Foto©Peter Procházka


  • Prekladá z jazykov

    Francúzsky jazyk
  • Životopis autora

    Valér Mikula sa narodil 2. novembra 1949 v Levoči. Absolvoval Strednú všeobecnovzdelávaciu školu v Spišskej Novej Vsi. Po maturite

    Valér Mikula sa narodil 2. novembra 1949 v Levoči. Absolvoval Strednú všeobecnovzdelávaciu školu v Spišskej Novej Vsi. Po maturite študoval dva semestre vedecký komunizmus a sociológiu, potom slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1967 – 1973). V rokoch 1973 – 1976 pracoval v Kabinete literárnej komunikácie Pedagogickej fakulty v Nitre, potom v literárnej redakcii Československého rozhlasu v Bratislave, 1977 – 1978 bol interným ašpirantom v Literárnovednom ústave SAV. V rokoch 1979 – 1985 pôsobil ako odborný asistent na Katedre slovenského jazyka a literatúry PF UK v Trnave. Od roku 1985 pôsobí na bratislavskej katedre, kde bol v roku 1992 menovaný za docenta a roku 1997 za profesora. V rokoch 1988 – 1990 bol externým redaktorom Slovenských pohľadov, po novembri 1989 bol krátko prodekanom FF UK, 1990 – 1994 pôsobil na univerzitách v Clermont-Ferrand a Bordeaux, v rokoch 1998 – 2001 vykonával funkciu vedúceho katedry, v rokoch 2005 – 2006 bol hosťujúcim profesorom na univerzite INALCO v Paríži.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Zvieratko noc (1974)

    Literárna veda

    Publicistika

    • Na zapadákove nič nového (1999)
    • Nečakanie na lepšie časy (1999)

    Editorská činnosť

    • Literárne rozhľady (1986, spoločné dielo: V. Mikula, P. Zajac)
    • Piesne potulných pevcov. Slovenskí básnici o svete (1987)
    • Nedeľa v Orly. Francúzsky šansón (1988)
    • Básne na telo. Antológia slovenskej erotickej poézie (1989, spoločné dielo: V. Mikula, Š. Moravčík)
    • Histoire de ľ Arche (1993)
    • Básnické dielo (Miroslav Válek) (2005)
  • Charakteristika tvorby

    Valér Mikula vstúpil do literatúry básnickou zbierkou Zvieratko noc (1974). Prejavil sa v nej ako autor, ktorý sa rád hrá so slovami a

    Valér Mikula vstúpil do literatúry básnickou zbierkou Zvieratko noc (1974). Prejavil sa v nej ako autor, ktorý sa rád hrá so slovami a novotvarmi a ktorému imponuje francúzska a staršia slovenská poézia. Nosnými textami sú básne s erotickým nádychom. Po debute rezignoval na básnickú tvorbu (hoci staršie básne ešte uverejnil vo Fragmente č. 2/1995) a začal pôsobiť ako glosátor a recenzent pôvodnej tvorby v Novom slove, Romboide, dennej tlači a v literárnych rozhlasových reláciách. Svojou metodologickou orientáciou nadväzuje na J. Števčeka, F. Miku a M. Hamadu, čo sa prejavuje v jeho monografiách o vývinových tendenciách v slovenskej literatúre a o autoroch. Najvýraznejšie v Hľadaní systému obraznosti (1987), kde sa pokúsil postihnúť objekty svojho záujmu v ich „mnohostrannej spätosti so životom“. Ponúka vlastné interpretácie textov takých osobností, ako sú I. Krasko, M. Rúfus, J. Stacho, J. Mihalkovič či Š. Strážay. Snažil sa vytvoriť dialóg medzi básňou a jej čitateľom, ktorý by im obom ukázal veci, čo o sebe nevedia. Mikula takto začleňuje jednotlivé diela do konkrétneho historického rámca, čo mu umožňuje vidieť ich v súvislosti s teoretickým, literárnokritickým a historickým poznaním. Nasledujúci titul Literárne observatórium (1989) je výberom autorových štúdií, článkov, doslovov a recenzií slovenských povojnových autorov. Hlavnou črtou knihy Od baroka k postmoderne (1997) je predovšetkým nachádzanie momentálnej a aktuálnej hodnoty diela pri procese interpretácie. Porovnal tu staršiu i novšiu literatúru s najnovšími literárnovednými poznatkami a preveril ich hodnotové fungovanie v čase. Výber prináša jeho štúdie z rokov 1975 – 1997 „formou sond, nie panorámy“. Skúmaniu podrobuje texty J. I. Bajzu, B. Tablica, J. Hollého, J. Chalupku, P. O. Hviezdoslava, D. Chrobáka, Ľ. Ondrejova, J. Kostru, Š. Moravčíka, P. Vilikovského, M. M. Šimečku. Výber z rozhovorov s V. Mikulom prináša knižka Nečakanie na lepšie časy (1999), ktoré len dosvedčujú jeho širšie chápanie kritiky v jej kultúrno-spoločenskom meradle. Výber z publicistiky zase prináša opus Na zapadákove nič nového (1999), kde najmä ironicko-kriticky glosuje nielen stav literatúry, ale aj kultúrneho a politického vedomia vôbec. Mnohé jeho kľúčové články a štúdie vyšli aj v prekladoch a boli publikované v inojazyčných zborníkoch a časopisoch. Zatiaľ poslednou samostatnou knihou je 5x5 a iné kritiky (2000). Je to je výber z jeho literárnokritických textov z „obdobia“ Slovenských pohľadov, vychádzajúcich v rubrike 5x5, kde oslovený autor musel piatimi vetami vystihnúť recenzované dielo. Kniha obsahuje aj niekoľko príspevkov staršieho dáta, ktoré nemohli vyjsť v jeho knihe Literárne observatórium a samostatné dlhšie štúdie, v ktorých Mikula často povie rovno, čo sa mu páči a čo nie. Táto autentickosť, úprimnosť a kvalitný teoretický podklad je osvedčenou hodnotou všetkých jeho textov. Okrem toho editoval a zostavil Slovník slovenských spisovateľov (1999). Prekladá z francúzštiny (P. Albert-Birot, B. Vian, F. Arrabal).

    Radoslav Tomáš

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    P. Albert-Birot: Vreckové básne (1983), B. Vian: Hlava medúzy (1990), F. Arrabal: Kolobežka (1992)

  • Monografie a štúdie o autorovi

    HOCHEL, Igor: Mikula, Valér: Socialistický realizmus v slovenskej poézii. Texty a interpretácie. In: Litikon , roč. 3, 2018, č. 1, s. ľž5 – 268.

    HOCHEL, Igor: Mikula, Valér: Socialistický realizmus v slovenskej poézii. Texty a interpretácie. In: Litikon, roč. 3, 2018, č. 1, s. ľž5 – 268.

    HAJDUČEKOVÁ, Ivica: Metodologické inšpirácie v aktuálnom literárnovednom výskume (alebo O zmene literárnohistorickej paradigmy). (Kolektívna monografia Konfigurácie slovenského realizmu. Symbolicko-pulzačný model kultúrneho javu). In: Litikon, roč. 2, 2017, č. 1, s. 156 – 168.

    ŠPAČEK, Jozef: Valér Mikula / Postinterpretácie. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 1, s. 118.

    ŠAH: Valér Mikula – 65. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 11, s. 158.

    RAKÚSOVÁ, Gabriela: Dokonalé dejiny slovenskej literatúry neexistujú. (Valér Mikula: Čanie na dejiny. - Recenzia). In: Sme, roč. 22, 16. 8. 2014, č. 189, s. 16.

    GÁFRIK, Michal: O démonoch v ľuďoch. Valér Mikula: Démoni súhlasu a nesúhalsu (Dominik Tatarka, Miroslav Válek). In: Tvorba, roč. XXI. (XXX.), 2011, č. 1, s. 32 – 33.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    CHMELÁR, E.: Na noži. Hodnotný výber so zlomyseľným koncom (Miroslav Válek: Básnické dielo). In: Knižná revue, 17, 2007, č. 1.

    DRÚK, Slávo: Škoda. Valér Mikula a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. (Recenzia). In: RAK, roč. XI., 2006, č. 12, s. 41 – 46.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    VALCEROVÁ, A.: Valér Mikula. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    HOCHEL, Braňo: Portrét RAK-a (Valér Mikula). In: RAK, roč. VII., 2002, č. 1, s. 40 – 43.

    BŽOCH, J.: Nestarnúce umenie kritiky. In: SME, roč. 9, 18. 1. 2001.

    HABLÁK, A.: Niekoľko poznámok (Valér Mikula: 5 x 5 a iné kritiky). In: Romboid, 36, 2001, č. 3.

    HOCHEL, B.: Kritika, pútavé čítania (Valér Mikula: 5 x 5 a iné kritiky). In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 20.

    PRUŠKOVÁ, Z.: Valér Mikula: 5 x 5 a iné kritiky. In: Slovenská literatúra, 48, 2001, č. 1.

    GÁLIS, V.: Anarchokonzervatívec. In: Domino fórum, 9, 2000, č. 42.

    GÁLIS, V.: Nespokojný Mikula (Valér Mikula: Na zapadákove nič nového). In: OS, 2000, č. 5.

    MACSOVSZKY, Peter: A ešte k tej hierarchizácii. Valér Mikula: Nečakanie na lepšie časy. (Recenzia). In: Romboid, roč. XXXV, 2000, č. 1, s. 82 – 83.

    HOCHEL, Igor: O kritike a inom brilantne a briskne.Valér Mikula: Nečakanie na lepšie časy. (Recenzia). In: Romboid, 35, 2000, č. 1, s. 81 – 82.

    MARČOK, V.: Nič na človeku nie je ľudskejšie, ako nedokonalosť jeho činov (Valér Mikula a kol.: Slovník slovenských spisovatelů). In: Knižná revue, roč. X, 19. 1. 2000, č. 2, s. 3.

    MINÁRIK, J.: Mikulov slovník (Valér Mikula a kol.: Slovník slovenských spisovateľov). In: Literárny týždenník, 13, 2000, č. 11.

    PŘÍHODOVÁ, D.: Naozaj? (Valér Mikula a kol.: Slovník slovenských spisovateľov). In: Literárny týždenník, 13, 2000, č. 3.

    TARANENKOVÁ, I.: Slovník slovenských spisovateľov (Valér Mikula a kol.: Slovník slovenských spisovateľov). In: Slovenská literatúra, 47, 2000, č. 6.

    FERKO, Miloš: Otázniky nad včerajškom (Valér Mikula: Nečakanie na lepšie časy). In: Knižná revue, roč. IX,  12. 5. 1999, č. 10, s. 5.

    GAJDOŠ, M.: Radosť zo skepsy (Valér Mikula: Nečakanie na lepšie časy). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 9.

    HOCHEL, B.: O kom je Mikula (Valér Mikula: Nečakanie na lepšie časy). In: OS, 1999, č. 8.

    MAŤOVČÍK, A.: Neskreslený pohľad!? (Valér Mikula a kol.: Slovník slovenských spisovateľov). In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 47.

    PROKEŠOVÁ, Viera – MIKULA, Valér: Prečo sa u nás lepšie žije... (Rozhovor).In: Knižná revue, roč. IX, 31. 3. 1999, č. 7, s. 12.

    FERKO, Miloš: Osvetlená galéria (A. Bokníková, L. Čúzy, P. Darovec, D. Kročanová, V. Mikula, J. Zambor: Portréty slovenských spisovateľov I). In: Knižná revue, roč. IX, 3. 2. 1999, č. 3, s. 5.

    ZELINSKÝ, Miroslav: Valér Mikula: Od baroka k postmoderne. (Konfrontácie c / z). In: Romboid, roč. XXXIII, 1998, č. 3, s. 26 – 28.

    CVIKOVÁ, Jana: Valér Mikula: Od baroka k postmoderne. (Konfrontácie c / z). In: Romboid, roč. XXXIII, 1998, č. 3, s. 26 – 28.

    DAROVEC, P.: Stále zjemňovaná vnímavosť (Valér Mikula: Od baroka k postmoderne). In: OS, 1998, č. 6.

    VALCEROVÁ-BACIGÁLOVÁ, A.: Valér Mikula: Od baroka k postmoderne. In: Slovenská literatúra, 45, 1998, č. 3.

    CHROBÁKOVÁ, S. – MIKULA, V.: Nech to tu erdží! (Rozhovor). In: Fragment, 9, 1995, č. 2.

    MATEJOV, F.: Fedor Matejov o Valérovi Mikulovi. In: Dotyky, 5, 1993, č. 5.

    HRIVNÁK, T.: Naňho! (Valér Mikula: Literárne observatórium). In: Slovenské pohľady, 107, 1991, č. 12.

    ČERTÍK, J.: Valér Mikula, Štefan Moravčík: Básne na telo. In: Kultúrny život, 24, 1990, č. 10.

    ČÚZY, L.: Ostro a cieľavedome (Valér Mikula: Literárne observatórium). In: Literárny týždenník, 3, 1990, č. 7.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Od posledného súdu k Adamovi (Valér Mikula: Literárne observatórium). In: Romboid, 25, 1990, č. 3.

    NOGE, J.: Valér Mikula: Literárne observatórium. In: Slovenská literatúra, 37, 1990, č. 5.

    ŠTRAUS, F.: Nie všetko dala, čo mala (Valér Mikula, Štefan Moravčík: Básne na telo). In: Literárny týždenník, 3, 1990, č. 46.

    ŠTRASSER, J. – MIKULA, V.: Na slovo s Valérom Mikulom (Rozhovor). In: Slovenské pohľady, 105, 1989, č. 4.

    BARBÍRIKOVÁ-BOLDIŠOVÁ, E.: Hľadanie a nachádzanie (Valér Mikula: Hľadanie systému obraznosti). In: Romboid, 23, 1988, č. 9.

    BÁTOROVÁ, M.: Valér Mikula, Peter Zajac: Literárne rozhľady. In: Slovenská literatúra, 35, 1988, č. 3.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Žiakovo hľadanie Mikulu (Valér Mikula: Hľadanie systému obraznosti). In: Romboid, 23, 1988, č. 8.

    MATHAUSER, Z.: Hľadanie a nachádzanie (Valér Mikula: Hľadanie systému obraznosti). In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 6.

    ŽIAK, M.: Miloš Žiak číta Valéra Mikulu (Valér Mikula: Hľadanie systému obraznosti). In: Romboid, 23, 1988, č. 1.

    ČUPOVÁ, J.: Pozoruhodné generačné vystúpenie (Valér Mikula, Peter Zajac: Literárne rozhľady). In: Romboid, 22, 1987, č. 1.

    BLAHOVÁ, A. – MIKULA, V.: Naše interview s Valérom Mikulom. In: Nové slovo mladých, 4, 1981, č. 8.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Mikula vynikajúco vymanévroval zo všetkých nebezpečenstiev, keď čítal Kasardu, Bodeneka, Farkašovú, Štepku, Hudeca, Strážaya a

    Mikula vynikajúco vymanévroval zo všetkých nebezpečenstiev, keď čítal Kasardu, Bodeneka, Farkašovú, Štepku, Hudeca, Strážaya a iných, mladých, starých, renomovaných i začínajúcich autorov. Má dar lapidárnosti; ak sa smiem pohrať so slovom, darí sa mu ulapiť podstatu diela a nadovšetko vie neopakovateľne formulovať svoj názor, ktorý má vždy esprit, no často je nemilosrdný, krutý, bezohľadný.

    Jozef Bžoch

    O svoju jasnú a osobnostne zvládnutú predstavu literatúry je Mikula ochotný kedykoľvek sa sporiť, pričom vo svojej nepretržitej mnohoročnej polemike stále využíva všetky dovolené zbrane – od myslenia (teda interpretácie, dotovanej vzdelaním a „stále zjemňovanou vnímavosťou”) až po ťažko zameniteľný jazyk jeho textov. Elegantným výrazom necháva Mikula pre čitateľa v hre aj to, čo by sa inak mohlo ocitať na hrane interpretačnej udržateľnosti. Mikula tak názorne ukazuje, že literárna veda môže byť aj esteticky príťažlivým čítaním.

    Peter Darovec

    Valér Mikula píše texty, ktoré sa čítajú na jeden dúšok. Okrem samozrejmej, ale nie okázalej erudície tieto štúdie priam iskria štylistickou invenciou, rebelantskými, ba až kacírskymi názormi, ktorými Mikula častuje všetko, čo sa začína podozrivo podobať na nedotknuteľné modly, a dokonca aj vtipom. Nie je to nudná literárna veda, verte mi. Pri určitých obzvlášť vydarených pasážach totiž jednoducho musíte autorov ostrovtip oceniť hlasným smiechom.

    Marína Gálisová

    Hodnotu Mikulových polemických úvah dokazuje značný ohlas na ne predovšetkým v mladšej generácii literárnych vedcov.

    Anna Valcerová

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

  • Autor o svojom diele

    Práve interpretáciu totiž považujem za jednu z najúčinnejších ciest k zmyslu konkrétneho textu, ale aj celku autorovej tvorby či k zmyslu

    Práve interpretáciu totiž považujem za jednu z najúčinnejších ciest k zmyslu konkrétneho textu, ale aj celku autorovej tvorby či k zmyslu určitých vývinových období a napokon i literatúry vôbec.

    ... základným prístupom k literatúre je čítanie. Moment čítania kladie dôraz na čitateľský zážitok ako východisko vzťahu k literárnemu dielu; živé osobné zaujatie sa tak akcentuje ako predpoklad nezavádzajúcej recepcie literárneho textu, ba v istom zmysle i jeho ďalšej existencie.   
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Literárna cena Všeobecnej úvorovej banky 2000 (8. ročník) v kategórii Literatúra faktu pre dospelých – 5x5 a iné kritiky
  • Ukážka z tvorby

    Tvárou či chrbtom k svetu? (Ivan Štrpka: Modrý vrch)        Štrpkove rockové texty možno bez akýchkoľvek

    Tvárou či chrbtom k svetu?

    (Ivan Štrpka: Modrý vrch)
     

         Štrpkove rockové texty možno bez akýchkoľvek ohľadov čítať aj ako básne. Sú schopné samostatnej existencie – hudba sa na ich plnohodnotné vnímanie nežiada, a ak predsa sa nám pri čítaní kde-tu pripomenú „pop-musicové“ náležitosti (najmä v podobe refrénov), vnímame to skôr ako čosi zavadzajúce, či priam zavádzajúce. Na druhej strane však „pop-zreteľ“ Štrpkovi-básnikovi v čomsi aj pomohol. Predovšetkým mu nedovolil zamotať sa do jeho často záhadnej literárnosti, do pýtických odpovedí na oslovenia svetovou básnickou modernou, a ďalej ani do transparentnej angažovanosti, do modelových klišé, ktorými sa naše „kultúrne“ čitateľstvo dlhé roky pokorne sýtilo, no ktoré žalúdok bližšie „pri zemi“ žijúceho rockového publika odmieta. (I keď treba povedať, že zopár moralít vyprodukoval spoločne s dobou Štrpka i tu.)

         Hovorme teda – aj v súhlase s autorom doslovu Petrom Zajacom – o Štrpkových textoch z Modrého vrchu ako o básňach. Kniha je napokon určená na čítanie, nemá to byť softvér ku gramoplatni – a hádam sú na Slovensku ľudia (nevedno, ako je to v Čechách), ktorí si ju kúpili i kvôli Štrpkovi, nielen kvôli Ursinymu.

         Ak sa teraz opýtame, aký je svet Modrého vrchu, bude to zároveň otázka na básnický svet Ivana Štrpku. Štrpka totiž na rozdiel od väčšiny textárov populárnej hudby aj v pop-textoch hovorí za seba, nevciťuje sa do sveta adolescenta, nepodsúva sa mu – a ak nás aj v jeho textoch zarazia nejaké „adolescentnosti“, nejde o vymyslené ani objednané veci, pretože ich našiel – možno sám zarazený – v sebe.

         Tu sme sa vlastne už dostali k významovému ťažisku Štrpkovej poézie – k mladosti a detstvu ako dominantnej hodnote života, ako princípu, ktorým sa má život riadiť. Zoči-voči tejto hodnote Štrpka veľmi rýchlo odkladá rozpaky, píše čosi ako programové básne a okolo vecí súvisiacich s detstvom a mladosťou vytvára priam malú mytológiu. Iste nie náhodou hneď prvá spoločná Ursinyho a Štrpkova LP platňa nesie názov Pevnina detstva. Pravda, nejde len o takéto zjavné a programové tematizovanie detstva, niekedy básnicky priveľmi riskantné. Štrpkov „infantocentrizmus“ preniká i do hlbších zložiek textu. Ak by sme napríklad mali identifikovať typ jeho obraznosti, ide najmä o obraznosť chlapčenského dospievania. Práve v tomto období života je obraznosť najživšia, rada sa rozbieha na všetky strany, a najmä doďaleka, no vie tiež krúžiť okolo niekoľkých základných vecí, tvoriacich čosi ako hodnotovú kostru budúcich kvalít muža. Romantická slabosť pre diaľky (či už priestorové, alebo časové) sa tak u Štrpku spája s priam speleologickou introspekciou, s ponorom do hĺbkových vrstiev subjektu. Opakujúci sa motív cesty alebo, presnejšie, obraz muža na cestách je pre Štrpku zrejme najvýstižnejším a najsúladnejším vyjadrením týchto inak protichodných smerovaní: na ceste sa človek jednak zmocňuje diaľok a jednak sa „blíži k sebe“, ako to nie najrafinovanejšie raz autorovi vykĺzlo. Rozbiehavý exotizmus je teda v Štrpkových básňach dodávateľom bohatstva zážitkov, vizuálnej mnohosti, kým jeho koncentrické, mlčanlivé „ja“ hľadá zas v tejto mnohosti jednotu a zmysel, v rozmanitosti tém sa pokúša identifikovať pár určujúcich architém.

         A tak popri rýchlikovo pestrých trans-výjavoch zo sveta nájdeme tu akoby znehybnené obrazy, ktoré sú nálezmi nikdy sa nemeniaceho, večného v človeku i situácií, do ktorých „večne“ vstupuje. Ak Štrpkova magistrálnosť, jeho „trans“ tranzy našli básnické posmelenie (pravdepodobne) v avantgardách zo začiatku storočia a bezprostrednejšie v beatnickom hnutí, zložitejšia je odpoveď na otázku, odkiaľ pochádza jeho archetypálnosť. Literárne „posmelenia“ sa tu dajú ťažšie identifikovať, neliterárne dôvody by mohli spočívať v potrebe skúmať vlastnú telesnosť, a tak preniknúť doslova do hĺbky zážitkov. Je tu teda situovanie subjektu do bezprostredne zážitkového sveta, no čo Štrpkovi esteticky dovoľuje tieto zážitky zverejňovať, je ich výnimočnosť. Pravda, v tejto rovine už nejde o výnimočnosť exkluzivít, ale o výnimočnosť prvopočiatnosti, o mimoriadnosť situácie byť pri tom, keď sa veci rodia.

         Pristihnúť svet v takom okamihu, to je zážitok priam mystický – a naozaj, Štrpkova „ostrá vizualita“ (Zajac) má často až podobu zjavení. Jeho zjavenia sú niekde prastaro vznešené, antropologicky fundamentálne (najmä vtedy, keď sme pri „stvorení“ základných parametrov sveta – svetlo, tma, vidieť, ísť), inokedy sú trochu pionierske (keď autor podľahne vizuálnym sugesciám filmov o pionierskych časoch amerického Západu – napríklad báseň Na malej stanici), no tak či onak je v nich vždy prítomná rimbaudovská vyjavenosť vnímajúceho subjektu, údiv nad svetom, romantické stotožnenie sa s chvíľou zážitku. A vyhľadávanie takýchto chvíľ je znakom hedonizmu – sem patrí i permanentná autorova túžba po harmónii, po súlade so sebou i svetom, i ódizmus, ktorý u Štrpku odhalil Zajac a ktorý je len civilnejšou mutáciou hymny všesplynutia.

         Tu sa už Štrpka dostáva do polôh, ktoré sa dnes musia korigovať humorom či iróniou, ak nemajú pôsobiť smiešne. No Štrpka je rád smiešny, rád sa pozoruje vo vypätých, tzv. básnických situáciách a jemnou sebairóniou sa potrestá za to, že sa im priveľmi oddal (tam, kde sa netrestá, trestá chudáka čitateľa). Vo svojich najveselších básňach sa s chuťou zobrazuje ako aktér malých súkromných happeningov, neporovnateľných s monumentálnymi prvovzormi, ktorých sú napodobeninou: autor dostane od priateľa telegram o zlezení „najvyššieho vrchu krajiny“ a jeho sympatetickou odpoveďou je, že vystúpi „na mierny kopec nad naším mestom“ (Air Mail). Takáto disproporcia nemôže pôsobiť inak ako milo, takže sebazosmiešnenie je tu kultivovaným prejavom básnikovej nehy k vlastnej bytosti – ba autor nás rafinovane prinúti túto nehu spolu s ním zdieľať a tešiť sa z nej.

         Horšie je to už tam, kde Štrpka nie je rafinovaný, kde píše odkazy, programové básne (Modrý vrch I, II), kde sa oddáva mysleniu (Pod hladinou, Stav vecí) či milovaniu (Júlia v zime), zabúdajúc, že ho pri tom pozorujeme. V niektorých textoch tiež priveľmi cítiť československý „pop“ s jeho emblematizovaním adolescentných hodnôt (priateľstvo, byť sám sebou, mať cieľ, prekonať sa a podobne) – tu sa začína nemilá transparentnosť, úslužná ponuka mladému človeku stotožniť sa s textom či imperatív stotožniť sa s postojmi, ktoré si žiada doba. Zreteľný názor a nezahmlené zážitkové východisko sa tu stávajú hrobárom básne – zreteľný je totiž Štrpka iba tam, kde je konformný, kde nehľadá; a pokiaľ ide o priveľkú závislosť od zážitku, tá ho vedie k úsiliu o jeho zvečnenie cestou podrobnej opisnosti, ornamentalizovanej len nesmelými zveličeniami („moje kroky sa boria do tichých parkovísk“). V tejto nesmelosti sa prejavuje váhanie medzi vernosťou svetu a vernosťou vlastnej imaginácii. Štrpkovou silnou stránkou sú smelé hyperboly, neohľaduplné zotrvávanie v priestoroch predstavivosti, spojenej len nitkami ozvláštňujúceho svetla so svetom, v ktorom žijeme. Tam, kde mu okato záleží na všednom dni, na banalite (Víťaz, Silvestrovský beh), počína si básnicky konvenčne – všednosť chce mať čím skôr zvýznamnenú, hlbokú, a tak spôsobmi, ktoré z čítania slovenskej poézie pridobre poznáme, sa pokúša – ako inak – o jej metaforické presiahnutie.

         Tieto menej presvedčivé miesta Štrpkových textov si však nemusíme vysvetľovať len ako jeho podľahnutie „cudziemu“ – môže ísť aj o podľahnutie „svojmu“. Štrpka je zo svojich mladších rokov známy ako demystifikátor a demýtizátor vznešeného ponímania poézie. V súvislosti s jeho vlastnými textami sa však môže občas vynoriť otázka, či v nich nie je ústupčivejší, či namiesto hľadania trhlín na uhladenom povrchu sveta sám čosi nezahládza, či nemýtizuje. Skrátka, vynára sa tu otázka, či demýtizačná zložka Štrpkovej bytosti sa protirečivo nestretáva s inou jeho „súčasťou“ – s naliehavou potrebou harmónie, pohody, istoty, priam idylickosti života. To ho mimovoľne vedie i k mýtizujúcemu stajomňovaniu sveta; pre človeka s takými „potrebami“ svet nemôže byť iný ako – nazvime to starým slovom – tajnosnubný. V tajomnosti je teda aj istý prísľub – to je vlastne dôvod, prečo je svet pre mladého človeka zaujímavý a prečo si ho aj stajomňuje. A týchto prísľubov sa Štrpka nechce vzdať ani v dospelom veku...

         Pravdaže, to nie je celý Štrpka. Má i jasné chvíle skepsy, aj keď si jeho „telo“ žiada iné. Jeho svet je síce telesný, bezprostredný, nie kontemplatívno-špekulatívny, no v najlepších textoch knihy vie svoju telesnú bezprostrednosť vynikajúco použiť na demýtizujúce odhalenie tradovaných slovenských básnických hlbokomyseľností. V básni Nad riekou hovorí: „Rieka sa ďalej valí. Dosť bolo otázok – čo prináša, čo plaví, čo odnáša jej tok.“ Je to popretie domácej básnickej tradície, v rámci ktorej pohľad z mosta neľútostne prebudí v našincovi filozofa. Alebo báseň Tebe: „... nebo je sivé a môže z neho padať alebo nič, alebo sneh, alebo dážď.“ Štrpkov pohľad na svet je tu bez metaforizujúcich a symbolizujúcich presahov, básne tohto typu (a podobne orientované sú i jeho „ničnehovoriace“ básne-hračky či básne-hádanky: Kameň, Neviditeľný spevák, Hádanka a iné) by sme mohli nazvať antisemiotickými. Básnik má už plné zuby toho, že všetko je plné významov, veciam chce vrátiť ich prvotnú, nesymbolickú a bezprostrednú platnosť: rieka je rieka, dym je dym, sneh je sneh... Pravda, v kultúrnom svete, v ktorom našťastie žijeme, takéto návraty nie sú celkom dobre možné, a tak ich kompenzáciou je (možno) Štrpkova archetypálnosť; veci „neoslobodzuje“ od významov úplne, iba im ponecháva „pôvodné“, jasné, čisté, a najmä zmyslami overiteľné významy – významy, ktoré sa dajú intenzívne „prežiť“.

         Táto „požiadavka“ stotožnenosti so zážitkom, intenzívna potreba žiť autorovi nedovoľuje byť cynickým, stoickým. A to je trochu aj chyba, lebo ľahostajní, tí, čo sa prizerajú, často vidia lepšie. Len čo chce Štrpka nielen „vidieť“, ale aj „horieť“, byť v extáze, text sa stáva výronom úprimnosti – a to je na báseň prijednoduché, tu sú jeho texty naozaj iba textami populárnej hudby. V tomto prípade však zrejme nejde len o rozpor žánru, ale aj o rozpor vo vnútri Štrpkovej poézie i bytosti – a jeho texty si môžeme vyberať aj podľa toho, ako ho v nich rieši. Ak my, čo máme radi poéziu, dáme prednosť jeho stoicizmu a skrytému humoru, poslucháč popu možno uprednostní Štrpkove sebadojatia, jeho stotožnenia sa so zážitkom, túžbu po intenzite.

         Inak proti Štrpkovej zmyselnosti sa nedá vždy brániť rozumom, niekedy sa ňou treba jednoducho dať podmaniť. V básni Stav (ktorá hovorí o tehotnej žene) napíše: „... spod kože zelených jabĺk derie sa von hluk rozpálených štiav.“ Iste, ide o obyčajnú synestéziu, lenže tu nie je použitá ako „básnický prostriedok“, ale ako priam jediný možný, a najmä neodkladný spôsob „vyrazenia“ autorovho neudržateľného pocitu života. Chce všetko a naraz: nielen vidieť, ale aj počuť, zvuk zosilniť („lomoz marcovej trávy“), pohyb zrýchliť, chuť zostriť, vlažné rozpáliť, studené zmraziť. Ide mu o absolútne pocity, smeruje sa tu k hraničným, limitným bodom, kde zákonite dochádza k synestéziám, kde nevieme, či nás to páli, alebo mrazí, či je to ostrosť jasu, alebo bolesti, či je to oheň alebo chuť na jazyku... Takže cez svoju snahu o absolútnu zmyslovosť sa Štrpka okľukou predsa len dostáva až kamsi, kam sa dá dostať aj inak (skeptickým nazeraním, meditáciou) – k pocitu neuveriteľnosti sveta. Štrpku-hedonika táto neuveriteľnosť nadchýna a Štrpka-stoik sa z nej teší tiež, lebo je to ďalší argument pre obrátenie sa svetu chrbtom.

         Protichodnosť pocitov (tvárou či chrbtom k svetu?) vyvolaných tou istou situáciou nachádzame i v malej básni Zelená, ktorá je z „ničnehovoriacich“. Autor tu píše, ako mu po predlaktí lezie „malý zelený chrobák“ a ako napokon odletí: „Malý zelený chrobák aj s kúskom mojej mysle vznáša sa vo svete.“ Až nehanebná priľnavosť k svetu tu vedie k strachu zo zániku – a tento strach sa už nedá prekonať zmyslami, dá sa iba zmierniť rozumom, sebaironickou persiflážou túžby po akejkoľvek nesmrteľnosti: básnik (jeho „myseľ“) pretrvá prostredníctvom „nesmrteľnosti“ chrobáka. Štrpka akoby sám seba upozorňoval: transcendencia sa nekoná, jediná cesta k večnosti je vecnosť. A platí to najmä pre jeho poéziu.

     

    Svet bez hlavy, telo v príbehu

    (P. Vilikovský: Krutý strojvodca)

         Ak nás autor názvom svojej knihy naviguje na isté jej pasáže, treba predpokladať, že pôjde o miesta ak už nie kľúčové, nuž aspoň významovo viac zaťažené ako tie ostatné. Predpokladajme teda, že prozaik Pavel Vilikovský chcel názvom svojho súboru Krutý strojvodca (1996) naznačiť smer, ktorým sa máme cez tie dve miesta, kde sa hovorí o „krutom strojvodcovi“, uberať, aby sme sa dostali k zmyslu jeho textov, alebo inak a jeho slovami povedané, aby ich prečítanie (a nakoniec i napísanie) nebolo „nadarmo“ ako tá vražda Márie B. (Celkový pohľad na Máriu B.), na zmysel či „poslanie“ ktorej detektív-„snorič“ neprišiel.

         Ak sa teda i dáme viesť touto stopou, obozretnosť nám jednako velí, aby sme celkom nezabudli, že môže byť len jednou z viacerých. Treba totiž rátať i s možnosťou, že je vedome falošná, zavádzajúca alebo, čo je z istého hľadiska „horšie“, že nám autor podhadzuje okaté významy, pre ktoré nám chýbajú skutočnosti (s. 7), aby nás tak upozornil, že nijaké posolstvo, nijaký význam neexistuje: ani v texte a ani v nás, ktorí vstupujeme do každodennosti s naivnou dôverou, že má hlavu a pätu.

         Opatrnosť je namieste i preto, že pokiaľ ide o „hlavu“, o inteligibilitu, pochopiteľnosť sveta, ktorú si uvedomujeme jednak mimovoľne a zažívame rutinne tým, že veci „fungujú“ (že napríklad vlaky do Rumunska chodia), a jednak sviatočne, vo chvíľach „osvietenia“, náhleho pochopenia, uzrenia zmyslu, že teda pokiaľ ide o túto „hlavu“ sveta, Vilikovský sa doteraz prejavoval dosť skepticky. Ba v tých textoch knižky, ktoré boli napísané za komunizmu (napríklad Rómeo z epochy socialistického realizmu), neváhal na margo zmysluplnosti sveta použiť slovo „absurdný“: áno, ten „potulný psík“ (s. 64), ktorý chcel inžiniera Kasanovského za nohavicu dotiahnuť k akémusi zmyslu, ten sa mu musel vo svete „zvrátenej zákonitosti“ (s. 73), v ktorom sme, „doriti“ (s. 74), žili, naozaj javiť ako „absurdný“ (tamtiež).

         Že by dnes už bol na tom autor (i my) inak? Že by sa totiž — ako naznačuje vo svojej recenzii Krutého strojvodcu Milan Hamada (1997) — autor otváral iracionalite najmä kvôli „snahe dopátrať sa jej zmyslu“? Vylúčiť to nemôžeme, ale máme právo položiť si i ďalšiu otázku — rečnícku, pravdaže — či taká nepatrná, dnes takmer nezbadateľná zmena ako jeden politický prevrat v jednom dnes takmer neviditeľnom štáte mohla spôsobiť, že svet (ten náš i ten „zvyšný“) prišiel o svoju absurditu?

         Vilikovského debut Citová výchova v marci (1965) sprevádzalo výstižné Hamadovo zistenie, že v jeho prózach „sa zrážajú dve tendencie: úsilie o pluralitu videnia s úsilím o presné vymedzenie významu“ (1969). Od „plurality videnia“ autor časom dospel až k tomu, že — opäť Hamadovými slovami z recenzie Krutého strojvodcu — „všetko relativizuje“. A jeho prvotné „úsilie o presné vymedzenie významu“ sa malo vyvinúť na dnešnú vôľu „dopátrať sa zmyslu ľudskej existencie“ (Hamada, 1997). Napriek tomu, že to posledné znie na Vilikovského primohutne, možno pripustiť, že nejakej podobnej túžby sa autor hneď odpočiatku nevzdal a že myšlienku o existencii zmyslu dával hanblivo najavo svojím nerezignovaním na predstavivosť (na „lyriku“), alebo neskôr, keď sa hanbil už aj hanbiť, nápadnou (čiže podozrivou) nehanebnosťou popierania akéhokoľvek zmyslu (Večne je zelený..., 1989).

         O tom, že takéto pokušenia, ba nutkania, ba priam existenciálne potreby boli, celkom isto vieme z toho, že ich neskôr popiera či rezignuje na ne: „Bol som vtedy mladý a ešte som veril v náhodu, hovorí rozprávač jednej z najnovších próz knihy — Všetko, čo viem o stredoeurópanstve (s. 5). O svojej žene zas z rovnakej perspektívy poznamená, že „bola mladá a verila na budúcnosť“ (s. 6). Koľko sviežej nádeje sa batolilo v týchto vierach — a ako rýchlo dobatkala! Keď sa inžinier Kasanovský na vlastnej koži, na vlastnom príbehu presvedčí, že nádej (priťahujúca také sľubné pojmy ako náhoda či budúcnosť) je nevhodné vybavenie do sveta, tvrdo sa jej vzdáva, vylučuje ju zo zoznamu vecí, s ktorými treba rátať, a takýto bezperspektívny, zlomyseľný svet sa stáva „zákonitosťou“, i keď vtedy ešte „zvrátenou“.

         Dnešný Vilikovský sa vzdal už aj tejto veľkoleposti popierania zmyslu: tému zbavuje expresívnosti (práve expresívny prístup k „problému života“ dovolil, nazdávam sa, Hamadovi nazvať ho v debute romantikom), zbavuje ju naliehavosti až tak, že o nej takmer vôbec nechce hovoriť — čo je najnovší spôsob jeho hanblivosti. Len pripomínam, že ide o tému „hlavy“ sveta, o jeho pochopiteľnosť, ktorá nie je možná bez prijatia hypotézy zmyslu. Len zmysel, táto odvážna a často nebezpečná fikcia, nám vie usúvzťažniť fragmenty, premeniť úlomky sveta na indexy, na šípky, ktoré kamsi ukazujú. O tom, či hypotéza platí, sa možno presvedčiť iba v praxi — ak veci fungujú, možno sú naozaj nejako, v rámci istých súradníc, koordinované. Lenže, žiaľ, možnosti našej praxe sú veľmi obmedzené: o praxi posmrtného života vieme len z nespoľahlivých televíznych či biblických seriálov, o tom, čo bolo pred naším narodením, vieme tiež len z druhej ruky tzv. kultúrneho dedičstva, ba aj o praxi našich súčasníkov, tzv. blížnych, môžeme súdiť len so značnou približnosťou, takže radšej nesúdime nič, aby sme neboli nemilo prekvapení.

         Ostávame tak len my sami, a aj to nie celí: to, čo chceme a v čo veríme, nemožno považovať za celkom spoľahlivý dôkaz nieže prítomnosti zmyslu, ale ani našej existencie. Kiežby aspoň to druhé bolo akomak presvedčivé, hmatateľné! Nielen „skutočnosť“ druhých, ale aj „skutočnosť“ našich predstáv, „skutočnosť“ výmyslu, a vôbec všetko, čo patrí do sféry tzv. duševného, je priveľmi nespoľahlivé, ak máme hovoriť o overiteľnosti sveta či aspoň nás samých. Lebo, zdá sa, aj o tom sú Vilikovského prózy: ak má mať niečo zmysel, najprv to musí byť. Čo je skutočné? Čo je konkrétne? Čo by sme mohli nazvať „životom“? To sú otázky, ktoré sa v jeho textoch ustavične vracajú — až natoľko, že meditácia nad nimi je možno hlavným motívom jeho písania, presnejšie, jeho písanie je prerušovanou, no vytrvalou meditáciou na túto tému.

         Overiteľné je predovšetkým telesné. Textov na tému „telo“ nájdeme u Vilikovského dostatok. Overiteľné, a najmä uveriteľné je tiež citové. Silný citový zážitok nám dáva pocítiť, že sme. „City,“ povedal Vilikovský svojho času Tatarkovi, „ozajstné, zostanú...“ (Vilikovský, 1997). Hovoriť o tom, že cit je Vilikovského témou, už vari netreba — napísalo sa o tom dosť a dobre. (Pripojme len poznámku, že jeho fascinácia telom — mŕtvym či živým — je posadnutosťou stopami citu: to cit, dobrý či zlý, stvára s telom také kúsky, že ho niekedy až rozkúskuje; duševné sa prejavuje telesne.) Ale neskôr alebo inokedy už neverí ani citu, keďže cit je priveľmi výrazný, extatický, priveľmi kontúrovaný na to, aby sme za tým pekne po slovensky nešípili šaľbu. Preto sa píše už len o pocite, o „konkrétnosti pocitu“ (s. 33), ktorým si postava overuje reálnosť svojej existencie: „pach vlhkej zeme, výkalov, šteklenie lístia na zátylku, bolesť v krížoch“ (tamtiež).

         Hedonizmus, z ktorého Vilikovského-prozaika neprestanem podozrievať, je tu veru stále zvláštny, i keď oproti dakedajšku už umiernenejší — no i rafinovanejší. Nechce už intenzívne pocity, extázu slasti, ubližovania či zabíjania, bolesť mučeného tela, lebo intenzita je podozrivá svojou zrejmosťou. Na to, aby sme zakúsili svoje bytie, netreba už veľkoleposť utrpenia, stačí skromná „trpkastá chuť“, lebo tá je v istom zmysle spoľahlivejšia, uveriteľnejšia svojou nejednoznačnosťou: „Zahryzol zubami do tenkej halúzky, ktorá ho pichala do líca, pocítil trpkastú chuť; ozajstnú“ (s. 34). Sme tu už ďaleko od priamočiareho a inštinktívneho hedonizmu istého Peterka, okukávača (povedať voyeur by bolo nevhodné) Jánošíkovho utrpenia, človeka možno tiež podozrievavého, nie však voči vlastným pocitom, o ktorom sa rovno povie, že preto „cmúľal kožku zo slaniny ... lebo si rád uvedomoval svoje telo. Rád mal pocity, vtedy vedel, že je“ (poviedka Včerajšia kučierka na tvojom dnešnom krku, s. 93).

         Pri cite ide o silný zážitok, ktorému sa dá priľahko uveriť (tak ako sa dá uveriť vražde, ktorej obeť máme pred očami, tak ako sa dá uveriť znásilneniu, ktorého sme boli obeťou, tak ako sa dá uveriť zahryznutiu do krku, ak je ten krk náš, či aspoň ak sú naše zuby) — preto Vilikovského autorský subjekt, čototáram, Vilikovského pochybujúci subjekt hľadá veci efemérnejšie, nezbadateľnejšie. Presnejšie, také, ktoré sú len jeho, a kde teda nie je nebezpečenstvo, že ich niekto zvonku uchopí a začlení do akejsi sústavy, kde by otročili zmyslu, ktorého existenciu treba vlastne dokázať. Možno preto sa v jeho texte „rojčí“ (kto?) o „vnútornej prítomnosti, v ktorej dni a noci iba farebnými odtieňmi pocitu“ (s. 27).

         Spoľahlivejšie ako citmi sa uvedomujeme pocitmi, ba najlepšie len ich „o tieňmi“. Možno preto po vyššie vykreslenom zážitku „šťastného snoriča“, sediaceho „medzi výkalmi v tmavom kúte parku“ (s. 34), zážitku, o ktorého výraznej pocitovosti — keby nám bol dopriaty — by sme ťažko zapochybovali, sa u Vilikovského nezabudne doložiť spochybňujúci otáznik. Takže ešte raz: „Konkrétnosť pocitu: pach vlhkej zeme, výkalov, šteklenie lístia na zátylku, bolesť v krížoch?“ Pochybuje sa tu preto, že pocit je priveľmi „konkrétny“? Ako ešte viac vyostríme svoju vnímavosť, ak nie tým, že ju spochybníme?

         A tak sa pokračuje v tom, čo by sme mohli nazvať infinitezimalizáciou vnemu: už to nie je cit ani pocit, už je to len „nálada“. „Môže sa azda jednotlivec do-pracovať k presnejšiemu poznaniu, ako je nálada?“ (s. 3) — tieto slová kladie rozprávač na prvej strane poviedky Všetko, čo viem o stredoeurópanstve do úst Camusovi. A o niekoľko strán ďalej, uvažujúc o dôvodoch Camusovho takmer výlučného záujmu o „taľafatky a pišoláčiny“, kladie si rečnícku otázku: „Že by iba tieto bezprizorné, neinventarizované okamihy vedel pocítiť ako život?“ (s. 7).

         Ak trochu odvážne zovšeobecníme: len to, čo ešte nemá zmysel (t. j. čo sa vymyká sústave dokazujúcej samu seba), je skutočné, nezbavené prirodzenej a primárnej existencie. A tak aj naším skutočným životom je len to z neho, čomu nerozumieme, čo nás irituje, čo nás priam zločinne priťahuje. Alebo z inej strany: možno práve v tej najpominuteľnejšej pominuteľnosti, v mihu oka, v prchavosti chvíle či v záchvate našej prchkosti sa skrýva možnosť opatrného konštituovania zmyslu. Ak pristihneme všetky tie efemeridy pri existencii, je tu istá možnosť, že je i (naše) bytie.

         Nedôverčivý Vilikovský postupuje vo svojom pátraní k stále jemnejším veciam — a práve postupovaniu smerom k jemnejšiemu sa zvykne hovoriť kultivácia, a práve rad takýchto kultivácií tvorí kultúru. Ďaleko sme už od tatarkovskej „vášne“, ktorá sa prejavuje navonok jednak ako „hrdinstvo“ a jednak ako „plodenie“ — a predsa cítime, že tá vášeň nie je u Vilikovského zabudnutá, len sa jej dostalo smutnovýsmešného komentára. Ďaleko sme i od Švantnerovho obrazu rýchlika zo záveru Života bez konca:

         Život je možno tento rýchlik, uháňajúci šialene nocou. Niekde vpredu je rušeň, ktorý vo svojich železných útrobách mocne pracuje. (...) Hore na mostíku bdie strojník. Stojí pri zábradlí a celým telom zachytáva hrmot a chvenie stroja. Chce končiť poctivo svoju prácu. Zmeriava stále rýchlosť, kontroluje prístroje, siaha rukou na páky pred sebou, ktoré spoľahlivo rozoznáva podľa hmatu, myslí tiež na ľudí tam, vo vozňoch, lebo nechcel by ich mať na svedomí. Ach nie. (...) Niekedy vyzrie okienkom dopredu i na trať. Ale veľa nevidí. Reflektory osvetľujú len malú plošinku. Tam ďalej je tma a nik nevie povedať, čo v sebe skrýva. Možno krásny slnečný deň, možno ešte hlbšiu a temnejšiu noc a možno samu smrť.

         Švantnerov strojník je svedomitý, Vilikovského strojvodca je krutý, ani jeden však „nepočká“ (s. 53), „nepostojí“ (s. 72). Švantnerov strojník poctivo dovezie náš život k smrti ako cieľu, Vilikovského strojvodca nás nezúčastnene odkiaľsi kamsi (povedzme z Bukurešti do Bratislavy) vezie — a život nám ubieha za oknami  a zmysel sa vezie v inom vlaku. Ani umenie ho nezachytí: môže nám len poskytnúť ilúziu, že sme ho na chvíľu, raz — ako pred utopením — uzreli celostne, ako zjavenie, a najmä ako prepasenú príležitosť, ale popravde, „to sa, prirodzene, nedá, vidieť celý život“ (s. 72). Ak sa ho pokúsime vypovedať po kúsku, vyrozprávať, „bude to dlhočizný príbeh“ s koncom „v nedohľadne“ (s. 53), ktorý sa nám nepodarí dovyprávať; môžeme sa akurát „zajakať nevypovedaným“ (tamtiež) — a vystúpiť.

         Táto vízia nie je veľmi optimistická voči možnostiam toho, čo postmodernisti nazývajú „veľkými rozprávaniami“. Veľké rozprávania konštituujú celok; celok je nadaný zmyslom, vie udeliť zmysel i detailu. Lenže celku Vilikovský neveľmi verí — celkový pohľad je pohľadom z hľadiska zmyslu, a my pritom vieme, že Celkový pohľad na Máriu B. znamená len technický termín pre fotografiu, ktorá nám neukazuje nijaký zmysel, iba smrť v jej nehanebno-výsmešnej nahote. Z fragmentov pátrania Vilikovského „snorič“ neposkladal nič — mŕtvola je pre tohto melancholického vyšetrovateľa len nostalgickým dôkazom, že čosi naozaj bolo, že bol život. Lebo napokon posledný a jediný dôkaz toho, že sme, je, že sme boli: „Všetko prejde. To je to najhoršie i to najlepšie, čo možno o živote povedať“ (s. 74).

         Proti tomu, teda proti plynutiu času, možno protestovať vášnivo, tak ako Peterko, ktorý sa zahryznutím do dnešného krku svojej manželky pomstí za to, že už na ňom nie je včerajšia kučierka. Možno však protestovať (ak ide vôbec o protest) i subtílnejšie, nebadanejšie — opisom unikavého: spomienky, nálady, kyvu vetvy, omrvinky, prídychu...

         Kam až pôjde Vilikovského zmysel pre márnosť šedivú detailu? Nevedno, no v každom prípade je to vzrušujúca otázka, lebo Vilikovský preniká do priestorov, kam ešte slovenská spisovateľská noha, zdá sa, nevkročila i keď tí najlepší (napríklad Švantner a Tatarka) smer už dali.

         „Také veci sa stávajú,“ hovorí Vilikovského „snorič“, „zle je len, ak sa to stalo naprázdno“ (s. 31). Od literatúry sme si zvykli očakávať dolovanie zmyslu, inak povedané, prinášanie utešujúcich klamstiev, ktoré si ceníme tým viac, čím menej sa podobajú na útechu. Vilikovský sa však s nami na túto ilúziu nehrá, jeho príbehy jasne hovoria: „stalo sa to naprázdno“. Ale prečo si po ich prečítaní nepovieme aj to druhé, čo by malo konzekventne nasledovať: „zle je“?

     

    Cesta do roku -1

         Spisovateľský autobus dorazil do mesta načas, zaparkoval pred rúčo vysokou administratívnou budovou podniku a účastníci akcie boli po kafkovských chodbách privedení do zasadačky na privítanie. Privítateľ sa nedal prítomnosťou predstaviteľov kultúrneho frontu zmiasť, zachoval si tvár a nesnažil sa byť odrazu prehnane kultúrny – správal sa tak, ako sa zvykne správať k svojim pracujúcim. Pravda, odhalil i čosi zo svojich ľudských slabôstok („nedá mi nepochváliť sa, že v uplynulom období sme splnili plán na 103,7%“), no potom dodaný intelektuálny tovar bez okolkov rozdelil do štyroch skupín – troch exkurzných a jednej čitateľsko-besednej.

         Po exkurziách, besede a obede, na ktorom sa všetky štyri vetvy stretli, bolo prijatie predstaviteľmi mesta. Predstaviteľ so šerpou bol vlastne iba jeden, výdatne ho však podporovala amatérska štvorica zo zboru pre občianske záležitosti: dvojica červeno okostýmovaných dám zanietene spievajúca prvohorné duetá o šťastnom slovenskom ľude, čo nepozná núdzu, sympatická dievčina, ktorá sa – žiaľ – prejavovala iba vo viazanej reči, a neviditeľný organista, ktorý preludoval k podpisovaniu sa účastníkov do pamätnej knihy mesta. Celá táto „občianska záležitosť“ bola čímsi medzi uvítaním do života a oslavou storočnice vetchej obyvateľky (i keď pochybujem, že v tomto meste sa dá dožiť 100 rokov).

         Medzitým sa vonku začal osievať dáždik na pionierov tvoriacich akési živé stĺporadie k pomníku. (Keď už tie deti máme, treba ich nejako využiť!) Účastníci boli zoradení do štvorstupu a ich dôstojnému napredovaniu sa z okolitých činžiakov a ubytovní (iných domov v meste hádam ani niet) prizerali pracujúce dievčatá: slovenské, no i kubánske a vietnamské a. h. Po položení venca procesia plynulo pokračovala (za zvukov tragickej hudby) k neďalekej buste spisovateľa – nie som si celkom istý akého, lebo opadané zlátenie nápisu sťažilo čitateľnosť.

         Nasledovala slávnostná akadémia v závodnom klube. Publikum tvorila mládež v mládežníckej rovnošate tešiaca sa na vystúpenie populárnej skupiny z Bratislavy (bez rovnošaty) v druhej časti programu. Tvorcovia kultúry boli najprv odklonení do zoraďovacej miestnosti, kde podľa vopred pripraveného zoznamu (organizácia klapala!) boli zoradení do zástupu a dodržiavajúc svoje poradie vstúpili do sály a usadili sa v prvých radoch. Akadémia sa mohla začať. Spisovatelia prevzali ceny a potom sa spoločne s moderátormi, hercami a spevákmi dovezenými z Bratislavy pokúsili naplniť model televízneho chodenia medzi ľud. Podarilo sa. Bolo to naozaj bez zmyslu, s prázdnou televíznou uhladenosťou, recitovali a spievali sa básne, t. j. poézia bola znovu neuveriteľne dosarvašovaná a pogolovkovaná, a zo spisovateľských subjektov sa po celonádennej pohostinnosti konečne podarilo urobiť škľabiacich sa a poslušne tárajúcich idiotov. Uf!

         Ale ešte nie uf. Ešte večera a priateľské posedenie. Zlatý klinec programu so zlatým vínnym mokom. Dážď padal a tma sa spúšťala a boli tam i mládežníci z centra a ja som tam bol tiež, med, pivo som pil, dolu bradou mi tieklo a mozog sa mi zatemnil, a tak vám už viac nepoviem, kde bolo a čo bolo, či na Jankovom vŕšku či na Venušiných pahorkoch a všetci boli šťastní a jedli a pili, hodovali, až kým ich nepovýšili.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory