• Životopis autora

    Víťo  STAVIARSKY  sa narodil 22. októbra 1960 v Prešove. Študoval produkciu na Strednej filmovej škole v Čimeliciach a dramaturgiu

    Víťo STAVIARSKY sa narodil 22. októbra 1960 v Prešove. Študoval produkciu na Strednej filmovej škole v Čimeliciach a dramaturgiu a scenáristiku na Filmovej a televíznej fakulte múzických umení v Prahe. Istý čas žil v Prahe, kde pracoval ako kulisár v pražskom Národnom divadle a ako ošetrovateľ v psychiatrickej liečebni v Prahe-Bohniciach. Päť rokov bol ošetrovateľom na protialkoholickej záchytnej stanici v Prešove. Neskôr bol zamestnaný vo výčape. V súčasnosti podniká v oblasti obchodu. Žije v Prešove.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

  • Charakteristika tvorby

         Víťo Staviarsky začal časopisecky publikovať koncom osemdesiatych rokov v časopise Romboid (poviedky Pes za dve stovky, Praha

         Víťo Staviarsky začal časopisecky publikovať koncom osemdesiatych rokov v časopise Romboid (poviedky Pes za dve stovky, Praha v pršiplášti). Nasledovala poviedka Družbacký a spol. v Slovenských pohľadoch (1990) a krátke texty Zmrazený človek a iné v časopise Fragment (1994). V roku 2001 získal v literárnej súťaži Poviedka prémiu za prózu Laborant. Viaceré svoje poviedky publikoval aj elektronicky na internetových stránkach www.sme.sk, www.amnezia.sk. Dvakrát bol finalistom literárnej ceny Anasoft Litera (nominácie za debut Kivader a zbierku próz Záchytka). Tretia kniha Víťa Staviarskeho s názvom Kale topánky by mala vyjsť v máji 2012 vo vydavateľstve Marenčin PT.

         Dej svojho knižného debutu Kivader (2007) autor situoval do prostredia rómskej osady. Hlavnú dejovú líniu tejto rozsahom neveľkej knihy tvorí hľadanie Kivaderovho postihnutého syna Rudka, ktorý sa stratí na mestskom jarmoku. Napriek zdanlivo vážnej téme sa text vyznačuje humorným vyznením, pričom dojem tejto „úsmevnosti“ nevzniká len zo samotných peripetií pri pátraní po Rudkovi, ale najmä zo spôsobu, akým ich sprostredkováva postava rozprávača, dedinského bubeníka a Kivaderovho najlepšieho kamaráta: „Sedeli sme v krčme, piť sa nám nechcelo, no dali sme si, aby sa lepšie rozmýšľalo. Neskôr sme sa vybrali hľadať do parku, k rieke i pod mosty. Vo všelijakých domoch sme sa pýtali. Zašli sme aj k Rómom, čo tam žijú, ale nič nevedeli. Keby sme zaplatili, vedeli by! Kivader im dal päťdesiat korún, a oni klamali, že ho zrazilo auto. Strašne sú zákerní.“ Kivader je už textom vyprofilovaného autora s jasným umeleckým rukopisom. Jadrné vety bez jediného zbytočného slova, hovorová lexika, výborná štylistika, to všetko sú vlastnosti, ktorými sa vyznačovali už Staviarskeho prvotiny a takto formovaný text sa stáva jeho poznávacím znamením.

         Staviarskeho druhá kniha Záchytka (2009) pozostáva z troch próz – Zápisky ošetrovateľa, Lacko Berger a Andyho žena. Zatiaľ čo posledné dva texty oscilujú na rozhraní medzi poviedkou a novelou a zachovávajú si relatívnu kompaktnosť, Zápisky ošetrovateľa pôsobia roztriešteným dojmom – nie však v negatívnom zmysle slova. Ich kostru tvorí útržkovité rozprávanie ošetrovateľa v protialkoholickej záchytnej stanici v bližšie nešpecifikovanom meste na východe Slovenska. Charakter textov vyplýva už z názvu knihy – ide o zápisky, pre ktoré je opäť typická osviežujúca údernosť a dynamika. Prostredníctvom príbehov, ktoré zažil počas práce na tomto oddelení, oboznamuje ošetrovateľ Jablonsky čitateľa s osudmi ľudí žijúcimi na hrane, resp. na okraji spoločnosti – či už sú to bezdomovci, alkoholici, násilníci alebo kriminálnici – škála zobrazovaných postáv je široká a veľmi rôznorodá. Hlavní hrdinovia Staviarskeho minipríbehov nie sú zviazaní žiadnymi spoločenskými konvenciami – už samotné miesto, na ktorom sa ocitli, napovedá, že zachovávanie akéhosi dekóra v správaní sa v ich prípade nedá očakávať. Vulgarizmy, zúfalé činy, vypäté situácie, či rodinné drámy – to všetko je každodennou rutinou ošetrovateľa Jablonskeho. Staviarskeho rozprávač nikdy neodsudzuje, nemoralizuje, nemá potrebu vytvárať si názory a podsúvať ich čitateľovi. Zaznamenáva priam dokumentárne, objektívne, nezaujato, stále si zachováva istý neutrálny odstup, z ktorého pozoruje, čo sa vôkol neho deje. Svojich pacientov chápe, no najmä si s nimi (a im) akosi ľudsky rozumie – možno aj preto, že sa sám cíti byť viac súčasťou tejto suterénnej spoločnosti ako súčasťou spoločnosti tých takzvaných „normálnych“ ľudí: „Aj tak som už musel ísť na nočnú. Podzemie. Kryt. Pancierové steny. Na záchytke som sa cítil bezpečnejšie ako na ulici. Ľahol som si na diván. Neón vytrvalo bzučal do ticha. Fajčil som jednu od druhej a premýšľal o ľuďoch, že čo v nich drieme.“ V súvislosti s tvorbou Víťa Staviarskeho sa často skloňuje pojem empatia, ktorú i samotný autor nazýva svojou tvorivou metódou. Aj vďaka nej jeho texty, plné „estetiky špiny“ (Staviarskeho výraz), nevyznievajú ako samoúčelná snaha o šokovanie čitateľa vymenovaním čo najväčšieho počtu kurióznych, absurdných či tragických príbehov. Zdanlivo odosobnené rozprávanie v kontraste so zobrazovaným prostredím a societou, špecifický štýl a vnútorná dynamika textov robia tvorbu Víťa Staviarskeho v množstve súčasnej slovenskej prózy ľahko identifikovateľnou a čitateľsky nanajvýš príťažlivou.

    Veronika Svoradová

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Ogon. Problemy badań. Pluszowy klaun. Mała dziewczyna. In: Pobocza, nr 1 (42), 2016, s. 54 – 55.
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). In: Romboid , roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 93. (bbg),

    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 93.

    (bbg), (kh), (II), (mk), (rk): Prekvapujúce finále Anasoft litera 2017. In: Sme, roč. 25, 7. 4. 2017, č. 82, príl. Magazín o knihách, s. X.– XI.

    PASSIA, Radoslav: Starý známy Staviarsky (Kniha týždňa: Víťo Staviarsky: Rinaldova cesta). In: Pravda, roč. XXVI, 10. 12. – 11. 12. 2016, č. 286, s. 32.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/413655-kniha-tyzdna-stary-znamy-staviarsky/

    KÁŠA, Peter: Smeti, peniaze a drahokam. (Konfrontácie). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 9, s. 119 – 125.

    VALKOVÁ, Ivana: Rinaldo mládenca príhody a skúsenosti. (Konfrontácie). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 9, s. 119 – 125.

    BILÝ, Peter: V zime písal, v lete bude zarábať. In: Sme, roč. 23, 18. 3. 2015, č. 64, s. 15.

    KARPINSKÝ, P.: Päť x päť. Antológia súčasnej slovenskej prózy. Bratislava : LIC 2011, s. 204 – 226.

    HALVONÍK, Alexander: Preberanie v kvantite (Slovenská próza 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. VIII.

    JACHYMOVÁ, Ivana – STAVIARSKY, Víťo: Text musí kĺzať ako film pred našimi očami (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XX, 9. 6. 2010, č. 12, s. 12.

    HALVONÍK, Alexander: Víťo Staviarsky: Záchytka. In: Knižná revue, roč. XX, 9. 6. 2010, č. 12, s. 1.

    PRUŠKOVÁ, Zora: O inej kráse toho istého sveta alebo Ako sakralizovať profánne. Víťo Staviarsky: Záchytka. (Recenzia). In: Romboid, roč. XLV, 2010, č. 5 – 6, s. 113 – 115.

    SOUČKOVÁ, Marta: „Je mi cudzie spájať sa do skupín.“ In: SME, roč. 18, 2010, č. 130 (8.6.2010), s. 22. Elektronická verzia: http://kultura.sme.sk/c/5411424/je-mi-cudzie-spajat-sa-do-skupin.html

    SOUČKOVÁ, Marta: Rozprávanie, aké tu chýbalo. In: RAK, roč. 15, 2010, č. 4, s. 38-39.

    FRANK, M.: „Z čoho nesmrdí život, to nemá cenu“: scenárista Víťo Staviarsky debutoval novelou Kivader. In: Prešovský Korzár, roč. 10, 2008, č. 83 (9.4.2008), s. 7.

    FRANK, M.: „O horore som vôbec neuvažoval“: S Víťom Staviarskym o jeho úspešnom debute Kivader. In: Sme, roč. 16, 2008, č. 194 (20.8.2008), s. 18. Elektronická verzia: http://www.sme.sk/c/4031779/o-horore-som-vobec-neuvazoval.html

    FRANK, M.: Prešovčan Víťo Staviarsky debutuje novelou Kivader. In: Prešovský Korzár, roč. X, č. 42 (19.2.2008), s. 2. Elektronická verzia: http://spisskanovaves.korzar.sme.sk/c/4433696/presovcan-vito-staviarsky-debutuje-novelou-kivader.html

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin : LIC a SNK, 2008, s. 572.

    SOUČKOVÁ, Marta: Závažná výpoveď. Víťo Staviarsky: Kivader (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XVIII, 30. 7. 2008, č. 16 – 17, s. 5.

    VILIKOVSKÝ, P.: Nad poviedkou Víťazoslava Staviarskeho nahlas rozmýšľa Pavel Vilikovský. In: Romboid, roč. 23, 1988, č. 6, s. 110-111.

    FRANK, M.: „Nikomu neprajem živiť sa scenáristikou,“ tvrdí Prešovčan Víťo Staviarsky. [online]. Dostupné na: http://korzar.sme.sk/c/4692969/nikomu-neprajem-zivit-sa-scenaristikou-tvrdi-presovcan-vito-staviarsky.html

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Víťo Staviarsky sa opakovane pokúša zachytiť "špinavú" stránku súčasného života v jeho spontánnosti a živelnosti. O

    Víťo Staviarsky sa opakovane pokúša zachytiť "špinavú" stránku súčasného života v jeho spontánnosti a živelnosti. O prostredí drobných zlodejíčkov, prostitútok, ľudí bez domov či pretĺkajúcich sa na okraji spoločnosti ťažko písať neutrálne, bezpríznakovo. Rizikom Staviarskeho láskavého a exotizujúceho prístupu je istý, azda aj neuvedomený sebakolonizačný kalkul. Autor vo svojich príbehoch nastavuje zrkadlo tak, aby sa tradične čitateľské predstavy vo vzťahu k naznačeným témam pokiaľ možno naplnili.

    Radoslav Passia (V. Staviarsky: Rinaldova cesta)


    Staviarsky majstrovsky balansuje na hrane sentimentality, naturalizmu a hororu. Chvíľami dojme, chvíľami vydesí, ale hlavným spojivom sa mu stáva humor, navonok čierny, ale v hlbších vrstvách bohato prefarebný. Takto ukrutne dokázal občas okúzlenie s hrôzou spojiť Bohumil Hrabal a snáď ešte viac sa pripomenie William Faulkner so svojimi ságami o černošskej chudobe a bielej zberbe na americkom Juhu. Ide tu však len o príbuznosť, nie poplatnosť – Staviarsky píše na porovnateľnej úrovni, ale nanajvýš osobito.

    Viktor Šlajchrt

    Staviarsky sa v debute úspešne vyhol jazykovému stereotypu, v texte prevažujúce jednoduché vety zodpovedajú štatútu postavy a zároveň narátora, rómskeho bubeníka. Rozprávanie vzbudzuje dojem hovorovosti, no výstavba textu je oveľa komplikovanejšia. Bubeník totiž – za objednané borovičky – rád rozpráva príbehy; autor skladá dej ako mozaiku, pravdivosť rozprávania sa relativizuje a naopak, posilňuje sa, paradoxne, jeho fiktívnosť, „literárnosť“. (...) Rozprávač skutočnosť nekomplikuje, ale intenzívne ju žije a emotívne prežíva. Hoci nedokáže rozlíšiť veľké a malé problémy či zistiť, v akej otrasnej sociálnej periférii existuje, s celou naliehavosťou si to uvedomí čitateľ. Staviarskeho debut nie je len knihou rozpadnutou na anekdotické fragmenty, ale stáva sa závažnou výpoveďou nielen o Rómoch.

    Marta Součková

    Nikto iný pred ním sa na rómske etnikum nepozrel s toľkou empatiou a porozumením, nikto iný ho neinterpretoval z takejto, predsudkami nezaťaženej pozície. To už naozaj pripomína filmársky precízny zber materiálu, prácu v teréne. Staviarsky sa k nej bez okolkov hlási pri prózach z blázinca a protialkoholickej záchytnej stanice.

    Zora Prušková

    Staviarsky má schopnosť pretlmočiť elementárnu ľudskosť, ktorú nachádza na spoločenskej periférii medzi bizarnými existenciami vo všetkých jej podobách. Rovnako dokáže sprostredkovať tragické momenty ľudskej existencie zdanlivo nezúčastneným, no pritom pôsobivým rozprávaním, ktorým sa dokáže vyhnúť úskaliam sentimentu.

    Ivana Taranenková

    Ani Staviarskeho hrdina, ani sám autor sa nevyvyšujú, ale spolu so svedectvom, ktoré predkladajú, sa pohybujú na jemnej, sotva badateľnej hrane svojho vzbúrenectva a svojej asertivity. Celá výpoveď sa takto dostáva do polohy pritlmenej, hoci vonkajškovo až krikľavo farbistej reflexie o konflikte jednotlivca a spoločnosti s trpkou príchuťou tradičnej bezperspektívnosti, či prosto neexistencii ľahkých riešení. Napriek tomu Staviarskeho prózu nemusíme pokladať za prózu bez myšlienkovej perspektívy: perspektívnosť jej reflexie je v reflexii samej a v jej slobode vidieť v situácii človeka predovšetkým ľudské pulzácie, ktoré nemusia vždy upevňovať ľudské vzťahy.

    Alexander Halvoník

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Neriešim metafyzické problémy. Nepridávam postavám nič navyše. Načo? Ja, autor z východného Slovenska, tu mám viesť reči ako
    Neriešim metafyzické problémy. Nepridávam postavám nič navyše. Načo? Ja, autor z východného Slovenska, tu mám viesť reči ako nejaký parížsky intelektuál? Nie je to vhodné. Nechcem pasáže, ktoré by čitateľ preskakoval alebo nad nimi škrípal zubami. Text musí bežať ako film. Nesmie sa zastavovať pre riešenie hlúpostí.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia v literárnej súťaži Poviedka za prózu Laborant  (2001) Finalista súťaže Anasoft Litera 2008 za knihu Kivader Finalista

    Prémia v literárnej súťaži Poviedka za prózu Laborant (2001)

    Finalista súťaže Anasoft Litera 2008 za knihu Kivader

    Finalista súťaže Anasoft Litera 2010 za knihu Záchytka

    Víťaz súťaže Anasoft Litera 2013 s knihou Kale topanky
     

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    KIVADER      Čo je to za život, keď človek musí sedieť celý deň v kuchyni, lebo je horúco, košeľa sa ti lepí na telo,

    KIVADER

         Čo je to za život, keď človek musí sedieť celý deň v kuchyni, lebo je horúco, košeľa sa ti lepí na telo, máš už len štyri cigarety, víno si dopil, a keď sa otočíš dobehne Rudko a dopije ešte i to fľaškové pivo. Čo Kivader komu v živote spravil? Vo vlastnom dome si nemohol robiť, čo sa mu páči, ani si nič dovoliť k žene, lebo všade sa plietli deti. To preto sa otočil, lebo Helenka chcela poumývať vo vani taniere. Ako sa zohla, sukňa sa jej vyhrnula. A Helenka má podľa Kivadera pekné nohy! Môže on za to, že je chlap? Vystrčil Rudka na dvor. Vyhnal i dievča.

         „Choď ho strážiť, Moniko!“ povedal a zabuchol dvere.

         Monika a strážiť? Ju samú bolo treba strážiť! Sedel som na lavičke v tieni, no nebubnoval som, aby sa Kivader nezlostil. Radšej som sledoval chlapca, aby čosi nevyviedol. Lajoš brechal na reťazi a dobre urobil, že zaliezol. Rudko už zdvihol kameň. Zadíval sa na kameň zblízka. On má taký pohľad, aj na vás sa díva, akoby vás po prvýkrát videl. Strčil si kameň do vrecka. A začal hľadať kohúta. Zbadal ho vzadu na dvore. Skákal po sliepočke, až z nej perie lietalo. Rudkovi sa to zapáčilo, vyskúšal to tiež ako kohútik.

         „To sexujú, Rudy!“ zasmialo sa dievča a neslušne mykalo zadkom. No vtedy, ako naschvál, bežali okolo chlapci.

         „Moniko. Fery má kazetu s Krujsom, čo mu operujú oči!“ kričali na ňu.

         „Dyk Krujs! Šak to moja láska!“ zvýskla Monika a rozbehla sa preč.

         Čo som hovoril, že nevie strážiť? Rudko chcel ísť za ňou. Bežal čaptavo, ale dosť rýchlo. Vzal som bubon a utekal tiež. On kadiaľ ide, psi radšej zaliezajú do búd. Všetci do jedného už krívajú. O čosi nižšie hrali chlapci futbal. Keď Rudko zbadal loptu, veľmi ho upútala. On keď niečo vidí, hneď to chce! Zabudol na Moniku, vtrhol do húfu, obral chlapcov, vykopol. A bolo po lopte!

         „Mamóó,“ kričali chlapci.

         Než som sa spamätal, zbadal bicykel. Uprený pohľad! A zasa rýchlo k nemu! Odtlačil deti, vytrhol im bicykel, chcel sa spustiť, no spadol a pokrivil koleso.

         „Vypadni, dyline!“ naháňal nás matky s handrami.

         Vzal som Rudka za ruku a ťahal ho preč. Nechcel som, aby sa dívali, keď zúri. No znova sa mi vytrhol a rozbehol sa dole svahom k rieke.

         „Hej, poď sem!“ zavolal na mňa ktosi.

         Otočil som sa. Bol to Vajda. Ležal v tráve, na hlave mal klobúk. Za ním sa pásol kôň. Vajda bol raz v Budapešti, tam chodia policajti na koňoch. Veľmi sa mu to zapáčilo, tak si tiež kúpil. Aj Gagarin pri ňom ležal. Nohu mal v gypse. Vždy, keď sa opije, lezie na strechy a skáče. Preto ho voláme Gagarin. Má knižku o kozmonautoch. Stále ju číta. Nič iné ho nezaujíma, len kozmonauti. Vajda má televízor značky Filips, chladničku na dvestopäťdesiat litrov, auto, čo mu smerovky svietia na poplach o štvrtej ráno, ale Gagarin nemá nič. Vajda mu pred rokom kúpil zlepovaciu stíhačku, no Gagarin ju neposkladal. Radšej pije a skáče.

         „Kde máš kamaráta?“ spýtal sa Vajda.

         „Doma. Kde by bol?“

         „Čo robí? Spí?“ posmieva sa Vajda, žmúriac oči do slnka.

         Vtedy sa ozval výkrik.

         Jedna u nás, Elenka Bila, sa stále chodila kúpať do rieky. Vždy sa vyzliekla, položila si šaty na breh. Lenže bola tučná a vôbec nemala prsia. Keď ju Rudko zbadal, vošiel po kolená do vody, začal mykať zadkom ako kohútik. Elenka sa pošmykla, chcela sa rozbehnúť, no pošmykla sa a udrela si hlavu o kameň. Kým sme tam pribehli, bola už celá skrvavená.

     

    ZÁCHYTKA (Zápisky ošetrovateľa)

         Pár dní predtým, než som nastúpil, obesil sa na záchytke nejaký pacient. Ošetrovateľa, ktorý mal službu, vyhodili. Keď som sa o tom dopočul, zašiel som za hlavnou sestrou.

         „Vážne tam chcete robiť? Na oddelení sa vám nepáči?“ spýtala sa ma prekvapene.

         Mal som plné zuby oddelenia, babského kolektívu, tých rečí o varení, praní vysávaní, nákupoch, utieraní prachu. Napočúval som sa ich na celý život. A sestry? Večne by len štrikovali. K pacientom lipli ako matky. Jedna sa za schizofrenika i vydala. Nemal som rád túto humánnu psychiatriu s oknami bez mreží, ktorými stále ktosi vyskakoval.

         „Na tej záchytke iba osprostiete,“ odhovárali ma sestry. „Samý ožran to je! Naši pacienti sú aspoň chudáci. Treba ich ľutovať.“

         Nechcel som nikoho ľutovať. Zaťažovalo ma to. Keby som robil na internom, asi by som ošedivel. Vďaka nočným som mal na záchytke dostať vyšší plat. To rozhodlo.

         Iba nedávno som sa dozvedel, že ten obesenec bol môj spolužiak z detstva Pipi. Taký malý, pehavý, s dlhým nosom, žmurkavými očami, ryšavými vlasmi. Pochádzal z alkoholickej rodiny, kde pila matka i otec, deti pili tiež. V škole vždy čosi vyviedol. Učiteľ hudobnej po ňom hádzal kľúče. Predpovedal mu, že skončí na šibenici.

         Tentoraz v tom boli drogy, krádeže, nešťastná láska, hrozilo mu väzenie. Pipimu teda vďačím za to, že robím na záchytke. Nech je mu zem ľahká!

         Keď mám vstávať na dennú, večer nezaspím, beriem prášky. Povedali mi, že sú neškodné. No cítim sa po nich čudne. Rohypnol. Je to nejaké svinstvo.

         Dnes ráno stojím na zastávke, akýsi chlap sa na mňa zadíva, pýta sa, odkiaľ ma pozná. Keď dlho dobiedza, poviem, že zo záchytky.

         „No jasné!“ tľapne si dlaňou o čelo. „Ty si tam tiež ležal!“

         Naskočím do autobusu, ten sa však nehýbe. Pri predných dverách otravuje šoféra Cigán. Je zjavne opitý. Tak skoro ráno? Šofér chce zavrieť, no Cigán sa mu vyhráža. Urobím poriadok? Urobím! Pribehnem, chytím Cigána za plecia, tlačím ho von, no on sa chytí zábradlia, drží sa ako kliešť. Sám ním nepohnem. „Poďte mi niekto pomôcť“ kričím. Šofér nalieha, ľudia šomrú, ponáhľajú sa do práce, no pomôcť nikto! Nechcú sa špiniť. Usmievajú sa pod fúzy, potvory, čakajú, ako to dopadne. Vzkypím od zlosti, sotím Cigána, vypadne z autobusu, udrie hlavou o chodník. Ostáva ležať. Nehýbe sa. Do čerta! Autobus vyštartuje. Vraciam sa na miesto. Ľudia sa na mňa dívajú ako na sadistu. Určite ma teraz odsudzujú. Mnohí sa odtiahli. Asi si myslia, že sa pustím i do nich. Po očku ma pozorujú. Nemal som sa miešať. Nechať sa vyprovokovať! Vždy sa do čohosi zamotám. Snáď som ho nezabil? Pri mojej smole nečakám nič iné. Obzriem sa, dívam sa von oknom. Cigán tam stále leží, okolo hlúčik ľudí. Cestujúci sa nervózne pozerajú na hodinky. Prídu neskoro. Keby mi pomohli, stihli by! Radšej si ma teraz morálne prežúvajú. Tá pekná blondínka pri zadných dverách ma pozná. Je to sestra z oddelenia. No ani sa na mňa neusmeje. Na bitkára? Kdeže!

         Šiel okolo koľajníc, pil dezertné víno, našiel drôt, keďže bol medený, začal ho zmotávať na palicu. Zbadal ho výpravca a udal policajtom. Než chlapa chytili, prerušil spojenie s Poľskom.

         „V Ostrave som bol zavalený. Pol roka v bezvedomí,“ hovorí mi tulák ráno. „Oko vonku. Šľachy na ruke potrhané. Prstami nepohnem. Lebka prasknutá, hrudník rozmliaždený, rebro mi prepichlo pľúca. V krku trubička, zuby už nemám, na jedno ucho nepočujem. Uhoľné bane, pán doktor! Dajte mi cigaretu.“

         Zaviedol som tuláka do izby, lebo ktosi zazvonil. Šiel som otvoriť. Na chodbe stála malá chudá žena s pehavou tvárou. Dívala sa do zeme cez hrubé okuliare. Na mňa sa hanbila pozrieť. Má štyri deti, vraj. A ten nôž včera, to bola iba náhoda. Muž ju nechcel zabiť, Prosila ho, aby sa liečil. P ceste si to však rozmyslel. Policajti. Záchytka. To všetko muselo jej muža vystrašiť. Chce ho vidieť. Aspoň sa pozrieť okienkom. Plače. A kompótik, papuče, pyžamu, či mu nemôže nechať. Nie je mu zima? Má čo jesť? Veď na záchytke ešte nebol.

         Hnal som ju kade ľahšie.

         Ten jej slávny manžel ležal na posteli, oblečený, zviazaný. Keď som ho odpútaval, vypadol mu z vrecka fínsky nôž. Zamrazilo ma. V duchu som videl, ako sami ten nôž zabodáva do žalúdka. Radšej som chlapa znovu zviazal.

         Ďalší zvonček. Mladý muž, slušne oblečený, pod očami kruhy. Chcel, aby som mu vystavil potvrdenie, že bol na záchytke. Bol totiž včera s frajerkou, žena sa bude pýtať, kde sa v noci túlal.

         „Prečo na záchytke?“ krútil som hlavou.

         „Znie to presvedčivo,“ povedal. „Keby som sa vyhováral, tak mi neuverí.“

         Napísal som mu to potvrdenie, keď som ho podal, hodil mi na stôl päťsto korún a utekal, až sa za ním prášilo.

         Uvaril som si kávu a začal som telefonovať.

         Polícia-Juh. Nemohli prísť. Mali mŕtvolu, no nemali auto. Na železničnej stanici zasypala hlina robotníka. Než ho vyhrabali, chlap sa zadusil. Vytočil som Sever. Tiež nemohli prísť. Nákladné auto vysypalo pred činžiak piesok. Na samom vrchu ležala mína. Musia teraz prehádzať piesok z kopy na kopu. Čo ak by tam bola ešte jedna mína? Tú, čo sa našla, zobrali policajti do auta, označili ju lístkom, priniesli na oddelenie. Náčelník ich s krikom vyrazil. Vyhodia vraj celé oddelenie do vzduchu! Odviezli mínu naspäť a zavolali pyrotechnikov.

         Moji pacienti však už boli nedočkaví, behali hore-dole, na záchod. Súrili, nech telefonujem, nech si ich už policajti odvezú. Naše pivničné prostredie ich asi ubíjalo.

         Len jeden sa tu cítil dobre. Šlimak. Mladý chlap. Musel som ho vyburcovať z postele. Keď si spomenul, že mal byť v robote, rozosmial sa. Šlo o zriadenca Pohrebných služieb. Majú dnes päť obradov. Bol veľmi rád, že sa uleje. Ako dobre, že sa opil.

         „Včera sme mali Cigánku, tučnú ako sud,“ zdôveril sa mi. „Nevedeli sme ju nastrkať do truhly. A to sme jej vybrali najväčšiu, aká bola. Opreli sme sa do nej a pchali. No stále jej vyliezla noha, alebo ruka. Dve hodiny sme sa s ňou mordovali...“

         Zakiaľ som fajčil a popíjal kávu, Šlimak sa pohodlne rozvalil na lavičke.

         „Cigánku sme potom odviezli do krematória,“ pokračoval. „Lenže, truhla sa nezmestila do pece. Museli sme volať príbuzným a pochovať ju na cintoríne. Zasa problém! Ako sa tisícdvestotrojka driapala do kopca, rakva vypadla, cigánka sa vykotúľala na cestu! Už sa tam zliezali ľudia na ďalší pohreb.“

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory