Foto Peter Procházka
Foto Peter Procházka




  • Životopis autora

    Viliam TURČÁNY sa narodil 24. februára 1928 v Suchej nad Parnou. Vyštudoval slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v
    Viliam TURČÁNY sa narodil 24. februára 1928 v Suchej nad Parnou. Vyštudoval slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V štvrtom ročníku štúdia bol súčasne redaktorom vo vydavateľstve Oráč. Po absolvovaní vysokej školy pracoval v Ústave dejín slovenskej literatúry SAV. V rokoch 1970 – 1972 pôsobil ako lektor slovenského a českého jazyka na univerzite v Neapole. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Jarky v kraji (1957)
    • V toku (1965)
    • U kotvy (1972)
    • Oliva (1974)
    • Aj most som ja (1977)
    • Piesne (1978)
    • Podľa vôd a voľných polí (1978)
    • Srdce, DrSc. (1987)
    • Zrkadlová sieň (1988)
    • Oheň z Neho (1992)
    • Rada a dar (1995)
    • Srdce zve a vyzváňa (1998)
    • V okraje jarkov (2000)
    • Obrazy, čiže Mária i rám (2002)
    • Proglas. Preklady a básnické interpretácie (2012, 1.vydanie)
      • Recenzia diela:
        Proglas opäť inak (Proglas. Preklady a básnické interpretácie, 2012, 1. vydanie)

    Pre deti a mládež

    • Ako líška lišiačka nezajala zajačka (1959)

    Literárna veda

    Iné

    • Venuše slovenského praveku (1979, spoločné dielo: Viliam Turčány, Jozef Vladár)
    • Rozhovor (1984, sprievod ku kresbám Vincenta Hložníka)
  • Charakteristika tvorby

    O Turčánym sa zvyčajne hovorieva ako o virtuóznom hráčovi na nástroji, ktorým je pre básnika slovenčina, jazyk, a ako o majstrovi

    O Turčánym sa zvyčajne hovorieva ako o virtuóznom hráčovi na nástroji, ktorým je pre básnika slovenčina, jazyk, a ako o majstrovi klasického tvaru, čistoty formy, v ktorej básnické slovo i verš vybrusuje do priezračnej jasnosti, eufonickej hudobnosti a iskrivej významovosti. Prirodzenosť, s akou sa pohybuje na tomto teritóriu, očarúva a veru neraz aj prekrýva iné pozoruhodné stránky jeho poézie. Áno, básnický jazyk je Turčányho jazykom materinským (J. Felix), ale je ním nielen v primárnej, takpovediac očividnej rovine prejavu. Ani nielen v rovine tematickej, kde sa dá vystopovať harmonická vyváženosť motívov lásky, krajiny, spoločenského prostredia, vrátane výtvorov ľudského génia, najmä umenia a osobitne poézie. Skutočný, „boží“ básnik sa skrýva pod touto jagavou škrupinou básne: prejavuje sa schopnosťou nájsť vnútorný súlad vecí, ktoré sú v životnej realite vzdialené na míle. Básnik symbioticky integruje svoju „prírodnú“ prapôvodnú detskú intuitívnosť so skúsenosťou človeka mysliaceho v precíznej pojmovej reči. To, čo by sa na prvý pohľad zdalo nesúmerateľné, napríklad potôčik z rodnej dediny a architektonický či básnický klenot, v turčányovskom básnickom videní nadobúda zvláštny význam, prekvapujúcu spätosť, vnútornú súvislosť, ktorú dokáže odkryť iba prenikavý intelektuálny, zároveň však hlboko cítiaci senzitívny duch. Eufónia prestupuje nielen výstavbu Turčányho verša, eufónia ako základný pocit je jeho básnickou filozofiou. Filozofiou súladu človeka s prírodnými, ľudskými i Božími zákonmi. Básnikovo harmonické vnímanie sveta je bytostne vykúpený pocit – pocit vykúpený z osudovej samoty, individuálnych i spoločenských drám. Je to méta, ku ktorej dospel srdcom, rozumom a vierou v Boha.

    Peter Valček

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Nenogistá roze (2011, výber básní, Lotyšsko, prel. Dagnija Dreika a Uldis Bérzinš - s podporou Komisie SLOLIA LIC) 

  • Literárna tvorba - preklad

    Jan Neruda: Balady a romance (1955), Nový život (1958, spolu s J. Felixom), Dante Alighieri: Božská komédia ( Peklo , 1965, Očistec , 1982, Raj , 1986 –

    Jan Neruda: Balady a romance (1955), Nový život (1958, spolu s J. Felixom), Dante Alighieri: Božská komédia (Peklo, 1965, Očistec, 1982, Raj, 1986 – prvé dve časti v spolupráci s J. Felixom), Vy, jasné, sladké vlny (1978, antológia talianskej ľúbostnej poézie), Veľpieseň Šalamúnova (2000, spolu s K. Gábrišom), Preklady (1980),  Gianni Rodari: Poklad na dne kalamára (1983), Vergilius: Bukoliky (1993), Konštantín Filozof – sv. Cyril: Proglas (1996, 1998, 2004, preklad zo staroslovienčiny E. Pauliny).

    Pripravil výbery z Petrarcu, Boccaccia, Michelangela Buonarrotiho, Ronsarda, Prudhomma, provensalských trubadúrov, básnikov tzv. sicílskej školy, toskánskych guittoniánov a z ďalších. Pre mládež básnicky prerozprával Ovidiove Premeny a Vergiliovu Eneidu.

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    TOLLAROVIČ, Peter: Básnik, "ktorý sa usmieva zvnútra" (90 rokov Viliama Turčányho, trubadúra katolíckej moderny). In: Slovenské

    TOLLAROVIČ, Peter: Básnik, "ktorý sa usmieva zvnútra" (90 rokov Viliama Turčányho, trubadúra katolíckej moderny). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 4, s. 7 – 14.

    TOLLAROVIČ, Peter: Deväťdesiat rokov básnika, ktorý žije s Bohom. In: Katolícke noviny, roč. 133. 4. 3. 2018, č. 9, s. 12 – 13.

    CIFRA, Štefan: Vzácne dielo národného pevca. In: Literárny týždenník, roč. XXXI, č. 7 – 8, s. 9.

    TOMAŠOVIČ, Pavol – TURČÁNY, Viliam: Tvorba spája nebo so zemou. Rozhovor s jubilujúcim literárnym vedcom, básnikom a prekladateľom Viliamom Turčánym. In: Literárny týždenník, roč. XXXI,28. 2. 2018, č. 7 – 8, s. 9.

    CHUDA, Michal: Vesmír (Viliam Turčány). In: Postoj, 25. 2. 2018.
    https://www.postoj.sk/30966/vesmir-viliam-turcany

    ŠAH: Viliam Turčány – 90 (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 2, s. 156 – 157.

    -ART-: Viliam Turčány o Dantem a Božskej komédii. In: Katolícke noviny, roč. 132, 5. 11. 2017, č. 44, s. 13.

    JURKOVIČOVÁ, Jana: Viliam Turčány – básnik inšpirovaný vierou a krásou. In: Katolícke noviny, roč. 130, 4. 10. 2015, č. 40, s. 20 – 21.

    JURKOVIČOVÁ, Jana: Skutočná láska prejde cez Peklo do Raja. In: Katolícke noviny, roč. 130, 9. 8. 2015, č. 32, s. 20 – 21.

    TOLLAROVIČ, Peter – VALLOVÁ, Miroslava: Dante odpovedá na základné otázky dobra a zla. (Rozhovor). In: Katolícke noviny, roč. 130, 2. 8. 2015, č. 31, s. 20.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    PROKEŠOVÁ, V.: Srdce na dlani (Viliam Turčány: Prsteň). In: Knižná revue, 18, 2008, č. 10.

    ŠAH: Viliam Turčány – 80. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 124, 2008, č. 2, s. 158.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    HOCHEL, B.: Viliam Turčány. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    SVETOŇ, Ľ. – TURČÁNY, V.: Tú cestu by som si vyvolil zas (Rozhovor). In: Knižná revue, 15, 2005, č. 5.

    ČERVEŇÁK, A., ed.: Život a dielo Viliama Turčányho. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa 2004.

    ŠABÍK, V.: Výzvy Viliama Turčányho „Ad plures ire“. In: Slovenské pohľady, roč. IV + 120, 2004, č. 1.

    KOSMÁLY, Peter: Sprievodca cestami poézie (Viliam Turčány: Cestami poézie I., II.). In: Knižná revue, roč. XIII, 10. 12.  2003, č. 25 – 26, s. 5.

    DOKTOR, V.: Rôznorodý kolorit (Viliam Turčány: Obrazy, čiže, Mária i rám). In: RAK, 8, 2003, č. 1.

    JUROVSKÁ, M.: Nad dielom jubilujúceho Viliama Turčányho. In: Revue svetovej literatúry, 39, 2003, č. 2.

    TUŽINSKÝ, J.: K jubileu Viliama Turčányho. In: Literárny týždenník, 16, 2003, č. 8.

    VLNKA, J.: Návrat plný tvorivej sily. Viliam Turčány: Obrazy, čiže, Mária i rám. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV + 119, 2003, č. 5, s. 115 – 117.

    ŠAH: Viliam Turčány – 75. (Pripomíname si).  In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 2, s. 158 – 159.

    MATEJOV, Raroslav: Turčányho renesančný (?) pokus (Viliam Turčány: Obrazy, čiže, Mária i rám). In: Knižná revue, roč. XII, 4. 9. 2002, č. 18, s. 5.

    STANKOVSKÝ, A.: Čriepky a útržky. In: Kultúra, 5, 2002, č. 2.

    DRASTICH, M.: V škole svetovej poézie (Viliam Turčány: Veľpieseň Šalamúnova). In: Literárny týždenník, 14, 2001, č. 3.

    -mg-: Mozaika citov, zážitkov a spomienok (Veľpieseň Šalamúnova. Prebásnil Viliam Turčány). In. Knižná revue, roč. XI, 21. 3. 2001, č. 6, s. 11.

    KÁKOŠOVÁ, Z.: Nový preklad „Najkrajšej piesne“ (Viliam Turčány: Veľpieseň Šalamúnova). In: Slovo. Politicko-spoločenský týždenník, 3, 2001, č. 9.

    DANIEL, J.: Ponor do seba (Viliam Turčány: V okraje jarkov). In: Slovenské národné noviny, 11 (15), 2000, č. 14.

    DRASTICH, M.: Jazda víťazstva (Viliam Turčány: V okraje jarkov). In: Literárny týždenník, 13, 2000, č. 38.

    DANIEL, J.: Poeta natus et doctus Viliam Turčány. In: Kultúra, 2, 1999, č. 4.

    KOVAČOVIČ, I.: Viliam Turčány. In: Slovenské národné noviny, 10 (14), 1999, č. 11.

    PAŠTEKA, J.: Spomínanie ako návrat do seba. In: Kultúra, 2, 1999, č. 15.

    STEFANOV, D.: Básnik intelektuálneho dobrodružstva. In: Kultúra, 2, 1999, č. 8.

    HAJKO, Dalimír: Krkolomné kolotoče poézie II. 2. Roky nádeje, roky poézie. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 2, s. 85 – 101.

    KAČALA, J.: Sonda do básnického jazyka Viliama Turčányho. In: Slovenské pohľady, 4 + 114, 1998, č. 3.

    STANKOVSKÝ, A.: K životnému jubileu Viliama Turčányho. In: Slovenské národné noviny, 9 (13), 1998, č. 12.

    ŠTRAUS, F.: Básnik „palindrómových“ kódov. In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 28.

    VISKUPOVÁ, E.: Personálna bibliografia Viliama Turčányho. Bratislava: Univerzitná knižnica 1997.

    MELICHER, J.: Pre teba som i básnik bol i kresťan (Viliam Turčány: Oheň z neho). In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 20.

    STANKOVSKÝ, A.: Viliam Turčány. In: Slovenské národné noviny, 4 (8), 1993, č. 4.

    ŠABÍK, V.: Básnikova rekurzia. In: Slovenské pohľady, 109, 1993, č. 4.

    ŠABÍK, V.: Viliam Turčány: Oheň z neho. In: Knižná revue, 2, 1992, č. 25 – 26.

    ŠTRAUS, F.: František Štraus číta Viliama Turčányho. In: Romboid, 25, 1990, č. 1.

    BŽOCH, J.: Očistná sila slova (Viliam Turčány: Srdce, DrSc). In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 2.

    RÚFUS, M.: Pár správ o V. T. In: Romboid, 21, 1986, č. 12.

    BAGIN, A.: Preklad ako tvorba (Viliam Turčány: Preklady). In: Romboid, 16, 1981, č. 3.

    KÄFER, I.: Básnik vôd a mostov. In: Romboid, 14, 1979, č. 10.

    KOCHOL, V.: Literárne reflexie. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1979.

    MOJÍK, I.: Antológia talianskej lyriky (Viliam Turčány: Vy jasné sladké vlny). In: Nové knihy, 1979, č. 24.

    VÁLEK, M.: O literatúre a kultúre. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1979.

    BAGIN, A.: Viliam Turčány: Aj most som ja. In: Slovenské pohľady, 94, 1978, č. 2.

    FELDEK, Ľ.: Básnik, vedec, prekladateľ. In: Slovenské pohľady, 94, 1978, č. 2.

    KASÁČ, Z.: Poznanie a vyznanie Viliama Turčányho. In: Slovenské pohľady, 94, 1978, č. 11.

    KOCHOL, V.: Viliam Turčány päťdesiatročný. In: Slovenská literatúra, 25, 1978, č. 1.

    KOCHOL, V.: Viktor Kochol číta Viliama Turčányho. In: Romboid, 13, 1978, č. 5.

    KONDRÓT, V.: Viliam Turčány: Aj most som ja. In: Romboid, 13, 1978, č. 5.

    OKÁLI, D.: Viliam Turčány: Aj most som ja. In: Romboid, 13, 1978, č. 5.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Turčány nie je nijaký skostnatený tradicionalista, ale ako perfektný znalec slovenskej – a nielen slovenskej – básnickej

    Turčány nie je nijaký skostnatený tradicionalista, ale ako perfektný znalec slovenskej – a nielen slovenskej – básnickej tradície, všetky jej výdobytky a tajomstvá zapája do vyjadrenia myšlienok, citov a pocitov súčasného človeka. A sú to myšlienky a city hlboké, pravdivé a opravdivé.

    Július Noge

    Básne „ľahučké“. Zdalo by sa, že tento prívlastok je v opozícii k tomu, čo sme práve povedali o Turčányho schopnostiach čítať vnútri vecí. Ale nie. Ktorýsi veľký básnik povedal o sebe: „Hrám sa a žiarim.“ Hrá sa aj Turčány. Hrá sa až do humoru – a keďže pri jeho humore, ako pri každom pravom humore, je vždy prítomné aj srdce, výsledkom je pravá radosť. Ono žiarenie. Hrá sa s rýmami, samozrejme, s nimi predovšetkým... Hrá sa s eufóniou, hrá sa so zložitými básnickými formami. A nie sú to verše pre efekt, ako si kedysi mysleli niektorí o tomto básnikovi virtuózovi. Sú to verše pre radosť zo slova, zo samého jazyka, z možností, ktoré jazyk poskytuje. Máte tu do činenia s kúzelníkom slovenského jazyka...

    Jozef Felix

    Domov, zvlášť hlboko preciťovaný v cudzine, nie je Turčánymu iba prírodná danosť, lež aj ľudská aktivita, prejavujúca sa predovšetkým v tvorivosti básnickej. Kultúra a príroda, zvonná reč a zurčiaci potok – to nie je len náhodné susedstvo citovaných veršov, ale aj skutočnosť pre Turčányho nanajvýš príznačná i podstatná.

    Viktor Kochol

    Ak vás prekvapí, či ako básnik, či ako vedec, novými súvislosťami medzi javmi, nečudujte sa. Vie totiž hodne, vie, prepáčte, viac ako vy. Bdie, aj keď vy spíte, a od sledovania ľudskej myšlienky má často zapálené oči. Srdce? To stále. Beznádejný prípad. Ako už ten, komu bolo dané živiť práve ľudskú nádej.

    Milan Rúfus

    Básnická zbierka Viliama Turčányho Obrazy... Čiže Mária i rám – ako sa už stalo pravidlom – stojí na pevných pilieroch excelentného zvládnutia básnickej formy, na premyslenej kompozičnej výstavbe a na tradíciách domácej i zahraničnej duchovnej lyriky. Obrazne povedané: rodný list Turčányho básnickej knihy nás dovedie k inšpiračným zdrojom v osobe básnikov svetového významu. Autor čerpá z kvality spečatenej časom, diel Danteho, Petrarcu, Ovídia či Vergília, a siaha aj po prameni domácej – nielen duchovnej – lyriky (Konštantín Filozof, J. Hollý, J. Kollár, I. Krasko, L. Novomeský). Pričom Turčányho básnický naturel a bytostná inklinácia sa prejavuje najvýraznejšie v sprítomnení podnetov tvorby Jána Hollého. Duchovná lyrika Viliama Turčányho má niekoľko špeciálnych funkcií. Poslúži najmä autorovi ako vnútorná komunikácia s vlastnou minulosťou, sebareflexia doterajšej tvorby a štylizovaný rozhovor s Bohom. Konkrétna podoba určitej strofickej formy ohraničuje priestor spomienky, „arénu“ prezentácie individuálnych osobitostí básnického umenia a rozpätie vlastného náboženského presvedčenia iba formálne. Autor pociťuje potrebu prelomiť intímny, na pohľad hermeticky uzavretý charakter týmto spôsobom písanej poézie. (...) Hoci Turčány strieda prevažne tradičné žánre poézie, strofické formy a veršové systémy, spôsobom komponovania ich revitalizuje. Živá flexibilná forma otvára inak vo svojej podstate intímny rozhovor s Bohom aj literárnu komunikáciu, ktorá prebieha v myšlienkach tvorivej osobnosti, aby tak kdesi v hĺbke ukryté posolstvo znášanlivosti a porozumenia i navonok prezentovalo svoj vplyv. Tieto básne preto možno charakterizovať ako komunikačné a pôvodný text chápať ako kreatívnu reakciu na organicky vkomponovanú myšlienku, verš, s ktorými vytvára pomerne pôsobivú textovú koláž. Súčasne tento intertextuálny rozmer čitateľovi umožňuje návrat k prirodzeným ľudským hodnotám, ktoré predstavila „klasická“ poézia, a tvorcovi znovuprežitie mladosti v štylizovanom záblesku minulosti, v spomienke na domov. Toto kombinované úsilie zbavuje tradičnú poéziu a tradičné hodnoty patiny a univerzalizuje pôvodnú básnickú výpoveď.

    Jaroslav Vlnka

    Prsteň je pomerne útly výber, ktorý sa očividne usiluje priniesť to, čo je autorovi najbližšie, čomu sa niekde nedostalo dôrazu, ale predovšetkým to, čo tvorí básnika ako celistvú osobnosť. Nie náhodou sa zbierka začína básňou venovanou autorovmu rodisku, Suchej nad Parnou, „si môj chlieb a si i môj prameň, / si môj hlad, i stály môj smäd“ (s. 6). Turčány vo svojich veršoch dočista napĺňa slovo ľubozvučnosť v jeho najkrajšej, nesprofanovanej podobe, jeho vždy závažné a dôstojné myšlienky sa ako na vlnách vznášajú na zvukomalebnom pozadí, ktoré akoby ich ešte čírilo, ktoré akoby ich ešte prehlbovalo. Do výberu Prsteň sa dostali básne z rukopisu i z rozličných autorových vydaných zbierok, spája ich čistota myšlienky i básnického obrazu, ale i poslanie (ako z villonovskej balady, ktorá je taktiež zastúpená). Turčány, hoci si všíma prírodu, nepredkladá jednoduché prírodné obrázky, naopak, všíma si osudy vierozvestov Cyrila a Metoda, osud Jána Hollého, vôbec starú slovenskú minulosť, ku ktorej má vrúcny tvorivý vzťah. Nie je však ani domasedom, očividne rád spomína na svoje neapolské obdobie: „Odvtedy hľadám verš, čo sám už tvorí slohu, / tú slohu slôh! // Odvtedy hľadám verš, v ňom celý vesmír je. / A sám ním stávam sa, keď chcem i ja byť v BOHU. // A vo mne BOH!“ (s. 82) (...) Viliam Turčány ponúka svoje chvejúce sa srdce na dlani a ako pravý muž a džentlmen ho nevnucuje, len dáva, akoby práve plný poézie prešiel vedľa nás a obdaroval nás. Ako každý raz štedro, ako každý raz už akoby navždy.

    Viera Prokešová

    POĎAKOVANIE ZA ÚRODU
    V. TURČÁNYMU

    Len trochu prituhlo,
    no fúka z Bôrika.
    Dnes ti je, Vilko,-siat,
    jak vraví Norika.

    A ktože rozumie
    hre bohov, takej nemej.
    Čím je nám rokov viac,
    tým nás je trochu menej.

    No, čo sme stvorili,
    naďalej ostáva.
    A to je, môj milý,
    najkrajšia oslava.

    Ťahal si. Tiekol pot.
    Pot z pracujúcej šije.
    A dával národu,
    čo stále nevie, čí je.

    A bolo toho dosť.
    Ba veľa, čo si dával.
    Veď tvoju úrodu
    sám Pánboh požehnával.

    Mohli to dosvedčiť
    noc čo noc hviezdy zlaté,
    že si sa celý dal
    vo svojom celibáte.

    A ja dnes nebesiam
    ďakujem za priateľa.

    Aj tebe ďakujem.
    Dal si nám, Vilko, veľa.
    Milan RÚFUS
    (In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 124, 2008, č. 5, s. 7.)
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Blahoslava Hečka za celoživotné dielo (2017) Cena Slovenských pohľadov za poézie za rok 2013 Cena Pavla Straussa za rok 2012 Cena predsedu

    Cena Blahoslava Hečka za celoživotné dielo (2017)

    Cena Slovenských pohľadov za poézie za rok 2013

    Cena Pavla Straussa za rok 2012

    Cena predsedu Národnej rady SR za rok 2009 za literatúru

    Cena ministra kultúry Slovenskej republiky za rok 2008 za celoživotné dielo a výnimočnú prekladovú tvorbu (nové prebásnenie Konštantínovho Proglasu a jeho šírenie a prebásnenie Danteho Božskej komédie)

    Cena Zory Jesenskej za celoživotné prekladateľské dielo (2007)

    Čestný doktorát Trnavskej univerzity (2005)

    Cena Fra Angelica – cena Biskupskej konferencie (2003)

    Cena prezidenta Talianskej republiky za rozvíjanie slovensko-talianskych kultúrnych vzťahov (2002)

    Pribinov kríž I. triedy (2001)

    Doktor literatúry (Akadémia umenia a kultúry, Kalifornia, USA, 2000)

    Cena Jána Hollého (1968, 1981, 1986)

    Cena Karla Čapka (Medzinárodná federácia prekladateľov 1993)

    Il migliori dell´anno (Švajčiarsko 1987)

     

     

     

     






     

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    SÚMRAK (z výberu Zrkadlová sieň )   „Som smutný jako tá naša záhrada.“ Reč skrútni!

    SÚMRAK (z výberu Zrkadlová sieň)

     

    „Som smutný

    jako tá naša záhrada.“

    Reč skrútni!

    Čo to ten otec vykladá?

     

    A odkiaľ

    zobral ten verš? A prečo len

    ho votkal

    do súmraku a do okien?

     

    Už kdesi

    počul ho prv? Či v tíšine,

    čo desí,

    sám od seba verš vyplynie?

     

    Niet mamy.

    Záhrada mlčí ustatá.

    No tmami

    v nás ktosi strunu nahmatá.

     

    Tón lutny.

    Zvon súmraku. Ston samoty:

    Som smutný.

    Som smutný, tato, ako ty.

     

     

    ZEM (z výberu Zrkadlová sieň)

     

    Podľa vôd a voľných polí v okolí,

    ani nevieš, len ťa srdce zabolí,

    že sa krok tvoj neodtláčal do hrudy,

    že si inam rozsial svoje osudy,

    ušiel z domu ako iní zbabelí,

    čo si radšej v sebaklame vraveli:

    že my už tú pôdu nezúrodníme,

    nezúr, ak ti niekto pole odníme,

    dostaneš ty inú zem a iný dom,

    skromný život bez šťastia i bez pohrôm.

     

    Lenže zem a hlas jej nikdy neznemie,

    lenže nikto nie je vlastne bez zeme:

    vzíde, vzíde zrno v každej zemine:

    veľká láska nikoho tu neminie;

    i ten, kto s ňou počtuje a kramári,

    ľahne s láskou, ľahne aspoň na máry;

    márne beží, márne sa jej vymyká,

    dopadne ho napokon jak vinníka –

    lebo pôda svoje práva pýta si,

    nech jej syn i šabľu za ňu vytasí;

    veď jej byle z rán ho zase vystrábia:

    nech zas seje obilie, nech dorába!

     

    Podľa vôd a voľných polí navôkol

    akoby zrak bol ti zrazu namokol,

    zazrúc, jak sa vtláča riasa do riasy,

    ako klasy túlia sa, jak dvoria si,

    ako šuštia, šuškajú si intímne,

    či si ich už všimne kto či nevšimne;

    šumia, že si tiež syn tejto roviny,

    že si taktiež človek rodný, rodinný

    a že bys' ich volaniu mal vyhovieť,

    zvučať na ich otázky jak odpoveď –

    lebo dotiaľ nespočinieš spokojne,

    kým si ťa zem nezbudí a nedojme;

    bo ak je aj v duši struna zlomená,

    v niekom inom vyrazí jej ozvena;

    lebo hoc aj mĺkvi sme, hoc neznieme,

    zem vždy volá – zem, tá nikdy neznemie!

     

     

    SUCHÁ NAD PARNOU (z výberu Zrkadlová sieň)

     

    Čuli sme duše príbuzné,

    tie skromné husle, nelakomé na kov,

    z nich tichá hudba bez pohybu znie,

    bez akýchkoľvek slákov.

    Nechystajú si k prednesu

    ani len slovo úvodné, nie vetu.

    Znejú, že sú – že sú len, aké sú,

    a vďaka im znie ešte hudba svetu.

     

    Možno je to tá poetka,

    čo vyspievala vďaku starej mame.

    I najmilšia, čo meno svoje tká

    do výšivky a koktá v monograme.

    Možno ten druh, čo nepovie

    mi za hodinu ani jedno slovo –

    ako ten dvor, čo plný črepov je

    a má ho sceliť srdce básnikovo.

     

    I drahá mať, čo slzy má,

    no zamlčí: „Už ožeň sa, môj synu!“

    I dievčina, čo ďalej ľúbi ma,

    hoci už vie, že ja – ja ľúbim inú.

    I otec môj, čo v záhrade

    ukladá hriadky ako riadky rýľom,

    i dávni pevci, čo rad po rade

    zem pretvárali svojím krásnym štýlom.

     

    Možno i ja, z ich úryvkov

    berúc svoj tvar a k žitiu zdroje posíl,

    zniem pre iných – a som tou výšivkou,

    aby som vždy ich drahé mená nosil.

     

     

    MÁM SVOJE MESTO RÁD (z výberu Zrkadlová sieň)

     

    Mám svoje mesto rád s tým vencom promenád,

    kde svrčkovia i z blát vám spustia serenádu,

    kde z balkónov i z vrát sa klonia vnady vnád,

    čo držia patronát – čo v meste majú vládu.

     

    Mám jeho ženy rád, niet medzi nimi špát,

    čo dáky kolohnát by zvádzal v promenádu,

    kde vrany akurát sa učia krátky krát,

    že prudší let pár krát sa nadol rovná pádu.

     

    Nie, nehrozí mu pád a hukot kanonád;

    je šťastné na kvadrát to malé eldorádo:

    v ňom vládne lad i sklad, hoc ledva držia rad

    tie domce bez parád, to rozzvonené stádo,

    kde ako pastier stád Dóm dvíha majestát –

    mám staré mesto rád, v ňom cítim sa tak mlado.

    * * *

    Nech hocako znie čas – z tých starých striech, z tých veží

    nech sneží, popŕcha, či v slnku skvie sa svieži –

    tam, kde vždy nájdeš tŕň, a Trnava je taká,

    smelého rytiera i skrytá ruža čaká.

     

    Keď z hradieb, z dávnych bášt jar zhrnie bielu duchnu

    a šíp div nevzletí a puky nevybuchnú,

    keď vence ohnivé rozkvitajúci gaštan

    hneď vrhá z promenád i k hradbám späť i k baštám,

    keď vôňou opojnou chce stráže uspať agát,

    až húsky ľúbezné predčasne začnú gágať,

    keď víly dvíhajú sa z „lodičiek“ sťa z bárok

    a v ňadrách nadmutých tiež nadvládu má barok

     

    – v meste, kde zmätený som skrýval túžby veľké

    a v marci života som sníval o Marcelke,

    než láska zvykla si ma neskôr na apríly

    miest, kde sa miešajú i jazyky i štýly –

    kto by tu odolal, kto hlavu nesklonil by

    pred hlávky ružové, pred účesy jak prilby,

    pred ružu tŕňovú a sladšiu nad marivá,

    čo – sama zmámená – je tým viac podmanivá?

     

    A predsa najmilšia je pri mladunkom víne,

    pri víne zo Suchej a lokšiach k husacine:

    s bielymi húskami je za jesene rínok

    Velikou operou, ach, koľko balerínok,

    reč spieva tetenkám a doteraz ma láka,

    tak ako kedysi už zviedla Bernoláka,

    čo s dlaňou vystretou ju dodnes za vzor kladie

    len na skok od brány, v tej novej promenáde:

    veď organ, škovránok sa sotva rozhlaholí

    jak reč, čo v Selanky ju prelial nám Ján Hollý,

    v nej spieval bakalár, keď srdce dával panej,

    tej panej spanilej a perom maľovanej;

     

    – reč, ktorej akordom sa ešte chvela pera

    i vysťahovalcov i pero Hečka Fera,

    reč, lampa magická na novom kandelábri,

    ňou svietil do noci dní našich Rudko Fabry,

    nežná a plebejská, ňou stále nad kronikou

    bedárskych osudov znie spev, spev Mihálikov,

    tá príťažlivá reč, nepokojná a clivá,

    ňou dotýka sa sŕdc, ňou Válek v ne sa vrýva,

    reč jarkov plynúcich z lúk iba k vyspievaniu

    krásy, ňou žiari kraj, keď slávi svoju paniu;

     

    skvostnú jak tulipán i s vencom ďalších kvetín,

    prýštiacich zo stavieb, čo nepoznala predtým,

    čo mesto z Kopánky a zovšadiaľ nám venčia,

    keď starú krásnu reč ešte viac poslovenčia,

    tým skôr, že toľko škôl jak zôr ten kraj môj krášli,

    v ňom z hôr, v ňom z Oravy svoj druhý domov našli –

    kde dal im domov môj striešku jak vokáň nad o.

     

    Mám svoje mesto rád. I mesto mňa má rado.

     

     

    VYZNANIE (z výberu Zrkadlová sieň)

     

    Chvelo sa už i v sadoch pod ševelmi,

    všade, kam šla. – Až ušlo v Napoli.

    Tak veľmi chcel som, božemôj, tak veľmi

    ukryť to slovo, čo ju zabolí.

     

    Žiaľ, navracia sa z preďalekej cesty

    i bez vlády i každej nádeje,

    a predsa ním sa mesto rozšelestí

    i každý strom, čo v promenáde je.

     

    Viem, onemie – a sústrasťou sa zvrásnia

    oráčiny až v diaľne diaľavy.

    „Veď vieš, že nie... že nemôžem“ – a krásna

    tvár ešte raz kraj jasom zaplaví.

     

    A súmrak potom zahladí, čo zvrásnim.

    A rozklenie zas mĺkvu chodbu z tmy.

    „Nemohla som,“ tým nemohlasom jasným

    zem bude znieť, „ťa ľúbiť. – Odpusť mi!“

     

     

    LIST VÍTĚZSLAVOVI NEZVALOVI (z výberu Zrkadlová sieň)

     

    Naše životy sú hviezdy nestále

    Aj ich stretania môj milý Nezvale

    stály je len čas v ňom vlna stíha vlnu

     

    V Nitre za noci keď ubúdalo splnu

    nad jaganie hviezd i nad pôvaby kín

    žiaril jasný zrak i mráčik Gabikin

    s ktorým počúvala pane vašu báseň

    meniacu nám noc i celú Nitru na sen

    a sen v dotyk sŕdc a dotyk na pieseň

     

    Naše životy sú ako noc a deň

    je to báseň básní dvadsiateho veku

    elektrická iskra s mihom papršleku

    nebol to len prelud vaša chiméra

    parný stroj sa týkal Apollinaira

    čistejší váš verš a prudší od ozónov

    v poézii značí výboj Edisonov

     

    Patríš ešte k tým im žiarilo viac právd

    ty si zomieral a vzlietal astronaut

    spával si päť hodín ale čože na tom

    vynašiel si prúd už treba štiepať atóm

    spávať ešte menej niekdy hodinu

    lásky rodia sa a mihom pominú

    ešte líce k lícu ešte tuhšie zalíc

    ako raketu svoj šíp až k srdcu stálic

    v dobe prevratnej vždy viac sa meniacej

    všetko rozkladá a lásku najviacej

    v reťaz nelások z nich jedna druhú vytrie

     

    Milý Nezvale si s nami v nočnej Nitre

    jednu jedinú tvár hľadáš zo sta líc

    lásku skladáš si čo má byť zo stálic

    viery nádeje že na jedinej tvári

    predsa celý svet a celý vesmír žiari

    zasa ľakáš sa že je to groteskné

     

    hľadať stálicu čo sa len zaleskne

    prvok najprvší to šťastie rovné kvilu

    prvok najprvší čo trvá iba chvíľu

    chvíľu života či chvíľu v živote

    obkľúčenú v tmách a večnej clivote

    hudbu hľadať v nej keď tóny rušia

    toľké signály z nich sa už skladá duša

    lásku zhľadávať ten kameň jediný

    drahokam doň sádzaš chvíle hodiny

    vlnu vĺn spln snov až budú sa raz diviť

    večnej stálici v tom svete relativít

     

    Milý Nezvale tys’ poznal dráhy hviezd

    nielen strieborných čo z plátna možno zniesť

    na deň na týždeň či na niekoľko minút

    no i ti čo nie a nie z dráh povyšinúť

    no i stálice čo clonil ti ich mrak

    ale tušil si ich prezázračný zrak

    stále hľadal si ich svetlo pre novovek

    ktorý tonie v noci tieňov bez žiaroviek

    je to hľadanie čo v kúte vankúša

    ukrýva svoj plač až dušu zadúša

    hľadanie čo dáva i keď stokrát škrtí

    odvahu a radosť z života i smrti

     

     

    PRI VÍNE (z výberu Zrkadlová sieň)

     

    Od môjho mala, malička

    – len nalej! –

    tiahla mi hlavou jedna pesnička

    a tiahne ďalej.

     

    Akú mám rád? – Ach, akú rád?!

    – Len pime! –

    Čo ako vinič stelie v lete chlad

    a hreje v zime.

     

    Tú, čo ma čaká z všetkých síl

    – a do dna

    čo by ma pila, čo by som ju pil

    odo dňa do dňa!

     

    Tiahla mi hlavou pesnička,

    že čaká,

    že na mňa čaká, i keď nevyčká,

    akurát taká!

     

     

    BÁLA SA OŇHO, ČAKALA (z výberu Zrkadlová sieň)

     

    a do belasa plakala.

    Kadiaľ sa má jej vrátiť späť,

    cesta z jej sĺz je samý kvet.

     

    S ňou modravie prúd potôčka

    a dozrieva i slivôčka.

    I z diaľky les sa zamodral

    a belasela celá diaľ

     

    i nebo nad tou diaľavou

    s túžbou tak modro sálavou,

    ba i sám strach, prv bledá beľ,

    podľa jej očí belasel.

     

    Bála sa oňho, kľakala

    si podľa ciest a plakala,

    kolená vrástli do priekop,

    a kvet z jej sĺz a spod jej stôp.

     

    Pozná ten kvet, kvet z povesti,

    každý, kto dal sa na cesty:

    kvet čakania, kvet modrých chvíľ –

    kto vrátil sa i nevrátil.

     

    Bola to milá? – Nemýľ sa!

    Je to tá milá najmilšia,

    čo nikdy nevieš mať dosť rád,

    čo vždycky volá: „Vráť sa, vráť,“

     

    čo pre ranených narieka,

    čo volá synov zďaleka,

    čo jediná má pre nich liek

    v belasých očiach čakaniek.

     

     

    AJ MOST SOM JA (z výberu Zrkadlová sieň)

     

    V Tarante videl som ten most.

    Most každý prosí trochu o známosť.

     

    Na tisíc krokov od Pytagora

    rozdelí sa – a z mora do mora

    so sťažňom vztýčeným sťa Ty s „t“ dohora,

    sunie sa loď.

     

    On o prekot

    – keď prv ju nechal prejsť – sa potom za ňou ťahá.

    Kam ideš, drahá?

    Kam ide drahšia nad život – a čia?

    Za každou loďou sa tak otáča

    a zasa zástupy sa naňho natlačia

    a dni a dni a veky po ňom dupú.

    Tiež som šiel naň a strach mal zo zástupu,

    že je i mojou jeho pohroma –

    že to, čo stihlo most, tiež stihnúť mohlo ma.

     

    Poznám ten most, most z Taranta.

    I keď sa viac už nezatáram ta –

     

    budem, kde budem (ale iste rád),

    za novou loďou náruč vystierať

    i smútiť za láskou, nie ale umierať,

    len ruky pnúť.

    Pnúť, aby prúd

    dní, ľudí, diaľok, čias smel z brehu k brehu prúdiť.

    Údiv v nich budiť:

    čie ruky sa tu takto uskromnia,

    že nesú nás sťa klenba nezlomná?

    Tak, ruky rozpnuté, vždy znovu cezo mňa

    sa valia kraje, ktorými som prešiel,

    akoby mostom z mohutných dvoch vesiel,

    ktoré keď sa mi vo dve rozlomia,

    vždy, vždy mi ujde loď! Bo most – aj most som ja!

     

     

    DANTEHO RODNÝ DOM (z výberu Zrkadlová sieň)

     

    Až pri soche a rodnom jeho dome;

    až v jasnej žiare florentského rána;

    až tu som spoznal, čo je „dolce lome“.

     

    Konečne sa mi otvorila brána

    a ja som vstúpil do slávneho mesta,

    v ňom stojí dom i pomník velikána.

     

    K nemu ma viedla prvá moja cesta:

    „É questa casa di Dante,“ som prosil

    Florenťana – a ten sa usmial: „Questa.“

     

    Tu niekde teda dlažbu v slzách zrosil,

    keď sladký pozdrav odoprela pani.

    Tu všade hľadím načerpať si posíl

     

    a objať jeho dielo z každej strany,

    aby raz u nás s pozdravom sa stretlo;

    aby sa celkom odomkli mu brány

     

    a šírilo sa sladké jeho svetlo.

     

     

    BÁSNIKOVI (z výberu Zrkadlová sieň)

     

    Ako si vedel do jedinej básne

    tie výšavy i hĺbky preúžasné

    zniesť?

     

    Nie inak, než sa v jednom bozku penia

    more i zem i všetky zoskupenia

    hviezd.

     

     

    POZDRAV S PROSBOU O TEN POMNÍK (zo zbierky Rada a dar)

     

    Ak niekto nie, tak v prvom rade Vy nie

    ste do čaší jed u nás lievali.

    Veď vy ste nielen pri obrade vínne

    krvinky liali v zlaté pokály.

    Pevnosti pekla pre Vás pukali,

    keď bola naša reč až v nebo vzatá!

    Nuž nech i reč k Vám lásku rozpáli,

    Cyril a Metod, svätí naši bratia!

     

    Že nieto vín, vín väčších nad Evine,

    ktoré nás všetkých z raja vyhnali?

    Že za vinu i víno kladie vine,

    ak vlastný kráľ nám dneska nekráli?

    Len nech Váš dar sa dušiam nemáli!

    Veď práve ním až do raja ich schvátia

    zvonné i rýdze transcendentály:

    Cyril a Metod, svätí naši bratia.

     

    Na Bratislavskom hrade, na Devíne

    a všade tam, kde k nám ste kráčali;

    kde kvetná púť sa dodnes tade vinie

    i svätý prúd sa rinie cez skaly;

    kde od radosti stromy tlieskali,

    kde lúky, luhy vlhli od dojatia:

    nech tam i dnes Vám zvonia pochvaly,

    Cyril a Metod, svätí naši bratia!

     

    Poslanie

    Kde kalich spásy ste nám podali,

    kiež sa k nej zas i duše naše vrátia!

    Nech náš rod v nich Vám pomník odhalí,

    Cyril a Metod, svätí naši bratia!

     

     

    NÁRODU BOL LEKÁROM I LIEKOM (zo zbierky Oheň z Neho)

     

    „...prejdúcí do slubmi danéj zemi, hojňe čo mlékom

    A sladkím všaďe ťekla madem, sa vňésľi...“

                            Ján Hollý, Chválospev na Jura Palkoviča

    „Najlepším liekom človeku je človek.“

                            Paracelsus

     

    Národu bol i lekárom i liekom,

    kde iba býlím bujnel bájny Mlíč?

    A zem, zem medom tiekla mu a mliekom

    aj z Maduníc, kde vraj niet madu nič?

    A dušiam ten roh hojností a chosnov

    čaril i z bied – a toľko večných krás

    lial do nich rečou prezázračne rosnou

    len preto, že bol katolícky kňaz?

     

    Nie! Farby bral aj Rimanom a Grékom.

    No nenamiešal z nich len dáky gýč,

    keď viedol Slávov k slávnym zlatým vekom.

    A predsa ktosi chytal naňho bič,

    že nemá miesta pod tatranskou sosnou

    ani čo vravieť do moderných čias!

    A chcel ho hnať i zo školy, z jej osnov,

    len preto, že bol katolícky kňaz.

     

    Časomiera! – I v svete preďalekom

    vždy budeš znieť! I ďalej za Greenwich

    znieť budeš s Hollým do vekov! A v niekom

    ešte i šíp, tŕň zmeníš na vinič!

    Nuž, kto tu spupno chce ťa tupiť: „Čo s ňou?

    On sám ju dal zlým časom napospas,

    čo sa jej vzpriečia hrádzou neúprosnou!

    Nie preto, že bol katolícky kňaz...“

     

    Národe mój! Ty napriek všetkým priekom

    ľúb zvonný verš! A pamätník mu vztýč

    v ústach i v srdci, boľavom a mäkkom!

    Veď práve on je pravý ránhojič.

    Prvý ťa víta s úsvitom. I do snov

    mlieko ti vlieva, vlieva hviezdny jas

    a lieči si ťa rečou medonosnou.

    Aj preto, že bol katolícky kňaz.

     

     

    ADVENT (zo zbierky Oheň z Neho)

     

    1

    Ľútosťou stená

    tá moja duša

    užalostená.

     

    Až nebo rosou

    omylo steny –

    aby som povstal

    omilostený?

     

    2

    Som ako veža, v ktorej zvony

    až srdcemrúco mlčali.

    Som ako veža, čo sa kloní

     

    a nezvonením užiali.

    Už neznejú z nej ani stony?

    Rozzvoním sa zas? – Pomaly?

     

    3

    Aký len krásny hlas má

    zvon nášho Dómu!

    „Ježišu Kriste, spas ma“,

    tak za nás všetkých srdce zvonilo mu,

    keď som šiel popri ňom v nedeľu ráno –

    a moje ozvenou prosilo: „Áno,

    Ježišu Kriste, spas ma!“

     

    Prišla i naň už spazma.

    No ešte tlčie.

    „Ježišu Kriste, spas ma,“

    tak prosil som, keď zvierali ho kŕče,

    keď večer do rána k smrti ho klonil –

    Vtedy i za mňa zvon z Dómu však zvonil:

    „Ježišu Kriste, spas ma!“

     

    Krv Kristova! Tá plazma!

    Ó, transfúzia!

    „Ježišu Kriste, spas ma,

    spas srdce, ktoré bolesťou sa zvíja!“

    Tak som sa i ja už nad hrobom skláňal,

    aby som srdcia raz porozvyzváňal:

    „Ježišu Kriste, spas ma!“

     

    4

    Matička spanilá,

    Ty si ma chránila,

    keď sám som sa už vzdával.

    Z ciest v temnej hlbine

    Ty si mi jedine

    odstraňovala zával,

    ťaživý, lživý zával.

     

    I v biede zúfalej

    chráň si ma naďalej

    a veď von z cesty hadej!

    Svit Tvojho lampáša

    nech nikdy nezháša

    a v srdce lej mi nádej,

    blaživú, živú nádej!

     

    5

    Bývala vo mne duša velebivá

    úbohá duša, ktorá v tele býva

    a dvíha bytie, v časnom tele bité,

    pred najvyššie a večné Velebytie.

     

    Ó, kiež Ho všetci, všetci velebíte!

     

    6

    V blízkosti kostola nech zložia moje kosti!

    Čo iné tu zostane z tela?

    Len kosti? Len popol?

    Niet pred skonom opôr?

    Stoj pútnik! Veď púte už nemáš tak veľa:

    krátky je tu čas hostí.

    V blízkosti kostola nech zložia moje kosti!

     

    Máme len želania. Nevieme, kto ich splní.

    Tak zriedka si chodil doň predtým.

    Tak zriedka. Tak málo.

    A chodiť sa malo,

    kde nad krásnou jaskyňou s jasavým kvietím

    chrám skvie sa na výslní.

    Máme len želania. Nevieme, kto ich splní.

     

    Z diaľky si pohládzal tie jasajúce múry.

    Len z diaľky. Vždy s pohľadom prudším

    si túžil k nim kráčať

    a pokánie začať

    a v duchu si vravel: „Tak učiň! – Tak učiň

    čím skôr! Veď čas už súri! – ?

    Z diaľky si pohládzal tie jasajúce múry.

     

    Múry i tvojimi neresťami dnes zdrané.

    A jednako planie v nich svetlo!

    Až k tebe z nich sála

    tá láska tak stála!

    Ó, kiežby to svetlo raz s tebou tam vzlietlo,

    kde jas sa vráti na ne:

    na múry, tvojimi neresťami tiež zdrané.

     

    V blízkosti kostola, či kdekoľvek nás zložia,

    tie kosti, či z kostí len popol –

    tu, pútnik, stáť zostaň!

    Pros pokoj tým kostiam!

    A kiežby si ruky i za seba zopol:

    „Vždy plň sa vôľa božia

    v blízkosti kostola, či kdekoľvek nás zložia!“

     

    7

    Ľútosťou stená

    i tvoja duša

    užalostená?

     

    Kiežby nám nebo

    omylo steny –

    aby sme vstali

    omilostení!

     

     

    FRANCÚZSKY RÍM (zo zbierky V okraje jarkov)

     

           „Svoj hriech mám stále pred sebou...“

                      Kráľ Dávid, Vyznanie viny (Žalm č. 50)

     

    Keď som bol v Nîmes, na rímskej veži TOURMAGNE,

    a búrka už sa prizerala z chmúr,

    južanský muž, tiež možno trubadúr,

    približoval nás k ešte väčším CHMÚRNAM.

     

    „CHMÚRNO sa hnalo k Eiffelke jak furman,

    že zbúra ju i v ceste každý múr:

    furman, čo šibal bleskmi z tisíc fúr

    s fúriami, keď rúhajú sa túrňam.“

     

    A tam ten južan počul vlasy praskať

    susedovi jak pramienky dol z kaskád

    a žúžoľ zbelel za pár minútok.

     

    Ó, Nîmes! Kto dávne vlasy by len želel,

    čul k duši búrku, v akej vlas by zbelel,

    priam zúrivo sa rútiť na útok.

     

     

    TROJVERŠIA Z NEVÝSLOVNA (zo zbierky Obrazy čiže Mária i rám)

     

    Kráska v električke č. 4

    Veľké a jasné modré oči má.

    Ktovie, či ľúbi otca – otčima - - -,

    keď celý svet si nimi objíma?

     

    Prezencia

    Oči a ústa, úsmev – číra sladkosť!

    Línie, hruď – no doslova k o s ť nad kosť!

    Žiaľ, všade je tu prítomná len – krátkosť.

     

    Beckov

    Jak ostrov slasti hor sa nesie Beckov.

    Kto sa však pne aj láskou nesebeckou?

     

    Koľko tu deciek blúdi bez oteckov!

     

    Deň Pánov dnes

    Že zrkadlili tvoju tvár tie svatovítske acháty,

    do chrámu vstúpiť duša div sa strachom neustrácha ti?

     

    Dnes nechodí sa do chrámu, dnes chodí sa už na chaty...

     

    K patrónovi lovu

    Keď s novým rýmom v tmách si vlastnú vinu lovím,

    priam ma až zadúša i s neprestupným krovím,

     

    čo nevyslovil som – a čo už nevyslovím.

     

    Holandská loď mi hovorí:

    „TRUBADÚR A RYTIER DÁM,

    ČO TI Z MOJICH LITIER DÁM?

     

    RECTE SPERO ROTTERDAM“

     

    Tón nevýslovna

         „To, na čo rým nie je, hoc v hrudi ti bije –

          to nepatrí do poézie.“

                Francúzsky klasik

    Kým dôjde voda, jej sa dotkol PONTÓN,

    na ktorom stojím, k jednej z rímskych FONTÁN:

     

    nedôjde po rým, čím tu stonám, STON TEN!

     

    Mať

    A predsa viem, že Ty vieš o bolesti

    a vyslyšíš, aj o čom nie sú zvesti.

     

    Ty, MAŤ, k nej vedú všetky moje cesty.

     

    Nádej

    Ak nebude z tej vody víno v Káne,

    nech viem, čo lícom so slzou Ti kanie - - -

     

    Že vyprosíš i nám čas na pokánie.

     

    Pieseň piesní

    A v celej kráse znovu zaznel AKATIST

    – keď, čiernobiely svet, už viac než strakatý s' - - -

     

    Že celá krásna vždy si, Panna, vďaka Ti!

     

     

    ZBOHOM (zo zbierky Rada a dar)

     

    Zbohom! – To nezvoní sa mi nikdy neveselo.

    S BOHOM – To objíma sa so mnou celá zem!

    S Bohom chcem začínať i končiť každé dielo.

    S Bohom! – To neznačí, že viacej neprídem.

     

    Bolo to prekrásne a stále vracia sa mi

    váš úsmev v oblohe i všade na ceste.

    S Bohom – to znamená, že ďalej kráčam s Vami.

    S Bohom – to znamená, že so mnou stále ste.

     

    Že stále prosíte – Vy za mňa a ja za Vás.

    Že s Vami naveky už v každej chvíli som.

    Že Tá, k Nej modlíme sa spolu v chráme Zdravas,

    nás chráni na cestách i pred pádmi a zlom.

     

    Že bdie, kde klesli by sme krehkí v previnenia,

    v nich oddelil by nás kraj navždy ďaleký.

    S Bohom: to vznáša nás vždy znovu do videnia –

    že pri Nej budeme i spolu naveky.

     

    S Bohom – Nie, odchody ma od Vás nepomýlia.

    S Bohom! – v Ňom veriť smiem, že nič nás nevzdiali.

    Že v celej večnosti sa bude skvieť i chvíľa,

    v ktorej ste ľúbezne sa na mňa usmiali.

     

     

    ZNELKA K PANNE MÁRII (zo zbierky Obrazy čiže Mária i rám)

     

    (J. CH. K.)

          A ríšu hriechu vo mne zruš,

          aby už slobodný raz od temnoty hriechu

          stal som sa hodným oslavovať Ťa!

               Sv. Efrém Sýrsky (306 – 373)

     

          DIGNARE ME LAUDARE TE, VIRGO SACRATA!

                Invokácia k pôstnej antifóne (Ave Regina coelorum)

          Sv. Efrém, ktorý v 4. storočí položil základy katolíckej národnej literatúry v Sýrii, napísal o Panne Márii básne v tisícich veršoch, z ktorých mnohé takmer jeho slovami opakujeme podnes ako modlitby.

               J. Ch. Korec, O úcte k Panne Márii (Lúč 1995, s. 57)

    Modlitba je mojím kozmotelom,

    cezeň vždy som spojený i ja

    s Tebou, Matka Božia, Mária,

    s Tvojím Synom, naším Spasiteľom.

     

    Obkľúčenie starým nepriateľom

    – tým, čo stále tú zem ovíja –

    Božia Mať, Ty z auditória

    nebeského Božím SLOVOM prelom!

     

    GLÓRIA znie v kozme sladko z nebies

    pre všetkých, čo dobrej vôle sú:

    hrozne len pre bezbožie a pre bes.

     

    Kiežby chválou vždy môj spev Ťa zdobil

    s všetkými, čo k Tebe povznesú

    MODLITBU, ten najmocnejší mobil!

     

     

    AKO SOM ŽIL (zo zbierky Rada a dar)

     

    Ako som žil, čím plnil čas, v čom využíval vlohy?

    Žil som tak ako väčšina, či aspoň u nás mnohí?

     

    Rád, rád som chodil na Devín a sem-tam si v ňom písal.

    Zem, zem tam spieva spanilo a skvie sa ako misál.

    Už vyše tisíc liet sa skvie v nej každý deň vždy novo:

    „PROGLAS7 JESM6“, za ním hneď aj „ISKONI BIE SLOVO“.

    I dnes sa zdá, znie pred bralom tak ako pred oltárom:

    „Slyšite Slovo, Slovieni, čo Boh vám dáva darom,

    tým božským darom nad dary, ním vaše duše zmravní

    a ktorým, verte, stane sa váš rod i jazyk slávny.“

     

    K Dunaju hľadím, k Morave a dvíham srdce hore:

    nech nezaplaví našu zem mor, mora ani more!

    Morilo ju už tisíc liet...

    – Nech tisíc liet zas kvitne!

    Nech rodí dobré ovocie a planý blud nech vytne!

    Nech vytne hriech, čo odmieta dar darov, ten dar Boží!

    A nech to Slovo nad slová si navždy v srdce vloží!

     

    A skúmam blud, čo zviedol rod, kde bieda bied v ňom väzí.

    A čujem dunieť z Dunaja a znieť až od Genézy:

    „A množte sa a plňte zem...“

    – Viem, je to vôľa Božia.

    Rod môj, čím ja, čím naše dni zem plnia, čím sa množia?

    Čo rodia stromy rodové?

    – A hriešna duša stená

    a prosí Boha o lásku a milosť odpustenia.

     

    A duní Dunaj v duny dúm a vlny v duši šumia,

    keď ako dieťa v kolíske nádejou kolíšu ma:

     

    Láskou je Boh – a bohatá je každá zem i duša,

    čo Boží zákon poslúcha a Boha nepokúša,

    čo vytne hada so zvodom, že rovnou bude Bohu –

    a kde chce Boh, tam rozvíja jej darovanú vlohu.

     

    A duní Dunaj do duše jak svätodušný príval,

    aby som žil a na chválu Boha čas využíval

    a nekoril sa pred diablom, ba ani pred veľmožom –

    aby nás žehnal mocný Boh a šli sme v mene Božom.

     

     

    LIST JESENI (z výberu Zrkadlová sieň)

     

    Nes, šťastná jeseň, svoje skvostné plody!

    Veď úprimne a vrúcne prosí ťa

    i ten, čo preň už nestrojíš tie hody –

    ten, kto z nich jesť už nesmie dosýta.

     

    No pozerá sa ďalej s láskou na strom

    i na diaľky a výšky blankytné

    i na strapce s ich vábnym alabastrom,

    až z nich zas tvár, tvár milej zasvitne.

     

    A nemôže sa krásna nerozoskvieť,

    kde kráčam ja a vo mne ty jak sad,

    keď v sebe nesiem so zrením tvoj rozkvet

    a tvoje zrno všade túžim siať.

     

    Chlieb pre iných už seje roľník do brázd - - -

    i ja chcem, drahá, do zvrásnených slov

    len to vždy dať, čím dobrý klas smie obrásť

    tvoj sladký obraz s tvárou spanilou.

     

    Obraz, naň hľadím smutno ako cez dym,

    kým si len v mojom vnútri ukrytá,

    kým tvojou krásou nebo nezahviezdim,

    nech každý zrak sa láskou rozkmitá.

     

    Nech skláňajú sa do polí i do skál

    tie klasy krás, tie sladké strapce hviezd;

    nech šťastný je, i kto ich nepobozkal,

    kto nesmie už z tých vábnych plodov jesť.

     

    Tam k čistej vode zídem kdesi pod most,

    ktorým som nešiel k tebe ani raz,

    a budem chváliť život náš i plodnosť

    i to, že môj zrak uzrel krásu krás

     

    a ústa, bozkmi rozkmitané dosiaľ,

    – bozkmi, čo ústa ti len chceli dať –

    mi dobrý osud pesničkami posial,

    aby ťa piesne mohli pobozkať.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory