Foto Peter Procházka
Foto Peter Procházka




  • Životopis autora

    Václav ŠUPLATA sa narodil 16. júla 1956 v Bratislave. Po absolvovaní Strednej priemyselnej školy polygrafickej (1971 – 1976) vyštudoval
    Václav ŠUPLATA sa narodil 16. júla 1956 v Bratislave. Po absolvovaní Strednej priemyselnej školy polygrafickej (1971 – 1976) vyštudoval filozofiu a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako sadzač v tlačiarni Pravda (1976 – 1977), neskôr ako redaktor v Slovenskom rozhlase (1977 – 1980). V roku 1977 založil divadlo Faust (neskôr Modré divadlo), v ktorom pôsobil aj ako scenárista a režisér. V rokoch  1990 – 1992 bol poradcom ministra kultúry, od roku 1992 sa venuje umeleckej tvorbe.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    • Nočná dúha (1996)

    Dráma

    • Nafukovacia rozprávka (1990)

    Pre deti a mládež

    • Hudobná škola
    • Maškrtný bál
    • Šušlavá ježibaba
    • Kráľovský detektív Sebastián (2013)
    • Poézia

      Abeceda (1995)
    • Z každého rožka troška (1999)
    • Kikirikí – kokoré, čo je nové na dvore? (2000)
    • Les je veľký dom, ktože býva v ňom (2000)
    • Šušlavá ježibaba a jej čarbacia knižka (2000)
    • Farebná abeceda (2001)
    • Kocúr Félix (2001)
    • Koník Hopík (2001)
    • Kozička Líza (2001)
    • Labuť Linda (2001)
    • Maco Viktor pozná svet, na všetko vie odpoveď (2001)
    • Ovečka Olinka (2001)
    • Prasiatko Kviko (2001)
    • Psík Dunčo (2001)
    • Sliepočka Evička (2001)
    • Sovička Sonička (2001)
    • Včielka Vierka (2001)
    • Zajko Majko (2001)
    • Kniha plná zvieratiek (2002)
    • Próza

      Päť zázračníkov (1995)
    • Nafukovacia rozprávka (1996)
    • Tuky Prvý – kráľ tučniakov (2000)
    • Prečo... (2001)
    • Kocúrik Leo si hľadá priateľov (2002)
    • Prečo majú lienky na chrbte bodky (2002)
    • S duchmi je vždy veselo (2002, 1.vydanie)
    • Maco Paco (2004, 1.vydanie)

    Scenáristika

    • Bolo to dávno pradávno (1982)
    • Modré kráľovstvo (1986)
    • Bol raz jeden zámoček – bol raz jeden hrad (1989)
    • Modrý Jonatán (1989)
    • Prečo... (1989)
    • Rozprávka rozprávok (1990)
    • Kráľovstvo o rozprávke (1992)
    • Päť zázračníkov (1995)
    • Lízankové kráľovstvo (1997)

    Rozhlasová tvorba

    • Modrý Jonatán (1985)
    • Najväčší z trubirohov (1986)
    • Nafukovacia rozprávka (1987)
    • Slovo pod slovom (1988)
    • Veselé príhody kohútika Jozefa (1989)
    • Rozprávka rozprávok (1990)
    • Tu HIS – tu hudobné informačné stredisko (1990)
  • Charakteristika tvorby

                Literárna tvorba Václava Šuplatu predstavuje pomerne široké žánrové spektrum

                Literárna tvorba Václava Šuplatu predstavuje pomerne široké žánrové spektrum (scenáre k filmom, divadelným, televíznym, rozhlasovým hrám a rozprávkam, k detským reláciám a hudobno-zábavným programom, autorská rozprávka, poézia pre deti, texty piesní, básnické sentencie, poviedky, novela), ale má aj širší percepčný rozptyl: od literárnych diel adresovaných dieťaťu predškolského veku až po texty oslovujúce dospelého percipienta.

                V kontexte súčasnej slovenskej literatúry pre deti a mládež patrí Václav Šuplata k jedným z  najproduktívnejších autorov. Jeho prvé rozhlasové a televízne rozprávky, hry a večerníčkové seriály vznikali a boli odvysielané už začiatkom 80. rokov. Knižne však debutoval až v polovici 90. rokov rozprávkovým príbehom pre deti Päť zázračníkov (1995), modernou aktualizáciou folklórnej rozprávky o Dlhom, Širokom a Bystrozrakom. Oproti folklórnej predlohe v nej autor modifikuje pôvodné motivicko-tematické prvky i tradičné kompozičné postupy: mení sa napr. motivácia odchodu hrdinu do sveta i finalizácia rozprávkového príbehu, zmnožuje sa počet postáv plniacich funkciu pomocníkov, zásvetnú postavu škodcu (černokňažník) vystriedala postava odkazujúca na reálny chronotop (turecký sultán), do textu sú inkorporované motívy z ďalších folklórnych rozprávok atď. Výraznou zmenou oproti prototextu čarodejnej rozprávky býva v Šuplatovej autorskej rozprávke predovšetkým transformácia vážnej tonality na žartovnú a komickú.

                Výraznejší príklon ku konfrontácii rozprávkového a súčasného sveta prináša jeho druhá kniha v žánri autorskej rozprávky Nafukovacia rozprávka (1996). Folklórne rozprávkové motívy sú v nej prestupované prítomnosťou reálií odkazujúcich na moderný svet a technickú civilizáciu. Na pozadí ekologických motívov (smetisko nepotrebných vecí v prírodnom prostredí) i aktuálnych psychosociálnych problémov (hľadanie zmyslu vlastnej existencie) vytvoril Šuplata rozprávkový príbeh, v ktorom upozorňuje na elementárne hodnoty tolerancie, spolupatričnosti a vzájomnej pomoci. Vďaka nim prekonávajú hlavní protagonisti počiatočné pocity vlastnej „nepotrebnosti“ (motivická línia dievčenskej postavy ježibaby Janiky), prípadne nachádzajú zmysel života v tvorivej sebarealizácii, ktorá prináša úžitok a radosť aj iným (postava hodinára). Šuplata aj v tejto knihe tvorivo pretvára konvencie čarodejnej rozprávky so zámerom upozorniť na dôležitosť detskej hry, fantázie a humoru. V intenciách toho rozširuje register svojich humoristických výrazových prostriedkov o jazykovú komiku, na princípe paradoxu obmieňa typické funkcie postáv čarodejnej rozprávky (stvárnenie postavy empatickej ježibaby, komického dobromyseľného „draka“ a i.), postavy vystupujúce vo funkcii škodcu (nafukovacie hodiny) v závere obligátne netrestá, ale prechádzajú morálnou katarziou.

                V ďalšej rozprávkovej knihe pre deti Tuky Prvý – kráľ tučniakov (2000) sa s rozprávkovou imagináciou reality zobrazeného sveta stretávame hlavne v súvislosti s antropomorfizáciou animálnych postáv. Fabula rozprávkového príbehu je pomerne jednoduchá: rodina polárnych tučniakov sa rozhodne navštíviť výskumníka a postupne sa oboznamuje so svetom civilizácie, jeho vyvinutou technikou i príslušnými formami kultúrneho života. Lokalizovanie zvieracích postáv do civilizovaného sveta vytvorilo autorovi priestor na uplatnenie bohatej situačnej i jazykovej komiky, ktorá vzniká predovšetkým ako výsledok naivno-humorného interpretovania neznámych javov zo strany zvieracích postáv. Detského čitateľa zaujme kniha predovšetkým svojím odľahčeným humorno-komickým charakterom, ktorý autor intenzifikoval aj výberom priestorových kontextov korešpondujúcich s rekreatívno-zábavnými potrebami dieťaťa (továreň na výrobu čokolády, kino, zoologická záhrada, predajňa hračiek, cirkus, hrad, dovolenka pri mori a i.). Šuplatovu rozprávku možno v súvislosti s niektorými epizódami interpretovať aj ako pokus o persifláž ľudského správania deformovaného spoločenskými konvenciami a racionalitou dospelých.

                Aj v zatiaľ ostatnej Šuplatovej knihe autorských rozprávok S duchmi je vždy veselo (2002) autor realizoval, tak ako to konštatovala literárna kritika, vlastnú predstavu o rozprávke ako o fenoméne, ktorý má dieťa predovšetkým zabávať a rozveseľovať (Z. Stanislavová). Vo vzťahu k zákonitostiam folklórnej rozprávky sa fabulačným východiskom tohto rozprávkového príbehu stala opäť paradoxná situácia: šiesti duchovia hľadajú azyl v rodine spisovateľa, pretože sa boja v zrúcanine starého hradu. Rozvinutie priateľského vzťahu medzi spisovateľovou dcérou a postavami duchov, ktorých vystupovanie korešponduje s psychomentálnym svetom dieťaťa, jeho špecifickými záujmami a potrebami, vyznieva v hlbšom významovom pláne ako adorácia hodnôt detského sveta. Túto intenciu potvrdzuje aj záver príbehu, v rámci ktorého je chátrajúca budova hradu pretvorená na miesto relaxu, detskej zábavy a hier.

                Šuplata je aj autorom viacerých textov populárnych detských piesní, textársky sa podieľal na CD V. Patejdla Hudobná škola a Maškrtný bál, so skupinou Nový album pripravil CD Šušlavá ježibaba. Knižne vyšla jeho poézia pre deti pod názvom Šušlavá ježibaba a jej čarbacia knižka (2000). Podobne ako v prozaickej tvorbe pre deti aj pre Šuplatovu poéziu je príznačná tendencia k epizácii literárnej výpovede, v rámci ktorej humorným spôsobom pretvára motivicko-tematický repertoár ľudovej rozprávky.

                Konvenčnejším spôsobom sa autor prezentuje v rámci literatúry adresovanej deťom predčitateľského veku. Vo viacerých prípadoch je táto časť autorovej tvorby limitovaná výtvarno-ilustračnou predlohou prevažne zahraničnej proveniencie (takto vzniklo viacero kníh v spolupráci s komerčným vydavateľstvom Junior), resp. exponovaním niektorých pragmatických (výchovných či informatívno-poznávacích) aspektov. Ich výsledkom sú potom knihy abecedárového charakteru, ktoré oboznamujú deti s jednotlivými grafémami abecedy (Abeceda, Farebná abeceda, Veselá abeceda), alebo približujú dieťaťu svet prírody jednoduchou veršovanou formou (Les je veľký dom, ktože býva v ňom?, Kikirikí-kokoré, čo je nové na dvore?, Kniha plná zvieratiek, Maco Viktor pozná svet, na všetko vie odpoveď), prípadne prostredníctvom krátkych rozprávkových prozaických epizód (Kocúrik Leo si hľadá priateľov). Interaktívny charakter vo vzťahu k detskému percipientovi majú Šuplatove detské knihy, ktorých súčasťou sú aj didaktické úlohy a otázky k beletristickému textu, podporujúce čítanie (resp. počúvanie) s porozumením, rozširujúce poznatkový systém dieťaťa, jeho základné matematické predstavy či jazykové kompetencie (Maco Paco, Predškoláčik. Čítaj, veršuj, hraj sa, s myškou Lindou zabávaj sa!).

                Výsledkom spolupráce autora s televíziou, rozhlasom a divadlom sú početné rozhlasové, televízne a divadelné rozprávky či hry pre deti a mládež, ale aj viaceré scenáre televíznych periodických relácií pre deti (Od Kuka do Kuka, Kamarát Raťafák), scenáre hudobných a zábavných rozhlasových relácií pre mládež (Mladosť je teraz, Najkrajší obchod na svete, Tajomstvá hudby, Múzeum lásky, Príbehy kohútika Jozefa a i.) a scenáristická a režijná spoluúčasť na filmoch Kráľovstvo kaluží, Remenár a hrebenár, Kúzelník Tobiáš.

                V tvorbe pre dospelých Šuplata knižne debutoval zbierkou sentencií Nočná dúha (1996). Sentencie a aforizmy sú súčasťou aj jeho druhej knihy pre dospelých Illusion (1997), v ktorej sa striedajú s krátkymi prozaickými útvarmi tendujúcimi k žánru poviedky. Určujúcim stavebným komponentom knihy sa stala grotesknosť, ktorú literárna kritika špecifikovala ako romantickú (M. Ferko). V zobrazenom svete Šuplatových poviedok dochádza k stieraniu hraníc medzi snom a skutočnosťou, fikciou a realitou. V súvislosti s tým je predmetný svet v jeho poviedkach prestupovaný ireálnymi motívmi, vďaka ktorým postavy (prevažne vo funkcii priamych rozprávačov) prenikajú pod prikrývku vžitých predstáv o sebe (Môj cudzí kabát), resp. si uvedomujú nebezpečenstvá spojené so zmechanizovateľnosťou života vo vypätej hektike súčasného sveta (Hodiny) alebo pod tlakom vedecko-technickej expanzie (Medveď). Ilúzie o racionálnych základoch poznateľnosti a „uchopiteľnosti“ nášho sveta sa v nich rozpúšťajú v konfrontácii s prítomnosťou paranormálnych javov (Strach) alebo exponovaním záhadných skutočností na pomedzí sna a reality (Illusion). Súčasťou súboru sú aj poviedky, ktoré tematizujú problémy spojené s umeleckou tvorbou, spoločenským statusom umelca i reflektovaním jeho tvorby okolím (Gitarista, Spisovateľ).

                V literárnej tvorbe pre dospelých je zatiaľ ostatnou Šuplatovou prózou novela Lady 00 (Lejdy 00) (1999), ktorá vznikla prepracovaním scenára hry pripravovanej pôvodne pre divadlo Astorka. Čitateľ sa jej môže zmocniť v kóde populárnej literatúry reflektujúcej happyendový príbeh o dosiahnutí „vysnívaného miesta na tomto svete“, ktorý autor epicky zvýraznil v rámci troch motivických línií postáv: študenta, ktorý sa po počiatočnom neúspechu dostane na vysokú školu a stane sa úspešným scenáristom; profesora, perzekvovaného predchádzajúcim politickým režimom, neskôr dekana a ministra školstva; toaletárky, ktorá sa z priestorov staničnej krčmy dostáva k upratovaniu divadelných toaliet. Ako však upozornila literárna kritika (B. Bodacz), prózu možno vďaka autorovmu ironickému odstupu interpretovať aj v intenciách paródie na  takýto typ komerčnej literatúry.

    Miloš Ondráš

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). ....Šesťdesiatnici: Výpredaj ilúzií. In: Romboid ,

    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). ....Šesťdesiatnici: Výpredaj ilúzií. In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 101 – 102.

    ŠAH: Václav Šuplata – 50. (Pripomíname si v júli). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 122, 2006, č. 7 – 8, s. 317 – 318.

    FARKAŠOVÁ, E.: Príbehy o strašidlách, ktorých sa netreba báť. In: Knižná revue, roč. XIII, 2003, č. 4.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Bez fantázie smutný by bol svet (Václav Šuplata: Šušlavá ježibaba). In: Knižná revue, roč. X, 6. 12. 2000, č. 25, s. 5.

    ŽEMBEROVÁ, V.: Rozprávka Václava Šuplatu. In: Autorská rozprávka v deväťdesiatych rokoch. Miniatúry a reflexie. Prešov : Náuka, 2000, s. 122 – 127.

    BODACZ, B.: Toaletárka prinášajúca šťastie. In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 18.

    MIKITOVÁ, M.: Václav Šuplata (bibliografický profil). Levice : Tekovská knižnica, 1999.

    FERKO, M.: Romantické grotesky. In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 29 – 30.

    PETRÁNSKY, Ľ.,ml. – ŠUPLATA, V.: Každé dielo je spolovice spoveďou a spolovice je prezradením túžob autora, tvrdí Václav Šuplata. In: Sme, 25. 1. 1997, č. 20.

    ŽEMBEROVÁ, V.: Václav Šuplata: Nafukovacia rozprávka. In: Bibiana, 5, 1997, č. 1.

    KEPŠTOVÁ, Ľ.: Václav Šuplata: Päť zázračníkov. In: Bibiana, 4, 1996, č. 1.

    ŠUPLATA, V.: Schizofrenické interview (Rozhovor). In: Dotyky, 8, 1996, č. 1.

    FERKO, A. – ŠUPLATA, V.: Závan sviežeho vzduchu : Hovoríme so scenáristom, textárom a režisérom Václavom Šuplatom (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 8.

    GREGOROVÁ, A. – ŠUPLATA, V.: Svet fantázie a krásnych nezmyslov. S Václavom Šuplatom o radostiach a strastiach tvorby (Rozhovor). In: Eurotelevízia, 5, 1995, č. 16.

    JANÍK, P. – ŠUPLATA, V.: Schopnosť usmiať sa. Štart do budúcnosti (Rozhovor). In: Koridor, 1, 12. 10. 1992, č. 187.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    U Šuplatu akoby ožila tradícia epickej plnokrvnosti autorských rozprávok, čo sa v súčasnom kontexte poetizovanej a lyrizovanej

    U Šuplatu akoby ožila tradícia epickej plnokrvnosti autorských rozprávok, čo sa v súčasnom kontexte poetizovanej a lyrizovanej rozprávkovej produkcie pociťuje ako vítané.

    Zuzana Stanislavová

    Spoločne, autor i jeho detský čitateľ vedia, že za „modernou“ rozprávkou, za jej inovovanou „fantáziou“ bez hraníc a obmedzení súčasnosti kráča tradícia rozprávky, tradícia detstva, tradícia zmyslu užitočnosti všetkého, do čoho sa dáme. V Šuplatovom prípade ožíva tradičné v podobe gnóm, ktoré podporí už aj empíria čítajúceho a počúvajúceho dieťaťa: v súdržnosti je naša sila, v dobrote a zmysle zostáva naša prirodzenosť i láska k všetkému, čo poznáme.

    Viera Žemberová

    Šuplata teda člení svet na obyčajných, „neprebudených“, a vyvolených, citlivých na vnem najrozmanitejších podôb tvorivosti. Práve opozícia tvorivosť – netvorivosť je rozhodujúcim meradlom v autorovom videní sveta. Pritom tvorivé môžu byť veci fantastické (duchovia pod posteľou), ako i reálne (minca). Rovnakú podobu môže tiež nadobúdať kategória netvorivosti (reálna netvorivosť hodiniek, prízračno démonická u plyšového medveďa). Problematická však ostáva možnosť komunikácie jednotlivých tvorcov, osamelo rozstrkaných kade-tade po paulovskom mlyne vesmíru. Každodenná rutina umelých rítov a konvencií porozumeniu bráni (pozri poviedku Gitarista). A tak sa tvorivé individuality u Šuplatu nemôžu navzájom stretnúť – ale len prisniť (poviedka Illusion). Sen sa stáva spájajúcim médiom, priestorom, ktorý akoby bol vonku a súčasne vnútri, nad a súčasne vo veci. A len v ňom sa možno báť sa i nadchýnať zároveň, byť postmodernistom i oneskoreným romantikom, nafukovať a vypúšťať lesy, mince, kabáty, hodiny... Sen je tvorivá skutočnosť – všetko ostatné je len ilúziou.

    Miloš Ferko

    Pri jej akceptácii môže byť čitateľ  tak trochu v rozpakoch; páčia sa mu Šuplatove trefné a vtipné postrehy, ľahká irónia i nadhľad, dynamika príbehu, a predsa váha, kam túto lektúru zaradiť. Bojí sa, či nečítal čosi priveľmi profánne, okrajové, vari čosi ako gýč. V skutočnosti môže byť bez obáv, Šuplata totiž paroduje gýč (či samého Pišťánka?), strieľa si z lacných, vážne sa tváriacich kníh, ktoré zaplavili naše kníhkupectvá a okupujú náš vkus. Šuplata sa predovšetkým hrá, nesebecky sa zabáva a túto rozmarnosť ponúka aj čitateľovi.

    Bohuš Bodacz

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Svoje prvé hry, lebo nimi som začínal, som písal vlastne ako divák. Písal som to, čo by som ja sám chcel na scéne vidieť a čo by ma pobavilo.
    Svoje prvé hry, lebo nimi som začínal, som písal vlastne ako divák. Písal som to, čo by som ja sám chcel na scéne vidieť a čo by ma pobavilo. Ak sa to potom páčilo aj iným divákom, bolo mojím šťastím. Keď som začal písať rozprávky, písal som také, ktoré mi v rozhlasovej a televíznej ponuke chýbali, teda rozprávkové komédie. S pribúdajúcou namyslenosťou som začal vo svojich veciach prezentovať aj svoj názor na svet a dianie naokolo, no a dnes je moje písanie asi súčtom toho všetkého. Pravda však je, že mystérium tvorby je pre mňa záhadou, o ktorej často rád uvažujem, no zároveň si myslím, že je to záhada, ktorú nesmie nikdy nikto objasniť, lebo by to bol koniec nielen záhady, ale aj tvorby samotnej. Kedysi som postál pri jednej fontáne, aby som si, kochajúc sa, trochu oddýchol, a zrazu, v jedinom zlomku chvíle, som mal v hlave celý rozprávkový príbeh. Bolo to natoľko úplné, že keď som potom doma rozprávku písal, nemusel som na nej už nič upravovať, domýšľať či vylepšovať. Prečo ma inšpirovala práve tá fontána, keď som dovtedy videl stovky iných fontán, to sa nikdy nedozviem a vlastne sa to dozvedieť ani nechcem. Nadchýna ma už vedomie toho, že takéto tajomno existuje.
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    PÄŤ ZÁZRAČNÍKOV   Máte radi tajomstvá? Ja veľmi. Ak chcete, jedno vám prezradím – nuž verte, či nie, ale

    PÄŤ ZÁZRAČNÍKOV

     

    Máte radi tajomstvá? Ja veľmi.

    Ak chcete, jedno vám prezradím – nuž verte, či nie, ale traja slávni kamaráti, Dlhý, Široký a Bystrozraký, boli v skutočnosti piati. Naozaj. Teda, niežeby boli piati Dlhí, piati Širokí a piati Bystrozrakí, ale títo traja mali ešte dvoch kamarátov – Čarostrelca a Čarofuka.

    Boli to piati zázračníci.

    Neveríte? Tak počúvajte!

     

                Ak je niekde uprostred pustého lesa neveľká chalúpka, je takmer isté, že tam býva zlá ježibaba. Ak je však taká chalúpka na kraji lesa, tam skoro vždy býva poľovník.

                V jednej takejto chalúpke na kraji lesa býval mladý poľovník, ktorý mal takú pevnú a presnú ruku, že pri poľovačke trafil vždy všetko, na čo vystrelil. Ľudia by mu určite hovorili Čarostrelec, keby však do toho lesa niekedy niekto zašiel. Ten les bol taký opustený, že uprostred neho dokonca nebývala ani ježibaba.

                Jedného krásneho dňa, pretože všetky správne rozprávky začínajú jedného krásneho dňa, sa Čarostrelec vybral k neďalekému jazierku na lov kačíc. Aby ste vedeli, aký to bol poľovník, tak vám prezradím, že ulovil päť kačíc, a pritom vystrelil len dva šípy. Ako vravím – Čarostrelec.

                Keď si potom doma kačice upiekol, a to vedel naozaj znamenite, zrazu sa zamyslel: „Veď toľkú hostinu sám ani nepojem. Bolo by vari lepšie vybrať sa do sveta a nájsť niekoho, s kým sa budem môcť podeliť.“

                Rovnako rýchlo, ako sa rozhodol, i vykonal, veď do sveta sa dá vybrať kedykoľvek. Upečené kačice dal do svojho poľovníckeho vaku a šiel.

                Svet má takú zvláštnu vlastnosť, že nech stojíte kdekoľvek, dá sa ísť doň ktorýmkoľvek smerom. Jedine keby ste stáli na konci sveta, musíte sa otočiť a vrátiť sa späť.

                Aj Čarostrelec chvíľu hútal, kadiaľ sa vydá, no napokon sa rozhodol ísť smerom, ktorým slnko po oblohe kráča, aby po ceste nebol taký sám.

                Kusisko cesty zo sveta ukrojil, ba začalo sa mu už zdať, že je na svete sám, keď vtom na malej čistinke uprostred lesa zbadal predsa len kohosi stáť. Ten ktosi mal jedno oko previazané tmavou páskou a druhým pozoroval mesiac. Čarostrelec ho chvíľu sledoval, no keď sa neznámy celý čas ani nepohol, ba ani zrak od mesiaca neodvrátil, prihovoril sa mu: „Zdá sa, že jedno oko si si už vyočil, chceš vari prísť i o to druhé?“

                „Žiadny strach, obe oči mám v poriadku, ale musím pozerať len jedným, aby som nevidel ďalej, ako chcem,“ odvetil pokojne zvláštny mužíček.

                „Ak sa lepšie prizrieš, uvidíš na mesiaci skalu, na ktorej má hniezdo vzácna sova. Môcť ju tak uloviť,“ dodal na vysvetlenie.

                „Čo len o to,“ usmial sa Čarostrelec, „pre mňa by nebolo nič ľahšie, ale načo chceš mesačnú sovu uloviť, keď si po ňu aj tak nemôžeš zájsť?“

                „Vlastne máš pravdu,“ zamyslel sa Bystrozraký. „A zastrelená sova už sotva sama priletí.“

                „Presne tak,“ pritakal Čarostrelec. „Taká sova už toho nenalieta o nič viac ako táto pečená kačka.“ Vytiahol z vaku jednu z pečených kačíc.

                Prehovárať Bystrozrakého, aby v ceste pokračovali spolu, nebolo treba ani len takú krátku chvíľu, za ktorú poviete „poď.“

                Ten totiž iba šibalsky žmurkol svojím odkrytým okom a povedal: „S niekým, kto nosí vo vaku také dobroty, sa dá ísť aj na koniec sveta.“

    A tak šli. Kusisko im ešte chýbal ku koncu sveta, vlastne iba vyšli z lesa na lúku a tam zostali prekvapene stáť. Na kraji lesa zbadali klobúk. Na tom by ešte nebolo nič zvláštne, ale pod tým klobúkom niekto bol. Sedel v tráve a tíško driemal, opretý o strom. Na tom by tiež nebolo ešte nič zvláštne, lenže ten niekto sedel tu a nohy mal až tam, ba dalo by sa povedať, že až hentam, a to veru nie je blízko. Čarostrelec chcel podísť bližšie, vtom mu však pod nohou zapraskal neveľký konárik. Prasknutie v okamihu dlháňa zobudilo.

    Vyskočil, akoby ho ihlou pichol, urobil jeden jediný krok a už stál na druhom konci lúky. Bystrozraký udivene hľadel, a to je už veru čo povedať, keď udivene hľadí práve Bystrozraký, no Čarostrelec sa smial a kýval na Dlháňa, aby sa nebál a pokojne sa k nim vrátil.

    Ten najprv váhal, potom urobil len taký malý, opatrný krok, takže prekročil len pol lúky, ale keď videl, ako Čarostrelec vytiahol z vaku pečenú kačicu, rýchlo urobil aj druhý krok.

    Keď potom Bystrozraký pozeral na Dlhého, s akou chuťou sa pustil do jedenia, vedel už, že v ceste budú pokračovať v trojici.

    Bola radosť na nich pozerať – vpredu kráčal Bystrozraký, lebo on jediný videl v tej nočnej tme cestu, za ním šiel Čarostrelec a popri nich drobnými krôčikmi cupital Dlhý a stále sa bál, že ak si nedá pozor a urobí normálny krok, stratí sa a už sa s novými priateľmi nikdy nestretne.

    Začalo práve svitať, keď sa všetci traja svorne zhodli na tom, že by bolo vari načase trochu si oddýchnuť. Hlavne Dlhý neustále presviedčal, že ísť do sveta je zaujímavé, ale podchvíľou si treba aj pospať. A tak keď neďaleko pred sebou zbadali krásny háj, rozhodli sa, že to bude to najlepšie miesto na oddych.

    Lenže nech kráčali, koľko chceli, háj bol pred nimi stále rovnako ďaleko.

    „Veď ten háj pred nami ustupuje!“ povedal zrazu Bystrozraký.

    „Kto kedy videl, aby háj chodil?“ zasmial sa Čarostrelec.

    „Ja a práve teraz,“ trval na svojom Bystrozraký.

    „Tak to teda nie!“ nahneval sa Dlhý. „Nedovolím, aby les, v ktorom si môžem konečne trochu pospať, predo mnou utekal!“ Dvoma krokmi dobehol chodiaci háj a celou silou sa chytil prvého stromu. Háj sa zastavil a z jeho druhej strany vyšiel zvláštny človiečik. Malý, s krátkymi nohami, no o čo bol menší, o to bol širší. V ruke držal koniec reťaze, ktorou bol celý háj omotaný, a nechápavo pozeral na Dlhého i jeho dvoch kumpánov.

    „Kto ste a kde sa tu beriete?“ opýtal sa prekvapene.

    „A kto si ty, že tu hory prenášaš?“ opýtal sa na odplatu Čarostrelec.

    „Aké hory? Len tento malý háj si chcem preniesť k chalúpke, aby som nemal tak ďaleko do lesa po drevo,“ vysvetlil Široký.

    Traja kamaráti sa veselo rozosmiali.

    „Vlastne máš pravdu,“ povedal Čarostrelec. „Načo chodiť do lesa, keď si môžeš les doniesť domov.“

    Nuž a kde je smiech, tam nie je hnev, a tak sa so Širokým spriatelili rovnako rýchlo, ako ten dokázal zjesť ďalšiu z Čarostrelcových pečených kačíc. A Širokému na to veru stačilo iba raz ústa otvoriť.

    Keď si štyria kamaráti oddýchli a rozhodli sa pokračovať vo svojej ceste do sveta, bolo slnko na oblohe tak vysoko, že vyššie už ani byť nemohlo, a svietilo tak silno, akoby chcelo napraviť, že tu celú noc nebolo. V tichom bezvetrí sa ani lístoček na strome nepohol, a práve preto sa Dlhý zrazu zastavil a svojou dlhou rukou ukázal udivene kamsi dopredu. Všetci sa zadívali na nevysoký kopec obďaleč, kde stál veterný mlyn.

    „Veterný mlyn,“ povedal pokojne Čarostrelec. „Vari vidíš niečo také po prvýkrát?“

    „Videl som už veľa veterných mlynov,“ zašomral Dlhý, „ale ani jednému sa netočili ramená, keď nefúkal vietor.“

    Mlyn skutočne pracoval, div mu jeho veľká veterná vrtuľa neodletela. Bystrozraký privrel svoje nezakryté oko, aby nevidel až tak ďaleko, a hneď našiel, čo hľadal. Na kameni neďaleko mlyna sedel drobný mužíček, palcom si zakrýval jednu nosnú dierku a druhou len tak bez námahy fúkal na mlyn.

    „Ľahko ti byť mlynárom, keď dokážeš niečo také,“ povedal namiesto pozdravu s úsmevom Čarostrelec, keď podišli k Čarofukovi.

    „Ále kde,“ kývol ten rukou. „Nebavilo by ma celý deň fúkať do mlyna, ale v tomto mi sľúbili, že ak im pomôžem pomlieť zrno, dajú mi za odmenu peceň čerstvého chleba. Počkajte chvíľu, podelím sa s vami.“

    „Veľmi radi,“ prikývol nadšene Široký.

    „A my zas pridáme niečo k tomu chlebíku,“ vytiahol Čarostrelec z vaku pečenú kačicu.

    Čo na tom, že bola posledná. Veď takýto zázračníci si na svojej ceste ulovia kačíc, koľko budú potrebovať.

    To by ste neverili, ako ďaleko je koniec sveta. Prezradím vám, že je dokonca až tak ďaleko, že tam doteraz ešte nikto nedošiel. Naši priatelia tam už skoro boli a určite by tam došli, keby nemuseli ísť cez tureckú krajinu, v ktorej vládol prísny sultán. Vďaka svojim špehom, ktorí boli po celej krajine a dávali pozor, či je jeho ľud naozaj taký šťastný a spokojný, ako to kedysi prikázal, sa veľmi rýchlo dozvedel o zvláštnych pútnikoch. Poslal stráže, aby čudných hostí pozvali k nemu do paláca.

    Naši priatelia pozvanie veru neodmietli. Nie preto, že by sa chceli stretnúť práve so sultánom, ale ťažko odmietnuť pozvanie, keď na vás po zuby ozbrojení vojaci mieria ostrými kopijami.

    V paláci ich už čakal sultán, sediac na lesklých vankúšoch. Spod veľkého brucha mu trčali len papuče s dlhými, zakrútenými špičkami. Vyzeral ako veľký, pestrofarebný balón. Na hlave mal velikánsky turban s veľkým drahokamom uprostred a neustále poťahoval z dlhej fajky, takže vlastne vyzeral ako veľký pestrofarebný balón s dymiacou hlavou.

    „Zdá sa, pocestní, že prichádzate zďaleka,“ povedal na privítanie.

    „Veľmi zďaleka,“ opravil ho Čarostrelec, lebo veľmi ďaleko je oveľa ďalej ako obyčajné ďaleko.

    „A čo ste mi priniesli ako dar?“ opýtal sa balón... teda vlastne sultán, a hneď vysvetlil: „Lebo každý, kto príde do mojej krajiny, mi musí priniesť nejaký dar. Ja mám dary veľmi rád.“

    Dlhý, Široký, Bystrozraký i Čarofuk na seba bezradne pozreli, no Čarostrelec si aj teraz vedel rady. Zo svojho vaku vytiahol fľašu zlatistej medoviny, ktorú si doma zobral na cestu a doteraz ju odkladal, keby bolo najhoršie. A keďže najhoršie bolo práve teraz, medovina prišla vhod. Maškrtnému sultánovi sa rozžiarili oči a rýchlo zavolal sluhu, aby ten žiarivý mok ochutnal, či nie je náhodou otrávený. Keď však videl, s akou chuťou sluha pije, vychmatol mu fľašu a rýchlo ochutnal sám. A že mu chutilo, ani nemusel hovoriť, bolo to na ňom vidieť.

    „Dnes večer pripravujem veľkú hostinu, mám totiž znovu narodeniny,“ začal zrazu vysvetľovať.

    „Znovu?“ opýtal sa prekvapene Čarostrelec.

    „Áno. Som sultán, a tak môžem mať narodeniny, kedy sa mi zachce. Hoci aj desaťkrát do roka,“ vysvetlil sultán pokojne, ale hneď sa hrozivo zamračil. „Lenže na tej dnešnej oslave chcem mať celý sud tohto výborného nápoja!“

    Čarostrelec skoro z nôh spadol, lebo hneď pochopil, že to sultán myslí vážne a skúsil mu opatrne vysvetliť: „Vaša jasnosť, ale kraj, z ktorého je táto medovina, je odtiaľto vzdialený mnoho týždňov cesty. Nemohli by ste mať narodeniny neskôr?“

    „Nie!“ nedal sultán Čarostrelcovi ani dohovoriť. „Ja chcem mať narodeniny dnes, a hotovo! Ak mi nedonesiete súdok medoviny do západu slnka, prídete o hlavu... teda o hlavy!“ spresnil ešte, aby bolo jasné, že sa to týka všetkých.

    Priateľom veru nebolo v tej chvíli veľmi do smiechu. Veď prísť o hlavu je ešte horšie, ako keď bolí zub, a komu sa chce smiať, keď ho bolí zub? Vtedy zrazu prehovoril Dlhý.

    „Ja súdok medoviny doma mám. Nebývam síce o nič bližšie ako moji priatelia, ale keď chcete medovinu, budete ju mať. Kým slnko zapadne, som späť. Lúčiť sa nebudem,“ povedal a urobil krok. Sultán sa nestačil za ním ani obzrieť. A Dlhý sa naozaj ponáhľal. Robil také kročiská, že v niektorých krajinách si ani nevšimli, že tadiaľ prešiel. Doma sa tiež nezdržal, iba čo súdok od prachu očistil, a už sa náhlil nazad. Zastavil sa iba vtedy, keď si súdok prehadzoval na druhé plece.

    Pri jednom takomto zastavení pozrel na oblohu a zamyslel sa: „Slnko je ešte stále dosť vysoko, zapadať sa nechystá, nuž by som si hádam mohol na chvíľu i oddýchnuť. Veď oddychovanie mám zo všetkého najradšej.“

    Vlastne si to ani celé nepomyslel, lebo pri slove „najradšej“ sedel už v tieni veľkej hrušky a spal. Keby raz niekto vymyslel súťaž v rýchlom zaspávaní, Dlhý by určite vyhral.

    V sultánovom paláci zatiaľ vládlo úplné ticho. Iba z nádvoria bolo počuť, ako si kat brúsi veľkú sekeru.

    Sultán stál pri okne a pozoroval slnko, ktoré sa pomaly skláňalo k neďalekým horám.

    „Nezdá sa vám, že slnko dnes akosi rýchlejšie zapadá?“ opýtal sa takmer šepotom Čarostrelec svojich priateľov.

    „To nie, ale zdá sa mi, že je načase, aby som sa pozrel, čo náš rýchlonohý priateľ robí,“ povedal Bystrozraký a vyzrel z okna.

    „Vidíš ho?“ opýtal sa Čarostrelec.

    „Vidím,“ pokýval hlavou Bystrozraký a usmial sa.

    „Kde je?“

    „Len tamto, v susednej krajine.“

    „A čo robí?“

    „To, čo som čakal.“

    „A čo si čakal?“

    „Presne to, čo robí.“

    „A čo presne robí?“

    „Usmieva sa.“

    „Usmieva sa???“ otvoril od prekvapenia Čarostrelec oči doširoka.

    „Áno, asi sa mu sníva niečo veselé,“ povedal Bystrozraký.

    Čarostrelec vytiahol šíp, priložil ho k luku, napol tetivu a vystrelil presne tam, kam mu priateľ ukázal.

    Veľká hruška, ktorú zostrelil, visela Dlhému rovno nad nosom, takže to nebolo príliš príjemné zobudenie. Ale tak mu treba. Ako môže pokojne spať, keď jeho priateľom ide o krk? Dlháň si pošúchal nos, urobil dva kroky a v tej chvíli stál rovno pred sultánom. Ten najprv pozeral dosť prekvapene, ale potom uznanlivo pokýval hlavou: „Skutočne si sa stihol vrátiť skôr, ako slnko zapadlo. Ale kde máš súdok s medovinou?“

    Dlhý sa najprv udivene poobzeral okolo seba a potom sa previnilo usmial: „Ja som ho zabudol pod tou hruškou. Moment!“

    Čarostrelec len nechápavo krútil hlavou. Ale nestačil ňou pokrútiť ani trikrát a Dlhý bol nazad aj so súdkom. Bystrozraký sa tak smial, že si musel sadnúť, a z očí sa mu od smiechu kotúľali bystrozraké slzy.

    Kat na nádvorí prestal brúsiť sekeru a sklamane odišiel domov.

    Oslava sultánových narodenín bola naozaj veľkolepá. Sluhovia nosili jedlá, pitia a všelijaké dobroty od výmyslu sveta. Dokonca sa chvíľu zdalo, že sa aj Široký konečne nasýti, ale to bola naozaj len chvíľa. Jediné, o čo sa sultán s nikým nepodelil, bola medovina, ktorú doniesol Dlhý.

    A práve ona bola príčinou toho, že keď spolu so svitaním za oknami paláca svitlo aj sultánovi, že by sa mohol svojim hosťom za vzácny dar odmeniť. Povedal zamyslene: „Sluha vás zavedie do mojej pokladnice a vy si naberte zlata, koľko unesiete!“

    „Vy už zlato nebudete potrebovať?“ opýtal sa slušne Čarostrelec.

    Sultán sa tak rozosmial, že bolo počuť, ako mu vo veľkom brušisku žblnkoce medovina, ktorú celú noc popíjal.

    „Mám toľko zlata, že som kvôli nemu musel dať postaviť novú vežu,“ povedal, keď sa konečne nadýchol, a tučným prstom ukázal smerom k oknu, za ktorým bolo vidieť mocnú vežu stojacu uprostred záhrady.

    „Ako som povedal. Naberte si zlata, koľko unesiete! Sluha vás odprevadí,“ mávol rukou a znovu sa hlasno rozosmial. Ak sa nemýlim, bolo to naposledy, čo sa tak veselo smial. Piati zázračníci len mykli plecami a pobrali sa za sluhom splniť sultánovo želanie.

    „Tak koľko zlata zostalo vo veži?“ opýtal sa veselo sultán, keď sa sluha vrátil.

    „Všetko, čo tam bolo,“ odpovedal sluha a vyzeral viac ako nechápavo.

    „To si nezobrali ani za hrsť?“ zarazil sa sultán.

    „Nie. Zobrali celú vežu,“ viac zašepkal, ako povedal sluha.

    Sultán pozrel k oknu a keby nesedel, tak by určite spadol zo svojich krátkych nôh. Namiesto veže bola uprostred záhrady len prázdna jama.

    „Ale... veď... to...“ stratil zrazu reč a lapal po dychu, „... veď to sa vari ani nedá!“ vyjachtal konečne.

    „Aj ja som si to myslel,“ prikyvoval sluha, „ale videl som na vlastné oči, ako ten tlsťoch reťazami omotal vežu a vyložil si ju na chrbát. Ostatní mu ani pomáhať nemuseli.“

    „A to len tak bez slova...?“ mrnčal sultán zúfalo.

    „Nie,“ povedal sluha opatrne, „vraveli, že oni vlastne nechceli nič, ale vy ste im kázali, aby si zobrali, koľko unesú, tak si zobrali. A ešte...“

    „Čo ešte?!“

    „Ten dlhý sa smial a vravel, že takú drahú medovinu ste určite ešte nepili. A ďalší povedal...“

    „Mlč už!“ zahriakol ho sultán zlostne. „Kde sú teraz?“

    „Vežu naložili na loď a vyplávali na more,“ povedal ticho sluha a od strachu bol zrazu taký malý, že ho sultán musel chvíľu hľadať.

    „Okamžite zavolaj mojich nosičov, nech ma odnesú na loď!“ rozkázal.

    „Musíme ich dohoniť! S takou ťažkou vežou nemôžu predsa plávať rýchlo!“ Piati priatelia skutočne neplávali rýchlo. Nemohli tušiť, že ich sultán bude naháňať. A tak keď ich jeho rýchla loď dobehla, boli trochu prekvapení.

    „Okamžite mi vráťte moju vežu!“ kričal sultán zo svojej lode.

    Čarostrelec sa zamyslel a potom sa obrátil na Širokého: „Sultán má vlastne pravdu. Povedal, aby sme si zobrali zlata, koľko unesieme, ale o veži nevravel nič. Tá je jeho.“

    Široký len prikývol, schytil vežu, vysypal z nej všetko zlato a prázdnu vežu preložil na sultánovu loď.

    Piati zázračníci sa sultánovi úctivo uklonili, Čarostrelec sa ospravedlnil, že sa už musia ponáhľať, lebo na koniec sveta je ešte ďaleko, a Čarofuk jedinou nosnou dierkou fúkol do plachiet.

    V tej chvíli bola loď s piatimi priateľmi a s hromadou zlata preč. Sultán od úžasu i zlosti onemel, a pokiaľ viem, stojí tam uprostred mora aj s vežou na lodi dodnes.

    Piati zázračníci preplávali mnoho morí i oceánov, a keď sa už ďalej loďou ísť nedalo, pokračovali pešo. Po ceste sa vypytovali ľudí, či idú správnym smerom na koniec sveta, no niektorí len krčili plecami a iní neodpovedali vôbec.

    Až raz na krásnej, kvetmi posiatej lúke stretli staručkú babku bylinkárku, ktorá zbierala svoje čarovné bylinky a Čarostrelec sa hneď opýtal: „Dobre ideme na koniec sveta, stará mama?“

    „Dobre, synak, veru dobre,“ pritakala babka a prstom ukázala na neďaleký tmavý les. „Tamtej hore sa odnepamäti nepovie inak ako Hora na konci sveta, nuž tam koniec sveta určite bude.“

    A tak boli piati zázrační priatelia na konci svojej dlhej cesty. Tam v lese na konci sveta žijú dodnes. A hoci sultánovo zlato cestou porozdávali chudobným ľuďom, ani jednému ku šťastiu nechýba.

    Napokon, ak ich niekedy navštívite, radi vám svoj príbeh porozprávajú a uvidíte, že všetko sa stalo presne tak, ako som povedal.

     

     

    NAFUKOVACIA ROZPRÁVKA (úryvok)

     

                Ešte nikdy sa drakovi nezdalo, že tak dlho trvá, kým sa zotmie, no napokon predsa len prišla noc. Nafukovací les i naozajstný les vedľa potemnel a stíchol.

                A keď stíchli aj balóny v nafukovacej jaskyni, prišla chvíľa, na ktorú hodiny čakali.

                Opatrne, potichu dofúkali papierového šarkana až pred jaskyňu plnú spiacich balónov.

                „Tik-tak, toto je vaša nová jaskyňa,“ povedali šepotom hodiny, udychčané z toľkej námahy.

                „Moja?“ obzrel si drak nadšene jaskyňu. „Naozaj mi ju dáte? A na domov?“

                „No... áno... dáme,“ odvetili prekvapené hodiny, „ale vy nám za ňu musíte dať štupeľ z jazierka.“

                „Dobre teda,“ mávol chvostom drak, „štupeľ je váš.“

                „Ešte ho nemáte!“ napajedili sa hodiny.

                „To je pravda, ešte ho nemáte,“ prikývol šarkan.

                „Vy ho nemáte!“ dupli zlostne hodiny.

                „Ja ho nemáte,“ súhlasil drak. „Ale vy ho tiež nemáte.“

                „Nie, nemáme!!!“ zúrili hodiny.

                „Vy ho nechcete?“ opýtal sa prekvapene šarkan.

                Hodiny sa zhlboka nadýchli, aby sa upokojili, a začali čo najpokojnejšie vysvetľovať: „Štupeľ je na dne jazierka...“

                „Ale...“ chcel ich prerušiť drak.

                „Ticho!“ prikázali hodiny.

                „Štupeľ je na dne jazierka ticho? Ešte aby si spieval,“ povedal zamyslene drak. „Ja by som bol na dne jazierka tiež ticho.“

                „Vy máte byť ticho! Nie štupeľ je ticho!“ takmer sa rozplakali hodiny.

                „Ale vy ste povedali: štupeľ je na dne jazierka ticho,“ bránil sa šarkan. „Môže byť vari štupeľ na dne jazierka nahlas?“

                „Ešte raz odznova!“ snažili sa zachovať pokoj hodiny. „Štupeľ, ktorý potrebujeme, je na dne jazierka...“

                „... ticho,“ opatrne doplnil drak.

                Hodiny len mávli ručičkou a pokračovali: „... a pod ním je ten velikánsky fuk, ktorý sme vám sľúbili.“

                „Áno, správne!“ zvolal nadšene drak. „Skoro som zablúdil... eh... zabudoval... totiž... zabudol.“

                „Štupeľ však môže vytiahnuť len ježibaba,“ vysvetľovali hodiny ďalej, „ale ona ho vytiahnuť nechce.“

                „To je nejaká zlá ježibaba,“ zamračil sa drak nespokojne.

                „Veľmi zlá,“ zamračili sa aj hodiny, „a preto na ňu musíme ísť fígľom.“

                „To poznám,“ prikyvoval nadšene drak, „hovorí sa fígľom borovým.“ Potom sa však zamyslel a zosmutnel. „Či vlastne nie. To sa hovorí figa borová, fígľom bude niečo iné.“

                Hodiny len nešťastne vyvrátili oči dohora, no hneď pokračovali vo vysvetľovaní: „Teraz sa schováme v jaskyni a budete robiť, čo vám povieme!“

                Papierový šarkan nedočkavo prikývol a opatrne vošiel do jaskyne. Nadšene sa poobzeral dookola: „Krásna jaskyňa! Aha, tamto vzadu spia balónovia.“

                „Balóny, nie balónovia! A to je práve dobré,“ uškrnuli sa hodiny. „Teraz silno zarevte!“ prikázali.

                Drak pozrel prekvapene na hodiny a potom opatrne, potichučky zvolal: „Uááá!“

                Teraz zas prekvapene pozreli hodiny: „To je silno?“

                „Hlasnejšie nemôžem, zobudil by som balónov,“ vysvetľoval drak pošepky.

                „Balóny! Balóny!!!“ hodiny mali chuť začať dupať drakovi po chvoste.

                „Veď sa len pozrite, ako je tu tých balóny veľa!“ ukázal drak okolo seba.

                „Balónov! Balónov je veľa!“ mali čo robiť hodiny, aby od zlosti nekričali.

                Drak sa nespokojne zamračil: „Vám sa nič nepáči! A samy neviete, čo chcete!“

                „Chceme len, aby ste zarevali tik tak nahlas, že sa zobudí aj ježibaba v chalúpke na druhom konci lúky,“ vysvetľovali hodiny, zlostne sipiac.

                „Viete čo, budeme revať cez deň. Dobre?“ usmial sa dobromyseľne drak.

                „Teraz!!! Teraz!!!“ zajačali rozzúrené hodiny.

                V tej chvíli sa všetky balóny zobudili a začali vystrašene mrnčať a vzlykať.

                „Pozrite, čo robíte!“ povedal vyčítavo drak a otočil sa s úsmevom k vystrašeným balónom. „Nebojte sa, ja vám nič neurobím.“

                Hodiny sa však postavili pred draka a hrozivým hlasom povedali balónom: „Naopak, bojte sa! On vás zožerie!!!“

                Niektoré balóny sa rozplakali.

                „Ja?“ pozrel šarkan prekvapene. „Veď ja nejem baló-ny-nov.“

                Hodiny sa k nemu naklonili a zákerne zašepkali: „Ale to oni nevedia a ježibaba tiež nie. Keď príde, poviete jej, že ste najstrašnejší drak na svete, a že ak vám nedá štupeľ z jazierka, každý deň zjete jeden balón. To je ten fígeľ!“

                „To je akýsi zvláštny fígeľ borový!“ nerozumel drak ničomu a rovnako nechápavo pozrel na mrnčiace balóny.

                „Nebojte sa,“ začali vysvetľovať hodiny, keď videli drakov pohľad, „nemusíte jesť balóny naozaj. Len akože. Aby mala ježibaba strach.“

                „Ahá!“ povedal nadšene drak a ďalej ničomu nerozumel.

                V nafukovacej perníkovej chalúpke v tej chvíli už budila malá ježibaba škôlkovníka: „Niečo sa deje v jaskyni. Mali by sme sa tam bežať pozrieť.“

                Škôlkovník prikývol a ani sa nezdržiaval obliekaním, len tak v dlhej nočnej košeli vybehol z chalúpky. Janika bežala za ním.

                „Pozor, už idú!“ pomädlili si hodiny spokojne ručičky, keď zbadali blížiaceho sa škôlkovníka a ježibabu. Draka postavili neďaleko vchodu do jaskyne, ale tak, aby ho v tme nebolo vidieť, a samy sa schovali za nafukovaciu skalu. „Povedzte im, čo sme vám vraveli!“ zasyčali šepotom na šarkana.

                Škôlkovník dobehol pred vchod jaskyne a tam si uvedomil, že si zabudol z chalúpky zobrať baterku. Hneď si však spomenul, že v chalúpke žiadnu baterku aj tak nemá, takže sa vlastne nič nestalo, a opatrne zavolal do tmy jaskyne: „Čo sa tam vnútri deje?!“

                „Dobrý večer!“ pozdravil z tmy slušne drak.

                „Nezdravte!“ zasyčali zlostne hodiny spoza skaly. „Zarevte!“

                „Uááá!“ zvolal drak opatrne a nie veľmi nahlas, aby sa balóny nebáli.

                „To ste ich už len vystrašili!“ zahundrali hodiny. „Povedzte to o štupli!“

                „O čom?“ opýtal sa šepotom drak.

                „O štupľovi!“ preložili hodiny svoj príkaz do drakovčiny.

                „Ahá! Áno,“ potešil sa drak, že konečne niečo pochopil, a dokonca trochu zvýšil hlas. „Som drak. Najstrašnejší drak na svete! A vy mi doneste štupeľ z jazierka, lebo ak nie, tak každý deň, akože, zjem jeden balón.“

                V tej chvíli hodiny skoro porazilo. „Nie akože! Naozaj!!!“ kričali pošepky držiac sa zúfalo za dvanástku na svojom ciferníku.

                Malá Janika nešťastne pokrútila hlavou: „Drak? Ten nám tu ešte chýbal!“ Potom opatrne zavolala do jaskyne: „Kde ste sa tu vzali, pán drak?“

                Drak sa nadýchol, že odpovie, ale hneď zas vydýchol, lebo si uvedomil, že nevie, čo má povedať, a tak sa opatrne otočil k hodinám: „Kde som sa tu vzal?“

                „Prileteli ste zďaleka,“ našepkávali hodiny.

                „Priletel som...“ povedal drak Janike, no znovu sa otočil k hodinám: „Odkiaľ?“

                „Z Tramtárie!!!“ takmer zrevali hodiny.

                „... z Tramtárie,“ dopovedal nahlas drak, potom sa udivene zarazil nad vlastnými slovami a sám pre seba zahundral: „Čože? Tam som v živote nebol.“

                „Doneste štupeľ!“ našepkávali hodiny zlostne.

                „Ešte ho nemám,“ zašepkal drak.

                „Jej to povedzte!“ išlo hodiny roztrhnúť od jedu.

                „Ešte ho nemám,“ povedal drak smerom k Janike.

                „To vari nie je pravda!“ zakryli si hodiny ručičkami oči a takmer sa rozplakali.

                „Lenže ja ten štupeľ potrebujem,“ snažila sa vysvetliť Janika.

                „Ona ho potrebuje,“ otočil sa potichu drak k hodinám.

                „Aj vy!“ zasyčali hodiny.

                „Aj vy!“ zvolal drak na Janiku.

                „Ja!!! Ja!!!“ búchali si hodiny hlavu o nafukovaciu skalu.

                „Aj ony!“ vysvetlil rýchlo drak Janike.

                „Nie!!!“ zapišťali hodiny z posledných síl a zúfalo sa zahryzli do nafukovacej skaly, za ktorou sa schovávali.

                „Všetci ho potrebujeme,“ povedal pomaly ohlúpnutý drak a nechápavo pozeral kamsi pred seba, hoci tam nič nebolo.

                „Počkajte, prosím, aspoň do rána. Vytiahnuť štupeľ nie je také jednoduché,“ zavolala malá ježibaba, čo jej pošepkal škôlkovník do ucha. Potreboval totiž získať čas, aby na draka niečo vymyslel.

                „Počkám, pravdaže počkám,“ prikývol šarkan. „Ja by som aj tak teraz v noci nevidel, ako vysoko letím.“

                Plačúce hodiny už nepovedali nič.

                Škôlkovník veru ani dlho nerozmýšľal a hneď od jaskyne bežal k hodinárovi do susedného lesa. Toho skoro porazilo, keď sa zobudil a pri posteli zbadal škôlkovníka v dlhej nočnej košeli, no napokon sa upokojil, a keď sa dozvedel, čo sa deje, aj zabudol, že práve nemá čas, a požičal škôlkovníkovi všetko, o čo požiadal: velikánsku hodinovú ručičku z vežových hodín miesto meča a veľký hodinový ciferník ako štít.

                Napokon sľúbil, že ráno príde aj on k jaskyni pomôcť bojovať proti hroznému dračiskovi, a na počudovanie už druhýkrát zabudol, že určite ani ráno nebude mať čas.

     

     

    Ako kráľ Tuky Prvý spieval v opere (úryvok z knihy TUKY PRVÝ – KRÁĽ TUČNIAKOV)

     

    „Čo je to opera?“ opýtala sa raz z ničoho nič kráľovná Tukyna bádateľa Cypriána. „Hovorili o nej v televízii.“

    „To je také divadlo, kde sa nerozpráva, ale spieva,“ začal vysvetľovať Cyprián. „Nikto síce ničomu nerozumie, ale každý sa tvári, že nič krajšie nikdy nevidel.“

    „A kedy tam pôjdeme aj my?“ opýtala sa kráľovná nedočkavo.

    „Veličenstvo, ale to by...“ spomenul si Cyprián s hrôzou na zážitok kine a v cirkuse, „neviem, či by sa vám tam páčilo. Kráľ Tuky Prvý by sa určite nudil a o princeznej Tukynke ani nehovorím.“

                „Žiaden strach,“ mávla krídlom kráľovná Tukyna, „kráľ Tuky sa nikde nenudí.“

                ,,Veď toho sa práve bojím!“ pomyslel si bádateľ, ale nahlas radšej nepovedal nič.

                „Idem sa upraviť,“ povedala vznešene kráľovná, „a o malú chvíľu môžeme ísť.“

    Bádateľ Cyprián vedel, že tak ako kráľa Tukyho ani kráľovnú Tukynu už nič nezastaví, ak sa raz pre niečo rozhodla. Bez slova išiel zatelefonovať zmrzlinárovi Valentínovi, aby pripravil kráľovský koč. Pre istotu zatelefonoval aj do divadla a oznámil riaditeľovi, že dnes večer zavíta na predstavenie kráľovská rodina, tak nech pripravia slávnostnú lóžu a tiež nech sa pripravia na všetko.

                Pred vchodom do divadla kráľovskú rodinu privítal riaditeľ osobne. Slávnostná lóža bola skutočne pripravená, ale riaditeľ veru pripravený nebol. Cyprián mu do telefónu akosi zabudol povedať, že ide o kráľovskú rodinu tučniakov, a tak riaditeľ mal čo robiť, aby to vyzeralo, že tučniaky chodia do jeho divadla na operu bežne a že vôbec nie je prekvapený.

    Bádateľovi Cypriánovi nezostávalo nič iné, ako si sadnúť s kráľovskou rodinou do lóže, hoci operu vôbec nemal rád, ale bál sa ich tam nechať s riaditeľom samých.

    Zmrzlinár Valentín povedal, že po nich po predstavení príde, lebo tú operu vraj videl už niekoľkokrát, a odišiel na svojom vozíku najrýchlejšie, ako vedel.

    Svetlo v sále zhaslo, hudobníci začali hrať a opona sa otvorila. Kráľovskej rodine sa rozžiarili oči. Na scéne bol tmavý les so stromami takými vysokými, že im nebolo ani vidieť vrcholky; na kraji bola lesná studnička a medzi stromami stála neveľká chalúpka.

                „To je od vás pekné, že ste ten les a chalúpku nezničili, keď ste stavali toto divadlo,“ obrátil sa kráľ Tuky Prvý na riaditeľa. Ten len s prihlúplym úsmevom prikývol a udivene pozrel na Cypriána, ktorý sa tváril, že nič nepočul.

                V tej chvíli vyšiel z chalúpky akýsi muž oblečený v otrhaných šatách a začal sa nespokojne obzerať naokolo.

                „Asi ho zobudila tá hudba,“ poznamenal kráľ Tuky. „Mali by hrať trochu tichšie.“

    Muž začal spievať. Kráľovná Tukyna sa tvárila tak, ako videla, že sa tvária dámy v susedných lóžach, a naozaj vyzerala, akoby nikdy predtým nič krajšie nepočula. Tuky Prvý napínal uši, ako mohol, no nerozumel spevákovi ani len slovo, teda sa tiež radšej tváril ako všetci naokolo. Vydržal tak až do konca prvého dejstva. Bádateľ Cyprián začal veriť, že táto návšteva napokon nedopadne až tak zle.

    Keď sa na začiatku druhého dejstva znovu otvorila opona a na scéne bola namiesto lesa, studničky a chalúpky nádherná zámocká komnata, kráľ Tuky vyskočil od prekvapenia tak prudko, že skoro vypadol z lóže.

    „Niekto cez prestávku postavil divadlo inde!“ obrátil sa na riaditeľa a znovu nechápavo pozrel na scénu.

    Vtom do komnaty vošiel muž oblečený ako princ a okamžite začal spievať. Kráľ Tuky Prvý sa chcel znovu rýchlo tváriť, akoby nikdy nič krajšie v živote nepočul, no zrazu zbadal, že k mužovi sa zozadu opatrne približuje otrhaný chlap, ktorý býval v chalúpke, keď bolo divadlo ešte v lese. V ruke mal dlhý nôž a pripravoval sa bodnúť toho, čo práve spieval.

    „Pozor! Stojí za vami!“ vyskočil kráľ Tuky a kričal na celé divadlo. Riaditeľ sa od úžasu nedokázal ani pohnúť a bádateľ Cyprián si len bezmocne zakryl tvár rukou.

                „On ti nerozumie,“ upozornila kráľa Tukyho kráľovná. „Veď počuješ, že hovoria úplne inou rečou.“

    „To je vlastne pravda,“ uvedomil si Tuky Prvý a začal spievať tak, ako spieval muž na scéne „Póóózóóóóór! Póóózóóóóór! Stóóójííííí zááá vááámííííí!

                Bolo však neskoro, zloduch dokonal svoje dielo a pekne oblečený pán skonal pred zrakom celej kráľovskej rodiny i ostatných, divákov.

                „Možno sa mu nepáčilo, ako ten ujo spieva,“ povedala zamyslene princezná Tukynka. Odrazu však začal spievať sám zloduch.

                „Aha, tak nie,“ pochopila Tukynka, „on si chcel tiež len zaspievať.“

                Riaditeľ divadla opatrne odišiel z lóže, šiel na záchod, tam si pustil na hlavu prúd studenej vody, a aby sa presvedčil, že sa mu to všetko len snívalo, nakukol do slávnostnej lóže. Keď tam však kráľovskú rodinu tučniakov naozaj uvidel, tíško sa od zúfalstva rozplakal. Vtedy sa k nemu otočil kráľ Tuky Prvý s prstom na zobáku a opatrne zašepkal: „Pssst! Potichu, pán riaditeľ! Teraz spieva ten zlý, a on nemá rád, keď ho niekto pri spievaní vyrušuje.“

    Riaditeľ prikývol a po špičkách odišiel do svojej kancelárie, z ktorej odvtedy vychádza, len keď mu všetci odprisahajú, že v divadle nie je ani jediný tučniak.

    Keď sa predstavenie konečne skončilo a herci sa prišli pokloniť divákom, bol medzi nimi aj ten, ktorého zloduch predtým zabil, a ešte sa aj usmieval.

                „Ako je to možné?“ nechápavo pozeral kráľ Tuky. „Veď som to videl na vlastné oči!“

                „Sme v divadle, veličenstvo,“ zmohol sa konečne na slovo zúfalý Cyprián. „Tu je všetko len akože. Viete? Akože!“

    „Akože? Takže to nebolo naozaj?“ uvažoval chvíľu Tuky Prvý. Zrazu sa mu tvár rozjasnila. „Ale to je ohromné! Mali by sme okamžite povedať riaditeľovi, že nemusí hľadať nového herca, lebo to všetko bolo len akože. Ten bude mať určite radosť.“

    „Ten bude mať hlavne radosť, keď nás už nikdy viac neuvidí,“ pomyslel si Cyprián a zaprisahal sa, že sa už nikdy od žiadneho tučniaka nedá na nič nahovoriť, ale vôbec na nič.

     

     

    Prečo sú ryby nemé (úryvok z knihy PREČO MAJÚ LIENKY NA CHRBTE BODKY)

     

                Nie je pravda, že ryby nehovoria preto, lebo majú stále plné ústa vody. Kedysi hovorili. Mali svoju vlastnú podvodnú reč. A bývalo vtedy veru v rybníkoch na nevydržanie. Ryby boli uvravené, tárali od rána do noci, jedna cez druhú, horšie ako na trhu. A boli by hovorili dodnes, keby raz jednému rybárovi nespadli do vody hodinky.

                Tie hodinky boli vodotesné, takže im, na rozdiel od rybára, ktorému patrili, vôbec neprekážalo, že ležia hlboko na dne rybníka.

                Všetky ryby sa hneď zbehli – teda splávali, pretože ryby plávajú a nebehajú; nuž všetky sa zhŕkli okolo toho čuda a jedna cez druhú sa začali dohadovať, čo to môže byť. Keďže na nič rozumné neprišli, rozhodli sa ísť za kaprom Kolomanom.

                Kapor Koloman bol najstarším kaprom nielen v tomto rybníku, ale v širokom okolí. A v tom širokom okolí nielen najstarší, ale aj najmúdrejší. Vedel totiž čítať.

                Keď bol ešte malý, našiel na dne rybníka úplne nový šlabikár, ktorý tam zahodil jeden neposlušný prvák, lebo si myslel, že potom nebude musieť chodiť do školy. A tak sa Koloman začal učiť namiesto neho a potom sa zdokonaľoval tým, že prečítal všetky obaly zo žuvačiek i z čokolád, všetky cestovné lístky, jednoducho všetko, čo neporiadni ľudia zahodili do rybníka a dalo sa to čítať. Najhoršie sa Kolomanovi čítali noviny. Ani si neviete predstaviť, ako musel rýchlo čítať, aby to stihol, kým sa noviny úplne nerozmočili.

                Za týmto Kolomanom sa teda pobrali všetky ryby aj s nájdenými hodinkami, aby im povedal, na čo môže byť tá neznáma vec dobrá.

                Kapor Koloman práve oddychoval vo svojom príbytku, nuž museli veru viackrát pri jeho dverách potiahnuť za povrázok, na konci ktorého visel zvonček, kým sa Koloman zobudil. Napokon však otvoril dvere, vypočul si želanie, s ktorým za ním prišli a, pravdaže, neodmietol poradiť. Hodinky zavesil na najbližší konárik akejsi rastliny, do plutvy zobral ukazovadlo a zaťahal za povrázok, na konci ktorého visel zvonček, aby sa okolostojace ryby utíšili.

                „Tento malý stroj sa volá hodinky,“ začal Koloman nenáhlivo. „Hodiny používajú ľudia na meranie času. Merajú ho pomocou týchto znakov, ktorým hovoria čísla,“ ukázal na číslice ciferníka, „a pomocou týchto paličiek, ktoré by sme po našom nazvali plutvičky.“ Povedal a ukazovadlom ukázal na hodinkové ručičky.

                „Čo je to čas?“

                „Ako ho môžu týmto merať?“

                „Načo ho vôbec merajú?“ vykrikovali ryby jedna cez druhú.

                Koloman opäť zaťahal za povrázok so zvončekom, aby ryby utíšil.

                „Čas je čosi, čo stále uteká, nedá sa zastaviť, a preto všetko starne,“ pokračoval vo vysvetľovaní. „Nuž a aby ľudia vedeli, ako rýchlo starnú, rozdelili čas na menšie časti. Tieto hodinky dokážu merať nielen hodiny, ale aj sekundy a minúty.“

                „Čo sú to sekundy?“

                „Čo sú to minúty?“ rozkričali sa opäť ryby jedna cez druhú.

                Koloman zaťahal za povrázok so zvončekom a znovu ryby utíšil.

                „Sekundy sú veľmi malé a používajú ich napríklad pri meraní športových výkonov,“ vysvetlil a poobzeral sa navôkol, či jeho slovám všetci rozumeli. Videlo sa mu, že áno, a tak pokračoval: „Minúta je väčšia a používa sa... používa sa...“ nevedel si rýchlo spomenúť, „... používa sa napríklad, keď si chcú ľudia niekoho uctiť, tak sa dohodnú na minúte ticha a celú minútu nesmie nik povedať ani slovo.“

                Ryby sa začali smiať.

                „To by u nás išlo veľmi ťažko,“ volali viaceré.

                „Ja by som to vydržal!“ vyhlásil namyslene jeden mladý kapor.

                „To povedal ten pravý!“ začali sa smiať ostatné ryby.

                Kapor Koloman chcel potiahnuť za povrázok so zvončekom, aby mohol ešte vysvetliť, aká veľká je hodina, a vtedy sa to stalo.

                Namiesto povrázka zatiahol za rybársky háčik, ktorý, kde sa vzal, tu sa vzal, visel z brehu rovno vedľa šnúrky so zvončekom a v tej veselej vrave si ho nik nevšimol.

                Na druhom konci rybárskeho lanka, na ktorom visel ten nešťastný háčik, bol rybár. Nuž a čo urobí každý rybár, keď mu ryba potiahne za háčik? Trhne udicou a rybu vytiahne. Presne to sa stalo aj Kolomanovi.

                Ryby, ktoré stáli navôkol, stíchli a všetky s úžasom hľadeli za bezmocným Kolomanom, ktorý stúpal k hladine.

                Hľadeli dohora ešte dlho po tom, čo sa rozplynuli aj kruhy na vode, posledný pozdrav nešťastného Kolomana.

                Napokon vystúpil pred ryby kapor Demeter: „Všetci sme mali Kolomana radi,“ prehovoril vážne, „nuž venujme mu minútu ticha, tak, ako to robia ľudia. Veď hodinky máme.“

                Všetky ryby súhlasili. Demeter mávol plutvou a v rybníku sa rozhostilo prvýkrát úplné – najúplnejšie ticho.

                Najprv bolo ticho chvíľočku, potom celú chvíľu, potom niekoľko chvíľ a napokon dlho, a stále neustávalo. Ryby si totiž neskoro uvedomili, že žiadna z nich nevie, ako dlho minúta trvá. A tak mlčali a čakali, kto nájde odvahu to ticho prerušiť.

                Mlčali a čakali hodinu, deň, týždeň, mesiac, rok a až potom sa kapor Demeter rozhodol ticho prerušiť. „Ja si myslím, že minúta už uplynula,“ povedal opatrne.

                Krátku chvíľu ešte bolo ticho, ale čo nastalo potom, to sa dá len ťažko písať.

                Všetky ryby začali hovoriť úplne naraz. Ktorá čo hovorila, nemohol počuť nik, taký bol v rybníku hurhaj.

                A tu zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, stál uprostred rybníka starý, múdry kapor Koloman.

                Že bol múdry, povedal som už na začiatku, nuž niet divu, že využil prvú príležitosť a rybárovi ušiel. Lenže bolo to veľmi ďaleko od jeho rodného rybníka, a tak mu trvalo celý rok, kým sa cez rieky, potoky i potôčiky dostal späť, odkiaľ ho rybár vylovil.

                Teraz tu stál uprostred tej vravy a čudoval sa, čo sa deje.

                „Pozrite, Koloman!“ ozval sa zrazu prekvapený výkrik, hlasnejší ako všetok krik naokolo.

                A to bola posledná veta, ktorú kedy nejaká ryby vyslovila. V tom momente totiž všetky ryby od úžasu onemeli.

                Dnes môžete vidieť už len, ako sa s prekvapenými očami snažia povedať: „Koloman!!!“ Naozaj!

     

     

    Prečo majú lienky na chrbte bodky (úryvok z rovnomennej knihy)

     

                Málokto vie, že všetky lienky sa musia každý rok, celé leto opaľovať na slniečku, aby im tá pekná červenohnedá farba nevybledla. Boli časy, keď lienky mali krovky len také, červenohnedé. Nebolo na nich ani jedinej bodky.

                Všetko sa začalo vtedy, keď sa raz zvieratká v lese dohodli, že usporiadajú karneval. Celé dni a noci, čo bolo v lese i na neďalekej lúke živé, vymýšľalo masky a kto sa za čo prezlečie.

                Keby ste v tú noc vošli do lesa, nestačili by ste sa čudovať. Svätojánske mušky boli zamaskované ako malé hviezdičky; jeleň bol za vešiak; jeden zo zajacov bol za strúhadlo a ustavične obhrýzal modrú farbičku, ktorú kedysi našiel; vlk bol oblečený za Červenú čiapočku; no naozaj by ste nevedeli, kam skôr pozrieť.

                Ale súťaž o kráľovnú karnevalu vyhrala práve jedna malá lienka. Janulienka sa volala.

                Z kvetinového peľu a kvapky rosy si urobila bielu farbu, ktorou si na chrbát namaľovala biele bodky. Zamaskovala sa tak za muchotrávku. Bola to taká smiešna maska, že keď išla po lese, všetky naozajstné muchotrávky sa smiali, až sa prehýbali, a niektoré dokonca úplne prestali byť jedovaté.

                Nuž a táto lienka sa stala kráľovnou plesu z rozhodnutia karnevalovej poroty. Všetky zvieratá jej tlieskali, blahoželali a volali na slávu. Vlastne nie úplne všetky.

                Opretá o neďaleký strom, zamračená ako mrak, zlostne pozorovala celú oslavu lienka kráľovná. Teda ozajstná kráľovná lienkového kráľovstva.

                „Medzi lienkami je len jedna kráľovná! A to som ja!!!“ hundrala si popod tykadlá. „A žiadne hurá! Žiadne sláva! Aj tak som najkrajšia zo všetkých lienok na svete!“ dupla nohou a ihneď sa pobrala do svojho hradu presvedčiť o tom samu seba.

                Mala totiž v komnate čarovné zrkadlo. To zrkadielko mala už predošlá kráľovná, ale až táto, o ktorej hovorím, z neho urobila zrkadlo čarovné. Vždy keď sa ho opýtala: „Zrkadlo, zrkadlo, povedz mi, kto je najkrajšia lienka na zemi?“ ozvalo sa zo zrkadlo: „Ty kráľovná a žiadna iná.“

                Ono sa to vlastne neozvalo zo zrkadla, ale spoza zrkadla. Tam totiž stále musela byť pripravená jedna malá lienka s takým veľkým lievikom, do ktorého kričala, aby bolo dobre počuť, čo jej kráľovná nakázala hovoriť.

                Lenže za zrkadlom mala v ten deň službu jedna lienka, ktorá práve deň predtým pomáhala horárovi, ktorý kdesi stratil zo svojej pušky mušku, a tak tam sedela namiesto nej, keď potreboval zacieliť. Od tých výstrelov mala ešte vždy zaľahnuté v ušiach a počula len veľmi slabo. Nuž a tejto lienke priletela iná lienka oznámiť radostnú správu. To vám bol rozhovor!

                „Vieš, kto sa stal kráľovnou karnevalu?“

                „Dnes nemôžem ísť nikam. Čo ak príde jej veličenstvo?!“

                „Ja viem, chcem ti len povedať, že Janulienku zvolili za kráľovnú plesu.“

                „Kam kráľovnú nesú?“

                „Nikam ju nenesú! Kráľovnou karnevalu sa stala Janulienka!“

                „Ahá, kráľovná karnevalu! A prečo je tenká?“

                „Nie je tenká! Tou kráľovnou je Janulienka!“

                „Kto???“

                Vtedy zobrala druhá lienka do rúk ten velikánsky lievik, priložila ho k uchu tej, čo dnes tak slabo počula, a z celého hrdla zakričala: „JANULIENKA!!!“

                Muselo to byť počuť až v hradnej studni. Lenže čo bolo najhoršie, ani jedna z lienok si nevšimla, že z druhej strany pred zrkadlom stojí skutočná kráľovná, a už deviaty krát volá do zrkadla: „Zrkadlo, zrkadlo, povedz mi, kto je najkrajšia lienka na zemi!!!“

                Viete si predstaviť, čo sa dialo, keď sa spoza zrkadla zrazu ozvalo: „JANULIENKA!“

                Najprv si od úžasu sadla, potom vyskočila a chcela zrkadlo rozbiť, ale to sa jej nepodarilo, iba čo ju päste boleli. Potom lietala po izbe hore-dolu, sem a tam. Dvakrát vyletela cez okno von, hoci vôbec nechcela. Napokon sa začala zlostne prechádzať po plafóne. Zrazu dostala nápad a utekala do hradnej veže za hradným maliarom.

                „Okamžite mi namaľuj na chrbát veľké biele bodky! Ale musia byť namaľované farbou, ktorú nezmyje ani dážď!“ rozkázala, a keďže to bol rozkaz kráľovský, musel byť splnený.

                O chvíľu mala kráľovná na krovkách biele bodky a maliar len nechápavo hľadel.

                „Teraz sme s Janulienkou rovnako krásne, lenže prvý dážď jej ozdobu zmyje a znovu budem najkrajšia iba ja!“ šemotila si spokojne, vracajúc sa do komnaty.

                Avšak len čo vošla dnu, začula taký smiech, až sa zľakla.

                Lienka, ktorá mala službu za zrkadlom, teraz už pre istotu vykúkala, aby videla, kedy príde kráľovná, no keď ju zbadala takú bodkovanú, nevedela sa zdržať smiechu.

                Nebudete veriť, ale namiesto zlosti sa kráľovná zamyslela. Pochopila zrazu, že Janulienka je len kráľovnou karnevalu, ale každá naozajstná lienka musí byť bez bodiek.

                Otočila sa a utekala späť za hradným maliarom.

                „Okamžite mi tie bodky zmy!“ rozkázala.

                „To sa nedá, veličenstvo, veď ste si želali farbu, ktorá sa zmyť nedá,“ odpovedal opatrne maliar.

                „Tak mi ich zamaľuj načerveno ako moje kráľovské krovky!“ rozkázala kráľovná. „Ani to nepôjde. Nezmývateľné farby dokáže vyrobiť len jazvec zo susedného lesa. A on vyrába len bielu a čiernu. Iné farby totiž nepozná,“ nešťastne vysvetľoval maliar.

                Kráľovná sa na chvíľu zamyslela a potom s plačom na krajíčku poprosila: „Tak tie bodky zamaľuj aspoň tou čiernou, nech tak nesvietia doďaleka!“

                Stalo sa. Bodky už neboli biele, ale vidieť ich bolo tak či tak. Darmo sa kráľovná celé dni opaľovala na tom najsilnejšom slnku, aby mala krovky čo najtmavšie, bodky bolo vidieť stále.

                Ostatné lienky sa kráľovnej smiali, nech sa ukázala kdekoľvek. Smiali sa, pravdaže, potichu, lebo žiadnemu veličenstvu sa nik nesmie smiať nahlas, nech by bolo akokoľvek smiešne. Lenže kráľovná o tom aj tak vedela. Najviac ju zlostilo, že si všetko zavinila sama, svojou pýchou.

                Jedného dňa sa však zlostiť prestala. Dostala totiž ohromný nápad. Jazvec zo susedného lesa musel pripraviť velikánsky kotol čiernej nezmývateľnej farby a hradní trubači do celého lesa vytrúbili kráľovský rozkaz, aby všetky lienky, ale naozaj úplne všetky, prišli na hradné nádvorie.

                Kráľovský maliar potom každej namaľoval  na chrbát, tak ako kedysi kráľovnej, sedem čiernych bodiek.

                To vám bola práca! Maliar nestačil maľovať a jazvec nestačil vyrábať čiernu nezmývateľnú farbu. Maliar zakrátko nevedel už nakresliť ani štvorec, ani trojuholník, dokázal len bodky.

                Jedného dňa mali napokon bodky na chrbte všetky lienky.

                Najprv sa smiala jedna druhej a tá zas tretej, prosto každá každej. Ale po čase sa im táto nezvyčajná ozdoba zapáčila, najmä keď sa dozvedeli, že im veľa iných chrobáčikov aj závidí.

                Dnes už bez bodiek nenájdete jedinú lienku. A ja som rád, lebo aj mne sa takto páčia oveľa viac. Naozaj!

     

     

    NOČNÁ DÚHA (úryvky)

     

    Príchod na svet

     

    Nie je zvláštne,

    že ešte žiadne dieťa

    sa v momente príchodu na tento svet

                                                   nezačalo smiať?

    Mám dojem, že ono už vtedy vie

    o živote viac,

                                                   ako si myslíme.

     

    Slová

     

    To množstvo zbytočných slov, ktoré človek povie,

                                                               kým pochopí...

    To množstvo zbytočných slov, ktoré človek vypočuje,

                                                               kým pochopí...

    že najlepšie sa porozpráva s tým,

                                                        s kým dokáže mlčať.

     

    Sloboda

     

    „Píšte! Nadiktujem vám definíciu slobody.“

    prikázal

    Definícia je vždy úsečka; odtiaľ potiaľ.

    pomyslel som si

    „Čo je pred, a čo je za?“

    opýtal som sa

    „Ako to myslíte?!“

    opýtal sa on

    „Myslím, že definovať slobodu

    znamená súčasne definovať neslobodu.“

    odpovedal som slušne

    Urazil sa.

    Nedoštudoval som.

     

    Asi to bol ten najlepší dôkaz,

    že sloboda sa definovať dá.

     

    Krásna neznáma

     

    Je zlé, keď muž pochopí,

    že niet na svete ženy,

    pre ktorú sa oplatí

    zomrieť.

    Ešte horšie je,

    ak potom

    takú stretne.

     

    Koniec našich snov

     

    chvíľa keď zo všetkých prítomných iba my nepočujeme

                                                               buchot padajúcej hliny.

     

    Na tejto skutočnosti nič nezmení ani náhodná prítomnosť

                                                               niekoho hluchého.

     

    Nočná dúha

     

    Nočná dúha je krásny nezmysel.

    A pritom stačí, aby raz počas nočného dažďa

                                         vyšlo na chvíľu slnko.

    Nočná dúha by bola naďalej krásna,

                                         ale už nie nezmyslom.

    Nezmyslom by bolo slnko uprostred noci.

                                                       Ale krásnym.

     

    Odkaz kritikom

     

    Nič z toho, čo ste čítali,

                                       som nenapísal pre vás.

    Všetko je určené výhradne čitateľom.

     

     

    Illusion (úryvok z knihy ILLUSION)

     

    Zobudil som sa. Aj keď v tej chvíli by som na tomto označení až tak tvrdohlavo netrval. Na svetelnom displeji mojich stolových hodín som síce dokázal rozoznať čísla, a aj pochopiť z nich, že je niečo po štvrtej hodine; ba pri pohľade z okna som bol schopný vydedukovať aj to, že by to mala byť hodina nočná. Takže prítomnosť som bol schopný aspoň ako-tak zmapovať, ale minulosť, tá chýbala úplne. Teda nie celá, ale rozhodne by sa dalo namiesto mojich posledných hodín napísať HIC SUNT LEONES.

    „Takto teda vyzerá koniec kariéry zarytého abstinenta,“ pomyslel som si, keď som sa s námahou zviechal z postele, a udivene som hľadel na svoj oblek, ktorý nedobrovoľne prijal funkciu pyžama a podľa toho teraz aj vyzeral.

    S istou dávkou hrôzy som zistil, že vyzliecť sako môže byť niekedy dosť náročné predsavzatie, o nohaviciach nehovoriac. Pri trochu trápnom pokuse vyhladiť pokrčené sako rukou, som o čosi zavadil v jeho vrecku. Bola to krabička cigariet. Na tejto skutočnosti by nebolo nič zvláštne, ale pre mňa, celoživotného nefajčiara, to bola skutočnosť, mierne povedané, zarážajúca.

    „Bože môj! Ak takto dopadla oslava vydania mojej prvej knihy, ako to bude vyzerať pri druhej, tretej, či nedajbože desiatej?!“ uvažoval som, tupo hľadiac na posledné dve cigarety v krabičke.

    „Čo najskôr treba zistiť, kde som vlastne oslavoval, aby som vedel, kam už v živote...“ nedokončil som myšlienku, lebo som si zrazu všimol meno a zopár čísiel napísaných na krabičke evidentne ženskou rukou. Júlia – 533 49 03.

    Čítal som to meno znovu a znovu. Snažil som sa vytiahnuť z pamäti aspoň náznak čohosi, čo by sa dalo označiť ako spomienka, ale jediné, k čomu som sa dopracoval, bolo presvedčenie, že ja sa nevolám Romeo. Neviem prečo, ale v tej chvíli ma toto uvedomenie aspoň trochu upokojovalo.

    Hodil som krabičku na stôl; pokus o vzorné zloženie nohavíc som po krátkej chvíli vzdal v nádeji, že sa mi to ešte niekedy podarí – povedzme o dva-tri dni, a spomenul som si na radu, ktorú som už toľkokrát počul medzi priateľmi, že na takéto stavy je najlepšia kyslá uhorka. Sľúbil som si, že hneď ako sa znovu naučím artikulovať, zájdem do obchodu a jednu si kúpim. Dovtedy si možno spomeniem aj na to, kde sa čosi také predáva, lebo momentálne som vedel len to, že predajne železiarstva môžem vynechať. Zvyšok svojej osobnosti som vynaložil na pokus vliezť pod paplón, čo sa mi napokon úspešne podarilo, aj keď som sa nemohol zbaviť pocitu, že inokedy mávam hlavu na inej strane postele.

    „Júlia! Júlia!“ znelo mi Shakespearom ospievané meno hlavou, napriek mojej túžbe, ak už nemôžem nebyť, tak aspoň na nič nemyslieť.

    „Tá literárna slávna bola mladá a krásna, kto však zaručí, že je to výsada všetkých Júlií sveta?“ uvažoval som, a nemôžem nepriznať, že som mal pocit hrdosti, že som takej činnosti ešte schopný.

    „Aká asi je? Ak je to priateľka niekoho iného, tak je určite krásna, to už tak býva. Napokon tá krabička cigariet s jej telefónnym číslom vôbec nemusí byť moja. Ale ak tá krabička a hlavne odkaz na nej patrí mne, tak je vari lepšie si tú dievčinu ani nepredstavovať. Veď sa poznám a viem, aké dievčatá o mňa prejavujú záujem počas celého môjho staromládeneckého života,“ zosmutnel som opileckým smútkom nad vlastným údelom.

    „Ale čo ak je to práve tá, na ktorú čakám celý život? Jedna z tých, za akými sa tajne obzerám na ulici? Čo ak je to práve... Ježišu Kriste!!! Prečo pri tom telefónnom čísle nebolo napísané FERO??? Už som mohol dávno spať! Ani žiadneho Fera síce nepoznám, ale určite by som sa nezdržiaval úvahami, ako asi vyzerá!“

    Najhoršie bolo, že napriek mojej neschopnosti zapamätať si čo i len číslo vlastných topánok, mal som to telefónne z krabičky stále pred očami.

    „A čo keby som zajtra...? Mhm... a čo jej poviem?! Prepáčte, ja som ten, čo si na vás síce nevie spomenúť, ale čo ak ste náhodou presne taká, ako si vás predstavujem?“ hádal som sa sám so sebou.

    Spánok je však milosrdný a sen občas tiež.

    Zobudil som sa čosi po tretej hodine popoludní. Povolanie slobodného umelca má tiež svoje výhody. Nevravím, že som sa už niekedy necítil aj lepšie, ale dlhý spánok ma celkom slušne postavil na nohy. Mal som však zvláštny pocit, akoby som sa na niečo tešil. Zvláštny pocit, ktorému som nerozumel.

    Pod sprchou som si zrazu na všetko spomenul. Teda nie úplne na všetko, ale aspoň na môj nočný či presnejšie denný sen. Veď pokiaľ som si pamätal, zaspal som, až keď už za oknom svitalo. Vybavilo sa mi všetko, akoby sa to stalo len pred krátkym momentom. V tom sne som bez najmenšieho zaváhania zobral telefón a vytočil číslo, ktoré som si, udivujúco, ešte aj teraz pamätal. Povedal som len: „Dobrý deň!“ A z druhej strany sa ozvalo: „Verila som, že zavoláš!“

    Bol to nežný a veľmi príjemný ženský, či skôr dievčenský hlas.

    Hlas, ktorý nemohol patriť inej ako prekrásnej dievčine. Občas takéto zdanie klame, ale sú chvíle, keď sa mýliť nemôžeme. A toto bola jedna z nich.

    „Nemohol som nezavolať.“

    „To som rada.“

                „A budem volať stále. Stále, až kým sa znovu nestretneme. Je hrozné mať ťa tak blízko pri sebe a pritom ťa nevidieť. Predstavovať si, ako blízko sú naše pery, keď spolu telefonujeme, a pritom sa ťa nemôcť dotknúť.“ Pri tejto spomienke som sa v duchu pochválil za vlastné slová. Škoda len, že čosi také mi napadá iba vo sne.

                „Môžeme sa stretnúť kedykoľvek. Hoci aj hneď zajtra, ak chceš,“ povedala takmer šeptom.

    „Chcem? To je príliš krátke slovo. Túžim, to je výstižnejšie.“ Opäť som sa v duchu neskromne pochválil za vlastné slová.

    Potom nežne zložila slúchadlo. Pamätal som si, aký som bol prekvapený, že sa dá počuť nežné zloženie telefónneho slúchadla.

    V tej chvíli som mal chuť vybehnúť z kúpeľne a ísť rýchlo znovu spať. Veď možno netreba čakať až na noc. Čo ak...?

    Vedel som však, že by to bolo zbytočné. K svojej práci potrebujem ticho a pokoj, nuž som si za tie roky zvykol písať po nociach a zaspávať až nadránom, takže teraz po obede by som určite nezaspal.

                Túlal som sa ulicami; známych som zdravil, až keď na seba upozornili; dvakrát ma skoro zrazilo auto a raz električka. Stál som pred výkladmi a nevedel som, na čo pozerám. Bol som prosto zaľúbený a pri ušiach to veru nekončilo. Musel som vyzerať pekne idiotsky, keď som s takým neprítomným, zaľúbeným pohľadom hľadel napríklad do výkladu potravín.

    Bol som zaľúbený a navyše som mal pocit, že moja láska je opätovaná, ako sa vzletne píše v knihách. Vôbec mi neprekážalo, že tá, ktorú ľúbim, je len snom, a že vlastne ani neviem, ako vyzerá.

    Deň sa zrazu míňal akosi pomaly.

    Keď som v jednej úzkej uličke starého mesta míňal malú zastrčenú kaviarničku, ktorú som si doteraz nikdy nevšimol, dostal som nápad. Vošiel som dnu, posadil som sa do rohu útulnej kaviarne a požiadal postaršiu čašníčku: „Pohárik niečo drahého, aby som toho nemohol vypiť veľa.“

    Napadlo mi totiž, že nejaký ten pohárik alkoholu ma nielen upokojí, ale hlavne mi pomôže skôr zaspať. Veď včera som ani nevedel, ako som sa dostal do postele.

    Keď som dopíjal tretí pohár whisky, vedel som, že je posledný. Jednak som sa začínal podobať na svoj včerajšok, a jednak som už na viac nemal.

                Chvíľu síce trvalo, kým som sa nočnými uličkami konečne dopotácal domov, no ukázalo sa, že môj nápad bol naozaj dobrý. Písací stroj s rozpracovaným rukopisom som minul bez najmenších výčitiek svedomia; krátko som sa zdržal v kúpeľni a zaspal som, len čo som zaboril hlavu do vankúša.

    Po chvíli sa ozvalo nežné zazvonenie pri dverách. Nikdy by som neveril, že nielen položiť telefónne slúchadlo, ale aj zazvoniť, sa dá nežne.

    Snažil som sa ísť k dverám čo najpokojnejšie a rovnako pokojne ich otvoriť.

    Stála tam. Tam, pred mojimi dverami. Stačilo len naznačiť, aby vošla.

    Bola krásna. Oveľa krajšia ako som si ju vysníval. Krajšia, ako všetky, za ktorými som sa kedy otočil. V prvom momente som sa chcel pozrieť na menovku na mojich dverách, aby som sa uistil, že ja som ja a ona ide naozaj za mnou. Potom som to však neurobil. Čo ak by si ten pohľad všimla a zistila by, že chce ísť do úplne iných dverí?

     

    Zobudil som sa okolo poludnia. Otvoril som oči a dával pozor, aby som sa nepozrel smerom k oknu. Hovorí sa, že keď sa človek po prebudení pozrie z okna, zabudne všetko, čo sa mu v noci snívalo.

    V izbe akoby ešte bolo cítiť jej parfum a počuť ozvenu jej poslednej vety: „Bolo to krásne.“

                V ten deň ma skoro zrazilo šesť áut a tri električky, a to som sa vlastne po meste ani veľmi netúlal. Ponáhľal som sa len do malej kaviarničky v úzkej uličke starého mesta.

    Moje miesto pri stole v kúte bolo voľné.

    Popíjal som svoju whisky, ktorá sa včera tak dobre osvedčila a zamyslene som sa obzeral po miestnosti. Kaviareň bola neveľká, útulná a tichá. Hostí tu nebolo veľa. Trochu ma prekvapilo, že som mal zrazu pocit, akoby som ich už niekde videl. Akoby som ich už poznal. Ak tu boli aj včera, určite som si ich nevšimol, vo svojej nedočkavosti som mal pocit, že som tam sám. Možno sa len na niekoho podobali. Napokon, už dávnejšie som zistil, že každý, koho stretnem, sa na niekoho podobá. Možno som ich videl niekde na fotografii. Možno... ale veď je to napokon jedno. Okrem postaršej, sympatickej čašníčky si ma nikto nevšímal, tak čo?

    Chvíľu som cez okno sledoval okoloidúcich, ktorí sa kamsi ponáhľali a ani len nenazreli do okna mojej kaviarničky. Ponáhľali sa a vôbec netušili, čo nevidia. Dopil som druhú whisky a s hrôzou som si uvedomil, že do večera zostáva ešte stále dosť času a ja už nemám na ďalší pohárik. Znepokojenie muselo byť na mne zrejme vidieť, lebo v tej chvíli ku mne podišla čašníčka a postavila predo mňa pohár whisky s niekoľkými kockami ľadu.

                „Na lásku!“ povedala, hoci sa mi zdalo, že ani nepohla perami, ak nepočítam ten jemný úsmev.

                „Prosím???“ zostal som zaskočený.

                „Všade sa pije na zdravie, no tu sa pije na lásku. Načo je zdravie tomu, koho nemá nikto rád?“

    „To je pravda,“ zamyslel som sa. „Takému je zdravie len na oštaru. Dlho mu trvá, kým umrie.“

    Jemne prikývla, povytiahnuc pritom obočie ako prejav uznania, že som pochopil, čo mi chcela povedať, a pobrala sa na odchod.

    „Prepáčte, ale ja už na viac nemám,“ zadržal som ju opatrne a ospravedlnil som sa šeptom, aby ma nepočuli pri vedľajšom stole.

                „Ja viem. Ale veď tu dnes nie ste naposledy,“ povedala čašníčka tiež šeptom a s úsmevom odišla.

    „Asi nie,“ pomyslel som si vďačne. „Doma neobsedím, a niekde ten zvyšok života medzi spaním stráviť musím.“

    Keď konečne predsa len prišla noc aj do kaviarničky, kde mal človek pocit, že sa čas zastavil, nebol som v kolenách práve najistejší. Čašníčka bola totiž o mojich návratoch dokonale presvedčená.

    Kým som však došiel domov, nočný chlad ma trochu prebral, a do postele som sa dostal bez problémov. Ponáhľal som sa zaspať, ako dieťa na Mikuláša, ktoré verí, že čím skôr zaspí, tým skôr mu ten dobrý ujo dá niečo do vyleštených topánok v okne.

    Prišla presne vo chvíli, keď som zatvoril oči. Z tisícov zvonení by som to jej rozoznal, rovnako ako by som z tisícov bozkov rozoznal hoc len jediný od nej.

     

    Krátko po jej odchode ma zobudil poštár. Doniesol mi akýsi zabudnutý honorár a ja som mal chvíľu nutkanie sa ho opýtať, či ho neposlala tá dôverčivá čašníčka z „mojej“ kaviarničky.

    V ten deň som dosť dlho pil za svoje.

    „Ak to pôjde takto ďalej, budem prvý človek, ktorý sa upije od šťastia a nedočkavosti,“ uvažoval som pri šiestom poháriku whisky, netrpezlivo hľadiac z okna, či sa už aspoň stmieva. „Môcť tak byť medveďom,“ zasníval som sa. „Boli by sme spolu celú zimu, láska moja.“

    Po ďalšom poháriku som začal závidieť Eskimákom ich polárnu noc a začal som vážne uvažovať o emigrácii. Túto myšlienku som však zavrhol pri predstave toho množstva whisky, ktoré by som potreboval na prečkanie polárneho dňa.

    „Tu našťastie prichádza noc predsa len o niečo skôr,“ pomyslel som si spokojne pri vari tisícom pohľade z okna do konečne tmavnúcej uličky.

    Keby som bol schopný, asi by som domov bežal, takto som sa však nočným mestom domov len blíži, a aj to viac-menej popamäti.

                Pochopil som, že musím niečo vymyslieť, napriek tomu, že tento spôsob života nebol práve na zahodenie, ale čo, to som ani netušil.

    Netušil som to ani vtedy, keď som si doma líhal do postele. Netušil som to ani vo chvíli, keď zazvonila. V tom momente mi to však bolo jedno.

                Nikdy by som neveril, že každá noc môže byť najkrajšia. S ňou to však bola pravda.

                Keď som ju nadránom pozoroval, ako sa oblieka, došiel som zrazu na to, čo mám urobiť.

    „Počkaj ma, láska. Oblečiem sa a pôjdem ťa odprevadiť,“ povedal som a v duchu som si pomyslel, že sa prinajhoršom zobudím niekde na ulici. S úsmevom prikývla.

    Kráčali sme rannou ulicou a ja som si uvedomil, aké dokážu byť sny realistické. Cítil som chlad úsvitu neskorej jesene i počul kdesi v diaľke zvoniť prvú električku.

    „Poďme tadiaľto, niečo ti ukážem,“ nasmeroval som naše kroky do úzkej uličky.

    Po niekoľkých krokoch som však zostal zarazene stáť a nechápavo som sa obzeral.

    „Hľadáš niečo?“ opýtala sa prekvapene.

                „Áno... vlastne... veď tu predsa...“ koktal som a ukazoval som na starý, ošarpaný a očividne neobývaný dom pred nami. „Tu je... teda... tu by mala byť taká... ja tu na teba... a mám tu ešte dlh...“

    „Je mi chladno,“ zašepkala a pritúlila sa zimomrivo ku mne.

    Cez okno prvej rannej električky mi zamávala na pozdrav. Stál som na zastávke a dlho som pozeral za električkou, ktorá sa ako do nekonečna či do ničoty ponorila do hustej rannej jesennej hmly.

    Striaslo ma od zimy a dostal som neodolateľnú chuť na pohár whisky.

    „Tak si choď ešte ľahnúť; možno sa ti tá tvoja kaviarnička znovu prisní. Veď ja mávam tiež sny, na ktoré sa vopred teším. Ty si jeden z nich,“ znela mi v ušiach jej posledná veta.

     

     

    Minca (úryvok z knihy ILLUSION)

     

    Nemám rád, keď sa dočítam, že niekto našiel niečo v prachu cesty, ale tá minca, ktorú som našiel ja, ležala práve tam. Keď som ju zodvihol, zostal dokonca po nej v tom prachu odtlačok.

    Tenká, nepresná, akoby ju niekto ručne vystrihol; zájdená a špinavá. Po dotykoch tisícov prstov zošúchaná tak, že na jednej strane sa dá už len podľa siluety spoznať korunovaná postava so žezlom v jednej a sediacim dieťaťom v druhej ruke. Na rube ťažko definovateľný erb s kráľovskou korunou na vrchu. Napriek tomu sa s trochou snahy dá prečítať rok vyrazenia – 1707.

    Bol to rok, v ktorom konečne podpísalo Anglicko so Škótskom zákon o únii a začal sa používať oficiálny názov Veľká Británia.

    Bol to rok, v ktorom sa narodil Carlo Goldoni.

    Johann Sebastian Bach mal vtedy dvadsaťdva a svet ani netušil, že o necelých päťdesiat rokov sa narodí iný Johann, Wolfgang von Goethe, a sedem rokov po ňom iný Wolfgang, Amadeus Mozart.

    V tom čase niekde v Uhorsku devätnásťročný Juraj Jánošík začínal svoju cestu k nesmrteľnosti, hoci do jeho popravy zostávalo už len šesť rokov.

                Uprostred tohto všetkého kdesi ktosi vyrazil mincu, ktorá mi teraz ležala na dlani.

    Taká minca sa nehádže pre šťastie za seba, hoci, možno práve vďaka tejto povere som ju našiel ja. Vopchal som mincu do malého vrecka na veste, a už vtedy som vedel, že kým sa sama nerozhodne inak, budeme chvíľu žiť spolu... teda chvíľu z jej pohľadu, pre mňa to môže byť celý zvyšok života. Zašli sme do neďalekej kaviarne, mali sme si predsa toľko toho povedať.

    Žmolil som mincu medzi prstami, možno rovnako ako kedysi dávno niekto, kto si za ňu na rínku kúpil hoci od pekára peceň chleba. Pekár ňou potom zaplatil krčmárovi za holbu vína a krčmár ju možno ešte v tú noc v zapadnutej uličke vtlačil do dlane mladej kurtizáne, keď bolo po všetkom. Ona potom tou mincou možno zaplatila nejakému úbožiakovi, ktorý bol od hladu ochotný urobiť čokoľvek, za vraždu niekoho, kto mal takýchto mincí plné vrecká. A hneď ráno sa ten zle zaplatený vrah vybral na rínok a kúpil si tam od pekára peceň chleba. Možno.

    Možno je tá minca jediné, čo zostalo na popravisku v kôpke popola z úbožiaka, ktorého chytili pri čine; možno ju našiel kat, ktorý mal zmysel pre humor a s výkrikom „Chytaj!“ ju hodil najbližšie stojacemu slepému žobrákovi, ktorých bolo pri popravách, rovnako ako pri kostoloch, vždy dosť. A slepý žobrák možno nepoďakoval ani úsmevom, lebo už z cinknutia mince o kamennú dlažbu vedel, že za tú mincu nedostane na rínku ani len peceň chleba. Možno.

    Zrazu som mal pocit, ktorý zažívam, keď kráčam neskorou nocou po meste a z kostolnej veže sa ozvú tri údery zvona. V tej chvíli síce viem, že je trištvrte, ale bude trvať ešte štvrť hodiny, kým sa dozviem na koľko.

    V živote sa, žiaľ, často stáva, že človek vie, že je už trištvrte, ale netuší na koľko.

    Uvedomil som si, že som sa stal súčasťou života „mojej“ mince, no nemohol som v tej chvíli vedieť, ktorou z postáv. Možno by bolo najlepšie čo najskôr ju stratiť, a stať sa tak jedným z mnohých neznámych, ktorí ju stratili predo mnou. Ale stratiť niečo naschvál je vlastne, akoby ste to zahodili, a to by som v tomto prípade naozaj nedokázal.

    Nezostávalo iné, len čakať, čo vymyslí ona.

    Od vedľajšieho stola ma uprene pozoroval zamračený pán s pohľadom upretým na mincu v mojich prstoch. Napadlo mi, že je možno tiež súčasťou jej života. Pozrel som sa neznámemu priamo do očí.

    Akoby čakal len na to. Rýchlo sa postavil a podišiel k môjmu stolu.

    „Prepáčte mi moju drzosť,“ prehovoril ospravedlňujúco, „ale už vás pozorujem dosť dlho, a po celý čas žmolíte v prstoch historickú mincu.“ Súhlasne som prikývol a v duchu som sa snažil tomu postaršiemu mužovi priradiť niektorú z postáv z jej života.

                „Chcete mi azda povedať, že patrí vám?“ opýtal som sa pokojne.

                „Nie, bohužiaľ, nie,“ odpovedal s chladným úsmevom a potom, možno nevedomky, zvýšil hlas: „Chcel som vás len upozorniť, že brušká prstov obsahujú množstvo neviditeľnej špiny, a hlavne mastnoty. To všetko sa dotykom prenáša na mincu a škodí jej viac ako čokoľvek iné.“

    Prekvapenie v mojej tvári bolo natoľko výrazné, že neznámy sa okamžite upokojil a začal ospravedlňujúco vysvetľovať: „Prepáčte, som dlhoročný numizmatik. Zdá sa, že ste môj začínajúci kolega, nuž veľmi rád vám vysvetlím niekoľko dôležitých krokov na zachovanie a správne uloženie takých vzácnych artefaktov, ako máte práve v ruke. Donesiem vám výborný prípravok na vyčistenie bez najmenšieho poškodenia, špeciálnu vatu napustenú špeciálnym roztokom na krátkodobé uloženie mince i malé krabičky na dlhodobé uloženie s návodom na nastavenie najvhodnejšieho prostredia. Tiež je potrebné zaobstarať si kvalitný trezor, a nie jeden, aby ste nemali celú zbierku pohromade. Kvôli zlodejom, viete?“ nadýchol sa konečne a s akousi zvláštnou nádejou v očiach uprene na mňa pozeral.

                Kývol som na čašníčku, ktorá práve prechádzala okolo nás.

                „Evka, dnes platím týmto, iné pri sebe nemám.“ Položil som jej do dlane „moju“ mincu.

    „Ale nedávajte ju nikomu, nech mi máte zajtra ako vydať,“ poďakoval som úsmevom a pobral som sa na odchod.

                „Ale to predsa...!“ zalapal numizmatik po dychu.

                „Prepáčte;“ otočil som sa k nemu, „ale vy do jej života naozaj nepatríte.

    Zobraziť všetko