• Stručná charakteristika tvorby

         V. Dianišková vytvára poeticko-psychologické pásmo vlastného vedomia; záznam procesov, stavov a emócií,
         V. Dianišková vytvára poeticko-psychologické pásmo vlastného vedomia; záznam procesov, stavov a emócií, ktoré sa metonymicky viažu na autorský subjekt. Poetka je sústredenou pozorovateľkou vlastných duševných pohybov a najvnútornejších procesov, stáva sa objektom aj subjektom svojej introspekcie. Senzitívne jadro subjektu je centrom a príležitostne východiskovým bodom k vonkajšiemu priestoru, nepreniknuteľnému „labyrintu“ okolo neho.
         V zbierke Labyrint okolo rúk využíva metódu výtvarného a verbálneho impresionizmu a obrazný, estetizujúci a intuitívne psychoanalytický jazyk. Vnútorné stavy vníma autorka predovšetkým ako procesy a tak ich aj zapisuje. Používa slová bez konkrétnej adresnosti – slovesá v neurčitku, slovesné podstatné mená – zachováva otvorenosť štruktúry zodpovedajúcu difúznemu, slovami neuchopiteľnému duševnému stavu. V básňach zbierky je zreteľná menšia miera konkrétnosti a koherentnosti, a to aj napriek tomu, že poetka zapája do veršov sugestívne a bohato rozvité obrazy. Keďže nemajú reálne referenčné prepojenie s mimoliterárnym svetom autorky, ale pôsobia ako poetické, snové, impresionistické artefakty, podporujú viac fantazijné naladenie čitateľa a privádzajú ho do stavu, v akom báseň vznikala. Dianiškovej poézia napĺňa požiadavky konceptu bremondovskej „čistej poézie“, podľa ktorej je poézia zbavená rétorickosti, intencie, básnickej štylizácie a podobá sa svetskému mystickému zážitku.
         Z kontrastu konkrétnych a abstraktných prvkov v poézii V. Dianiškovej vychádza, že miera abstrakcie stúpa s rastúcou vzdialenosťou od subjektu. V istej vzdialenosti sa subjekt prakticky stráca v „tme“ alebo „hmle“, ktorá je jedným z dôležitých motívov zbierky. Aj ostatné kľúčové motívy majú difúznu, nepevnú konzistenciu (voda, sneh, vzduch) alebo symbolizujú voľný pohyb, let (motív čajok, volaviek, rýb, delfínov). Spoločnou vlastnosťou použitých slov je splnenie estetických kritérií. Krása a psychické podnety (najčastejšie strach a neistota) sú na začiatku impulzom k písaniu a následne k estetickému zážitku smeruje aj výsledný básnický záznam.

    Ján Gavura, 2012
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Narodila sa 21. februára 1986 v Bratislave. Po absolvovaní gymnázia študovala od roku 2005 na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických

    Narodila sa 21. februára 1986 v Bratislave. Po absolvovaní gymnázia študovala od roku 2005 na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, odbor divadelná réžia a dramaturgia. V období od septembra 2007 do júna 2008 bola na študijnej stáži so zameraním na divadelnú dramaturgiu v Lisabone. Po úspešnom ukončení bakalárskeho štúdia a obhájení bakalárskej práce (téma: Dramatické napätie v prózach Gabriela Garcíu Márqueza) pokračuje od septembra 2009 v magisterskom štúdiu na VŠMU v odbore divadelná dramaturgia. Pôsobí ako učiteľka literárno-dramatického odboru v Základnej umeleckej škole v Bratislave. Autorské texty publikuje priebežne v periodikách (Revue aktuálnej kultúry, Slovenské pohľady, LET, Dotyky), prezentuje ich v rozhlase (Rádio Devín, Rádio Regina) a na rôznych podujatiach. Takisto publikuje analyticko-kritické články z divadelnej oblasti (SME, Týždeň, Nota bene a i.).

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    Dráma

    • Desdemona – Hra o vreckovke (2006, autor: Paula Vogel)
    • Zem (2006, autor: Vladimír Hurban Vladimírov)
    • Oči modrého psa (2007, autor: Gabriel Gárcia Márquez)
    • Medeia (2008, autor: Heiner Muller)
  • Charakteristika tvorby

    Debut Labyrint okolo rúk (skladá sa z troch častí: V ľadových sochách , Tvoja tisíca psyché , Maximálny sen ) Veroniky

    Debut Labyrint okolo rúk (skladá sa z troch častí: V ľadových sochách, Tvoja tisíca psyché, Maximálny sen) Veroniky Dianiškovej má kvalitatívne blízko k súčasnej tvorbe Mily Haugovej. V zámeroch reprezentuje osudové ženské písanie (všimnime si motto: „Prýštiaca krv – to je poézia, / a nezastavíš ju.“ – S. Plathová), ktoré predstavuje neustály proces vstupovania do seba ako do priestoru odvíjajúcich sa duševno-telesných obrazov, alebo inak: ako do priestoru diania samej seba. Poézia tu preto zväčša nemá zvyčajnú úlohu dodatočného pretlmočenia básnickej kartotéky psychických stavov, naopak, osobitú a inovačnú hodnotu nadobúda ako autentický, odohrávajúci sa výrez z väčšej plochy osobnej prítomnosti. Táto autorská stratégia blízka performancii (aktuálnosť, živosť, dynamika atď.) významovo formuje básnické texty do podoby abstraktnej seriálovej štruktúry, náznakov siete a kompozičného vrstvenia, pričom odzrkadľuje jediný tematický cieľ: lyrické ja. Dianišková to v debute nedokázala bez chýb, nájdeme tu verbalizovanie, hrané a predvádzavé inscenovanie, zbytočnú motivickú improvizáciu, nedôslednosť a koncepčnú nejednotnosť. V dôsledkoch však treba priznať, že ide o jeden z najlepších debutov za posledné roky, čo, samozrejme, apriórne nevyplýva len z organickej spätosti s tvorbou Mily Haugovej. Mladé poetky majú tendenciu k dvom extrémom: k prílišnej citovosti alebo prílišnému intelektualizmu. Dianišková obe tendencie premostila práve umelecko-psychologickým charakterom svojej výpovede. Uvedomovaná citovosť, krehkosť i vizuálno-dotyková senzuálnosť spojená s podvedomou, surrealistickou imagináciou sa tu stretla s kultúrnym a vedomostným rozhľadom. Vedomie s podvedomím vo vzájomnej komunikácii, v prelínaní i v odporovaní tvoria básnický rámec pre freudisticky vydráždenú, sebazničujúcu, tragickú alebo životne hraničnú atmosféru, zvlášť ak sa spracúva vzťah dievčaťa/ženy k vlastnému bytiu a k mužovi. Zaiste s tým súvisí aj adaptácia mytológie cez odkaz na Psyché, erotické archetypy Anima – Animus, iniciačné motívy prechodu, vchádzania a vychádzania, otvárania a zatvárania; takisto motívy jaskyne, izby, hmly, tmy, morí a hĺbok, vĺn dažďa a sĺz. Mužské momenty napríklad v podobe vtákov a motívov krídel, rezania, trhania, rozbíjania a narúšania znamenajú zmenu situácie, s ktorou sa lyrické ja musí vyrovnávať. Autorke sa takto podarilo, ako žiadnej poetke pred ňou v našej poézii, intímne vyhmatať bytostné metamorfózy zaujímavého štádia životného prelomu či dozrievania duše/tela v intencii od mladosti k dospelosti; skôr sme sa s niečím podobným stretli v mužskej spisovateľskej základni (konkretisti, Osamelí bežci a i.). Dianišková stvárnila okamihy sebaidentifikácie či seba-vízie vo chvíľach vážnych vnútorných/vonkajších zmien a prechodu z jedného bytostného stavu (dievča) do druhého (žena), vo chvíľach, keď ťažko rozhodnúť, kto ešte som a kto už nie som, keď sa človek sám sebe stáva labyrintom.

    Radoslav Matejov

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    NAVRÁTIL, Martin: Slovenská poézia 2017 (Hodnotenie literatúry roku 2017). In: Romboid , roč. LIII, 2018, roč. 5 – 6, s. 72 – 73.

    NAVRÁTIL, Martin: Slovenská poézia 2017 (Hodnotenie literatúry roku 2017). In: Romboid, roč. LIII, 2018, roč. 5 – 6, s. 72 – 73.

    RAKÚSOVÁ, Gabriela: Posolstvo človeka (Recenzia na novú knihu mladej poetky Veroniky Dianiškovej). In: Postoj, 19. 1. 2018.
    https://www.postoj.sk/29974/posolstvo-cloveku

    HRABČÁKOVÁ, Katarína: Pohyb ako nutnosť. (literárnokritická štúdia). (V. Dianišková: Labyrint okolo rúk). In: Vertigo, 2016, č. 2, s. 42 – 45.

    BIZNÁROVÁ, Lucia: Básne, ktoré sa chcú stať. Veronika Dianišková: Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh. (Recenzie). In: Romboid, roč. L, 2015, č. 4, s. 65 – 67.

    BANČEJ, M.: Príliv poézie. In: Romboid, 44, 2007, č. 7, s. 66 – 67.

    HAUGOVÁ, M.: Pomalé rozpínanie ruže. In: Knižná revue, 17, 2007, č. 6, s. 1.

    MATEJOV, R.: Cesta k dubisku. In: Knižná revue, 17, 2007, č. 14 – 15, s. XVI – príloha.

    ŠRANK, J.: Niečo ako poézia. In: VLNA, 2007, č. 30 – 31, s. 104 – 106.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Jemné Veronikine texty krúžia v hmle, vode, rose, dotýkajú sa hrán, kde tušíme temné labyrinty (podľa nej okolo rúk... ale

    Jemné Veronikine texty krúžia v hmle, vode, rose, dotýkajú sa hrán, kde tušíme temné labyrinty (podľa nej okolo rúk... ale sú vlastne všade naokolo a musíme nimi prejsť v tom období života, v ktorom autorka práve je, aby sme nielen krúžili dokola, ale aj nachádzali... predovšetkým seba a cez seba aj iných...), počujeme dupot (slov, možná inšpirácia od Sylvie Plathovej, ktorej motto: „Prýštiaca krv – to je poézia a nezastavíš ju stojí v záhlaví knihy, tušíme v diaľke hladiny vĺn slov prichádzajúcich ako šepot z nekonečna, ako vzdialené kométy, ktoré sa zjavujú a miznú na svojich presných vzdialených dráhach. Slová ako sochy: ľadové decembrové a navlhnuté, poézia, ktorá naráža v neustále nových dvíhajúcich sa náporoch: prichádza a odchádza ako príliv a odliv lásky. Slová ako jemné dýky: zraňujúce, zanechávajúce stopy, a obnovujúce sa jazvy... Poézia ako dýchanie: „v ten deň / som dýchala nad čistým hárkom / ostávali tam nejasné stopy ako / keď oddelím prameň vlasov od ostatných / alebo mlčíme...“ ... Talent Veroniky Dianiškovej je prísľubom pre slovenskú poéziu lebo... „ona počuje pomalé rozpínanie ruže“.

    Mila Haugová

    Takmer osemdesiat básní už predstavuje riadny prídel poézie, nezvyklý na debut počtom, ale aj vyrovnanosťou a v konečnom dôsledku aj kvalitou... Autorka sa chce „odkryť vlnám dýchať v hlbočinách“. Jej poetika je stíšenejšia ako napríklad poézia Mily Haugovej, aj keď isté spoločné východiská v transponovaní autorského subjektu do obrazu (obrazu krajiny, krajiny do seba) tu môžeme nájsť... Pokiaľ teda v prvej časti zbierky autorka predstavovala najmä „svet v sebe“, v druhej „seba vo vzťahu“, tak v tretej podáva sumarizujúci prienik „seba vo svete“. Málokedy je možné čítať básnickú zbierku s tak prepracovanou dramaturgiou a jemnými nuansami, ktoré podporujú knihu-príbeh či knihu-obraz vo výslednom tvare.

    Maroš Bančej

    Samozrejme, predpokladám, že Dianiškovej mytologicko-archetypálny textový svet má nejakú funkciu. Predovšetkým slúži ako nástroj overovania identity subjektu. Najvýraznejšie sa realizuje cez rolu mytologickej Adriany... Toto skúmanie pomeru medzi vlastnou skúsenosťou a skúsenosťou zafixovanou v kultúrnej symbolike, mýtoch, archetypoch, vnímam ako výraz potreby hľadať či overovať pevné hodnoty v chaotickom svete. Problémom Dianiškovej textov však je miera ich nasýtenia symbolmi, povedzme, ich symbolický režim. Prakticky každý motív tu funguje ako kultúrny symbol, mytologický či archetypálny prvok alebo literárne klišé.

    Jaroslav Šrank

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Musím sa priznať, že neviem analyzovať ani inak objasniť proces svojho písania... K svojim textom akosi nemám čo dodať. Keď píšem, tak jednoducho
    Musím sa priznať, že neviem analyzovať ani inak objasniť proces svojho písania... K svojim textom akosi nemám čo dodať. Keď píšem, tak jednoducho píšem, pričom sa snažím vyjadrovať čo najpresnejšie. Jediné, čo sa odvážim povedať o svojich textoch je, že najčastejšie vznikajú, keď som na cestách, alebo sa dlhodobo zdržiavam niekde „inde“ – v geografickom zmysle. Keď som v pohybe. Človek je vtedy asi otvorenejší a vnímavejší na to, čo nechal za sebou a čo (ne)nachádza na novom mieste...
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia Ceny Ivana Kraska za rok 2006 za zbierku Labyrint okolo rúk
  • Ukážka z tvorby

    básne zo zbierky Labyrint okolo rúk   prístav pohlavie dvoch dvier zatváranie a otváranie ženskosti ešte

    básne zo zbierky Labyrint okolo rúk

     

    prístav

    pohlavie dvoch dvier

    zatváranie a otváranie ženskosti

    ešte v dlhej červenej sukni kľačala a objímala si kolená

     

    dvere padli v poslednej zákrute

    dcéra syn muž všetko naraz

     

    rozbúrenosť

    rozvlnenosť

    tvrdosť smaragdových očí sama sa bojíš mŕtvych čajok

    komicky vykrútené zobáky

    čo počuješ je krok do rokliny

     

     

    tancujúca žena sa šmýka

     

    po nitkách

    pavučiny

    zarosené okná

    (dych a dýky)

     

    noc

    (spenená morská hladina)

    rozbíjajúca sa o breh

    krvavými slzami

     

    schúlená púšťam more

    cez seba

     

     

    vodopády

     

    som iba kvapka

    v mori rôznych prúdov

    tečú a prelievajú sa cezo mňa

    studené

    horúce

     

    som v tvojom malom pohári

    neviditeľná tisícina pocitu

    tak si tu plávam pomedzi oheň

     

     

    tu nie je priepasť

     

    len ľahký smútok pod pokožkou

    na chvíľu uzavrieť uzavrieť (sa)

    obkresliť

    rozložiť jazvy na druhú stranu a pozorovať

    tŕpnutie úst

    hľadieť na kométu rozšírenými zrenicami

    odkryť sa vlnám dýchať v hlbinách

    prežiarených dychom

    prúdiť si cez prsty veslovať tam

    kde prítmie pohládza hrdlo

    nemej holubice

     

     

    sme tu tri v jednej chvíli

     

    zakliate v obraze na zamknutých dverách

    klenieme sa cez seba,

    šesť rúk na šiestich stenách,

    v jemnosti podobné riečnemu toku

    na vlhkej hline...

     

    ako trojžena kráčam pobrežím,

    púšťou a tichým vzduchom.

    Zobraziť všetko