• Životopis autora

    Viera Prokešová sa narodila 2. augusta 1957 v Bratislave. Študovala slovenčinu a bulharčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského

    Viera Prokešová sa narodila 2. augusta 1957 v Bratislave. Študovala slovenčinu a bulharčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po ročnom pôsobení ako lektorka dramaturgie v Bábkovom divadle v Nitre (1981 – 1982) pracovala ako redaktorka vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave. Okrem editorskej práce sa venovala prekladu, prebásňovaniu veršov, od roku 1996 bola každoročne členkou odbornej poroty literárnej súťaže o najlepšiu poviedku daného roka. Od roku 2000 bola zamestnaná v Ústave svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Zomrela 31. decembra 2008 v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

  • Charakteristika tvorby

    Hoci Viera Prokešová svoje básne časopisecky publikovala už od roku 1976, k prvej samostatnej básnickej zbierke „dozrela“ až v roku 1984. Jej

    Hoci Viera Prokešová svoje básne časopisecky publikovala už od roku 1976, k prvej samostatnej básnickej zbierke „dozrela“ až v roku 1984. Jej debut Cudzia staval na obyčajnosti a všednosti – každodennosť je dodnes pre Prokešovú zárukou stálosti a pocitu životnej istoty, v zhode s presvedčením, že všedné je to, „čo napokon po všetkom inom zostane“. Lyrická evokácia pocitového sveta citlivej mladej ženy viedla vtedy ku vzniku poézie plnej nehy, citlivosti a pokoja. Určujúcou bola zosilnená vnímavosť lyrického subjektu k sebe a k okolitému svetu. Kniha oslovila úprimnosťou, z hľadiska formy zaujala úspornosť výrazu a civilný, k vecnosti smerujúci prejav. Už v nej sa objavili niektoré z motívov, ktoré sú vo všeobecnosti pre Prokešovú príznačné: atmosféra daždivých dní, vlastný svet ako svet bytového interiéru, priestorovo vymedzený sklom okna alebo záclonou, plynutie času, striedanie ročných období vo význame kulisy pre vlastné úvahy a zamyslenia. Básnická tvorba Viery Prokešovej sa vyznačuje tematickou sústredenosťou a výrazovou úspornosťou. Je to poézia, ktorá vyrastá z momentu, prchavosti chvíle, drobného detailu životnej reality. Základom je pocit, atmosféra, nálada, emocionálny stav, spomienka. Básne majú ráz impresívnych zamyslení nad láskou, partnerským vzťahom (v osobnom priestore ženy je muž vnímaný viac iba ako hosť a návštevník), nad vlastným životom. Už od prvotiny je v básňach čitateľný pocit istej nezaraditeľnosti, nepatričnosti, prípadne výlučnosti lyrického subjektu, ako ženy, ktorá sa nevie, resp. nechce stotožniť s vonkajšou necitlivosťou. Jej lyrický subjekt odhaľuje v básňach vlastnú senzitívnosť (výbušnosť, prudkosť, netrpezlivosť), nerobí to však exaltovane a prudko, ale pokojne a ticho: tlmenosť je základnou tóninou Prokešovej poézie. Rovnako charakteristickou je tendencia k zaokrúhlenosti, splývavosti, oblosti – je to poézia výrazného harmonizačného gesta. Do zachytávaného pocitového registra patria smútok, zmätok a pochybnosti, od druhej zbierky, v ktorej tematicky prevažuje vzťah ženy a muža, pribúdajú osamelosť a túžba po šťastí, ešte neskôr prázdnota. Napriek tomu Prokešovej poézia nevyznieva depresívne – dominantným je pozitívny a vyrovnaný vzťah k životu. Citová nežnosť sa zvyčajne konfrontuje s vonkajším nečasom (v zmysle daždivého, vlhkého počasia, častými motívmi sú dážď, sneh, voda), typická je melancholická nálada. V stopovo využívanom prírodno-psychickom paralelizme možno vidieť vplyvy symbolistickej poetiky. Možnú sentimentalitu, respektíve banalitu tradičnej témy Prokešová potláča jasným intelektuálnym nadhľadom. Už pri debute v roku 1984 bola poézia Viery Prokešovej označená spojením „výsostne ženská“. Ženskosť sa odôvodňovala jemnosťou a krehkosťou básní, lipnutím na živote a detailoch. Takýto charakter má jej poézia dodnes. Bez výraznejšej zmeny poetiky, no s istým prehĺbením pohľadu, súvisiacim s pribúdajúcou životnou skúsenosťou, zostáva Viera Prokešová stále „uprene obrátená do seba“. Jej kultivovaný básnický prejav ju zaraďuje k popredným súčasným slovenským poetkám.

    Dana Kršáková

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Prokešovej básne boli preložené do viacerých jazykov a publikované v časopisoch a zahraničných antológiách (okrem

    Prokešovej básne boli preložené do viacerých jazykov a publikované v časopisoch a zahraničných antológiách (okrem iného v Nemecku, Bulharsku a Francúzsku).

    Sega ili sega (výber z poézie, 2009 po bulharsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Vaťjo Rakovski: Letiaci deň (výber z poézie bulharského básnika, 1980), Nedeľné zemetrasenie (päť bulharských básnikov, 1988),

    Vaťjo Rakovski: Letiaci deň (výber z poézie bulharského básnika, 1980), Nedeľné zemetrasenie (päť bulharských básnikov, 1988), Ganina, Majja: Kým žijem, dúfam (1989), Peterka, Josef: Autobiografia vlka (preklad z češtiny v spolupráci s F. Lipkom, 1989), Bohémske noci (výber z poézie bulharského symbolizmu, 1990), Miler, Zdeněk: Ako Krtko cestoval. Krtko a potopa (preklad z češtiny, 1992), Krehké ako chryzantémy (výber zo starej čínskej poézie žien, 1992), Piesne sladkého Francúzska (ľudová ľúbostná poézia, spolu s M. Minárikom, 1994), Braun, Lilian Jackson: Mačka, ktorá pozná farby (preklad z angličtiny, 1995), Prévert, Jacques: Nové lásky (preklad z francúzštiny, 1997), Remarque, Erich Maria: Kútik snov (2000), Little, Stephen: ... izmy. Ako rozumieť umeniu (2006), Stefanov, D.: Mesačné haiku (2006), Dimkovska, Lidija: Skrytá kamera (2007), Eminescu, Mihai: Krídla z vosku (2008)

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    KEKELIAKOVÁ, Monika: "Nežnosť sa zo mňa derie ako prvá snežienka". Viera Prokešová: Tisíckrát dopichaná ihličím mäkko

    KEKELIAKOVÁ, Monika: "Nežnosť sa zo mňa derie ako prvá snežienka". Viera Prokešová: Tisíckrát dopichaná ihličím mäkko kreslí úbočia. Básne z pozostalosti. In: Tvorba, roč. XX. (XXIX.), 2010, č. 4, s. 44 – 45.

    ČERTÍK, Jozef: Vyvážená vanilka. Viera Prokešová: Vanilka. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 124, 2008, č. 5, s. 115 – 116.

    HOCHEL, Igor: Viera Prokešová: Vanilka. In: Knižná revue, 18, 2008, č. 6.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    PAVLIGOVÁ, Mária: "V krajine spisovateľky..." Za Vierou Prokešovou (2. 8. 1957 – 31. 12. 2008). In: Tvorba, roč. XVIII. (XXVII.), 2009, č. 1, s. 22 – 23.

    PAVLIGOVÁ, Mária: Nie rozumieť, ale preciťovať (Viera Prokešová: Vanilka). In: Slovo, 10, 2008, č. 12 – 13.

    MARČOK, Viliam a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    TOMÁŠ, R.: Viera Prokešová: Ihla. In: Knižná revue, 16, 2006, č. 21.

    BOKNÍKOVÁ, A.: Viera Prokešová. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    REBRO, Dere: Umocniť variovaním pletie. Viera Prokešová: Pleť. (Recenzia), In: Romboid, roč. XXXV, 2000, č. 3, s. 70 – 71.

    KONDRÓT, Vojtech: Pleť, ktorá pletie (Viera Prokešová: Pleť). In: Knižná revue, 9, 1999, č. 12.

    VOJTECH, M.: Úskalia ženskej poézie (Viera Prokešová: Pleť). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 3.

    ŽILKOVÁ, A.: O evokovaní, úsilí o harmóniu a nejednoznačných pocitoch z čítania (Viera Prokešová: Pleť). In: RAK, 4, 1999, č. 1.

    ČIERNA, M.: Vláčna ako samota (Viera Prokešová: Pleť). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 34 – 35.

    HAUGOVÁ, M.: Pohyblivé znehybnenie (Viera Prokešová: Pleť). In: Romboid, 33, 1998, č. 6.

    HEGEROVÁ, V., ml. – PROKEŠOVÁ, V.: Názov tvojej štvrtej zbierky je Pleť... (Rozhovor). In: Knižná revue, 8, 1998, č. 6.

    ČIČMANEC, I.: Mystérium okamihov (Viera Prokešová: Retiazka). In: Romboid, 28, 1993, č. 4.

    PETRÍK, J.: Myšlienočky v cudzej ulite (Viera Prokešová: Retiazka). In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 18.

    BAJUSOVÁ, Z.: Cudzia blízkosť (Viera Prokešová: Retiazka). In: Kultúrny život, 26, 1992, č. 29.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Ani celkom, ani celé (Viera Prokešová: Retiazka). In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 10.

    PETRÍK, J.: Viera Prokešová: Retiazka. In: Knižná revue, 2, 1992, č. 16.

    SLOBODA, R.: Drahá Vierka... (Viera Prokešová: Retiazka). In: Literárny týždenník, 5, 1992, č. 29.

    HOCHEL, I.: V zrkadle prijímajúceho kontextu (Viera Prokešová: Nedeľné zemetrasenie). In: Romboid, 25, 1990, č. 1.

    BOGNÁROVÁ, I.: Päť rokov čakania (Viera Prokešová: Nedeľné zemetrasenie). In: Slovenské pohľady, 105, 1989, č. 8.

    ČERTÍK, J.: V stave elégie (Viera Prokešová: Slnečnica). In: Romboid, 24, 1989, č. 6.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Na hranici slova a vzdychu (Viera Prokešová: Slnečnica). In: Romboid, 24, 1989, č. 1.

    KRIŽKA, T.: Zodpovední za sneh (Viera Prokešová: Nedeľné zemetrasenie). In: Dotyky, 1, 1989, č. 6.

    MIKULA, V.: Literárne observatórium. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1989.

    VALCEROVÁ-BACIGÁLOVÁ, H.: Zdržanlivá poézia (Viera Prokešová: Slnečnica). In: Dotyky, 1, 1989, č. 1.

    BOLDIŠOVÁ, E.: Viera Prokešová: Slnečnica. In: Romboid, 23, 1988, č. 11.

    SLAMOVÁ, S.: Jemným perom (Viera Prokešová: Slnečnica). In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 12.

    URBAN, J.: Priveľmi tolerantná norma (Viera Prokešová: Slnečnica). In: Literárny týždenník, 1, 1988, č. 5.

    HOCHEL, I.: Viera Prokešová: Cudzia. In: Romboid, 20, 1985, č. 1.

    KOŠKA, J.: Viera Prokešová: Cudzia. In: Slovenské pohľady, 101, 1985, č. 6.

    HEVIER, D.: Viera Prokešová: Cudzia. In: Romboid, 19, 1984, č. 9.

    PODRACKÁ, D.: Cudzia, ale svoja (Viera Prokešová: Cudzia). In: Romboid, 19, 1984, č. 7.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Prokešovej najnovšia zbierka má jednoduchý, ale poetický a účinný názov – Vanilka . Účinný je preto, lebo

    Prokešovej najnovšia zbierka má jednoduchý, ale poetický a účinný názov – Vanilka. Účinný je preto, lebo o tematickom zameraní knihy veľa neprezrádza, ponecháva si isté tajomstvo, vonkoncom nie je bombastický, ale na druhej strane – keďže odkazuje k jemnej, no charakteristickej vôni a chuti, aká patrí ku chvíľam pohody – vyvoláva očakávanie krehkosti, nehy, harmónie. Už z predchádzajúcej autorkinej tvorby vieme, že uvedené tri charakterizujúce substantíva pre jej poéziu nepochybne platia. Žiada sa mi však ešte povedať, že ak sú jej básne harmonické či prinajmenšom harmonizujúce, vonkoncom to neznamená, že by v sebe neniesli aj istú mieru vnútorného napätia, dramatickosti. Básne vo Vanilke sú výsostne subjektívnou, intímnou, miestami až sebaodhaľujúcou lyrikou. Vyznačujú sa vysokou mierou stotožnenia lyrického subjektu s autorským, čím vyvolávajú dojem autentickosti a skutočne prežitého. Popri prežívaní je však pre Prokešovej tvorivú metódu rovnako dôležitá aj schopnosť pozorovať (najmä detaily) a uzrieť vo všedných veciach čosi nezvyčajné, niekedy len prchavý okamih zvláštnosti a krásy. Objektom pozorovania je predovšetkým predmetný svet a prírodné javy, zriedkavejšie iný človek či ľudia – a je to práve momentálny duševný stav, ktorý umožňuje vidieť veci inak ako všedne. (...) Vanilka vyjadruje okamihy smútku, osamelosti, opustenosti, stavy istého citového nedostatku, jemné záchvevy nostalgiou zasiahnutej duše. Vypovedá pritom nepateticky, bez prázdnych slov, a presvedčivo. Väčšina básní je krátkych, ich rozsah sa pohybuje okolo desiatich – dvanástich veršov. Je pozoruhodné ako málo slov stačí poetke na vytvorenie kvalitnej básne. Formálne, syntakticky sú Prokešovej básne vždy uzavreté, končia sa bodkou, avšak významovo zostávajú otvorené, pretože nevypovedajú o príčinách smútku či pocitu neistoty. Naznačujú, umožňujú čosi tušiť, poskytujú priestor na domýšľanie. Melanchólia a ľahká skepsa sa vinú celou zbierkou. Ak som na jednej strane hovoril o harmónii a na druhej strane o napätí, dramatickosti či kríze, môže sa to javiť ako protirečenie. Z Prokešovej nepatetickej lyriky však cítime, že aj neradostné chvíle chápe ako prirodzenú súčasť života, ba niekedy aj ako jeho obohatenie. Je to poézia vyvierajúca zo skutočného, autentického bytia.

    Igor Hochel

    Viera Prokešová pre svoju knižku Vanilka opäť vybrala strohý, no krehký, ženský názov, ako sme v jej prípade už zvyknutí (Cudzia, Slnečnica, Retiazka, Pleť). Ponúka nám tiché, intímne texty, pričom aj v prípade tejto zbierky si dominantné miesto drží pocitovosť a sebavyjadrenie lyrického subjektu spôsobom pre ňu vlastným. Farebnosť Prokešovej poézie je v tomto prípade ešte zvýraznená ilustráciami Viery Kraicovej, ktorými je kniha doplnená. Autorka sa pridržiava konštantnej motivickej roviny: atmosféra vzťahov rodinných (Dni u mamy, Katarínka), partnerských (Zapršalo, Kruh, Nestihneš, Nadlho), pocity osamelosti (Ani ty, Toto miesto, Nevieš), prázdnoty, vnútorné emócie zrelej ženy, naplno – ba niekedy možno až príliš intenzívne – vnímajúcej svet a ľudí okolo seba (Celkom inak, Ako roky, Ty). Tentoraz je však dominantná uzavretosť lyrického subjektu (Teraz, Radosť, Robíš chyby). Toto všetko predostiera prostredníctvom symboliky počasia, priestoru, kvetov, farieb či plynutia času v opozícii so stagnáciou... V zbierke Vanilka stojí v popredí detail, atmosféra, načrtáva bipolárnosť pocitu samoty a radosti byť s Niekým, opätovne, ako aj v ostatných zbierkach, dominuje básnická miniatúrnosť, dôraz sa kladie väčšmi na výraz ako na tému. Zbierka Vanilka na viacerých miestach odkrýva smútok, pocity prázdna, uzavretosti, odcudzenia, nemožnosť úniku z niektorých situácií, zamyslenia nad plynutím času, veku. V o čosi väčšej miere, než sme u autorky zvyknutí, si všíma negatíva, snaží sa usporiadať neporiadok, rozhodnúť sa, či naďalej zostať stáť, či ísť ďalej. Prokešová napriek všetkému nenarieka, nezatracuje, prijíma život v jeho plynutí, vníma svoje pocity, zamýšľa sa nad nimi a popri tom všetkom si starostlivo stráži to, čo je len jej – svoj vnútorný svet, svoju intimitu.

    Mária Pavligová

    Prokešovej lyrika neplynie z cukrovania sveta ani z cukrovania sa. Jej zdrojom je skôr istá nevšímavosť voči zádrapčivej moróznosti sveta, radostné prehliadanie zložitostí, pacifikujúca dôverčivosť, ktorá však nikdy neupadne do obťažujúcich dôverností. Vec nie je v tom, že by nám táto autorka chcela ukazovať svoju príjemnejšiu tvár – pretože to skutočne nerobí – ale v tom, že jej subjekt je natoľko v obrodzujúcom zmysle lyrický, že on sám svojím literárnym bytím nám odhaľuje príjemnejšiu tvár sveta.

    Valér Mikula

    Viera Prokešová má dar akoby všetko zľahka odsunúť od seba, ale zároveň sa na to tým ostrejšie a jasnejšie pozrieť a bolesť zo spoznaného zobraziť sínusoidou už navonok prezentovaného artefaktu – básne. Sila zdanlivej krehkosti básní nie je v predstavovaní určitého príbehu citu (koľko ich je napísaných!), ale v jemnom vyvažovaní, komplementárnom doplňovaní, v ostrom (až geometrickom) videní čohosi takého zložitého, ako je osudový dlhotrvajúci vzťah.

    Mila Haugová

    Viera Prokešová patrí k tým poetkám, ktoré sa v tvorbe usilujú ísť za hranice komunikovateľného, zachytiť veci v próze nereprodukovateľné. Pri takejto iracionálnej poézii sa čitateľ musí spoľahnúť viac na impresiu z čítaného ako na presnú interpretáciu významu. Ak Pavla Vilikovského pri písaní prózy zaujíma nie cit, ba ani pocit, iba nálada, básne V. Prokešovej akoby mali u čitateľa vyvolať niečo ešte jemnejšie, neurčitejšie, azda odtieň pocitu alebo nálady.

    Adela Žilková

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Jána Hollého za umelecký preklad M. Eminesca Krídla z vosku (2008)

    Cena Ivana Krasku (1984)

  • Ukážka z tvorby

    NEPOKOJ (zo zbierky Pleť )   Jazero tuhne, bzučia oblaky. V neskorom popoludní nevieš, o čo ti roky išlo. Pripravená na cestu

    NEPOKOJ (zo zbierky Pleť)

     

    Jazero tuhne, bzučia

    oblaky. V neskorom popoludní

    nevieš, o čo ti roky

    išlo. Pripravená na cestu

    zostávaš, veci ako kamene.

    Pohľad sa zastavuje na vode,

    ktorá horkne:

    ľad do nej ponára

    svoj lieh.

     

     

    POHĽADNICA (zo zbierky Pleť)

     

    Čerešňové lístie

    na perlivých stromoch

    tuhne, čerí mesačnú

    a hrubú hladinu, suché

    nebo v šuchotavom skle –

    jediné, ktoré dočiahneš

    matnými prstami,

    studeným dlhým dychom,

    keď sa nakloníš a horkastá

    sponka skĺzne po pomalých

    večerných vlasoch... on sa

    zľakne, v polospánku,

    šípový mesiac

    vonia.

     

     

    DARČEK (zo zbierky Pleť)

     

    Z rozprávky: ak chceš,

    podvečer prejdeš do jeho

    sveta, odovzdane

    si ho nalistuješ – vpíjaná

    hudba, vyklenuté nápisy,

    penové hradby, zotletý

    zlatý olej na rúchach.

     

    Pokiaľ ide o to,

    ešte si ho nepristihla

    pri omyle.

     

     

    Z MOSTA (zo zbierky Pleť)

     

    V slnečnom svetle

    emailová voda

    nič nezrkadlí. Rieka,

    listnatá a krehká,

    hasne v tvrdých brehoch,

    v ich sypkých prstoch,

    ako ľahké zviera, také

    pohyblivé v saténovom

    spánku.

     

     

    ZNOVA (zo zbierky Pleť)

     

    Vchádza, rozpačito sa usmieva,

    ale dlho klinicky skúma,

    akú máš náladu,

    ku komu vlastne

    prišiel.

     

    Pootváraš všetky dvere,

    môže si vybrať.

     

    Všeličo z toho, čo povie,

    sa ťa dotkne, ale aj tak

    akoby ťa vždy znova a znova

    privádzal k ceste, na ktorej

    čakáš.

     

     

    VLÁSOK (zo zbierky Pleť)

     

    Vlas na papieri

    vzpína sa cez všetko napísané,

    už oddelený od ostatných,

    elastický a slepý,

    zdôrazňuje, podčiarkuje,

    vyberá z príbehu

    to podstatné.

     

     

    STRATA (zo zbierky Pleť)

     

    Ukryjem sa, schúlim, za svojím

    novým mesačným chrbtom

    nechám natienené biele

    krajiny, kde som ešte nedávno

    spávala, uzimená,

    vlasy mi prúdili

    dlhou gaštanovou vôňou,

    vyčírenou, ťahavou – kde som

    zostávala? V spánku

    všeličo pekne nadýchnuté

    pokračuje.

     

     

    ZO ZÁHRADY (zo zbierky Pleť)

     

    Vlhké stromy, eruptívne koruny,

    v záhradách puchne vietor,

    vlnité rastlinky sa navíjajú,

    končisté puky vŕzgajú,

    svieti hrdza.

    Ako ju vítame,

    keď sa odvraciame

    a ona potichu pracuje

    aj za nás.

     

     

    PO BÚRKE (zo zbierky Pleť)

     

    Vychádzame z domu,

    chodník je plný nalámaných

    lesklých konárov, farby

    svietia ako jazvy, vzduch

    zrazu je slnečný, vôbec,

    všeličo sa zmenilo,

     

    iba tvoja číhavá

    selektívna pamäť

    čaká na všetko,

    čo bolo.

     

     

    PEKNE (zo zbierky Pleť)

     

    Keby som sa vedela vnímať

    ako text, večne nehotový,

    pripravený umrieť aj ožiť,

    oči tieňované mlčaním,

    tvár odvrátená k bráne

    mdlo rozkvitnutého zrkadla –

    a že sa máš pekne, s ružou

    pod hlavou, nemusí byť

    výmysel.

     

     

    NESPAVOSŤ (zo zbierky Pleť)

     

    Napadané lupene vĺn

    v zrúcaných moriach

    našli si ťa, čoraz

    zvyknutejšiu.

     

    Mandľové vône

    v dávnych vlasoch

    rastú, napínajú sa,

    vietor sa ohýba

    v pružných neónoch

    a dlhá ulica striehne

    ako mačka.

     

     

    HUDBA (zo zbierky Pleť)

     

    Nakrútená k svojmu

    zahmlenému tieňu

    drobí kvitnúci vosk

    sna – a ty sa uhýbaš,

    obloha zastieraná dažďom,

    hodvábne stropy,

    unikajúce príbehy.

    Tvrdé stonky

    medu, z ktorého sála svetlo

    blízko pri tvojej tvári,

    porcelánovo šumiace, načisto

    bez vône.

     

     

    Z DETSTVA (zo zbierky Pleť)

     

    Hladký jazyk trávy

    pod kolenami,

    čisto rozopnuté

    margaréty,

    spánok medový a vláčny

    ako pod hviezdami –

    všeličo sa ešte ťahá

    popri mne, napnuté

    ako stužka.

     

     

    ÚNAVA (zo zbierky Pleť)

     

    Slová ako popol

    na skrútenom papieri.

    Trúsia sa, pospájané

    hojdavými stehmi, čosi

    pripomínajú.

     

    Zrkadlo sa čerí,

    keď si v rožnej izbe

    rozväzuješ šál

    a vonku sneh

    dusnou plesňou

    rastie na múroch.

     

     

    SOCHA (zo zbierky Pleť)

     

    Prší, ospalo sa ťahám

    ulicami, ale socha v parku

    sa usmieva, na ruke holub,

    ponára sa do svojho

    materiálu, vidím, ako zreteľne

    vstupuje do hry, prijíma

    kvapky, obracia sa

    do svetla, prenáša vietor.

     

     

    KNOXOVA PIESEŇ (text piesne z muzikálu Mária Stuartová)

     

    Je temný magnet Mária,

    čo priťahuje zlo.

    Jej prudká vášeň zabíja,

    ostrejšia ako sklo.

     

    Dala sa viesť len rozkošou,

    vnadný krok, štíhly pás,

    núkala za hrsť teplých slov

    a ponúkne ich zas.

     

    Štedrá je veru v pôžitkoch,

    len v nich je blažená,

    keď vedie jasom bielych nôh

    zo svetla do tieňa.

     

    Je temný magnet Mária,

    čo priťahuje zlo,

    jej prudká vášeň zabíja,

    ostrejšia ako sklo.

     

    Tu jemný básnik dodýchal,

    čo jej z pier čítať chcel,

    zaznieval nežný madrigal,

    keď navždy odišiel.

     

    Katom mu bola láska k nej

    a túžba – môcť s ňou byť,

    byť pri nej – sladkej, záhadnej,

    a šťastiu uveriť.

     

    Bol prvý, no nie posledný,

    ktorému dala smrť.

    Ona sa teší jasu dní,

    on musel zahynúť,

     

    aby zas hrdá v klame, ľsti

    spriadala úklady,

    šliapala aj nám po šťastí,

    ó, zrada nad zrady!

     

    Je temným jedom Mária,

    čo nosí v sebe zlo.

    Jej prudká vášeň zabíja,

    ostrejšia ako sklo.

     

     

    MÁRIINA PIESEŇ (text piesne z muzikálu Mária Stuartová)

     

    Možno som zlá, no nevinná,

    pália ma cudzie rany,

    keď moja hviezda zhasína,

    zhasína na svitaní.

     

    Láska je moje prekliatie

    aj moje požehnanie.

    Láska sú slzy preliate,

    tma, ktorá padá na ne.

     

    Nepozriem na krv z cudzích rán,

    po rukách nestečie mi.

    Celým srdcom sa oddávam,

    silné sú putá ženy.

     

    Vládne mi vášeň, žijem z nej,

    čo zavelí, to spravím.

    Víťazí žena v kráľovnej

    nad predurčením pravým?

     

    Som tajomstvo, som ozvena,

    posledná prvá žena,

    obloha slnkom vedená,

    už navždy rozžiarená.

     

    Zvláštny dar, čudný majestát!

    Pre lásku obvinená

    pred vami hrdo bude stáť

    aj kráľovná, aj žena.

     

     

    O LÁSKE (z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

     

    Rozpráva o výstave, peknej,

    ktorú neuvidel s tebou,

    o novom a starom byte, o aute,

    o ovocí a tak.

    Tiež si tam, nepozeráš naňho,

    zosmutnievaš: je to,

    akoby hovoril o láske.

     

     

    PODVEČER (z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

     

    Odchádza domov.

    Ty v tichej predsieni

    nevystrieš ruky, horúca,

    dlhé medové šaty

    smutne ťa zalejú;

    do izby padá

    svetlá vôňa,

    šálky sú čisté, chladný

    stôl, o chvíľu

    nie je ti jasné: odišiel,

    alebo aj zomrel?

     

     

    NA TICHÉ ČELO (z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

     

    Taká slnečná

    a vzdialená

    dlho si premýšľala,

    chystala si sa,

    krášlila,

    mal prísť?

     

    Stretol ťa ustatý

    a možno chorý, natešený,

    veľmi zblízka ti hľadel

    na tiché čelo,

    bol rád?

    Všetko prvý raz – potom

     

    prečo ti je jasné,

    že neprišiel,

    ale sa vrátil?

     

     

    SPOMIENKA (z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

     

    Dotýkala sa ťa nežnejšie

    ako tma riečky,

    v ktorej si sa kúpal sedemročný,

    hovorila ti o všetkom,

    lebo všetko v nej rástlo,

    akoby spievalo.

    Po skľučujúcich nociach

    čakával si ju

    ako rosu.

     

    Bola taká mladá,

    že ani zo svojej tváre veľa nepoznala,

    a nevinná, akoby spávala

    na mesačnej vôni...

     

    Keď si ju nechal, plakala

    u toho druhého.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory