Foto © Lucia Gardin
Foto © Lucia Gardin




  • Životopis autora

    Narodil sa 14. septembra 1958 v Trenčíne. Vyštudoval Lekársku fakultu UK v Bratislave a pôsobil ako anesteziológ na Klinike kardiovaskulárnej chirurgie v

    Narodil sa 14. septembra 1958 v Trenčíne. Vyštudoval Lekársku fakultu UK v Bratislave a pôsobil ako anesteziológ na Klinike kardiovaskulárnej chirurgie v Bratislave. Od roku 1985, ako spoluzakladateľ, herec, režisér a scenárista, je jednou z popredných osobností bratislavského alternatívneho divadla GUnaGU. V prvej polovici 90. rokov zanechal lekársku prax a divadlu sa venuje profesionálne. Je päťnásobným držiteľom prestížnej ceny Alfreda Radoka za najlepšiu českú a slovenskú hru roka. Pre Slovenské národné divadlo napísal a režíroval hry Demokrati a Karpatská horká. Píše aj pre rozhlas a televíziu. V roku 1991 stvárnil postavu MUDr. Šrámka vo filme režiséra M. Luthera a scenáristov M. Bútoru a M. Puobiša Skús ma objať. Pôsobí v metapopovej formácii Big Bastard Beat Band of Bratislava. Žije v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    • Až po uši (1988)
    • Zdravotní knížka pro vojáky základní služby (1991)
    • Karamelky (1992)
    • Komix (1995)

    Dráma

    • Koža (1986, teskná hra pre Samuela Becketa)
    • Poveternostná situácia (1988)
    • Bigbít (1990, hra s beatom o bití aj bytí)
    • Loj (1992, dráma s oponou)
    • Nuda na pláži (1993, malá krutohra)
    • Pressburger blut (1994, melancholická treska v 5 obrazoch, publik. v Medzicasopise 2/94)
    • Smrtičky a vraždeníčka (1994, biológia)
    • Angeleo (1995, industriálna balada)
    • Gotika (1995, skrytý pôvab Slovanov)
    • Eva Tatlin (1996)
    • Ohne ohnivé (1996, Užhorod)
    • Argentína (1997)
    • Jawa nostalgická (1997, clivá spomienka na to najlepšie z ČSSR z obdobia rokov 1969 – 1989)
    • Mária Sabína (1997)
    • Genius loci (1999)
    • Rozkvitli sekery (2000)
    • Karpatská horká (2001)
    • Staré lásky (2003)
    • Desať hier (2004, 1.vydanie)
    • Ódy či frašky? EÚ očami drámy (2015, 1.vydanie)
    • 13 hier (2015, 1.vydanie)

    Pre deti a mládež

    • Noha k nohe (2005, 2. preprac.vydanie, 1996, interaktívna kniha)

    Literatúra faktu

    Odborná literatúra

    Scenáristika

    • Niekedy by som ťa najradšej zabila (1996, videofilm)
    • Zborovňa (2000, televízny seriál)

    Rozhlasová tvorba

    • Tetovaná žena (1995)
    • Denník Nežnej (1998)
    • Zápočet z reportáže (2001)
  • Charakteristika tvorby

    Na začiatku osemdesiatych rokov, v období horúčkovitého nástupu malých javiskových foriem, ktoré boli vtedy jedinou viditeľnou

    Na začiatku osemdesiatych rokov, v období horúčkovitého nástupu malých javiskových foriem, ktoré boli vtedy jedinou viditeľnou a hmatateľnou nádejou, jediným alternatívnym médiom pre neoficiózne občianske názory i divadelné tvorivé postupy, vzniká v Bratislave popri impozantnom Pegasníku či Modrom divadle aj divadlo GUnaGU (1985), ktorého spoluzakladateľom (a lídrom až podnes) je lekár-anesteziológ Viliam Klimáček. Píše aj poéziu a prózu, ba mali sme ho spočiatku najmä za lekára-básnika. No zároveň (možno práve vďaka siedmim malým formám kabaretno-absurdného divadla) udržiava si výrazný sokratovsky ironický odstup od literárneho diania ako takého. Nie len jeho postoj k literárnej a divadelnej realite, aj jeho texty sú ironické. Je to irónia zvláštne prísna: nejde v nej o kritiku, kosti drviacu satiru či sarkazmus, ale takpovediac o "estetiku miniaturizácie doby". K tomu Klimáčka predurčila už sama jeho chlapácka figúra, ktorej veľa nechýba do dvoch metrov. Je ingardenovskou konkretizáciou pohľadu z výšky – veď aj Sokrates, podľa Aristofana, nechával sa vytiahnuť v pohodlnom priestrannom koši vysoko nad hlučný aténsky dav. To, čo sa v divadelnej terminológii udomácnilo ako "gunagovský štýl", preniká Klimáčkovi aj do prózy a poézie – aristofanovsky uchechtaná hra s autoritou (s autoritou filozofa, slova, predmetnosti, žánra aj role básnika-dramatika, ktorá spočíva v spoločenskej objednávke a spoločenskom očakávaní, preto ju nevyhnutne treba invertovať).

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    MUŠÁKOVÁ, Lucia: Husík je kráľ. Retrokomédia vyvoláva duchov socializmu. (Recenzia. Divadlo GUnaGU prináša hru Viliama

    MUŠÁKOVÁ, Lucia: Husík je kráľ. Retrokomédia vyvoláva duchov socializmu. (Recenzia. Divadlo GUnaGU prináša hru Viliama Klimáčka Socík, sladký socík. Prevedie vás starými časmi). In: Hospodárske noviny, 3. – 5. 6. 2916, č. 107, s. 14.

    TURKAN, Andrijan: Klimáček Viliam / GUnaGU... GUnaGU? GUnaGU! (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 5, s. 114.

    ULIČIANSKA, Zuzana: Realita je pekelne dobrý spisovateľ. In: Sme, roč. 23, 19. 11. 2015, č. 267, s. 18.

    NAGY, Dado: Kneď kniha začne žiť vlastným životom. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 10. časť). In: Pravda, roč. XXV, 19. – 20. 9. 2015, č. 216, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Nočná mora – marketing. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 9. časť). In: Pravda, roč. XXV, 12. – 13. 9. 2015, č. 211, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Písanie je snaha o dokonalosť s vedomím, že dokonalosť je nemožná. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 8. časť). In: Pravda, roč. XXV, 5. – 6. 9. 2015, č. 205, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Keď sa nedarí, alebo ako prekonať spisovateľský blok. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 7. časť). In: Pravda, roč. XXV,  22. – 23. 8. 2015, č. 195, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Reálny život najviac pripomína absurdný a čierny humor. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 6. časť). In: Pravda, roč. XXV, 15. – 16. 8. 2015, č. 189, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Úspechom je aj jedna slušná veta za deň. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 5. časť). In: Pravda, roč. XXV, 8. – 9. 8. 2015, č. 183, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Začnite písať a odštartujete neriadenú strelu. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby (Literárny seriál, 3. časť). In: Pravda, roč. XXV, 18. – 19. 7. 2015, č. 165, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 2. časť). In: Pravda, roč. XXV, 11. – 12. 7. 2015, č. 159, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 2. časť). In: Pravda, roč. XXV, 11. 7. – 12. 7. 2015, č. 159, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 1. časť). In: Pravda, roč. XXV, 4. 7. – 5. 7. 2015, č. 153, s. 32 – 35.

    OPOLDUSOVÁ, Jena: Klimáček: V počiatkoch GUnaGU sme boli anarchisti. In: Pravda, roč. XXV, 9. 1. 2015, č. 6, s. 32 – 33.

    MILLER, Ľudmila: Slovenské drámy v poľskom preklade. In: Život. Kultúrno-spoločenský časopis, roč. 56, december/grudzień 2014, č. 12 (678), s. 30.

    PASSIA, Radoslav: Od zlatých šesťdesiatych po búrlivé deväťdesiate (nad novými knihami prozaikov staršej generácie). (Viliam Klimáček Vodka a chróm). In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 5 – 6, s. 64 – 68.

    OSTRIHOŇOVÁ, Aňa: Viliam Klimáček: Vodka a chróm. /Pan(o)tikum/. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 1, s. 61 – 62.

    ŠRANK, Jaroslav: Rukopis nechaný vo vani. IV. (Problémy mladšej poézie, problémy s mladšou poéziou 20. storočia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 6, s. 63 – 82.

    KRAJČOVIČOVÁ, Jela: Vyzliekanie krajiny. Viliam Klimáček: Váňa Krutov. (Recenzia). In: Romboid, roč. XXXV, 2000, č. 1, s. 76.

    MIKULA, V.: V. Klimáček: Až po uši. In : Slovenské pohľady, 1988, č. 7.

    ŠTEFKO, V.: Slovenská dráma 2 (1989 – 1992). Bratislava 1992, s. 247.

    HATALA, M.: Vážnejšie než bubble gum. In: Romboid, 1993, č. 9.

    ŽILKOVÁ, M.: Z javiska do knihy. In: Romboid, 1997, č. 7.

    KRET, A.: Dvadsaťdva. Kádrové posudky slovenských dramatikov. Bratislava 1998, s. 25 – 26.

    HOCHEL, I.: Dotyky, sondy, postoje, Nitra 2003, s. 229 – 230.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    "Divadlo GUnaGU založili v roku 1985 študentka Zuzana Benešová, lekár Viliam Klimáček a matematik Ivan Mizera. Zišli sa kvôli

    "Divadlo GUnaGU založili v roku 1985 študentka Zuzana Benešová, lekár Viliam Klimáček a matematik Ivan Mizera. Zišli sa kvôli realizácii vlastnej hry Vestpoketka, po ktorej sa mali programovo rozísť. Spontánne divácke prijatie tohoto literárneho kabaretu však spôsobilo, že GUnaGU sa nerozpadlo a stalo sa počas desiatich rokov centrom – pre niektorých pravidelnej, pre iných priležitostnej – aktivity a vytvorilo postgeneračný model nového divadla. S vedomím, že každá inscenácia môže byť posledná, sa najma vo svojich začiatkoch venuje radosti z prelietavania z kvetu na kvet žánrových a námetových druhov. Divadlo GUnaGU dosiaľ uviedlo 18 hier a projektov výlučne z vlastných autorských zdrojov. K autorskému charakteru divadla patria i čulé styky so spriaznenými literátmi, výtvarníkmi, hudobníkmi a divadelníkmi. (…) Divadlo, spočiatku hudobne zamerane a rozvíjajúce osobitú formu singspielu a komorného muzikálu – najmä v posledných rokoch cieľavedome vytvára prúd inscenácií, pracujúcich so sučasným autorským textom v precízne vystavanom tvare, rafinovane však narušujúcom dramatické kánony. Ako jedno z mála alternatívnych súborov nepodľahlo GUnaGU boomu nonverbálneho divadla a tvrdohlavo rozvíja vlastnú poetiku, ktorá svojim humorom i magickou snovosťou priťahuje čoraz viac divákov.

    ŽENA: …Jednému klientovi ožil tiger na hrudi…

    MUŽ : Prosím?!

    ŽENA: Vytetovaný tiger. Ráno ho našli na franforce.

    MUŽ : Tigra?!

    ŽENA: Klienta…

    Citovaná časť (absurdná hra Nová koža) sa zdá až naivná akoby zo zlého vtipu. Otázka muža v štvrtej replike narúša vývoj dialógu a piata replika nádejný rozhovor zabíja úplne. Všetko je povedané, načo medziriadky (medzirepliky)? Absurdnosť v absurdnosti. Vývoj je zastavený. (…) Žena zoznamuje Muža s priestorom, s tým, že často vypadáva elektrina. V rozvodnej skrini potkany, v poistkách brehule – príčiny výpadku. Vždy, keď žena odíde dať osvetlenie do poriadku, mužov dohad o príčine (potkan, brehuľa) je chybný a žena konkretizuje druhú príčinu. Celý problém nie je taký závažný ako pri prvých dvoch príkladoch, ale aj tak vzbudzuje istú nepresvedčivosť. (…) Jednoduchosť absurdnej drámy pôsobí magicky, avšak dramatický text Nová koža stereotypne, mechanicky. Princípy autor aplikoval bravúrne, ale iba to nestačí. Absurdná dráma je drámou v prvom rade intelektuálnou, v ktorej sa prejavuje rozpor medzi formálnou a sémantickou zložkou."

    Štefan Fedor

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia Literárneho fondu za rok 2007 za román Námestie kozmonautov. Generácia Ю Prémia Literárneho fondu za rok 2004

    Prémia Literárneho fondu za rok 2007 za román Námestie kozmonautov. Generácia Ю

    Prémia Literárneho fondu za rok 2004 za knižný výber divadelných hier Desať hier

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    PPESSBURGER BLUT (melancholická freska v 4 obrazoch)   2. OBRAZ: FOOL ON THE HILL v ňom: > ONA a ON > manželia >

    PPESSBURGER BLUT

    (melancholická freska v 4 obrazoch)

     

    2. OBRAZ: FOOL ON THE HILL

    v ňom:

    > ONA a ON > manželia

    > DÔVERNÍK > domový

    > PANI LI (OVÁ) > susedka

     

    (odohráva sa v bytovej bunke zóny Lamač 3, neďaleko Čínskeho mesta)

    > ON (rozzúrený v pyžame stláča privolávač): Kde je zase kúpeľňa?! Pred nosom mi ju zobrali!

    > ONA: Čo je, Maco?

    > ON: Niekto si privolal kúpeľňu! To bude ten idiot z tridsiateho.

    > ONA: Zavolaj do šachty.

    >ON (reve tam): Haló! Uvoľnite kúpeľňu!!!

    > ONA: Lojzko, zničíš si hlasivky. Ach, bože!

    > ON: Čo je?

    > ONA: Záchod nepremáva.

    > ON: Je zaseknutý na pätnástom.

    > ONA: Zase u Gajdošíka.

    > ON (rozsvieti sa privolávač): Kúpeľňa! (v šachte pristane kúpeľňová kabínka a vyhrnú sa kúdoly pary) Opäť si niekto po sebe neumyl vaňu! Ktorý je náš uterák?

    > ONA: Klinček 606.

    > ON (v kabínke): To je humus.

    > ONA: Vyber si čistejší. Každý mení. (ozve sa buchot v šachte)

    > ON: Som na rade, nie?! (čistí si zuby a reve na suseda) Nebúchaj, lebo to zaseknem.

    > ONA: Asfalt vonia, Lojzko, začína sa jar. Nepôjdeme sa prejsť? Do kameňolomu.

    > ON: Dnes odstreľujú.

    > ONA: K Dunaju?

    > ON: Tam sú tie topánky...

    > ONA: V garážach majú nové neónky. Liová hovorila.

    > ON: Na Liovú tak dám.

    > ONA: Modré, oranžové, červené...

    > ON: Nie.

    > ONA: A je tam ozvena. Kedy si naposledy počul ozvenu?

    > ON: Neostaneme doma?

    > ONA (vzlykajúc): Asfalt vonia... ide jar a my budeme v bunke...

    > ON (tigrím skokom stlačí privolávač): Mám záchod! (pristane toaletná kabínka)

    > ONA (zájde dnu): Čo nás ešte spája?

    > ON: Neznášam otázky hneď zrána.

    > ONA: Má to ešte zmysel?

    > ON: Tieto ťažké otázky!

    > ONA (vychádza a kabínka hneď odíde): Prečo ty so mnou žiješ?

    > ON: Dobre, ideme do kameňolomu.

    > ONA: Odstreľujú.

    > ON: Tak k Dunaju.

    >ONA: Neznášaš topánky.

    > ON: Idem aj do opery!

    > ONA: Odkedy ti prišlo zle na Medovom meči, už sa tam nemôžeme ukázať! Ovracal si celú lóžu, Alojz.

    > ON: Snaha bola.

    > ONA: Ostaneme doma. Ale... vysaješ kovral!

    > ON: Tak o toto išlo! (zvoní zvonček)

    > ONA: Pani Liová prišla!

    > ON: Ježišmária... rukybozkávam! (vojde Číňanka v tradičnom odeve s vejárom nerozpráva, iba gestikuluje)

    > ONA: Čo nového, pani Liová? Chcete si niečo požičať? Múku? Olej? Niečo, čo prská? (Liová naznačuje žiaru) Á, žiarovka. Maco, máme žiarovku?

    > ON: Poslednú, Macko.

    > ONA: Máme len poslednú, pani Liová.

    > ON: Tú vám nemôžeme dať. Je piatok, nejaká sa vypáli a je s tým iba štrapácia. (Liová naznačuje plač ako keď čerešňové kvety padajú do vĺn...)

    > ONA: Ale dnes vám to pristane. To je váš národný hodváb? (Liová jej gestom labute podá balíček kapustných listov) Ale, susedka, to nemôžeme... Maco, pozri, pani Liová ti pripravila ryžový nákyp! Miluje nákyp...

    > ON (vysávajúc): Nákyp, to je moje.

    > ONA: To je jeho. (pani Liová, ticho sediac, mení sa na lotosový kvet) Aj maslový chlebík s reďkovkou. (Liová vytiahne zo širokého rukáva veľkú reďkovku) Teda, pani Liová...

    > ON: Leto... muchy... Žitný ostrov...

    > ONA: Dúfam, že už nič iné neľúbiš.

    > ON: No, chodieval som do Prievozu... (pani Liová vyčaruje praclík)... takéto praclíky tam pekávali... s rascou, pani Liová...

    > ONA: Daj jej ju! Daj jej ju!

    > ON: Prosím?

    > ONA: Daj jej ju! Daj jej ju!

    > ON: Ty vieš po čínsky?

    > ONA: Žiarovku! Daj jej ju! (manžel podáva poslednú žiarovku) Dúfam, že pomôže. Stovka. (pani Liová gestom letiaceho žeriava vyjadrí radosť) Dovidenia. (susedka odíde) Mohol si jej ju hneď dať. Chuderka, manžela má na týždňovkách...

    > ON: Li je betonár?

    > ONA: Stavia ten múr.

    > ON: Myslel som, že pašuje ópium. (zaznie siréna)

    > ONA: Sedem hodín!

    > ON: Dnes mávam odtiaľto.

    > ONA: Ja idem mávať do kuchyne. A nezabudni rozsvietiť! (okolo okien prelietava vrtuľník, obaja kývajú. Vrtuľník chvíľu lieta nad strechami a odletí)

    > ONA: No vidíš, ani jedna sa nevypálila.

    > ON: Ale predstav si, že by sme ostali potme! Vyzeralo by to, že nechceme mávať. Suseda zavreli na tri dni.

    > ONA: Že môžeš byť taký sebec. Liová musí urobiť nákyp, aby si sa počlovečil.

    > ON: Ja som ju nenútil.

    > ONA: Ale zobral si si! (sadnú si na posteľ)

    > ON: V Karlovke našli pod linoleom chlapa. Podlahár. Zaspal – a tak ho zalinoleovali.

    > ONA: Nevideli bublinu?

    > ON: Foxteriér od susedov to objavil. Niektoré domy stavali albánske firmy. Dobrú noc, Macko.

    > ONA: Dobrú. (líhajú si, je noc, o chvíľu prerušená zvonením)

    > ON: Preboha, pol tretej... (vojde pán v župane a v papučkách)

    > DÔVERNÍK: Mám kľúče od všetkých, ale radšej zvoním. U vás som ešte nebol?

    > ON: Vy ste náš... nový...? (bozkávajú mu ruku)

    > DÔVERNÍK: Domový dôverník. Rád by som počul, čo vás trápi    a sužuje. Vaše podnety a pripomienky. (zapisuje si do zápisníčka) Kontaktáž dobrá...

    > ONA: Dáte si kávu?

    > DÔVERNÍK: V službe nie. Tak čo sme robili dnes?

    > ON: Ráno... bola dlho obsadená kúpeľňa. Skoro som zmeškal do ústavu.

    > DÔVERNÍK: To viete, jedna na tridsaťpäť poschodí. Do roka spustíme druhú šachtu. Často k vám chodieva pani Li?

    > ONA: Občas prinesie nákyp.

    > ON: Praclík.

    > ONA: Trochu toho dobrého slova...

    > ON: Ona vlastne nehovorí.

    > DÔVERNÍK: Čo večer?

    > ONA: Večer bol piatok. O siedmej, ako vždy, sme mávali na pozdrav. Ja v kuchyni, manžel v parádnej.

    > DÔVERNÍK: Včera to bolo mimoriadne vydarené... nebojím sa povedať – dojemné... My všetci dôverníci sme stáli na strechách a krúžili baterkami. V diaľke sa najprv objavila malilinká bodka. Stále sa zväčšovala. Vodca bol presný! Podľa jeho vrtuľníka by sa dali nastavovať hodinky. Trikrát obletel Lamač. Tí ľudia dolu si to nevedia vážiť... (pozrie do zápisníčka) Prečo bijete svoju ženu?

    > ON: Prosím?!

    > DÔVERNÍK (listuje): Bije ženu. Bunka 606.

    > ON: To bude omyl.

    > ONA (objíme ho): My sa ľúbime.

    > DÔVERNÍK: Samičia oddanosť je frapujúca. Veď vy sa zastávate svojho mučiteľa!

    > ON: Ja nikoho netýram!

    > DÔVERNÍK (číta zo zápisníčka): Nebol s vami ani na jarnej prechádzke. (ukazuje im zápisník) Kniha udaní, strana dvestotri.

    > ONA: V kameňolome odstreľovali.

    > DÔVERNÍK: Mohol ísť k Dunaju.

    > ONA: Bojí sa topánok.

    > DÔVERNÍK: Tak do opery.

    >ONA: Minule mu prišlo zle.

    > DÔVERNÍK: Á, Medový meč... Musím mu vymerať výchovný postih. (karatistickým hmatom pritlačí muža na posteľ) Štyri.

    > ONA: Toľko?!

    > DÔVERNÍK (podá jej gumenú rukavicu): Otvorte to v sebe, Vanda! (manželka roztrasenou rukou štyrikrát plesne manžela po holom zadku poníženie je vykonané, Dôverník zapisuje) Postih na bunke 606... (otočí zápisníček)... alebo 909? A teraz regenerujte. Brieždenie je ešte ďaleko. (odíde)

    > ONA (láska ho gumenou rukavicou): Stále ťa milujem. (počuť zvuk prilietajúceho vrtuľníka)

    > ON (sleduje vrtuľník za oknom): Zvrchu to musí byť krásne.

    > ONA: Celý Lamač svieti...

    > ON: Ľudia mávajú z okien... (ozve sa zvonenie bytového zvončeka)

    > ONA: Iba u nás je tma... (opakované naliehavé zvonenie) Macko... mám strach...

    > ON (objíme ju): Milujem ťa. (vrtuľník visí vo vzduchu pred oknami bytu, hukot jeho rotorov je ohlušujúci) Milujem ťa. (vojde Vyvádzač s elektrickým klavírom Casio, zaveseným na krku ako verklík, hrá pieseň Fool on The Hill vo valčíkovom tempe manželia odtancujú)

     

    3. obraz: PRESSBURGER BLUT

    v ňom:

    > PROFESOR> antropológ v podzemí

    > ILDIKÓ > jeho asistentka

    > KAŤUŠA > ruské dievča

    > VYVÁDZAČ

    (odohráva sa v hlbinách asanovanej Petržalky, predtým Lúky IV) Vojde čašníčka z 1. obrazu, Vyvádzač stále hrá svoju pieseň.

    > ILDIKÓ (číta list): Drahá mama, prepáč, ale nemôžem inak... preboha, pán Vyvádzač, veselšie to nejde?!

    > VYVÁDZAČ (balí verklík): Nejde.

    > ILDIKÓ (číta): ... z kaviarne odchádzam. Pozdravujem bratov. Nehľadajte ma, nemá to zmysel Vaša Ildikó. Ach, nešťastné a stratené je mladé dievča uprostred vlčích zákonov roku 2007.

    > VYVÁDZAČ: Chcete zmiznúť, Ildikó?

    > ILDIKÓ: Viete o niečom? (idú) Viedol ma hlboko do slumov Petržalky, okolo vyhorených panelákov za plechovými búdami. Odkedy tu zmizli tri hliadkovacie vrtuľníky, nevkročil do tejto štvrte už ani zákon!

    > VYVÁDZAČ (vyťukáva zložitý kód): Hej, profesor – esor – esor...! To som ja – a – a...! Priviedol som asistentku – entku – entku...!

    > ILDIKÓ: Vošli sme do zaplaveného metra...

    > PROFESOR (tajomne sa zjaviac): Trpíte samorečou?

    > ILDIKÓ: Nie.

    > PROFESOR: Nevonia vám tu?

    > ILDIKÓ: Nie. Vlastne, áno!

    > PROFESOR: Veď je tu strašný smrad. Viete, ako ho nazývam? Smrad večnosti! Odiózna metafora, však? Čo viete?

    > ILDIKÓ: Rýchla príprava jedál, minútky – kokteily.

    > PROFESOR: Poznáte dres?

    > ILDIKÓ: Začínala som pri ňom.

    > PROFESOR: Aj skončíte! (prinesie lavór s kosťami, dievča pozrie dnu a omdlie) Vyvádzač, čo si mi to priviedol!

    > VVVÁDZAČ: Dajte jej šancu, profesor. Navykne! (prefackajú ju)

    > ILDIKÓ: Tak mi dali šancu. Uchopila som ju pevne a už nepustila. (vytiahne z umývadla ľudskú kosť a začne ju trieť hubkou)

    > PROFESOR: Omývame vždy v smere letokruhov! Výlučne vlažnou vodou. Žiadne saponáty! Na to by pri analýze prišli.

    > ILDIKÓ: Kto by prišiel?

    > PROFESOR: Kto sa pýta, odchádza v drevenom pyžame.

    > ILDIKÓ (nôti si ľudové piesne a clivo omýva): Vypracovala som sa na zručnú omývačku. Za hodinu som spravila cirka 87 pánskych či 93 dámskych lebiek. V stehenných kostiach som prekonala predchodkyne o 16.

    > VYVÁDZAČ (donesie banánovú škatuľu): Zásielka!

    > PROFESOR (prehrabuje sa kosťami): Fajnový materiál, 200 – 300-ročné. Ale i mladšie kostičky majú svoj šmrnc! (štipne Ildikó do brady) Dieťa, ja pri vás mladnem. Máte prekrásny musculus mylohyoideus.

    > ILDIKÓ: Profesor bol napriek zjavnej zhovädilosti jemná povaha. Nikdy nevychádzal z metra. Volala som ho Krtko, pravdaže, iba pre seba. Často zasnívaný hľadieval vetracou šachtou na hviezdy...

    > PROFESOR: Svetielka tak vysoko na oblohe jagajú sa ako oči mŕtvych... Viete, kto to napísal?

    > ILDIKÓ: Petőfi?

    > PROFESOR: Nie. A preto je vám súdené umývať hnáty. Dáte si kávu?

    > ILDIKÓ: Rada.

    > PROFESOR: Skočte uvariť. (dievčina ide) Iste vám neuniklo, že k nám prichádza vera ľudí.

    > ILDIKÓ: V škatuliach?

    > PROFESOR: Schodmi, krucinál! A my im pomáhame. Každý nájde rozhrešenie v aplikovanej antropológii.

    > ILDIKÓ (prináša kávu): Iba pre vás.

    > PROFESOR: A toto je zase pre vás, moja malá!

    > ILDIKÓ (rozbalí darček): Prstienok!

    > PROFESOR: Vsadil som doň najjemnejšie kostičky – strmienok, kladivko a nákovku. Staňte sa kováčkou svojho šťastia!

    > ILDIKÓ: Môj strmienok pre šťastie! Ďakujem, profesor!

    > PROFESOR: Hovor mi Krtko...

    > ILDIKÓ: Od toho dňa sa nám darilo lepšie. Zákazníci sa len tak hrnuli s kosťami v taškách, kufríkoch či iba pod pazuchou... (klopanie)

    > PROFESOR: Koho čerti nesú. Zatvorené! (naliehavé klopanie)

    > ILDIKÓ: Nechaj, Krty... (volá) Prídite ráno!

    > KAŤUŠA (prederie sa dnu): Izvinite, ja prašú vas!

    > PROFESOR: No... poď, dévočka. Ako ťa volajú?

    > KAŤUŠA: Kaťuša. (zviera husľové puzdro)

    > PROFESOR: Máš šťastie, že som v dobrom rozmare. Zasnubujem sa. (Kaťuša sa starosvetsky pokloní) Tak mi daj kosti.

    > KAŤUŠA: U miňa net.

    > PROFESOR: To by vedel každý povedať. A ja by som ho mohol poslať preč. Ale vtedy nastúpi na scénu aplikovaná antropológia. Kedy sa máte hlásiť na Úrade?

    > KAŤUŠA: Útram v ósim čisóf.

    > PROFESOR: Jeden by neveril, s čím zákazníci chodia. Hovädzie kosti, bravčové lopatky... ale na Úrade nesedia kreténi. A kto chce mať slovenské občianstvo, musí sa, pravda, preukázať kosťami predkov. Zákon je zákon. Ale aj on má štrbinku. A tou sa prešmykne len...

    > ILDIKÓ: aplikovaná antropológia!!!

    > PROFESOR: Lenže je drahá.

    > KAŤUŠA: Mať mne astávila svaji skripky... u nas net nikakich déneg.

    > PROFESOR (asistentke) Priala by si si k zásnubám husle?

    > ILDIKÓ: Dve veci neznášam: sláčik a husle, ale vystrašená tvár tej dievčinky...

    > PROFESOR (prezerá si husle): Vieš hrať?

    > KAŤUŠA: Neskoľka let ja smatréla mámočke na páľcy.

    > PROFESOR: Stačí stehenná?

    > KAŤUŠA: Mámočka chatéla tóže čerep.

    > PROFESOR: Aj lebku? Akú starú?

    > KAŤUŠA: Stopiaťdesiat let. (číta z papierika) Deduška Chvezdoň iz familiji otcá.

    > PROFESOR: Dobre, maličká! Vyrobím ti z býčej čeľuste predka, ako sa patrí. Hraj!!! (Kaťuša vyludzuje clivé melódie, asistentka omýva lebku. Do toho profesorova brúska doďaleka rozhadzuje ohnivožlté iskričky...) Hotovo! (podá dievčaťu kosti v igelitovej taške) Hvezdoň! Vot vsio. Skoľka tibie let, Kaťuška?

    > KAŤUŠA: Piatnadcať...

    > PROFESOR (zaviaže jej oči šatkou): Andante, moja. A nešetri sláčik. (podíde k Ildikó) A teraz, drahá, ma máš celkom vo svojej moci. Pi ma, prosím... Ty ma vieš tak krásne piť. (Ildikó vyrastú v ústach upírske zúbky a začne jemne sať Profesorovi tepnu. Kaťuša, nič nevidiac, hrá. Vchádza vojak UNPROFOR a muzikálovo spieva)

     

    > VOJAK:

    Pressburger Blut Pressburger Blut es hat Geschmack von Geist Kraft und Edelmut ein kleines Schluck bringt Ihnen Glück an diesem Ort findet man keine Blutarmut wer einmal kam blieb immer hier Tag Nacht dreht sich ständig das Ringelspiel Pressburger Blut wer es geniesst in diesem Tränental lebt wie im Paradies

    (text piesne Vladimír Balek)

     

    4. OBRAZ: 106. JÚNA VEČER

    v ňom:

    > STAREC > posledný Prešporák

    > BABIČKA> jeho žena

    > DIEVČA> z väzenia

    > VOJAK UNPROFOR

    > UDO JORGENS> holografický idol

    (odohráva sa v byte na 3. poschodí niekdajšieho Manderláku)

    > BABIČKA (prináša stôl, na ňom vajce): Urobila som ti vajíčko.

    > STAREC: Nechám ti pol.

    > BABIČKA: Si zlatý. (na ulici sa začne prestrelka) Panteri sa melú?

    >STAREC: Aj takí s mačetami.

    > BABIČKA: To sú Romantici.

    > STAREC: Chceš škrupinku?

    > BABIČKA: Dám ju do muškátov. Je z dropa.

    > STAREC: Kde ich chovajú?

    > BABIČKA: Číňania majú na Patrónke farmu.

    > STAREC (búcha po vajíčku lyžičkou): Nečudo, že takmer vyhynul. Veď sa nemohol dostať ani z vlastného vajca.

    > BABIČKA (tiež búcha): Drop má zobáčik.

    > STAREC: Aj my máme. (škrupina odoláva) Koľko si ho varila?

    > BABIČKA: Na hniličku.

    > STAREC: Dám si radšej riasy s pemixom.

    > BABIČKA: Sú dnešné. Dobre si ich posoľ.

    > STAREC: Vieš, že nesmiem.

    > BABIČKA: Nebudem sa dívať.

    > STAREC: Dnes si na mňa veľmi milá. (solí) Čo potrebuješ?

    > BABIČKA: Takto sa to nedá nazvať.

    > STAREC: Dávajú niečo v opere?

    > BABIČKA: Medový meč.

    > STAREC: Alebo v kine?

    > BABIČKA: Je nedeľa.

    > STAREC: To som nevidel. Francúzsky?

    > BABIČKA: Dnes je nedeľa, 106. júna.

    > STAREC: Celý rok je jún. Odkedy ho vyhlásili za mesiac ľuďom najmilší, je jún. A čo?

    > BABIČKA: Nedeľa, 106. júna, je Nedeľa milosrdenstva.

    > STAREC: Veď sme nejedli vajíčka.

    > BABIČKA: Nejde o vajce.

    > STAREC: Ja toho dropa aj vypiplem.

    > BABIČKA: Ako môžeš myslieť iba na žrádlo! Príde návšteva.

    > STAREC: Budeme rozdávať keksy ako minule? Alebo staré šaty?

    > BABIČKA: Príde návšteva. Z väzenia.

    > STAREC: Ty si sa zbláznila!

    > BABIČKA: Belešovci mali minule vraha! Nádherne spieval ľudové piesne.

    > STAREC: Vraha do bytu?!

    > BABIČKA: Je to iba poblúdilé dievča.

    > STAREC: S čím?

    > BABIČKA: Pašovala ťažkú vodu. Štyri hodiny to s ňou vydržíš.

    > STAREC: Štyri hodiny?! To idem radšej medzi Panterov.

    > BABIČKA: Ako myslíš. Alvarézovú včera oskalpovali. (zvoní zvonček) Už sú tu! Nie že budeš odutý! A nespomínaj väzenie! Žiadna ťažká voda! Buď milý! Raz do roka! Žijeme ako kamene. (otvára)

    > VOJAK (vedie so sebou dievča vo väzenskom mundúre, so šatkou na hlave): Bižutériu necháme?

    > BABIČKA: Preboha, nie.

    > VOJAK: Ako myslíte, pani. (sníme dievčaťu putá) Mal by som tu sedieť...

    > BABIČKA: Buďte bez starosti.

    > VOJAK: Som naproti v Srdiečku. Keby boli problémy, toto jej streknite do oči. (švacne dievča obuškom) Vystri sa! (odíde)

    > BABIČKA: Nech sa páči, odložte si. Môžem vás ponúknuť? (prináša bábovku) Trená.

    > STAREC: To je vôňa...

    > BABIČKA: To je – manžel.

    > STAREC: Vitajte teda.

    > DIEVČA: Môžem si umyť ruky?

    > STAREC: Hej... ale netečie... tá...

    > BABIČKA: Tekutina... V rúrkach. Čo tak žblnká.

    > STAREC: Glo-glo...

    > DIEVČA: Voda?!

    > STAREC: Nó! Netečie.

    > BABIČKA: Papajte!

    > DIEVČA (s plnými ústami): Bohovská.

    > STAREC: Rada varí starodávne jedlá.

    > DIEVČA: Starodávne?

    > BABIČKA: Trenčiansky párok s fazuľou... halušky z prášku...puchnutý koláč...

    > STAREC: Kysnutý.

    > BABIČKA: Mamička robili puchnutý.

    > DIEVČA (prežúvajúc): Je to strašne dobré. (grgne si)

    > BABIČKA: Aká ste prirodzená... Dáte si čajík?

    > DIEVČA: Vypila by som kýbeľ.

    > BABIČKA: Tak postavím... tú...

    > STAREC: Čo robí glo-glo-glo...

    > DIEVČA: Veď netečie.

    > BABIČKA: Mám nachytané. (odíde variť, v trápnom tichu si dievča upravuje pančuchy)

    > STAREC: Čomu sa venujete?

    > DIEVČA: V base šijem padáky.

    > STAREC: Vzduch je naše more.

    > DIEVČA: To je riadna pičovina.

    > BABIČKA (prináša): Čajíček.

    > STAREC: Šije padáky, predstav si!

    > BABIČKA: Aj ja veľmi rada šijem. Daj si tú vestu! (manžel sa predvedie v príšerne strakatej veste) Zo zvyškov.

    > DIEVČA (schuti sa smeje, padajúc na zem): Ja sa poštím!

    > BABIČKA (manželovi): Nebuď odutý. Je nedeľa. Čo keby sme si pustili trochu hudby?

    > STAREC: Ona staré jedlá, ja starú muziku. Zbieram gramoplatne. (predvádza vinyl) V týchto jarčekoch sa skrýva hudba.

    > BABIČKA: Niekedy by som to vyhádzala.

    > STAREC: Orchester Braňa Hronca? Gondolánovcov? Offermanna?!!!

    > BABIČKA (jedovito): Čas to preveril.

    > STAREC: A teraz – jedna fošňa iba pre vás! (ozve sa praskanie platne a vynára sa spevák v bielom, poprepaľovanom smokingu. Spieva prastarý hit: siebzehn jahr, blondess haar...) To je Udo!

    > DIEVČA: Vtedy už robili hologramy?

    > STAREC: Dal som si ho prekopírovať zo 16 mm filmu – žiaľ, bol už prepálený.

    > DIEVČA: To muselo byť drahé.

    > STAREC: Ani nie.

    > BABIČKA: Štvoro záclon a koberec.

    >STAREC: Ďakujem, Udo. (Udo zájde)

    > DIEVČA: Vy ste vlastne zberateľ.

    > BABIČKA: On aj vyrezával.

    > DIEVČA: Vážne?

    > BABIČKA: Lupienkovou pílkou.

    >STAREC: Nič nezostalo. Viete, v tej minulej zime...

    > BABIČKA: Pílili aj oltáre...

    > STAREC: Tak som začal lepiť.

    > BABIČKA: Ukáž nám...

    > STAREC: Zachovávam pre potomstvo trochu tej minulosti.

    > DIEVČA: Na to sa vám každý vyserie..

    > BABIČKA: Čajíku? (starý pán sa urazil)

    > DIEVČA: Ale veď ukážte, otec.

    > STAREC (privezie na vozíčku maketu): Starý Pressburg. Celý zo zápaliek.

    > DIEVČA: Čo je hento?

    > STAREC: Obchodná. Tu býval stánok s novinami, tu langoše a tu ochutnávka vín. Do tejto uličky sa chodilo močiť.

    > BABIČKA: Tu mávali jadranskú zmrzlinu.

    > STAREC: A tu bývala prvá čínska práčovňa. Kto vtedy tušil...

    > BABIČKA: Hovorím mu – začnime jazdiť po školách. Zabaľ to do škatule a budeme to ukazovať.

    > STAREC: Aj nejaký ten jüan zarobíme.

    > DIEVČA: Koho to zaujíma. Všetci moji známi ušli. Aj ja raz ujdem. Tu zdochol pes. Toto mesto sa prepadá jak Benátky. Všetci zgegneme. Kto mohol, ušiel.

    > STAREC: Musí byť predsa lepšie!

    > BABIČKA: Najmä vy mladí to nesmiete vzdať.

    > DIEVČA (prezerá si maketu): Eiffelovka?!

    > BABIČKA: On je trochu fantasta.

    > STAREC: Bez veže nebudeme svetoví! Ani bez orloja! Čo na ňu poviete?

    > DIEVČA: Piplačka.

    > STAREC: Dvanásťtisíc zápaliek!

    > BABIČKA: Chcel pri Malackách urobiť pyramídy, ale to som nedovolila. On nie je umelec. Nesmie klamať.

    > STAREC: Na školách by nás nezobrali.

    > DIEVČA: Ako ohýbate zápalky?

    > STAREC: Nad parou.

    > DIEVČA: A tuto je čo? (ukazuje na zápalkový model)

    > BABIČKA: To bývalo Národné divadlo.

    > STAREC: V ten večer dávali Krútňavu... (potlačí slzu)

    > BABIČKA (šepotom): Jeho najmilšia budova. Robil ju skoro rok.

    > STAREC: Okienka sú z celofánu, fontána z vrchnáčikov od pasty.

    > DIEVČA: Kde stávalo?

    > BABIČKA: U troch žeriavov – sa tomu hovorí.

    > STAREC: Dneska je tam prístav.

    > BABIČKA: Skočím ešte po bábovku. (odíde)

    > DIEVČA: Potrebujem nejaké peniaze, otec. Určite máš.

    > STAREC: Čo vás pochytilo?

    > DIEVČA: Bude sladká odmena. (zvalí starca do kresla, kľakne si naňho a rozopne si blúzku) Pozri. (položí si jeho dlane na prsia) Rýchle si niečo praj, lebo zlatá rybka zmigá.

    > STAREC: Po... hár... vody.

    > BABIČKA (volá): Bááábovkaaa...

    > STAREC: Preboha! Daj aj smotánku! Smotánku daj!!!

    > BABIČKA (z kuchyne): Dobre, polejem...

    > DIEVČA: Tak čo.

    > STAREC: Už som ich dávno nehladkal...

    > DIEVČA: Koľko máte doma?

    > BABIČKA (prináša pochúťku): Mramorová... (dievča zoskočí zo starého pána a pripraví si šatku) Otrasné šatky vám dali...

    > DIEVČA: Praktické. (bleskurýchle ňou škrtí babičku a vzápätí spartakiádne cvičí so šatkou) Romantičky majú štýl! (dievča starčekov zviaže chrbtami k sebe) Máte tri minúty na to, aby ste vybalili kasičku. (zapne holograf: vyjde prepálený Udo a spieva, dievča ho začne vyzliekať, a keď je Udo v spodkoch, zazvoní zvonček) Doriti! (Udovi) Zalez. (Udo vykoná)

    > STAREC: Žiješ?

    > BABIČKA: Tuším. (zvonček sa ešte párkrát ozve)

    > DIEVČA: Ticho! Kde sú prachy?

    > BABIČKA: Nemáme, moja.

    > DIEVČA: To mi nehovor také. Však ty povieš. Už vidíš, otec? Tak sa pozeraj. (zapaľuje zápalkové mesto)

    > STAREC: Bratislavu nie!

    > DIEVČA (sfúkne plamene): Oškvŕklo len Eiffelovku. Rýchlo to dajte a idem.

    > STAREC: Nič nemáme.

    > BABIČKA: Nemáme. Naozaj.

    > DIEVČA: Ten tvoj úchylák ma ohmatával. A nezaplatil. (dievča podpaľuje zápalkové stavbičky)

    > STAREC: Národné divadlo nie! (zápalková budova prská a horí s jedovatým syčaním, byt je plný dymu)

    > DIEVČA: Keby niečo, tak nič. Pá! (ujde)

    > BABIČKA: Ty si ju fakt chytal? Ja ti už nestačím?! Taká vyžla suchá. Nemá prsa, nemá boky! Ale aby si vedel, ja sa nehnevám. Som vlastne rada, že si ešte za babami, starý... že mám doma chlapa, čo nestratil chuť... je to vlastne šťastie... tento Deň milosrdenstva si budem dlho pamätať... neboj, kúpim ti nové zápalky a postavíš si novú Bratislavu... Miloš... Lepšiu... (horí už celý byt a starí ľudia, fascinovaní žiarou plameňov, stoja a pozorujú ohnivú hradbu, ktorá je stále bližšie)

     

    ENDE

    (apríl 1994, 5 fliaš Rulandského červeného)

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory