Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Životopis autora

    Narodil sa 27. augusta 1971 v Bratislave. Po maturite na Gymnáziu na Vazovovej ulici v Bratislave absolvoval štúdium na Katedre slovenskej literatúry

    Narodil sa 27. augusta 1971 v Bratislave. Po maturite na Gymnáziu na Vazovovej ulici v Bratislave absolvoval štúdium na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Je vedeckým pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Literárna veda

  • Charakteristika tvorby

    Ako vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV publikoval literárnovedné texty; v roku 1999 obhájil dizertáciu Rétorika

    Ako vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV publikoval literárnovedné texty; v roku 1999 obhájil dizertáciu Rétorika histórie (knižne 2002), zaujala aj jeho monografická štúdia Dušan Mitana (2000). Vydal knihu akčných rozhlasových hier Vražda marionet (1999), novelu Divák (2002) a zbierky poviedok Akozmia (1992), Niekoľko náhlych konfigurácií (1997), Zverstvo (2000). V roku 2004 vyšla jeho zbierka próz Antikvariát. Pre prozaickú a literárnovednú tvorbu Tomáša Horvátha je charakteristická bravúrna skepsa o význame povedaného, spojená s úsilím potvrdiť písaním márnosť písania. Nie je v tom sám. Rortyovský asemiotický záber rozčeril (ba i rozčertil) mentálne hladiny celých generácií – i keď nevieme, na ako dlho… Jadrom jeho prozaického aj literárnovedného kladenia otázok (Bachtin: „len odpovede na otázky dávajú zmysel“, inými slovami: výpoveď, prehovor, ktorý nereaguje na cudziu reč, zmysel nemá), jadrom tohto písania-sa-pýtania-sa je dávny postindustriálny spor so suchým pozitivizmom (Horváth tu pritom nie je dvojaký, prozaicko/historiografický jedinec, ako sám naznačuje v Divákovi, ale práveže je jeden). „Z hľadiska genealógie sa Horváth implicitne neustále pýta na to, kto hovorí, že mu ide o pravdu, kto chce pravdu, kto a prečo chce získať pravdu o pravde, spojenie s pravdou. Avšak tým kto sa nemyslí nejaká osoba, ale otázka vôle k moci, ktorá ju ovláda. Horvátha zaujíma, aké sily ovládajú daný problém, aká vôľa si ho berie do vlastníctva. Horvátha zaujíma sila, alebo lepšie súbor navzájom sa vzťahujúcich síl. Tu je zreteľná Horváthova anticipácia myslenia Nietzscheho, modifikovaná Foucaultom, Deleuzom a Derridom,“ (Martin Hudymač). Hľadanie tzv. objektívnej reality je tristná skúsenosť posledných storočí. Na konci je rovnako tristný dlhý, dlhý, voľný, voľný pád v subjektovo-objektový hiát. Postmoderna sa pokúša o to, čomu by sme mohli niekedy v ďalekej budúcnosti hovoriť konsenzuálna skutočnosť (skutočnosť chápania toho, čo na nás dolieha, kam my sami doliehame). V tom je humanistické posolstvo postmoderny i jej textov napísaných od Tomáša Horvátha.

    Peter Valček

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Masłowska, Dorota: Sneh a   krv (z poľštiny 2004), Krajewski, Marek: Smrť v   Breslau (z poľštiny 2007), Koniec sveta v   Breslau

    Masłowska, Dorota: Sneh a krv (z poľštiny 2004), Krajewski, Marek: Smrť v Breslau (z poľštiny 2007), Koniec sveta v Breslau (z poľštiny 2008)

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    FERKO, Miloš: Tomáš Horváth: Tajomstvo a vražda. (Recenzia). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 127, 2012, č. 3, s. 135 – 138.

    FERKO, Miloš: Tomáš Horváth: Tajomstvo a vražda. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 127, 2012, č. 3, s. 135 – 138.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    MITKA, M.: Zo života literatúry (Tomáš Horváth: Aktikvariát). In: RAK, 11, 2006, č. 7.

    GÁLIS, V.: Tomáš Horváth. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    PÁCALOVÁ, J.: Bla bla bla alebo ja, kuchynský robot (Tomáš Horváth: Aktikvariát). In: Vlna, 6, 2004, č. 20 – 21.

    TURAN, Andy: Tomáš Horváth: Antikvariát. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 6, s. 112 – 113.

    KOPČA, M.: Čitateľ na C 4 (Tomáš Horváth: Divák). In: Knižná revue, 13, 2003, č. 9.

    PÁCALOVÁ, J.: Bábkohra (Tomáš Horváth: Divák). In: Romboid, 38, 2003, č. 1.

    HIZSNYAN, G.: Hľadanie hranice medzi fraškou a životom. In: Slovenské divadlo, 50, 2002, č. 1.

    HUDYMAČ, M.: Textové hry Tomáša Horvátha. In: Romboid, 37, 2002, č. 3.

    NAHÁLKA, P.: „Poetika“ edície (Tomáš Horváth: Dušan Mitana). In: RAK, 7, 2002, č. 1.

    RANKOV, P.: Bodaj by bestseller (Tomáš Horváth: Divák). In: RAK, 7, 2002, č. 11 – 12.

    KUZMÍKOVÁ, J.: Štúdia (nielen) o technike reprezentácie (Tomáš Horváth: Dušan Mitana). In: OS, 2001, č. 5.

    MARČOK, V.: Zábava, ak by – (Tomáš Horváth: Vražda marionet). In: Javisko, 33, 2001, č. 2.

    MATEJOV, R.: Palce na pulze doby (Tomáš Horváth: Dušan Mitana). In: Knižná revue, 11, 2001, č. 3.

    POKRIVČÁKOVÁ, S.: O textoch a ľuďoch (Tomáš Horváth: Dušan Mitana). In: Romboid, 36, 2001, č. 3.

    SOUČKOVÁ, M.: Alternatívne interpretácie možných príbehov (Tomáš Horváth: Dušan Mitana). In: Romboid, 36, 2001, č. 3.

    BALLA, Vladimír: Vieme, zámerne... (Tomáš Horváth: Zverstvo). (Konfrontácie). In: Romboid, 35, 2000, č. 3, s. 18 – 20.

    BEASLEY-MURRAY, Tim: Ani genitálie už tak nevyčnievajú, ako kedysi (Tomáš Horváth: Zverstvo). (Konfrontácie). In: Romboid, 35, 2000, č. 3, s. 18 – 20.

    KRČMÉRYOVÁ, E.: Rastie hrozno privysoko? (Tomáš Horváth: Zverstvo). In: RAK, 5, 2000, č. 3.

    MARCELLI, M.: Zverstvá návštevníka čitární (Tomáš Horváth: Zverstvo). In: OS, 2000, č. 5.

    PETŘÍČEK, M.: Na spiknutí spiknutím, neboli, Únikové vědení (Tomáš Horváth: Zverstvo). In: OS, 2000, č. 5.

    TARANENKOVÁ, I.: Útrapy z rozumu (Tomáš Horváth: Zverstvo). In: Kultúrny život, 1, 2000, č. 8.

    FERKO, M.. Pokusy o prestrihnutie (Tomáš Horváth: Vražda marionet). In: Knižná revue, 9, 1999, č. 12.

    ŠPAČEK, J.: V labyrinte postmoderny (Tomáš Horváth: Vražda marionet). In: Romboid, 34, 1999, č. 10.

    ŠULEJ, P.: Niekoľko náhlych vrážd (Tomáš Horváth: Vražda marionet). In: OS, 1999, č. 6.

    GÁLIS, V.: Niekoľko unáhlených dojmov (Tomáš Horváth: Niekoľko náhlych konfigurácií). In: RAK, 3, 1998, č. 1 – 2.

    RANKOV, P.: Tomáš Horváth: Niekoľko náhlych konfigurácií. In: Knižná revue, 8, 1998, č. 1.

    ČIČMANEC, I.: Svet ako paródia seba samého (Tomáš Horváth: Akozmia). In: Romboid, 28, 1993, č. 10.

    CVIKOVÁ, J.: Ako (Tomáš Horváth: Akozmia). In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 11.

    KASARDA, M.: S úsmevom šialenca (Tomáš Horváth: Akozmia). In: Kultúrny život, 26, 1992, č. 26.

    MATEJOVIČ, P. – BARBORÍK, V. – ZAVARSKÝ, R. – BŽOCH, A.: Tomáš Horváth: Akozmia. In: Dotyky, 4, 1992, č. 7.

    ŠKOTKA, M.: Smetisko slov (Tomáš Horváth: Akozmia). In: Literárny týždenník, 5, 1992, č. 46.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Horváthove texty priam „programovo“ získavajú kontúry na pomedzí mobilnej kompozície a kompozície „triešte a

    Horváthove texty priam „programovo“ získavajú kontúry na pomedzí mobilnej kompozície a kompozície „triešte a tkaniny“ (deleuzovský rizóm), aj keď navonok môže ísť o „klasickú“ lineárnu kompozíciu (keď Horváth píše v kóde detektívky alebo v kóde špionážneho thrilleru, ako to je v novele Divák). Text pôsobí ako koláž alebo mozaika – teda povrch, na ktorom máme viacero fikcií (alebo ak chcete skutočností), ktoré nie sú hierarchizované, a preto rozhodnutie sa čitateľa, ktorou skutočnosťou sa nechá „viesť“ a bude jej „veriť“, je úplne legitímna, ale i naivná: „Vidíme, že všude, kde se vyskytuje kompozice tříště a koláže, mizí nebo se potlačuje moment hierarchie – žánrové a stylové (žánr vysoký x žánr nízký), ruší se rozdíl mezi textem literárním a neliterárním, mezi filozofickou sentencí a všednodenní banalitou, slovem vlastním a ,cizím‘ (citátem). Ruku v ruce s těmito procesy oslabuje se linie příběhu, rozkouskovaného a zpravidla zbaveného gradace“ (D. Hodrová).

    Martin Hudymač

    Osem poviedok Akozmie predstavuje Tomáša Horvátha v dvoch podobách – ako absurdného a groteskného autora na strane jednej a ako mierne epigónskeho existencializujúceho nespokojníka, ktorým sa prevŕtava červotoč neznesiteľných pochybností – nie vlastných, ale nájdených v slovách väčšinou už mŕtvych pánov.

    Martin Kasarda

    Horváthovo ironické prepisovanie sa do rôznorodých žánrových stereotypov je presné a dôsledné. Zvolenému žánrovému pôdorysu prispôsobuje nielen spôsob výstavby príbehu, ale aj štýl, ktorým píše. Používa príznakové vyjadrovacie prostriedky, príznakové slovné spojenia, príznakové mená postáv (ak kozmopolitný cyber-punk, tak v ňom vystupujú Sue, Jake, Yakamura, Gudrun, ak anglická detektívka, tak v nej predsa nemôže chýbať postava menom Clayton Chesterton, ak ponáška na Švantnera, tak tam budú Hriapeľ i Kešiak, ak ruská klasika, tak, pochopiteľne, postavy s krstným menom aj „ótčestvom“). Táto žánrová dôslednosť je, samozrejme, hyperbolizovaná, spolu s občasnými vedomými vybočeniami z pravidiel žánru nás stále upozorňuje na ironický odstup, ktorý si autor od svojich žánrových predlôh drží. Nielen autor, ale ani čitateľ nemá predsa ani na chvíľu zabudnúť, že nečíta, čo ja viem, detektívku, ale persiflážnu ponášku na detektívku. Horváthovi predsa nejde o to, aby dal čitateľovi naozaj možnosť pátrať po vrahovi a spôsobe, akým vraždil, ale o ... o... a tu je práve problém. O čo vlastne v tejto knihe ide?

    Peter Darovec

    Tomáš Horváth, povolaním literárny vedec, sa v Antikvariáte pohráva s rôznymi prozaickými formami. Všetky zvláda bravúrne, poniektoré ešte bravúrnejšie. Na tomto základe potom buduje vlastnú verziu príbehu, ktorý vychádza predovšetkým z nového poskladania zlomkov povyberaných z rôznych príbehov citovaného a parafrázovaného autora. Akoby tým chcel vytiahnuť z neho dreň, spisovateľskú podstatu, ovládnuť cez uchopenie formy cudzie autorské ja a mohol sa do neho vo svojom texte prevteliť. Do takto pripravenej pôdy potom vkladá seba-autora. Výsledkom je nová, veľmi zábavná literárna kvalita. Pravda, hlavne pre toho, kto takýto typ kvality vyhľadáva. Azda najlepším príkladom Horváthovho postupu je poviedka Záhada časových štruktúr. Na pôdoryse dôkladnej znalosti rôznych literárnych spôsobov riešenia „záhady uzatvorenej miestnosti“ napísal jej vlastnú verziu. Nesmeruje však k všeobecne vyhľadávanému cieľu literatúry založenej na príbehu – k takému stavu čitateľovej mysle, keď začne v čase čítania považovať literárnu skutočnosť za naozajstnú, keď ju aspoň na chvíľu prijme za svoju. Tomáš Horváth dáva čitateľovi neustále najavo, že akákoľvek skutočnosť opisovaná v literatúre je v konečnom dôsledku vždy len literárnou skutočnosťou. Teda, že so svetom, v ktorom žijeme a v ktorom práve jeho dielo čítame, súvisí len cez autora a čitateľa, cez miesto a čas, v ktorom bola napísaná a v danej chvíli čítaná. Horváth nám neustále dáva najavo, že je to iba hra. Dosahuje to množstvom vtipne povyberaných a nápadito zaradených citácií: v tomto prípade z najslávnejších literárnych diel zaoberajúcich sa vraždou v uzatvorenej miestnosti. Do toho ešte vkladá scudzovacie prvky, ktoré nielenže upozorňujú menej literárne „otrlých“ čitateľov, že si má od čítaného držať odstup, ale ešte výraznejšie udržiava od napísaného odstup autora samého. Dosahuje to napríklad vkladaním vulgarizmov alebo sa „jeho“ postavy odrazu začnú správať neadekvátne prostrediu, času a citovanému dielu.

    Karol Horváth

    S textami Tomáša Horvátha je to podobne ako s filmami Davida Lyncha. Keď si myslíte, že už konečne máte príbeh pod kontrolou, zrazu nastane zlom, ktorý spôsobí prevrátenie vzťahu medzi vládnucim a ovládaným. Text sa stáva vládnucim a čitateľ/divák sa stáva ovládaným, teda tým, ktorý sa pokorne riadi inštrukciami Textu.

    Peter Michalovič

    Horváth už niekoľkokrát dokázal, že vie skonštruovať dômyselnú fabulačnú hru. Jeho pokus miasť čitateľa navzájom sa vylučujúcimi scénami uchvacuje a skvostne zabáva – o niečo podobné sa pred pár desaťročiami úspešne pokúšal trebárs taký Robbe-Grillet, a ani Tomášovi Horváthovi po napísaní takejto inteligentnej knižky neúspech zaručene nehrozí.

    Balla

    Autor otvára priestor pre rozmanitého čitateľa: od naivného, ktorého upúta ustavičným hyperbolizovaním a karnevalizovaním javov a udalostí, až po fajnšmekra, ktorý ocení absenciu tradičného rozprávania a zgustne si na textovaní.

    Braňo Hochel

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Sú dvaja Horváthovia . Divák (2002) My rortyovci skôr povieme, že slovník a   syntax, aké ponúka tento

    Sú dvaja Horváthovia. Divák (2002)

    My rortyovci skôr povieme, že slovník a syntax, aké ponúka tento kód, pre nás nie zaujímavé a že by sme prípadne dali prednosť iným slovníkom a inej syntaxi. Rétorika histórie (2002)

    Zaoberám sa tým, ako sa na pôde diskurzu myslenia o literatúre konštituoval jeho predmet – literatúra – a akým transformáciám podliehal. To písanie o literatúre stvorilo literatúru. Rétorika histórie (2002)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    ZO ZÁKULISIA (z knihy ZVERSTVO )      „Co mohli dělat?” navázal jsem. „Ten chlap, co jí usekl hlavu, měl asi dva metry,

    ZO ZÁKULISIA (z knihy ZVERSTVO)

         „Co mohli dělat?” navázal jsem. „Ten chlap, co jí

    usekl hlavu, měl asi dva metry, sto čtyřicet kilo

    a u sebe dva lugery. Ti ostatní měli M-16ky. Byli to

    všechno váleční veteráni...”

    HUNTER S. THOMPSON: STRACH A HNUS V LAS VEGAS

         Charlie sedel s Codym za stolom, Charlie kývol na čašníka, ktorý zbieral zo stolov krígle. Pár vidlákov z lazov sa opieralo o barpult. „Dve pirane, a dobre ostré,” povedal Charlie.

         „Prepáčte,” povedal čašník, potetovaný, na kožu vyholený mlaďas, „ale nebolo by korektné, keby som vás obslúžil a priniesol vám pitie k stolu, keď ostatní čakajú za pultom.”

         „Fuck ya,” povedal Charlie Sheen a išiel sa postaviť do radu k pultu. Niečo z tvrďasa, ktorého hral, prešlo aj naňho.

         Po desiatich minútach sa Charlie vrátil s dvomi piraňami k stolu, kde Cody práve diskutoval s Oral-Fuckin’-Strategy. Chlapsky potisol stolom Codymu nazelenalý pohár, ktorý sa v Codyho ruke takmer stratil. Codyho vybrali do tej úlohy preto, aby nemuseli poprosiť nejakého obéznejšieho otecka sporiadanej rodiny, aby si nechal pol roka rásť bradu a vlasy a potom sa obliekol do kože a cvokov a urobil si vodičák na Harley-Davidsona, keďže zatiaľ tlačil iba rodinnú limuzínu: Cody bol bývalým členom legendárneho motorkárskeho gangu Hell’s Angels. Bol to typický heavy-metalový ťažký kaliber, meter deväťdesiatpäť, brucho ako pivný sud, brada a dlhé vlasy, kožená bunda obíjaná cvočkami.

         „Máš, Cody?” spýtala sa Oral-Fuckin’-Strategy.

         „Sto doláčov,” podal jej Cody sáčok s bielym práškom. „Vyfajčím ťa, Cody,” povedala prosebne Oral-Fuckin’-Strategy. „Za ten sáčok štyrikrát.”

         „Odjeb!” zreval Cody a vytrhol jej sáčok, „prachy alebo hovno!” Hodil do seba pobúrene piraňu. Odkedy ho ako typíka vyberali za grázlov do filmov, bývalí kámoši si o ňom mysleli, že má skurvene veľa prachov. Ale že si za to musel dať odrezať ucho od Michaela Madsena, alebo že sa za to bude musieť nechať ošťať od Charlieho Sheena, nehovoriac o tej facke, ktorú dostával od Kim Basingerovej vždy, keď ju mal už-už pretiahnuť, a potom znovu a znovu klapka a ďalšia facka, keď to už mal do nej narvať, tak o tom už nikto nehovoril. Tie prachy má skurvene zaslúžene, rozdrvil v rukavici s odstrihnutými prstami pohár. Vyjazdí len jedného Harley-Davidsona, aj keď si ho povykladal diamantmi, vynosí len jednu čiernu koženú bundu, zje len tri rezne a šlahne si iba šesť dávok za deň, to je všetko, čo potrebuje, len na to potrebuje prachy, a všetko ostatné je zbytočné. Mohol by si dovoliť sfetovať sa päťdesiat ráz za deň, ale iba ten jeden deň.

         „Veľa som o tebe čítal,” povedal Charlie.

         „Kde?” povedal Cody a trochu sa pousmial.

         „U Huntera S. Thompsona,” vytiahol sa Charlie Sheen.

         „To bol strašný kokot,” povedal Cody.

         „Veď ste mu aj pojazdili po hrudníku,” zasmial sa tvrdo Charlie, akoby sám už pojazdil harleyom po hrudníku všakovakým čurákom.

         „Ten maník sa medzi nás votrel,” zasmial sa Cody a plieskal sa po predlaktí, „a potom nám zrazu ukazuje nejakú posratú knihu, na ktorej obale je harleyka. A čuráci z gangu si v tom listujú a vykrikujú: tu som ja! Aj ty si tu, Cody! A tu je ten záťah na Salingerovu farmu, ten ohňostroj z kravských lajen na riti jeho ženskej! A ja som bol vtedy plonk,” povedal smutne Cody, „nebol som ešte hercom ako teraz, a nezdieľal som tak nekriticky nadšenie čurákov z gangu. Vravím: Hunty, ty si za tú posratú knihu dostal prachy. Ty si dostal prachy za to, že píšeš o mne. Ty si zarobil na mne, Hunty. Takže dones z dragstóru nejaké plechovky piva pre mňa aj pre chlapcov. Hunty, a mne aj pukance. On to bol strašný škrob; povedal, že tú posratú knihu napísal on sám, a že teda my z toho nebudeme mať ani to jedno posraté pivo. To je ten váš podiel, povedal. Bol to skrblík, ktorý nechal po sebe za dve pivá jazdiť harleykou. Skopali sme ho a ja som mu prešiel mašinou cez rebrá, ešte aj na tom zarobil, jebol to ako dodatok k tej knihe. Ja som hneď vedel, že on neni náš, vždy bol príliš mäkký. Do bitky išiel len v nevyhnutných prípadoch, keď sa tomu nedalo vyhnúť. Ako keby to nebola skurvene dobrá zábava. A jaký ten pičus bol vysratý z drog, že mu ich nájdu!”

         „Strach a hnus v Las Vegas,” prikývol Charlie.

         „A bol to preňho zážitok, ako keď dvanásťročný chlapec pretiahne svoju prvú holku, nenavykol si proste na drogy ako na súčasť života, ale bol to taký ten nedeľný narkoman.” Cody si šlahol dávku, keď konečne našiel ešte nepoužitú žilu. „Well, takže o chvíľu ma to ideš dojebať?” priateľsky sa zazubil na Charlieho.

         Charlie hral nekompromisného policajta, ktorý sa votrie do motorkárskeho gangu, a keď si musí utvrdiť autoritu medzi ostatnými, dokázať, že nie je fízel a že je dostatočne tvrdý, dojebe Codyho, tvrdého motorkára, ako psa a nakoniec sa naňho vyští. Ostatní skonštatujú, že Charlie je „skurvene tvrdý”, a Charlie získa poprednú pozíciu v gangu. Vodcu gangu hral Codyho starý známy Michael Madsen („totally mad”, ako ho nazval Quentin), ktorý práve vysvetľoval čašníkovi s otvorenou lebkou, že ho nemučí zato, že mu odmietol doniesť drink ku stolu: „Ja ťa mučím bezdôvodne. Nemusíš mi nosiť žiadny drink, kámo.”

         „So here we are Irish in America!” zreval Cody a odkopol stoličku. Charlie nechápal, čo sa deje. Až potom uvidel červené tričko a tmavé okuliare so žltými sklami. Cody stál a provokačne sa chechtal. „Ty sarajevský sráč! Hale-hále, halelúja!” napodobňoval ho Cody, „Natrhnem ti tú tvoju írsku katolícku prdel! Urobím ti tu nedeľu, krvavú nedeľu! Ty budeš spievať o Kingovi, ty, ktorý si Harlem videl akurát tak v názve svojho posratého singlu!” Cody si odmotával z pásu reťaz.

         Bono sa vyplašene obzeral, už vstúpil aj The Edge v priľnavom telovom kostýme s nakreslenými svalmi. Chytil Bona za lakeť a naznačoval mu, aby vypadli, lebo sa mu vidí, že tu môžu parádne schytať na piču. „Ty tiež!” zbliakol Cody. Takto, keď ho zároveň nepremietali na gigantickú obrazovku, sa zdal Charliemu Bono Vox takmer nepatrný, že by si ho ani nevšimol, keby Cody nemal neomylný čuch na toho čuráka. Naposledy vyzeral s tou briadkou a v čapici ako Lenin.

         Popové megastars sa vytratili. „Well, ideme na to, Charlie,” kývol Cody na Charlieho Sheena.

    *

         „Skončil si?” spýtal sa Charlie. „Skončil si, kurva?” V tej chvíli mu Cody prijebal. Charlie sa zosunul na zem, zrazil pritom jednu mašinu. Okamžite sa okolo nich vytvoril kruh. Oral-Fuckin’-Strategy nadšene zjačala. „Zabi ho, Cody! Skurvene ho zabi!” Cody rozďavil pery, ukázal zuby a zreval ako Hulk Hogan, keď ho Charlie zo zeme kopol do gúľ. Cody teraz ručal od bolesti. Charlie sa postavil, zhodil pritom ďalšiu motorku, oprel sa o jedného motorkára, hľadal rovnováhu. Potom zasadil Codymu tvrdý hák na bradu. Codymu pohlo hlavou asi päť centimetrov dozadu. Charlie sa rozohnal a napálil mu to z celej sily päsťou do nosa. „Dobre, dosť!” zvolal Quentin, Cody a Charlie zostali stáť. Skriptka šplechla Codymu do ksichtu za vandel kečupu. Quentina akási spružina vymrštila z režisérskej stoličky.

         „Všimla si si tu niekde, keď si sem vošla, nápis Vitajte v Disneylande?” utrhol sa na ňu Quentin.

         „Čo to má...” vyvalila skriptka kukuč.

         „Všimla si si tu nápis Vitajte v skurvenom Disneylande?”

         „Nie...”

         „A vieš prečo?” spýtal sa Quentin. „Vieš prečo?”

         „Prečo...” Skriptka sa zdala zmätená.

         „Pretože tu žiadny nie je.” Quentin sa začal prechádzať okolo kamery. „Pretože toto nie je žiadny skurvený Disneyland. Pretože tu nemá Tom hlavu ako zemiakovú placku, keď mu po nej Jerry jebne kladivom. Pretože tu nechce Goofy ošústať Strýčka Skrblíka, a ak toto skurvene nepochopíš, tak ťa ojebem!!!”

         Skriptka stála.

         „Chcem natrhnuté obočie!” zreval Quentin, „Chcem trhajúce sa živé mäso, chcem bolesť!” Codyho si zobrali do práce maskérky.

         „Ostrú, vyjebane!” zakričal Quentin a Cody ju napálil Charliemu rovno na solar. Charlie zalapal po dychu. Jeho hlava sa dostala tesne ku Codyho, drbol mu čelom do nosa (Cody sa musel trošku skloniť, aby to Charliemu vyšlo). Cody padol na kolená. Charlie sa rozbehol a kopol Codyho do sánky. Charlieho topánka minula Codyho hlavu asi o pol metra. Ďalší hák na sánku takisto. Cody teraz ležal na zemi a Charlie nad ním mával rukou, zaťatou do päste. Z piatich metrov to vyzeralo, ako keby Codyho mlátil. Potom sa Charlie tváril, že si rozopína nohavice – zaberali ho zozadu – a vytiahol z vrecka plastikovú fľaštičku. Stlačil ju a na Codyho sa spustil jemný prúd vody.

    *

         Dali si dve pirane. „Som unavený ako pes,” povedal Cody.

         „Ty máš aspoň zajtra voľno,” povedal Charlie, „ale čo ja, ja hrám hlavnú úlohu.”

         Vyšli z baru a pomaly sa poberali k prívesom. „Charlie...” ozval sa Cody. „Chcem ti niečo povedať.”

         Charlie sa otočil a vtedy ju nakúpil do sánky. Hlava mu narazila o príves. Ako sa viezol dole, Cody ho kopol do brucha. Jeho okovaná hellsangelsovská čižma neminula o pol metra Charlieho brucho. Charliemu vyrazilo dych a následne ho naplo na zvracanie. Cody mu práve zlomil päsťou nos. Charlie bol ponorený v tme – nevedel, ako dlho – a keď sa mu čierny závoj začal odostierať, postupne pred sebou uzrel (skladalo sa mu to ako puzzle) niečo ako obrovský hasák. V tej chvíli mu zaplo, že má ten gigantický čurák tesne pred ksichtom, ale v takej vzdialenosti, aby po ňom nemohol seknúť zubami. V polovedomí vnímal piercing na predkožke.

         „Ja viem, že to bol len film,” povedal Cody, „ale aj tak... Je to ponižujúce, aby ma akože zmlátil sráč, ktorého by som spráskal s pravou rukou priviazanou o chrbát.”

         Štipľavý, acetónom páchnuci prúd vpálil Charliemu do očí skôr, než stihol zavrieť viečka. Mal pocit, že má ústa vyprahnuté ako púšť, otvoril ich, slaný teplý prúd ich aspoň trochu zvlažoval. „Mohol som to urobiť pred celým štábom, Charlie,” doľahol k nemu Codyho hlas zo zvláštnej diaľky, akoby situovanej hneď vedľa neho, „ale toto je iba medzi nami dvoma. Iba ty a ja, Charlie. Pamätaj na to. Starý dobrý Kouďák nikomu nepovie: Hej, men, v skutočnosti to bolo trochu ináč ako na obrazovke.”

         Charlie ležal, opretý hlavou o príves. Zdalo sa mu, že je to jeho príves, ale bol strašne unavený: rozhodol sa, že si pospí takto, vonku, príves ako vankúš. Mierny vánok mu chladil mokré sluchy. „Háj, Charlie,” povedala Oral-Fuckin’-Strategy. „Vyfajčím ťa, chceš? Za dvadsať doláčov. Vyfajčím ťa double.”

         Cody si spokojne odgrgol do periny v prívese, ktorý mu prepožičala filmová spoločnosť počas nakrúcania. Azda si tí debilní diváci nemyslia, že brutálny motorkár z obrazovky to iba hrá, a že keď sa vypnú kamery, je z neho dobrácky moletný strejda. Cody si glgol whisky a natiahol ruku po telefóne. Hrubými prstami vyťukával číslo do iného prívesu. Mal príjemný pocit ako za starých čias – hánky ho lahodne boleli. Uvedomoval si, že je neskoro, a tak čakal dlhšie, kým povedal:

         „Mike... tu je Cody. Nemohli by sme sa stretnúť?”

    STARRING:

    Charlie Sheen
    Hunter S. Thompson
    Michael Madsen
    and
    Kim Basinger as Oral-Fuckin’-Strategy

    SPECIAL THANKS TO THE GUEST STARS:

    Bono
    and The Edge from U2

    SCREENPLAY BY:

    Život sám

    DIRECTED BY:

    Tarantullo

    SINGLES OF U2 QUOTED BY CODY:

    Pride (In the Name of Love)
    Sunday Bloody Sunday
    Angel of Harlem
    Haleluia
    Miss Sarajevo

     

    9 miliárd príbehov

    Chcem povedať, vlastne nič nechcem povedať. Myslel som svet, v ktorom jestvujú práve tri indivíduá A, B a C, pričom A a B spája (a zároveň rozdeľuje) vzťah lásky, a zároveň C a A spája (ale nerozdeľuje) vzťah vraždy. Vzťah medzi B a C nie je definovaný, čo by ešte neznamenalo, že nejestvuje. Ja sa ho však snažím myslieť takým spôsobom, že nejestvuje (B nie je ľahostajné voči C ani vice versa – B nie je ľahostajné C, lebo „ľahostajnosť voči“ už znamená určité zaujatie po­stoja). Zároveň jestvuje indivíduum D, ale mimo sveta, ktorý práve myslím (a v rámci ktorého jestvujú A, B a C: nazvime ho svet Alfa), toto indivíduum jestvuje vo svete Beta. Jestvu­je vzťah B k D, ktorý je vzťahom túžby, a zároveň jestvuje vzťah medzi svetmi Alfa a Beta, ktorý je vzťahom totálnej nepriechodnosti a neprestupnosti (A, B ani C nemôžu klásť svet Beta nielen ako jestvujúci, ale vôbec ani ako možný, ­tak ako ja myslím oba tieto svety). Nie som práve vynikajú­ci kuchár, vlastne, pravdupovediac, nie som vôbec žiadny kuchár, ale toto pečené stehno sa mi výnimočne podarilo, dusil som ho vo vlastnej šťave, len ku koncu som ho trošku podlieval vínom a potom (kým ešte nebolo celkom uduse­né) jemne potrel šalviou (v starobylom recepte stálo: „i po­tírej šalvějí“). Celá kuchyňa je plná lákavej vône.

    Keď sa mi prvý raz začali na obrazovke počítača z bie­lej ničoty prázdnej virtuálnej stránky odrazu zhmotňovať písmená, ktoré sa zoskupovali do slov, tie zasa do viet a ve­ty napokon do príbehov, vedel som, že program, ktorý som vypracoval, funguje. Softvér, ktorý som vynašiel, bol štruk­túrou vzájomne prepojených pravidiel, pričom pravidlá jednej „rodiny“ boli hierarchicky usporiadané do stromov. Tento program bol algoritmom, ktorý generoval príbehy: akékoľvek príbehy, aké by bolo možné kedykoľvek vyroz­právať. Bolo to také prevedenie Chomského generatívnej gramatiky (to na syntaktickej úrovni) a generatívnej poeti­ky do počítačového jazyka.

    Takže algoritmus ďalej generoval príbeh: A zabíja C a B naďalej miluje A (pretože pravidlá sveta Alfa sú netransfor­movateľné: vzťah medzi A a B je láska). B zároveň naďalej túži po D. Alebo ďalšia možnosť rozvíjania príbehu, alter­natívny strom transformácií: C zabíja A, B naďalej miluje A (jeho láska potom nadobúda príznak tragickej, pretože to je láska k aktuálne nejestvujúcej bytosti, pričom sa nevyjad­rujeme o tom, či táto nejestvujúca bytosť bude ešte niekedy jestvovať), túži po D a je ľahostajný k C, ktorý zabil A, kto­rého B miluje. (Konjunkcia týchto dvoch posledných vzťa­hov, upozorňoval ma počítač, dovoľuje generovať „záhadné hlbiny ľudskej duše“, „rébus psychiky“, ako to ironicky na­zval počítač – generatívny program dokáže gramaticky ko­rektne spojiť akékoľvek dve (a viac) sémantické jednotky: často sa mi na obrazovke objavovali spojenia typu „Rozo­znať kyprú zem od ženy, ktorej už nieto, je číra nemožnosť“, „vzduch vody“, „okuliare hormónov“, „papoušek na speedu“ či „Zelené myšlienky nevraživo spia“, prípadne „horela otcova roba“.) Väčšia časť stehna mi zostala na druhý deň, to nie je stehienko ako z nejakého kuraťa – hoci mäso bolo už na druhý deň suchšie (tu zasa presne ako pri kurati). Jed­ol som ho na obed aj na večeru a dojedol (som) ho až na tretí deň. Mal som už dosť tejto monotónnej stravy, a tak som sa rozhodol, že na štvrtý deň budem piecť karé. B naď'alej túži po D a miluje A, ktoré je zavraždené, pričom C jestvuje mimo akéhokoľvek vzťahu okrem vzťahu k zavraž­enému A, nerozdeliteľného vzťahu.

     

    Zobraziť všetko