• Životopis autora

    Narodil sa 29. decembra 1955 v Bratislave. V rokoch 1971 – 1975 študoval na Gymnáziu Metodova v Bratislave a 1976 – 1978 na FAMU v Prahe. Už počas
    Narodil sa 29. decembra 1955 v Bratislave. V rokoch 1971 – 1975 študoval na Gymnáziu Metodova v Bratislave a 1976 – 1978 na FAMU v Prahe. Už počas stredoškolského štúdia sa prejavil ako mimoriadny talent, o čom svedčia jeho básnické i publicistické príspevky v školskom časopise Mladosť i v triednom Aréna. Za podpis Charty 77 a pre styky s disidentským hnutím bol roku 1978 vylúčený zo štúdia na FAMU a musel nastúpiť v apríli 1979 na vojenskú službu, kde bol šikanovaný. Krutý nátlak nevydržal a pokúsil sa o samovraždu. Namiesto psychiatrického vyšetrenia bol postavený pred vojenský súd, ktorý ho v Prešove odsúdil za úmyselné vyhýbanie sa vojenskej služby na desať mesiacov. Po prepustení bol znovu postavený pred civilný súd a za údajnú potýčku na stretnutí československých a poľských disidentov na Sněžke ešte v októbri 1978 s československými pohraničníkmi a colníkmi bol Okresným súdom v Ústí nad Orlicou odsúdený roku 1980 na dva roky nepodmienečne. Prepustili ho 4. mája 1981 po odpykaní polovice trestu podmienečne na dva roky. Pracoval ako kurič a živil sa rôznymi príležitostnými prácami, pôsobil v bratislavskom undergrounde a udržiaval styky s disidentmi. Tomáš Petřivý zomrel za záhadných okolností v máji 1986, presný dátum nie je známy, sú indície, že v jeho smrti mala prsty ŠtB. Z jeho rukopisov, ktoré sa zachovali u jeho priateľov, a z príspevkov uverejnených v samizdatovej tlači zostavil a posmrtne vydal jeho priateľ Oleg Pastier knihy Hra o Judáša a Hra o všetko.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

  • Charakteristika tvorby

    Charakterizovať komplexne dielo Tomáša Petřivého je takmer nemožné. Zachoval sa len zlomok jeho tvorby roztrúsený vo vtedajších
    Charakterizovať komplexne dielo Tomáša Petřivého je takmer nemožné. Zachoval sa len zlomok jeho tvorby roztrúsený vo vtedajších samizdatových časopisoch Zebra, Kontakt, Fragment a Altamíra, ale i v stredoškolskom časopise Gymnázia Metodova Mladosť a občasníka II., resp. III. B triedy Aréna na tomto bratislavskom  gymnáziu. Časť jeho diela sa zachránila ešte v súkromných archívoch jeho priateľov. Niekedy v deväťdesiatych rokoch francúzsky časopis Le Point na adresu prenasledovaných spisovateľov v Sovietskom zväze napísal, že najväčší literárny archív na svete je v Ľubľanke. Nie je tiež vylúčené, že mnohé verše, prozaické útvary, publicistické texty a filozofické úvahy Tomáša Petřivého sa nachádzajú ako príloha k vyšetrovacím spisom ŠtB, ktoré teraz spravuje Ústav pamäti národa. Časť jeho tvorby zozbieral a vydal jeho priateľ Oleg Pastier v dvoch knihách Hra o Judáša a Hra o všetko. Zachované Petřivého dielo svedčí o mimoriadnom literárnom talente autora. Spočiatku bol ovplyvnený predovšetkým beatnickou poéziou, inšpiroval sa hnutím hippies, neskôr prešiel k hlboko filozofujúcej meditatívnej poézii. Vo svojej tvorbe, ktorá odzrkadľovala jeho búrlivácky život a sklony k anarchizmu, nezmieriteľný postoj proti potláčaniu ľudských slobôd, prejavil hlboké znalosti z histórie, dejín umenia a ukázal sa ako skvelý pozorovateľ a glosátor vtedajšieho diania.
    Ján Bábik, apríl 2017
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    Tomáš Petřivý, slovenský signatár Charty 77, dostal poľské vyznamenanie. In:
    Tomáš Petřivý, slovenský signatár Charty 77, dostal poľské vyznamenanie. In:http://www.bratyslawa.msz.gov.pl/sk/aktuality/tomas_petrivy__slovensky_signatar_charty_77__dostal_polske_vyznamenanie

    SITA: Tomáš Petřivý, slovenský signatár Charty 77, dostane od Poľska cenu. In:http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/417753-polsko-oceni-slovenskeho-signatara-charty-77-tomasa-petriveho/

    ŠIMEČKA Martin M.: Osudy statečných lidí, které odstrašují. In: https://www.respekt.cz/spolecnost/osudy-statecnych-lidi-ktere-odstrasuji

    ŠIMEČKA Martin M.: Osudy statočných ľudí, ktoré odstrašujú: In: Denník N, 16. 11. 2015.

    KODOŇOVÁ, Miroslava: Črepinový súd nad Tomášom Petřivým. In: Romboid, roč. 41, (2006), č. 9, s. 78 – 79.

    OLIČ, Jiří: Účet so svetom ostal otvorený. In: 7. 6. 2006.  https://www.sme.sk/c/2751807/ucet-so-svetom-ostal-otvoreny.html

    BAKOŠ, Oliver: Malé zrniečko nádeje. In: Slovenské pohľady, roč. 4 + 112 (1996), č. 6, s. 148 – 150.

    KAZIMÍR, Ľuboš: Hra o Judáša. In: Knižná revue, roč. 4 (1994), č. 10, s. 1.

    VILIKOVSKÝ, Pavol: S pocitom straty. In: Mosty, r. 3 (1994), č. 19.

    GYARFÁŠOVÁ, Oľga: Tomáš Petřivý (1955 – 1986). In: Kultúrny život, roč. 24 (1990), č. 6, s. 9.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Petřivý nekričí, nežaluje, neodsudzuje... Chce len rozprávať. Vyrovnať sa sám so sebou, je jeho primárna a jediná snaha. Čitateľovi však akoby
    Petřivý nekričí, nežaluje, neodsudzuje... Chce len rozprávať. Vyrovnať sa sám so sebou, je jeho primárna a jediná snaha. Čitateľovi však akoby mimochodom ponúka ešte teplé miesto, na skale čnejúcou nad priepasťou, ktorú sám uvoľnil. Necháva mu voľný výber. Vytvára mu dostatočný priestor a čas na hľadanie alibi, na návrat späť večne na niečo čakajúcemu davu, ktorý ho dostatočne ochráni a skryje pred individuálnou zodpovednosťou... Petřivý brilantne načrtáva kontúry a línie labyrintu ľudskej morálky, aby ich vzápätí nedotiahol a nechal čitateľa v bludisku seba samého.
                                                                                  (Ľuboš Kazimír, Knižná revue, 1994)
     
    Básnik, publicista, prekladateľ, nádejný scenárista podpísal Chartu 77, kvôli čomu bol pod rôznymi zámienkami opakovane komunistickým režimom väznený, nenávidený a špicľovaný, odvážne rebelujúci, no napokon nerozvážne dohnaný do zúfalstva. Niežeby politický režim bol tou jedinou príčinou – zúrivý odpor proti prejavom nespravodlivej moci prejavujú umelci aj v slobodnom svete. Priznávam sa, že pri mene Tomáš Petřivý sa mi vynára spomienka na Sarah Kane, britskú dramatickú autorku s podobným osudom. Ak sa nemýlim, obaja talentovaní, výstrední mladí ľudia  podľahli beznádeji z vylúčenia práve tými, medzi ktorých urputne chceli patriť. Ostrakizmus voči nim prejavil sa vo svojej pôvodnej autentickej podobe, bol akousi nutnou sebaobranou priemernosti proti Význačnosti. Rozhodnutia črepinového súdu za každých okolností platili, ale každému bolo jasné, že sú vo svojej podstate negatívnym uznaním výnimočnosti. To sa neodpúšťa, od Aristofana až podnes. Podľa toho, čo sa dozvedáme v príspevkoch knihy Hra o všetko, no najmä medzi riadkami, ani nespravodlivé väznenie, ani sústavné eštebácke špehovanie nezranilo Tomáša natoľko, aby odmietanie ľuďmi, ktorými túžil byť prijatý. Úloha alkoholu a podiel ŠtB na Tomášovom úmrtí roku 1986, vtedajšou mocou označenom ako samovražda, nie sú objasnené.
      (Miroslava Kodoňová, Romboid, 2006) 
     
    Moc k nemu prichádza v tej najzákernejšej a najzlomyseľnejšej podobe, odhaľuje mu jeho slabosť. Ničí to, čo mu je najdrahšie – premieňa jeho čitateľov na okamih fiktívnej ničoty, ako to strohým jazykom a mrazivo presne vystihuje aj obal knihy: „Próza Hra o Judáša je fragmentom z jeho pozostalosti, ktorá je dnes z väčšej časti nedostupná a ,odpočíva´ kdesi v archívoch ŠtB...“
    Moc ničí dielo, aby zahynul ten, kto ho má vnímať – veď aký by to bol obraz sveta bez tých, čo čítajú a počúvajú hudbu. Preto ak hynie básnik, hynie svet. Tomáš zomrel, pretože ho uštvali (správa o jeho smrti je dodnes neurčitá): musel zomrieť, pretože dokázal žiť a konať iba čestne. Písať dokázal iba tak, ako žil.
                    V próze Hra o Judáša Tomáš Petřivý dokazuje, že jeho talent bo pozoruhodný a že ho prepracúval dlhým hľadaním, že od prvých poetických polôh, ktoré ho vábili v mladosti, sa usiloval pretransformovať osobitosť svojho výrazu až k základným modelom filozofických výpovedí. Na postave „toho, čo hral Judáša“ (v Pašiových hrách), rozohráva príbeh taký blízky životu – príbeh ne-zradenia a mlčania. Vo všetkých polohách ľudského bytia je ja tá, ktorá nevedie k zrade, i keď sa zdá, že nezradiť nemá už nijaký zmysel. Ako sa však dá trebárs čo i len hrať (na) to, čo sa zrádza. V Pašiových hrách bijú Judáša, keď sa – akoby omámený – vytacká z chrámu, kde práve predal svojho Majstra...
                    Kontrast Judáša a Krista prekladá Tomáš Petřivý nietzsheovskými motívmi o nevyhnutnosti oboch, v rámci príbehu i hry: „...keď Judáš kráča k svojmu stromu, ľudia sa sklonia, kvília a padajú na kolená, a keď – bijúc sa do pŕs, posypaní hlinou a popolom – snímajú umučené telo Spasiteľovo, iní ticho a opatrne zvesia nešťastné telo obesencovo.“
                    Zaniká ten, čo falošne zvestuje svoju vieru, ten, čo si v duchu slávnej Nietzscheovej metafory odnáša mŕtve telo (povrazolezca) namiesto skutočného človeka.
                    Hra o Judáša je jedno z malých zrniečok nádeje, ktoré nám vďaka Tomášovým priateľom zostalo z jeho tvorby – chceme dúfať, že sa ich časom podarí z minulosti vydolovať viac. Napriek všetkým podobám, ktoré nám o ňom kto kedy chcel vnútiť, zostáva iba jedna možnosť – že sa nestratí v našich srdciach obraz Tomáša Petřivého básnika.
         (Oliver Bakoš, Slovenské pohľady, 1996)
     
    Stratili sa prózy a stratil sa človek, ktorý ich napísal. Nechcem na základe jednej poviedky vysloviť veštecké predpovede – možno by sa bol Petřivý venoval literatúre, a možno by si bol našiel inú životnú náplň –, ale po prečítaní Hry o Judáša si trúfam povedať, že aj slovenská literatúra stratila jeden talent. Príbeh muža, ktorý hrával Judáša v pašiových hrách a napokon zohral jeho úlohu i v živote, je vyrozprávaný s prekvapujúcou istotou, to jest s citom pre požiadavky „mýtizujúceho“, či „legendarizujúceho“ žánru. V tomto má Petřivého poviedka blízko k niektorým dielam slovenskej lyrizovanej prózy.
    (Pavel Vilikovský, Mosty, 1994)
     
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Dôstojnícky kríž Radu za zásluhy Poľskej republiky (in memoriam, 2016, 25. januára 2017 prevzal v Poľskom inštitúte v Bratislave jeho
    Dôstojnícky kríž Radu za zásluhy Poľskej republiky (in memoriam, 2016, 25. januára 2017 prevzal v Poľskom inštitúte v Bratislave jeho priateľ a vydavateľ Oleg Pastier).
    Cena Václava Bendu (2015)
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    x   x   x   miláčik pôjdeš Triedou Gudrun Ensslinovej a odbočíš pri Kropotkinových sadoch tam, kde má


    x   x   x
     
    miláčik
    pôjdeš
    Triedou Gudrun Ensslinovej
    a odbočíš pri Kropotkinových sadoch
    tam, kde má múzeum Lotta Continua
    a prebehneš Ulicou Abbieho Hoffmana
    vydáš sa po Nábreží Juliana Becha
    až narazíš na Ravacholov most
    prejdeš ním
    ocitneš sa pri Akadémii J. L. Godarda
    a potom už stačí
    len zahnúť doľava
    budeš na Bakuninovom námestí
    a tam
    láska moja
    tam sa stretneme
     
     
     
    Hra o Judáša (úryvok)
     
    3.
                Na tretí deň, počas pašiových hier, zazrel môj brat – ešte v bielej tóge Piláta, v ruke odznaky moci – rímsky orol a zväzky prútov so sekerou – vo chvíli, keď diváci, preniknutí najpokornejšou zbožnosťou s hrôzou a posadnutosťou v hlase kričali svoje ukrižuj! – keď sa im tváre stiahli do kŕčov, len aby dokázali vysloviť to strašné slovo, ktoré musí vyznieť pravdivo a nenávistne – a to všetko pre úspech a naplnenie pašií – jeho tvár, ktorú tak dobre poznal z posmešných karikatúr a ilustrovaných pamfletov.
                Asi o týždeň neskôr ho priviedol k nám. Prišli neskoro v noci. Deň predtým brat odišiel na celé dopoludnie preč a nedal pokyn k odchodu, hoci podľa plánu sme sa už mali vydať smerom k Janovu. Po pašiových hrách sa všetci cezpoľní porozchádzali a nebol najmenší dôvod zostávať tu, kde nás poznali ako ošúchaný šesták. Bolo nemožné prilákať na námestie toľko ľudí, aby sa vystúpenie vôbec oplatilo. Mali sme síce v zálohe niekoľko nových čísiel, ale tie sme podľa dohody mali po prvýkrát predviesť až v Taliansku. Rozhodol som sa brata napomenúť, ale on odsekol, aby som to len nechal na neho a staral sa o vlastné. Nemal som právo mu protirečiť a nebolo prečo to na neho nenechať, veď vždy to bol brat, kto dohodol trasu s impresáriom a podpísal zmluvu, ale tentoraz som vedel, že nemá pravdu, a preto som trval na svojom. Brat len mávol rukou a opäť kamsi odbehol. V tú noc ho potom priviedol k nám do maringotky.
                Keď vošli, rozsvietil som, privítal oboch a chcel som sa utiahnuť dozadu, kde by som nevyrušoval. Aj bratovi by to tak bolo po vôli; nepochyboval som, že túži byť s hosťom osamote a naozaj, hneď ho aj odvádzal bokom a začal mu čosi naliehavo a zanietene vysvetľovať. Hosť však podišiel ku mne s lampášom v ruke, aby mu videl do tváre:
                Judáš!
                Nevedel som, čo odpovedať:
                Videli ste pašie, pán môj?
                Blahosklonne sa usmial:
                Videl. Judáša ste zahrali skvele.
                Ďakujem. Hrávam ho už pätnásť rokov.
                Pätnásť rokov hrať Judáša! Potom už možno pochopiť, že tak majstrovsky dokážete zachytiť tú vernosť a oddanosť najposlušnejšieho z učeníkov...
                Bol som zmätený:
                Prepáčte, ale Judáš je zradca. Judáš zradil a...
                Nie, nie, to je omyl, mýlite sa, môj mladý priateľ! Iba slabé povahy – vari i vy, taký skvostný herec, ste iba slabou povahou? – chcú vidieť samostatnosť! A veľkosť! – tam, kde jej niet. Nie veru, v celom tom príbehu je pramálo veľkosti.
                Podišiel celkom ku mne.
                Pamätáte sa predsa: jeden z vás ma zradí! To nebol vzdych, ani trpké konštatovanie. Bola to výzva! Nie, bol to rozkaz.
                Pokrútil som hlavou:
                V pašiových hrách bijú Judáša, keď sa vytacká z chrámu, kde práve predal svojho Majstra; kopú doň a snažia sa ho opľuť, niekedy sa naň vrhne celý tucet chlapov a dá to potom námahu odtrhnúť ich od neho...
                Rozumiem. Prirodzený trest za zradu. Kiež by to tak bývalo! Poznám toto opájanie sa silou, ktorej nikdy nebolo. Bol by hoden obdivu Judáš schopný vzbury; bol by krásny Judáš, ktorý by sa dokázal – v samote a mimo zákon – odhodlať k zrade. K činu takému nezávislému...
                Nerozumiete mi. V pašiových hrách, keď sa Judáš vytacká z chrámu, má hlavu sklonenú a žmúri očami, akoby sa bol práve uprene díval do slnka. Rukami tápe a užasnuto...
                Zarazil sa.
                Akože? Judáš ako veľké decko? Nie Judáš ustráchaný, poslušný nástroj? Ani Judáš vzbúrenec? Fantastická myšlienka! Judáš, ktorý ani nevie, prečo zrádza! Judáš, ktorý sa vymkol zákonu, len aby naplnil zákon iný! Čistý Judáš, nevinný Judáš! Zaujímavé!
                Ďalej som s ním nehovoril. Ani on už nepokračoval, lež obrátil sa k bratovi.
                Ale vaša postava! Pilát!
                V nej je to veľké z onoho príbehu? – servilne sa opýtal brat.
                Áno, Pilát je pravá sila a veľkosť. Jeho skepsa, jeho víťazný a povznesený výsmech, ktorým sa ubráni, keď od neho chcú, aby sa zaoberal pletkami, ktoré sú hlboko pod jeho úroveň. Pilát sa často chápal ako človek váhajúci, plný vnútorných rozporov... nie! Pilát, priatelia, Pilát dokázal predovšetkým pohŕdať! Nádherne pohŕdať. Pohŕdať všetkým, čo ho nebolo hodné.
                Brat sa usmial:
                Aj ja hrávam pätnásť rokov. Pätnásť rokov!
                A hosť pokračoval:
                Ale je ešte iná veľkosť v tom príbehu. Smrť na kríži. To je tá pravá smrť, smrť, čo má silu ponížiť našu predstavivosť, ktorá mrzačí rozum a má v úmysle znásilňovať naše sny ešte tisíce rokov! Umučený! Zradený!
                Prudko sa obrátil ku mne:
                K tomu potreboval vášho Judáša! Bez smrti a bez zrady by jeho učenie nevydržalo ani deň! Nemalo by práva na večnosť.
                A hnevlivo dodal:
                Na dočasnú večnosť!
                Brat na to povedal:
                A nie je možné predstaviť si smrť, ktorá by zatienila tamtú?
                Hosťovi potemneli oči:
                Zaiste, priateľ môj, táto smrť dýcha veľkosťou; ale nie je to veľkosť neprekonateľná. Obaja, vy i ja, si vieme predstaviť inú smrť: schádzam dolu, slobodne a dobrovoľne, v ústrety tým, čo nás nenávidia, v ústrety davu. Či to nie je veľkolepý obraz? Rev okolo nás je neznesiteľný – a nezrozumiteľný! – nepotrebujú kričať ukrižuj! – sami zostupujeme do ich rúk – a je nemožné rozoznať, ku ktorej tvári patria ktoré ruky. Napokon všetky tváre sa zmenili v jediný úškľabok. Už padla prvá rana, prvý kameň rozrazil čelo, prvá päsť zráža k zemi, prvé nechty nahmatali mäso... Načo tu aký súd! Čo v takej chvíli znamená Judáš? Nepotrebujeme hviezdy, aby sme pochopili smrť! Nepotrebujeme hviezdy, aby sme pochopili obeť! A ak by nevypočítateľná náhoda zvrtla kocku šťasteny a my by sme vyviazli živí – čo by sme zvolali, vy i ja? Som falošný hráč! – a v hanbe by sme sa stiahli.
                Otvoril dvere. Zavrátil som ho:
                Je ešte iná veľkosť v tomto príbehu: Pán bol pokúšaný diablom – alebo čímsi, čo sa za diabla považovalo – a nepochybujem, že ešte aj budem. Verte, je v našej moci to zvládnuť. Nebojím sa diabla.
                A Judáša?
                Judáša? Judáš, to je čosi iné. Áno, vedel by som sa báť Judáša. Vy by ste dokázali naučiť ma báť sa ho.
     
    4.
     
                V pašiových hrách bijú Judáša, keď sa – akoby omámený – vytacká z chrámu, kde práve predal svojho Majstra, s rukami hmatkajúcimi, hlavou zaklonenou; kopú do neho a on kričí, krčí čelo a žmúri oči, akoby sa bol práve díval do slnka. Niekedy sa naňho vrhne celý tucet chlapov a dá to potom námahu odtrhnúť ich od seba; ale nedá sa tomu zabrániť. Každý rok, v každej dedine to patrí nemenne k pašiám: hneď tamten vybehne, aby aspoň odzadu udrel Judáša, iný už dobre pozná pašie a vie, kam sa postaviť. Podloží mu nohu, zakričí pár slov a Judáš – užasnuto sa dívajúci na svet – neunikne jedinej nadávke, jedinému pľuvancu. Pravda, niekedy sa stáva, že rímski vojaci odtláčajú divákov a chránia Judáša, lebo všetci vedia, že je to len preto, lebo oni hrajú v pašiách rímskych vojakov a musia odtláčať a ochraňovať. A tak sa všetci smejú a mrkajú na nich a predstierajú dohovorené znamenia – akože je možné Judáša nenápadne udrieť, či ukradomky štuchnúť palicou – a ponúkajú vojakov vínom, ktoré však vojaci musia odmietnuť.
                V pašiových hrách, keď sa Judáš vracia a v bolestnom geste hádže o zem peniaze, zdá sa, že nič nemôže zabrániť tomu, aby ho ubili, iba hrôza v jeho očiach, len jeho nemý odpor ich môže zastaviť. A predsa... keď Judáš kráča k svojmu stromu, sklonia sa fakle a ľudia plačú a kvília a padajú na kolená; a keď – bijúc sa do pŕs, posypaní hlinou a popolom – snímajú umučené telo Spasiteľovo, iní ticho a opatrne zvesia nešťastné telo obesencovo. Myrha, kvety a vonné masti sa nájdu pre obe telá. A nezriedka sa stáva, že nás položia spolu a niekedy sme prikrytí tým istým rubášom.
                V pašiových hrách sa obídete bez Kaifáša i bez Piláta: veď sa stáva – i keď je to mrzuté – že na poslednú chvíľu vypadne niektorý z nich – alebo Herodes a niekedy aj svätý Peter; pašie sa potom musia skrátiť, alebo ktosi prevezme ich úlohu – je to, ako som už vravel, mrzuté.
                Ale nezaobídete sa bez Judáša: v dedine, kde som vyrástol, bol som vtedy ešte malý chlapec – sa stalo, že Judáš neuniesol pohnutie a omdlel. Vtedy sme my, deti – v bielych košeliach a s vencami vo vlasoch – vybehli, omyli mu tvár vodou a podpierajúc ho, doviedli až k veľkňazovi. A v tej dedine sa stalo, že úlohu Judáša zverili slabomyseľnému mladíkovi, ktorý sa kdesi vytratil a zaspal. Ľudia sa zišli, všetko začalo a len uprostred pašií zistili, že chýba Judáš. A čo urobil starosta, ktorý riadil pašiové hry? Zhodil z pliec plášť a sám prevzal úlohu Judáša!
                Áno, vidím, že ste netrpezlivý a zaujíma vás len to, ako pokračoval môj príbeh. Tak teda deň nato prišiel brat za mnou tváril sa veľmi vážne. Nikdy som ho takého nevidel. Býval čudný už predtým – vravel som vám o tom – ale teraz dostali jeho oči zvláštny lesk, aký mávajú zabehnuté ovce a uštvané jelene, keď klesnú na predné na konci honu – pery mal úzke ako nikdy a hlas zastretý – on, ktorý bol najvychýrenejším rečníkom v okolí. Krátko mi povedal, že do Janova nepôjdeme ani dnes, ale predvedieme naše atrakcie tu zajtra večer. Odvetil som mu, že všetci tunajší naše čísla poznajú a cezpoľní už odišli, takže niet nádeje, že niekoho prilákame. Uvedieme talianske číslo – povedal ticho.  
                Podľa zmluvy... – chcel som namietnuť, ale umlčal ma strohým pohybom. Vedel som, že nechce o tom hovoriť. Prikázal mi po celom meste rozhlásiť, že duo Fratelini vystúpi zajtra na trhovisku s úplne novým programom, a vyvesiť plagáty, ktoré – a o to sa zase impresário vedel postarať – farbisto a na obrázkoch plných napätia – nové číslo aj naznačovali, práve len toľko, aby prebudili fantáziu a ľudia sa prišli pozrieť. Pomyslel som si, že je to škoda. Bolo by parádne vytiahnuť tieto kúsky až v takom veľkom meste, ako je Janov – a o to nenávratne prídeme, pretože i beztak sme sa do Janova vydali hneď pozajtra – chýr nás beztak predbehne. A potom som si povedal, že je to vlastne jedno a ľudia sa zídu aj tu a brat asi vie, čo robí. Vzal som teda balík plagátov, lepidlo a svoj zaplátaný šašovský kabát a začal robiť v meste reklamu.
                Pašiové hry sú zvláštne hry. V ktorejsi dedine na severe pestovali čudný zvyk. Úlohy nerozdeľovali podľa úcty a zásluh v obci, ale ich prideľovali žrebom. Tak sa stalo, že úloha Pána pripadla miestnemu výtržníkovi, ožranovi a zlému človeku. Všetci boli pobúrení a nahlas reptali, iba ten, ktorý mal hrať Judáša, odmietol. A vtedy ho starosta nahnevane okríkol: Mlč! Aj on bude mať svojho Judáša! A ten sklonil hlavu a poslúchol. Veľa sa potom hovorilo o tom, ako ho hral. Vraj sa nahlas smial, keď šeptal udanie. Vraj si pískal akúsi melódiu, keď prehadzoval povraz cez konár a viazal slučku. Vraj hrozilo, že zo všetkého urobí frašku. Ale ja viem, že nech to bolo akokoľvek, vykonal len to, čo mal vykonať, pokorne a odovzdane, s meravou tvárou, cez ktorú nemohol preniknúť pocit zneuctenia ani pocit márnosti.
     
     
    x          x          x
     
    to som prirodzene iba hlúpo
    žartoval
    nie, nie som taký
    som v skutočnosti celkom iný
    bola to hra
    neviem
    asi som dúfal, že to bude zábavné
    chcel som vás pobaviť
    nemyslel som tým nič zlé
    vonkoncom som vás nechcel naľakať
    teraz vidím kŕč strachu
    v trhavom lesku vášho beľma
    v mykavom pohybe zreničky
    to ma mrzí
    vlastne by som sa vám mal ospravedlniť
    bolo to nevhodné
    pripúšťam
    tentoraz som to prehnal
    prestrelil som
    ak to chcete počuť
    ale verte mi
    to predtým
    to bol naozaj len hlúpy a nemiestny vtip
     
    x          x          x
     
    Na záver koncertu
     
    Odchádzali z pódia a tak sme tlieskali, najprv neorganizovane, neskôr rytmicky. Rytmicky znamenalo zrážať dlane v intervaloch takých pravidelných, že sa zdalo, akoby v hale tlieskal len jeden človek, pravda, potleskom, ktorého sile sa vyrovná potlesk nás všetkých. Áno, jednorukí tam neboli a po troch minútach už nikto netlieskal na vlastnú päsť. Pripájal sa len dupot nôh a hlasné výkriky, privolávajúce účinkujúcich späť. Ale oni sa vrátili a ďalšiu pol hodinu nám liezli na nervy svojou neznesiteľnou a v podstate fádnou hudbou.
     
    O „demokracii“
     
    Pretože na základe svojich pozorovaní si myslím, že nádej je priamo úmerná fackám, ktoré sme nedostali, nepripúšťam názor, že je to inak. Naopak, z tvrdohlavosti podčiarkujem svoje tvrdenie konkrétnymi príkladmi, v ktorých prevažujú demagogické hypotézy a prekrútené štatistiky. Často a s obľubou napríklad dokazujem, že keby bol Odyseus dostal čo len jedno zaucho navyše od boha Poseidona, nikdy by sa nevrátil na Itaku. Medzi stovkou zhromaždených argumentov nechýba však ani operovanie s faktami prítomnosti: stačilo by, aby naša demokracia bola len trošku ohrozená a každý z nás by prepadol najprv hnevu a neskôr malomyseľnosti. Alebo sa mýlim? 


    Lúpež storočia
    I.
    Tejto noci
    v Národnom Múzeu
    Neznámi Národní Páchatelia
    ukradli
    Poslednú Barikádu Parížskej
    Komúny.
    –             Naozaj je to tak,
    telefonoval to dnes sám Nočný
    Strážnik
    z Oddelenia: 70-roky 19.
    storočia.
    (Vyhoďte toho chlapa, ako to
    stráži Vzácne Národné
    Exponáty!).
    To je koniec.
    Preboha robme dačo!
    Alarmujte políciu, hasičov,
    armádu, parlament, vládu!
    Preboha!
    Kto to bol?!
    Kto ukradol Poslednú Barikádu
    Parížskej Komúny?!
    Kto to mohol byť?!
    Nevieme.
    Nikto nevie.
    TELEFÓN. Volá minister.
    Áno.
    Áno.
    Áno.
    Samozrejme, pán minister.
    Položil.
    Je to zlé.
    Viete si predstaviť, čo všetko sa
    môže stať?
    Čo keď to boli napríklad...
    Rozumiem.
    Preboha, KAM JU POSTAVIA?!
    Kde to začne?
    Predstavte si, že...
    Rozumiem. Mali by sme...
    Áno. Áno. Už tam volám.
    TELEGRAM pane
    Telegram?
    Čo píšu?
    Hovorte konečne!
    Tak je to jasné.
    Vypožičal si ju narýchlo
    Národný Filmový Ústav.
    Natáčajú akýsi Národný
    Historický Veľkofilm.
    O Bismarckovi.
    Ospravedlňujú sa, že nás
    nestihli informovať skôr
    ...
    Ale mi odľahlo.
    Všetkým nám odľahlo.
    Prepáčte, musím si zapáliť. Po
    tom šoku...
    Samozrejme. Nech sa páči.
    Ale vyzeralo to DIVOKO, čo?
     
    II.
    Tak chlapci, končíme. Zlezte
    dolu.
    Štatisti dostanú dennú mzdu u
    účtovníka v bloku B.
    Nie, nie, tie heslá už
    nebudeme potrebovať.
    Ale rekvizity odložte, ešte ich
    použijeme.
    A odneste späť kulisy. Do
    múzea, za kulisy, TAM, KAM
    PATRIA.
                                   (publikované v školskom časopise Mladosť, Gymnázium Metodova, Bratislava, č. 3, šk. rok 1973/74).
     
    8. apríla 1973
    Muž obetuje baranča
    na oltári kubizmu.
    Čo je to kubizmus?
    Brak?
    Braque?
    Picasso?
    Traja muzikanti pochovávajú
    pohrebný chorál.
    Tu plače kôň z Guerniky
    slzami vína čapovaného dnes
    zadarmo v Malage.
    Nik sa z toho neteší.
    Hladkám vyhladnutého býka.
    Nechce seno.
    Nemysli na toreadora.
    Slnko mlčí po katalánsky.
    Holubici narástli amputované
    nohy.
    A krídla z nehrdzavejúcej
    ocele.
    Ostane viac než spomienky.
    To zvonia smutné zvony z
    Avignonu.
    Avignon!
    Jeho slečny osireli.
    Nahé ako siroty.
    Ale to neprekáža nemravnej
    nemorálke, nemravnej
    morálke, mne.
    Zátišia sa stíšili.
    Na kastanety sadá andalúzsky
    prach.
    Veterné mlyny zvíťazili.
    Traja muzikanti pochovávajú
    pohrebný chorál.
    Nemajú gitaru.
    Nevadí.
    Gitara nie je nástrojom
    inkvizície.
    To je dobre.
    Nech žije inkvizícia!
    Žije.
    Kdekto žije.
    Napríklad Baskovia žijú na
    severe.
    Gibraltár na juhu.
    Goya v Bordeaux.
    A kde žije otvorené srdce
    Paríža?
    Nesmrteľnosť v myšlienke.
    Plátna nesmrteľných
    myšlienok v galérii.
    Hlava na krku.
    Bezhlavá smrť v televízii.
    Viem kde žije otvorené srdce Paríža.
    Chcel by som čítať Apollinaira
    pod opadaným lístím
    Eiffelovky.
    Teraz je však apríl.
    A Pablo Ruiz je mŕtvy.
    Nie je apríl, neklamte!
    Čvirikajú to vrabci na streche.
    Esperantom.
    Esperanto padajúceho lístia je
    jazykom budúcnosti.
    Možno. Vraj.
    Mne je to fuk.
    Pablo Ruiz je naozaj mŕtvy.
                                                                   (Školský časopis Gymnázium Metodova, Bratislava, 4/1972-73, báseň napísal pod vplyvom smrti Pabla Picassa)
     
    Kašlem

     
    Stretol som jedného kamoša
    Neznámeho anonymného
    Akéhosi
    Čelného predstaviteľa masy
    Povedal kašlem na všetko
    A začal
    Ma presviedčať o výhodách
    Kašlania na všetko
    Chvíľu som mu odporoval
    Len tak zo zvyku
    Napokon ma presvedčil
    Prikývol som
    Už nie iba zo zvyku
    Podali sme si ruky
    A...
    Do boha načo pokračovať
    Keď kašlem na všetko
    Veď kašlem na všetko
    ...
    No predsa
    Na druhý deň som stretol iného kamoša
    Pozdravil som ho dvoma zdvihnutými prstami tvoriacimi V
    A on mňa Salve
    Ako stelesnená paródia Spartaka
    Prečo by mal byť výnimka?
    Povedal poď na kofolu
    Nie
                    Poď večer na disku
    Nie
                    Poď pozrieť kočky
    Nie
                    Poď k nám pustím magneťák
    Nie
                    Poď do kina dávajú Easy Rider
    Nie
                    Prečo?
    Kašlem na všetko
                    Si kretén
                    Na svete sú také fajn veci
    Rozosmial som sa
    Pripomenulo mi to Fausta
    Prešiel na iné témy
    Vraj vznešenejšie a brané zo širšieho hľadiska
    Začali sme sa hádať
    No zunovalo ma to
    Kašlem na všetko
    Nech si verí čomu chce
    Potom som počúval asi polhodinu
    Jeho teórie o technickom pokroku
                                   o show-efektoch Alicea Coopera
                                   o víťazstve robotníckej triedy
                                   o význame šírenia osvety
                                   o výdobytkoch 20. storočia
                                   o progresívnych hodnotách v diele E. Segala
                                   o výkonoch našich futbalistov
                                   o kultúrnej revolúcii
                                   o letoch na Mesiac
                                   o superangažovanom umení
                                   o ľavicovom radikalizme
                                   o klesajúcej úrovni folk-beatu
                                   o binárnych reláciách a ťažkostiach s nimi
                                   o príbuzných črtách Walta Whitmana a hippies
                                   o najnovšej LP Deep Purple
                                   o pôsobení organizácie Black September
    Potom som prerušil jeho traktát slovami kašlem na to
    Urazil sa a odišiel
    ....
    Na tretí deň som stretol dievča
    Mala čierne vlasy
                    a tmavomodré šaty
                    a nosila okuliare
                    a nevyzerala vôbec nadpozemsky
                    a Rubens by sa jej možno aj vysmial
                                                                                  tak ako ja jemu
                    a pri tom sa nezdala byť ani prívrženkyňou Twiggy
                    a v ruke držala zmrzlinu
                    a bola vysoká asi meter šesťdesiatpäť
                    a bola úplne prirodzená
                    a nemala podfarbené oči
    Zachytil som jej pohľad
    Usmiala sa?
    Ticho som si odkašľal.
                                                 publikované v časopise III. B triedy Aréna, Gymnázium Metodova Bratislava, č. 3, asi október 1973              
     
    x     x      x
     
    V miestnosti úplne bez stoličiek
    stál muž a povedal: Sedím.
                    Mal pravdu, pretože tá miestnosť
    bola cela.
                                                                   (publikované v školskom časopise Mladosť, Gymnázium Metodova, Bratislava, č. 4, šk. rok 1973/74).
     
     
     
    Fiktívny rozhovor
     
    VOJAK: Deň – to je 24 hodín. Z toho 8 hodín spím. 3 hodiny robím doma. 10 minút sa holím. 30 minút strávim s deťmi. 30 minút milujem svoju ženu. 20 minút strávim jedením. 2 hodiny užívam kultúru. 50 minút lúštim krížovky. 1 hodinu sa umývam alebo hrám karty so 7 priateľmi. Počas zvyšných 7 hodín a 40 minút si zarábam na živobytie a zarábam na živobytie svojej rodiny. 7 hodín a 40 minút pracujem tvrdo, aby som uživil mne zverenú bunku spoločnosti. 7 hodín a 40 minút sa v potu tváre stávam neoddeliteľnou súčasťou Stroja Poriadku. 7 hodín a 40 minút premieňam slová Svedomitosť, Pracovná Zodpovednosť, Neochvejná Morálka Jednotlivca na konkrétne činy. 7 hodín a 40 minút dosahuje primát Platného Člena Spoločnosti. 7 hodín a 40 minút vytváram Vzor pre svoje deti a pre deti mojich detí. 7 hodín a 40 minút sa odvážne zahniezďujem do Spľasnuté Žalúdka Nezlučiteľných. 7 hodín a 40 minút bez najmenších pochýb ostávam nevyzvracateľnou almužnou Hĺbavých Súkolí Dejín. Žobrák – 20. storočie.
    CHE: Pochopili sme. Prišli sme. Prišli, prichádzame, prídeme. Neexistujúci neurčitok. Gramatická vzbura. Prevrátená morálka pravopisu. Prevracali sme. Brodili sa. Strieľali. Zvierali pažbu ako jedinú istotu tohto sveta. Videli sme a videli nás. Nezvíťazili sme. Nezvíťazili oni. Búrili sme sa a snažili sa búriť. Jedli sme a spali. Vyvíjali sa. Popierali. Dospievali. Učili sme sa  a učili sme. Prehrávali. Bojovali. Prekračovali hory. Presekávali prales. Zabíjali. Vraždili. Vzývali človeka. Trpeli komplexmi. Dívali sa do ohňa. Fajčili cigary. Písali denníky a neodoslateľné listy. Viedli revoltu. Pálili. Kričali. Umierali. Revali bez podpory. Vyjednávali. Útočili. Nezvádzali. Bránili sa. Kúpali sa. Milovali. Padali do zajatia. Strieľali na výstrahu. Kráčajúca odmena pre tých, ktorí nás dolapia. Poznatok. Kráčali sme. Mysleli na Debraya. Spievali. Zatínali päste ľavou rukou. Spomínali Kubu. Zdravili heslami Latinskej Ameriky. Omietli steny výzvami. Prerastali v legendu.
    VOJAK: Mám 42 rokov. Mám zub múdrosti. Mám dve zdravé ruky. Mám mačiatko Slobody. Mám pravdu. Mám teplú vodu v kúpeľni. Mám skrotenú veveričku. Mám dravý svetový názor. Mám dve nedospelé deti. Mám obľúbené futbalové mužstvo. Mám záhradu. Mám krásnu ženu. Mám spoločnosť, v ktorej som vítaný so svojou krásnou ženou. Mám poutieraný prach. Mám vyvetrané izby. Mám vyleštené parkety. Má strach z komunizmu. Mám Krista na obrázku. Mám svojho Boha. Mám svoju Vlasť. Mám mapu svojej Vlasti zavesenú na stene. Mám Prezidenta svojej Vlasti. Mám v úcte vyvesenú vlajku Štátu. Mám benátske zrkadlo. Mám svoje vlastné vrásky. Mám svoje vlastné vlasy. Mám svoj vlastný jazyk. Mám svoje vlastné uši. Mám svoje vlastné čelo. Mám svoj vlastný nos. Mám svoje vlastné oči. Mám istotu, že ich mám. Mám benátske zrkadlo. Mám svoje vlastné zbrane. Mám svoj vlastný samopal. Mám svoje vlastné granáty. Mám istotu, že ich mám. Mám dve zdravé ruky.
    CHE:    Džungľa. Bolívijská džungľa. Všetko je bolívijská džungľa. Amerika je bolívijská džungľa. Mexiko je bolívijská džungľa. Brazília je bolívijská džungľa. Londýn je bolívijská džungľa. Madrid je bolívijská džungľa. Rím je bolívijská džungľa. Moja brada je bolívijská džungľa. Blší trh je bolívijská džungľa. Koridor ilúzií je bolívijská džungľa. Napísané slovo je bolívijská džungľa. Seizmograf nálady je bolívijská džungľa. Rozštiepená labuť je bolívijská džungľa. Postrelená grimasa je bolívijská džungľa. Vyvrátená zlosť je bolívijská džungľa. Vyschnutý napalm je bolívijská džungľa. Človek je bolívijská džungľa. Kolónia revolúcie je bolívijská džungľa. Sarkofág jazykov prepustených z práce je bolívijská džungľa. Premiestnený popol je bolívijská džungľa. Slučka bronzovej busty je bolívijská džungľa. Svadobná noc dlhých nožov je bolívijská džungľa. Stopa rangers je bolívijská džungľa. Všetko je bolívijská džungľa. Bolívijská džungľa je bolívijská džungľa. Ja som je bolívijská džungľa. Zelený vulkán odporu. Zelené embryo doby.
    VOJAK: Mier je mlčanie zbraní. Mlčanie zbraní je mlčanie vojakov. Mlčanie vojakov je moje mlčanie. Moje mlčanie je mlčanie mojich povinností. Mlčanie mojich povinností je mlčanie nadradených. Mlčanie nadriadených je mlčanie príčin. Mlčanie príčin je mlčanie povstalcov. Mlčanie povstalcov je mlčanie politických hazardérov. Mlčanie politických hazardérov je mlčanie anarchistických podnecovateľov. Mlčanie anarchistických podnecovateľov je mlčanie kubánskych intrigánov. Mlčanie kubánskych intrigánov je mlčanie partizánov. Mlčanie partizánov je mlčanie Guevarovo. Mlčanie Guevarovo je mier.
    CHE:  Liana je dlhá. Zauzlená. Žiaruvzdorná. Pretočená. Zvlnená.  Pocínovaná. Poľutovaniahodná. Neúmyselná. Bežná. Krátka. Kradnutá. Neústupná. Rozporná. Nepodplatiteľná. Suchá. Tiahnuca. Opitá. Divá. Pobláznená. Zvedavá. Nenútená. Nenanútená. Skvelá. Otrhaná. Roztrhaná. Neomylná. Hrdá. Večná. Nezlomná. Neukojiteľná. Masová. Nešťastná. Šťastná. Nudná. Spriaznená. Daná. Život je liana.
    VOJAK: Páľ!
                                       (publikované v školskom časopise Mladosť, Gymnázium Metodova, Bratislava, č. 3, šk. rok 1973/74)
     
    Žiletka
     
    Žiletka Dejín
                dodaná na dobierku
    Oholí naše Brady
                a
    Oholí naše Fúzy
                čisto a dokonale
    Neostane ani chĺpoček
                určite
    A ak by sme si
                snáď
    Chceli
                nejaký ten chĺpoček
    Ponechať
    Žiletka dejín
                sa expresne vymení
    Za Britvu.      
     
    /publikované v časopise III. B triedy Aréna, Gymnázium Metodova Bratislava, č. 3, asi október 1973/ 
     
     
            Vzbúrený
     
    Bol sám v izbe
    Preplnenej gýčami života
    ktoré vo svojej strnulej póze
    Mysliac, že sú pupkom sveta
    Demonštrovali prázdnotu ducha
    Dobrovoľne zamknutého
                            vo fľaši obmedzenosti
     
    Jeho srdce
    Pozliepané z úlomkov kremeňa žiaľu
                            žuly citu
                            diamantov hnusu
    Viselo na váhach kolísania
    A táto mozaika zvrátenosti
                            rozpoltená a kypiaca
    Zachytávala vlnenie obkľúčenej doby
    Impulzívne ho zapisujúc
    Priamočiarou krivkou
    Do grafu nádeje
     
    Chcel pozrieť z okna
    Bolo zamrežované
                neviditeľnou mrežou z novoduru
    A žiarilo okrovou novotou
    Nevidel nič
    No vycítil
    Že tam dolu plačú rozkopané ulice
    Slzami, ktoré sú
                vystrihnuté z lacných žurnálov
    S farebnou obálkou
                konkurujúcou
                pestrofarebnej veselosti
                vrhnutej do hrudy tvarohu
     
    Bol smutný jeho stekajúci pot
    Salo desať moderných chobotov
    Dvadsaťdva rúr vysávača
     
    Snažil sa kričať. No jeho slová
    Elektrický mixér premiešal
    S tuposťou falošného sebauspokojenia
    A pokryteckým nadšením výdobytkami
                techniky
     
    Nariekal. Lež jeho vzdychy
    Trhal na kusy
    A roznášal
    po ľahostajnom svete
    Ventilátor
    zabudovaný do steny kuchyne.
     
    Chcel zastreliť civilizáciu
    Lukom, ktorý si zmajstroval
    z oblúka dúhy
    a šípom
    Ktorého hrot
                            Kovali piesne hippies
     
    Tú dúhu však
    Zastrelo rúcho smogu
                            šantiacich áut
    A tie piesne
    Prehlušil rachotom smejúci sa kompresor
     
    Potom sa rozbehol
    Túžiac vyjsť von
    Aby mohol lepšie vnímať
    Tlkot srdca žobráka
    Sediaceho na prepichnutom kolese
    Prastarého vozidla
    Ktoré tam odstavil
    Ktosi veľmi dávno
    Ten žobrák
    Bol mladý
    Hoci mal šesťdesiatštyri rokov
    A krásny
    Hoci mal tvár poznačenú prívalmi
                            šťastnej prítomnosti
     
    Vlastne to nebol žobrák
    Pretože nežiadal poznať odvrátenú
                            tvár Mesiaca
    Ba neprosil ani o domček ilúzií
                            postavený z blata
    A smial sa ponúkanému šatu
                            z hodvábu snov
    Netúžil po štipke skorumpovanej soli
    Ktorá vraj týči sa nad zlato
    A odmietal almužnu sklenených sľubov
    zahalených v hnijúcej šupke
                            banánu
     
    Nepýtal teda nič
    A pokúšal sa pochopiť
    Rútiaci sa vodopád ničoty
    Hekatomby braku
    Pevnosti prázdnoty
    A rozhodol preniknúť na kĺb
    Záhade pátosu
                            neľútostného boja za vlastnenie egoizmu
     
    Chcel odísť dverami
    No tie boli pribité
    Nehmotnými klincami
                            ružového súmraku
    A hlavičky týchto klincov
    Sa uškŕňali posmešným úškľabkom
    A vyškierali
    Svoje bezzubé papule
                                       na neho
    Otraseného hrozným
    Cynizmom
    Stupídnych ksichtov
    Hláv nie iba klincov.            
     
                                       /publikované v časopise II. B triedy Aréna, Gymnázium Metodova Bratislava, č. 1, asi december 1972/ 
     
    x      x     x
     
    Myslím, že pre najbližšie dve, alebo tri
    generácie
    budem úplne neznámy
    Myslím, že deti najbližších dvoch alebo troch
    generácií
    ma nebudú preklínať na hodinách literárnej
    výchovy
    A nebudú sa musieť bifľovať:
    V ranom období na jeho citlivú
    až vizionársku imaginárnosť
    vplýval Ginsberg, Ferlinghetii a neskôr
    i Brian Patten
    no i tak sa nestal epigónom vtedy už
    prekonanej beatnickej poézie
    o čom nás presviedčajú
    jeho verše preniknuté láskou
    k rodnej hrude
     
    A myslím, že Husákov vnuk nedostane šajbu
    keď nebude vedieť
    čo som chcel povedať básňou
    Šialenstvo 
     
    Zobraziť všetko