Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Životopis autora

    Vincent ŠIKULA sa narodil 19. októbra 1936 v Dubovej. Vyštudoval na Štátnom konzervatóriu v Bratislave lesný roh. Počas
    Vincent ŠIKULA sa narodil 19. októbra 1936 v Dubovej. Vyštudoval na Štátnom konzervatóriu v Bratislave lesný roh. Počas štúdia na konzervatóriu pôsobil ako organista v Ivanke pri Dunaji. Po skončení vojenčiny pôsobil ako učiteľ v Ľudovej škole umenia v Modre. Istý čas bol redaktorom literárneho časopisu Romboid, potom pracoval ako dramaturg Slovenskej filmovej tvorby (1969 – 1973). Až do roku 1992 bol redaktorom pôvodnej tvorby vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. V rokoch 1997 – 1999 bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Zomrel 16. júna 2001 v Modre.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Možno si postavím bungalow (1964, poviedky)
    • Na koncertoch sa netlieska (1964, poviedky)
    • Nebýva na každom vŕšku hostinec (1966, novela)
    • S Rozarkou (1966, novela)
    • Povetrie (1968, poviedky)
    • Majstri (1976, románová trilógia Majstri)
    • Muškát (1977, románová trilógia Majstri)
    • Vlha (1978, novela)
    • Vilma (1979, románová trilógia Majstri)
    • Liesky (1980, novela)
    • Vojak (1981, novela)
    • Matej (1983, román)
    • Nokturná (1983)
    • Heroické etudy pre kone (1987)
    • Pastierska kapsička (1990, poviedky)
    • Ornament (1991, román)
    • Pôstny menuet (1994, novela)
    • Veterná ružica (1995, román)
    • Anjel Gabriela (2000, novela)
    • Udri pastiera (2001, z pozostalosti, nedokončené)
    • Tam, kde sa cesta skrúca (2002, 1.vydanie)
    • Požehnaná taktovka (2003, 1.vydanie)
    • Ornament a iné prózy (2007, výber)
    • Poste restante (2007)

    Poézia

    • Z domu na kopci (1983)
    • Zo zanedbanej záhrady (1993)
    • Bubeník september / Efemeridy (1998)
    • Za odchodom orgovánu (2003, 1.vydanie)

    Pre deti a mládež

    • Pán horár má za klobúkom mydleničku (1965)
    • Prázdniny so strýcom Rafaelom (1966)
    • Ďuro pozdrav Ďura (1978)
    • Vajíčko sliepky liliputánky (1981)
    • O múdrom kohútikovi (1984)
    • Rozprávky a rozprávania (1996, Augustín a zvon)
    • Medardove rozprávky (1997)
    • Vladko a pes (2000)
    • Vincúrko (2001)
    • Ďuro, pozdrav Ďura (2016, 1.vydanie)

    Odborná literatúra

    Scenáristika

    • Otec ma zderie tak či tak (sfilmovaná próza Prázdniny so strýcom Rafaelom, 1980, scenár napísal I. Rusnák)
    • Zuzanka Hraškovie (televízny film podľa balady P. O. Hviezdoslava)
    • Ľalie poľné (1980, film režiséra E. Havettu)

    Publicistika

    • Nokturná (1983)

    Editorská činnosť

    • Ornament a iné prózy (2006, výber z próz V. Šikulu)

    Iné

  • Charakteristika tvorby

    Do literatúry vstúpil zbierkou čŕt a poviedok z vojenského života. Jeho prvé knihy, založené na prirodzenom rozprávačstve,
    Do literatúry vstúpil zbierkou čŕt a poviedok z vojenského života. Jeho prvé knihy, založené na prirodzenom rozprávačstve, príťažlivým spôsobom podávajú autentické zážitky citovo založených hrdinov, v ktorých dominuje vrelý vzťah k ľuďom, k prírode a trvalým hodnotám života. Sú to voľné hry asociácií, skutočnosti, predstáv a fantázie. Citovosť, hudobnosť, farebnosť a zmysel pre poetický detail dodávajú Šikulovým prózam lyrické zafarbenie. Próza Nebýva na každom vŕšku hostinec je dokonca koncipovaná ako hudobná skladba. Hudbou je nielen prestúpený Šikulov štýl, ale hudobné motívy sú prítomné ako významná významová zložka Šikulových próz.
    Osobitný význam v Šikulovej tvorbe má románová trilógia Majstri. Je to epopeja o Slovenskom národnom povstaní a o druhej svetovej vojne cez prizmu obyčajného slovenského človeka. Dejiny tu pretekajú cez postavy a postavičky, hlboko zakotvené vo svojom domove, ktorý ich naučil vidieť hodnoty, milovať drobné radosti a nadovšetko si vážiť ľudský život. Vojnové udalosti tieto hodnoty rozvracajú, ale tragika ľudí je opäť len nepatetickou výzvou k návratu k humanizmu ľudskej konkrétnosti.
    V poviedkovej a novelistickej tvorbe Šikula vypracoval svoj rozprávačský štýl do perfekcionizmu, ktorého charakteristickými črtami sú významová skratka, láskavý humor a skvelý dialóg. Jeho kratšie prózy tematicky siahajú do rozličných oblastí, ale ich základom je človek, ktorý si neustále overuje svoj vzťah k iným ľuďom.
    V novele Veterná ružica tento vzťah nadobúda takmer tragickú podobu, pretože mladý hrdina sa musí vysporiadať so skutočnosťou, že neurobil všetko, čo vyžaduje prirodzený pocit ľudskej spolupatričnosti, pretože neuchránil pred totalitnou mocou mladého kňaza, ktorý sa stal jej obeťou. Šikula psychologickou drobnokresbou ukazuje, ako sa na pozadí pôsobenia nemilosrdných praktík moci rozpadajú nielen vzťahy medzi ľuďmi, ale ako sa rozkladá i osobnosť ľudského indivídua.
    Alexander Halvoník
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Preklady z jeho tvorby vyšli v češtine, ruštine, poľštine, nemčine, maďarčine, ukrajinčine, angličtine. Manduľa (1973 po nemecky)

    Preklady z jeho tvorby vyšli v češtine, ruštine, poľštine, nemčine, maďarčine, ukrajinčine, angličtine.

    Manduľa (1973 po nemecky)

    Prázdniny so strýcom Rafaelom (1968 po bulharsky, 1966 po poľsky, 1968 po maďarsky, 1981, 1990 po macedónsky)

    Majstri (1977, 1983 po poľsky, 1979 po slovinsky, 1980 po chorvátsky, 1981 po rusky, 1983 po rumunsky, 1986 po bulharsky)

    Muškát (1980 po poľsky, 1982 po rusky, 1983 po ukrajinsky)

    Veterná ružica (1999 po maďarsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Sedem noviel (1999 po bulharsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Ornament (2004 po bulharsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Za odchodom orgovánu (2005 po macedónsky)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    BELAN, Rudolf: Do dejín slovenskej žurnalistiky patria aj dejiny Smeny. In: Literárny týždenník , roč. XXXI, 6. 6. 2018, č. 21 – 22, s. 5. ZELINKA,

    BELAN, Rudolf: Do dejín slovenskej žurnalistiky patria aj dejiny Smeny. In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 6. 6. 2018, č. 21 – 22, s. 5.

    ZELINKA, Milan: Spomienka v bielom kvete (V. Šikula – R. Dobiáš – M. Chuda). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 7 – 8, s. 296 – 297.

    HOLOŠKA, Ľudovít: Cesty Vincenta Šikulu v Banskej Bystrici. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 5, s. 149.

    ŠIKULOVÁ, Anna: Cesty Vincenta Šikulu v Banskej Bystrici. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 5, s. 147– 149.

    (ea): Aktovka Vincenta Šikulu. (Vernisáž / Malokarpatská knižnica Pezinok, 16. 12. 2016 17:00 hod.). In: Sme, roč. 24, 16. 12. 2016, č. 291, s. 16.

    HOCHEL, Igor: Vincent Šikula písal o domove. In: Katolícke noviny, roč. 131, 27. 11. 2016, č. 47, s. 10.

    SITA: V Modre si zaspomínajú na Vincenta Šikulu. In: Pravda, 19. 10. 2016.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/408358-v-modre-si-zaspominaju-na-vincenta-sikulu/

    MATLÁKOVÁ, Zlata: Bodliaky Vincenta Šikulu. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 11, s. 115 – 116.

    HAJKO, Dalimír: Svet slova Vincenta Šabíka alebo Dejiny a každodennosť v diele Vincenta Šikulu. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 11, s. 20 – 24.

    RÚFUS, Milan: Hráč Božej dychovky (Vinckovi Šikulovi) - báseň. (Nezabudnuteľný rozprávač. K nedožitým 80. narodeninám Vincenta Šikulu). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 89 – 90.

    ŠABÍK, Vincent: Čriepky do portrétu Vincenta Šikulu. Bratislava, Vydavateľstvo SSS, 2015.

    LISTY NA VŠTEKY STRANY ZO VŠETKÝCH STRÁN. /List sestre Aničke, Lístok D. Kužela, Karta R. Slobodu, Listy A. Blahovej, List M. Zelinku A. Blahovej, List J. Magu, katol. kňaza, List Paľkovi, Listy pátra G. Lechoviča, bratovi Genciánovi/ (Nezabudnuteľný rozprávač. K nedožitým 80. narodeninám Vincenta Šikulu). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 73 – 86.

    TURAN, Andrijan: Vincov veľký dar. (Nezabudnuteľný rozprávač. K nedožitým 80. narodeninám Vincenta Šikulu). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 70 – 72.

    HAGARA, Ladislav: Hrejivé spomienky. (Nezabudnuteľný rozprávač. K nedožitým 80. narodeninám Vincenta Šikulu). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 69.

    TKÁČ, Marián: Hostinec na vŕšku. (Nezabudnuteľný rozprávač. K nedožitým 80. narodeninám Vincenta Šikulu). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 68 – 69.

    ČERTÍK, Jozef: Šiulov vojak v mínovom poli kritika. (Nezabudnuteľný rozprávač. K nedožitým 80. narodeninám Vincenta Šikulu). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 65 – 68.

    ROTHMAYEROVÁ, Gabriela: Milý Vinco, píšem Ti gratulačnú kartu, ... (Nezabudnuteľný rozprávač. K nedožitým 80. narodeninám Vincenta Šikulu). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 64 – 65.

    ŠPAČEk, Jozef: Pomoc veľkého rozprávača. (Nezabudnuteľný rozprávač. K nedožitým 80. narodeninám Vincenta Šikulu). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 59 – 62.

    BALÁŽ, Anton: Tvorivé podnety Vincenta Šikulu. (Nezabudnuteľný rozprávač. K nedožitým 80. narodeninám Vincenta Šikulu). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 56 – 59.

    ČAČKO, Peter: Moje spomienky na Vinca. (Nezabudnuteľný rozprávač. K nedožitým 80. narodeninám Vincenta Šikulu). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 55 – 56.

    HYKISCH, Anton: Vincko a tie časy. (Nezabudnuteľný rozprávač. K nedožitým 80. narodeninám Vincenta Šikulu). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 49 – 55.

    JAROŠ, Peter: Priateľ a kamarát Vinco! (Nezabudnuteľný rozprávač. K nedožitým 80. narodeninám Vincenta Šikulu). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 48 – 49.

    FELDEK, Ľubomír: Demižón v hrobe. (Nezabudnuteľný rozprávač. K nedožitým 80. narodeninám Vincenta Šikulu). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 44 – 48.

    BÁTOROVÁ, Mária: Vencent Šikula a vnútroslovenský literárny kontext. (Nezabudnuteľný rozprávač. K nedožitým 80. narodeninám Vincenta Šikulu). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 42 – 44.

    ŠIROKOVOVÁ, Ľudmila: K nedožitej osemdesiatke. (Nezabudnuteľný rozprávač. K nedožitým 80. narodeninám Vincenta Šikulu). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 40 – 42.

    ŠULGINOVÁ, Nina: Roky s Vincentom Šikulom. (Nezabudnuteľný rozprávač. K nedožitým 80. narodeninám Vincenta Šikulu). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 37 – 40.

    MAŠKOVÁ, Alla: Šikula v spomienkach. (Nezabudnuteľný rozprávač. K nedožitým 80. narodeninám Vincenta Šikulu). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 36 – 37.

    CHAROUS, Emi: Patrón tulákov. (Nezabudnuteľný rozprávač. K nedožitým 80. narodeninám Vincenta Šikulu) (Preložila Anna Šikulová). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 32 – 36.

    ŠVANTNER, Ján: Malá skica veľkého diela. (Nezabudnuteľný rozprávač. K nedožitým 80. narodeninám Vincenta Šikulu). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 23 – 30.

    HOLOŠKA, Ľudovít: Kríž slova. (Nezabudnuteľný rozprávač. K nedožitým 80. narodeninám Vincenta Šikulu). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 22.

    ŠIKULOVÁ, Anna: Namiesto perexu. (Nezabudnuteľný rozprávač. K nedožitým 80. narodeninám Vincenta Šikulu). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 17 – 21.

    MORAVČÍK, Štefan: Óda na mladé víno (báseň). (Nezabudnuteľný rozprávač. K nedožitým 80. narodeninám Vincenta Šikulu). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 16 – 17.

    POSPÍŠIL, Ivo (preložil Jaroslav Vlnka): Vladimír Barborík: Hľadanie rozprávača (Prózy Vincenta Šikulu). /Spoza Moravy/. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 3, s. 147.

    TÓTHOVÁ, Roberta: Vincent Šikula – majster náznakov. In: Pravda, 18. 6. 2016.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/396511-vincent-sikula-majster-naznakov/

    ŠIMOŇÁKOVÁ, Martina: Slovenská literatúra je vo svete väčšinou neznáma. In: Pravda, roč. XXV, 1. 12. 2015, č. 277, s. 33.

    CHAROUS, Emil: Hľadanie s otáznikmi. (Návrat k monografii V. Barboríka o prozaickom diele Vincenta Šikulu). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 10, s. 60 – 68.

    JURGA, Laco: Barborík číta Šikulu. Vladimír Barborík: Hľadanie rozprávača (prózy Vincenta Šikulu). In: Dotyky, roč. XXVI., 2014, č. 5, s. 59 – 60.

    BLAŽEKOVÁ, Lucia: Príbehy človeka a histórie (Vincent Šikula: Dielo III). Recenzia. In: Knižná revue, roč. XIX, 16. 9. 2009, č. 19, s. 5.

    HALVONÍK, Alexander: Vincent Šikula: Dielo I. (Novely a poviedky), Dielo II. (Romány), zost. Igor Hochel; Vincent Šikula: Orgnament a iné prózy (zost. Eva Jenčíková). In: Knižná revue, roč. XVIII, 8. 10. 2008, č. 21, s. 3.

    -bla-: Dôstojné pripomenutie výročia (Katarína Benciová: Vincent Šikula. Personálna bibliografia). In: Knižná revue, roč. XVII, 28. 3. 2007, č. 7, s. 11.

    -báb-: Na pamäť Vincentovi Šikulov. In: Knižná revue, roč. XVI, 2. 8. 2006, č. 16 – 17, s. 2.

    BENCIOVÁ, K.: Personálna bibliografia. Malokarpatská knižnica Pezinok, Pezinok 2006.

    TRTOL, Jozef: Za Vincúrom Vincom (Vincovi Šikulovi pri pírležitosti Vínnej cesty 2003. Báseň). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 1, s. 69.

    HOLOŠKA, Ľudovít: Kríž slova. (Pri pomníku V. Šikulu 29. 10. 2004). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 1, s. 68.

    FELDEK, Ľubomír: Víno, chlapče, to je robota. (Pri pomníku V. Šikulu 29. 10. 2004 ). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 1, s. 66 – 67.

    BLAHOVÁ-ŠIKULOVÁ, Anna: Naše pomníky. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 1, s. 60 – 66.

    ŠIKULA, Vincent – FELDEK, Ľubomír: Sedem otázok Ľubomírovi Feldekovi (Rozhovor z pozostalosti Vincenta Šikulu; báseň  Ľ. Feldeka venovaná V. Šikulovi). In: Knižná revue, 10.11. 2004, č. 23, s. 12.

    HALVONÍK, Alexander: Vincent Šikula: Požehnaná Taktovka. (Náš tip). In: Knižná revue, roč. XIII, 12. 11.  2003, č. 23, s. 1.

    MATEJOV, Radoslav: Skromný hlas – bohaté echo (Vincent Šikula: Za odchodom orgovánu). In: Knižná revue, roč. XIII, 25. 6. 2003, č. 13, s. 5.

    PETRÍKOVÁ, Daniela: Oneskorená pocta alebo kamienky Joža Patúca. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 6, s. 73 – 77.

    ČERTÍK, Jozef: Stále živý Šikula. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 6, s. 72.

    BODACZ, Bohuš: Spisovateľove spomienky. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 6, s. 70 – 71.

    HALVONÍK, Alexander: Šikulom sa príbeh nekončí... In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 6, s. 67 – 69.

    KOVALČÍK, Vlastimil: Jednota života a tvorby. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 6, s. 66 – 67.

    BÁTOROVÁ, Mária: (S)prosták Boží alebo génius (Ku knihe Tam, kde sa cesta skrúca). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 6, s. 62 – 66.

    ŠABÍK, Vincent: Kto je subjeket autobiografie. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 6, s. 50 – 60.

    red.: Pocta prozaikovým pamätiam. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 6, s. 48.

    HALVONÍK, Alexander: Vincent Šikula: Tam, kde sa cesta skrúca (Cursus vitae). (Môj tip). In: Knižná revue, roč. XI., 27. 11. 2002, č. 24, s. 1.

    ČERTÍK, Jozef: Šikulovo Rekviem – zádušná omša za P. P. Gojdiča. Vincent Šikula: Udri pastiera. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 3, s. 113 – 114.

    SOUČKOVÁ, Marta: Neuddri... (ani slovami). Vincenet Šikula: Udri pastiera. (Recenzia). In: RAK, roč. VII, 2002, č. 3, s. 45 – 47.

    HALVONÍK, Alexander: Vncent Šikula: Udri pastiera. (Môj tip). In: Knižná revue, roč. XI, 12. 12. 2001, č. 25 – 26, s. 1.

    HALVONÍK, Alexander: Vincent Šikula: Vincúrko. (Môj tip). In: Knižná revue, roč. XI, 19. 9. 2001, č. 19, s. 1.

    MORAVČÍK, Štefan: Tomáš Janovic: Veselá knižka do prvej lavice. (Môj tip). In: Knižná revue, roč. XI, 8. 8. 2001, č. 16 – 17, s. 1.

    HEVEŠIOVÁ, Jana – ŠIKULA, Vincent: ... chcem sa poďakovať, že som zostal navždy mladý... (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XI, 11. 7. 2001, č. 14 – 15, s. 20.

    MARKUS, Jozef: Za Vincom Šikulom (Dubová 21. 6. 2001). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 9, s. 80.

    ŠVANTNER, Ján: Živá voda. Za Vincentom Šikulom. (Báseň). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 9, s. 31.

    ŠIKULOVÁ, Veronika: Keby ste chceli stretnúť môjho tata. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 9, s. 29 – 30.

    RÚFUS, Milan: Hráč Božej dychovky. † Vinckovi Šikulovi. (Báseň). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 9, s. 27 – 28.

    BINDZÁR, Juraj: Blues za Vincom Šikulom. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 7 – 8, s. 280.

    JANÍK, Pavol: odišiel Vincent Šikula. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 7 – 8, s. 280.

    SOUČKOVÁ, Marta: Radšej dievča, ako anjela. Vincent Šikula: Anjel Gabriela. (Recenzia). In: Romboid, roč. XXXV, 2000, č. 5, s. 73 – 75.

    MATEJOV, Radoslav: Vincent Šikula: Anjel Gabriela. (Môj tip). In: Knižná revue, roč. X, 24. 5. 2000, č. 11, s. 1.

    BELKOVÁ, Zuzana: Rovnomerne plynúci ľudský čas. Vincent Šikula: Bubeník september (Efemeridy). In: Knižná revue, roč. IX, 14. 4. 1999, č. 8, s. 5.

    KEPŠTOVÁ, Ľubica: Vincent Šikula: Medardove rozprávky. (Môj tip). In: Knižná revue, roč. VIII, 4. 3. 1998, č. 5, s. 1.

    MARČOK, Viliam: Vincent Šikula v zápase o dôstojnosť človeka uprostred života. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 114, 1998, č. 7 – 8, s. 35 – 51.

    WANKEOVÁ, Jarmila: Vincent Šikula v Prahe. In: Knižná revue, roč. VIII, 18. 2. 1998, č. 4, s. 2.

    ŠABÍK, Vincent: Sisovateľovo miesto – miesto spisovateľa. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 114, 1998, č. 7 – 8, s. 29 –34.

    SLIACKY, Ondrej – ŠIKULA, Vincent: Presne pred tridsiatimi rokmi si vydal knižku... (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. VI, 23. 10. 1996, č. 21, s. 4.

    HEVEŠIOVÁ, Jana – ŠIKULA, Vincent: Just ešte pôjdem (Hovoríme so spisovateľom Vincentom Šikulom o jeho románe Matej). In: Knižná revue, roč. VI, 19. 6. 1996, č. 12, s. 12.

    HALVONÍK, Alexander: Náš tip – Vincent Šikula: Veterná ružica. In: Knižná revue, roč. VI, 27. 3. 1996, č. 6, s. 1.

    HEVEŠIOVÁ, Jana: Závisťou sa neradno zapodievať (So siedmimi slovenskými spisovateľmi hovoríme o dvoch dominantných ľudských postojoch: K. Zbruž, D. Dušek, V. Šikula, A. Ferko, M. Rúfus, L. Ballek, P. Jaroš). In: Knižná revue, roč. VI, 31. 1. 1996, č. 2, s. 16.

    BARBORÍK, V.: To najlepšie od Šikulu z rokov deväťdesiatych. In: RAK 1996, č. 3.

    PUKANOVÁ, Elena – ŠIKULA, Vincent: Vincent Šikula (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. V, 13. 12. 1995, č. 25 – 26, s. 4.

    PUKÁNOVÁ, Elena – ŠIKULA, Vincent: Vincent Šikula: Výlet (Rozhovor + ukážka z románu Veterná ružica). In: Knižná revue, roč. V, 30. 6. 1995, č. 11, s. 4.

    ŠABÍK, Vincent: Striehnutie na človečinu. In: Knižná revue, roč. V, 12. 4. 1995, č. 6, s. 1 a 5.

    ŠPAČEK, Jozef: Náš tip – Obrana súcitu (Vincent Šikula: Pôstny menuet). In: Knižná revue, roč. V, 12. 4. 1995, č. 6, s. 1.

    BOBOK, Jozef: Šikula na obrazovke. (Zápisník). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 110, 1994, č. 4, s. 123 – 124.

    PRUŠKOVÁ, Z.: Rozprávačská invenčnosť Šikulovej prózy. In: Slovenská literatúra, 33, 1986, č. 5, s. 455 – 462.

    BLAHOVÁ, A.: Estetické a spoločenské v Šikulovej próze. In: Romboid, 1982, č. 3.

    MIKO, F.: Štýlové konfrontácie, 1976, s. 157 – 158.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Šikula sa neutieka k dejinám, aby v nich ľahko nachádzal lekcie a modely pre svoju prózu. Dejiny pre neho sú a nie sú, treba ich

    Šikula sa neutieka k dejinám, aby v nich ľahko nachádzal lekcie a modely pre svoju prózu. Dejiny pre neho sú a nie sú, treba ich skúmať, sú len tým, čo do nich vkladá človek, svoju silu čo ako malú. Totality života sa Šikula nedotýka v konformnom prehľade celého spoločenského života a historického času, ale mu dáva preniknúť cez trhliny, priezory, cez ktoré preráža – tak ako v živote, v jeho nestabilných momentoch, v problematických situáciách. Platí sa za ne dočasnou dezorientovanosťou. Ziskom je vnútorný rast, prehĺbené chápanie života, jeho rozšírené vnímanie.

    Vincent Šabík

    Šikula je prozaik nepísanej kolektívnej ľudovej skúsenosti. Akékoľvek historické (politické) pozadie sa v jeho prózach meria rífom prostej nenaučenej a nenaštudovanej empírie obyvateľov podkarpatskej krajiny, ktorých zem a dlhoročné spolužitie naučili morálke nezištnosti a pomoci.

    Ivan Sulík

    Momenty grotesky, humoru alebo komickosti sa zjavujú aj v Šikulových Majstroch, pravda, nie v epickom tkanive, ale v rovine rozprávača, ktorý si uťahuje zo seba i z románu ako žánru...

    Stanislav Šmatlák
    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    ŠIKULA, Vincent: O sebe. In: Slovenské pohľady, roč. IV . + 117, 2001, č. 9, s. 33 – 40 ( – 64). ŠIKULA, Vincent: Uchodené nohy romantizmu (alebo Ako
    ŠIKULA, Vincent: O sebe. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 9, s. 33 – 40 ( – 64).

    ŠIKULA, Vincent: Uchodené nohy romantizmu (alebo Ako som písal román o Hrebendovi). In: Knižná revue, roč. VI, 28. 2. 1996, č. 4, s. 3.

    Takmer každý človek chce byť hrdinom. Aj ja. Nie preto, aby predo mnou ľudia skladali z hlavy širák, ale aby som si zaslúžil, že žijem. Niekto hrdinom je a nevie o tom, iný nie je, no nadúva sa, robí zo seba hrdinu, podistým si myslí, že hrdina by nebol hrdinom, keby sa nenadúval. Všetci opakujeme: hrdinom môže byť celkom obyčajný človek. Aj to tak je.

    Niektorý príbeh je taký krásny alebo zaujímavý, že ho vôbec netreba písať, lebo spisovateľ ho môže iba pokaziť. Niektorý príbeh je vhodný pre hoboj, iný pre fagot, ďalší pre dychový kvintet a niektorý pre veľký symfonický orchester.

    Áno, mojou hlavnou témou je téma domova. Vlastne stále píšem o domove. Niekomu by sa mohlo zdať, že mi táto jediná téma zväzuje ruky, no ja tvrdím, že je to opačne.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Literárna cena VÚB za rok 2001 v próze predeti za dielo Anjel Gabriela Cena Spolku slovenských spisovateľov (SSS) 1995 za román Vetermá ružica
    Literárna cena VÚB za rok 2001 v próze predeti za dielo Anjel Gabriela

    Cena Spolku slovenských spisovateľov (SSS) 1995 za románVetermá ružica

    Cena Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska (AOSS) 1995 za knihu Veterná ružica
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

         NA KONCERTOCH SA NETLIESKA (úryvok)      Zaspievaj, počuješ? Rozpamätaj sa, ako šla pesnička, keď bolo tak zima,

         NA KONCERTOCH SA NETLIESKA (úryvok)

         Zaspievaj, počuješ? Rozpamätaj sa, ako šla pesnička, keď bolo tak zima, pod zelenou plachtou auta, keď bolo už načisto tma. Ktosi vytiahol malú ústnu harmoniku a začal hrať.

         „Nie je ti zima?“

         „Je.“

         „Teda prečo hráš?“ 

         „Chce sa mi.“

         A znova začal hrať.

         Keď boli zápalky, nebolo cigarety, keď bola cigareta, zase nebolo zápaliek a mesiac bol veľmi, veľmi vysoko, nemohol si k nemu s cigaretou dočiahnuť. Jedna, dve, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, deväť, desať, jedna, dve, tri, štyri, päť, šesť, kasárne, kasárne široký dvor ožiarený mozaikou okien. Vtedy si dostal lístok, o ktorý nik nestál, nik si ho nechcel vziať...

         Bola to tvoja celkom prvá vychádzka.

         Koncerty sa začínajú koncertom šiat.

         Stál si pri vchode a pozoroval rieku oblekov, prúdiacu do koncertnej siene: dievča, chlapec, chlapec, dievča, pán s bradou, akoby to bolo dnes, tak si ho viem predstaviť, alebo pani, najprv brucho v čiernom zamate, potom biele čipkované žabó a až nakoniec malá hlavička s preriedenými naondulovanými vlasmi, na chvíľu zatarasila cestu ostatným. Pripomínal si si všetky koncerty, ktoré si kedy videl, ktoré si kedy počul, alebo si na nich vystupoval ako účinkujúci. Spomínal si na Helenu, čo mala ružové šaty a ruky precvičené cvičením na klavíri, a brata a Róberta, ako vždy olizoval strojček, a Kamila, čo mal taký krásny tón. A vašu rotu, keď spieva a pochoduje nádvorím, a ty ani nevieš, ako je to možné, že ti zrazu vyskočia slzy, lebo aj v tej veľkej rote človek má svoje malé ľudské srdce.

         Keď začali hrať, prišla ti na um malá podhorská dedina so slamenými strechami a so zástupmi rozkvitnutých hrušiek. Tam si sedával v tráve, jedával malé zelené pagáčiky a díval sa na strechy, spoza ktorých vystupoval riedky modrý dym. Rána bývali ružové, také ružové rána teraz nebývajú. Vždy si si myslel, že ešte také ružové ráno zažiješ. Možno si zažil, a ani si nevedel, že je to ono, nechal si si ho ujsť. Znova sa vraciaš na začiatok, kde sa ti zdá všetko najkrajšie a najpravdivejšie. Aj vojaci boli vtedy krajší, lebo sa navlas podobali vojakovi zo stránok svätovojtešského kalendára.

         Za dedinou cestári zohrievali smolu, rozhadzovali drobný sivý štrk. Tam si nesmel ísť, bál si sa otca. Bežal si s Helenkou a obaja ste mali špinavé nohy. Sedeli ste pod kopou lanského sena a jeden druhému ste zohrievali kolená. Vzduch bol plný koliesok, takých malilinkých koliesok, ktoré sa zväčšovali do velikánskych rozmerov, v ktorých zase vznikali nové malilinké kolieska. Radovali ste sa a ukazovali na húsatá; navidomoči sa im plnili goľvy mladou zelenou trávou. Keď začalo pršať, zahnali ste husi domov. Sadol si do okna a pozeral na vodu v jarčeku, v ktorom každá kvapka zažblnkla ako veľký kovový päťkorunák. Siduš stál pri okne a hral. Niekedy ani husle nedržal a aj vtedy hral, vydržal hrať celé hodiny. Bol to ten najväčší huslista, akého si kedy videl.

         Jedného dňa zabudla zniesť sliepka vajce a ty si myslel, že mama plače preto. Piekla chlieb, každú chvíľu pozerala do pece a vždy, keď zatvorila dvierka, spustila nové – božemôj. Obecný bubeník chodil po dedine a Siduš pribíjal na veľký kufor svoju menovku. Potom odišiel. Aj s husľami.

         Za ten čas sa naučili husi lietať a na Horných lúkach skosili ďatelinu. Hájnik, keď aj zaulikal, nebolo to kvôli husiam, bolo to iba preto, aby ľudia vedeli, že je tam, že stojí na samom vrchu Malej Kukly a že sa díva po kraji.

         Bolo ešte jedno ráno, jedno také ružové ráno, keď si išiel po prvý raz do školy.

         Naša učiteľka bola pekná, ale keď sa nahnevala, mala na tvári červené fľaky a tie sa ti nepáčili. Keď ťa bila, nikdy si neplakal, lebo si ju mal rád. Rozplakal si sa len raz. To bolo vtedy, keď ťa mala vybiť a nevybila. Začal si pochybovať o jej neomylnosti. Prestal si veriť jej rozprávkam a vôbec všetkému. Prečo by malo byť tri a tri šesť? Kto to nariadil? Kto nariadil, že treba chodiť do školy, že treba rukovať? Kto nariadil učiteľke učiť? Raz sa proti tomu všetkému postavím...

         Držala ťa za ruku, viedla ťa do svojej izby.

         „Vieš, on chodil sem...“

         Čo s ním chce? Čo chce so Sidušom?

         Zachytila sa stoličky a na tvár jej vystúpili tie fľaky, ktoré sa ti nepáčili.

         „Tuto sedával, na tejto stoličke...“

         Čo má čo plakať? Neznášal si ani mamin plač, nieto ešte cudzí. Vybehol si von a bežal domov.

         Otec stál sklonený na dvore, zbieral hrozno, čo sa mu vysypalo z putne.

         „Chceš?“

         „Nechcem.“

         „Prečo nechceš?“

         „Chcem vedieť, čo je s ním. Počuješ? Chcem vedieť, čo je so Sidušom!“

         „Vezmi si hrozno.“

         „Chcem to vedieť!“

         „Pozri, všetko sa to vysypalo...“

         „Prečo ma klameš? Prečo ma stále klamete?“

         „Všetko sa vysypalo. Všetko. Keď budeš väčší, kúpim ti husle. Prečo by som ti nekúpil husle? Predáme putňu hrozna a kúpime ich. Aj Sidušovi som ich kúpil. Človek si kúpi husle a naučí sa hrať. Aj Sidušovi som ich kúpil. Nechápem...“

         Tlieskanie.

         Keby ste vedeli, ako tlieskanie neznášam. Keby ste vedeli, akí ste hlúpi. Vždy ste hlúpi, keď na koncertoch tlieskate. Človek vám povie čosi vážne, a vy mu zatlieskate. Netlieskajte! Počujete? Netlieskajte! Idioti!

         Vstal som a vyšiel von.

     

         PASTIERSKA KAPSIČKA (úryvok z knihy Na koncertoch sa netlieska)

         V Brúskach žil istý učiteľ. Tak ako každý dedinský učiteľ v tých časoch mal naučiť deti slabikovať písmenká, no a trochu písať. Rozprával žiakom všelijaké historky, teraz ich však nejdem po ňom opakovať, hoci som presvedčený, že by mohli aj dnes kdekoho zaujímať. Ľudia ho mali radi, to nemožno poprieť. K štátnemu sviatku vybral vždy niekoľko šikovných recitátorov a každý z nich odrapkal básničku. I keď sa o tejto učiteľovej činnosti chcem zmieniť len krátko, musím pripomenúť, že na každé verejné vystúpenie sa starostlivo pripravil. Prišiel v čiernom obleku a bielej košeli a už to urobilo chvíľu slávnostnou. Žiacky spevokol zaspieval Kto za pravdu horí, potom vystúpil dáky prváčik a spustil: Ja som šuhaj na svet súci... Radosť spomínať! Svet mohol bežať tak alebo onak, v Brúskach vždy boli ľudia rovnakí. Jedli, čo jedli, pili víno a vodu a stále boli spokojní. Ak sa pohádali, o mesiac, o týždeň, o niekoľko dní, lebo vtedy býval podchvíľou sviatok, tešili sa, že sa majú s kým pomeriť. Ak náhodou prišlo k bitke, stačilo, aby sa tam ukázal pán učiteľ, a hneď bolo po všetkom.

         Bol to starý mládenec a ako učiteľ mal azda trochu čudnú vášeň. Vstával pred východom slnka, aby sa mohol ešte pred vyučovaním prejsť. Cestou zbieral liečivé rastliny, ktoré potom doma sušil, a suché odkladal do plátenných vrecúšok. Mal doma hotový sklad. V tom čase nebolo u nás lekára, ak niekto ochorel, dedinčania hneď bežali za pánom učiteľom. Nikdy nerobil drahoty, zadarmo poslal chorému ligurček, prasličku alebo zopár lístkov ruty voňavej. Ruta u nás v prírode voľne nerastie, no človek si ju môže dopestovať, môže jej vyhradiť záhonček, hoci v školskej záhrade, kde celý deň svieti slnko. Kvietky má žlté. Tým však venuje zberač pozornosť iba ak kvôli semenám, inakšie stŕha z byle len zelené lístočky, v ktorých sú ukryté zázračné šťavy.

         Keď už bol pán učiteľ veľmi starý, prestal vyučovať a zbieranie liečivých rastlín stalo sa mu hlavným zamestnaním. Dedinčania sa radi rozpamätúvajú na jeho prechádzky a najmä na vtipné vetičky, ktorými sa im, keď pracovali po viniciach, prihováral. – Ej, ale ste sa dnes zahryzli do roboty! Tuším chcete ten vinohrad predbehnúť! Keď pôjdem naspäť, istotne už budete na druhom konci.

         A oni jemu: – Museli by sme mať dobrého pomocníka.

         – To ako mňa? – smial sa. – Mám doma zopár hriadok a na nich pár byliniek, s tými si neviem rady.

         – A kam? Kam ste sa vybrali?

         – Tuto, pod Fugelku. Videl som tam kvitnúť drchničku.

         – Nebodaj ten kvietok, ktorým ste onehdy nášmu synovi pomohli.

         – Ejha! Pamätám sa. Už doštudoval?

         – Už je ženatý. Rodinka sa mu rozrastá. Vlani, v jeseni, narodil sa mu syn.

         – Nepovedzte?! To je radosť, to je radosť! No len nech sa mu vždy dobre vodí. Ja musím ísť ďalej.

         A šiel ďalej, aby sa mohol iným privravieť. Mnohí ho chceli vínom ponúknuť, ale pán učiteľ bol abstinent; možno ani nevedel, akú má víno chuť. No ak mu ponúkli strapec, vtedy sa nevyhováral. Každé zrniečko, ktoré vložil do úst, pochválil. Čo nevládal zjesť, zavinul do viničných listov a odložil do tašky alebo plátenného vrecúška. – Ako ste ma pohostili! – tešil sa. – Ešte si aj domov prinesiem.

         Po celé desaťročie chodieval spievať na pohreby. Poskladal desiatky, stovky pohrebných odobierok. Takmer v každej odobierke spomenul bylinku, niekedy i viac:

    Ligurček mu nepomohol tu na svete úbohom,

    ani ruta, ani bôľhoj, ani kostihoj...

         Podobných veršovačiek mal za celý kufor. Raz som sa k tomuto kufru dostal a veľmi som sa začudoval: v každej takej odobierke je vlastne zahrnuté všetko, čo je v živote človeka dôležité, ba najdôležitejšie – nie iba jeho život, ale i koniec. Tisíc odobierok, tisíc rôznych životov! A nad všetkými ľútosť a múdrosť jedného človeka.

         Ale vtedy bol už pán učiteľ celkom starý a už vôbec neschádzal z postele. Na jeho nočnom stolíku stál pohárik s čistou vodou, pri ňom zemedym, benedikt a pastierska kapsička...

     

         U KOVÁČA (úryvok z knihy Na koncertoch sa netlieska)

         Po manželovej smrti presťahovala sa pani Navarová do dediny. Prenajala si izbičku u pána Borároša, u nášho dedinského kováča, o ktorom bolo známe, že je grobian. Nazlostil sa pre hocijakú maličkosť, vtedy vykrikoval, rozháňal svojich učňov a hádzal do nich železá. Raz sa stalo, že jedného z chlapcov vopchal do vreca, zavesil ho na konár hrušky a plášťom z bicykla ho mlátil. Zbehla sa tam celá dedina. Chlapec vrešťal, no nik mu nešiel pomôcť. Až keď sa kováč celkom vyzúril, vystúpil spomedzi ľudí chlap, šiel k stromu, rozuzlil vrece, vytriasol chlapca na zem, kopol ho do zadku a odišiel.

         Starenka stála pri otvorenom oblôčiku, celá sa triasla, neodvážila sa vyjsť von ani potom, keď sa už všetci porozchádzali. Jej izbička susedila s vyhňou. Do uší jej doliehal štabarc, zvuky nákovy, majstrove tvrdé slová, zlomyseľné poznámky tovarišov a náreky usmrkaných učňov. V dedine celkom ohluchla. Žila veľmi skromne, jedávala len ráno a večer. Mala zopár kusov nábytku, no v izbičke bolo tak málo miesta, že sa tam sotva dalo pohybovať. Stoličky vôbec nepoužívala, sedávala len na lavici alebo na rozvŕzganej posteli. Nikto k nej nechodil. Okrem toho, Borároša sa každý bál. Ľudia k nemu prichádzali len vtedy, keď od neho niečo potrebovali. Pravda, tu i tam sa opýtali, ako sa má starenka, ale to len preto, aby reč nestála. Majster tvrdil, že on je čestný človek, možno trochu prísny, no dobrák, poriadnym ľuďom sa vodí u neho dobre. Starenka sa pred nikým neponosovala. Len raz povedala deckám, že u Borárošov straší. Naozaj! Raz večer, chystala sa spať, odchýlili sa dvere, ktosi strčil dnu začiernenú ruku. Hovorila o tom kováčovi, ale ten sa jej vysmial. Inokedy zas, ležala v posteli, lebo už bola polnoc, zobudil ju čudný lomoz, ako keby chcel niekto na izbe stenu prevaliť. Ona čušala pod perinou, bála sa hlavu vystrčiť. Lomoz ustal, no zase ktosi začal trieskať na nákovu tak mocne, až starenka mala dojem, že to ani nie je vo vyhni, ale v jej izbe, ba pri jej posteli. A pán majster povedal, že sú to všetko len výmysly, lebo on v noci spal, a keď on spí, vtedy je vyhňa zatvorená.

         Starenka sa trochu upokojila, no od tých čias sa už z bývania netešila. Niekedy sa nemohla dočkať rána, už pred svitom zamkla dvere a odišla ku kostolu. Každé ráno chodievala na svätú omšu. Z kostola vždy odchádzala posledná, cestou sa ešte modlila. Šla vedľa potoka, zbierala husie pierka. Sedávala na lavičke pred hasičskou zbrojnicou. Potom, keď chlapci zlámali lavičku, skrývala sa pri betónových rúrach. Vždy sa triasla. Malé decká, čo ešte nechodili do školy, pýtali sa starších súrodencov: – Prečo sa tak Navaruška trasie?

         – Bojí sa.

         – A prečo sa bojí?

         – Bojí sa. Kováč je zlý, strašieva a nechce jej dať na cukor.

         Možno si to o kováčovi dedinčania iba vymysleli. No decká chodili k starenke a hádzavali jej k nohám kocky cukru. Ona sa však triasla zo dňa na deň viac.

         Jedného dňa ju našli v potoku. Sedela pod drevenou lávkou, celá bola premrznutá, nemohla sa hýbať. Kováč prišiel po ňu s vozíkom. Odviezol ju domov, uložil ju do postele a ešte v ten istý deň poslal učňa po pána farára. Pán farár prišiel, zaopatril ju a ešte si s ňou chvíľu pobesedoval. Vypytoval sa starenky, koľko má rokov, odkiaľ pochádza a na podobné maličkosti, ako to už býva zvykom.

         – Sedemdesiatdeväť rokov, to nie je veľa, – cigánil pán farár. – Môj otec, keď mal sedemdesiat rokov, tancoval na zábave ako hocktorý mládenec.

         – Naozaj? – usmiala sa starenka.

         – No. Môj otec si zamládenčil ešte aj v osemdesiatke. Mal rád vínko, viete?

         – Vínko, – zopakovala starenka po ňom a znovu sa usmiala.

         – Nás bolo šesť chlapcov, – vravel pán farár. – Ja som bol najmladší a pozrite, ako som vyrástol.

         – Jéj! – začudovala sa starenka.

         – Ozaj! A vy ste mali akú rodinku? – spýtal sa pán farár.

         – Rodinku?

         – Koľko ste mali detí?

         – Nemala som deti, – povedala starenka.

         – Hm! – zahmkal pán farár. – A nás bolo šesť takýchto chlapov. Pravda, – doložil, – staršiemu človekovi niekedy býva aj dlho. Nebýva vám dlho?

         – Nebýva mi dlho, – povedala starenka.

         – Modlievate sa? – spýtal sa pán farár.

         Starenka prikývla.

         – Každý deň sa modlievate? – spýtal sa pán farár.

         – Každý deň? Pán farárko, ja sa stále modlievam, – povedala starenka.

         – A ruženček máte? – spýtal sa pán farár.

         – Čo? Kurence? – zasmiala sa starenka. – Dajte! Pán farárko, tak by som si zajedla.

         Pán farár sa s ňou rozlúčil. Večer jej poslal po kuchárke slepačej polievky. Starenke však polievka nechutila. Už po prvej lyžičke zistila, že slepačia polievka má celkom inakšiu chuť, ako mávala predtým.

         Chcela jesť nasilu, no aj tak musela tanier už po niekoľkých lyžičkách odložiť. Poďakovala kuchárke, usmiala sa na ňu a zaspala.

         Hneď ako kuchárka odišla, vošiel do starenkinej izby kováč. Dlho mlčal, potom ako keby si odrazu na niečo spomenul, vytiahol z vrecka jabĺčko a položil ho na stôl.

         – Ja som dnes vôbec nerobil, – začal hovoriť. – Kováčstvo, to nie je dobré remeslo. Oči ma bolia a ten buchot ma jedného dňa zničí. Niekto by si mohol myslieť, že som si takéto remeslo vybral úmyselne. Lenže kto sa vo mne vyzná? Navaruška, ja vám poviem, že som sa musel všelijako kriviť, lebo som nemal ani náturu, ani silu som nemal. Až keď ma majster vyzrážal kovovou ihlicou, odrazu som dostal na kováčstvo chuť. No či ja za to môžem, že ma môj majster vyzrážal ihlicou? Niekto ani ten pach neznesie, a ja musím ňuchať každé kopyto. Navaruška, každú nohu musím oňuchať. Raz sa mi tak zdvihol žalúdok, že som sa šiel skoro prekotiť. Ja to už len pivom zalievam. No povedzte, Navaruška, aká je to radosť? Ruky mám ako rašple, keby som chytil do rúk mačku, musel by som ju zadusiť. Ja sa len tak hore-dolu potácam, do niekoho zadriem, ale kto mne toto, Navaruška, uzná? Naučil som sa cifrovať. Vezmem najmenšie kladivko, dva razy udriem pomaly, potom tri razy rýchlejšie, ale to nikoho nezaujíma. Či ja mám celý život len veľkým kladivom búchať? Navaruška, ja vlastne ani neviem, kde som sa naučil hrešiť. Možno sám od seba. Keď človek vidí, ako ho všelijako krivia, musí voľačo vybliaknuť. Skapem ako pes a nik si nespomenie, že som bol dobrý remeselník.

         Nahol sa nad starenu, dlho jej pozeral do tváre. Potom šiel k oknu a vpustil do izby čerstvý vzduch.

         Keď vyšiel na dvor, povedal učňovi:

         – Stará je už mŕtva.

         Šiel do vyhne, sám rozdúchal oheň a hodil doň hrdzavú podkovu. Potom vzal kladivo a - akiste to pokladal za svoju povinnosť - trikrát mocne udrel na nákovu.

     

         Prekročiť hraničnú čiaru života (úryvok z knihy Požehnaná taktovka)

         (O Miroslavovi Válkovi)

         1

         Miro,

         najprv Ťa srdečne pozdravujem, lebo mám dnes meniny. Ani by som to nevedel, keby som nebol nazrel do kalendára. V nemocnici mi dnes opravili dva zuby, hoci by som bol s nimi vydržal. Priamo z rodiny nám dosiaľ okrem rodičov nik nezomrel, otca zrazil švagor, keď ho chcel zviesť na aute. Tak teda aké zuby, švagor Kuril, ktorý je možno aj Tvoj spolužiak a je zubný chirurg, by sa mohol sťažovať, že som ho ešte nikdy nenavštívil. V piatok som mal byť na súde, lebo zase súdili vlamača, ktorý sa aj mne niekoľkokrát vlámal do bytu, zase súdili akéhosi Šeba, chorého človeka, ktorému dali už po druhý raz v súvislosti so mnou do zápisu: „Súdruh Šikula neuviedol nijakú škodu.“ Stačilo, čo uviedli iní, podľa nahlásených škôd by bol ten chlap milionár. Mne však zakaždým iba rozrúbal dvere a potom zjedol fazuľu, za ktorú mi nechal pri dverách sekeru. Do hrnca po fazuli nalial vodu, čo s takým človekom? Hoci mi ukradol i kožuch, topánky i nohavice a čertvie čo ešte. Iba som to kvôli poriadku nahlásil, škodu som neuviedol. Mal som sedieť doma, nik by ma nebol obral o choseň. V sobotu či v nedeľu prepichli v Kráľovej v krčme Pezinčania nožom Šura, mladého chlapca, ktorého som poznal, a vraj nikde nebol zamestnaný. Strávil som s ním vlani Veľkú noc a videl som ho plakať nad cudzím hrobom. Daroval mi za to kyslé uhorky. Dnes už nežije a čo bol aj chuligán, ja som šiel v pondelok ráno v Kráľovej do šenku, chcel som si vypočuť, ako ho surovo pezinskí chuliši v hajzli zabili a potom privliekli na stoličku, na ktorej predtým s nimi spieval, prikryli mu oči kapucňou a povedali krčmárke: „Len sa pripil, je mu trochu zle, nalejte mu mlieka!“ No a potom, hoci som chcel ešte navštíviť aj synovca, ktorý sa legálne oženil do Ameriky, mal u nás i sobáš, a už v liste písal, ako sa chce so mnou stretnúť, no nenavštívil som ho, šiel som do nemocnice začať liečbu, žiaľ, nechceli ma tam pustiť, lebo som nemal občiansky preukaz. Povedal som, že ho mám v aute a auto v oprave. V nemocnici som potom stretol Rudolfa Mrliana a spýtal sa: „Ako? Vari chorý?“ A ja som povedal: „Vôbec nie. Len priveľká starostlivosť. Bolieva ma chrbát, popri chrbte aj žalúdok a od chrbta osprostieva hlava.“ A on, hoci som to mohol povedať aj opačne, mi rozumel a povedal, že je tam len preto, lebo sa mu nedávno narodil vnuk, prišiel nahlásiť vnuka do evidencie. Aj ja som mu rozumel.

         Začal som liečbu a najviac sa mi páčilo, že boli všade čerstvé noviny. Nemal som ich ani kedy, ba ani na päť ráz prečítať, zdalo sa mi, že sestričky i lekári čakajú iba na mňa. No na druhý deň, hoci už v minulom týždni boli dni, zase vrátnik, myslel som, že ten istý, ja nikdy vrátnikov nepoznám, no mňa hneď každý pozná, aj keď ma vidí iba prvý raz: „Hehe, kam?“ A ja som zas nemal občiansky preukaz a tak dlho som mu musel vysvetľovať, že chcem ísť do nemocnice, ba že ma tam volali, až som si napokon sám prichodil, akoby som bol jeden z tých vinníkov, ktorí zapríčinili v Kráľovej tú vraždu a chceli sa ísť po nej do nemocnice okúpať. Našťastie som stretol svojho bývalého riaditeľa Andreja Očenáša, a keďže som ho stretol aj minulý týždeň, vlastne on na mňa natrafil, povedal mi: „Vy máte asi lepšieho šoféra, lebo ste ma zase predbehli.“ A mne sa môj riaditeľ zavďačil. Ba zavďačil sa mi i nasledujúceho dňa, sestrička mi prezradila, že povedal: „A viete, že ten Šikula vydal Vojaka a že je to náš žiak? Bol u nás na škole hornista...“

    2

         Ja som prozaik, ale keď mám napísať dve strany, niekedy sa mi to ani na tri strany nezmestí. Ak mám napísať nejaké poznámky, nikdy vopred neviem, čo napíšem...

         Poznám Miroslava Válka od mladosti, keď som začal ako študent konzervatória písať básne. Dal si ma zavolať. Chodieval som za ním s lesným rohom (ešte neoblečeným) a obľúbil som si ho najmä preto, lebo bol voči mne prísny. Bol to človek, ktorý sa mi zdal na prvých stretnutiach taký nepríjemný, až som mal pocit, že s takým človekom som sa ani nikdy nestretol. Postupne som si začal naňho zvykať a obľúbil som si tú jeho „nepríjemnosť“. No tá spočívala iba v tom, že vedel povedať ľuďom nepríjemné veci o nich samých. Toto sa stalo aj mne. A to bola jedna z jeho základných vlastností, pre ktoré si ho ľudia nemilujúci pravdu zvyčajne neobľúbili...

         Toľko o ňom diskutujeme a každý má naňho iný názor. Ale to iba preto, lebo nemôžeme povedať, že strom sa napája len z jedného prúdu. Takému stromu, ako bol Miro Válek, ktorý prinášal veľa úrody, nemôže stačiť iba jeden prúd – veď nevyrastal len z jedného koreňa. No nebol to ani človek viacerých tvárí. Stále to bol jeden a ten istý Válek, ktorý naberal veľa z prúdov našej spoločnosti, z našich dejín. To akoby sme chceli zazlievať stromu, že prežíval búrky... Ale my sme sa zaňho skrývali! Kto z nás povedal, keď bol on ministrom, napríklad niečo o kresťanstve? A hoci sme všetci vedeli, že jemu patrí do kompetencie cirkev i kňazi, všetci sme držali hubu, nepovedali sme nič ani na osudnej spisovateľskej konferencii, na ktorú Válek neprišiel včas. (Niekto vykričal alebo to napísal aj do nejakej brožúrky, že sedel v Carltone... Možno ten istý človek, ktorý sa skrýval za jeho korunu, ktorá odolávala vetrom i búrkam, a ten človek to urobil len preto, aby upozornil na seba, že on nepatril medzi tých hanebníkov, za ktorých musel Miroslav Válek držať chrbát.) Nedefinujeme presne veci preto, lebo pociťujeme otázku vlastnej viny a nie sme schopní povedať, že vtedy tu bol človek, ktorý v ťažkých chvíľach odolával aj za nás. Ak tieto veci nepovieme, jednoducho ich nebudeme vidieť v dejinných súvislostiach a nebudeme vedieť dejiny správne hodnotiť. Zaujímavé, že kňazi, napríklad Veigl, sa vyjadrujú o ňom pekne, a my, čo sme sa hanbili za svoje náboženstvo, ho kritizujeme.

         Nevedel som, čo o ňom poviem, z ktorého rohu začnem. Lebo keby som mal hovoriť ako spisovateľ, možno by som hovoril vážnejšie a krajšie. Zdá sa mi, že treba nadviazať na všetko, čo sa tu povedalo. Stano Šmatlák vravel o trnavskej klíme, z ktorej Miro Válek vyrastal. Aj tu treba povedať kopu vecí, ktoré sem priniesol za iných. Alebo je pravda, že Válek tu bol skôr ako trnavská skupina. To bola záležitosť jednej generácie alebo niekoľkých generácií, ktoré rástli na Rilkem, ako povedal Šmatlák. Ktorým nestačil ten vojenský krok, ktorým nestačilo vyjadrovať sa v presnej stope alebo v presnom takte, alebo weberovskou melodickosťou. Keby sme si to aplikovali na verš, potreboval wagnerovský krok, čiže aj wagnerovskú košatosť vety, príznačnú pre uvoľnený verš; takisto presne pozná zákony poetiky a rytmu, ale potrebuje širšie dimenzie, širšie ramená. A toto všetko Válkovi prinieslo jeho vlastné štúdium, vlastné poznanie, vlastná básnická skúsenosť, a tým ovplyvňoval aj svojich nasledovníkov, na ktorých sme si zvykli používať označenie „trnavská skupina“, no oni sa radi skrývajú aj za slovom „konkretizmus“.

         Čo to bol ten „konkretizmus“? Alebo čo to bolo, čo Válek priniesol, čím nadväzoval aj na úvahy Motulku, že keby sme to chceli rozobrať jemnejšie alebo keby na to bolo viac času, možno by postačila aj taká báseň Dejiny trávy. Koľko poznania je v nej! Už názov alebo slovo „tráva“, ktoré sa v nej toľko ráz opakuje!

         Slovo „tráva“ veľmi rád používal aj spomínaný Motulko. Stačí nazrieť do jeho knižky Blížence a tam by sme videli jemné súvislosti básnikov, ktorí spadali do staršej generácie, vyrastajúcej v Trnave, videli by sme aj to, ako Válek sprístupňoval básnické skúsenosti i svoje filozofické a básnické poznanie, ako ich učil chápať metaforu. Už slovo tráva je metafora. Vidíme to aj u Joža Mihalkoviča, keď povie: „Navozili sme si uhlie na zimu.“ Tu je význam klíčivý: môže znamenať, že sme skutočne navozili uhlie, ale môže znamenať aj, že sme navozili na našu ľudskú zimu. Takýto istý význam má aj slovo „tráva“. Válek prvý upozornil básnikov, ako vnímať metaforu – niekedy ju ani netreba hľadať, stačí pomenovať konkrétne veci a tie sa samy stávajú klíčivé. Metafora, to nie sú nijaké asociácie. Slovo je klíčivé, je hniezdom myslenia. Je to jeho prínos – kopa alikvotných významov. (Ako napríklad v hudbe priniesol akord kopu alikvotných tónov.) Toto všetko Válek naučil. Naučil aj vnímať čosi podobné, ako je v hudbe inštrumentácia. Keby sme zobrali Motulkov verš „trávnatým klíčkom mlčíš“ (zo spomínanej zbierky Blížence), skôr by nám charakterizoval Joža Mihalkoviča, ktorý mal rád motulkovský spôsob vyjadrovania – tóny, ktoré by sa dali v muzike vyjadriť sláčikovými nástrojmi, hobojom alebo fagotom.

         Ale Válek vedel upozorniť aj na to, že takýto verš sa dá vyjadriť i stachovským spôsobom, s veľmi malým inštrumentačným posunom. Stacho by to povedal expresívnejšie: namiesto „trávnatým klíčkom mlčíš“ – „trávnatým klíčkom blčíš“. Tým sa líši aj stachovský verš od Mihalkovičovho hobojovo-fagotového alebo violového, ktorý je údernejší, kremičitý, expresívne blčanlivý. Toto všetko nachádzame vo Válkovi. Preto nadväzuje trnavská skupina na Válka, lebo mal obrovské poznávacie schopnosti, aj filozofické a dejinné (už tým, že bol vekovo starší), ale aj skúsenosti s metaforou i s formou verša, i s rozvíjaním, rozuzlenosťou verša, a toto sprístupňoval generácii, do ktorej patrím aj ja, ktorá neskôr nemala také možnosti zblížiť sa so svetovými autormi.

         O Válkovi by som mohol dlho hovoriť. Aj o osobných veciach... čo znamenal osobne pre mňa. Ale bolo by to naozaj nadlho. To, čo sme tu povedali, je len začiatkom diskusie. Pre nás by malo platiť, čo si Válek sám naznačil vo svojom verši, a to bol tiež jeden zo záväzkov, ktoré ponúkol budúcim ľuďom, čo pochopili jeho poéziu. To, čo odkazuje nám – budúcim, že každý z nás musí prekročiť hraničnú čiaru svojho života. On to už za svojho života urobil...

     

         Clarus

         Vážený Svetloslav,

         hoci nerád píšem listy, čo mi zavše poniektorí zazlievajú, predsa sa mi žiada aspoň stručne sa ozvať, vysloviť pár slov, ktoré som začal nosiť v srdci už ako študent, keď som bol organistom najprv v rodnej obci Dubovej a potom v Ivanke. Ja som Ťa už vtedy dobre poznal, vďaka p. farárovi Júliusovi Foltánovi, ktorý bol kedysi mojím duchovným poradcom, a keď videl, že sa mi páčili Tvoje knižky, jednoducho mi ich podaroval. Podobne som sa spriatelil s Dilongom, no aj s inými Tvojimi priateľmi, skoro by sa dalo povedať, že som vedel o každom a vždy aj o tom, keď ho preložili alebo keď nejako ináč putoval svetom. Koľkokrát som ťa chcel vtedy vyhľadať, no netrúfol som si, ba neskôr sa mi zdalo, že sa to hádam ani nepatrí, lebo aj keď som chcel byť kedysi kňazom, nepodarilo sa mi to a neskôr, aj ako organista, stále som býval u krčmárky, ba zavše priamo v krčme, a ani po rokoch sa mi nezdá, že som sa tmolil po krčmách, aby som aj tam pomáhal šíriť slovo Božie.

         Milý Clarus, prepáč, že som nasadil taký veselý tón, no odo mňa, z vinohradníckeho kraja, ho hádam ľahko znesieš. Lebo by nemal ubrať ani trochu z vážnosti, skôr chcem naznačiť, že sa i vo mne ozýva radosť, ináč by sa z môjho listu ozývala iba úcta a vďačnosť, že Tvoje verše neboli iba veršami mojej mladosti, ale sú zdravými polienkami v mojom srdci a spolu s tými novými pomáhajú mojej duši i dnes, aj keď v próze blkot každého plameňa nevidieť. A najmä nie cudzieho. Aj keď nič iné, cítiť aspoň príbuznosť, blízkosť a tie zvyčajne znamenajú aj oporu a pomoc.

         Žiadalo sa mi tieto slová vysloviť. Želám Ti požehnané Vianoce a i naďalej ochranu i lásku Božiu na zemi i v nebi.

     

    Zobraziť všetko