Informácie zo súčasnej slovenskej literatúry
HORÚCE LINKY
Tibor Kočík
5. 12. 1952 Košice

Pohlavie
MužŽivotopis autora
Narodil sa 5. decembra 1952 v Košiciach. Maturoval na Strednej priemyselnej škole dopravnej v Košiciach (1972). Je absolventom Pedagogickej fakulty UPJŠ v Prešove, kde vyštudovalZobraziť všetkoNarodil sa 5. decembra 1952 v Košiciach. Maturoval na Strednej priemyselnej škole dopravnej v Košiciach (1972). Je absolventom Pedagogickej fakulty UPJŠ v Prešove, kde vyštudoval všeobecnú pedagogiku (1976) a špeciálnu pedagogiku (2002). Zároveň absolvoval štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1989). Pôsobil ako učiteľ (1976 – 1983), vydavateľský redaktor vo Východoslovenskom vydavateľstve Košice (1983 – 1984), novinár (1984 – 1988), tajomník krajskej pobočky Zväzu slovenských výtvarných umelcov a Slovenskej výtvarnej únie v Košiciach (1988 – 1990), umelec v slobodnom povolaní (1990 – 1991), zástupca šéfredaktora mesačníka Hlas demokracie (1991 – 1993). Od roku 1993 je zástupcom riaditeľa Liečebno-výchovného sanatória v Košiciach, zároveň bol v rokoch 1997 – 2000 vedúcim edície Siločiary vo vydavateľstve Slovo, a. s. Košice. V rokoch 1985 – 1988 redigoval literárnu prílohu Východoslovenských novín Dúha. Žije v Košiciach.
Diela a recenzie diel
Poézia
- Vnútrozemie (1995)
- Premenlivé dno (1996)
- Pohľadnice & skice (1997)
- Stretnutie voľných pádov (1998)
- Dlhá jazda, ružová záhrada (1999)
- Medirytiny duše (2000)
- Vnútorný pohyb (2002, výber zostavil I. Hochel)
- Byť namiesto mať (2004, 1.vydanie)
- Zóna (2007, 1.vydanie)
- Recenzia diela:Zóna - Tibor Kočík - Svet s menom zóna (Zóna, 2007, 1. vydanie)
Esej
- Fragmenty z medzičasu (2000, kniha výtvarnokritických esejí)
Editorská činnosť
- Dlh (2004)
- Sándor Márai – zaprisahaný nepriateľ diktatúr (2007, spolu s P. Juščákom)
Charakteristika tvorby
Poézia Tibora Kočíka sa vyznačuje tematickou, motivickou i žánrovou pestrosťou. V jeho básnickej tvorbe nájdeme intímne lyrické impresie, básne stvárňujúce predovšetkýmZobraziť všetkoPoézia Tibora Kočíka sa vyznačuje tematickou, motivickou i žánrovou pestrosťou. V jeho básnickej tvorbe nájdeme intímne lyrické impresie, básne stvárňujúce predovšetkým súkromný priestor vzťahu ženy a muža, a rodiny. Patrí k autorom, ktorí sa neuspokojujú s osvojením si jedného, i keď originálneho spôsobu umeleckého vyjadrenia, ale ustavične sa vydávajú na cestu neľahkého, miestami priam bolestného objavovania. Už vo svojej prvej zbierke Vnútrozemie (1995) sa predstavil kultivovanou poéziou, vyznačujúcou sa nekompromisným pohľadom do vlastného vnútrozemia a zachovávaním si záznamov z rôznych životných napätí a kríz. Svojou jemnosťou sa v ňom dotýka najbanálnejších stránok života a skúma, vníma, pozoruje jeho napätia a chvenie. Výsledkom Kočíkovho sebabádania a sebaskúmania sú skryté otázky zakódované do odpovedí – všetko v zmysle poznania, že nič nie je dopovedané definitívne, že žiadna odpoveď neostáva bez semienka novorodiacej sa otázky. Básnikove vyznania sú tak často sebazničujúcim pohľadom do „vlastného vnútrozemia“, do chaosu hodnôt. Autor sa priznáva k svojim hriechom a do povedomia čitateľa stavia otázku mravnosti i nemravnosti, aj priznania si ľudskej viny. Programový senzualizmus s dôrazom na emocionálne skutočnosti je výrazný aj v druhej zbierke Premenlivé dno (1996). Vyzretú poéziu, plnú úvah, otázok, pochybností a z toho plynúceho metafyzického napätia predstavujú zbierky Pohľadnice & skice (1997) a Stretnutie voľných pádov (1998). Objavujú sa v nich aj odkazy na diela iných autorov (S. Beckett, F. Nietzsche, L. Pirandello), pričom týmto básňam nechýba osobitosť a autentickosť. Básne zo zbierky Dlhá jazda, ružová záhrada (1999) na prvý pohľad zaujmú úsečnosťou, viacvýznamovosťou. Autor v nej namiesto jemných kučierok ponúka hutnú podstatu obnažených myšlienok. V zbierke Medirytiny duše (2000) sa lyrický subjekt Kočíkových básní zbavený ilúzií vyrovnáva s prežívanou realitou, kde zaujíma kritické stanoviská k aktuálnemu stavu ľudskej morálky. Nehodnotí, neodsudzuje konkrétne spoločenské či politické systémy, nevyslovuje súdy, skôr podstupuje analýzy prostredníctvom spytovania seba samého. V zbierke Byť namiesto mať (2004) sémantickými uzlami lyrizovaných monológov, aj stíšených, ponorných dialógov s univerzom, bývajú svedomie, hriech, pravda, láska, smrť, osud, čas, slovo a ďalšie, viac či menej abstraktné veličiny. Podstatný znak našej súčasnosti, a to akčnosť diania, s ktorou je spojené sproblematizovanie identity človeka, komercionalizácia všetkého druhu si všíma v zbierke Zóna (2007), kde sa okrem iného objavujú motívy drogovej závislosti, citovej vyprahnutosti, nehostinnosti betónového priestoru, masmediálnej manipulácie, medzigeneračných rozporov, zneužívanie politickej moci, tupej pornografie a iné. Výtvarnokritické reflexie s postulatívne syntetickým charakterom vydal v knihe esejí Fragmenty z medzičasu (2000). Je zostavovateľom viacerých zborníkov poézie a prózy východoslovenských autorov. Autorsky pripravil niekoľko rozhlasových literárnych pásiem a kompozícií.
Peter Juščák
Monografie a štúdie o autorovi
Korpa, J.: Byť (Rozhovor). In: Poetissimo (relácia), Slovenský rozhlas, Bratislava 4. 8. 2008. Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2., rozš.Zobraziť všetkoKorpa, J.: Byť (Rozhovor). In: Poetissimo (relácia), Slovenský rozhlas, Bratislava 4. 8. 2008.
Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2., rozš. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.
Moravčíková, M.: Svet s menom Zóna (T. Kočík: Zóna). In: Knižná revue, 18, 2008, č. 7.
Čúzy, L., Hochel, I., Kákošová, Z.: Slovenská literatúra po roku 1989. Bratislava: LIC 2007.
Baláž, I.: Poézia nie je len správa o dnešku (Rozhovor). In: Knižná revue, 16, 2006, č. 22.
Brenkus, R.: Vo vede sa objavuje, v literatúre a umení tvorí (Rozhovor). In: Dotyky, 17, 2005, č. 2.
Bžoch, J.: Od dravca cez outsidera k anonymnému rockerovi (T. Kočík: Byť namiesto mať). In: Sme, 13, 2005, č. 97.
Bžoch, J.: Literárne štvrtky. Bratislava: Kalligram 2005.
Háber, S.: Čo je dôležitejšie (T. Kočík: Byť namiesto mať). In: Slovenské pohľady, 4+121, 2005, č. 5.
Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.
Hatala, M.: Pohyb, ale uzavretý (T. Kočík: Vnútorný pohyb). In: Romboid, 39, 2004, č. 4.
Bžoch, J.: Dva rôzne pohľady básnikov z východu (T. Kočík: Vnútorný pohyb). In: Sme, 11, 2003, č. 90.
Kopsová, J.: Chcete sa pozhovárať? (Rozhovor). In: Zrkadlenie (relácia), Slovenský rozhlas, Bratislava 4. 10. 2003.
Amrichová, J.: Tibor Kočík. Personálna bibliografia. Košice: Verejná knižnica Jána Bocatia 2002.
Hochel, I.: Naliehavosť, rozmanitosť, hľadanie... In: T. Kočík: Vnútorný pohyb. Košice: Agentúra K-Kristíny Rybárovej 2002.
Juščák, P.: Všetko je v nás (Rozhovor). In: Amrichová, J.: Tibor Kočík. Personálna bibliografia. Košice: Verejná knižnica Jána Bocatia 2002.
Kondor, J.: Nádej azúrovo čistá. In: Amrichová, J.: Tibor Kočík. Personálna bibliografia. Košice: Verejná knižnica Jána Bocatia 2002.
Hochel, I.: Štandard skúsenosti (T. Kočík: Medirytiny duše) In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 7.
Rezník, J.: Túry do literatúry. Bratislava: Vydavateľstvo Slovart 2001.
Vlnka, J.: Oduševnené duchamorné vzdychy (T. Kočík: Medirytiny duše). In: Slovenské pohľady, 4 (117), 2001, č. 9.
Gajdoš, M.: Ako sa tká text (T. Kočík: Fragmenty z medzičasu). In: Slovenské pohľady, 4 (116), 2000, č. 12.
Hochel, I.: Tvorivá metóda a jej obmedzenia (T. Kočík: Dlhá jazda, ružová záhrada). In: Romboid, 35, 2000, č. 2.
Andričík, J.: Vnútorný pohyb. In: Z tvorivej dielne básnika (relácia), Slovenský rozhlas, Bratislava 14. 12. 1999.
Hrúz, P.: Dlhá jazda, ružová záhrada. In: Slovenský rozhlas Bratislava, relácia Hronka, 4. 12. 1999.
Maršálek, J.: Odlišné poetiky (T. Kočík: Stretnutie voľných pádov). In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 11.
Kondrót, V.: Dva dobré košické hlasy (T. Kočík: Stretnutie voľných pádov). In: Pravda, 8, 1998, č. 285.
Košková, H: Nejasné územie zážitkov (T. Kočík: Pohľadnice & skice). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 45.
Javorková, M.: Aspoň miniatúry? (T. Kočík: Pohľadnice & skice). In: Knižná revue, 8, 1998, č. 16 – 17.
Vlnka, J.: Nehybná hladina a premenlivé dno (T. Kočík: Premenlivé dno). In: Slovenské pohľady, 4, 1997, č. 11.
Hajko, D.: Skepsa a nádej: Hodnotenie slovenskej poézie za rok 1995 (T. Kočík: Vnútrozemie). In: Literika, 1, 1996, č. 1.
Maczsovsky, P.: Hydra panelákovej poézie (T. Kočík: Vnútrozemie). In: Romboid, 31, 1996, č. 5.
Helmerová, N.: Muž s dušou ukradnutého detstva (T. Kočík: Vnútrozemie) In: Košický večer, 6, 1995, č. 239.
Kotian, R.: Rozpätie. In: Romboid, 21, 1986, č. 3.
Ukážka z tvorby
Vnútrozemie (úryvky) MÚZA Stačí neuvážený útek od rodiny, náhle sprístupnenie nových stykov, inferno konca storočia osvetlené neónovýmZobraziť všetkoVnútrozemie (úryvky)
MÚZA
Stačí
neuvážený útek od rodiny,
náhle sprístupnenie nových stykov,
inferno konca storočia
osvetlené neónovým svetlom
a noc,
aby som hroty vrtných tyčí
zapúšťal do ložísk
poézie
s nánosmi obyčajných dní
a z hlbinných vrtov ju prečerpával
do vnútorných rafinérií
s pracím prostriedkom
zníženej penivosti na všetky druhy bielizne,
kde preperie svoje krídla
a preletí popred objektív mojej duše
ako nádej
– azúrovo čistá.
OTCOVSTVO
Učím deti
zapaľovať svetlo,
pravou rukou ovládať slovo
a ľavou jeho uzdu,
správne držať príbor
dívať sa na ulicu,
samostatne hľadieť na svet.
Rovnako aj ony mňa učia
pozerať sa na svoj vesmír
teleskopom zvaným krasohľad,
kde v zábere je rodina ako vnútrozemie
ušľachtilej vegetácie vzťahov
s prevodom na ich krvný obeh,
aby zahoreli ako bod
a dvíhali zemeguľu vyššie,
nad úroveň
našich dní.
LÁSKA AŽ POPOL
Povedala si čas,
myslel som na oheň.
Povedala si oheň,
myslel som na popol.
Povedala si popol,
myslel som na lásku.
RUŽOVÉ MUŠKÁTY
Na balkóne žena polieva muškáty.
Padajú zo mňa listy,
spomienky na inú ženu,
na nejaký cudzí byt.
V meste, kde som sa narodil
a možno i umriem.
Žena, čo polieva
ružové muškáty,
nie je cudzia.
So žiadnou inou nemám deti.
Premenlivé dno (úryvky)
ŤAŽKÉ KVETY
Rozbrechali sme sa na deti
ako psy na rozkvitnutú lúku.
NÁVRAT STRATENÉHO OTCA
Tým že si sa vrátil
ako otec k vlastnej rodine
urobil si to
čo neurobil tvoj otec
keď nevrátil sa k svojej rodine
Sebou samým vrátil si sa
ako syn k samému k sebe
ktorý sa vrátil k otcovi
ako otec
Jeden je toľko ako druhý
no ako on
ty však toľko nie si
Pohľadnice & skice (úryvky)
ZRKADLO
Vidím sa
v neskutočnom priestore
čo otvára sa za povrchom zrkadla;
vidím svoje chladné bytie tam
kde nie som
Som tam
kde nie som;
vlastnú viditeľnosť
za mrazivým povrchom zrkadla
utvára môj tieň
Vraciam sa z hĺbok
z nekonečna k svojmu Ja;
znovu sa vidím tam
kde prítomný nie som –
hľadím na seba očami zabudnutia
Naplno verím:
musím prejsť skrz bod
kde nie som
uniknúť pred peklom
svojich tieňov
Hľadím na seba
očami zabudnutia;
je učinené miesto –
skutočný i neskutočný
priestor
SEN O NÁVRATE
Keď anjeli
zostúpia do krajiny s havranmi
bez kvetov a bez motýľov
na bielu verandu
zabudnutého domu z detstva
nastúpime do modrého autobusu
vrátime sa späť
do neba –
šťastní z biedy plnej snehu
chytíme sa za ruky
a začneme čítať
slnečný horoskop
Stretnutie voľných pádov (úryvky)
SVOJMU ANJELOVI
bdiem
keď spíš
dozerám
na teba
dobrými
skutkami
ODPOVEĎ
mali sme byť
stredom sveta
a sme trosky prach
sila je aj v slze
idem teda
Dlhá jazda, ružová záhrada (úryvky)
(X)
drž ma za ruku a spi
do rána je ďaleko
ja viem že nie si každý
spi a drž ma za ruku
kedykoľvek
keď to budeš potrebovať
drž a spi ma za ruku
drž za ruku a ma spi
koľkokrát mám opakovať
spi ma za ruku a drž
na mrazničke máš pivo
ma za ruku drž a spi
vodku zatiaľ neotváraj
ruku spi a drž ma za
je dosť studená
ma za spi a drž ruku
chutí mi dám si ešte
za a spi ruku drž ma
nemôžem sa už dočkať
drž ma za a spi ruku
už ideme
ruku spi drž ma za a
neblázni
spi ruku a drž ma za
ešte je dosť studená
drž ruku a za spi ma
ráno zohrejem
slepačiu polievku
drž ruku a ma za spi
koľko je hodín
už je fakt veľa
spi ma a drž za ruku
(XV)
vedieme vojny a nosíme jazvy
nosíme jazvy a vedieme vojny
jazvy a vojny vedieme nosíme
nosíme vojny a vedieme jazvy
vedieme jazvy a nosíme vojny
a vedieme vojny nosíme jazvy
vojny vedieme a jazvy nosíme
farbí na červeno
rozkročená na námestí
odzadu šteklí údom
do tunela vchádza ľudská masa
na jeho konci nie je
žiadne svetlo
žiadna svietiaca biela bytosť
iba zomleté mäso
Medirytiny duše (úryvky)
OKNO DO DVORA
z okna hľadieval som
v zamyslení do dvora
stál tam zelený orech
zhovárali sme sa osve
v mestskej štvrti rástol sám
kde som tiež raz osamel
na viečka si z času načas
jeho obraz premietam
VIDÍM SA V ZRKADLE ZABUDNUTÝCH DUŠÍ
v kúpeľni sa dívam
do prasknutého zrkadla
vidím ako ktosi
v tieni zabudnutých duší
čierne karty rozdal
vnútorným okom pozerám sa
za mrazivý povrch
prasknutého skla
nie som tam
tam kam siaha moja láska
pozerám sa
do zrkadla zabudnutých duší
vidím sa v despotickom
chaose vášní anarchii hluku
medzi troskami prežitého dňa
MOJA ŽENA JE NA DNE
moja žena je na dne
vytiahnite moju ženu
moja žena leží na dne
je na dne bazénu
okamžite ju vytiahnite
áno áno
vytiahnite moju ženu z bazénu
haló! haló!
vytiahnite moju ženu
z bazénu
Byť namiesto mať (úryvky)
NOVÁ POLIANKA I
Žiť z čistých molekúl vzduchu,
jemne sa k sebe priblížiť,
za súmraku spoločne splynúť,
veriť, že spoza subtílnych mrakov,
čo plávajú nad svetom,
ktosi sa na nás pozerá,
veriť, že nás niekto vidí,
že niekto o nás rozmýšľa.
Potom chvíľku,
aspoň chvíľočku sa tešiť,
hoci len obyčajnému pohľadu
z balkóna.
CÍTIM, ŽE CÍTIŠ
Mlčíš,
celé popoludnie mlčíš,
mlčaním ma mučíš,
jazyk sa mi zauzlil.
Mlčíš,
nežne mi odpovedáš
voňajúcim dychom
na mlčanlivé otázky.
Hrejú ma tvoje ruky,
keď mi z diaľky mávajú.
– – – – – – – – –
Cítim, že cítiš.
Zóna (úryvky)
GRAFITI
(I)
Útržky strateného času
vykĺbeného vo chvíli páriacej sa neistoty s chaosom
útržky valiace sa ponad ťaživý deň
zapadajúceho do šedivosti hluku
útržky vyrvané scudzeným zmenám
útržky bijúce na poplach
z prázdnoty potetovanej duše
Vy bezduchá reakcia na svet
čože to činíte na svoju pamiatku
kam sa náhlite
vy ktorí lámete
svoj každodenný chlieb
a voláte:
Kto ste vy?
Koho ničíte?
A kto ničí vás?
Kam sa náhlite
vy ktorí kričíte
na nepoškvrnený betón:
Nie je dôležité mať!
Nie je dôležité bezúhonné telo!
Nepotetovaná duša je hodnotná a vzácna!
Vy sprejeri
vyrvaní stratenému času z rúk
vkrádate sa do smradľavých opustených bytov
do podzemných chodieb protiatómových krytov
do kanálov zanesených výkalmi a ľudským hnojom
vkrádate sa do tunelov plných krýs
a škriekate:
Nie sme ako vy!
My sme niekto iný!
Nie sme ako vy!
My sme niekto iný!
Nie sme ako vy!
My sme niekto iný!
Píšete na útržky času vysychajúce monológy
s citlivými textami
a prázdnymi gestami mágov
čo načierno načierajú do černe
zamilovaní do malosti a opití netrpezlivosťou
letíte nadzvukovou rýchlosťou
schizoreaktívnou psychózou
podpisujete sa pod obraz čiernej šelmy
pod pascu apokalypsy
ktorá neznamená hneď koniec sveta
ale iba večné znamenie zjavenia
Váš kryptogram je šifra
medzi riadkami v knihe Života
žiadna hrubá čiara
žiadne: Začíname odznova!
lebo iba vy jediní viete
že takto sa nikdy nič nové nezačne
a nikdy sa nedostaneme ďalej
áno vážení a milí politickí sprejeri
áno vy
ktorým nezáleží na ničom
iba ak na mene
či ste
vystriekaní
na múroch
Páni
naozaj nie ste schopní pustiť si plyn
naozaj nie ste schopní
zabiť sa a letieť
hoci každý z vás
hoci každý z vás
musí byť strašne sám!




