• Životopis autora

    Vladimír Petrík sa narodil 1. marca 1929 v Liptovskom Trnovci. Po absolvovaní gymnázia v Liptovskom Mikuláši študoval slovenčinu
    Vladimír Petrík sa narodil 1. marca 1929 v Liptovskom Trnovci. Po absolvovaní gymnázia v Liptovskom Mikuláši študoval slovenčinu a literárnu vedu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1950 – 1955). Je dlhoročným pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV a zároveň redaktorom časopisov Slovenská literatúra, Kultúrny život, Slovenské pohľady. Krátko bol vedúcim literárneho oddelenia Zväzu slovenských spisovateľov, neskôr pracovníkom Literárneho informačného centra. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Literárna veda

    • Literárne dielo Dr. Ladislava Nádašiho Jégého (1956)
    • Dejiny slovenskej literatúry 2 (1965, spoluautor)
    • Rukověť české a slovenské literatury od r. 1918 (1966)
    • Hľadanie prítomného času (1970)
    • Človek v Jégého diele (1979)
    • Hodnoty a podnety (1980)
    • Funkcia umeleckej kritiky (1981, kolektív autorov)
    • Dejiny slovenskej literatúry 4 (1987, spoluautor)
    • Slovenský román sedmdesátých let (1987)
    • Proces a tvorba (1990)
    • Biele miesta v slovenskej literatúre (1991, spoluautor)
    • Slovenská exilová literatúra po roku 1945 (1991, spoluautor)
    • Desaťročie nádejí a pochybností (2000)
    • Slovakia and its Literature (2001)
    • Umenie v službách totality 1948 – 1956 (2001, zborník)
    • Dejiny slovenskej literatúry (2003, upravené vydanie v nemčine, spoločné dielo: S. Šmatlák, V. Petrík, L. Richter)
    • Geschichte der slowakischen Literatur und ihrer Rezeption im deutschen Sprachraum (2003, 1.vydanie, spoločné dielo: S. Šmatlák, V. Petrík, L. Richter)
    • Hľadanie minulého času (2009, 1.vydanie)
    • Spisovatelia a básnici sveta. Od Homéra po Stephena Kinga (2010, autor hesiel o slovenských spisovateľoch)
    • Kornel Földvári (2014, 1.vydanie)

    Editorská činnosť

    • Jégé v kritike a spomienkach (1959, spoločné dielo: V. Petrík, A. Matuška)
    • Slovenský literárny almanach (1968, spoločné dielo: V. Petrík, J. Juríček)
    • Slovenská literárna kritika 1 – 4 (1984, zostavili: V. Peťko, V. Petrík)
    • Čas medených tvárí 1, 2 (1993, spoločné dielo: V. Petrík, J. Števček)
    • Navrávačky s Dominikom Tatarkom (2000)
    • Cesta životom a iné prózy (2006, 1.vydanie)
  • Charakteristika tvorby

    Literárnovedné, literárnohistorické a literárnokritické dielo Vladimíra Petríka má zásadný význam

    Literárnovedné, literárnohistorické a literárnokritické dielo Vladimíra Petríka má zásadný význam v poznávaní slovenskej literatúry 20. storočia. Celý svoj tvorivý život spojil s jej výskumom a jej kritickou reflexiou na svojom odbornom pôsobisku v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied. Predmetom jeho literárnovedného záujmu sa v päťdesiatych a šesťdesiatych rokov 20. storočia stala najmä tvorba medzivojnových autorov. Osobitnú pozornosť venoval pritom dielu L. Nádašiho-Jégého a po vydaní monografie Literárne dielo Dr. Ladislava Nádašiho-Jégého bol editorom jeho spisov a spolu s Alexandrom Matuškom aj spoluredaktorom zborníka Jégé v kritike a spomienkach. Svoj dlhoročný výskum Jégého diela zhrnul koncom 70. rokov v monografickej práci Človek v Jégého diele. Skúma v nej, z akých ideovo-spoločenských podmienok vyrástlo spisovateľovo dielo, čo ovplyvnilo jeho svetonázorovú a estetickú orientáciu a v čom jej jeho osobitosť. Početné eseje a kritiky o dielach a autoroch 20. storočia (Krčméry, Tajovský, Jesenský, Hrušovský, Vámoš, Chrobák, Figuli) sústredil v knihách Hľadanie prítomného časuHodnoty a podnety. Jeho kritické interpretácie majú charakter metodologicky a historicky fundovaného pohľadu na autorov a ich diela a ich charakteristickou črtou je vývinové chápanie literatúry. Významné sú aj jeho knihy Proces a tvorbaDesaťročie nádejí a pochybností. Ako spoluautor prispel staťami do Dejín slovenskej literatúry 4, Slovenského literárneho almanachu a kníh Biele miesta v slovenskej literatúreSlovenská exilová literatúra po roku 1945. Stal sa aj dlhoročným, neúnavným a erudovaným recenzentom novej prozaickej tvorby, najmä v 60., 70. a 80. rokoch 20. storočia. Jeho recenzie a články z tohto obdobia tvoria cennú kapitolu v poznávaní takých kľúčových súčasných autorov, ako sú prozaici J. Johanides, V. Šikula, R. Sloboda, P. Jaroš, L. Ballek, I. Habaj, A. Baláž, P. Vilikovský, S. Rakús, D. Mitana a ďalší. Pre jeho recenzie a kritické články je charakteristický komunikatívny jazyk, nepreťažovaný odbornou terminológiu. Príznačná je i schopnosť aj na malom priestore novinovej či časopiseckej recenzie presne a výstižne charakterizovať posudzované dielo, vystihnúť jeho prednosti i slabiny. Tón jeho kritík bol vždy decentný a hodnotovo vyvážený. Hoci jeho kritickým vzorom (a dlhoročným kolegom v Ústave slovenskej literatúry) bol A. Matuška, tónom literárnych kritík mu bol bližší literárny vedec a kritik Ján Števček. Z Petríkových editorských projektov treba osobitne oceniť edičnú prípravu knihy Evy Štolbovej Navrávačky s Dominikom Tatarkom, autentickej výpovede o disidentskom období Tatarkovho života a zdrojoch jeho tvorivosti. Bohaté poznatky o našej národnej literatúre našli svoj výraz v jeho diele Slovensko a jeho literatúra, vydanom v angličtine. Spoločne s literárnym vedcom S. Šmatlákom a nemeckým slovakistom L. Richterom pripravil dielo Dejiny slovenskej literatúry a ich recepcia v nemeckom jazykovom prostredí; V. Petrík napísal doň časť o slovenskej literatúre po roku 1945 až po súčasnosť. Hutný, skoncentrovaný obraz súčasnej slovenskej literatúry prináša aj jeho štúdia v diele Čítanka modernej slovenskej literatúry pre stredné školy. Vladimír Petrík v nej na záver konštatuje, že pri hodnotení diania v súčasnej slovenskej literatúre „je možné obmedziť sa len na konštatovanie, že súčasná slovenská literatúra (a literárna situácia) žije, vyvíja sa (i keď aj diskontinuitne a divergentne) do nových podôb, a ktoré z nich sú produktívne, ukáže čas“. Produktívnosť Petríkovho prínosu do poznávania modernej slovenskej literatúry je však už dnes nesporná.

    Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    VALLOVÁ, Miroslava: Vladimír Petrík osemdesiatpäťročný. In: Romboid /pano(o)ptikum/, roč. XLIX, 2014, č. 3, s. 71. BALÁŽ, A., Petrík,

    VALLOVÁ, Miroslava: Vladimír Petrík osemdesiatpäťročný. In: Romboid /pano(o)ptikum/, roč. XLIX, 2014, č. 3, s. 71.

    BALÁŽ, A., Petrík, V.: Kritik je len poučenejší a vnímavejší čitateľ (Rozhovor). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 8.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    ŠPAČEK, J.: Vladimír Petrík. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    CABADAJ, P.: Vladimír Petrík 75-ročný. In: Literárny (dvoj)týždenník, 17, 2004, č. 8 – 9.

    VÁLEK, Igor: Po česky a po slovensky. Anton Baláž, Vladimír Petrík: Čítanka moderní slovenské literatury pro střední školy. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 7 – 8, s. 269 ˜– 270.

    M. G.: Obraz literatúry, obraz Slovenska. Vladimír Petrík: Slovakia and its Literature. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 1, s. 123 – 125.

    RÁKAYOVÁ, L.: Slovensko, Slováci a literatúra (Vladimír Petrík: Slovakia and its literature). In: Kultúrny život, 3, 2002, č. 16.

    BARBORÍK, Vladimír: Vladimír Petrík: Desaťročie nádejí a pochybností. (Recenzia). In: Slovenská literatúra, roč. 48, 2001, č. 3, s. 273 – 276.

    KRŠÁKOVÁ, D.: Tvorba ako sloboda a nezávislosť (Vladimír Petrík: Desaťročie nádejí a pochybností). In: OS, 2001, č. 3.

    SOUČKOVÁ, M.: Hľadanie hodnôt (Vladimír Petrík: Desaťročie nádejí a pochybností). In: Romboid, 36, 2001, č. 1.

    STANEKOVÁ, O.: Čo si o tom myslieť? (Vladimír Petrík, Július Vanovič, eds.: Čo zostalo z básnika?). In: Tvorba T, 11 (20), 2001, č. 3 – 4.

    SUCHÝ, V.: Čo zostalo spoznať (Vladimír Petrík, Július Vanovič, eds.: Čo zostalo z básnika?). In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 19.

    ŠPAČEK, J.: Vladimír Petrík. Portrét RAK-a. In: RAK, 6, 2001, č. 4.

    VLNKA, J.: Viac než dokážeme zabudnúť. Vladimír Petrík, Július Vanovič (zost.): Čo zostalo z básnika? (Zborník). (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 10, s. 108 – 110.

    MALEC, I.: Osobné svedectvo o nadosobných nádejach a pochybnostiach (Vladimír Petrík: Desaťročie nádejí a pochybností). In: RAK, 5, 2000, č. 4.

    BŽOCH, Jozef: Sedemdesiatnik Vladimír Petrík. In: Slovenská literatúra, roč. 46, 1999, č. 3 – 4, s. 265 – 266.

    GABRIŠOVÁ, D.: Vladimír Petrík. In: Slovenská literatúra, 46, 1999, č. 5 – 6.

    MOJÍK, I.: Áno a nie antológii (Vladimír Petrík, Ján Števček, eds.: Čas medených tvárí 1, 2). In: Romboid, 28, 1993, č. 9.

    SOUČKOVÁ, M.: Moderná slovenská novela (Vladimír Petrík, Ján Števček, eds.: Čas medených tvárí 1, 2). In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 50.

    ŠPAČEK, J.: Vladimír Petrík, Ján Števček, eds.: Čas medených tvárí 1, 2. In: Knižná revue, 3, 1993, č. 11.

    HAMADA, M.: Kniha literárnohistorických esejí (Vladimír Petrík: Proces a tvorba). In: Tvorba T, 1(10), 1991, č. 8.

    ROSENBAUM, K.: Kritik prevláda nad historikom (Vladimír Petrík: Proces a tvorba). In: Nové slovo, 1, 1991, č. 12.

    ŠTEVČEK, J.: Približovaním k pravde (Vladimír Petrík: Proces a tvorba). In: Romboid, 26, 1991, č. 8.

    CHMEL, R.: Vladimír Petrík šesťdesiatročný. In: Biografické štúdie 17. Martin: Matica slovenská 1990.

    PLUTKO, P.: Vladimír Petrík: Hodnoty desaťročia. In: Slovenská literatúra, 37, 1990, č. 2.

    DRUG, Š.: Vlado Petrík jubiluje. In: Nové slovo, 31, 1989, č. 11.

    MIKULA, V.: Literárne observatórium. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1989, s. 154 – 156.

    NOGE, J.: O jubilujúcom Vladimírovi Petríkovi. In: Romboid, 24, 1989, č. 3.

    ŠTEVČEK, J.: Vladimír Petrík šesťdesiatročný. In: Slovenská literatúra, 36, 1989, č. 1.

    ŠÚTOVEC, M. – PETRÍK, V.: Na slovo s Vladimírom Petríkom (Rozhovor). In: Slovenské pohľady, 105, 1989, č. 3.

    KUSÝ, I.: Vladimír Petrík: Hodnoty a podnety. In: Slovenská literatúra, 29, 1982, č. 6.

    CHMEL, R.: Vedomie súvislostí a prítomnosť (Vladimír Petrík: Hodnoty a podnety). In: Nové slovo, 23, 1981, č. 29.

    PIŠÚT, M.: Vladimír Petrík: Hodnoty a podnety. In: Slovenské pohľady, 97, 1981, č. 3.

    TRUHLÁŘ, B.: Od hodnôt k podnetom (Vladimír Petrík: Hodnoty a podnety). In: Romboid, 16, 1981, č. 4.

    BAGIN, A.: Vladimír Petrík: Človek v Jégého diele. In: Slovenské pohľady, 96, 1980, č. 12.

    MIKULA, V.: Vladimír Petrík: Človek v Jégého diele. In: Slovenská literatúra, 27, 1980, č. 4.

    CHMEL, R.: Päťdesiatka Vladimíra Petríka. In: Slovenská literatúra, 26, 1979, s. 215 – 216.

    ŠTEVČEK, J.: Neuveriteľný päťdesiatnik Vladimír Petrík. In: Romboid, 14, 1979, č. 3.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Keby sme hľadali charakteristickú črtu jeho literárnokritickej a literárnovednej práce, mohli by sme povedať, že ju sprevádza múdra skepsa. Texty
    Keby sme hľadali charakteristickú črtu jeho literárnokritickej a literárnovednej práce, mohli by sme povedať, že ju sprevádza múdra skepsa. Texty Petríkových prác pôsobia ako uvážlivé a uvážené súdy s citeľnou dávkou odstupu od posudzovaného či charakterizovaného diela; tento odstup, ktorý sa v texte jeho prác prejavuje ako konštanta, pramení v jeho osobnosti a v jeho celkovom kultúrnom a životnom postoji. Petrík z korpusu diel, ktoré preštudoval a o nich písal, si vyberá určité znaky, a treba povedať, že znaky najtypickejšie, ktoré zváži na pozadí iných príbuzných diel či postojov, a dospieva tak k vyzretým formuláciám a úsudku o veci. Uvážlivosť je u Petríka výsledkom prehľadu o diele či texte alebo literárnej osobnosti, ktorý sa zbavuje emočného vzťahu a, naopak, uprednostňuje intelektuálny pomer k skúmanému materiálu. Nemožno nevidieť v tejto vlastnosti celkom určitý a jednoznačný prameň vkusu, ktorý jeho textom dodáva ráz intelektuálnej elegancie.

    Ján Števček

    V literárnohistorickom výskume a v hodnotení literatúry 20. storočia patrí nezastupiteľné miesto literárnemu historikovi a kritikovi Vladimírovi Petríkovi. Už takmer štyri desaťročia bez prerušenia pôsobí v našom literárnom živote svojou vyrovnanosťou, ktorú uplatňuje priaznivo aj ako nenápadný organizátor vedeckého a literárneho diania. Vo svojej činnosti sa neprejavuje ako nekompromisný tvorca nových konceptov, nevstupuje do polemických súbojov, ale nevyhýba sa zaujať kritický postoj k názorom ohrozujúcim svojprávnosť všetkých duchovných hodnôt. Najmä pri sledovaní povojnovej literatúry dospel k poznaniu, na ktorom založil svoje presvedčenie uplatňované nielen v hodnotení literatúry, ale aj v praktickom pôsobení v nej. Vo Vladimírovi Petríkovi sa šťastným spôsobom spája literárnokritický prístup k literatúre s literárnohistorickým. Niekedy je ťažko určiť, ktorý prevažuje, pretože ani väčší časový odstup od obdobia či diela neposkytuje možnosť vzdať sa kritického hodnotenia, ktoré sa dostáva do popredia najmä v tých prípadoch, keď historik nemôže prijať ani jedno dobové hodnotenie.

                Milan Hamada

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (2002) Medaila za podporu vedy Slovenskej akadémie vied (2004) Prémia Literárneho fondu za

    Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (2002)

    Medaila za podporu vedy Slovenskej akadémie vied (2004)

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2009 za dielo Hľadanie minulého času (spolu s V. Barboríkom)

    Cena predsedu Národnej rady Slovenskej republiky za rozvoj kultúry a humanitného vzdelávania pre rok 2013 (2013)

    Ceny predsedu Národnej rady Slovenskej republiky za rozvoj kultúry a humanitného vzdelávania pre rok 2013. Čítajte viac: http://www.ta3.com/clanok/1029102/odovzdavanie-cien-predsedu-nr-sr.html

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    SÚČASNÁ SLOVENSKÁ LITERATÚRA      „Ak sa spisovateľ v 19. storočí pokladal za svedomie národa (na Slovensku

    SÚČASNÁ SLOVENSKÁ LITERATÚRA

         „Ak sa spisovateľ v 19. storočí pokladal za svedomie národa (na Slovensku aj hlboko v 20. storočí), ak sa v období socializmu hrdil názvom inžinier ľudských duší, po roku 1989 sa stal píšucim súkromníkom, osamelým jedincom, od ktorého už nik nevyžadoval nijaké ,nadosobné´ posolstvo. Jeho väzby so spoločnosťou sa beznádejne uvoľnili, ba rozviazali. Bol ponechaný sám na seba a musel si znovu hľadať vlastnú identitu.“

     

         Tisícročie predtým

         Starosloviensky Proglas a Život Konštantína a Život Metoda z 9. storočia tvoria začiatok literárnej kultúry na území Slovenska a súvisia s pokresťančovaním slovanských kmeňov zjednotených v štátnom útvare Veľkej Moravy. Slovenská literatúra ako svojbytný umelecký fenomén sa začala formovať v epoche národného obrodenia – od 80. rokov 18.storočia. Jej hlavnou inšpirátorkou bola národná história, predovšetkým cez veľkomoravskú tému v eposoch Jána Hollého, a literárnu podobu dostala aj myšlienka všeslovanskej vzájomnosti, predovšetkým v Kollárovej Slávy dcére. Obe tieto základné literárne tendencie sa zavŕšili v nasledujúcej štúrovskej generácii, ktorá sa v literárnej tvorbe mohla oprieť o nový spisovný jazyk (1843) a vytvoriť v ňom diela, ku ktorým sa slovenská literatúra dodnes vracia ako k živej súčasti kultúrneho dedičstva: Marína Andreja Sládkoviča, romantické balady Janka Kráľa, Smrť Jánošíkova Jána Bottu a Mor ho! Sama Chalupku. Zmarená revolúcia rokov 1848 – 1849 na dve desaťročia ochromila sľubný rozbeh slovenskej literatúry v štúrovskom období. K novému rozmachu došlo až v generácii realistov, v dielach ako bola Hviezdoslavova Hájnikova žena, romány S. H. Vajanského a M. Kukučína a poviedky a novely B. S. Timravy a J. G. Tajovského. Ak slovenská romantická literatúra čerpala predovšetkým z národnej minulosti, realisti sa sústredili na súčasnosť a cez ňu chceli pravdivo vypovedať o slovenskom živote. Autori slovenskej Moderny I. Krasko, V. Roy, J. Jesenský, M. Rázus na začiatku 20. storočia položili vo svojej tvorbe dôraz na básnický subjekt, na pôsobivé vyjadrenie bohatého vnútorného obsahu ľudskej individuality. Pripravovali cestu literárnej tvorbe po roku 1918, keď sa vznikom Česko-slovenskej republiky vytvorili nové, zásadne lepšie podmienky pre rozvoj národnej literatúry.

         Dvadsiate roky minulého storočia prinášajú do slovenskej literatúry inšpirácie impresionizmom a expresionizmom (Hrušovského Muž s protézou, Urbanov Živý bič), vitalizmom (poézia J. Smreka), poetizmom (L. Novomeský) a napokon aj surrealizmom v dielach nadrealistických básnikov R. Fabryho, V. Reisela, P. Bunčáka či Š. Žáryho. V 30. rokoch tradičnú tému slovenskej dediny estetizovali autori naturizmu D. Chrobák (Drak sa vracia), M. Figuli (Tri gaštanové kone), J. C. Hronský (Jozef Mak) a F. Švantner (Nevesta hôľ) tak, že do nej vniesli lyrizujúce a mýtizujúce prvky. Realita vojnovej Slovenskej republiky oživila v literatúre národno-štátnu ideu i religiozitu (autori katolíckej moderny), ale prejavili sa v nej aj vplyvy existencializmu, najmä v diele Dominika Tatarku (V úzkosti hľadania) a dramatike J.Barča-Ivana (Neznámy, Dvaja). Rok 1945 je rokom návratov i silných emigračných vĺn (Hronský, básnici katolíckej moderny), pretože sa radikálne zmenila spoločensko-politická situácia. Do roku 1948 pokračuje spontánna výmena poetických štruktúr.

         Štyri nasledujúce desaťročia „socialistickej literatúry“ znamenali obdobie mocenského, politického a ideologického diktátu komunistickej strany. Prirodzený vývinový rytmus literatúry a umenia vôbec sa nahradil rytmom ideologického uvoľňovania a priťahovania (charakteristickým príkladom je Démon súhlasu Dominika Tatarku). Po tvrdých 50. rokoch, naplno zasiahnutých schematizmom, prichádzajú liberálnejšie 60. roky, ktoré znamenajú zrod poetickej (M. Rúfus, M. Válek, J. Stacho, J. Ondruš, Ľ. Feldek, J. Buzássy, Š. Strážay, básnická skupina Osamelí Bežci) a prozaickej generácie (J. Johanides, V. Šikula, R. Sloboda, P. Jaroš, L. Ballek, P. Vilikovský), ktorej tvorba patrí k vrcholom modernej slovenskej literatúry. Mimoriadne plodné a dodnes literárne inšpirujúce 60. roky vystriedali „normalizačné“ 70. roky, ktoré znamenali vyradenie D. Tatarku, P. Karvaša, L. Ťažkého a ďalších autorov z literárneho procesu. Okupácia roku 1968 vyvolala aj novú emigračnú vlnu (L. Mňačko a iní). Do nového obdobia vstúpila slovenská literatúra po roku 1989 a jej dnešná podoba a existencia je už spojená aj zo vznikom Slovenskej republiky v roku 1993.

         Až do tohto obdobia, teda takmer celé tisícročie, sa slovenská literatúra rozvíjala vo vzájomných väzbách s českou literatúrou – počnúc spoločným veľkomoravským literárnym dedičstvom, cez obdobie humanizmu, romantizmu, zmarenú revolúciu 1848 – 1849 a jej dôsledky na slovenský a český literárny život, a potom najmä v období po vzniku spoločného štátu v roku 1918, keď dochádza k vzájomným estetickým a literárnym inšpiráciám a osobným, rovnako inšpirujúcim kontaktom medzi literárnymi tvorcami. Politické zmeny po roku 1945 rovnako zasiahli českú i slovenskú literatúru; Tatarkov Démon súhlasu znamenal pre obe pokus vymaniť sa z područia ideológie a mocenského diktátu umeniu, romány M. Kunderu, L. Vaculíka, L. Fuchsa či prózy I. Klímu pôsobili inšpirujúco na formujúcu sa, silnú skupinu slovenských prozaikov (tak ako na počiatku novej filmovej vlny stál filmy Š. Uhra a M. Forman). Kým v 70. a 80. rokoch zásah normalizácie vyradil z českej literatúry jej najvýraznejšie osobnosti a slovenským autorom sa podarilo udržať aspoň v obmedzenej miere priestor pre tvorbu, pocit neslobody a všemožných obmedzení v tvorbe bol spoločný. A – aspoň čiastočne – spoločné zostáva aj tvorivé smerovanie (i komerčné limity) českej a slovenskej literatúry aj po rozdelení spoločného štátu, na prahu nového literárneho storočia.

     

         Pred rokom 1989: tri literárne prúdy

         Tzv. normalizácia, ktorá bola dôsledkom okupácie v roku 1968, znamenala prerušenie pozitívnych vývinových tendencií zo 60. rokov. Literatúra sa rozpadla na tri prúdy: legálny, disidentský a emigrantský. Najviac autorov publikovalo legálne, ale mnohí významní tvorcovia tu absentovali. Spisovatelia, ktorí zišli do podzemia, vydávali svoje diela formou „samizdatu“, emigranti publikovali v zahraničí. Tam sa postupne uverejňovali aj niektoré diela domácich disidentov: Dominika Tatarku, Ivana Kadlečíka, Pavla Hrúza, Martina M. Šimečku a iných. Dominik Tatarka (1913 – 1989) mal problémy s komunistickým režimom už v polovici 50. rokov za pamflet Démon súhlasu (1956, knižne 1963) a za výrok, že socialistický spisovateľ je – štátnym spisovateľom. Jeho kritický vzťah k režimu (ktorému spočiatku verne slúžil) sa prehĺbil roku 1968, keď verejne odsúdil okupáciu Česko-Slovenska vojskami štátov Varšavskej zmluvy. Zákaz publikovať a perzekúcia uňho zmenili koncepciu literatúry i poetiku. Ak ho predtým znepokojovali problémy odcudzenia – mali ho preklenúť láska a priateľstvo (V úzkosti hľadania, 1942; Rozhovory bez konca, 1959; Prútené kreslá, 1962) –, teraz sa pohrúžil do intímnych vzťahov medzi mužom a ženou ako do ostrova slobody v mori totality (Písačky, 1976; Sám proti noci, 1984; Listy do večnosti, 1988; Navrávačky, 1985). Zo známych slovenských spisovateľov – emigrantov bol najplodnejší prozaik Ladislav Mňačko, ktorý emigroval do Rakúska a väčšinu svojich prác uverejnil v nemeckom jazyku. Ladislav Mňačko (1919 – 1994) sa stal na Slovensku známy najmä románom z druhej svetovej vojny Smrť sa volá Engelchen (1959), v ktorom odpatetizoval sujet a postavil ho na probléme viny a zodpovednosti. Popularitu mu však získali knihy reportáží o politických procesoch v 50. rokoch (Oneskorené reportáže, 1963) a román – pamflet Ako chutí moc (1968), v ktorom zobrazil proces premeny komunistického funkcionára na totalitného diktátora. V emigrácii, kde si literatúrou zarábal na živobytie, sa pokúšal o bestsellery na rozličné témy (Niekto ma chce zabiť), no zároveň pokračoval v pamfletoch na komunistický režim (Súdruh Münchhausen, 1972, v slovenčine 1990). S reálnym socializmom a ideou revolučnej premeny sveta sa definitívne vyrovnal už v knihe Siedma noc (v nemčine 1968, v slovenčine 1990), kde vzal na seba diel zodpovednosti za ideovú podporu prehmatov v období stalinizmu.

         Literatúra, ktorá vychádzala po okupácii doma, na Slovensku, bola len sčasti konformná s normalizačným režimom. Zo strany politikov a ideológov kultúry jestvovala celá škála vzťahov k jednotlivým autorom – od uznávania (a vyznamenávania) až po ostrakizovanie. Mnohí spisovatelia boli režimom len trpení, napr. prozaik Alfonz Bednár alebo básnik Milan Rúfus. Alfonz Bednár (1914 – 1989) sa už roku 1954 pokúsil vymaniť slovenskú prózu spod železného príkrovu ideologizácie skutočnosti (román Sklený vrch) a ďalší krok v tomto smere urobil v novelách Hodiny a minúty (1956). Jeho sága o združstevňovaní slovenskej dediny mohla vyjsť kompletne až po novembri 1989 (Role I – IV, 1992). V rokoch normalizácie sa v satirickej trilógii Za hrsť drobných  (1970, 1974, 1981) kriticky vyrovnal so socialistickou súčasnosťou ako s citovo vyprahnutým svetom stereotypov, v ktorom sa ľudia riadia väčšinou nízkymi, egoistickými pohnútkami. Podobne vyznievajú aj jeho ďalšie prozaické diela z tohto obdobia.

         Milan Rúfus vniesol svojou básnickou tvorbou do slovenskej poézie etický pátos a obnovil jej duchovné poslanie. Aj v zmenených pomeroch si ponechal pôvodnú životnú filozofiu, zakotvenú v humanizme a v obrane človeka pred bezcitnosťou sveta, i poetiku založenú na biblickom symbolizme a náboženskom tvarosloví. Obe tieto tendencie zosilneli v jeho tvorbe po roku 1989 (Neskorý autoportrét, 1996; Čítanie z údelu, 1992; Žalmy o nevinnej, 1997 a ďalšie). Tvrdá normalizačná politika sa od konca 70. rokov „zmäkčovala“ a do literatúry sa mohli vrátiť aj niektorí z autorov, ktorí mali zákaz publikovať, napr. dramatik Peter Karvaš alebo prozaici Ladislav Ťažký a Anton Hykisch. Postupne našla literatúra v sebe silu vnútorne sa obnovovať. Stroskotali snahy kultúrnej politiky uviesť do života nový, historicky otvorený variant socialistického realizmu, autorov sa nepodarilo ovplyvniť, aby sa sústredili na súčasné aktuálne témy v duchu normalizačných hesiel. Obnovili sa – aspoň sčasti – literárne tendencie prerušené okupáciou. Mladí autori, sústredení kedysi okolo časopisu Mladá tvorba, umelecky a ľudsky dozreli. Prozaici Vincent Šikula, Peter Jaroš, Ladislav Ballek a mladší Ivan Habaj sa v druhej polovici 70. rokov prezentovali rozmernými románovými kompozíciami. Vincent Šikula sa vo svojej románovej tvorbe v 70. rokoch (Majstri, 1976; Muškát, 1977; Vilma, 1978) odhodlal pustiť svoje postavy do prúdu dejín (druhá svetová vojna, Povstanie) a skúmať ich humanitu v ľudsky hraničných a ideologicky protikladných situáciách. Peter Jaroš  sa po generačne príznakovom koketovaní s modernými myšlienkovými a umeleckými smermi (existencializmus, francúzsky nový román) v románových kompozíciách (Tisícročná včela, 1979; Nemé ucho, hluché oko, 1984) vrátil na začiatok 20. storočia a vykreslil niekoľko generácií murárskych rodín, aby presvedčil čitateľa o tom, že Slováci sa vždy venovali budovaniu (a nie deštrukcii) a že dejiny sú dejinami práce, nie vojnových výbojov. Ladislav BallekIvan Habaj (1943) rozšírili literárnu mapu Slovenska o nové regióny. Sústredili sa na slovenský juh (Ballek: Pomocník, 1977; Agáty, 1981; Habaj: Kolonisti I – III, 1980 – 1986), kde sa stýkajú dve etniká, slovenské a maďarské, a demonštrovali ich spolužitie, poznačené napätím i priateľskými vzťahmi, ako sa napĺňalo v toku histórie. Ideovým podložím Ballekových románov je forsírovanie multietnickosti a multikultúrnosti, charakteristických pre strednú Európu.

     

         Poézia „modernej vnímavosti“

         Poézia básnikov sústreďujúcich sa v 60. rokoch okolo časopisu Mladá tvorba sa vyvíjala divergentne. Miroslav Válek sa stal ministrom kultúry a obhajoval normalizačnú politiku, hoci s veľkou rezervou pre literárne hodnoty; takto vyznela aj jeho poéma Slovo (1976), s výhradami pritakávajúca súčasnej situácii. Skupina tzv. konkretistov (alebo trnavská skupina), ktorá sa manifestačne prihlásila do slovenskej poézie práve na stránkach Mladej tvorby (Ján Stacho, Ľubomír Feldek, Ján Ondruš, Jozef Mihalkovič, Ján Šimonovič), sa vzdala ideového pôsobenia cez poéziu. Odmietla sa sporiť s „kultom osobnosti“ a stalinskými deformáciami (ako M. Rúfus a M. Válek), jednoducho ich nebrala na vedomie. Zato brala na vedomie básnickú modernu a avantgardu 20. rokov, na ktoré vedome nadviazala. Namiesto ideového posolstva vyzdvihla „modernú vnímavosť“. Tzv. pravdu v umení vnímala ako „pravdivú metaforu“. Báseň má, podľa konkretistov, predovšetkým vzrušovať. Možno to najlepšie dosiahnuť tak, keď básnik siahne bezprostredne po realite a vydoluje z nej poetické obrazy, bez akéhokoľvek ideového „prostredníka“. V ďalších desaťročiach jednotliví autori opustili časť manifestačne prijatých poetických princípov, posilnili svoju väzbu na spoločnosť, vyslovovali sa k ľudským i spoločenským problémom, ale nevzdali sa subjektívneho presvedčenia, že báseň je predovšetkým vzrušujúci estetický fakt. Dramatické boli osobné osudy protagonistov tejto skupiny: Ján Ondruš sa odmlčal a uviazol v psychiatrickej liečebni, Ján Stacho po ťažkej havárii ostal na lôžku a musel v poézii začať od začiatku, Ľubomíra Feldeka zlákala próza a dráma, len Jozef Mihalkovič a Ján Šimonovič ostali verní poézii, no Ján Šimonovič sa dosť skoro prispôsobil normalizácii. Radikálnejšiu básnickú skupinu Osamelí bežci (Ivan Štrpka, Peter Repka, Ivan Laučík) zmietol normalizačný režim hneď na začiatku. Peter Repka emigroval, Ivan Laučík sa odmlčal na dve desaťročia, Ivan Štrpka sa venoval textom piesní.

     

         Po roku 1989: hľadanie novej dohody medzi autorom a čitateľom

         Nežná revolúcia vyvrátila totalitný režim, obnovila demokratické spoločenské mechanizmy a zaviedla trhové hospodárske vzťahy. Táto obrovská zmena po štyroch desaťročiach (veľa autorov sa narodilo už v socializme) zneistila celú kultúru, umelcov i spisovateľov, ale bola výzvou, na ktorú bolo treba odpovedať a s ktorou sa museli tvoriví ľudia vyrovnať. Proces vyrovnávania sa trvá vlastne dodnes. Pochopiteľne, autori prijali s nadšením fakt, že sa mohli slobodne vyjadrovať ku všetkému, čo minulý režim tabuizoval, a písať bez ideologického diktátu či autocenzúry. To všetko našlo výraz v publicistike, pretože názorová sféra sa stala na dlhé obdobie dominantnou. Nová situácia však radikálne zmenila postavenie autora (a literatúry) v spoločnosti. V totalitnom režime to mal spisovateľ jednoduchšie: buď súhlasil s režimom, alebo nie, a potom hľadal spôsob, ako dať svoj nesúhlas v literárnom diele najavo. Čitateľské publikum priam čakalo na takéto signály v každom diele. A čím bol spisovateľ odvážnejší (a čím bol režim liberálnejší), tým väčší účinok malo jeho dielo (Tatarkov Démon súhlasu či Mňačkove Oneskorené reportáže). Táto nepísaná dohoda medzi spisovateľom a čitateľom (na úkor režimu) prestala po roku 1989 platiť a bolo treba realizovať novú, ktorá sa len hľadá.

         Pád starého režimu pomohol rozšíriť mapu slovenskej literatúry, pretože sa do nej začlenili diela autorov píšucich v emigrácii a diela autorov disidentov. Tak sa slovenská literatúra obohatila o niektoré diela Dominika Tatarku, Ladislava Mňačka, Martina M. Šimečku (Vojenská knižka, 1981; Výpoveď, 1982; Žabí rok, 1983), Pavla Hrúza, Ivana Kadlečíka, Jaroslavy Blažkovej a i. Pred týmito autormi sa zároveň otvorila perspektíva publikovať legálne. Slovenská situácia je v porovnaní s českou špecifická v tom, že sa „domov“ vrátila aj tvorba emigrantov – z  roku 1945, čiastočne aj 1948 – ktorí zviazali svoj osud i tvorbu s vojnovou Slovenskou republikou a jej nedemokratickým režimom. Táto tvorba posilnila na Slovensku a v slovenskej literatúre nacionálne a kresťanské tendencie. Najvýznamnejší z týchto emigrantov bol J. C. Hronský, ktorý patrí k najproduktívnejším prozaikom 20. storočia u nás. Od tradičných dedinských poviedok sa vypracoval na moderného románopisca s črtami expresionizmu. V emigrácii vydal romány Andreas Búr Majster (1948) a Svet na Trasovisku (1960). Väčšina autorov tejto vlny emigrácie patrila k tzv. katolíckej moderne (básnici Rudolf Dilong, Karol Strmeň, Koloman Geraldini a i.) a ich poézia sa po roku 1989 tiež integrovala do celku slovenskej literatúry. Obohatila ju o náboženský spiritualizmus. Z básnikov katolíckej moderny, ktorí po roku 1945 ostali na Slovensku, je najvýznamnejší Janko Silan (1914 – 1984). Už roku 1948 kriticky reagoval na komunistický režim zatvárajúci kňazov a rozpúšťajúci mníšske rehole; jeho verše mohli vyjsť až po páde komunizmu (Piesne z Važca, 1990). Iný typ protirežimovej poézie písal (a ukladal do zásuvky písacieho stola) Ján Smrek (1898 – 1982). Jeho básne vnútorného exilu vyšli až roku 1993 pod názvom Proti noci. Vznikali od „februárových udalostí“ až do polovice 50. rokov a autor v nich kriticky komentoval praktiky komunistického režimu. Smrek bol bytostný demokrat a búril sa proti tomu, že komunisti demokraciu zlikvidovali. Od začiatku si jasne uvedomoval, že nejde o nijaké „svetlé zajtrajšky“, ale o diktatúru, ktorá znemožní akúkoľvek slobodnú tvorbu.

         Aktuálna literárna situácia na Slovensku po roku 1989 bola dlho neprehľadná. Objavilo sa v nej v krátkom čase veľa protirečivých prvkov, produkujúcich ideové napätie a prehlbujúcich krízový stav. Ten zosilnel po rozpade mechanizmov podmieňujúcich fungovanie literárneho života: zánik časopisov, vydavateľstiev, distribúcie. Z tohto chaotického podhubia sa postupne začali vynárať určité tendencie ako príznak novej spoločenskej a literárnej situácie. Znovu začala vznikať nábožensky ladená poézia (Milan Rúfus, Viliam Turčány, Michal Chuda), nacionálne orientovaná próza (Ladislav Ťažký, Ivan Hudec, Peter Štrelinger, Mária Bátorová, Peter Valo a i.), oživujúca aj historické mýty a legendy (Milan Ferko: Veľkomoravské záhady, Staré povesti slovenské, Nové povesti slovenské), tvorba odvážne búrajúca sexuálne tabu (Ivan Kolenič: Mlčať, Porušenie raja). Všetky uvedené tendencie sa ukázali ako pomerne krátkodyché a postupne ustúpili na okraj, resp. ožívali (najmä národná téma) v publicistike a často boli polemicky vyhrotené. Týka sa to aj tém, ktoré znamenali vyrovnávanie sa s totalitou (Anton Baláž: Hijó, kone Stalinove, 1992; Tábor padlých žien, 1993), hoci – ako v tomto prípade – mali aj čitateľský úspech. Silnejší a dlhodobejší prúd predstavovala dokumentárna próza, v ktorej autori spracúvali prehmaty a zločiny komunizmu (Rudolf Lesňák: Listy z podzemia a ďalšie). Beletria tohto zamerania dosiahla vyššiu úroveň tam, kde sa autori nevyžívali len v naturalistických opisoch utrpenia, ale kde zároveň ukázali silu vnútorného presvedčenia (Rudolf Dobiáš: Temná zeleň, 1996; Tajní ľudia, 1999; Zvony a hroby, 2000).

     

         Namiesto ideológie oslobodzujúci smiech

         Autorské vyrovnávanie sa s bezprostrednou minulosťou bolo zrejme nevyhnutné, aspoň do určitej miery pomohlo pomenovať pravdivo to, čo sa dialo, zaujať kritický postoj a odstup. No ani tematizácia minulých krívd neznamenala začiatok novej literárnej epochy, pretože súčasnosť s celým svojím chaosom prevratu, napätiami a protikladmi ešte len čakala na spracovanie. Tu však treba znovu pripomenúť zneistenie autorov, ktoré akoby zväzovalo ruky pri začieraní do prítomnosti. Neistota vyplynula z faktu, ktorý sme už spomenuli – radikálne sa zmenil štatút spisovateľa. Ak sa spisovateľ v 19. storočí pokladal za svedomie národa (na Slovensku aj hlboko v 20. storočí), ak sa v období socializmu hrdil názvom inžinier ľudských duší, po roku 1989 sa stal píšucim súkromníkom, osamelým jedincom (predtým ho zaštiťoval národ či robotnícka trieda, stelesňovaná komunistickou stranou), od ktorého už nik nevyžadoval nejaké „nadosobné“ posolstvo. Jeho väzby so spoločnosťou sa beznádejne uvoľnili, ba rozviazali. Bol ponechaný sám na seba a musel si znovu hľadať vlastnú identitu. V 90. rokoch sa preto do popredia ťažšie dostávali autori rozmerných, spoločensky zaťažených románových fresiek (už spomínaní Vincent Šikula, Ladislav Ballek, Peter Jaroš, Ivan Habaj, Anton Baláž  a ďalší) ako tí prozaici, ktorí sa od počiatku sústreďovali na individuálne osudy, na subjektívno-citový život ľudí svojej generácie, využívajúc pritom najmä vlastnú pocitovú a intelektuálnu skúsenosť (Rufolf Sloboda, Pavel Vilikovský, Dušan Mitana, Pavel Hrúz, Ján Johanides, Dušan Dušek a iní), a ktorí odmietali konfrontovať svojich hrdinov s dejinami –  ak sa tak predsa len udialo, tak len v rovine paródie (Pavel Vilikovský: Večne je zelený..., 1989) –, tak ako zároveň odmietli koncipovať dotvorené a koncepčne uzavreté celky a zamerali sa skôr na životný detail povýšený na charakterizačný prvok. Namiesto ideologizovania vniesli do sujetu oslobodzujúci smiech, bizarnosť alebo poéziu. Tejto poetike a tomuto prístupu k životu ostali verní aj po roku 1989, a tak v ich tvorbe trvá vývinová kontinuita (literárna a kultúrna) napriek dejinnej (spoločenskej a politickej) trhline, ktorá rozdelila súvislý prúd času na dve protikladné epochy.

         Všetci menovaní prozaici vstúpili do slovenskej literatúry ako vyhranené individuality s osobitným prístupom k zažitej realite, pričom každý z nich vniesol do svojej tvorby naliehavú problematiku, pre ktorú si vypracoval účinné poetologické postupy. Pavel Hrúz (1941) sa na rozdiel od viacerých predošlých autorov od počiatku zaujímal aj o problémy spoločnosti, v ktorej bol nútený žiť. Traktoval ich ironicky (Dokumenty o výhľadoch, 1966), všimol si totiž priepasť medzi falošným spoločenským vedomím, artikulovaným oficiálnou ideológiou a – zažitou realitou. Kritiku režimu ešte prehĺbil v ďalšej knihe noviel Okultizmus (1968), ktorá má „kult“ (teda kult osobnosti) už v názve. Keďže sa postavil proti normalizácii, nesmel publikovať a stal sa disidentom. Keď sa po roku 1989 vrátil do literatúry, vydal niekoľko kníh, v ktorých sa odrazila jeho skúsenosť človeka vysoteného nielen na okraj kultúry, ale i spoločnosti (Chliev a hry, 1990; Pereat, 1991; Chlieb a kry, 1996; Párenie samotárov, 1993 a ďalšie). Vytvoril si autonómny literárny svet, zaľudnený tulákmi, vydedencami, úchylkármi, alkoholikmi, malými zlodejmi atď., ktorý je opakom „vznešeného“, ovládaného „zmyslom“ a „ideami“. Do súčasnosti si zachoval presvedčenie, že svet má dve podoby, skutočnú a predstieranú, a z tohto prameňa umelecky čerpá.

         K uvedeným autorom možno priradiť aj iných, napríklad ďalšieho disidenta Ivana Kadlečíka (1938), ktorý sa tiež postavil proti normalizácii a dve desaťročia nesmel doma legálne publikovať. Kadlečík prišiel do literatúry z postu literárneho kritika, čo poznať aj na charaktere jeho próz – ich žánrové rozpätie sa klenie od eseje k reflexívnej (nesujetovej) próze a od problémov literatúry a kultúry k problémom človeka v súčasnom svete. Kadlečík sformuloval svoje presvedčenie do paroly: Žiť sa dá len autobiograficky. To však zároveň znamená, že aj tvoriť sa dá len autobiograficky. Podľa autora hodnotu má iba to, čo je garantované jeho vlastným životom, jeho osudom, jeho postojmi, ku ktorým sa pretrpel.

     

    Skepticizmus nastupujúcej generácie

         Aj v poézii si po roku 1989 udržala vedúcu pozíciu tá istá generácia (Štefan Moravčík, Ivan Štrpka, Ján Buzássy, Ivan Laučík, Štefan Strážay), ku ktorej sa postupne pridávali ďalší (Ján Zambor, Mila Haugová, Milan Richter, Daniel Hevier, Dana Podracká a ďalší). V dráme nemožno obísť Stanislava Štepku, dramatika a zakladateľa divadla (Radošinské naivné divadlo), ktoré vyšlo z archetypu ľudového divadla, intelektuálne dotvoreného do špecifického tvaru; rovnako ako autorskú a hereckú dvojicu Milan Lasica – Július Satinský, tvrdo prenasledovanú režimom v čase normalizácie. Alternatívnymi scénami sú divadlo GUnaGU (Viliam Klimáček) a Stoka (Blaho Uhlár).

         Skeptickí nielen voči súčasnosti, ale aj voči poznávacej funkcii umenia, sú autori nastupujúcej generácie, predovšetkým prozaici, ktorých kritika zvykla zaraďovať k postmoderne – Tomáš Horváth, Marek Vadas, Vladimír Balla, Pavol Rankov, Václav Pankovčín a i. Trochu bokom od nich stojí Peter Pišťanek, parodujúci prostriedkami poklesnutých žánrov socialistickú literatúru, praktiky socializmu, ale aj spoločenský vývin po roku 1989, umožňujúci bezohľadným gaunerom dostať sa nielen k peniazom, ale aj k moci (Rivers of Babylon). Svet, ktorý sa zrkadlí v prozaickej tvorbe spomenutých autorov (okrem P. Pišťanka), nemá už nič spoločné s individuálnym zážitkom a osobnou skúsenosťou, a rovnako ani so zažitou realitou. Je to svet ireálny, panoptikálny či virtuálny, nepodriaďujúci sa ani logike, ani racionalite, ani morálke; je to svet mimo dobra a zla. Nástroje, ktoré autori bežne používajú, sú irónia, paródia, sarkazmus, absurdita, ale aj citácie, alúzie, intertextualita, čo má zdôrazniť fakt, že literatúra je len jazyková hra, resp. kultúrny fenomén, ktorý nemá nič spoločné s realitou či s jej poznávaním. Reálne sú však stavy touto literatúrou artikulované a zviazané s človekom súčasnosti: úzkosť (ničím nemotivovaná), obava, neistota, nemožnosť vyslobodiť sa z určených vzťahov, nemožnosť poznať skutočný stav vecí, teda sveta, ktorý nás obklopuje a ktorý je zahltený správami a informáciami, ale neoslobodzuje človeka. Na druhej strane túto literatúru charakterizuje humor, hravosť, ľahkosť, bezproblémovosť – všetko často len predstierané. Za všetkým cítiť znechutenie z toho, ako človek (a jeho rozum) permanentne v dejinách zlyhával, ako sa v spoločnosti falšovali hodnoty a vyrábali podvody, a to v mene ušľachtilých ideálov, slobody a bratstva. Napokon, aj tejto literatúre ide o miesto človeka v kozme, kam ho autori situujú, o jeho možnosti, no najmä o jeho bezmocnosť. Škála záujmu o človeka sa pohybuje od empatie až k necitnosti a krutosti, za ktorou sa takisto skrýva sklamanie. Napriek čitateľskej averzii význam a váha tohto prúdu v slovenskej literatúre vzrastá.

         V mladej slovenskej poézii je menej dynamiky ako v mladej próze. Jedným z posledných generačných pohybov bol vznik zoskupenia nazývaného „nežní barbari“ (Ján Litvák, Andrijan Turan, Ivan Kolenič, Kamil Zbruž, Robert Bielik), ktoré však výraznejším spôsobom nezasiahlo do vývinu poézie. Autorov spájal skôr životný pocit (orientácia na orientálnu filozofiu) ako spoločný názor na literatúru. Básnickým pendantom prozaickej postmoderny je poézia (dvojjazyčného – píše po slovensky i po maďarsky) Petra Macsovszkého. Experimentálne „figurálne“ básne vyjadrujúce „počítačovú civilizáciu“ produkuje Peter Šulej.

     

    Vek kybernetiky a pop kultúry

         Novým ponovembrovým fenoménom je feminizmus, aktivizujúci sa nielen literárne (Jana Juráňová: Zverina, 1993; Siete, 1996; Iba baba, 1999; Utrpenie starého kocúra, 2000), ale aj vydavateľsky (časopis Aspekt, knižná produkcia) a organizačne. Väčší priestor si po novembri vybojoval žáner sci-fi (fantasy, cyberpunk), ideologicky už nelimitovaný, ktorý ovplyvnil značnú časť mladej prózy (Michal Hvorecký). To isté možno povedať o satire (Tomáš Janovic, Peter Gregor), ktorá dozrela do filozofickej úvahy.

         Je to trochu prekvapujúce, ale treba povedať, že vek kybernetiky a informatiky vtlačil mladej slovenskej literatúre (próze, poézii a čiastočne aj dráme) výraznejšiu pečať ako posuny, akokoľvek radikálne, v tektonike spoločnosti. V súvislosti s narastaním fenoménu medializácie, najmä populárnych žánrov kultúry sa v 90. rokoch ďalej rozvíjala textová popkultúra, ktorá sa v slovenskej literatúre začala výrazne prejavovať už v 70. rokoch. Texty populárnych piesní začali vtedy písať mladí, ale už literárne zrelí autori ako Kamil Peteraj (text Piesne Medulienka pre skupinu Prúdy sa stal prvým veľkým hitom slovenskej pop-music, rovnako ako neskôr Biely kvet pre M. Žbirku), Ján Štrasser (texty pre kultový muzikál Cyrano z predmestia) a Boris Filan (textár dodnes najpopulárnejšej rockovej skupiny Prúdy). V 80. rokoch sa k textom (vždy s ironickým podtextom) vrátil M. Lasica a výrazná je aj textárska tvorba I. Štrpku pre hudobníka D. Ursínyho. V  90. rokoch pribudli už „postmoderne“ ladené texty P. Uličného, O. Záblackej a J. Kirschner a predovšetkým vlastné texty nových hudobných skupín. Ako textár v 90. rokoch zažiaril básnik Jozef Urban (nielen svojím textovým hitom Voda, čo nás drží nad vodou pre Elán, ale aj textami k muzikálu Kráľ Dávid). Aj v týchto textoch sa prejavujú všetky základné tendencie slovenskej literatúry na konci 20. storočia: irónia, sarkazmus, autorská skepsa, otvorená erotická metaforika, ale aj krehký smútok z predčasnej straty ideálov mladej generácie.

         Na záver tejto stručnej štúdie o dianí v súčasnej slovenskej literatúre sa možno obmedziť len na konštatovanie, že súčasná slovenská literatúra (a literárna situácia) žije, vyvíja sa (hoci aj diskontinuitne a divergentne) do nových podôb. Ktoré z nich sú produktívne, ukáže čas.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory