Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Životopis autora

    Václav Pankovčín sa narodil 21. mája 1968 v Humennom na východnom Slovensku. Po absolvovaní strednej školy študoval v rokoch
    Václav Pankovčín sa narodil 21. mája 1968 v Humennom na východnom Slovensku. Po absolvovaní strednej školy študoval v rokoch 1986 – 1990 žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Bol redaktorom denníkov Smena, SME a Pravda a súčasne pôsobil ako pedagóg na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty UK. Zomrel mladý, tridsaťročný 18. januára 1999 v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Pre deti a mládež

    • Mamut v chladničke. Školský western (1992)

    Literárna veda

  • Charakteristika tvorby

    Václava Pankovčína kritika zaraďuje k postmodernistom. Reálny zážitok sa uňho ustavične spletá s motívmi odvodenými z literárnych
    Václava Pankovčína kritika zaraďuje k postmodernistom. Reálny zážitok sa uňho ustavične spletá s motívmi odvodenými z literárnych diel. Inšpiroval sa najmä latinskoamerickou prózou, presnejšie tzv. magickým realizmom (Gabriel García Márquez a i.). Mýty, ktorých je táto literatúra plná, sa u Pankovčína menia na paródiu – hoci nie vždy a všade. Je to prozaik, ktorý má zmysel pre humor, a táto črta poznačila väčšinu jeho diel, no niekde vyznievajú jeho absurdnosti vážne. Napríklad časť motívov sa týka problematiky života a smrti. S mŕtvymi sa v jeho príbehoch obcuje ako so živými. Dedinské vedomie – ako ho on vníma – nerobí rozdiel medzi živým a mŕtvym. Pankovčína zaujíma iracionálno, vplieta ho vždy do racionálnej situácie, kde vytvára prvok tajomného a nevysvetliteľného. Rád sa pohráva aj s časovou a priestorovou dimenziou. Pri cestovaní známymi trasami sa vždy vyskytne neznáme mesto či dedina, ktorá tam predtým nikdy nebola, a tento úkaz šokuje hrdinu rozprávania. Pokiaľ ide o čas, udalosti sa často dejú v opačnom poradí, rozprávač vopred vie, čo sa stane, akoby budúcnosť už bola prebehla. Všetky použité prozaické prostriedky majú posilniť dojem, že svet, v ktorom žijeme, sa nedá bezo zvyšku racionálne vysvetliť; presnejšie, že svet, ktorý vnímame, je aj svetom našich predstáv, a do týchto predstáv vstupuje nielen zážitok a skúsenosť, ale aj obrazotvornosť ako výsledok nášho dotyku s kultúrnymi a predkultúrnymi stereotypmi. Václav Pankovčín je v podstate racionálny typ a jeho „koketovanie“ s iracionalitou, ktorá ho láka, má dosť často literárny dôvod: vyplynulo z potreby inovovať staré prozaické postupy. Napriek tomu väčšina jeho príbehov „s tajomstvom“ vyznieva presvedčivo, pretože presvedčivé je ich podanie, teda literárne stvárnenie a artikulácia. V knihách, ktoré vyšli, si stačil vytvoriť osobitný geografický priestor. Je to (väčšinou) priestor východoslovenskej dediny, ktorú pozná z autopsie. V tomto priestore sa splieta reálna skúsenosť s jej fantastickým dotváraním. Vyskytuje sa tu napr. slovenské mesto Humenné, ako aj africký Marakéš a ďalšie exotické mestá a kraje, púšte i polárne ľadovce. Autorova obrazotvornosť sa živí (a to je možno základ) z dobrodružnej chlapčenskej lektúry. Evidentné je to v jeho próze pre mládež Mamut v chladničke s podtitulom Školský western. Vo svojich prozaických úsiliach nie je Václav Pankovčín v súčasnej slovenskej próze osihotený. Popri ňom sa presadila skupina autorov podobného zamerania, hoci rozdielnych poetík (P. Rankov, V. Balla, T. Horváth a ďalší). Ich spôsob písania súvisí s presvedčením, že tzv. očividné pravdy a istoty sú často len prázdne floskuly. Uvedomujú si relativitu akéhokoľvek poznania, preto ani nechcú nahrádzať jedny „pravdy“ druhými, skôr hravo poukazovať na to, že každý má právo na vlastný názor, na vlastnú filozofiu sveta, a tá je rovnako dobrá ako každá iná.
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Marakéš, Tri ženy pod orechom  (2006 po poľsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC) Tri ženy pod orchom (2006 po česky– s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Marakéš, Tri ženy pod orechom (2006 po poľsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Tri ženy pod orchom (2006 po česky– s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Bude to pekný pohreb (2009 po poľsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Bez bradaviek sa dnes slovenská literatúra nezaobíde ( literatura bodka sk ). In: Sme , roč. 24, 16. 11. 2016, č. 266, s. 12.

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Bez bradaviek sa dnes slovenská literatúra nezaobíde (literatura bodka sk). In: Sme, roč. 24, 16. 11. 2016, č. 266, s. 12.

    KARPINSKÝ, P.: Päť x päť (antológia 25 próz súčasných slovenských autorov s krátkymi portrétmi): LIC 2011 

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    SVETOŇ, Ľuboš: Dobré ovocie (Václav Pankovčín: Tri ženy pod orechom, Bude to pekný pohreb). In: Knižná revue, roč. XVI, 1. 3.  2006, č. 5.

    ČÚZY, L.: Václav Pankovčín. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Václav Pankovčín. In: Sliacky, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. LIC, Bratislava 2005.

    SABOL, J. – SOUČKOVÁ, M.: Kontexty tvorby Václava Pankovčína (Zborník materiálov z vedeckého seminára). Prešov 2001.

    SUCHÝ, Viktor: Pankovčín v Prešove. (Z vedeckého života). In: Slovenská literatúra, roč. 48, 2001, č. 3, s. 278 – 280.

    ŽEMBEROVÁ, V.: Autorská rozprávka v deväťdesiatych rokoch. Miniatúry a reflexie. Prešov 2000.

    HEVEŠIOVÁ, Jana – PANKOVČÍN, Václav: Príbeh vidím pred sebou ako film (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. IX, 17. 3. 1999, č. 6, s. 12.

    KRČMÉRYOVÁ, Eleonóra: A také presné... Václav Pankovčín K – 85 (4 pohľady na...). In: Dotyky, roč. XI., 1999, č. 2, s. 39.

    BANČEJ, Maroš M.: Nemocničné blues. Václav Pankovčín K – 85 (4 pohľady na...). In: Dotyky, roč. XI., 1999, č. 2, s. 39.

    VALACHOVIČOVÁ, Katarína: VŠkoda, že to nebol dobrý príbeh. Václav Pankovčín K – 85 (4 pohľady na...). In: Dotyky, roč. XI., 1999, č. 2, s. 39.

    KASARDA, Martin: Špitál nie je hotel. Václav Pankovčín K – 85 (4 pohľady na...). In: Dotyky, roč. XI., 1999, č. 2, s. 39.

    BELKOVÁ, Z.: Nikdy sa nevzdal príbehu. In: Literika, 4, 1999, č. 3.

    BODACZ, Bohuš: Neodišiel, iba tu nie je. In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 5.

    BODACZ, Bohuš:Reči, príbehy a opäť reči. Václav Pankovčín: K-85 (Príbeh o prerušenej mravčej ceste). (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 7 – 8, s. 270 – 272.

    L. Č.: Opätovné stretnutie s Pankovčínom. Václav Pankovčín: Polárny motýľ (priestor 3 x 4). (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 114, 1998, č. 5, s. 130 – 131.

    MICHALKA, Pavol: Literárna cena VÚB '97 (Václav Pankovčín: Polárny motýľ /priestor 3x4/). In: Knižná revue, roč. VIII, 1. 4. 1998, č. 7, s. 5.

    SOUČKOVÁ, Marta: Dobrý rozprávač, zlý baásnik (Václav Pankovčín: Bude to pekný pohreb). In: Knižná revue, roč. VIII, 21. 1. 1998, č. 2, s. 5.

    MAKOVSKÁ, Natália: Nezomrel, nežije, nesníva, nebdie... Václav Pankovčín: Bude to pekný pohreb. (Recenzie a kritiky). In: RAK, roč. II., 1997, č. 3/4, s. 104 – 106.

    HAMADA, M. – BARBORÍK, V.: Václav Pankovčín: Marakéš. In: Romboid, 30, 1995, č. 5.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Priestorom spoločenskej prózy pre deti a mládež (Interpretačné štúdie). Prešov 1995.

    TKÁČIKOVÁ, E.: Václav Pankovčín: Mamut v chladničke. In: Zlatý máj, 36, 1992, č. 4.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Mnohé motívy Pankovčínových rozprávok, napríklad o prenášaní a iné, majú archaický pôvod,

    Mnohé motívy Pankovčínových rozprávok, napríklad o prenášaní a iné, majú archaický pôvod, príbuzný s motívmi lietajúcich kobercov a pod. Imaginatívny Pankovčín ich však modernizuje a poníma ako výraz večnej ľudskej túžby prekonať všednosť života. Rozprávková magickosť je trvalým atribútom tohto sveta. Nadprirodzené sily v ňom pôsobia celkom prirodzene, s akousi veselou a smiechovou samozrejmosťou.

    Milan Hamada

    Marakéš je na prvý pohľad zvláštnym svetom. Kľúčom k nemu je druhá časť knihy s názvom Marakéšania. Je svetom z tých, „kde sa o zázraku hovorí ako o čomsi samozrejmom“, kde ľudí „prenáša v priestore, chlapi rodia a zarezaný kohút je plný vajec“. Pankovčín tu šikovne predvádza akýsi katalóg miestnej mytológie, katalóg parapsychologických úkazov a bizarností spolu s ich nositeľmi, anekdotickými figúrkami, z ktorých každá predvedie svoj hlavný výstup a zaradí sa do komparzu. Všetky zázraky sú ponúkané v jednotnej žánrovej podobe, v podobe krátkej anekdotickej poviedky, neomylne rozmieňajúcej možnosti sveta imaginácie na drobné vtipy. Takto Marakéš vyzerá; údaje o tom, kde leží táto imaginárna dedina, treba trochu doplniť; nachádza sa nielen na východe Slovenska, ale aj v priestoroch literárnosti...

    Vladimír Barborík

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Balansovanie na hrane reálneho a magického u mňa vychádza skôr z toho, že od detstva som si rád vymýšľal. Je to podmienené aj
    Balansovanie na hrane reálneho a magického u mňa vychádza skôr z toho, že od detstva som si rád vymýšľal. Je to podmienené aj dávkou fantázie, niečím, čo má človek zažité, čo zdedil a čo prežíva. Pritom treba pripomenúť, že urieknutie či počarenie sa na mnohých miestach a nielen na východnom Slovensku považuje za úplne normálny jav, v ktorý verí veľa ľudí. Lináres je román o konci sveta, ale veľmi pozitívny. Je skôr o konci sveta v nás. Lináres je mestečko v južnej Andalúzii neďaleko Malagy. Hneď vedľa je Banos de la Encina, nádherný kraj, kde sú olivové háje, jazerá, priehrady a sú tam aj krásni ľudia, ktorí sa naozaj podobajú komukoľvek z hociktorej horskej dediny na Slovensku. Na Slovensku síce nie sú býčie zápasy ako v Lináres, ale ľudia sú veľmi podobní a rovnako ako v Lináres očakávajú zmenu, koniec, alebo začiatok niečoho nového. Myslím si, že tento román je nielen o svete, ktorý je v nás a o zániku niektorých hodnôt v nás, ale aj o tom, ako sa dá pozerať aj do budúcnosti.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia v rámci  Ceny Literárneho fondu SR za rok 1998 (in memoriam) za prózu K-85
  • Ukážka z tvorby

    3x4 PRÍLET POLÁRNEHO MOTÝĽA  (próza z knihy Polárny motýľ ) (1)      S otcom sa Patrik zmieril po

    3x4 PRÍLET POLÁRNEHO MOTÝĽA (próza z knihy Polárny motýľ)

    (1)

         S otcom sa Patrik zmieril po skončení tretieho ročníka.

         Vždy keď po dvoch či troch mesiacoch pricestoval do Marakéša, s hrôzou si uvedomil, že s rodičmi sa čosi deje. Otec sa viac zhrbil, zošúveril v tvári, zošediveli mu vlasy. Mama zvráskavela, bola viac utrápená a akási drobnejšia. Starli. Každé tri mesiace boli o niekoľko rokov starší. Otec už nevládal robiť toľko ako predtým. Rýchlo sa zadychčal, viac odpočíval, menej jedol.

         Zobral Patrika do krčmy. „Je načase, aby sme sa porozprávali," povedal a objednal po borovičke. „Vidím, že si rozhodnutý nevrátiť sa. Dobre. Rob, ako myslíš. Vidím, že škola ti ide dobre, a možno som ti krivdil, keď som bol proti tomu, aby si šiel študovať. Už je to za nami. S tvojou mamou sme si už zvykli, že sme ostali sami. Ale dvere máš otvorené. Stále je to tvoj domov."

         Začiatkom septembra, keď bol na fakulte kvôli diplomovke, videl na Štúrovej Michaelu s kočíkom. Patrika nevidela; radšej prešiel na druhú stranu ulice. Bistro bolo zatvorené, tak si sadol do kaviarne Tulipán. Objednal si kávu a becherovku so sódou. Čítal noviny, ale nič z toho, čo sa v nich písalo, ho nezaujalo. Mal dve hodiny čas: potom, keď sa začnú úradné hodiny, pôjde za Ing. Šmaľcovou, aby mu dala papier, že môže ostať na internáte do promócií. Z  ubytovacieho už urgovali, aby sa vysťahoval: keď nedostanú papier, nemôže na internáte ostať. Petra bola doma a ešte aspoň týždeň zostane. Slavo Polanský kamsi odcestoval; mal by sa vrátiť dnes alebo zajtra. Patrik si myslel, že v meste alebo v škole niekoho stretne, ale nevidel nikoho: všetci boli zalezení: učili sa na štátnice.

         Keď si prečítal noviny, len tak sedel a pozoroval náhliacich sa ľudí na ulici. Rád sa pozeral na ľudí. Dedkovia, babky, študenti, smejúce sa dievčatá, hluk električiek a áut... V jednej chvíli sa mu zazdalo, že vidí Michaelu. Nebol s ňou už dobré dva roky a vôbec nič o nej nevedel. Vyskočil spoza stola a rozbehol sa k dverám kaviarne, do ktorých sa práve valila tlupa pokrikujúcich Cigánov. Nemohol sa dostať von. Keď konečne vyšiel z kaviarne, Michaela sa mu v dave stratila. Hľadel smerom k fakulte, no nikde ju nevidel. Vrátil sa naspäť.

         Čašník vyháňal Cigánky, tie mu za to nadávali.

         Patrik dopil, zaplatil a vyšiel na ulicu. Nakukol do kaviarne vedľa Bistra, ale nenašiel nikoho. Potom šiel na fakultu vybaviť ten papier od Šmaľcovej.

     

    (2)

         Marakéšania prišli. Keď sa ráno vyhrnuli z vlaku, Patrik neveril vlastným očiam: narátal ich dvadsaťštyri: zabrali päť spacích kupé. Už pred mesiacom domov písal, že na promóciách nechce mať viac ako šesť ľudí: rodičia, sestra, jej manžel a deti. Mama napísala, že dobre; prišlo dvadsaťštyri, medzi nimi aj baba Peťová (do ústavu pre choromyseľných ju zobrali až o niekoľko rokov neskôr). Prišiel aj dedo a babka, čo boli už šestnásť rokov po smrti; babka doniesla Patrikovi kyslé uhorky. „Na, zober si," povedala. „Viem, že ich máš rád. "

         Nikto z Marakéšanov ešte nebol v Bratislave; a Patrika oblial studený pot hneď na stanici. Pripadal si ako turistický sprievodca: každú chvíľu ich musel rátať, lebo sa začali rozliezať a všetko obzerali. „Joj, synu," povedala mama, „ako môžeš žiť v takej špine a hluku?“

         Ujcovi PP (Pavlínko-Veľas), čo kedysi robil Patrikovho osobného holiča, hneď pod stanicou odfúklo klobúk: ujec sa za ním rozbehol a takmer ho na ceste zrazil autobus, ale ujec klobúk chytil. „Bodaj mu pék bolo!'' nadával. „U nás v Marakéši nikdy taký vietor neduje.“

         Potom išli do tržnice kúpiť kvety: Patrik sa s nimi dohodol, že ich desať minút počká vonku. Zapálil si a čakal, ale Marakéšania neprišli ani po pätnástich minútach. Trvalo pol hodiny, kým sa zišli. Patrik ich zrátal: chýbal ujec Cvacinger; teta sa rozplakala, že sa, durak starý, stratil v Bratislave, ale Patrik ju upokojil, že ho určite nájde. Ostatným nakázal, aby sa už odtiaľ nepohli ani na krok. Ujca našiel v krčme na poschodí: pil pivo a rozprával sa s nejakým železničiarom. Patrikovi ospravedlňujúco povedal, že po ceste v tom vlaku nejako vysmädol. Trvalo ďalšiu polhodinu, kým sa mu podarilo všetkých naložiť do autobusu: každý bol prepchatý; nakoniec im vysvetlil, že musia nastúpiť – koľkí sa zmestia – na autobus číslo tridsaťdeväť a vystúpiť na konečnej a tam sa počkajú. Iniciatívy sa chytil dedo: dedo bol predsa len svetaznalý a Patrikovi sľúbil, že si vezme pod kontrolu jednu partiu. Druhú si zobral na starosť kmotor Hákoš, čo robil kedysi v Prahe a mal prirodzený talent orientovať sa v mestách. Tretia, posledná partia, išla s Patrikom.

         Do Priestoru 3x4 sa nahrnulo dvadsaťštyri ľudí z Marakéša a k tomu ešte Patrik a Slavo Polanský. Slavo bol promovaný minulý týždeň, a tak prisľúbil Patrikovi, že mu pomôže. Z Priestoru museli vyniesť stoly a jednu posteľ: premiestnili ju do Slavovej izby, kde zriadili šatňu a skladisko batožín. Potom sa začalo vybaľovanie: domáca klobása, slanina, chlieb, rezne, vyprážané kurčatá, šalát, pečené bravčové mäso, kapusta, knedle, plnená kapusta, desať litrov pálenky, dvadsaťpäť pív, víno, kompóty, ovocie, malinovky... A nakoniec vybaľovanie darov a prípitky.

         Patrika rozbolela hlava. Slavovi prikázal, aby ich všetkých doviedol. (bez ujmy na zdraví) do auly univerzity a odišiel na nácvik ceremónie.

         Celý čas tŕpol, či to Slavo zvládne; vybiehal na ulicu a vyzeral každú električku, ale Marakéšanov nebolo. Musel sa upokojiť: šiel s Džudžakom a s Kovalíkom na becherovku do Krymu, ale keď sa vrátil, Marakéšania tu ešte stále neboli. Prišli päť minút pred začiatkom, nahrnuli sa do auly ako veľká voda a – Patrik si vydýchol. Po skončení slávnosti sa už nič pozoruhodné nestalo, až na to, že baba Peťová zašla do kostola bez toho, aby niekomu niečo povedala, ale hneď ju našiel kmotor Hákoš, ktorý sa začal v meste dobre orientovať. Patrik mal objednaný slávnostný obed v reštaurácii, ale Marakéšania povedali, že oni do takej honosnej reštaurácie nepôjdu, radšej sa najedia na Internáte zo zásob, čo doniesli.

         Fotografom výpravy bol Lakata, čo robil v Marakéši poisťovacieho agenta: fotil všetko, čo videl.

         Cestou na internát sa však stratil ujec Pavlínko-Veľas; zistil to Slavo Polanský, keď ich rátal na izbe. Zavolal Patrika nabok, aby nevyvolal zbytočný rozruch, keď sa už Marakéšania upokojili a začali popíjať a konzumovať, čo si doniesli.

         „Jeden človek sa stratil,“ povedal Slavo Patrikovi.

         „Preboha, ktorý?“

         „Ten, čo mi celé ráno recitoval čosi o žabe.“

         „Ujec Pavlínko! Kedy si to zistil?“

         „Teraz. Nie je tu.“

         „Možno je na záchode.“

         „Nie je ani tam. Pozrel som sa.“

         „Nebudeme robiť zbytočný poplach: ak sa nenájde do druhej, zavoláme na políciu.“

         Na B-918 bola zatiaľ celkom dobrá nálada: keď sa Marakéšania najedli a vypili si, začali spievať. Ľudia, idúci po chodbe internátu, sa pristavovali pri dverách a počúvali. Ujec Cvacinger so sebou doniesol rozťahovaciu harmoniku a kmotor Hákoš hral na hrebeni. Ženy trkotali: nešlo im do hlavy, ako môže niekto žiť v takej malej izbe. Pýtali sa Patrika, ako varí, ako perie, ako sa má jeho frajerka a ktorá to je (Petra bola so svojimi na obede a Patrik sa triasol, aby ich nedovliekla sem, lebo to by sa už naozaj nepomestili). Dedo študoval Patrikov atlas z tridsiateho roku, ktorý kúpil v antikvariáte za deväťdesiat korún. Babka hľadala ruženec, vrtela hlavou a hovorila: „Niekto mi ukradol ruženec, ale kto, keď tu nebola ani Haňa Biela, ani Krivjanka?“

         Baba Peťová skonštatovala, že Patrik má po stenách rozvešané nehanebné holé ženy; Patrik sa jej márne snažil vysvetliť, že to sú umelecké obrazy: vedel, že baba Peťová ho aj tak bude ohovárať po celom Marakéši.

         Slavo Polanský nalieval a umýval riad. Chudák.

         Chaos nastal, keď si Cvacinger chcel pripiť s Pavlínkom-Veľasom na Patrikovo zdravie a zistil, že Pavlínko-Veľas tu nie je. Všetci sa razom zdvihli, že ho idú hľadať do mesta. Situáciu zachránil Slavo Polanský: mohutnou postavou zapratal dvere a zreval: „Ticho! Kam ho chcete ísť hľadať? Mesto nie je Marakéš! Keď ho pôjdete hľadať, všetci sa postrácate a potom budeme musieť hľadať vás. Mesto je veľké, aj tak by ste ho nenašli. Počkáme ešte chvíľu, potom zavoláme políciu.“

         Marakéšania uznali, že Slavo Polanský má pravdu. Len kmotor Hákoš a poisťovací agent pán Lakata boli nespokojní: „My by sme ho určite našli,“ povedal Lakata. „Tuto kmotor Hákoš sa vyzná vo veľkých mestách. Pre nás by to nebol problém.“

         A kmotor Hákoš povedal: „Áno, áno, pane môj.“

         Ujca PP doviezli policajti vo chvíli, keď sa Hákoš a Lakata vyberali, že ho idú pohľadať.

         „Idem po ulici,“ vysvetľoval ujec PP, „obzerám obchody a tie polonahé ženy – fúj! - a zrazu zistím, že ste sa mi stratili. Pozerám: jedna ulica, druhá ulica, plno ľudí, konca nedovidíš. Pýtam sa, kade sa ide na internát. A oni: že na ktorý. Ja vravím taký a taký. Veľký. Povedali, že jeden je hneď vo vedľajšej ulici. Prídem tam a zistím, že to nie je on. Bola tam taká krčma: zídem dolu, dal som si pivo. Dobré bolo. Ako u nás v Marakéši. Sedím pri pive a dumám: Adresu nevieš, nepamätáš sa, ako sa tam dostať. Najlepšie bude, keď pôjdeš na stanicu a tam počkáš, kým nepôjdu k vlaku. Ale ako sa dostať na stanicu? Sadnem na prvú električku, tá ma odvezie kdesi na koniec sveta na nejaké sídlisko. Sadnem a idem naspäť. Prišiel revízor. Vraví: Lístok si prosím. A ja: Nemám. Tak pokuta. Sto korún. A ja mu vravím: No nenaseriem ti? Zasran. Fagan ani nie dvadsaťpäťročný, a odo mňa, starého človeka, peniaze pýta. Vystúpili sme a on hneď policajtov na mňa. Tak im vysvetľujem: prvýkrát som v Bratislave. Patrik Danvel sa volá. Študent. Prišiel som mu na promócie. Stratil som sa. Neviem, kadiaľ na internát. A oni sa pýtajú, že na ktorom internáte býva. A ja že na takom veľkom. A oni: Na akej škole študoval? A ja: A odkiaľ to mám vedieť? Celé mesto so mnou pochodili. Ja mám pamäť dobrú! Vravím: Tento nie. Ani tento. A ten jeden policajt druhému: Už viem, kde to bude. A doviezli ma sem. Ani pokutu nepýtali za električku. Dobrí žandári to boli.“

         Nálada gradovala. Ujec Cvacinger znova začal hrať na harmonike, všetci sa pridali do spevu.

         Patrik vyšiel na balkón. Otec sedel na stoličke v kúte, ruky opreté o zábradlie a fajčil. Patrik si znova všimol, ako zostarol. Nad ušami šediny, tvár zvráskavená, oči červené.

         „Mama mi povedala, že veľa piješ.“

    Otec mávol rukou. „Mama toho vždy veľa narozprávala.“

        Chvíľu sedeli ticho. Otec dofajčil, odhodil ohorok, vzápätí si pripálil ďalšiu. Sedel, ruky na zábradlí, brada na zovretých pästiach. Zdvihol pohár a štrngol si s Patrikom. Vrtel hlavou: „Synu, to je výška. Vieš, že som v živote v takej výške nebol?“

        „Nie je to až tak vysoko,“ povedal Patrik. „Len deviate poschodie. Predstav si, že by som býval na štrnástom.“

        A vtedy si Patrik všimol, že na balkón si sadol fialový motýľ.

        Polárny motýľ prichádza, pomyslel si.

         Keď ich konečne naložil do vlaku, zhlboka si vydýchol. Všetci boli v nálade okrem mamy, ktorá mala dosť roboty s pripitým otcom. Patrik ich ešte raz všetkých porátal a dal im na cestu dve fľaše pálenky. Len čo sa uložili, hneď začali spievať. Vedel, že už je dobre: ak sa nevykoľají vlak, nemalo by sa nič nezvyčajné prihodiť. Kým sa vrátil, Slavo poupratoval.

         „Kde si tak dlho?“ spýtal sa.

         „Musel som ich naložiť do vlaku.“

         „Teda poviem ti: takú partiu som ešte nezažil.“

         A potom sedeli a dopíjali to, čo zostalo. Bol utorok, Petra šla domov, vráti sa ráno.'

        Cez otvorené balkónové dvere vletelo niekoľko motýľov.

        „Ty pako!“ povedal Slavo.

        „Videl si už fialové motýle?“

         „Videl,“ povedal Patrik.

     

    (3)

         V čase, keď v Priestore č. B-918 znel spev Marakéšanov, behal bláznivý Ďuňďa po Internáte ako divé zviera.

         Už niekoľko týždňov nevynášal smetie ani Patrikovi Danvelovi, ani Slavovi Polanskému. Prestal vyberať kontajnery a odnášať fľaše do obchodu. Svoje kontajnery v druhom suteréne internátu znova prepustil Joužimu Károvičovi, ktorý sa tomu veľmi potešil a chodil na internát každý deň.

         Bláznivý Ďuňd'a sa zaľúbil.

         Keď sa raz v júni hrabal v kontajneroch v suteréne, zbadal dievčinu, ktorá mu čosi pripomenula z minulosti. Dlho si nevedel spomenúť, kto to je a odkiaľ ju pozná, ale čosi mu nahováralo, že ju má na obrázku alebo na fotografii. Vbehol do svojej kutice. Otvoril skriňu a začal z nej vyberať všetky papiere, čo tam mal: skriptá, knihy, časopisy, zošity; odkladal si všetko, čo našiel vyhodené pri kontajneroch, takže sa mu to už ani nezmestilo do izby. Vedel, že to dievča odniekiaľ pozná, len si nevedel spomenúť odkiaľ. Keď prezrel všetky obrázky, fotky a knižky, čo mal naskladané v skrini, povyberal všetko, čo bolo v posteli. Množstvo lístkov, obrázkov, plagátov; vedel, že ju (tú dievčinu) určite má niekde odfotenú. Ako v hmle sa mu vynárala matná predstava krásavice, ktorú mal (?) niekedy rád. Keď sa pozrel na hodiny, bolo pol tretej popoludní: spomenul si, že musí zaniesť chlieb pre Morávkove svine. Nazbieral ho dva plné ruksaky (v poslednom čase sa situácia na internáte v lete zlepšila: študentom dovolili bývať aj cez prázdniny, čo pre bláznivého Ďuňďu znamenalo plno fliaš a odpadkov, ktoré sa dali vyberať, a robotu na celé leto).

         (Keď raz Patrik Danvel stál ráno na balkóne, videl, ako asi meter od hlavy bláznivého Ďuňďu preletel päťlitrový pohár so skysnutými uhorkami, čo niekto vyhodil z balkóna. Ten Ďuňďa má normálne rizikové povolanie, pomyslel si Patrik. Skoro ho tou fľašou, vyhodenou zo štrnásteho poschodia, zabili.)

         Bláznivý Ďuňďa sa vzdal hľadania obrázku kočky, čo ju videl v suteréne vynášať smetie. Povedal si, že ju pohľadá neskôr. Vzal dva ruksaky plné suchého chleba a vybral sa za Morávkovou k Barakom. Morávková ho už čakala.

         „Kde si tak dlho, ty truľo!“ kričala naňho. „Svine mi od hladu podochnú.“

         Ďuňďa zamumlal čosi nezrozumiteľné a Morávková ho pozvala ďalej do kuchyne. Povedala, aby si sadol a vypil borovičku, čo mu nachystala. Ďuňďa vedel, čo teraz bude nasledovať: vyzlečie ho a bude s ním robiť čudné veci, len čo namočí chlieb pre svine. Potom mu dá desať korún na pivo a vyženie ho preč. Duňďa sa už nebál Morávka: Morávek zobral svoj nákladiak s betónom a od Morávkovej odišiel a tak: už ho nezabetónuje. Ďuňďa tu mohol sedieť, koľko chcel: niekedy aj kŕmil svine, no dnes sa mu nechcelo. Ponáhľal sa na internát hľadať fotku s dievčaťom, čo doobeda videl, a tak len čo Morávková tie čudné veci s ním dokončila, zodvihol sa a vybehol.

         „Kam utekáš?“ kričala za ním Morávková, „ešte si nedopil borovičku!“

         Ale Ďuňďa bežal dolu cestou popri zoo, počul rev zvierat a tešil sa z toho, ako pekne svieti slniečko.

         Keď už bol na izbe, opäť sa pustil do hľadania. Trvalo mu to do neskorého večera, a keď si už chcel ľahnúť, že taký obrázok nemá a celé sa mu to len zdalo, zbadal v kúte izby pokrkvanú stránku z časopisu. Na jednej strane bola zatretá hrubou vrstvou farby na dvere. Obrátil ju. Dívalo sa na neho dievča nápadne podobné tomu, čo videl dnes doobeda pri kontajneroch.

         MARIANNA.

         Bola takmer nahá a strašne krásna.

         Vedel, že je to ONA.

         Pri fotke bol text v cudzom jazyku.

         Bláznivý Ďuňďa ju začal hľadať. Hľadal ju celé leto. Postupne si spomínal, čo medzi nimi bolo: Marianna bola jeho milenka, bývala s ním v izbičke v suteréne, zobral si ju za ženu a potom, jedného dňa, mu utiekla. Odišla od neho preč a on, Ďuňďa, stratil zmysel života. A teraz ju znova uvidel...

         Blúdil po internáte, otváral univerzálnym kľúčom dvere do buniek, nakúkal do izieb, snoril pred internátom, ale Mariannu nenašiel.

         Už sa zmieril s tým, že sa mu to možno len snívalo, že Marianna v skutočnosti neexistuje, keď ju raz zazrel v spoločnosti dvoch chalanov, ktorých poznal: jeden sa volal Slavo (ten vysoký) a druhý Patrik. Ďuňďa ich poznal veľmi dobre: vynášal im smetie a oni mu za to dávali peniaze na pivo. Chvíľu za nimi kráčal, ale keď všetci traja nastúpili do autobusu, vrátil sa naspäť k internátu. Autobusov sa bál. Na chodníku stretol Károviča. Išiel od kontajnerov: niesol plné vrece fliaš. Pozdravil sa s Ďuňďom a ponúkol ho borovičkou. „To máš za to, že si mi prepustil rajón,“ povedal Károvič. Ďuňďa len mávol rukou a vypil Károvičovi všetko, čo vo fľaši bolo. Potom si sadol do trávy pred vchod do internátu, že bude čakať, kým sa Marianna nevráti, a tam zaspal.

         Zobudil sa až v noci. Dvere boli zamknuté: musel zvoniť na vrátnika Eldžibeja, aby mu otvoril.

         „Kde si sa túlal doteraz?“ osopil sa na neho vrátnik. „Vieš, koľko je hodín?“

         Ďuňďa čosi zahundral a šiel do svojej izby. Držal v ruke obrázok Marianny: už vedel naisto, že je to jeho bývalá manželka, čo mu utiekla: nemohol sa mýliť.

         Hľadal ju všade a každý deň.

         Nedarilo sa mu.

         Prišiel september, a to znamená chaos. Študenti sa ubytovávali. Ďuňďa dennodenne stál vo vestibule opretý o stĺp a čakal, či ju neuvidí. Bolo tu veľa pekných dievčat, čo sa z neho smiali, ale Ďuňďa im nevenoval pozornosť. Myslel na Mariannu. Už si spomínal takmer na všetko, čo s ňou zažil: ako jedli – vlastne len on – svadobný koláč, ako spolu žili a ako mu utiekla, a potom stála v rade pred ubytovacím oddelením a tvárila sa, že ho nepozná.

         Ľudia sa ubytovali, ale Marianna medzi nimi nebola.

         Prešiel. ďalší týždeň. Zhon vo vestibule internátu ustal. Bláznivý Ďuňďa prestal veriť, že ešte niekedy svoju Mariannu uvidí.

         A vtedy sa to stalo: keď zbieral smetie pod internátom, videl ju vychádzať v čiernych sviatočných šatách. Neodvážil sa jej prihovoriť. Bolo pri nej veľa ľudí. Povedal si, že tentoraz ju počká pri schodoch a nezaspí. Vrátila sa popoludní, ale znova nebola sama. Boli s ňou tí cudzí ľudia. Šiel za nimi hore schodmi. Vošli do izby č. B-818.

         Čakal na chodbe. Spoza dverí sa ozývala vrava, o poschodie vyššie niekto spieval. Občas popri ňom prechádzali študenti. Robili si z neho srandu, ale Ďuňďa len mával rukou. S nikým sa nebavil, nikomu nenadával.

         Neskoro večer vyšli z izby. Marianna, JEHO Marianna, ich vyprevadila na chodbu a potom zabuchla dvere. Chvíľu počkal. Počúval za dverami, či tam ešte niekto nie je: nepočul nič. Vytiahol z vrecka univerzálny kľúč, čo našiel kedysi na zemi u údržbárov, a potichu otvoril dvere.

     

    (4)

          Bol večer, pol dvanástej. Patrik a Slavo Polanský ešte sedeli na balkóne. Pili pivo. Rozprávali sa o uplynulom dni a o tom čo ďalej. Slavo zatiaľ nemá robotu. Ani Patrik. A navyše, nevie, kde budú s Petrou bývať. Patrik sa cítil unavený ako pes: nie je to sranda, keď prídu Marakéšania do Bratislavy a celý deň sa treba o nich starať.

         Odrazu sa z osemstoosemnástky ozval krik: Marianna.

         „Čo jej šibe?“ spýtal sa Slavo.

         „Možno sa opila,“ povedal Patrik, „a teraz vyvádza.“

         Marianna vybehla na balkón. „Slavo, Patrik! Pomôžte mi!“ kričala.

         Vybehli na chodbu a zbehli dolu schodmi. Dvere na Marianninej bunke boli zavreté. Slavo ich vyrazil.

    Uprostred izby stál bláznivý Duňďa. Keď ich uvidel, vybehol von.

         Marianna bola na balkóne. Ešte stále kričala.

         „Čo reveš?“ povedal Slavo. „Veď ten by neublížil ani muche.“

         „Chcel ma znásilniť,“ povedala Marianna. „Vravel, že ma zoberie so sebou.“

         „Je to blázon. Nesmieš hysáčiť.“

         Marianna si zapálila. „Nechcem tu dnes zostať sama. Určite sa vráti.“

         Išli k Patrikovi. Marianna si dala z domácej, čo doniesli Marakéšania. Potom išla spať do izby k Slavovi.

         Patrik a Slavo ešte ostali hore. Dopíjali posledné zvyšky. Do izby vletel roj fialových motýľov.

         „Nie je to čudné?“ spýtal sa Slavo. „Znova tie fialové motýle.“

         Patrik hodil plecom. Motýle si posadali na stôl a na police. Slavo sa na ne zahnal uterákom: ani sa nepohli.

     

    (5)

         Večer nezavrel okno, a keď sa ráno pred pol siedmou zobudil, izba bola plná malých fialových motýľov.

         Asi ti už úplne šibe, pomyslel si Patrik. A možno sú to alkoholické vízie. Doniesol z balkóna pivo, otvoril ho a nalial do krígľa, čo kedysi ukradol z krčmy U Slováka:

         (Pivo dobře pění, na sekeru není.)

         Zrazu mal hlúpy pocit prázdnoty: včera si to ešte neuvedomoval, ale dnes – dnes už vlastne na tomto intráku nemá čo robiť.

         Skončili sme, jasná správa.

         Šiel vedľa k Slavovi. Marianna ležala v posteli nahá; Slavo spal s otvorenými očami: Patrik raz videl takto spať zajaca. U ujca Cvacingera. Mal otvorené oči, hoci spal. Až keď do neho drcol palicou, vyskočil, zapišťal a seno v klietke sa rozletelo. Patrik sa vtedy strašne zľakol. Teraz si predstavil, že drgne do Slava, a ten vyskočí a zapiští. Bolo mu z tej predstavy smiešno. Patrik ním potriasol.

         „Čo je, Danvel, čo zas otravuješ?“

         „Poď sa pozrieť do mojej izby.“

         „Načo, prosím ťa,“ povedal Slavo, ale aj tak sa neohrabane zodvihol z postele, natiahol si slipy a tričko. Šiel na záchod, poriadne si tam prdol a odgrgol. Patrik ho čakal pred izbou. „Choď dovnútra,“ povedal mu, keď vyliezol zo záchoda.

         Všade motýle. Tisíce motýľov. Sedeli na skriniach, na stoloch, na televízore, na posteliach, na stenách, na zemi, na oknách, na balkóne, jednoducho úplne všade. Jemne šuchotali krídlami.

         „Tak čo na to povieš?“ spýtal sa Patrik.

         „Úžasné. Čosi také som jakživ nevidel.“

         „Pred chvíľou ich tu toľko nebolo. Pozri na balkón. Stále prilietavajú ďalšie.“

        „Myslíš, že to čosi naozaj znamená?“

         „Neviem.“

         Sadli si u Slava na balkón, fajčili a pili pivo. Marianna ešte spala. Spala ako Venuša s roztiahnutými nohami na paplóne a Patrikovi sa zdala veľmi pekná.

         „Je to nymfomanka,“ povedal Slavo. „Je strašne nenásytná.“

         „Musím ísť,“ povedal Patrik. „Idem čakať Petru na stanicu.“

         Keď otvoril dvere do izby, vo vzduchu sa zatrepotali tisíce motýlích krídel. Fialové motýle, čo sedeli pri dverách, vzlietli, aby mu uvoľnili priechod. Patrik si vzal zo skrine bundu a vyšiel von.

         Ráno bolo príjemné, len od severu fúkal studený vietor. Mal dobrú náladu, popiskoval si. Trápila ho len jedna vec: ako sa zbaví tých motýľov. V meste musí kúpiť dajaký biolit, aby to vystriekal.

         Vlak meškal takmer polhodinu.

         „Neuveríš mi, čo sa stalo,“ povedal Petre. „Do izby sa nám nasťahovali motýle. Tisíce motýľov.“

         „Chrobák, opäť si vymýšľaš.“

         „Nevymýšľam. Naozaj.“

         „Aké sú?“

         „Fialové...“

         „Polárny motýľ,“ povedala. „Pamätáš, ako si mi o ňom rozprával? Že príde a oslobodí nás.“

         „Áno. Ale keď bude najhoršie. Teraz však nie je najhoršie. Navyše... celý Polárny motýľ je hlúposť, ktorú som si vymyslel, keď som sa nudil.“

         A potom sa celou cestou v autobuse rozprávali o predchádzajúcom dni. Petra povedala, že u nich to bola nuda. Patrik povedal, že u nich ani nie, lebo sa im stratil ujec Cvacinger a potom Pavlínko. A tak.

         Na biolit úplne zabudol.

     

    (6)

         Keď prichádzali k internátu, obaja už zďaleka videli dve policajné autá, záchranku a funebrácky voz. Pod internátom okolo nejakého predmetu na zemi postával hlúčik ľudí. Boli tu policajti. Odháňali zvedavcov. Patrik sa predral dopredu. Naskytol sa mu nepríjemný pohľad.

         Na zemi ležala mŕtvola, zabalená v bielej páperovej plachte, cez ktorú presakovala krv. Vietor odfukoval kusy plachty a odhaľoval blonďavé zakrvavené vlasy.

         „Na to sa nemôžem pozerať,“ povedala Petra.

         Aj Patrikovi prišlo nevoľno. Cítil, ako mu zoslabli nohy. Zakrútila sa mu hlava. Chcel si pripáliť cigaretu, no nemohol, tak sa mu triasli ruky. Zničil asi päť zápaliek, vietor vždy chabý plamienok uhasil.

         Na zemi, pod plachtou, ležal bláznivý Ďuňďa. Tentoraz mŕtvy. Načisto mŕtvy.

         Dozvedeli sa, že vyskočil z balkóna. Z dvanásteho poschodia.

         „Ja som to videl, videl som to,“ chvatne rozprával chalan s koženým plecniakom. „Sedel tam, tam hore na zábradlí balkóna, jak je kuchynka... Hompáľal nohami. Zdalo sa mi, že si pospevuje. Videl som, ako mu vietor strapatí vlasy, alebo sa mi to možno len zdalo... Je to výška. Kričal som, aby šiel naspäť, nepočul. A... a stále hompáľal tými nohami... Zrazu roztiahol ruky a – skočil! On skočil! Zdalo sa mi, že padá pomaly... ako v spomalenom filme. Nemohol som sa na to dívať. Prikryl som si oči. A potom, potom som počul len tupý náraz. Keď som sa odvážil pozrieť...“ chlapec s plecniakom sa zvrtol a začal vracať.

         „Kto sa raz má zabiť, ten sa zabije,“ konštatoval policajt. „Toho sme už zachraňovali aspoň päťkrát. Teraz mu, bohužiaľ, nik nepomohol.“

         Pri mŕtvole kľačal Jouži Károvič, ten, čo zbiera vosk na cintoríne a vyberá kontajnery. Pálil sviečky. Občas si upil z ploskačky borovičky a zapálil ďalšiu sviečku. Keď sa všetky rozhoreli, pristúpil k Patrikovi, chytil ho za ruku a povedal: „Počúvaj, chlapče, mám jeden perfektný kšeft. Zarobíš tisíc korún denne. Berieš?“

         „A čo?“

         „Poď so mnou dnes na cintorín zbierať vosk. Bude Všechsvätých, ľudia už pália sviečky, vieš, koľko parafínu tam zostane? Tí mŕtvi ho nepotrebujú, a my na tom len zarobíme.“

         Patrik sa mu bez slova vytrhol, objal Petru okolo pliec a vykročili ku vchodu internátu.

         Vo dverách stál vrátnik Eldžibej. „Tak to som ešte v živote nevidel,“ vravel. „Pozrite sa! Sú ich tisíce. A všetky fialovej farby.“

         Motýle. Až teraz si ich všimli.

         Boli takmer všade: sedeli na tráve, na stromoch, po stenách, na balkónoch, na schodoch, na zábradlí, bol ich plný vestibul.

         „Patrik, čo sa to...?!“ zvolala Petra.

    Pribehol Slavo Polanský. „Aj ja už mám plnú izbu motýľov,“ povedal. „A je ich čoraz viac.“

         „Už asi viem, čo sa robí,“ povedal Patrik. „Ani nechoďme dovnútra.“

         A Polárny motýľ priletel.

         Najprv sa obloha zatiahla mračnom miliónov motýľov. Na chvíľu sa zotmelo. Potom sa mračno rozplynulo: motýle si posadali všade, kde sa len dalo. Spomedzi nich vystúpila bytosť, akú Patrik doteraz nevidel – bola úplne iná ako motýlia žena, s ktorou sa len prednedávnom tak vášnivo miloval. Nepodobala sa na nikoho: ani na Petru, ani na Tinu, ani na Mariannu. Bol to jednoducho POLÁRNY MOTÝĽ: krásny veľký motýľ svetlofialovej farby s ťažko opísateľnou ľudskou tvárou, pripomínajúci skôr anjela.

         Všetci traja stáli v hmle svetlofialovej farby, hľadeli na to zjavenie a čakali, čo sa stane.

         Motýľ podišiel k Patrikovi: „Tak už vieš, čo ťa najviac ťaží?“

         Patrik pokrútil hlavou: „Neviem. Naozaj neviem.“

         „Tak si o tom málo rozmýšľal. A vieš, prečo som tu?“

         „Aby si ma oslobodil. Či oslobodila?“

         „To je jedno. Nemám pohlavie. Som len Polárny motýľ, ktorý oslobodzuje svojich vyvolených, keď im je najhoršie.“

         „Ale mne nie je najhoršie.“

         „Som tu – a ty a Petra – ste slobodní!“

         V tej chvíli zatrepotali milióny motýlích krídel a milióny motýľov vzlietli vysoko k oblohe a odleteli na sever.

         Polárny motýľ sa stratil medzi nimi.

         „Tiahnu za Polárny kruh,“ povedal Patrik.

         Slavo bol ticho..

         Petra zovrela Patrikovi ruku.

         „Povedz, od čoho nás to vlastne oslobodil?“

         Patrik neodpovedal: najskôr by tresol dajakú hlúposť.

         Vošli do vestibulu internátu.

         Marianna stála pri vrátnici. „Všade som vás hľadala,“ povedala a vrhla sa k Slavovi. „Je to strašné! On sa zabil. On sa zabil – kvôli mne!“

         Slavo sa ju snažil utíšiť.

         Marianna plakala: na lícach mala čierne šmuhy od rozmazaných šminiek.

         „On sa zabil. Kvôli mne!“ opakovala.

         „Videli ste?“ volal za nimi vrátnik Eldžibej. „Tie motýle! Boli ich milióny!“

        Nevšímali si ho. Vedeli, že zajtra sa musia vysťahovať z Priestoru, a ani jeden z nich nemá kam ísť.

    Zobraziť všetko