbiť...

                Chytila som si hlavu. Ak neprestanú... ak tí dvaja hneď neprestanú...

                – Ak okamžite neprestanete, ujdem vám! – zvrieskla som z celej sily, aby som ich prekričala.

                Zostalo ticho.

                Trvalo niekoľko sekúnd, a odrazu sa oco rozosmial. Smial sa chachotavým nákazlivým smiechom, takže po chvíľke sa Miška pridala chichotavo a mne nezostávalo iné, ako sa tiež troška zachechtať, aby sa nepovedalo.

                Keď sme sa upokojili, oco mi hovorí:

                – Ty môžeš ujsť tak nanajvýš do nemocnice. Ešte aj tam musíš zobrať Mišku so sebou.

                – Nechcem ísť do nemocnice. Chcem trúbiť, – rýchlo povedala Miška a oco si radostne pomädlil ruky so slovami:

                – Jasnačka, zlatíčko moje, môžeš sa naučiť trúbiť, dokonca som presvedčený, že sa to naučíš, lenže má to jeden háčik... musela by si prísť na svet. V brušku sa totiž ešte nikdy nikto hrať nenaučil, nedá sa nič robiť.

                Napäto sme čakali, čo bude. Oco čakal a pozeral na mňa, ja som čakala a pozerala na oca a Miška povedala: – Tak dobre, – akoby to bola tá najnormálnejšia vec na svete, akoby sme ju nemuseli predtým vôbec prehovárať.

                – Au! – zjajkla som vzápätí, lebo Miška sa už aj začala rozcvičovať, a vtedy sa rozpútal cirkus.

    Zobraziť všetko