Literárne informačné centrum
Informácie zo súčasnej slovenskej literatúry
Tip: Začnite písať Priezvisko autora alebo Názov diela.
EN |  DE |  FR

HORÚCE LINKY

www.navstevnik.sk

LIC na Facebooku

Logo kampane Do knižnice

Tibor Kočík

Narodenie 5. 12. 1952 Košice





  • Pohlavie

    Muž

  • Životopis autora

    Narodil sa 5. decembra 1952 v Košiciach. Maturoval na Strednej priemyselnej škole dopravnej v Košiciach (1972). Je absolventom Pedagogickej fakulty UPJŠ v Prešove, kde vyštudoval

    Narodil sa 5. decembra 1952 v Košiciach. Maturoval na Strednej priemyselnej škole dopravnej v Košiciach (1972). Je absolventom Pedagogickej fakulty UPJŠ v Prešove, kde vyštudoval všeobecnú pedagogiku (1976) a špeciálnu pedagogiku (2002). Zároveň absolvoval štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1989). Pôsobil ako učiteľ (1976 – 1983), vydavateľský redaktor vo Východoslovenskom vydavateľstve Košice (1983 – 1984), novinár (1984 – 1988), tajomník krajskej pobočky Zväzu slovenských výtvarných umelcov a Slovenskej výtvarnej únie v Košiciach (1988 – 1990), umelec v slobodnom povolaní (1990 – 1991), zástupca šéfredaktora mesačníka Hlas demokracie (1991 – 1993). Od roku 1993 je zástupcom riaditeľa Liečebno-výchovného sanatória v Košiciach, zároveň bol v rokoch 1997 – 2000 vedúcim edície Siločiary vo vydavateľstve Slovo, a. s. Košice. V rokoch 1985 – 1988 redigoval literárnu prílohu Východoslovenských novín Dúha. Žije v Košiciach.

    Zobraziť všetko

  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Vnútrozemie (1995)
    • Premenlivé dno (1996)
    • Pohľadnice & skice (1997)
    • Stretnutie voľných pádov (1998)
    • Dlhá jazda, ružová záhrada (1999)
    • Medirytiny duše (2000)
    • Vnútorný pohyb (2002, výber zostavil I. Hochel)
    • Byť namiesto mať (2004, 1.vydanie)
    • Zóna (2007, 1.vydanie)

    Esej

    • Fragmenty z medzičasu (2000, kniha výtvarnokritických esejí)

    Editorská činnosť

    • Dlh (2004)
    • Sándor Márai – zaprisahaný nepriateľ diktatúr (2007, spolu s P. Juščákom)

  • Charakteristika tvorby

    Poézia Tibora Kočíka sa vyznačuje tematickou, motivickou i žánrovou pestrosťou. V jeho básnickej tvorbe nájdeme intímne lyrické impresie, básne stvárňujúce predovšetkým

    Poézia Tibora Kočíka sa vyznačuje tematickou, motivickou i žánrovou pestrosťou. V jeho básnickej tvorbe nájdeme intímne lyrické impresie, básne stvárňujúce predovšetkým súkromný priestor vzťahu ženy a muža, a rodiny. Patrí k autorom, ktorí sa neuspokojujú s osvojením si jedného, i keď originálneho spôsobu umeleckého vyjadrenia, ale ustavične sa vydávajú na cestu neľahkého, miestami priam bolestného objavovania. Už vo svojej prvej zbierke Vnútrozemie (1995) sa predstavil kultivovanou poéziou, vyznačujúcou sa nekompromisným pohľadom do vlastného vnútrozemia a zachovávaním si záznamov z rôznych životných napätí a kríz. Svojou jemnosťou sa v ňom dotýka najbanálnejších stránok života a skúma, vníma, pozoruje jeho napätia a chvenie. Výsledkom Kočíkovho sebabádania a sebaskúmania sú skryté otázky zakódované do odpovedí – všetko v zmysle poznania, že nič nie je dopovedané definitívne, že žiadna odpoveď neostáva bez semienka novorodiacej sa otázky. Básnikove vyznania sú tak často sebazničujúcim pohľadom do „vlastného vnútrozemia“, do chaosu hodnôt. Autor sa priznáva k svojim hriechom a do povedomia čitateľa stavia otázku mravnosti i nemravnosti, aj priznania si ľudskej viny. Programový senzualizmus s dôrazom na emocionálne skutočnosti je výrazný aj v druhej zbierke Premenlivé dno (1996). Vyzretú poéziu, plnú úvah, otázok, pochybností a z toho plynúceho metafyzického napätia predstavujú zbierky Pohľadnice & skice (1997) a Stretnutie voľných pádov (1998). Objavujú sa v nich aj odkazy na diela iných autorov (S. Beckett, F. Nietzsche, L. Pirandello), pričom týmto básňam nechýba osobitosť a autentickosť. Básne zo zbierky Dlhá jazda, ružová záhrada (1999) na prvý pohľad zaujmú úsečnosťou, viacvýznamovosťou. Autor v nej namiesto jemných kučierok ponúka hutnú podstatu obnažených myšlienok. V zbierke Medirytiny duše (2000) sa lyrický subjekt Kočíkových básní zbavený ilúzií vyrovnáva s prežívanou realitou, kde zaujíma kritické stanoviská k aktuálnemu stavu ľudskej morálky. Nehodnotí, neodsudzuje konkrétne spoločenské či politické systémy, nevyslovuje súdy, skôr podstupuje analýzy prostredníctvom spytovania seba samého. V zbierke Byť namiesto mať (2004) sémantickými uzlami lyrizovaných monológov, aj stíšených, ponorných dialógov s univerzom, bývajú svedomie, hriech, pravda, láska, smrť, osud, čas, slovo a ďalšie, viac či menej abstraktné veličiny. Podstatný znak našej súčasnosti, a to akčnosť diania, s ktorou je spojené sproblematizovanie identity človeka, komercionalizácia všetkého druhu si všíma v zbierke Zóna (2007), kde sa okrem iného objavujú motívy drogovej závislosti, citovej vyprahnutosti, nehostinnosti betónového priestoru, masmediálnej manipulácie, medzigeneračných rozporov, zneužívanie politickej moci, tupej pornografie a iné. Výtvarnokritické reflexie s postulatívne syntetickým charakterom vydal v knihe esejí Fragmenty z medzičasu (2000). Je zostavovateľom viacerých zborníkov poézie a prózy východoslovenských autorov. Autorsky pripravil niekoľko rozhlasových literárnych pásiem a kompozícií.

    Peter Juščák

    Zobraziť všetko

  • Monografie a štúdie o autorovi

    Korpa, J.: Byť (Rozhovor). In: Poetissimo (relácia), Slovenský rozhlas, Bratislava 4. 8. 2008. Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2., rozš.

    Korpa, J.: Byť (Rozhovor). In: Poetissimo (relácia), Slovenský rozhlas, Bratislava 4. 8. 2008.

    Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2., rozš. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    Moravčíková, M.: Svet s menom Zóna (T. Kočík: Zóna). In: Knižná revue, 18, 2008, č. 7.

    Čúzy, L., Hochel, I., Kákošová, Z.: Slovenská literatúra po roku 1989. Bratislava: LIC 2007.

    Baláž, I.: Poézia nie je len správa o dnešku (Rozhovor). In: Knižná revue, 16, 2006, č. 22.

    Brenkus, R.: Vo vede sa objavuje, v literatúre a umení tvorí (Rozhovor). In: Dotyky, 17, 2005, č. 2.

    Bžoch, J.: Od dravca cez outsidera k anonymnému rockerovi (T. Kočík: Byť namiesto mať). In: Sme, 13, 2005, č. 97.

    Bžoch, J.: Literárne štvrtky. Bratislava: Kalligram 2005.

    Háber, S.: Čo je dôležitejšie (T. Kočík: Byť namiesto mať). In: Slovenské pohľady, 4+121, 2005, č. 5.

    Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    Hatala, M.: Pohyb, ale uzavretý (T. Kočík: Vnútorný pohyb). In: Romboid, 39, 2004, č. 4.

    Bžoch, J.: Dva rôzne pohľady básnikov z východu (T. Kočík: Vnútorný pohyb). In: Sme, 11, 2003, č. 90.

    Kopsová, J.: Chcete sa pozhovárať? (Rozhovor). In: Zrkadlenie (relácia), Slovenský rozhlas, Bratislava 4. 10. 2003.

    Amrichová, J.: Tibor Kočík. Personálna bibliografia. Košice: Verejná knižnica Jána Bocatia 2002.

    Hochel, I.: Naliehavosť, rozmanitosť, hľadanie... In: T. Kočík: Vnútorný pohyb. Košice: Agentúra K-Kristíny Rybárovej 2002.

    Juščák, P.: Všetko je v nás (Rozhovor). In: Amrichová, J.: Tibor Kočík. Personálna bibliografia. Košice: Verejná knižnica Jána Bocatia 2002.

    Kondor, J.: Nádej azúrovo čistá. In: Amrichová, J.: Tibor Kočík. Personálna bibliografia. Košice: Verejná knižnica Jána Bocatia 2002.

    Hochel, I.: Štandard skúsenosti (T. Kočík: Medirytiny duše) In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 7.

    Rezník, J.: Túry do literatúry. Bratislava: Vydavateľstvo Slovart 2001.

    Vlnka, J.: Oduševnené duchamorné vzdychy (T. Kočík: Medirytiny duše). In: Slovenské pohľady, 4 (117), 2001, č. 9.

    Gajdoš, M.: Ako sa tká text (T. Kočík: Fragmenty z medzičasu). In: Slovenské pohľady, 4 (116), 2000, č. 12.

    Hochel, I.: Tvorivá metóda a jej obmedzenia (T. Kočík: Dlhá jazda, ružová záhrada). In: Romboid, 35, 2000, č. 2.

    Andričík, J.: Vnútorný pohyb. In: Z tvorivej dielne básnika (relácia), Slovenský rozhlas, Bratislava 14. 12. 1999.

    Hrúz, P.: Dlhá jazda, ružová záhrada. In: Slovenský rozhlas Bratislava, relácia Hronka, 4. 12. 1999.

    Maršálek, J.: Odlišné poetiky (T. Kočík: Stretnutie voľných pádov). In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 11.

    Kondrót, V.: Dva dobré košické hlasy (T. Kočík: Stretnutie voľných pádov). In: Pravda, 8, 1998, č. 285.

    Košková, H: Nejasné územie zážitkov (T. Kočík: Pohľadnice & skice). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 45.

    Javorková, M.: Aspoň miniatúry? (T. Kočík: Pohľadnice & skice). In: Knižná revue, 8, 1998, č. 16 – 17.

    Vlnka, J.: Nehybná hladina a premenlivé dno (T. Kočík: Premenlivé dno). In: Slovenské pohľady, 4, 1997, č. 11.

    Hajko, D.: Skepsa a nádej: Hodnotenie slovenskej poézie za rok 1995 (T. Kočík: Vnútrozemie). In: Literika, 1, 1996, č. 1.

    Maczsovsky, P.: Hydra panelákovej poézie (T. Kočík: Vnútrozemie). In: Romboid, 31, 1996, č. 5.

    Helmerová, N.: Muž s dušou ukradnutého detstva (T. Kočík: Vnútrozemie) In: Košický večer, 6, 1995, č. 239.

    Kotian, R.: Rozpätie. In: Romboid, 21, 1986, č. 3.

    Zobraziť všetko

  • O autorovi

    Je skôr básnikom intelektu než emócie, skôr rozvahy než vášne, skôr analýzy než registrácie. Uvažuje ako zrelý muž a básnik, ktorý si už vie na všeličo odpovedať, no nanovo

    Je skôr básnikom intelektu než emócie, skôr rozvahy než vášne, skôr analýzy než registrácie. Uvažuje ako zrelý muž a básnik, ktorý si už vie na všeličo odpovedať, no nanovo si kladie otázky esenciálne a existenciálne, lebo pozná cenu samoty bytia i z bytia. Metastázou ničoty / je napadnutá tvoja duša, píše v jednej básni, ale to nie je jeho trvalý stav; má básne ľúbostné i rodinné, kde veľmi podmanivo vyjadruje ľudskú spolupatričnosť, ktorá nie je daná, ale takisto ako láska sa vždy opakovane získava po napätiach, konfliktoch, omyloch. Kočíkove reflexie sú zväčša gnómické a jadrné, k efektu prispieva aj autorova hra so slovom.

    Jozef Bžoch

    Tibor Kočík chce zachytiť výbušnú atmosféru v každodennom živote súčasných ľudí. Hľadá obraz civilizačných problémov vo vzťahoch ľudí, píše o neschopnosti jednotlivca absorbovať do svojho myslenia a zakomponovať do svojich postojov nové problémy doby. Akoby otázky techniky a jej vplyvu na človeka prestávali trápiť básnikov, ktorí sa radšej dávajú na mystiku. Za clonou technickej civilizácie cítime hľadanie ľudského dotyku.

    Dalimír Hajko

    Literárna púť Tibora Kočíka sa odlišuje od básnickej dráhy väčšiny jeho generačných druhov. Autori, ktorí dnes majú okolo päťdesiatky, totiž zväčša debutovali v druhej polovici 70. či najneskôr začiatkom 80. rokov minulého storočia, teda v mladom veku, vhodnom na to, aby v človeku a z človeka prehovoril talent. Svoju prvotinu Vnútrozemie vydal vyše štyridsaťročný roku 1995. Do slovenskej poézie vstúpil vo veku zrelého muža, čo spôsobili politicko-ideologické obmedzenia, s akými sa museli slovenskí spisovatelia boriť, a tiež životné okolnosti, nie neskoré rozhodnutie samotného tvorcu začať „vážne“ písať lyriku. Vedome nehovorím o oneskorenom debute, pretože debut nemusí byť oneskorený – ak prehovorí ozajstná poézia.

    Igor Hochel

    Svoje poetické zrkadlo nastavuje dobovej tendencii – zbaviť človeka zodpovednosti za svoje konanie. Lyrickú výpoveď ozvláštňuje výraznou expresivitou pohľadu na životný štýl súčasníka, na názorovú sféru typickú pre dobu počítačov, umenia tvoreného pomocou digitálnych technológií či umenia založeného na popkultúre, grafity, sprejerských akciách, undergroundovej scéne a iných performanciách, symbolizujúcich tento umelecký kód a súčasne aj kód „technočloveka“. Kočíkov zobrazovací spôsob obsahuje tajomstvo zakódovaného, teda toho, čo v bežnej ľudskej komunikácii pozorujeme v podobe exaltovanosti a expresívnosti výpovede, silných verbálnych gest. Jeho obavy z informačného zahltenia a zahusťovania kultúrneho priestoru komerčnými popkultúrnymi a ideologickými produktmi ho vedie k vytváraniu poetických obrazov s výraznou apelatívnou funkciou, čo nie je v súčasnej slovenskej lyrike častým javom.

    Ján Gbúr

    Kočíkove verše sú sondou vysielanou do svedomia makrosveta i mikrosveta, pripomínajú antropologický výskum, ktorý má svoj začiatok v zdanlivo všedných, každodenných situáciách a v istých vzťahových stereotypoch (napríklad na pozadí rodiny, manželstva a i.) a v našich sebeckých a obranno-reflexívnych rozhodnutiach, gestách, vášňach, nižších a vyšších citoch, v pudoch. Sémantickými uzlami týchto lyrizovaných monológov, a žiada sa dodať, že aj stíšených, ponorných dialógov s univerzom, bývajú svedomie, hriech, pravda, láska, smrť, čas, slovo a ďalšie viac či menej abstraktné veličiny.

    Marián Hatala

    Tibor Kočík používa metaforický jazyk, ktorý je dostatočne nasýtený a úderný. Aj komplikované témy dokáže pomenovať jednoducho, a pritom výstižne. Moderné obrazy sveta opisuje novátorsky a neskĺza do klišé. Vymýšľa si osobité výrazy a nečakane kombinuje zdanlivo nespojiteľné, čím dosahuje, že atmosféra básní je v dokonalom súlade so svetom, aký vykreslil.

    Mária Moravčíková

    Uvedomujúc si zložitosť života i medziľudských vzťahov, devastáciu a deštrukciu spoločenských štruktúr, ako aj zvrátenosť prevládajúceho hodnotového systému, sa na všetko díva s pochybnosťami a nedôverou; je v tom však tiež kus zdravého kriticizmu, ktorý si žiada tvorivé prehodnotenie všetkých podnetov. Tibor Kočík vie napísať peknú báseň, pozná cenu dobrej poézie a cestu k nej si nezľahčuje, niekedy však zbytočne nadbieha módnemu trendu zvýrazňovania škaredosti. Tak či onak, stále si kladie ťažké ontologické otázky a pokúša sa o prienik do hĺbok života, lebo nestratil veľkú túžbu človeka a umelca – túžbu zaplniť prázdnotu niečím hodnotným.

    Ján Maršálek

    Zobraziť všetko

  • Ukážka z tvorby

    Vnútrozemie (úryvky)   MÚZA   Stačí neuvážený útek od rodiny, náhle sprístupnenie nových stykov, inferno konca storočia osvetlené neónovým

    Vnútrozemie (úryvky)

     

    MÚZA

     

    Stačí

    neuvážený útek od rodiny,

    náhle sprístupnenie nových stykov,

    inferno konca storočia

    osvetlené neónovým svetlom

    a noc,

    aby som hroty vrtných tyčí

    zapúšťal do ložísk

    poézie

    s nánosmi obyčajných dní

    a z hlbinných vrtov ju prečerpával

    do vnútorných rafinérií

    s pracím prostriedkom

    zníženej penivosti na všetky druhy bielizne,

    kde preperie svoje krídla

    a preletí popred objektív mojej duše

    ako nádej

    – azúrovo čistá.

     

     

    OTCOVSTVO

     

    Učím deti

    zapaľovať svetlo,

    pravou rukou ovládať slovo

    a ľavou jeho uzdu,

    správne držať príbor

    dívať sa na ulicu,

    samostatne hľadieť na svet.

     

    Rovnako aj ony mňa učia

    pozerať sa na svoj vesmír

    teleskopom zvaným krasohľad,

    kde v zábere je rodina ako vnútrozemie

    ušľachtilej vegetácie vzťahov

    s prevodom na ich krvný obeh,

    aby zahoreli ako bod

    a dvíhali zemeguľu vyššie,

    nad úroveň

    našich dní.

     

     

    LÁSKA AŽ POPOL

     

    Povedala si čas,

    myslel som na oheň.

     

    Povedala si oheň,

    myslel som na popol.

     

    Povedala si popol,

    myslel som na lásku.

     

     

    RUŽOVÉ MUŠKÁTY

     

    Na balkóne žena polieva muškáty.

    Padajú zo mňa listy,

    spomienky na inú ženu,

    na nejaký cudzí byt.

    V meste, kde som sa narodil

    a možno i umriem.

     

    Žena, čo polieva

    ružové muškáty,

    nie je cudzia.

     

    So žiadnou inou nemám deti.

     

     

    Premenlivé dno (úryvky)

     

    ŤAŽKÉ KVETY

     

    Rozbrechali sme sa na deti

    ako psy na rozkvitnutú lúku.

     

     

    NÁVRAT STRATENÉHO OTCA

     

    Tým že si sa vrátil

    ako otec k vlastnej rodine

    urobil si to

    čo neurobil tvoj otec

    keď nevrátil sa k svojej rodine

     

    Sebou samým vrátil si sa

    ako syn k samému k sebe

    ktorý sa vrátil k otcovi

    ako otec

     

    Jeden je toľko ako druhý

    no ako on

    ty však toľko nie si

     

     

    Pohľadnice & skice (úryvky)

     

    ZRKADLO

     

    Vidím sa

    v neskutočnom priestore

    čo otvára sa za povrchom zrkadla;

    vidím svoje chladné bytie tam

    kde nie som

     

    Som tam

    kde nie som;

    vlastnú viditeľnosť

    za mrazivým povrchom zrkadla

    utvára môj tieň

     

    Vraciam sa z hĺbok

    z nekonečna k svojmu Ja;

    znovu sa vidím tam

    kde prítomný nie som –

    hľadím na seba očami zabudnutia

     

    Naplno verím:

    musím prejsť skrz bod

    kde nie som

    uniknúť pred peklom

    svojich tieňov

     

    Hľadím na seba

    očami zabudnutia;

    je učinené miesto –

    skutočný i neskutočný

    priestor

     

     

    SEN O NÁVRATE

     

    Keď anjeli

    zostúpia do krajiny s havranmi

    bez kvetov a bez motýľov

    na bielu verandu

    zabudnutého domu z detstva

     

    nastúpime do modrého autobusu

    vrátime sa späť

    do neba –

     

    šťastní z biedy plnej snehu

    chytíme sa za ruky

    a začneme čítať

    slnečný horoskop

     

     

    Stretnutie voľných pádov (úryvky)

     

    SVOJMU ANJELOVI

     

    bdiem

    keď spíš

     

    dozerám

    na teba

     

    dobrými

    skutkami

     

     

    ODPOVEĎ

     

    mali sme byť

    stredom sveta

    a sme trosky prach

     

    sila je aj v slze

     

    idem teda

     

     

    Dlhá jazda, ružová záhrada (úryvky)

     

    (X)

     

    drž ma za ruku a spi

            do rána je ďaleko

            ja viem že nie si každý

    spi a drž ma za ruku

            kedykoľvek

            keď to budeš potrebovať

    drž a spi ma za ruku

    drž za ruku a ma spi

            koľkokrát mám opakovať

    spi ma za ruku a drž

            na mrazničke máš pivo

    ma za ruku drž a spi

            vodku zatiaľ neotváraj

    ruku spi a drž ma za

            je dosť studená

    ma za spi a drž ruku

            chutí mi dám si ešte

    za a spi ruku drž ma

            nemôžem sa už dočkať

    drž ma za a spi ruku

            už ideme

    ruku spi drž ma za a

            neblázni

    spi ruku a drž ma za

            ešte je dosť studená

    drž ruku a za spi ma

            ráno zohrejem

            slepačiu polievku

    drž ruku a ma za spi

            koľko je hodín

            už je fakt veľa

    spi ma a drž za ruku

     

     

    (XV)

     

    vedieme vojny a nosíme jazvy

    nosíme jazvy a vedieme vojny

    jazvy a vojny vedieme nosíme

    nosíme vojny a vedieme jazvy

    vedieme jazvy a nosíme vojny

    a vedieme vojny nosíme jazvy

    vojny vedieme a jazvy nosíme

            farbí na červeno

            rozkročená na námestí

            odzadu šteklí údom

            do tunela vchádza ľudská masa

            na jeho konci nie je

            žiadne svetlo

            žiadna svietiaca biela bytosť

            iba zomleté mäso

     

     

    Medirytiny duše (úryvky)

     

    OKNO DO DVORA

     

    z okna hľadieval som

    v zamyslení do dvora

     

    stál tam zelený orech

    zhovárali sme sa osve

     

    v mestskej štvrti rástol sám

    kde som tiež raz osamel

     

    na viečka si z času načas

    jeho obraz premietam

     

     

    VIDÍM SA V ZRKADLE ZABUDNUTÝCH DUŠÍ

     

    v kúpeľni sa dívam

    do prasknutého zrkadla

    vidím ako ktosi

    v tieni zabudnutých duší

    čierne karty rozdal

     

    vnútorným okom pozerám sa

    za mrazivý povrch

    prasknutého skla

    nie som tam

    tam kam siaha moja láska

     

    pozerám sa

    do zrkadla zabudnutých duší

    vidím sa v despotickom

    chaose vášní anarchii hluku

    medzi troskami prežitého dňa

     

     

    MOJA ŽENA JE NA DNE

     

    moja žena je na dne

    vytiahnite moju ženu

    moja žena leží na dne

    je na dne bazénu

    okamžite ju vytiahnite

    áno áno

    vytiahnite moju ženu z bazénu

    haló! haló!

    vytiahnite moju ženu

    z bazénu

     

     

    Byť namiesto mať (úryvky)

     

    NOVÁ POLIANKA I

     

    Žiť z čistých molekúl vzduchu,

    jemne sa k sebe priblížiť,

    za súmraku spoločne splynúť,

    veriť, že spoza subtílnych mrakov,

    čo plávajú nad svetom,

    ktosi sa na nás pozerá,

    veriť, že nás niekto vidí,

    že niekto o nás rozmýšľa.

     

    Potom chvíľku,

    aspoň chvíľočku sa tešiť,

    hoci len obyčajnému pohľadu

    z balkóna.

     

     

    CÍTIM, ŽE CÍTIŠ

     

    Mlčíš,

    celé popoludnie mlčíš,

    mlčaním ma mučíš,

    jazyk sa mi zauzlil.

     

    Mlčíš,

    nežne mi odpovedáš

    voňajúcim dychom

    na mlčanlivé otázky.

     

    Hrejú ma tvoje ruky,

    keď mi z diaľky mávajú.

    –  –  –  –  –  –  –  –  –

    Cítim, že cítiš.

     

     

    Zóna (úryvky)

     

    GRAFITI

     

    (I)

     

    Útržky strateného času

    vykĺbeného vo chvíli páriacej sa neistoty s chaosom

    útržky valiace sa ponad ťaživý deň

    zapadajúceho do šedivosti hluku

    útržky vyrvané scudzeným zmenám

    útržky bijúce na poplach

    z prázdnoty potetovanej duše

    Vy bezduchá reakcia na svet

    čože to činíte na svoju pamiatku

    kam sa náhlite

    vy ktorí lámete

    svoj každodenný chlieb

    a voláte:

    Kto ste vy?

    Koho ničíte?

    A kto ničí vás?

    Kam sa náhlite

    vy ktorí kričíte

    na nepoškvrnený betón:

    Nie je dôležité mať!

    Nie je dôležité bezúhonné telo!

    Nepotetovaná duša je hodnotná a vzácna!

    Vy sprejeri

    vyrvaní stratenému času z rúk

    vkrádate sa do smradľavých opustených bytov

    do podzemných chodieb protiatómových krytov

    do kanálov zanesených výkalmi a ľudským hnojom

    vkrádate sa do tunelov plných krýs

    a škriekate:

    Nie sme ako vy!

    My sme niekto iný!

    Nie sme ako vy!

    My sme niekto iný!

    Nie sme ako vy!

    My sme niekto iný!

    Píšete na útržky času vysychajúce monológy

    s citlivými textami

    a prázdnymi gestami mágov

    čo načierno načierajú do černe

    zamilovaní do malosti a opití netrpezlivosťou

    letíte nadzvukovou rýchlosťou

    schizoreaktívnou psychózou

    podpisujete sa pod obraz čiernej šelmy

    pod pascu apokalypsy

    ktorá neznamená hneď koniec sveta

    ale iba večné znamenie zjavenia

    Váš kryptogram je šifra

    medzi riadkami v knihe Života

    žiadna hrubá čiara

    žiadne: Začíname odznova!

    lebo iba vy jediní viete

    že takto sa nikdy nič nové nezačne

    a nikdy sa nedostaneme ďalej

    áno vážení a milí politickí sprejeri

    áno vy

    ktorým nezáleží na ničom

    iba ak na mene

    či ste

    vystriekaní

    na múroch

    Páni

    naozaj nie ste schopní pustiť si plyn

    naozaj nie ste schopní

    zabiť sa a letieť

    hoci každý z vás

    hoci každý z vás

    musí byť strašne sám!

    Zobraziť všetko
Internetové kníhkupectvo

Knižná revue 9/2013 

Slniečko 2013 máj 

Copyright © 2003 – 2013 Literárne informačné centrum. Všetky práva vyhradené. Dizajn a programovanie core4.sk