Foto©Peter Prochazka
Foto©Peter Prochazka




  • Životopis autora

    Vanda Rozenbergová sa narodila v roku 1971 v Bojniciach. V Bratislave na Filozofickej fakulte UK vyštudovala žurnalistiku. Žije v Prievidzi. Pracuje ako bibliografka v knižnici.

    Vanda Rozenbergová sa narodila v roku 1971 v Bojniciach. V Bratislave na Filozofickej fakulte UK vyštudovala žurnalistiku. Žije v Prievidzi. Pracuje ako bibliografka v knižnici. Venuje sa tiež maľovaniu obrázkov na sklo. Jej poviedka Kohútova robota získala prémiu v 9. ročníku literárnej súťaže Poviedka 2005. Knižne debutovala zbierkou poviedok Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov (2011), nasledovali knižky Moje more (2012) a Slobodu bažantom (2015).

     

     

     

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Pre deti a mládež

  • Charakteristika tvorby

    Autorský rukopis Vandy Rozenbergerovej bol pozoruhodný a originálny už v jej prvej poviedkovej knihe z roku 2011. Odvtedy sa stala literárnou „značkou“ s

    Autorský rukopis Vandy Rozenbergerovej bol pozoruhodný a originálny už v jej prvej poviedkovej knihe z roku 2011. Odvtedy sa stala literárnou „značkou“ s vlastným autorským idiolektom a viacnásobne zaujímavým videním sveta. Patrí ku generácii, ktorá dozrievala v osemdesiatych rokoch. Na debut si však počkala až do zrelého veku.
    V jej autorskom príbehu to nie je zanedbateľný fakt. Prózy, ktoré čitateľovi dnes ponúka sú zaujímavé nielen zrelou témou ale tiež objavnými štýlotvornými postupmi.
    Zatiaľ čo prvá poviedková kniha Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov  okrem esteticky zaujímavého postupu spájania tragického s komickým výrazne odkazuje aj na  súvislosti s rôznorodými múzickými „predlohami“ ( z výtvarného alebo filmového žánru, napr:  Monetove deti, Ich zázračné oppidum)  už nasledujúcu prózu, krátky román Moje more , autorka smeruje k žánrovej verzii kolážovo komponovaného, tak trochu romaneskného  príbehu  štyroch postáv.
    Východiskom rozprávania je príbeh mladej ženy Kalisty. Po tragickej smrti prvého muža a na prahu nového manželstva sa Kalista rozhodne otvoriť si vešteckú prax. Jej prvý pokus s klientom akoby zásahom vyššej moci skončí úspešne a Kalista zažije zadosťučinenie z možných zázračných náhod a udalostí, ktoré sprevádzajú jej vešteckú improvizáciu. Tá sa postupne zmení na programovanú spoluúčasť a empatiu.  V dôsledku nej Kalista postupne vpláva tak pod hladinu ľudských osudov, ktoré sa jej začínajú týkať čoraz viac. V motte ku knihe nájdeme na margo  takéhoto diania konštatovanie, že počas plávania sa „ plavec pri prvom tempe nenadychuje“
    Rozenbergová v texte postupuje analogicky. Pláva prevažne pod hladinou  odpozorovaného diania, tam skúma a ako veštica „jedným dychom“ domýšľa i predpovedá  životné osudy.  Prípady z jej vešteckej praxe, ktoré v textovej koláži pôvodne fungujú ako oddelené  záznamy o klientoch, sa postupne pospájajú do bizarných súvislostí riadených náhodnosťou a neprediktabilitou okolo prúdiaceho života. Veľké životné opozície ( život-smrť, láska-ľahostajnosť, bieda-blahobyt) ) autorka prepisuje z pohľadu klientov ako ich osudové, často so smrťou, tragédiou a nešťastnou náhodou súvisiace príbehy. Pri troche čitateľskej pozornosti a erudície je možné v tomto naratívnom postupe „dočítať“ aj tému hľadania pravdivosti a objektivity literárnej výpovede, ktorá je kontrastne postavená voči neprediktabilnému životu.  Rozenbergová právo improvizovať udeľuje veštici-autorke, pravdu o ne-logike životných zvratov však vydeľuje za hranice jej kompetencie výlučne do réžie náhodnosti a nevyspytateľnosti ľudských osudov (alebo ľudského osudu sui generis). Náhoda je vždy geniálnejšia ako improvizácia. V tomto zmysle je možné prózu Moje more považovať za autorkinu latentnú ars poeticu.
     V nadväznosti na prvú knihu autorka pokračuje v klinickom pozorovaní prehliadaných alebo vytesňovaných ľudských chýb,  deviácií a obsesií. Do centra záujmu presúva obraz človeka ako ohrozeného environmentálneho druhu. Jej pozorovania prebiehajú prevažne v sociálnych vzťahoch a väzbách mikroklímy rodiny a intímnych vzťahov .
    Vanda Rozenbergová vo svojich príbehoch zdôrazňuje ľudskú krehkosť, zraniteľnosť a predominanciu fatálnej predurčenosti ľudských životov.  To všetko jej próze pridáva príchuť napínavého tajomstva podčiarknutého  špecifickosťou ženského písania.  Autorkina obraznosť primárne  smeruje k zmyslovému prepisovaniu sveta ( akcent na chute, vône, farby prenesené do činností- zdobenie, čistenie, úprava, príprava jedla) a teda na pokus o žensky paralelnú ( zmyslovo-racionálnu) a teda viacdimenzionálnu akceptáciu skutočnosti. Dôležité však je, že Rozenbergovej miestami až melodramatické „splývanie“ so životom má aj odvrátenú, opačnú intenciu vo vysokej miere reflexívnosti nasmerovanej externe.
    Dôkazom je aj kniha poviedok Slobodu bažantom z roku 2015, ktorou autorka získala aj kredit finalistky literárnej súťaže Anasoft litera.
    V kolekcii pätnástich próz autorka svoju štýlotvornú pozornosť sústredila na naratívne exkluzívne príbehy so závažným a znepokojujúcim vyústením. Opakovane pracuje s komplikovaným rozprávaním ( prevažne v prvej osobe), ktoré však epicky „prekrýva“ diskurzívnym  a sujetovo nejednoznačným pôdorysom textu. Čoraz menej lineárna, opakovane rozbiehavá a  významovo nejednoznačná stavba príbehov slúži v jej próze výborne domodelovanej pointe. Je pravdepodobné, že práve od nej sa rozprávanie odvíja v retrospektívnej  mnohoznačnosti. Aj v krátkom príbehu Rozenbergová zhromažďuje  množstvo postáv s rovnakým množstvom potenciálnych mikropríbehov. Text  v dôsledku toho vytvára ako vrstevnatú štruktúru, kde majú všetky segmenty zdanlivo rovnaký význam. Rozhodujúca je však modalita  rozprávania, ktorá potláča dej a uprednostňuje náladu, charakter a mentalitu mnohohlasého, relativizujúceho rozprávača, akéhosi autorsky nepriznaného (rozptýleného), avšak rozhodujúceho hlasu, ktorý sa z príbehov vynára takmer podľa pravidiel cortázarovského „bočného osvetlenia“ 
    Ak autorku v prvej knihe zaujímal skôr pestrý „povrch“ ľudského cirkusu , smutnosmiešne, často až absurdné dianie medzi mužmi, ženami, deťmi a zvieratami, v zbierke Slobodu bažantom sa jej pohľad na okolitý svet rozširuje o sociálny a humánny rozmer.  Zdanlivo banálne kazy na každodennosti rodinného života alebo medziľudských vzťahoch rozhodne  inscenuje ako „úbytok na ľudskosti“ v rozličných podobách a modalitách. Jej najlepšie poviedky (Sauno Paulo, Altaluna, Vykrádači svetov, Výtvarné techniky, Islanďania, Slobodu bažantom) sú civilnou výstrahou pred úbytkom ľudskej citlivosti, empatie a spolupatričnosti. Ich katarznou , diskrétne sprítomňovanou opozíciou je autorkino latentné naladenie sa na krásu a celistvosť života (často s odkazom na svet zvierat, malých detí, seniorov a sociálnych outsiderov).
    outsiderov).

    Zora Prušková, 1. decembra 2016


     

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ANDREJČÁKOVá, Eva: Víťazným románom Anasoft litera je Scenár. (Finálová päťka). In: Sme , roč. 26, 21. 9. 2018, č. 217, s.

    ANDREJČÁKOVá, Eva: Víťazným románom Anasoft litera je Scenár. (Finálová päťka).
    In: Sme, roč. 26, 21. 9. 2018, č. 217, s. 14.


    NAŠČÁK, Peter: Literatúra pre deti a mládež v roku 2017 (Hodnotenie literatúry 2017). In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 114 – 115.

    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). ....Štyridsiatnici: Bez milosti. In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 108.

    MACSALIOVÁ, Lenka: Kniha týždňa: Z kuchyne za polárnou žiarou. In: Pravda, 9. 6. 2018.
    https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/472356-kniha-tyzdna-z-kuchyne-za-polarnou-ziarou/

    MASCALIOVÁ, Lenka: Slobodu bažantom s tendenciou spasiť svet. Kniha týždňa. In: Pravda.
    19. 6. 2016. Dostupné na: http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/396513-kniha-tyzdna-slobodu-bazantom-s-tendenciou-spasit-svet/

    HEJTMÁNKOVÁ, Marie: Spisovateľka Rozenbergová: Technológie sú jednoznačne cesta k deťom, nie bariéra. In: Denník N, 12. septembra 2016.

    KOTIAN, Róbert – ROZENBERGOVÁ, Vanda: Snažím sa vyhýbať pekným veciam, ľuďom i zvieratám. (Rozhovor). In: Sme, roč. 24, 7. 10. 2016, č. 233, príloha Magazín o knihách, s. XII – XIII. Dostupné na: http://kultura.sme.sk/c/20354653/rozenbergova-snazim-sa-vyhybat-peknym-veciam-ludom-i-zvieratam.html

    KASARDA, Martin: Intímne, realistické, experimentálne, slovenské. Predstavujeme finalistov literárnej ceny Anasoft litera, ktorí sa predstavia čitateľom na konci apríla. In: Sme, roč. 24, 24. 3. 2015, č. 70, príloha O knihách, s. XII. Dostupné na : http://kultura.sme.sk/c/20128077/intimne-experimentalne-slovenske.html

    KASARDA, Martin: Sme príliš osamelí ľudia. Kniha mesiaca. In: Sme, roč. 23, 27. 11. 2015, č. 274, príl. O knihách, s. I a III.

    SEKÁČOVÁ, Lucia: Vanda Rozenbergová. Moje more. In: Slovenské pohľady, roč. 129, č. 1 (2013), s. 116 – 118.

    DEBNÁROVÁ, Alexandra: O mori bez soli. In: Pravda, 9. marca 2013.
    Dostupné na: http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/273498-recenzia-o-mori-bez-soli/

    MAŤAŠOVSKÁ, Veronika: Vanda Rozenbergová. Vedľajšie účinky chovu hlodavcov: In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 128., č. 9 (2012), s. 110 – 111.

    KRIŠTOFOVÁ, Lenka: Tragická ťažoba škaredosti, In: Pravda 16. 8 2011. Dostupné na: http://kultura.pravda.sk/recenzia-tragicka-tazoba-skaredosti-d76-/sk-kkniha.asp?c=A110815_154535_sk-kkniha_p46#ixzz1YTnGVfO0

    PROKOPČÁK, Tomáš: Keď ženy myslia, ženy nepracujú a muž sa večne smeje. In: Sme, 27. 7. 2011. Dostupné na:http://kultura.sme.sk/c/5992700/ked-zvierata-myslia-zeny-nepracuju-a-muz-sa-vecne-smeje.html

    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/60379-vanda-rozenbergova-moje-more/

    KUCMAN, Marián: Vanda Rozenbergová: Nechcem byť dílerkou samej seba. (rozhovor) In: Naša Prievidza, 28. 8. 2011. Dostupné na: http://prievidza.sme.sk/c/6033217/vanda-rozenbergova-nechcem-byt-dilerkou-samej-seba.html

    PRUŠKOVÁ, Zora: Účinky vedľajšie alebo nežiadúce? (Vanda Rozenbergová: Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov). In: Romboid, č. 3, 2011, s.78-79.

    LÍMOVÁ, Zuzana:Vanda Rozenbergová. Mamuta už domov neprinesú, ale stále sú to samci. Rozhovor in: www.gorila.sk, 11. 5. 2011. Dostupné na: hhttp://www.gorila.sk/clanok-1516/vanda_rozenbergova_mamuta_uz_domov_neprinesu_ale_stale_su_to_samci

    http://www.sietovka.sk/?p=8068
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Pätnásť poviedok nás prevedie pätnástimi situáciami, v ktorých nechýbajú nečakané zvraty či závery. Rozenbergová

    Pätnásť poviedok nás prevedie pätnástimi situáciami, v ktorých nechýbajú nečakané zvraty či závery. Rozenbergová je dobrá rozprávačka, dokáže čitateľa vtiahnuť do deja a sprítomniť mu atmosféru, v ktorej žijú jej postavy. Darí sa jej rozvíjať zaujímavé, no vždy aj uveriteľné situácie. Napríklad v poviedke Vykrádači svetov je stredoškolský učiteľ Bergman ukážkou toho, ako si vieme a chceme predstavovať dobrých učiteľov. Vo svojom súkromnom živote však ukáže tvár, akú by sme uňho nečakali. Rozenbergovej však tú premenu uveríme. Je presvedčivá dokonca aj v situáciách, keď v samom rozprávačovi neostalo veľa života – ako v poviedke „Sauno Paulo“. Na víťazstvo zrejme krátke poviedkové útvary stačiť nebudú, ale s písaním Vandy Rozenbergovej stojí zato zoznámiť sa.

    Peter Macsovszky o knihe Slobodu bažantom, 2016

    .finalistom je Vanda Rozenbergová a jej poviedky Slobodu bažantom, existenciálne ladená kniha o súčasnosti, tyranoch a bláznoch v nás a viere, že ten náš život má napriek skutočnosti aký-taký zmysel

     Martin Kasarda, 2015

    Vidieť, že Rozenbergová je sčítaná, má cit pre príbeh, zmysel pre humor i talent a jej texty sú štylisticky na úrovni.

     Alexandra Debnárová, 2013

    Rozenbergová píše občas v atmosfére zarážajúceho pokoja.... Skrýva sa za nimi hroziaca zmena, komplikovanosť a dráma.

     Lenka Krištofová,  2011

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Pohybujú sa okolo mňa ľudia, ktorí sú takí samoľ ú bi, že by im nikdy nenapadlo, ako ma inšpirujú. A potom sú iné,

    Pohybujú sa okolo mňa ľudia, ktorí sú takí samoľúbi, že by im nikdy nenapadlo, ako ma inšpirujú. A potom sú iné, nenápadné osoby, pri ktorých mi postačí zvláštne gesto alebo zmienka v rozhovore, Zachytávam špinky, čo vyplávajú na hladinu, naoko nepodstatné zvyšky toho veľkého na dne.

    Čo je pekné, nie je pre mňa, toto je moja súčasná mantra.

    (Snažím sa vyhýbať pekným veciam, ľuďom i zvieratám, rozhovor. In: Sme, 7. októbra 2016)
     

    ROZENBERGOVÁ, Vanda: Tri knihy pod stromček. In: Sme, roč. 25, 1. 12. 2017, č. 276, príl. Magazín o knihách, s. XI.

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Texty sú rôzne, témy próz majú v sebe prieniky. Mám slabosť pre slabých, pre deti, pre zvieratá. Nikde nie je viac násilia ako v

    Texty sú rôzne, témy próz majú v sebe prieniky. Mám slabosť pre slabých, pre deti, pre zvieratá. Nikde nie je viac násilia ako v rodinách a nejde o spôsob. Nie každý, kto je navonok sympaťák a má príjemné vystupovanie, má v skutočnosti dobrý charakter. Neviem rozprávať o tejto knižke. Je to jednoducho moderná próza a je moja. Píšem, aby to bavilo predovšetkým mňa a ja som náročný čitateľ.

    (Naša Prievidza, 19. 9. 2016, rozhovor s finalistkou Anasoft litera 2016)

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Finalistka literárnej súťaže Anasoft litera 2016 (kniha Slobodu bažantom ) Cena Bibliotéky za knihu Slobodu bažantom .

    Finalistka literárnej súťaže Anasoft litera 2016 (kniha Slobodu bažantom)

    Cena Bibliotéky za knihu Slobodu bažantom.

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Islanďania Hral som sa v izbe s autíčkami, Becko mi v jednom kuse bral čierny športiak, až som ho musel capnúť po ruke, že Nechaj to, Beco!



    Islanďania

    Hral som sa v izbe s autíčkami, Becko mi v jednom kuse bral čierny športiak, až som ho musel capnúť po ruke, že Nechaj to, Beco! Pomaly som si vystaval dráhu pre nákladné autá a preto­že bola nedeľa, bol som nútený počúvať mamičkine nadávky, keďže kuchyňa susedí s mojou izbou.„Pľuhavé nedele," hovorila, pokrievka spadla na zem, nôž buchol o drevenú dosku. Ešte nedávno som si myslel, že tam plače, ale to ona len tak nahlas vzdychala kvôli vareniu, ,,Som tu sama ako Drbošova sirota," vykrikovala a my s ockom sme nevedeli, kto je Drboš. No a tomuto som tiež nerozumel: prečo mama robí toľko úkonov, ktoré ju netešia, prečo pečie mäso, prečo čistí zemiaky a strúha mrkvu a obaľuje a smaží, prečo to potom všetko upratuje a keď jeme, ona nikdy neje s nami, povie, že sa toho nadýchala pri varení a že jej to stačí. Na druhý deň ráno mi vytiahne nohavice až po uši, naloží ma do auta, v ktorom sa zakaždým češe a so sponkami v zuboch mi hovorí, aby som v škole zjedol celú desiatu, lebo ona ju chystá, aj keď sa jej vôbec nechce a príprava desiaty ju otravuje, to ja dobre viem. Na rok si ju už budem chystať sám, to dobre viem. Teda, prečo robí činnosti, ktoré nemá rada? Prečo neodpočíva v posteli a neprijíma tam návštevy, neprivinie si mňa, ocka a Becka na hruď a nepoprosí nás o šálku čaju?

    Keď sa na to pýtam, vždy to hodí na ocka, ale on je cel­kom iný, on pokojne leží, sranduje a nikam sa neponáhľa, ani do roboty nie. Moji kamoši ho majú radi, niekedy za ním záj­du na kus reči, lebo on robí v rýchlom občerstvení pri škole, nie pri okienku, ale tam vzadu, chystá zeleninu. Nosí nám do­mov kebaby a jufky, ale mama také veci neje, takže sa nikdy nepoteší. Becko nie je môj skutočný brat, je vymyslený. Pove­dal som o ňom otcovi a on na to, že to je v poriadku, že v inom svete Becko existuje. Ocko bol akurát natiahnutý na koberci, priamo pod oknom, díval sa cez sklo do neba, a potom mi aj on povedal tajomstvo, a to, že občas cestou z práce chodieva do nemocnice za kamarátom, je chorý. Nevedel som, čo mám povedať, tak som sa opýtal, či má ten kamarát aspoň peknú izbu, či je tam telka a tak. Pravdaže tam je telka, povedal ocko a odišiel do kuchyne pustiť Islanďanov. Lebo ocko miluje Is­lanďanov. Islandskú hudbu aj islandský národ.

    (Chlapcov otec počúva Islanďanov a najmenej raz za týž­deň chodieva do nemocnice pozrieť Borisa. Teraz ho malý zaskočil, aká už len môže byť izba, kde sa zomiera. Nemocni­ca nie je ďaleko, rozhodne nie je ďalej ako jeho práca alebo hypermarket. A predsa, keď tam ide za Borisom, má pocit, že je to veľmi vzdialené miesto, a najhoršie je, že ten pocit má aj Boris, totiž, že je na kraji sveta. Leží natiahnutý v posteli ako špagát, čo tak napína nohy od bolesti. Chlapcov otec si opa­kuje, že od čias, čo mali šestnásť rokov, je to stále ten istý Bo­ris, lenže asi sa mýli. Bolesť človeka zmení, najmä ak trvá takto dlho. Bude to už osem mesiacov. Mal vyležané vlasy a mod­rinu na čele. Spadol som, povedal, keď sa mu na tú modrinu opýtal, ale povedal to inak, vulgárnejšie. Zjebal sa vraj z poste­le, lebo chcel ísť k umývadlu. Chlapcov otec mu upravil vlasy, ako obyčajne sa opýtal, prečo sa tu toľko váľa a prečo si neo­tvorí aspoň ten poondiaty apple, keď ho tu už má. Rozprával mu o robote, Vierka už nemôže byť pri okienku, lebo je nervózna a hučí po ľuďoch, Fikes zarába zbytočne veľa dresingu a nechápe, čo je to rajčina na štvrťky, Iveta plače, lebo jej muž povedal, že im celý dom páchne od cesnaku čiže od nej. Borisove vlasy nevládali držať smer, mal to naboku celé vyležané, oranžové tričko mu voňalo chlórom a stavce na krku trča­li. Mal rád oranžovú, vždy na ňom vynikali pestré farby, lebo mal hnedú pokožku a tmavé oči. Chlapcov otec sa zakaždým snaží rozprávať tak akurát, Borisovi sa rozpráva čoraz ťažšie, čo však neznamená, že sa mu ťažko počúva, nie. Počúvanie mu ide lepšie ako napríklad čítanie. Na stolíku má niekoľko kníh, no nečíta ich. „Čítaval som, ale už na to nemám," hovo­rí. A tiež „odjakživa mám s krásnou literatúrou problém, rozu­mieš, začítaš sa, aklimatizuješ sa, chytí ťa to, vstúpiš do deja, už si stotožnený s postavami a už v tom ideš, hlceš jednu stra­nu za druhou a potom, bác, naraz nová kapitola a úplne noví ľudia, úplne o inom a zas sa s nimi máš zoznamovať..." Chlap­cov otec sa smeje, Boris, ale o tom knihy sú. Aj v nich ľudia prichádzajú a odchádzajú, povie a pri výraze odchádzajú sa nezarazí, tu si nemusí dávať pozor na ústa, Boris to vie.„Počúvaj, Boris, aké je tvoje najobľúbenejšie jedlo?" „ Brzlík."

    BrzIík?! Boha, to musí byť hnusné!" Smejú sa, Borisov smiech je také skackavé chrchotanie. „A na čo by si najradšej zabudol, Boris? Na čo zo života?" opýtal sa chlapcov otec a Boris porozumel. „Na to, ako som posral celý absolventský koncert?" vyvrátil oči. „Vidíš, hneď viem odpoveď, asi to mám v hlave tých dvadsať rokov, ako sprosto som vstal od klavíra v polovici vety a svojej učiteľke som povedal, že ma nič nenaučila. Akoby nebolo aj pre ňu jednoduchšie viesť deti, čo majú viac slušnosti ako talentu, ja som bol opačný prípad a serie ma to celé roky." Chlapcov otec o tom vie, vie, aký je Boris muzikant, aj že sa hudbe nevenoval. Namiesto koncertovania využil druhú svoju danosť, že zapadol do každej skupiny ľudí, zašil sa raz v kebabe, inokedy v Tescu alebo v nejakom sklade, bol to dobrý chalan a keď kdekoľvek, kde stál klavír, zahral niekoľko tichých akordov, všetko naokolo znehybnelo. Chlapcov otec v Borisovej izbe nikdy nikoho nestretol, žiadnu ženu, nijakých rodičov ani priateľov, čo bolo zvláštne. Raz sa ho na to opýtal, ,,ale áno, chodia sem, boli tu," povedal Boris, „no oni chodia hlavne cez víkendy, rodičia. Takže nemám rád víkendy a tento smrek," ukázal hlavou k oknu. „Tento smrek, čo mi tu rastie pod ok­nom, dlhodobo pozorujem. Keď je sucho, má kôru skoro bielu. Keď prší, má ju tmavú až čiernu. Keď máš pocit uzavretos­ti, ten smrek ti vyhovuje, lebo nevidieť do diaľky, keď sa však chceš rozletieť, nenávidíš ho, lebo zacláňa. Keby si chcel vy­skočiť z okna, pravdepodobne ti to hrubé konáre skomplikujú, a keď už aj spadneš, tak na jeho vyvalené korene, čo je blbé... Keď chceš tieň a vzduch, dáš si otvoriť vetracie okienko a máš tu krásnu klímu, keď však chceš, aby ťa slnko chytilo do tváre, ten smrek ťa nepustí. Rozmýšľam o ňom dosť dlho na to, aby som ti vedel povedať, že napriek určitým výhodám ma tento strom serie." Chlapcov otec na to nepovedal nič. Zo stoličky, na ktorej sedel, si prezrel korunu toho stromu a vedel isto, že namiesto rečí o knihách, o hudbe, o brzlíku a o strome by Bo­ris najradšej zdvihol svoju vychudnutú riť a odišiel by niekam na chatu, alebo možno aj domov, vymkol by svojich rodičov a zavolal by si príjemnú voňavú mäkkú Islanďanku a do smrti, ktorá je blízko, by s ňou súložil.)

    Neviem, prečo má Becko oblečené stále to isté, šedý ro­lák a modré nohavice. V živote som ho inak nevidel," hovorím ocovi. Asi má rád modrú a šedú. „Vidíš to," povedal ocko, „sivo-modrý Becko je plný života a oranžový Boris neznesie pohľad na jediný strom vo svojej blízkosti. Bolesť vidí veľa farieb." Ma­mička prišla domov, vypla nám Islanďanov, zavolala ma vyložiť nákup z tašky a povedala ockovi, že je to už naozaj posledný raz, čo sa teperí s plnou igelitkou. Podala mu nejaký lístok, „tu je tvoja permanentka do plavárne. Zaplatila som svoju na ďalší polrok, tak som urobila dobrý skutok a kúpila som aj tebe. Môžeš chodiť so mnou. Pohyb je dôležitý. Veď povedz sám, čo si napríklad dnes pre seba vykonal? Kam si sa posunul? Hm?" Mamička by stále niekoho posúvala, ale ocka nedokáže posunúť, ani keď chce povysávať pod pohovkou. Možno to má súvislosť s tým, že ona popri práci študuje. Mamička pra­cuje na polícii, v oddelení dokladov, ale dva razy za mesiac chodí do školy. Sama od seba, nikto ju nenútil, no ako dieťa sa musela veľa ráz povinne dívať na film Moskva slzám neverí a je možné, že jej telo ten film ešte celkom nevstrebalo a stá­le sa chce posúvať. Tak mi to vysvetlil ocko (povedal, že môj starký ľúbil každú ruskú ženu schopnú vychovať dieťa, riadiť závod a popri tom sa učiť na samé jednotky). Mamička štu­duje už druhú školu popri svojej práci a ocko sa jej pýtal, či má nejaký tajný mechanizmus, ktorým sa poháňa, lebo jemu by sa učiť teda nechcelo. Vôľa, to je môj mechanizmus, odvetila mamička. Obracala sa aj ku mne: „Čo si dnes vykonal? Ako pokračuje tvoj projekt pozorovania počasia? Zapisuješ to poriadne?"„Pravdaže," povedal som, hoci som vynechal už štyri dni. V škole nám dali na úlohu pozorovať dej na oblohe z okna svojej izby počas jedného mesiaca. Je zima, každú chvíľu nasneží a dovtedy bude obloha každý deň rovnaká. Mamička ma pobozkala a s povzdychom mi hánkami zaklopkala po hlave. Ja plním prázdne schránky, vieš?" zasmiala sa a ja neviem na čom.

    Posaď sa k nám, krásne hrajú," otec ukáže rukou k prehrá­vaču, ja medzitým ukladám Beckovi modré a červené drevené kocky na podložku, pričom on ich nezmyselne rozhadzuje dookola, išla by som na koncert, najlepšie na nejaký husľový ale­bo džezové trio, to by sa mi páčilo, poviem ti úprimne, že toto ma nezaujíma," hodila nad nami rukou a ocko ubral zvuk, lebo mamička nemá rada hlasnú hudbu. On áno, najmä pokiaľ ide o Islanďanov, popri tom si leží a pohmkáva, „je to taký trensík," hovorí mi, a mne trensík tiež celkom vyhovuje. „Nepáči sa mi tvoj prístup k životu," hovorieva mu mama, a zakaždým sa to medzi nimi skončí dohodou, že v lete pôjdu na Island, ale nikdy ešte nešli. Ocko po príchode z práce sedí v obývačke, trúsi oriešky a večer pozerá televíziu, niekedy ani to nie, stačí mu stena, „a človek nevie, čo sa v ňom odohráva, ale najskôr nič," hovorí mama. „Vidíš, tvoj ocko bol taký pekný muž a ja obyčajná, ničím zaujímavá, zato teraz je to presne naopak, pravda."

    Becko by sa stále iba hral s detskými hračkami, pričom mňa by už bavili aj iné veci, hlavolamy alebo playstation. Naposledy ma nútil vystrihovať mu diely z papierovej skladačky, čo bola v detskom časopise, a zúril, pokiaľ nebolo všetko vystrihnuté aj zlepené, taký akože vianočný stromček to bol. Najhoršie mi je, keď sme doma s Beckom sami, čo býva viac-menej iba v stredu, vtedy má mamička v úrade dlhý deň a oco musí za­skakovať pri okienku za Vierku. Sneží a ľudia jedia ešte viac ako zvyčajne, ,,chcú sa zahriať," povedal ocko, keď konečne dorazil. Rozbalil ešte teplú jufku a rozkrojil mi ju v strede, lebo polovica je pre Becka. Ten šupák Boris bude žiť," smeje sa ocko a ja sa teším. ,,Bol som za ním dopoludnia v nemocnici," hovorí, ,,už to bude dobre, loď sa otáča." „Aká lod?"„Cháronova," povedal, a kým som jedol, prečítal mi dve strany z hrubej knihy, takže som to pochopil a asi som sa aj posunul.

    Ocko si vyložil nohy na stôl, pustil Islanďanov a povedal, že ak by Becko svoju polovicu nechcel, rád ju doje. Jasné, že Becko jufku len tak pobabral, ocko ju teda dojedol, a potom sme spolu do môjho projektu dopísali stav oblohy za posled­ný týždeň. „Vieš, že na Islande je najmenšia hustota obyvateľstva?" povedal ocko a pokračoval, „sú tam traja ľudia na kilo­meter štvorcový, je to akoby sme ja, ty a mama bývali úplne sami na pekne veľkom kuse zeme." Nijako ma tá myšlienka nenadchla, ale ocko bol veselý: „Počúvaj, večer spolu pôjdeme vyniesť smeti a za kontajnerom vyčúrame do snehu prvé písmeno nášho mena, ja R a ty I, dobre?"„Dobre, ale aj ja chcem vyčúrať R, I sa vyčúra príliš ľahko," povedal som mu a ocko sa nahlas zarehotal. No večer sme smeti nevyniesli. Mamička sa vrátila z práce ešte neskôr ako neskoro a akurát keď si vyzlie­kala zasnežený kabát, ockovi zazvonil telefón a on potom pri­šiel do kuchyne a oznámil, že Boris zomrel. Pozrel sa na mňa, bez slova sme sa obliekli a obuli a v tme sme vyčúrali do sne­hu B, ja jedno, aj on jedno. Snehu pribúdalo, vločky boli tuhé a drobné a strašne nahusto a ráno tam už naše vyčúrané pís­mená neboli.

    O niekoľko dní sa sneh ešte stále držal. Ocko si púšťal Is­lanďanov a mama nadávala mäsu a popri tom sa posúvala, lebo jednou rukou obracala listy v učebnici pedagogiky. Bec­ko v sivom roláku a modrých nohaviciach neúnavne postával v mojej izbe a chcel sa hrať, hrať donekonečna, bol otravný, a keď nebolo po jeho, udieral drevenou paličkou o parapetnú dosku, zabil by som ho. Prudko zahrčal zvonček pri vchodo­vých dverách, až ho myklo, Beca sprostého. Utekal som otvo­riť. Stála tam nejaká žena s chlapcom, vytreštil na mňa oči a ja tiež, kristepane, strašne sa naňho podobá. Mal sivý rolák, mod­ré nohavice, sivú vetrovku, hnedé vlasy, v ruke čapicu so šiltom, bol trochu nižší a pod okom, presne v hornej polovici líca, mal znamienko, na ktorom bolo zaujímavé len to, že ja mám také isté. Požiadala ma, nech zavolám ocka, pravdaže prišla mama, lebo ocko kým vstane od Islanďanov, chvíľu to trvá. Tá pani prišla môjmu ockovi povedať, že otec chlapca zistil, že nie je jeho otec, ale že je jeho otec niekto iný, a myslela môj­ho ocka, mala tmavomodrý krátky kabát, žlté vlasy a v živote sme ju nevideli.„Dalibor!"zavolala na chlapca a normálne mi odľahlo, nevolá sa Becko a je mladší. Becko bol imaginárny, tento je ozajstný. A môj ocko je asi naozaj jeho otec, alebo čo. Žena začala plakať, vyhodil nás, vyhnal nás, opakovala nám v predsieni. „Aby sa neposral," povedal môj ocko a požiadal mamičku, nech postaví vodu na čaj.

    Poviedka je z knihy Slobodu bažantom  (2015)

    Zobraziť všetko