Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Životopis autora

    Víťazoslav HRONEC  (1944) – básnik, prozaik, prekladateľ, literárny kritik, knižný editor a redaktor, zostavovateľ antológií slovenskej
    Víťazoslav HRONEC  (1944) – básnik, prozaik, prekladateľ, literárny kritik, knižný editor a redaktor, zostavovateľ antológií slovenskej vojvodinskej a j celoslovenskej poézie.
    Narodil sa 7. augusta 1944 v Pivnici (Juhoslávia). Základnú školu navštevoval v Boľovciach, v Pivnici, v Bajši a v Báčskom Petrovci (1951 – 1959), do gymnázia chodil v Báčskom Petrovci a v Zemune (1959 – 1963). Študoval na Lekárskej fakulte Belehradskej univerzity (1963 – 1969), ale po absolvovaní piatich ročníkov sa štúdia vzdal. Od roku 1970 pôsobil ako novinár v týždenníku Hlas ľudu, neskoršie ako redaktor knižných vydaní vo vydavateľstve Obzor v Novom Sade (1972 – 1983, 1990 – 1993). Bol hlavným a zodpovedným redaktorom mesačníka pre literatúru a kultúru Nový život (1982 – 1989) a zástupcom šéfredaktora tohto časopisu (1995 – 1997). V roku 1993 sa stal šéfredaktorom knižných vydaní vo Vydavateľstve Obzor-Tvorba a ním zostal aj keď sa toto vydavateľstvo spojilo s Účastinnou spoločnosťou tlačiareň Kultúra v Báčskom Petrovci. Od roku 1998 je znova šéfredaktorom Nového života.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    • Hviezdy, pobrežie (1969)
    • Soľ, ale piesok (1971)
    • So, ale pesak (1972)
    • Hodina jazdy – Egyórás portya (1977, dvojjazyčné slovensko-maďarské vydanie)
    • Medzi dvoma ohňam (1977)
    • Hranica (I) – Granica (I) (1979)
    • Hranica (1981)
    • Ostrovy (1982, výber)
    • Mlin za kafu (1984, Mlynček na kávu, básne napísané po slovensky do srbčiny preložil autor)
    • Uhol posunu (1987, básne napísané po srbsky do slovenčiny preložil autor)
    • Oţelul public (1988)
    • Modeli simetrije (1990, výber)
    • Podiel na jablku (1990, výber)
    • Tělemachia (1994, bibliofília)
    • Strma ravan (1996, Šikmá plocha, básne napísané po srbsky)
    • Almagest (1999, výber)
    • Prázdna streda (2000)
    • Medzi dvoma domovmi 1. Antológia slovenskej poézie v zahraničí (2008, 1.vydanie)
    • Príkre svahy (2014, 1.vydanie)

    Esej

  • Charakteristika tvorby

    Víťazoslav Hronec patrí medzi popredných spisovateľov slovenskej menšiny v bývalej Juhoslávii (terajší štátny

    Víťazoslav Hronec patrí medzi popredných spisovateľov slovenskej menšiny v bývalej Juhoslávii (terajší štátny útvar Srbsko a Čierna Hora). Do literatúry vstúpil najprv ako básnik a od druhej polovice 60-tych rokov minulého storočia je stále v nej prítomný. Už jeho básnické prvotiny boli dôležitým prínosom do slovenskej menšinovej literatúry v Juhoslávii. Vo svojich básňach sa priam programovo vyhýbal sentimentálnosti a nadväzoval na tie tematické a typologické prvky svojich predchodcov, v ktorých nebolo lokálneho koloritu. Od začiatku sa usiloval o významovo univerzálne básnické slovo a o klasicizujúcu básnickú poetiku. V rámci vývinovo-typologickej trojkontextovosti menšinovej literatúry Víťazoslav Hronec je príkladom aktívneho a tvorivého vzťahu k celoslovenskému literárnemu kontextu a ku kontextu štátnej príslušnosti a spoločenského prostredia. V období jeho básnického formovaniu dochádza k tvorivému stretnutiu s poéziou slovenských konkretistov (v prvom rade s básnickou tvorbou Jána Stachu). V zhode s poetikou konkretistov sa jeho básne naplno otvárajú pre obsah zmyslov. Prítomná je snaha zmyslami obsiahnuť svet, ale zároveň aj určitá introspekcia podstaty a hraníc tohto poznania. Na druhej strane v konštituovaní jeho poetiky sa v rovnakej miere zúčastňovala aj srbská poézia novosymbolistického zamerania s filozofickým podtextom, ktorú možno vidieť ako určitý typologický pendant poézie slovenských konkretistov. V tomto zmysle jeho báseň pramení zo snahy poznať najzávažnejšie existenčné situácie bytia, premietnuté do súradníc historického a mýtického času. Takéto chápanie poézie a jej možností básnik preferoval najmä v prvých zbierkach. V štruktúre týchto básní existuje určitá sieť symbolov, ktorá je matricou na odlievanie významových segmentov básne. Sieť symbolov možno ľahko a pomerne presne rekonštruovať na základe frekvencie slov, ale aj bez toho vidíme, že sa v nej rovnoprávne zúčastňujú označenia prírodných reálií (piesok, soľ, more, oheň) a označenia zmyslovej akcie bytia, ktoré sa prejavuje v absolútnej prevahe slovies pohybu. Hronec sa teda pridržiaval neosymbolistickej poetiky a v genéze básní naplno využíval existenčné a fenomenologické významové súvislosti univerzálnych mýtov a archetypov. K výraznejšej premene v jeho poézii a poetike došlo začiatkom 80. rokov, keď sa podujal na depoetizáciu a depatetizáciu básnickej výpovede. Ide tu o určitú profanizáciu mýtických súvislostí a mýtického času, v čom možno sledovať jeho príklon k postmoderným a dekonštruktivistickým básnickým postupom. Takmer paralelne s poéziou písal aj prózu. Jeho zbierky poviedok a román tvoria sukcesívne prozaické pásmo, čo signalizuje aj rovnaký epický priestor a rovnaké postavy. Predsa sa v jeho prozaickej tvorbe črtajú tri typologické fázy. V prvej, reprezentovanej zbierkou poviedok Prievan, sledujeme postupy modernej prózy s jasne identifikovateľnými prienikmi lyrických a metaforických prvkov do epického textu. Do popredia je vysunutý subjekt, ktorý detailnou observáciou chce zvládnuť objektívny svet. Z osamotenia, v ktorom subjekt jeho prózy žije, vzniká imperatív pozorovania a sebapozorovania. Samota sa neprekonáva len zapojením sa do kolektívu, ale predovšetkým sebaurčením v skutočnosti, ktorá sa nestotožňuje iba s vecne existujúcim svetom. Takto zameraná Hroncova próza naplno využíva postupy meditatívneho rozprávania, často aj obrazného, symbolického pomenovania javov a situácií. V druhej fáze, reprezentovanej zbierkou poviedok Pán vzduchu a kráľov syn, sledujeme výrazný príklon k postmodernému rozprávaniu. Táto premena tesne súvisí s premenou v jeho básnickej tvorbe a možno ju definovať ako snahu permanentným rozrušovaním poznania a jeho obsahov vytvárať nový celok. Ako primárne sa tu javia metatextové operácie (okrem fingovaných metatextov aj skutočné metatexty v podobe citátov z diel jednotlivých spisovateľov). Z poznávacieho hľadiska ide o výraz skepsy voči možnosti obsiahnuť obraz sveta, lebo svet sa ukazuje nie ako celok, ale v jednotlivostiach. V tretej fáze, reprezentovanej románom Plný ponor, sa Hronec usiluje o hyperrealistické rozprávania, ktoré spočíva v odklone od postmoderných formálnych postupov a v príklone k postmoderným prvkom na pláne fabuly. Pozoruhodné sú aj jeho výsledky v oblasti literárnej kritiky a esejistiky. Tu sa predovšetkým zaoberal literatúrou vojvodinských Slovákov, v ktorej sledoval a od ktorej žiadal vysoké umelecké hodnoty. Dôležitá je aj jeho bibliografická činnosť – uverejnil niekoľko kníh bibliografií vzťahujúcich sa na slovenskú literatúru vo Vojvodine. Je aj zostavovateľom niekoľkých antológií poézie, z ktorých treba vyzdvihnúť antológiu Poézia vojvodinských Slovákov (1974) a Antológiu slovenskej poézie 20. storočia (1986). Napokon je aj prekladateľom slovenských básnikov do srbčiny a srbských básnikov do slovenčiny. Okrem početných časopiseckých prekladov knižne vyšli jeho preklady poézie Paľa Bohuša (Izgon) a Jána Ondruša (Dvoglavi lutak) do srbčiny.

    Michal Harpáň

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Poézia: Soľ, ale piesok (1972 po srbsky), Otelul public (1988 po rumunsky), Modely symetrie (1990 po srbsky), Rug (2002 po rumunsky) Próza: Sklený

    Poézia:

    Soľ, ale piesok (1972 po srbsky), Otelul public (1988 po rumunsky), Modely symetrie (1990 po srbsky), Rug (2002 po rumunsky)

    Próza:

    Sklený vietor (1987 po srbsky, 1988 po rusínsky)

    Pán vzduchu a kráľov syn (2003 po srbsky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Paľo Bohuš: Izgon (1979 do srbčiny)

    Ján Ondruš: Dvoglavi lutak (2002 do srbčiny)

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠIMÁKOVÁ SPEVÁKOVÁ, Marína: Antológia, v ktorej poézia bude žiť. Víťazoslav hronec: Poézia vojvodinských Slovákov
    ŠIMÁKOVÁ SPEVÁKOVÁ, Marína: Antológia, v ktorej poézia bude žiť. Víťazoslav hronec: Poézia vojvodinských Slovákov (od 18. do 20. storočia). (Recenzia). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 9, s. 135 – 137.

    GAVURA, Ján: Systematický spisovateľ a trpezlivá čitateľka (spoločensá hra pre dvoch). Marína Šimáková Speváková: Podoby intertextuality v tvorbe Víťazoslava Hronca. (Recenzia). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 7 – 8, s. 124 – 125.

    ŠIMÁKOVÁ SPEVÁKOVÁ, Marína: Začiatky postmodernizmu v slovenskej poézii vo Vojvodine. (Vojvodinskou cestou). In: Vertigo, 4, 2015, s. 12  – 15.

    SVETLÍK, Adam: Literárne snemovania vojvodinských Slovákov. (hore-dole po Dolnej zemi). In: Romboid, roč. 50., 2015, č. 7 – 8, s. 100.

    ŠIMÁKOVÁ SPEVÁKOVÁ, Martina: Víťazoslav Hronec: Príkre svahy. /pan(o)ptikum/. In: Romboid, roč. 50., 2015, č. 7 – 8, s. 71.

    ŠIMÁKOVÁ SPEVÁKOVÁ, Marína: Hranice žánru postmodernistickej prózy (Pán vzduchu a kráľov syn od Víťazoslava Hronca). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 7 – 8, s. 256 – 264.

    SVETLÍK, Adam: Súčasná slovenská vojvodinská literatúra a literárna kritika. Z tvorby vojvodinskych autorov. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 7 – 8, s. 181– 264.

    SVETLÍK, Adam: Obrátené chameleónstvo Víťazoslava Hronca. (Hore-dole po Dolnej zemi). In: Romboid, roč. I., 2015, č. 4, s. 88.

    FARKAŠOVÁ, Etela: O súčasnej slovenskej poézii a romantickej básnickej tradícii. (Rozhovor s Víťazoslavom Hroncom, 1944, slovenským spisovateľom zo Srbska.) In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 4, s.  28 – 44.

    ŠAH: Víťazoslav Hronec – 60. (Pripomíname si – august). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 7 – 8, s. 318.

    MATEJOV, Radoslav: Výnimočný spôsob existencie. Víťazoslav Hronec: Plný ponor. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 116, 2000, č. 6, s. 107 – 108.

    ŠAH: Pripomíname si v auguste. Víťazoslav Hronec. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 7 – 8, s. 318.

    ANDRUŠKA, Peter: Priestor medzi priestormi, čas medzi časmi. Víťazoslav Hronec: Pán vzduchu a kráľov syn. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 110, 1994, č. 4, s. 146 – 148.

    KNĚZEK, Libor: Tri bibliografie slovenskej literatúry v zahraničí. Michal Lacko: Slovenská bibliografia v zahraničí 1945 – 1965, 1966 – 1975. Víťazoslav Hronec: Bibliografia slovenskej knižnej tvorby v Juhoslávii 1918 – 1977. Ludmila Šeflová: Knihy českých a slovenských autorů vydané v zahraničí v letech 1948 – 1978. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 110, 1994, č. 4, s. 137 – 139.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Nijaký slovenský básnik v uplynulom storočí nevynaložil toľko intelektuálnej energie na uskutočnenie modernisticky exkluzívneho spôsobu tvorby.

    Nijaký slovenský básnik v uplynulom storočí nevynaložil toľko intelektuálnej energie na uskutočnenie modernisticky exkluzívneho spôsobu tvorby. Vedel, že prijatím tohto poslania sa počas svojej argonautskej výpravy odsudzuje na samotu. Keďže od príliš podenkovo zameranej literárnej kritiky nemohol čakať pomoc, v troch knihách esejí si doslova samoobslužne zmapoval úsilia popredných európskych básnikov a navyše aj v básňach vymedzil svoj vzťah k bezprostredným predchodcom. Nielen básnicky realizoval program dôslednej eliminácie/redukcie epifenomenálneho, ale aj dokumentárne zaznamenal priebeh svojho experimentu.

    Viliam Marčok

    Víťazoslav Hronec presahuje štandardy slovenského myslenia a iste so mnou budete súhlasiť, keď poviem, že jeho názorové smelosti nie sú iba menšinovej proveniencie, že na svoje tvrdenia si mohol trúfnuť aj preto, lebo vidí ponad a za zrkadlo svojho národnostného, ba i národného bytia. Básnik Hronec totiž vie, čo je to dobro a čo zlo, vie ako pristupovať k týmto hodnotovým súčastiam života.

    Peter Andruška

    Hroncova básnická a vôbec literárna tvorba ma prilákala aj svojráznou univerzalizáciou, čo sa manifestovalo niekoľkými spôsobmi. Je to predovšetkým Hroncova neprestajná a systematická negácia akýchkoľvek bariér a hraníc, a jeho úsilie vyhnúť sa (časovej, priestorovej a inej) ohraničenosti a obmedzenosti.

    Adam Svetlík

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    PRÁZDNA STREDA (úryvky) S KONEČNOU PLATNOSŤOU Sedím v izbe Obkľúčený vecami Tak vášnivo

    PRÁZDNA STREDA (úryvky)

    S KONEČNOU PLATNOSŤOU

    Sedím v izbe

    Obkľúčený vecami

    Tak vášnivo existujúcimi v čase

    Že o sebe samom už nemôžem

    dosvedčiť

    Či som alebo nie som –

    Pripadám si ako chlapec

    Ktorý pozerajúc sa

    Na sobášnu fotografiu rodičov

    Spytuje sa matky:

    A kde som bol vtedy ja?

     

    Zo vzduchu

    Zo zeme

    Z tušenej vody nado mnou

    Vystupujú nerozoznateľné hlasy

    A tvarujú svietiacu ruku

    Zoraďujúcu do riadkov akési znaky na

    papieri:

    Kde som teraz ak nie som

    Komu v hlave skŕsajú takéto myšlienky

    Ak ešte nie som

    Alebo ak nie som?

     

    Včera mi známy povedal:

    Kým počujem hovoriť seba samého

    Celkom určite viem že existujem!

     

    Komu to však hovoril?

    Kto sa cez moje zreničky díva

    Von oknom na ulicu?

    Kto vidí ťažké haluze platanov

    V prudkom lejaku?

    Kto si túto báseň zapisuje

    Ceruzkou do notesa?

     

    BÁSEŇ

    V tomto okamihu

    Z písacieho stroja na mojom stole

    Vyletel biely motýľ

    A tak prudko zmizol spredo mňa

    Že ma takmer oslepil blesk

    Ktorý po ňom zdĺhavo zanikal

    Nad týmto hárkom papiera

    Kde sa bezúspešne pokúšam

    To isté zachytiť slovami

     

    SUCHOU IHLOU

    My zvestovatelia planej nádeje

    Jarabí fundamentalisti

    Priznávajúci strach z prázdnoty

    Hvezdári bez hviezd

    Zachytávajúci pozostatkové

    Reliktné žiarenie

    Doliehajúce z budúcnosti

    Zvieratká pociťujúce

    Všetky budúce

    I minulé zemetrasenia

    Ako jedno jediné

    Suchými ihlami sme zapisovali seba

    Na veľkú priezračnú očnú blanu doby

    Presvedčení že každý oheň

    A teda i tento ktorý lomcuje nami

    Je stredom celého viditeľna

     

    Čas v našich kĺboch dozrel

    Ako pozdné trnky

    Pálime suchú burinu v záhradách

    A sústredene sa pozeráme ohňu

    Do otvorených karát

    Do vycerených zubov

     

    Skôr ako sa Zem pod nami

    O kúsok pootočí

    Do studeného jesenného vzduchu

    S platnosťou Herakleita zapíšeme:

     

    Toto prelietavé

    Hysterické

    Plazmatické plápolanie

    Je azda jediným skupenstvom bytia

    Podieľajúcim sa na viditeľne –

    Nie tým že je

    Ale tým že osvetľuje

    To čoho niet

     

    Tak umožňuje

    Aby neviditeľné

    Nadobudlo podobu

    Trvácejšieho sna

     

    ŠKOLSKÝ PRÍKLAD ALÚZIE

    My štyri šrauby

    Na štyroch koncoch sveta

    Každý vo svojom

    Neúprosnom strojčeku

    Zaznamenávajúcom odchýlky

    Od základnej veličiny

     

    Ešte chvíľku

    A hrdza sa postará

    Aby sme splynuli

    S ďalšími dvoma súčiastkami

    Ktoré od samého začiatku

    Skrze nás splývajú

    Do súceho celku

     

    AKO IM VYSVETLIŤ

    Všetky hviezdne svety

    Nado mnou

    Všetky viditeľné

    I neviditeľné bytosti

    Okolo mňa

    Všetky prvky a horniny

    Podo mnou

    Veľmi tvrdo pracujú na tom

    Aby naďalej existovali

    V mojom vedomí

     

    Ako im vysvetliť

    Že byť či nebyť skrze niečo iné

    Nič nepridá k ich bytiu

    A nič im neuberie z bytia

     

    PRIVEĽA ČASU

    Už 43 rokov

    Mi nedovoľujú

    Oboma rukami uchopiť

    Tento unikajúci okamih –

     

    Celý ten čas

    V ktorom som veľmi dlho

    Ešte nebol

     

    Celý ten čas

    V ktorom veľmi dlho

    nebudem

     

    Ten zlomok času

    V ktorom som bol

     

    Ten zlomok času

    V ktorom ešte budem

     

    Priveľa času

    Na taký krátky život

     

    TICHO

    Vo veciach

    V ľuďoch

    I vo mne samom

    Zo dňa na deň

    Je čoraz menej hudby

     

    V šere nadránom

    Keď sen je najvratkejší

    Svetielkujúco uniká

    Zo všetkého

    Čo roky vo mne brúsilo

    Zlovestné hrany živlov

     

    Tak všetko dvojnohé

    Štvornohé

    Opúšťa loď

    Ktorá tonie

     

    O chvíľu sa nad vodami

    Bude vznášať

    Jej absolútne bytie

    Ako pred stvorením

     

    NAVZÁJOM A OSVE

    Mesto v ktorom žijem

    Jestvuje vo mne

    Na celkom iný spôsob

    Ako ja v ňom

     

    Stačí keď poviem

    Že ja mám dve mestá

    A ono má len

    Mňa jediného

     

    Keď moje telo vystrieda

    Prázdny priestor

    Čistejší od čohokoľvek

    Na svete

     

    Mesto ktoré sa

    Vo mne veží

    Nebude mať čo

    Vystriedať

     

    SAMOVRAH II

    V žiarivom povetrí

    Nad hladinou

    V zdĺhavom poludní

    Nad hlinou

    Postupne sa rozrastám

    Smerom k ničote

     

    V sprievode neviditeľných

    Pozerám sa

    Na seba samého

    Na dne slova

    Ktorým označujete

    Rieku

     

    PRI ČÍTANÍ PLATÓNA

    Úplne chápeme Platónove dôvody:

    Básnikov treba vyhnať z Mesta

    Vyrovnať ich s neviditeľným

    Dožičiť im

    Aby ho už raz dosiahli

     

    Tu v Polise

    Znečisťujú vzduch

    Svojimi úchylnými ideami

    Kazia mládež

    Uzavierajú pochybné priateľstvá

    Potulujú sa po smetiskách

    Sledujúc vymyslené

    Predtuchy

     

    A to čo matematika a fyzika

    Každodenne dosahujú

    V hlave ktoréhokoľvek sopľavého

    peripatetika

    Ktorý na korze loví úsmevy –

    To naši úbohí veršotepci

    Vytušia len v exile

    Za oceánom

    V cudzom meste

    Holí a bosí

     

    Keď im však za siedmimi horami

    Všetko mäso zhnije

    Všetok pach z ich mena

    Vypáchne

    Radi zariadime

    Aby ich čisté kosti

    So všetkými poctami pochovali

    V našom slávnom Meste

     

    O LIETAJÚCEJ KRAVE

    To zviera

    Ako aj každá krava

    Malo štyri nohy

    Dva rohy

    Jeden chvost

    Krídla nemalo

     

    Ale včera popoludní

    Keď som z Nového Sadu

    Šiel bicyklom do Veterniku

    Jedna z troch kráv

    Ktoré sa pásli v priekope

    Vedľa cesty

    Sa odrazu rozbehla po strnisku

    Vzlietla

    A v širokých kruhoch

    Začala stúpať

    Do výšok

     

    Zastal som

    A dlho som sa díval za ňou

    Až kým nezmizla

    V belasej šírave

    Nado mnou

     

    Vtedy som v tráve

    Pod bazou

    Spozoroval to chlapča:

    Malo v ruke prút

    A spalo

     

    Podišiel som k nemu

    Že ho zobudím

    Ale vzápätí som si to rozmyslel:

    Ak už raz spí

    Povedal som si

    Pravdepodobne sa mu s niekým

    Aj sníva –

    A tak ho radšej

    Nebudem rušiť

     

    Včera som ešte dlho rozmýšľal

    O smrti

    Dnes už rozmýšľam

    Len o tom

    Kam asi ulietajú

    Naše sny

    Keď sa zobudíme

     

    MODEL PRERUŠOVANEJ ROVNOVÁHY

    Od včasnej jari

    Deň čo deň vstávam zavčasu

    A nespočetným hárkom čistého papiera

    Zverujem príbeh o Marijanovi

     

    Pritom je trochu smutné

    (Ale poradiť si neviem)

    Že v mojich rukách

    Je tento suchotinár

    Iba nástrojom

    Pomocou ktorého chcem zistiť

    Či sa epický priestor dá vybudovať tým

    Že ho neprestajne budem rozrušovať

     

    V túto rannú hodinu

    Vždy

    Nad západnou stranou mojej ulice

    Zdĺhavo belasie vzduch

    Presvietený šafranovými lúčmi Atona:

    Ťažko si zvykám na skutočnosť

    Že jeho svetlo do mojej izby vstupuje

    Len ako odraz

    Z cudzích okenných tabúľ

     

    Ako rozrušiť niečo

    Čo vôbec neexistuje?

    Ako stvoriť hocičo

    Pomocou jeho dekonštrukcie?

    Ako skúsiť

    (Povedané s Peterom Fullerom)

    Percepciu neprítomnosti

    Alebo nejestvovania

    Istého tvaru

    Ktorý predtým neexistoval?

     

    TEMNÁ JE NOC

    Kto nájde ponorný potôčik

    Medzi tým

    Čím som sa stať mohol

    A tým

    Čím sa skutočne stanem

    Keď sa do rázštepu

    Medzi dvoma dychmi

    Vkliní vysvietený priestor

    V podobe veľkého rodinného domu

    Na rovine?

     

    Kráčam do noci

    Kľukatou cestičkou

    Vrúbenou hlbokými čiernymi zrkadlami

     

    Z oboch strán cesty

    Vždy o krok pred sebou

     

    KÔŠ NA ODPADKY

    Dnes ráno som zistil

    Že v noci z kuchyne zmizol

    Kôš na odpadky

     

    Chodím po byte

    Hľadám ho:

    Nikdy si nemôžeš byť istý

    Čo všetko je schopný urobiť

    Taký predmet

    Ktorému sa zunovalo

    Toľké roky stáť

    Na tom istom mieste

     

    MYŠLIENKA

    Akže sa more otvára

    V mene jedinej myšlienky

    Skusujúcej stotožniť sa

    S prázdnom

     

    Je v tom strach

    Pred tou (skrytou) myšlienkou

    Ktorá sa ešte nepozdvihla

    K plnosti vlastného zmyslu

    V ktoromsi verši

    Alebo v zrnku pieska

     

    V jej bytí je čaro nejestvujúceho

    Čaro onoho

    Čo sa samo sebou rozumie

    Toho čo iba tušíme za maskou

    Unudeného

    A zhovievavého úsmevu

     

    STOLIČKA Z DRUHEJ POLOVICE 20. STOROČIA

    Zatiaľ čo vyjadruje

    Svoju podstatu

    Cez tvar a prázdnotu

    (Aby dosiahla

    Kontinuitu priestoru)

    Zdá sa mi zbytočné

    Umocňovať ju bielobou

     

    Celá sa upriamila

    Na jediný cieľ:

    Vysloviť všetko

    Mimo seba samej

     

    SPRÁVAM SA AKO VŠETCI OSTATNÍ

    Miesto toho

    Čo by som skutočne mal robiť

    Vymýšľam si úkony

    Natoľko zbytočné

    Natoľko nepodstatné

    Že sa na konci dňa spytujem sám seba

    Či náhodou celé toto trvanie

    Nie je len čiasi trochu dlhšia

    Nezmyselná

    Mne úplne cudzia robota

     

    V takých nezmyselných okamihoch

    Pociťujem namiesto hlavy

    Hrču prázdnoty

    Namiesto tela

    Len tenkú blanu bledej kože

    Vyplnenú krajinami ničoty

     

    KOĽKO KOSTÍ MÁ VEĽRYBA

    Od ranej mladosti

    Veľmi tvrdohlavo sa prehrýzam

    K tým najodľahlejším druhom poznania

    Aké vôbec môžu zaujať človeka

    Ale na konci takmer vždy zisťujem

    Že každé také poznanie

    Je vskutku samoúčelné

     

    Môžeš sa v živote ozbrojiť

    Kvantami najexkluzívnejších informácií

    O svete

    Kvantami akože nenahraditeľných

    poznatkov

    O všeličom

    A predsa ti nič z toho nepomôže

    Aby si lepšie poznal

    Seba samého

    I ľudí ktorých máš rád

    Alebo dokonca ľudí ktorých nenávidíš

     

    Je až zarážajúce

    Ako rýchlo

    Už na prvom stupienku poznávania

    človeka

    Stroskocú tí

    Ktorí sa preslávili

    Prienikmi do podstaty súcna

     

    A naopak:

    Ako si ľudia

    Ktorí sa nikdy neobťažujú

    Prienikmi do podstaty čohokoľvek

    Mimo ľudskej duše

    Práve preto

    Tú dušu

    Veľmi rýchlo oslovujú

     

    PRÁZDNA STREDA

    Básnický obraz

    Vykĺbený zo svojho ležoviska:

     

    Mladý satyr

    S nahými ramenami

    Na plošine

    Spolu s inštruktormi

    Odosiela chuchvalce hmly

    Spoza horizontu udalostí

     

    Kde nesúlad časov je vecou viery

    V zakrivenom priestore

    Okolo čiernej diery

     

    TROJJEDINOSŤ

    Keby všetky izby

    V ktorých som obcoval s anjelmi

    Ako v sne nadväzovali na seba

    Znútra by to bolo bludisko

    Ústiace do tlamy boha

     

    A ja v ňom

    Minotaur

    Ariadna

    I Theseus

    V jednej osobe

     

    NEHODNÝ SMRTI

    Nad dedinkou Puharići

    Pod vrchom Biokovo

    Stretol som na chodníku

    Tenkého strakatého hada

     

    Vymrštil sa na mňa

    Ako šíp

    Ale mi neublížil:

    Preletiac povedľa

    Zabočil k štrkovisku

     

    Je jasné

    Že 18. jún 1990

    Nebol deň mojej smrti

     

    A on to vedel

    Zobraziť všetko