Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Životopis autora

    Narodil sa v Martine 14. augusta 1960. Po skončení gymnázia pracoval ako robotník v Závodoch ťažkého strojárenstva, v r. 1988

    Narodil sa v Martine 14. augusta 1960. Po skončení gymnázia pracoval ako robotník v Závodoch ťažkého strojárenstva, v r. 1988 – 1989 pôsobil ako vychovávateľ v strednom odbornom učilišti v Martine, v r. 1989 – 1992 ako zmenový majster vo Vzduchotechnických montážach, v r. 1992 – 2003 pracoval vo firme Elchem v Bratislave, neskôr v Stavimexe. Zomrel vo veku 56 rokov dňa 30.11.2016.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Vojna psov (1997)
    • Slepé uličky (2000)
    • Sladký jed (2003, 1.vydanie)
    • MUDr. Láska (2004)
    • Únos (2004, 1.vydanie)

    Rozhlasová tvorba

    • Živá vodka (2004)
  • Charakteristika tvorby

    Autor vkročil do literatúry veľmi smelo. Do písania ho ženie dravá túžba vyjadriť sa bezprostredne, prirodzene, neučene, akoby nepoučene, no nepoučenosť je len

    Autor vkročil do literatúry veľmi smelo. Do písania ho ženie dravá túžba vyjadriť sa bezprostredne, prirodzene, neučene, akoby nepoučene, no nepoučenosť je len zdanlivá. Jeho „hrdinovia“ stále dostávajú od života facky, a napriek tomu zostávajú nepoučiteľní. Autorov záber do skutočnosti je priamy: tne do živého, triafa priamo a bez bočných úmyslov, a hoci jeho príbehy vyznievajú niekedy smutno, cítiť v nich autorskú radosť zo zásahu; ide pritom o radosť zo samého príbehu, bez didaktizovania a poúčania. V tom je pôsobivosť jeho prozaických textov, či už sú zamerané na politické témy (Vojna psov), tému alkoholu a iných závislostí (Slepé uličky) alebo na „vojnu“ vo vzťahoch muža a ženy. Autorovi nejde pritom o pocity či city postáv, ale o pravdu takú, ako ju vidí on; ide pritom až o akési sprisahanie medzi postavou a autorom – autor podáva vonkajšie, chladné opisy ich situácií, pričom mu záleží väčšmi na posune deja ako na explicitnom „filozofovaní“. Vojna psov sa pokladá za prvý akčný slovenský román. Ide priam o politický thriller, a zdá sa, že práve na takúto tému je autorov literárny talent stavaný – v beletrii zameranej na politiku sa môžu najlepšie uplatniť jeho vlastnosti prozaika. Slepé uličky obsahujú dve novely a šesť poviedok. Šesť poviedok s podtitulom Poviedky o samote a pití pritom tvorí samostatný príbeh podaný vo fragmentoch. V novelách ukázal, že ak rodičia pokladajú starosti svojich detí za „pubertálne pletky“, výsledok môže byť tragický. Haratík neraz balansuje na pokraji grotesky či karikatúry, inokedy – najmä v poslednej knižke, v zbierke poviedok s lekárskou tematikou MUDr. Láska – zasahuje do satiry. Svoj literárny svetonázor v nej obnažil na najvyššiu možnú mieru. Niektoré prózy zostávajú kritickými črtami, no možno z nich vyčítať, že aj lekár je len človek, robí podobné chyby ako ostatní ľudia, tiež ho všeličo bolieva. V poviedkovom súbore sú hlavnými postavami lekári (zubárky, chirurgovia, gynekológovia, pediatri i vojenský lekár) – zdôraznená je pritom vždy ich ľudská stránka. Autor si dal záležať na odbornom jazyku v jeho slangovej podobe, ukáže nám svoje postavy v práci, no dôraz kladie na ich súkromie. Naznačuje nám – v tomto zmysle bol výstižný pôvodný názov jeho próz – že aj Hippokrates bol len človek.

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    BEŇO, Ján: Spoza bielych plášťov. Vlado Haratík: MUDr. Láska. (Recenzia). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 120, 2004, č. 12, s. 129 – 130.
    BEŇO, Ján: Spoza bielych plášťov. Vlado Haratík: MUDr. Láska. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 12, s. 129 – 130.

    KOPČA, Marek: Vojna manželských spální. Vlado Haratík: Sladký jed. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 6, s. 102 – 104.

    Nazvať sa pesimistom je obrovský optimizmus. Rozhovor so spisovateľom Vladimírom Haratíkom. In: Knižná revue, 21. január 2004, s. 12. Pripravil Marek Kopča.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    "Podľa môjho názoru ešte na Slovensku nebola napísaná kniha, v ktorej by boli kríza manželských vzťahov a kríza ich

    "Podľa môjho názoru ešte na Slovensku nebola napísaná kniha, v ktorej by boli kríza manželských vzťahov a kríza ich častí (prosté zlyhanie jednotlivca ako človeka) vykreslené priamočiarejšie, presnejšie, presvedčivejšie ako v oboch prózach Vlada Haratíka."

    Michal Dzúrik

    "Fantáziu má Haratík bohatú – a slúži mu na chválu, že i to, čo si vymýšľa, si vymýšľa hodnoverne. Vďaka tomu môže fantázia v jeho próze veľmi často zastupovať skúsenosť, a hranica medzi nimi je podobne nejasná... Zotretá hranica medzi fantáziou a skúsenosťou je však jednoznačnou prednosťou próz Vlada Haratíka."

    Ľubomír Feldek

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Moje knihy sa končia tragicky, lebo konanie postáv nemožno nazvať inak ako sériou nesprávnych rozhodnutí... Dobro nad zlom samo osebe nikdy

    Moje knihy sa končia tragicky, lebo konanie postáv nemožno nazvať inak ako sériou nesprávnych rozhodnutí... Dobro nad zlom samo osebe nikdy nezvíťazí. Vždy mu treba pomôcť. Preto urobiť náhly obrat na posledných piatich-šiestich stranách, aby sa kniha skončila happyendom, sa mi zdá hlúpe.

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    SLADKÝ JED (úryvok) 1      „Viete, Záborský, asi by bolo lepšie, keby ste si ten zlatý krúžok stiahli

    SLADKÝ JED (úryvok)

    1

         „Viete, Záborský, asi by bolo lepšie, keby ste si ten zlatý krúžok stiahli z prsta.” Učiteľka matematiky sa neusmievala. Na Jana sa neusmievala nikdy. Pre ňu to nebol talentovaný muzikant, ale slabý žiak, čo nevie ani zjednodušiť zlomok (a pritom sa hrá na majstra sveta, sopliak).

         „Súžka profesorka, dal som zaň vyše tisícky a ...” Jano očervenel od zlosti. Táto ženská ho začala prenasledovať už v prvom ročníku a zjavne sa nechystala prestať ani teraz.

         „Ja vás nenútim, ste dospelý človek a budúci otec.” Usmiala sa! Trpko, ale predsa. „Niektoré maturitné komisie sú na žiakov s obrúčkami jednoducho citlivé. A vy predsa chcete zmaturovať, však?”

         Jano ostal stáť na školskej chodbe a pohŕdavo sledoval odchádzajúcu učiteľku.

         „Tá baba mi nedá pokoj!” Obrátil sa k ostatným čakajúcim maturantom (tvárili sa, že nič nepočuli).

         „Ešte pár hodín.” Jeden z nich, Jožo, sa rozpačito pozrel oknom na školský dvor, aby mu Jano nevidel do tváre. „Tú obrúčku budeš nosiť celý život, nie? Ja by som ju na tú chvíľu asi predsa len...”

         „Lenže ja nie som ty!” Jana kamarátova zrada zaskočila. Plným právom sa cítil ako hrdina triedy, muž, ktorý vie, čo je jeho povinnosť, a najlepší priateľ mu teraz radí, aby podľahol prvému tlaku!

         „Tak, chlapci, pripravení?” Zo dverí na nich kývol triedny učiteľ. „Nuž (znelo to ako povzbudenie), toto je vaša posledná povinnosť na našej škole, tak bojujte!”

         Jano až do obeda nadával na hlupáka, čo povedal, že maturita je fraška. Pri každej odpovedi mal pocit, že mu skúšajúci neodpustia ani čiarku.

         Keď napokon celkom mokrý od potu vyšiel na chodbu, čakali ho Zdeno s Jožom, hoci skončili hodinu pred ním.

         „Tak čo?” (Sme predsa frajeri).

         „Aj tak je to fraška!” Zotrel si pot z čela a krivo sa usmial.

         „Takže sa nemusím báť?” Marián mal termín až na druhý deň a prišiel sa iba pozrieť a nazbierať odvahu.

         „Ak si sa učil a ovládaš všetky somariny, čo od teba budú chcieť, tak nie. Veď ani ja sa už nebojím. Hlavne si so sebou neber obrúčku.”

         „Žiadnu nemám,” automaticky odvetil Marián a rozmýšľal, či ho kamarát upokojil, alebo ešte viac vystrašil. „Aj tak netuším (nikto z nás), načo ti bola tá obrúčka, keď sa ženíš až...”

         „Marián, už by si sa mal začať správať ako chlap!” Jano si premeral o pätnásť centimetrov vyššieho kamaráta z výšky svojich sto sedemdesiatich centimetrov zľahka pohŕdavým pohľadom. „Predsa ma nezlomí obyčajná matikárka! Nedarilo sa jej to štyri roky a nedokázala to ani dnes. A to mala poslednú príležitosť, koniec, záverečná! Natrela mi to za tri, ale nezlomila ma, rozumieš?”

         „Odkedy ťa vodí na motúze tá tvoja budúca pani Hanka, vyzeráš ako blbec!” Marián sa schuti zasmial a mohutnou dlaňou plesol Jana po úzkom chrbte.

         „Poďme radšej na pivo.” Jano sa rozhodol, že si tú neúctivú poznámku nebude všímať, a ponúkol zmierenie.

         „Až zajtra.” Marián sa trocha nakrivo usmial a hneď zmierňoval nečakané odmietnutie. „Ty to už máš za sebou, ale ja... A potom prijímacie, ty, človek, veď ja som na tom horšie, ako keby ma čakala nejaká blbá svadba.”

         „To teda si!”

         „A čo ty? Aj ty máš predsa prijí...”

         „Zabudol si použiť minulý podmieňovací spôsob. Takto z rodného jazyka nezmaturuješ. Bol by som mal prijímacie pohovory! Inžinierom sa dnes stáva každý vôl, ale ja budem otec! To znie, čo?”

         „Ako totálna kravina!” Spolužiak odrazu (kamaráta ľutoval) vykročil dolu schodmi. „Radšej odtiaľto vypadnime.”

         „Len pomaly, toto si chcem vychutnať!” Jano na každom schode sekundu postál. „Ty, človek, posledný raz!”

         „Aj tak si somár.” Marián vedel, že jeho kamarát má viac sebavedomia ako rozumu, a občas mu to rád pripomenul. „Myslíš, že rodinu uživíš muzikou?”

         „Až taký somár nie som.” Jano prekonal naraz posledné tri schody a zastal pred kamarátom. „Od prvého nastupujem ako robotník.” Vychutnával si jeho ohromenie (aj tak nepochopí veľkosť mojej obete) a zasmial sa. „Len sa neboj, nič sa tým nezmení. Umelcovu dušu nezlomí ani robota vo fabrike.”

         Svadba dopadla dobre.

         Hoci rodičia rozhodli, že nemajú peniaze na hlúposti a nedovolili im pozvať (nepomohli slzy, ani skoro dospelý hnev) ani jedného spolužiaka. Aj keď boli sami medzi dospelými a zábava tým poriadne utrpela, Jano si ten deň vychutnával a na súcitné pohľady príbuzných odpovedal hrdým úsmevom.

         Som tu asi jediný správny chlap, pomyslel si a pobozkal mladučkú (no a čo keď bude maturovať až o rok?) nevestu. Pohodlne stihne porodiť aj popri učení, veď má jeho! Láska si pýta obete? Položia na jej oltár čokoľvek!

         Nástup do fabriky dobre nedopadol. Janovi trvalo celé mesiace, než si konečne zvykol na (ranné vstávanie!) vedomie, že je z neho obyčajný robotník v umastených montérkach a hociktorá navoňaná slečinka z kancelárie krčí nos, keď zacíti jeho pach potu, prachu a oleja.

         Pritom sú to všetko absolventky nejakej zavšivenej priemyslovky a nemajú ani potuchy, čo to znamená zmaturovať na elitnom gymnáziu.

         Napokon si ich prestal všímať. Zarábal vlastné peniaze, jeho manželke utešene rástlo bruško a svet fungoval skoro tak, ako mal (a na pivo mohol ísť s dospelými chlapmi).

         Určite by bolo lepšie, keby mali vlastný byt, ale keď jeho manželka uvarila prvý samostatný obed, tíško sa zmieril s jednou izbou u rodičov (a s maminou kuchyňou, lebo čo je veľa, je veľa).

         Manželský život je krásny. Hanka síce rýchlo nasýtila svoju túžbu po každodennom milovaní v manželskej posteli a kvôli dieťaťu krotila aj Jana, ale vynahrádzala mu to tisíckou iných dobrôt.

         Neustále svojmu mužovi dokazovala, že je na ňom úplne závislá a že oceňuje jeho obetavú starostlivosť. Janko bol jednoducho najdôležitejším chlapom v jej živote a on ten pocit vychutnával plnými dúškami.

         A potom prišiel ich veľký deň. Hanka vystúpila zo svokrovho auta (rozboľavená, ale kráľovná) so živým batôžkom v náručí a svet sa zmenil.

         „Janko, ale je to dcéra.” Tvárila sa skoro bojazlivo, len lesk v očiach prezrádzal, že sa skvele (keby si tak vedel, koľko som si pritom vytrpela!) zabáva.

         „Ja som ti zabudol povedať, že máš domov priniesť najprv nejakú slečnu?” Naoko sa začudoval a objal ju. „Tie reči o synovi boli len pokusy o srandu, fakt netrepem.”

         „Razí z teba, ako z pálenice!” Odtiahla sa a pokrčila (ako tie fifleny vo fabrike) pehavý, trocha dohora otočený noštek.

         „A čo je na tom?” Tentoraz sa začudoval úprimne. „Prinášaš mi domov novú kočku a prekvapuje ťa, že som to oslávil?”

         „Ale dnes si už slopať nemusel, nemyslíš?” (Prečo musí stále smrdieť pivom?)

         „Veď dnes som si už ani nelizol, to zo mňa cítiš včerajšok.” Odvrátil trocha hlavu, aby nedýchal priamo na ňu. „Včera som musel priniesť na dielňu fľašku a potom sme pokračovali...”

         „A ty si to všetko platil!” Prvýkrát sa v manželstve trocha zamračila (doteraz som odpúšťala všetko, ale...).

         „Samozrejme, veď inak by som medzi tými primitívmi na dielni nevydržal!” Urazila ho jej nechuť pochopiť prirodzené povinnosti otca (našťastie nebudem rodiť každý rok).

         Svokor medzitým zamkol auto a pristúpil k nim.

         „Tak, mladý muž!” Nikdy ho neoslovil inak a vôbec netajil, že to myslí úplne ironicky. „Tu ich máš a dám ti dobrú radu. Poriadne sa o nich staraj a ani na chvíľku nezabúdaj, že je to moja dcéra. A vnučka.”

         „Ako rozkážete, pane!” Vždy vracal požičané (okrem peňazí, čo dostávali každý mesiac z oboch strán od rodičov), a ani teraz nezaváhal. Vnučka starú nevraživosť nevyliečila. „Aj bez vašich rád vieme, čo máme robiť. Alebo sa vám zdá, že vaša dcéra trie biedu?”

         „Kdeže!” Svokor sa jedovato zasmial. „Veď vás ešte stále živia rodičia. Z tvojho platu nekvalifikovaného robotníka...”

         „Robím si kurz na výučný list!”

         Začínajúcu hádku prerušil príchod Janovej matky. Bez slova si od Hanky vzala vnučku a v jej úsmeve sa roztopili posledné zvyšky nevraživosti voči hlúpej fiflene, čo jej vzala syna a prinútila ho robiť vo fabrike (a on bol sprostý, že tam išiel, baran tvrdohlavý).

         Ženy sa na seba prvýkrát úprimne a trocha sprisahanecky usmiali a potom sa stará mama prísne zvrtla k synovi.

         „Už si ju mal na rukách?” Ale nechystala sa mu podať to krehké bremeno.

         „Zatiaľ zbieram odvahu,” priznal sa a pocítil, že sa červená. „Naučil som sa robiť so železom a toto...”

         „Veď ty si rýchlo zvykneš!” Hanka sa ozvala s novou rozhodnosťou v hlase. „Ty predsa nie si primitív, čo zavesí decko na krk žene a ide do krčmy.”

         „Tak to by mi ani nenapadlo!”

         Hanka sa po pôrode zmenila a s ňou celý manželský život. Ani tri mesiace po tej strašnej skúsenosti nemala chuť spávať s Janom a presunula svoju posteľ k detskej postieľke.

         Urobila to predpoludním úplne sama, ani nepočkala na Jana, hoci mu len pár dní predtým vysvetlila, ako bude vyzerať deľba práce v modernej rodine.

         Kedysi sa vraj povinnosti delili na ženské a mužské. Chlap chodil do práce, nosil domov výplatu a žena sa starala o deti a domácnosť.

         Hanka tento spôsob radikálne zmodernizovala. Chlap má chodiť do práce a potom pomáhať žene starať sa o deti a domácnosť.

         Lenže emancipovaná žena nie je slúžka, ale partnerka.

         Vysvetlila to Janovi tak ľahko a zrozumiteľne, že len prikývol.

         A odrazu otvoril dvere ich izby, aby odmietol veriť vlastným očiam. Jeho posteľ ostala pri okne, ale Hankina bola presunutá pod protiľahlú stenu k detskej postieľke.

         „Čo sa to tu robí?” Najskôr sa zasmial. „Rozvádzaš sa so mnou?”

         „Musím byť pri malej.” Ani nemusela zvýšiť hlas.

         „A nebolo by jednoduchšie prehodiť postieľku k našim posteliam?”

         „Dať postieľku s dieťaťom pod okno?” Bojovne si založila ruky na prsia. „Zbláznil si sa, alebo blbneš z tej dielne?”

         „Nevyskakuj a povedz mi, čo to má znamenať!” Zvýšil hlas (prvý raz) a ani o tom nevedel.

         „Nehulákaj na mňa!” Bez problémov ho prekričala. Maličká Veronika najprv doširoka otvorila oči, potom ich privrela a prekričala obidvoch.

         „Vidíš, čo si urobil?” Vzala dieťa na ruky, aby ho utíšila. „A pritom sa vlastne nič nestalo. Musím byť v noci pri malej a ona nemôže byť tak blízko okna (jasné ako facka). Okrem toho, aby si vedel, smrdíš. Po robote ideš na pivo (s tými debilmi z fabriky)
    nemysli si, že o tom neviem, a razí to z teba celú noc. Kto to má večne čuchať? A ja sa musím aj učiť, nezabúdaj, že o pár mesiacov maturujem. Keď ležíš vedľa mňa, nedáš mi pokoj a ja na také somariny už naozaj nemám čas. Takže to bude takto a hotovo!”

         Nedala sa zastaviť a Jano len stál a pozeral sa na (odrazu cudziu) vlastnú ženu.

         Ale zvykol si na nové usporiadanie (izby), a život, plný starostí o dieťa a peniaze, pokračoval.

         Napokon, Hanka mu dokázala, že je ešte stále jeho milujúca manželka, keď s ťažkým srdcom predal gitaru aj s aparatúrou. Aj tak nemohol hrávať, Veroniku čudné zvuky vždy rozplakali.

         Položil utŕžené peniaze na Hankinu posteľ, sadol si a mlčal (čo keby ma zradil hlas?). Manželka ho prinútila vstať, objala ho a priamo na pery mu vtisla (mokrý) horúci bozk.

         Večer mu dovolila, aby si ľahol k nej do úzkej postele a neprekážalo jej, že sa tam tlačili až do rána.

         „Len si, preboha, dávaj pozor,” šepla mu tesne predtým, ako sa po štyroch mesiacoch od pôrodu prvýkrát milovali.

         Ďalšie dni boli (skoro) také pekné, ako na začiatku manželstva. Pre Jana to bola nová skúsenosť. Musel byť pri milovaní s vlastnou ženou opatrný a potom ho vyhnala do chladu jeho postele, ale tak to už asi v manželstvách chodí.

         Skoro pokojný život trocha kazil blížiaci sa termín Hankiných maturít. Jano ju obdivoval. Musela sa starať o dieťa, odolávať jeho zvodom (neboj sa, raz škola skončí a my budeme bývať vo svojom), a pripravovať sa do školy.

         Manželský život je ťažký a vôbec nepotrebuje, aby ho skomplikovala taká banálna a nevyhnutná vec, ako povolávací rozkaz.

     

    DOKTORKA JEKYLLOVÁ A PANI HYDEOVÁ (z knihy MUDr. Láska)

         Útla neurologička sedela oproti mne a predvádzala mi, ako nevie piť pivo. Zaborila tvár do pohára a statočne sa napila. Na hornej pere a na nose jej ostala pena. Rýchlo si ju utrela a usmiala sa na mňa.

         V elegantnom kostýme vyzerala úplne inak ako v bielej nemocničnej uniforme. Oproti mne sedela veľmi pekná žena. Kostým, na rozdiel od lekárskeho plášťa, viac ukazoval, ako skrýval.

         Sklopil som oči, aby nevidela, ako ich na ňu vyvaľujem.

         „Máte deti?“ Opýtala sa, aby nejako rozprúdila rozhovor.

         „Ojoj, tri dcéry!“ Bol som vďačný za nevinnú tému.

         Toto pozvanie na pivo vlastne vymyslela ona, keď mi podávala ruku pri mojom odchode z nemocnice. Vtedy mi to pripadalo ako vtip.

         „S manželom nemôžeme mať deti.“ V očiach mala prastarý smútok nepožehnaných.

         „To je nešťastie, pani doktorka.“

         „Ja som v poriadku, ale manžel...“

         „Neviem si to predstaviť.“ Vôbec som neklamal.

         „Vy by ste mi mohli pomôcť.“ Odpila si a pozrela mi priamo do očí.

         „Ako darca? Samozrejme. Na ktorej klinike to robia?“ Splnil by som jej každé želanie. Veď som jej to sľúbil.

         „Na klinike nie. Manžel nevie, že on je na vine. Keby som otehotnela, myslel by si, že čakám dieťa s ním.“ Rozprávala pokojne a potichu, bez náznaku neistoty.

         „Vraveli ste, že som pre vás navždy najlepšia priateľka. Že som vám pomohla s najväčším problémom, aký vás kedy trápil.“

         „To je pravda.“

         „Viete si predstaviť, ako ma trápi môj najväčší problém?“

         „Neviem.“ Priznal som sa. „Mám tri deti a život bez nich...“

         „Tak vidíš!“ Bez výstrahy mi začala tykať. „A ty mi môžeš pomôcť!“

         „V prvom rade by som chcel...“ Stratil som niť myšlienky. „Pokladám tvoju prosbu za česť.“ Pokračoval som nešikovne, lebo podobné vety ešte nikto nevymyslel. A ak vymyslel, zneli plytko. „Vlastná manželka muža väčšinou ľúbi, a tak mu veľa odpustí. Chyby nevidí. Ale takýto nestranný výber... Je to pocta, vedieť, že by si chcela dieťa práve odo mňa. Veď je to na celý život...“

         „Ako plytko to znie.“ Akoby mi čítala myšlienky. „Pri tvojej inteligencii a akademickej kariére si zbytočne skromný...“

         „Veľké pravdy nám už znejú ako frázy.“ Pokrčil som plecami. Narážku na moje prednosti som prešiel bez slov.

         „Tak pomôžeš mi?“

         „Počkaj.“ Naozaj som sa usiloval. „Nikdy som nebol neverný. Nie kvôli desatoru. Dôvera je úplný základ...“ Zasa to znelo ako fráza. „ Jednoducho prísť domov a vedieť, že som najdôležitejší chlap v jej živote... Keby som ju podviedol, už nikdy by som jej neveril. Veď vieš, podľa seba súdim teba. Znie to hlúpo ako z telenovely, ja viem, ale ako to mám inak povedať? Toto sú veci, o ktorých nerozprávame, lebo jednoducho platia. Alebo som staromódny, to je jedno. Mojžiš to potreboval vytesať do kameňa, pre nás je to samozrejmé. Takže si to neviem predstaviť. Keby sa to dozvedela moja...“

         „Nikto sa nič nedozvie!“

         „Pomôžem ti v strašnom nešťastí.“ Samé frázy! „Ale pritom môžem zničiť dve rodiny.“

         „Sú dobré skutky, ktorými sa nemôžeme chváliť.“ Ďalšou otrepanou vetou pokračovala v ofenzíve. „Znie to ako z romantickej knižky, a pritom je to úplne jednoduché. Chcem dieťa a môj muž mi ho nemôže dať. Hľadám iné riešenie. Keby som vedela...“

         „Počkaj!“ Cítil som sa ako nevďačník. „Nepovedal som nie, len to treba premyslieť.“

         „Aké premýšľanie!“ Skoro kričala a ľudia od okolitých stolov sa obrátili sa k nám. Videli rozčúlenú dámu v drahom kostýme a rozpačitého štyridsiatnika v džínsoch a koženej veste. Podarený párik.

         „Som ochotná riskovať čokoľvek!“ Už rozprávala tichšie.

         „Aj cudzie manželstvo?“

         „Ja ťa predsa do ničoho nenútim.“ Akoby rezignovala.

         „Nuž, rozhodne by si ma nevládala znásilniť.“

         Chvíľu na mňa civela a potom sa rozosmiala.

         „A vieš, že mi to napadlo?“ Smiala sa, až jej tiekli slzy. Potom smiech prešiel do vzlykov a slzy tiekli ďalej. Mejkap začínal povoľovať.

         Podal som jej vreckovku. Z kabelky si vytiahla kozmetickú taštičku, takže som si mohol pár minút oddýchnuť.

         „Prepáč, že som o tom vôbec začala hovoriť.“ Už bola pokojná a chladná. „V nemocnici si vravel, že si mi vďačný až za hrob a urobíš pre mňa čokoľvek.“

         Bolo to presne namierené a dokonale vykonané rypnutie.

         Naozaj mi zachránila život.

         Ležal som vtedy v nemocnici po mozgovej príhode a primár oddelenia ľahostajne vyhlásil, že ich úsilie asi neprinesie ovocie. A ležať môžem aj doma.

         Bol priam nemilosrdne ľahostajný, keď sa odo mňa odvrátil a chcel prejsť k ďalšiemu pacientovi. Nečudoval som sa, na oddelení vraj vládlo pravidlo, že bez obálky sa ani najťažší prípad dlho neohreje. 

         Vtedy sa proti nemu postavila táto útla svetlovlasá dievčina. Tridsiate narodeniny možno oslávila len pred týždňom a siahala mu sotva po plecia, ale ten bruchatý päťdesiatnik, vládca oddelenia, pred ňou cúvol ako pred levicou.

         „Ak ho teraz pošleme domov,“ syčala mu do tváre, „bude do smrti chodiť o barlách! Alebo ostane na vozíku.“

         „To nie je vaša vec, pani kolegyňa!“ Snažil sa zachovať vlastnú dôstojnosť a autoritu zoči-voči dcére riaditeľa nemocnice.

         „Som jeho ošetrujúca lekárka a nedovolím, aby...“

         „Prognóza, vyplývajúca z diagnózy...“

         „Na tej posteli neleží diagnóza, ale človek! Štyridsaťročný docent, ktorý má pred a za menom viac titulov ako my všetci dokopy...“

         „Poďme do mojej kancelárie, pani kolegyňa!“ Konečne ju zarazil.

         Zostal som v nemocnici, potom ma poslali na doliečenie do Kováčovej a domov som sa vrátil ako zdravý človek.

         Pri odchode z nemocnice som dlho držal jej ruku v ešte trocha meravej dlani a sľuboval všetko na svete. So smiechom povedala, že keď úplne vyzdraviem, môžem ju pozvať na pivo.

         Teraz mi to pripomenula a vo mne sa ozval gavalier.

         Čo iné mi ostávalo.

         „To je v poriadku,“ ospravedlňoval som sa.“ Zaskočila si ma, to je všetko. Veď som ti vravel, že som verný manželke a okrem toho... Si pre mňa pani doktorka, strážny anjel, čo mi zachránil život. Dáma. Veď som si ani netrúfol pozrieť na teba ako na ženu, si ako socha Panny Márie...“

         Usmiala sa, akoby som jej lichotil, pritom som vravel čistú pravdu.

         „Teraz už nevyzerám ako dáma, však?“ Aj toto rypnutie umiestnila presne.

         „Najnoblesnejšia, akú som kedy stretol!“ Ani teraz som neklamal. „A okrem toho, že si ma vyliečila s profesionálnou virtuozitou, sálal z teba súcit. To u lekárov vídam zriedka. Cítil som sa pri tebe ako človek.“

         „A chlap!“

         „Samozrejme! Našťastie lekárky nevynášajú bažantov, takže neútočia na mužskú dôstojnosť tak ako sestričky.“ Rozosmiali sme sa.

         „Dobre!“ Dopila svoj pohár a začala sa prehrabávať v kabelke. „Posedeli sme si...“

         „Ešte nechoď!“ Neveril som vlastným slovám. „Veď som nepovedal nie, len to treba prebrať zo všetkých strán, premyslieť...“

         „Áno?“ Položila kabelku.

         „Ty si ochotná riskovať čokoľvek. Ja nie.“ Rozmýšľal som ako ďalej. Už chcela odísť! Spadol som do toho sám.

         „To som pochopila.“ Ale nehýbala sa.

         „Akú mám záruku, že sa o tom nedozvie moja žena?“

         „Ty si blázon!“ Uvoľnene sa rozosmiala. Bodaj by nie, veď ma už mala. Pekne zviazaného, aj s mašľou. „Vyzerám na to, že chcem vychovávať dieťa bez otca? Nikto sa o tom nesmie dozvedieť! To som predsa povedala hneď na začiatku. Čo by asi urobil môj muž, keby zistil, že som si dala urobiť dieťa od cudzieho chlapa? Letela by som ani handra! A ja nie som stvorená pre samotu. Za žiadnu cenu neostanem s dieťaťom sama, takže je aj v mojom záujme nikomu...“

         „Takže tajomstvo až za hrob?“ Zrazu som si uvedomil, do čoho som sa dal navliecť a páčilo sa mi to čoraz viac.

         „To je jediné riešenie.“ Hlas jej znel rozhodnejšie. „Nebudeme sa stretávať, nedozvieš sa, čo sa mi narodilo, jednoducho budeš úplne mimo. Priateľstvo až za hrob, ale na diaľku, dobre?“

         „A ak sa nám to nepodarí na prvý pokus?“ Z celej sily som potláčal vzrušenie v hlase.

         „Budeme sa stretávať, až kým sa to nepodarí.“ Akoby naozaj vysvetľovala dopredu pripravený plán. „Keď budem mať istotu, že som gravidná, zavolám ti, a viac sa nestretneme. Dovtedy sa jednoducho budeme snažiť.“

         „Máš to premyslené.“

         „Improvizujem.“ Odsekla, ale hneď zmäkla. „To sa nedá presne naplánovať. Ale zídeme sa len vtedy, keď bude najväčšia pravdepodobnosť počatia. Neboj sa, som predsa lekárka. Odhadujem tak dva, možno tri pokusy. Potom skončíme. Navždy.“

         „A kedy je najbližší termín?“ Hlas mi preskočil ako trinásťročnému.

         „Dám ti vedieť.“ Vstala od stola. „Tvoje číslo mám. Zatiaľ vymysli, ako ujdeš svojej Penelope.“

         Bola naozaj dobrá lekárka a jej odhad vyšiel presne. O štyri mesiace mi zavolala. Posledný raz.

         „Chcem ti len povedať, že sa to podarilo.“ Od vzrušenia skoro kričala.

         „Blahoželám.“ Nevedel som, čo povedať.

         „Ďakujem.“ Už rozprávala pokojnejšie. „Naozaj ti za všetko ďakujem. A som rozhodnutá dodržať dohodu. Zbohom, Janko. Do smrti som na diaľku tvoja najlepšia priateľka. Zbohom.“

         Už sa neozvala, takže som sa ani nedozvedel, či priviedla na svet dcéru alebo syna.

         Dlho som sa vyrovnával s nečakanými následkami svojej pomoci.

         Takmer rok mi trvalo, kým som s ňou prestal porovnávať svoju manželku. Večer, keď si ku mne líhala štyridsaťročná matka troch detí, predstavoval som si štíhle, horúce telo mladej ženy.

         Keď som počúval, ako moja manželka každý deň hromží na šéfa, na ceny, neposlušné deti a zhoršujúce sa zdravie, počul som v duchu veselý hlas bezstarostnej ženy: „Život je krásny, teraz stačí, aby sme si ho ešte viac skrášlili.“

         Celkom ma prekvapilo, že napokon zvíťazila manželka a roky zvyku. Pomaly starla, ale bola to matka mojich detí (lenže aj tá druhá!), prežili sme spolu oveľa viac dobrého ako zlého, a vlastne som ju mal stále rád.

         Pocit, že po návrate z práce ma privíta úsmev a bozk, by som nevymenil ani za najvábnejšiu neistotu.

         Rázne som odmietal čo i len pomyslieť na možnosť, že aj moja žena niekedy pomohla priateľovi v núdzi. Veď možno stačilo len utešiť, vľúdne slovo a objatie v pravý čas.

         S takým tajomstvom mohla vedľa mňa žiť celé roky a ja by som si nič nevšimol, tak slepo a hlúpo som jej veril...

         Neodbytné myšlienky na mladšiu ženu boli čoraz zriedkavejšie, až ostal len tajný pocit viny, že som sa nimi vôbec zaoberal. Proti výčitkám svedomia nepomohlo ani vedomie, že som splatil dlh a pomohol jednej žene vo veľkom nešťastí.

         Život pokračoval v starých koľajach a výčitky nám nemohli nijako pomôcť. Tak som ich potlačil.

         Bol zo mňa opäť štyridsaťpäťročný muž, ponorený v stereotype dvadsaťročného manželstva a lekárka sa zmenila na rozpačitú spomienku. Tak dlho som sa presviedčal o vlastnom víťazstve, až som si uveril. Druhá puberta bola zažehnaná a s ňou aj kríza stredného veku.

         Studená sprcha v lete je ohromná vec, lenže po tej, ktorú mi pripravila moja lekárka, som ostal ako obarený.

         Práve som odomykal auto, keď ku mne pristúpila s asi dvojročným dieťaťom v náručí.

         „Ahoj, otecko!“

         Márne som sa snažil nadýchnuť.

         „No nezízaj!“ Nebezpečne sa zasmiala. „Nie sme prízraky zo záhrobia. Toto je tvoj syn.“

         „Prečo si prišla?“ Konečne som sa spamätal. „Veď si povedala, že už nikdy...“

         „Ale takisto som povedala, že nebudem vychovávať dieťa bez otca.“ Nečakane mi vlepila na líce bozk. „Rozvádzam sa! Ako to povieme tvojej žene?“

    Zobraziť všetko