• Pseudonym

    Janko Vladimírov
  • Prekladá z jazykov

    Francúzsky jazyk
    Španielsky jazyk
    Grécky jazyk
  • Životopis autora

    Vladimír REISEL sa narodil 19. januára 1919 v Brodzanoch. Keď mal tri roky, rodičia sa presťahovali do Veľkých Bielic (dnes súčasť Partizánskeho), kde

    Vladimír REISEL sa narodil 19. januára 1919 v Brodzanoch. Keď mal tri roky, rodičia sa presťahovali do Veľkých Bielic (dnes súčasť Partizánskeho), kde otec kolár kúpil bírešský dom. V rokoch 1929 – 1937 chodil na Štátne reálne gymnázium Františka Sasinka v Prievidzi. Študoval českoslovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (1937 – 1939) a po rozpade ČSR slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1939 – 1941). Pracoval ako stredoškolský profesor najprv na Českom gymnáziu a potom na Štátnej obchodnej akadémii v Bratislave (1941 – 1945). V apríli 1945 sa stal redaktorom Pravdy, v máji 1945 bol prijatý za člena KSČ, v auguste sa oženil a stal sa zamestnancom Ministerstva zahraničných vecí ČSR. V rokoch 1945 – 1949 pôsobil ako tlačový atašé na československom veľvyslanectve v Paríži, kde bol počas februára 1948 členom akčného výboru. V rokoch 1949 – 1952 pracoval ako referent a prednosta oddelenia Ministerstva zahraničných vecí v Prahe. Po odchode z ministerstva sa realizoval ako kultúrny pracovník v žurnalistickej a vydavateľskej sfére. V rokoch 1952 – 1959 pôsobil ako redaktor a zástupca šéfredaktora týždenníka Život, potom (1960 – 1973) ako redaktor a neskôr zástupca šéfredaktora vydavateľstva Slovenský spisovateľ. V rokoch 1964 – 1973 viedol edíciu Kruh milovníkov poézie, 1972 – 1987 zastával pozíciu šéfredaktora znormalizovaných Slovenských pohľadov. Žil v Bratislave. Zomrel 1. septembra 2007 v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Vidím všetky dni a noci (1939)
    • Neskutočné mesto (1943)
    • Zrkadlo a za zrkadlom (1945)
    • Svet bez pánov (1951)
    • Doma (1953)
    • Dobrí vtáci (1954)
    • Milovaní milujúci (1954)
    • Spevy sveta (1955)
    • Ďakujem ti (1957)
    • Najdrahší šperk (1958)
    • More bez odlivu (1960)
    • Básne o sne (1962)
    • Láska na posledný pohľad (1963, 2. vydanie 1964)
    • Smutné rozkoše (1966)
    • Temná Venuša (1967)
    • Prvé smutné rozkoše (1968)
    • Básne o sne. Smutné rozkoše (1971)
    • Oči a brezy (1972, 2. vydanie 1987)
    • Žiarivá (1974)
    • Moja jediná (1975)
    • Tanečnice (1975)
    • Lásky stolisté (1976)
    • U nás (1977)
    • Premeny milovania (1979, 2. vydanie 1980)
    • Rozlúčky (1980)
    • Žena a muž (1983)
    • Taká si, taký som (1985)
    • S tebou bez teba (1988)
    • Trpké plánky (1988, výber z juvenílií)
    • Temné rozkoše (1989)
    • Básnici snov (1997, antológia nadrealistickej poézie)

    Pre deti a mládež

    • Keď sa lúka zazelená (1961)
    • Tisíc hier a tisíc kvetov (1961)
    • Zázračná muzika (1962, 2. vydanie 1969)

    Literárna veda

    • Poézia Laca Novomeského (1946)
  • Charakteristika tvorby

         Zorientovaný v českej avantgardnej poézii a rozhľadený vo francúzskej poézii V. Reisel začal ešte ako gymnazista

         Zorientovaný v českej avantgardnej poézii a rozhľadený vo francúzskej poézii V. Reisel začal ešte ako gymnazista uverejňovať prvé básne a preklady v časopisoch Rozvoj, Svojeť, Pero, Elán, Slovenské pohľady a i. V roku 1937 pripravoval na vydanie zbierku Dotyky, ktorá mala svojou kompozíciou vyjadriť autorovu cestu k nadrealistickej metóde, takže jej podstatnú časť tvorili symbolistické básne písané sylabotonickým metrom a viazaným veršom. Zrejme na radu M. Bakoša z úmyslu zišlo. Niektoré z týchto textov obsiahol výber Láska na posledný pohľad (1963), ucelene vyšli v súbore Trpké plánky (1988) a v prvom zväzku spisov Temné rozkoše (1989).

         Debutom V. Reisela je zbierka Vidím všetky dni a noci (1939), ktorá zahŕňa básne z rokov 1936 – 1938. V čase vydania najrozsiahlejšia poprevratová básnická kniha znamená z historiografického hľadiska konštituovanie nadrealizmu ako básnického smeru. Druhá zbierka Temná Venuša obsahuje texty z obdobia 1938 – 1940, ale po problémoch s jej vydaním a následnej strate rukopisu vyšla až v roku 1967, keď pripomenula avantgardné ukotvenie autora. Vývinovo relevantná bola teda len prvá kniha, spoločne však predstavujú najdôslednejšie realizovanie ideových a estetických princípov nadrealizmu. Polytematické básne s motívmi detstva, zmyslových (najmä erotických) senzácií, lásky, sna, smrti etc. exponujú mnohonásobné a v podstate paradoxné vzťahy medzi kontrastnými veličinami života. Sú tak výrazom potreby vyslobodenia moderného človeka zo strnulých a zväzujúcich racionalistických konštrukcií sveta prostredníctvom ponoru do mnohorakosti a ambivalencie života. Reiselovým osobným špecifikom v rámci nadrealizmu je pritom úzka väzba medzi princípom túžby a melancholickým životným pocitom, medzi senzualistickou dravosťou a romantickou nostalgickosťou. Reisel je aj autorom viacerých textov, ktoré sa pre svoj programový charakter stali emblémami nadrealizmu. Patria k nim aj viaceré básne venované autoritám avantgardy. Pásmo Neskutočné mesto (1943) je lyricko-epická báseň z 18 častí, ktoré spája refrén. Skladba disponuje epickou kostrou, ktorú tvorí príchod subjektu do veľkomesta, jeho tamojšie zážitky a skúsenosti (najmä príbeh lásky) prerušené dvoma návratmi domov a vynútený odchod z mesta, ktorý znamená aj definitívne ukončenie ľúbostného vzťahu. Tieto dejové peripetie sú však podriadené monologickému lyrickému charakteru skladby, ktorým sa subjekt vyznáva z melancholickej očarenosti životom, stierajúc hranice medzi minulosťou a prítomnosťou, realitou a snom, spomienkou a predstavou. Prúd rozmanitých epických zlomkov z mestského života a na ne nadväzujúcich premenlivých psychických stavov subjektu tak postihuje nielen fascinujúco-odcudzujúcu atmosféru veľkomesta, ale vyjadruje aj vedomie o ambivalencii života. Reisel kompozične aj tematicky produktívne nadväzuje na V. Nezvala (Podivuhodný kouzelník, Edison, Pražský chodec, Věštba) a ustupuje z pozícií ortodoxného nadrealizmu (P. Winczer). Kniha V zrkadle a za zrkadlom (1945) v prvej časti pokračuje v tematizovaní vnútorných rozporov, do ktorých človeka ženie túžba po láske, pričom posilňuje pól existenciálneho utrpenia a úzkosti z nestálosti a nedosiahnuteľnosti harmónie, šťastia. Istým vyvážením týchto pocitov je pokus ironicky nadľahčiť frustráciu z neúprosného plynutia času v cykle Kalendár. Druhá časť knihy je postavená na kontraste expresívneho apokalyptizmu vyjadrujúceho zdesenie z vojnového ničenia a historického optimizmu agitačných a oslavných básní s tematikou Povstania a oslobodenia, ktorými zbierka kulminuje. Týmto dielom zavŕšil Reisel nadrealistickú etapu svojej tvorby.

         K aktívnej participácii na vývine slovenskej poézie sa Reisel vracia v roku 1951. Odvtedy jeho tvorba reaguje na premeny kritérií, ktoré boli postupne kladené na ideologicky angažovanú tvorbu.

         Prvú, schematickú podobu poézie socialistického realizmu možno v Reiselovom prípade vymedziť lyricko-epickou skladbou Svet bez pánov (1951) a zbierkami Doma (1953), Dobrí vtáci (1954), Milovaní milujúci (1954), Spevy sveta (1955), Ďakujem ti (1957) a More bez odlivu (1960). Tematicky, žánrovo aj výrazovo tieto knihy zodpovedajú dobovej mocensky presadenej predstave o agitačno-výchovnej funkcii poézie. Žánrovú skladbu napĺňajú modelové balady, elégie, panychídy, selanky, ódy, hymny, fejtóny a pamflety s tematikou triedneho boja, Povstania, oslobodenia, industrializácie, združstevňovania, vlastenectva, internacionalizmu a pod. Propagandistická intencia sa odrazila aj vo výstavbe Reiselových textov. Presadzuje sa tradičná strofika, viazaný verš, pravidelný rytmus, aktualizovanie figúr a postupov literárnej periférie (publicistika, rétorika, folklór, sentimentálna literatúra), kolektivizácia subjektu, zjednodušenie obraznosti a pod. Reisel v tomto období zanecháva reflexiu rozpornosti života a dáva sa do služieb vysvetľovania, obhajovania a propagovania ilúzie o historickej nevyhnutnosti nastolenia diktatúry proletariátu, jej bezproblémovom realizovaní a utopických perspektívach. Namiesto exponovania paradoxnosti života pri zobrazovaní sveta dôsledne aplikuje a rozvíja ideologicky determinovaný systém protikladov vychádzajúci z triedneho základu. Reisel sa idylický obraz prítomnosti snaží budovať aj v oblasti osobnej lyriky. Aj svoju poéziu detstva, domova a rodiny zbavuje problémového vnímania, ako o tom svedčí štylizácia subjektu do funkcie zodpovedného potomka, manžela a rodiča. Erotizmus, taký dôležitý v básnikovej predchádzajúcej tvorbe, nateraz len dotvára obraz harmonickej prítomnosti v budovateľských bukolikách a folklórnych ponáškach.

         V súlade s celkovým vývinovým trendom slovenskej angažovanej poézie sa postupne, od zbierky Spevy sveta, v Reiselovej tvorbe práve cez básne s osobnou tematikou objavujú aspoň stopy problémovejšieho vnímania života. Reštitúcia ideológiou vyvlastneného lyrického subjektu prebieha v spomienkových básňach na rodičov a v básňach návratov do rodného kraja, ďalej v revitalizovanej erotickej poézii a napokon v textoch venovaných mŕtvym priateľom z avantgardnej generácie. Vzniká tak aspoň v náznakoch ľudsky plnší, zložitejší, a teda autentickejší obraz života. Rodný kraj a jeho príroda subjekt upomínajú na hodnotu elementárnych zmyslových a citových zážitkov. Cez erotiku a sexualitu sa presadzuje jeho hedonizmus. Smrť rodičov, starých rodičov a priateľov zasa subjekt konfrontuje s konečnosťou života. Tak sa do Reiselovej poézie dostáva senzualizmus, pocity sklamaní, dezilúzie a úzkosti, no aj nadhľad, irónia a provokácia, ktoré nie sú motivované ideologicky, ale osobnými potrebami a skúsenosťami subjektu. Pre tieto básne platí, že transparentnú ideologickú determináciu obrazu sveta príznačnú pre priamo angažované texty v nich strieda aplikácia dialektickej logiky na osobnú životnú skúsenosť s tým, že Reisel namiesto vyjadrenia dramatickosti života sústavne so znepokojujúcimi faktami narába ako s materiálom, na ktorom môže manifestovať svoj nezlomný optimizmus. Vyjadruje teda ilúziu o racionalistickej zvládnuteľnosti života. V rámci konkrétnych kníh aj v rámci celej tejto etapy Reiselovej poézie „temné“ prvky predstavujú len kontrapunktické zložky inak optimisticky konceptualizovanej osobnej aj spoločenskej skúsenosti. Dosvedčuje to skutočnosť, že významovo zvlášť zaťažené miesta (pointy básní, rámcujúce texty zbierok) zakaždým obsadia manifestačné vyjadrenia radosti, nadšenia a lásky k životu.

         Snaha inovovať schematický model socialistického realizmu sa dobovo prejavovala aj v oprašovaní avantgardnej minulosti básnikov. Reisel sa od zbierky Spevy sveta snaží aktuálnym námetom prispôsobiť žáner pásma, pracuje s asociatívnosťou, prípadne v básňach z kapitalistických miest dá popri osvedčení triedneho vedomia svojho subjektu cez civilizačné a exotické motívy aspoň na moment zaznieť aj poetistickému očareniu životom. Priamo do zbierky Ďakujem ti začlenil aj skladbu Neskutočné mesto. V 60. rokoch sa ešte intenzívnejšie hlási k svojej nadrealistickej minulosti, keď vydáva stratený rukopis zbierky Temná Venuša (1967) a súbory Láska na posledný pohľad (1963, 2. vydanie 1964) a Prvé smutné rozkoše (1968).

         Návrat k parametrom nadrealistickej poetiky signalizujú aj názvy dvoch nových autorových zbierok Básne o sne (1962) a Smutné rozkoše (1966). Exponovanie protikladov a paradoxov zasa sľubuje problémovejšiu reflexiu života. Túto tendenciu naznačujú už básne prvej zbierky, ktoré sa týkajú formujúcich životných skúseností subjektu (sociálna, erotická etc. iniciácia). Na post určujúcej životnej sily básnik znova kladie princíp túžby a cez stret sna a skutočnosti dokáže vyjadriť nielen potrebu radosti zo života, ale aj pochyby a strach spôsobené skúsenosťami a vedomím nevyhnutnej smrti. V konečnom dôsledku však aj teraz bytostné ľudské problémy harmonizuje príklonom k nadosobným hodnotám (kolektivizmus). Záujem o rozpory sa predsa len odráža v tvarovej premene Reiselových básní. Znova oživuje genitívnu metaforu a paradox, pracuje s detailom, inklinuje k asociácii, montáži, náznaku a významovej skratke, opiera sa o fragmentarizované príbehy či dialogický princíp, tenduje k aforizmu a gnóme, uplatňuje iróniu aj sebairóniu. Snaha koncentrovať tvar básne na princípe téza – antitéza sa však sústavným aplikovaním mení na stereotypný nástroj racionalistického manipulovania dramatickým životom. Nehovoriac o tom, že účinok je limitovaný aj benevolenciou autora voči improvizácii a jeho slabšou kontrolou nad niektorými prostriedkami (paronomázia). Mení sa aj charakter Reiselovej angažovanej poézie. Už v zbierke More bez odlivu sa pridal k trendu diagnostikovať a komentovať z pozícií socialistickej morálky nedostatky svojich súčasníkov, a prispieva tak k formovaniu socialistickej občianskej poézie: konštruuje výstražné exemplá, cez ktoré s neúprosnou iróniou pranieruje a karikuje ľudskú bezcharakternosť, a sentimentálne balady, ktorými apeluje na súcit s jej obeťami.

         V 70. rokoch Reisel na základe normalizačnej objednávky opätovne posilňuje ideologickú angažovanosť básnickej výpovede, keď vydáva zbierky Oči a brezy (1972) a Moja jediná (1975). Prvá reflexiou rozmanitosti spoločenského života a prírodného bohatstva ZSSR sugeruje harmonickosť tamojšej prítomnosti. Zároveň cez pripomínanie obetí protifašistického boja vyslovuje vzťah vďaky a družby k sovietskemu ľudu. Druhá zbierka je zasa výchovno-apelatívnym návratom k obetiam a hrdinom Povstania a oslobodenia. Propagandisticky konformný obraz prítomnosti aj historických udalostí, pri ktorom sa znova uplatňujú prekonané postupy politickej lyriky (schematický systém protikladov), sa Reisel pokúša autentizovať prvkami životnej empírie (garancia výpovede osobnou skúsenosťou subjektu v prvej, štylizovaná príbehovosť textov v druhej zbierke). Vo výsledku majú obe zbierky len dokumentárnu hodnotu. Reiselovu funkciu spoľahlivého režimového básnika v tomto čase potvrdzuje aj výber z jeho politickej a vlasteneckej lyriky z 50. rokov Žiarivá (1974).

         Nasledujúce knihy U nás (1977), Rozlúčky (1980) a Žena a muž (1983) zachovávajú tematické aj výrazové parametre autorovej poézie, ako ich vytvoril v 60. rokoch. Hoci v nich posilňuje reflexiu univerzálnych ľudských problémov (smrť, láska), v prvých dvoch je osobná situácia subjektu úzko spojená s reflexiou spoločenského života z oficiálnych pozícií. V zbierke U nás (1977) chronologická kompozícia textov, ktoré od evokovania prevráteného poriadku vecí smerujú k nastoleniu harmónie, vyjadruje nielen otrasenie sa subjektu z existenciálnej beznádeje uvedomením si príslušnosti k prírode, rodnému kraju a vlasti, ale je aj subjektivizáciou procesu tzv. konsolidácie spoločenského poriadku po roku 1968. Zbierka Rozlúčky (1980), ako naznačuje už názov, je bilančná. Polohe osobnej životnej súvahy zodpovedá prvá časť, ktorá od počiatočnej trpkosti subjektu smeruje k triezvej, dokonca až cynickej vyrovnanosti pred nezvratnou logikou života, zatiaľ čo druhá sa viaže na spoločenskú realitu a je manifestom básnikovej ideovej zásadovosti. Kým v prvej má miesto aj lakonickosť či sebairónia, v druhej sa k slovu dostáva agresívna dogmatickosť z čias schematizmu.

         Reiselovu sústavnú tematickú doménu predstavuje problematika vzťahov medzi mužom a ženou. Jej podanie prešlo vnútornými premenami, ktoré zodpovedajú premenám celkovej ideovej a estetickej orientácie autora. Od konca 70. rokov sa snaží udržať v čitateľskom povedomí práve hojnými výbermi ľúbostnej, erotickej poézie Lásky stolisté (1976), Premeny milovania (1979, 2. vydanie 1980), Taká si, taký som (1985), výber z juvenílií Trpké plánky (1988), S tebou bez teba (1988). A táto téma je aj v centre jeho (zrejme) poslednej pôvodnej knihy Žena a muž (1983). Nesie podtitul Vnútorné dialógy a jednotlivé jej texty tvoria repliky pomyselnej dišputy medzi partnermi, takže dostáva charakter dialogickej básnickej skladby. Predmetom dialógu sú dennodenné radosti a starosti partnerského spolužitia, takmer úplne je vylúčená nielen spoločenská či verejná sféra, ale napríklad aj rodičovská rola oboch protagonistov. V autorovej tvorbe po roku 1948 má tak zbierka osobité postavenie. Dialógu dodáva dynamiku a dramatickosť to, že sa realizuje formou vzájomných vyznaní, výziev a žiadostí, ale aj výčitiek, výstrah a napomenutí. Ich zmyslom pritom nie je exponovať neriešiteľnú krízovosť vzťahu, naopak, sú to prostriedky jeho utužovania. Zaujímavou apóriou je pritom antiromantický, lakonický, ale aj hovorovo expresívny či až drsný výraz apelovania na vľúdnosť, nehu, trpezlivosť či zmierlivosť. Skladbu možno vnímať aj ako nadľahčujúcu formu básnikovej sebareflexie, v ktorej časť výrokov o sebe štylizuje ako prehovor partnerky, dávajúc tak priestor aj sebairónii.

         Písanie poézie má v tvorivej aktivite V. Reisela dominantné postavenie. Viaceré jeho diela boli zhudobnené modernými slovenskými skladateľmi (Ján Cikker, Tibor Frešo, Ivan Hrušovský). Vyskúšal si aj písanie a prekladanie poézie pre deti. V počiatočnej etape svojej činnosti sa ale intenzívnejšie zaoberal literárnou teóriou a sústavne sa realizuje ako prekladateľ prózy a poézie.

         V. Reisel nie je spolutvorcom nadrealizmu len svojou básnickou tvorbou. Významný podiel na sformulovaní princípov nadrealistickej poetiky, vnútornom uvedomení skupiny a jej presadení v slovenskej literatúre majú aj jeho viaceré recenzie, teoretické, polemické a popularizačné verejné vystúpenia (rozhlasová prednáška Prečo nerozumiete modernej poézii, 1937; esej Ako vzniká moderná báseň, 1939; leták Nová poézia a verejnosť, 1940). O tom, že Reisel sa v tomto období teoreticky nezapodieval len poetikou nadrealizmu, ale overoval si štrukturalistickú metodológiu aj na inom básnickom materiále, svedčí monografia Poézia Laca Novomeského s podtitulom Rozbor básnickej štruktúry (1946).

         Druhou sústavnou a ťažiskovou sférou Reiselovej tvorivej aktivity sa stal preklad. Reisel sa v tejto oblasti prejavuje už roku 1936 a postupne sa vyprofiloval na kľúčového prekladateľa nadrealistickej generácie. Orientuje sa najmä na francúzsku literatúru. (Sporadicky prekladal aj z iných jazykov, napríklad z gréčtiny.) Hoci sa venuje aj prekladaniu klasickej prózy, v jeho portfóliu dominuje predovšetkým moderná a avantgardná poézia. Jeho preklady v užšom zmysle pomáhali etablovať nadrealistickú poetiku v slovenskom literárnom živote. Ich dosah je však oveľa väčší. Slovenskému čitateľovi v mnohých knižných prierezoch a časopiseckých sondách predstavujú významné básnické osobnosti modernej a avantgardnej francúzskej poézie prvej polovice 20. storočia (najmä Apollinaire, Breton, Eluard, Char, Reverdy, ale aj mnohí iní). Od 60. rokov sa opakovane vracia najmä k dielu J. Préverta.

         Reiselovo básnické dielo príznačne ilustruje vývin veľkej časti slovenskej poézie 20. storočia. Kým krátkou nadrealistickou etapou svojej tvorby sa zapísal do dejín modernej slovenskej poézie ako dôležitý aktér vývinovo aj esteticky produktívnej antropologicky orientovanej avantgardy, jeho rozsiahla produkcia po roku 1948 len konformne prispieva k presadeniu a udržiavaniu línie ideologicky angažovanej poézie. Ak vezmeme do úvahy, že literárna historiografia za najzávažnejšiu časť Reiselovej tvorby konsenzuálne považuje jeho striktne nadrealistickú poéziu, je istým paradoxom, že autorovým najvydávanejším dielom je pásmo Neskutočné mesto. Bolo zaradené do zbierky Ďakujem ti (1957) a do výberov Láska na posledný pohľad (1963), Prvé smutné rozkoše (1968), S tebou bez teba (1988) a Temné noci rozkoše (1989). Z druhého obdobia básnikovej tvorby si istú príťažlivosť zachováva len osobná a erotická lyrika zo zbierok Smutné rozkoše, U nás, RozlúčkyŽena a muž. Trvalý Reiselov prínos a vklad do slovenskej literatúry predstavuje prekladateľská aktivita.

    Jaroslav Šrank

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Pásmo  Neskutočné mesto vyšlo v češtine (1989), výbery z poézie v češtine (1982, 1989), maďarčine (1962, 1989),

    Pásmo Neskutočné mesto vyšlo v češtine (1989),

    výbery z poézie v češtine (1982, 1989), maďarčine (1962, 1989), poľštine (1985) a srbochorvátčine (1970),

    zbierka pre deti Zázračná muzika vyšla vo fínčine (1969), maďarčine (1965), poľštine (1972), slovinčine (1970) a srbochorvátčine (bez vročenia).

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Preložil diela H. de Balzaca, A. Camusa, J. Giona, Stendhala. Prekladá najmä poéziu: A. Alexandrov: Hymna Sovietskeho zväzu (1945), G. Apollinaire: Pásmo (1961,
    Preložil diela H. de Balzaca, A. Camusa, J. Giona, Stendhala. Prekladá najmä poéziu: A. Alexandrov: Hymna Sovietskeho zväzu (1945), G. Apollinaire: Pásmo (1961, spolu s P. Bunčákom, J. Rakom a Š. Žárym), A. Breton: Muž a žena čisto bieli (1967), J. Čarek: Farby farbičky (1962, 2. vydanie 1985), P. Eluard: Poézia a pravda (1946), Básne pre všetkých (1954, spolu s P. Bunčákom a Š. Žárym), Posledné ľúbostné básne (1969), R. Char: Tvoja ranná krása (1965), A. de Musset: Pieseň (1964), B. de Otero: Neplašte slávika (1966), A. Pojar: Chvíľka krátka pri zvieratkách (1960), J. Prévert: Tá láska (1964), Tá láska a neláska (1966, 2. vydanie 1973), Posledné nahé lásky (1982), Láska (1995, 2. vydanie 1999), Nahé lásky (2001), Slnko noci (2004), P. Reverdy: Trosky neba (1972), J. Ritsos: Nebola to hra (1962), Bratislava je láska (1964), Sonáta mesačného svitu (1978, spolu s M. Válkom), P. Verlaine: Prekliati básnici (1971), výber Preklady (1984)
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    VLNKA, Jaroslav: K chápaniu smrti v nadrealistickej poézii. In: Slovenské pohľady , roč. IV + 130, 2014, č. 10, s. 82 – 89. Plutko, P.: Básnik

    VLNKA, Jaroslav: K chápaniu smrti v nadrealistickej poézii. In: Slovenské pohľady, roč. IV + 130, 2014, č. 10, s. 82 – 89.

    Plutko, P.: Básnik Vladimír Reisel. Bratislava 1989.

    Tomčík, M.: Slovenská nadrealistická poézia. Martin 1949.

    Felix, J.: Veľký Guillaume u nás. In: Slovenské pohľady 78, 1962, č. 1, s. 70 – 79.

    Felix, J.: Veľký Guillaume u nás. In: Slovenské pohľady 78, 1962, č. 2, s. 32 – 43.

    Považan, M.: Novými cestami. Bratislava 1963.

    Bakoš, M.: Básnická cesta nadrealistu Vladimíra Reisela. In: Reisel, V.: Prvé smutné rozkoše. Bratislava 1969, s. 417 – 436. Pod názvom Prínos Vladimíra Reisela a iné otázky nadrealizmu. In: Bakoš, M.: Avantgarda 38. Bratislava 1969, s. 134 – 149.

    Brezina, J.: Voľný verš Vladimíra Reisela. In: Slovenská literatúra 17, 1970, s. 345 – 372.

    Winczer, P.: Reiselovo Neskutočné mesto vo vzťahu k Apollinairovi, k surrealizmu a k Nezvalovi. In: Slovenská literatúra 19, 1972, s. 366 – 379. Pod názvom Neskutočné mesto V. Reisela vo vzťahu k Apollinairovi, k surrealizmu a k Nezvalovi. In: Winczer, P.: Súvislosti v čase a priestore. Bratislava 2000, s. 162 – 180. 

    Pišút, M.: Hodnoty a čas. Bratislava 1978.

    Šmatlák, S.: Dve storočia slovenskej lyriky. Bratislava 1979.

    Kochol, V.: Literárne reflexie. Bratislava 1979, s. 237 – 260.

    Tomčík, M.: Reiselovo úsilie o autentickú poéziu. In: Slovenské pohľady 95, 1979, č. 1, s. 20 – 30.

    Tomčík, M.: Genéza a typ Reiselovej prekladovej tvorby. In: Reisel, V.: Preklady. Bratislava 1984, s. 425 – 449.

    Pišút, M. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava 1984.

    Encyklopédia slovenských spisovateľov. Bratislava 1984.

    Mikula, V.: Slovník slovenských spisovateľov. Praha 2000.

    Maťovčík, A.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin 2001.

    Marčok, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III. Bratislava 2004.

    Panoráma slovenskej literatúry II. Bratislava 2005.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Reiselovo Neskutočné mesto je vlastne výkladom jeho predchádzajúcich zbierok a súčasne výkladom poézie jeho vrstovníkov. (...)

    Reiselovo Neskutočné mesto je vlastne výkladom jeho predchádzajúcich zbierok a súčasne výkladom poézie jeho vrstovníkov. (...) Všetko padá ako meteory do nenávratna: milované oči žien, všetky stretnutia, všetky dni. Kráčame, zanechávajúc za sebou priepasť tmy a pred sebou strach a beznádej. Poézia noci sa tu  nikdy nestratí. Tak ako sa nestratí ani môj nevyspytateľný strach z ľudstva... (str. 25). Takto rozpráva Vladimír Reisel svoju púť neskutočným mestom. Prvá časť Nezvalovho Edisona, ako i epilóg, má tu svoj podiel. Víťaziaci motív Edisona-svetlonosa zanikol. Pri tom všetkom je to spoveď, o úprimnosti ktorej nemožno pochybovať, znie prvotným, nezaťaženým lyrizmom. Jeho veta je pokojná a pravidelná, bez jedinej inverzie, bez jediného násilia na syntaxi. Keby dosiaľ Reisel a jeho druhovia neboli nič iné dosiahli, len túto voľnú lyrickú vetu, ich úsilie nebolo daromné. Na tejto vete možno stavať. Je prostá, hovorová, neznáša násilnosť a vynucuje si opravdivosť zážitku, spovedi. Môžbyť, že časom prijme rámec pravidelného verša, ale zachová si svoj pokojný, nenásilný vetný poriadok. Touto vetou sa možno prihovárať všetkým ľuďom, možno ňou všetko vysloviť, možno rozvinúť všetko lyrické i epické bohatstvo modernej slovenčiny, možno na nej rozvinúť nový svetonázor, prepálený a očistený v tejto kataklizme, lebo je ako čistý papier, pripravený na písanie.

    Milan Pišút

    Reisel zakotvil v idyle. Idyla, intímna, rodinná, domácka a zápecná stala sa mu na celé desaťročie trvalou lyrickou témou i schémou. (...) V knihe Žiarivá v súhrne vidno, ako sa schéma v námete, v tvare i v kompozícii navracia a opakuje. Tak z devätnástich básní zbierky Doma (r. 1953), okrem úvodných dvoch oslavných a politických, námetom piatich básní je domov, dve básne venuje matke, jednu otcovi a tri dcére. Nasledujúca zbierka Milovaní milujúci (r. 1954) je prevažne občianska a budovateľská (Reisel si ňou zrejme vyrovnáva krok s Fabryho Kyticami tomuto životu), no sú tu aspoň v závere dve básne o domove a jedna o dcére. Toto zanedbanie rodiny, i keď pre vyššie veci občianske a pospolité, plne nahradzujú bezprostredne nasledujúce Spevy sveta (r. 1955). Po niekoľkých úvodných básňach občianskych a politických, ktoré sa idylizmom neveľmi odlišujú od Sveta bez pánov, všetko sa opäť točí okolo domova, detstva, rodiny, okolo koláčov a papúč. Tak rodný domov, túto svoju hlbinu najbezpečnejšiu, opisuje Reisel v ôsmich spomienkových básňach, otca v dvoch, matku v dvoch, dcéru a syna v troch, manželku v šiestich básňach. A tak to ide s menšími-väčšími  tematickými obmenami a bez vážnejších tvárnych obmien (tradičný sylabotonizmus, strofický a rýmovaný je Reiselovou trvalou formou). Po niekdajšej nadrealistickej obraznosti, nonkonformnosti a odbojnosti vo forme i v obsahu ani stopy. Všetko uhladené a vyleštené, pristrihnuté a nalinajkované ako na prehliadke.

    Viktor Kochol

    Neskutočné mesto Vladimíra Reisela v súčasnej básnickej produkcii zaiste znamená hodnotný umelecký prínos, a to z dvoch príčin. Po prvé, báseň Reiselova postráda také zložky, ktoré boli odmietané literárnou kritikou ako experimenty, a preberá z tvárnych prínosov nadrealizmu iba tie, ktoré poznáme už zo staršej lyriky, pritom však nie je napodobeninou starších básnických klišé, a po druhé, osobitné umelecké znaky Reiselovej poézie, smerujúce k čistému lyrizmu, sú dôkazom, že máme skutočne tu do činenia s ozajstnou básnickou individualitou.

    Michal Považan

    Jednako treba povedať, že Reisel vykonal poslovenčením Pásma v podmienkach našej literatúry na začiatku štyridsiatych rokov čin základnej povahy. Po prvé preto, že rozšíril poznatky o Apollinairovej tvorbe, a po druhé preto, že pomohol týmto prehľadom konštituovať tie umelecké postupy, ktoré sa dnes považujú za samozrejmosť. Mám na mysli najmä prekonanie vykonštruovaných poetizmov staršej básnickej tvorby (tzv. umelé poetizmy) a syntaktickú prestavbu verša v duchu hovorového jazyka.

    Miloš Tomčík

    V skladbe Neskutočné mesto sa uplatňujú i epické zložky. Patrí sem dejový rámec (príchod do mesta, pobyt v ňom, návštevy doma, definitívny odchod z mesta), lyricky komentované momentky z ulice (neznáma pri hrobe, pouličná nehoda, slepci, jednoruká žena). Ďalej je tu referovanie subjektu o vlastných činnostiach (dívam sa dlho za vami; dnes večer idem v parku nad riekou), niekedy s prvkami zovšeobecnenia dosahovanými použitím druhej osoby, podobne ako v Pásme alebo u Nezvala (Odrazu si v strede zaľudnenej ulice / Nevieš kam sa najprv pozrieť). Ojedinele sa v texte vyskytujú prvky didaxie a autodidaxie, pravdaže, oslabené reflexívnosťou (Jediný pomýlený krok a zahynieš v melanchólii / To je potom strašný pád / A preto sa nezastavuj). A napokon sú tu aj dramatické prvky, napr. oslovenie colníkov a básnikov, ako aj úryvok z pomyselného dialógu, oslovovania a odpovedí stretnutej žene (Choďte stále rovno až k oblúku mosta / Nezastavujte sa a choďte stále rovno). Medzi dramatické prvky treba rátať aj rozprávanie sa subjektu so samým sebou. Dielo sa teda vyznačuje protodejovosťou a má markantnú lyricko-epickú kompozíciu. Tvorí ju refrén, záverečná invokácia mesta, opakovanie výjavu cesty vlakom na začiatku a na konci skladby, etapy a epizódy deja v jednoduchej časovej postupnosti. To približuje Neskutočné mesto k väčším Nezvalovým poetistickým skladbám, v ktorých sa podobne silne hlási aj prvok spomienky a konfesie. Druhou dominantou diela je však celkom jednoznačne lyrickosť. Celý text je totiž lyrickým monológom adresovaným sebe samému, epické a dramatické zložky tvoria len jeho súčasť. Tým je vysvetlená aj ústnosť, asociatívnosť a najmä začínanie kapitol i celej skladby spojkou kdesi uprostred, na zdanlivo náhodnom mieste: je to súvislý prúd, kontinuum vedomia. Aj tým zapadá skladba do surrealizmu, hoci sa tu slabo uplatňujú podvedomé vrstvy. Pravda, prvý vývinový krok týmto smerom spravil Cendrars Veľkou nocou v New Yorku a Apollinaire Pásmom.

    Pavol Winczer

    Zbierka Temná venuša je časovo, výrazovo a ideovo priamym pokračovaním zbierky Vidím všetky dni a noci. Aj v nej dominuje pól sna a skutočnosti, aj v nej je autor miestami verbálne preexponovaný, textovo redundantný. To však nič nemení na skutočnosti, že je predovšetkým zbierkou o láske a jej protirečeniach. Na empirickej rovine kolíše medzi opojením z lásky a rozčarovaním z poznania prchavosti ľúbostného citu. V tejto rovine nájdeme celú plejádu obrazov ženy prinášajúcej záchranu i zatratenie. Výrazovo tým vhodne zapadá do nadrealistického spôsobu konštruovania obrazov založených na asociáciách často až takmer absurdného rázu. Ich logika však spočíva práve v tom, že zodpovedajú logike skutočnosti, jej protirečivým stránkam, nevysvetliteľným logickými prostriedkami. Reisel sa neustálymi návratmi k základným motívom usiluje odhaliť skryté tajomstvá ľúbostného vzťahu. Aj keď sa zväčša pohybuje v kolotoči rovnakých otázok a odpovedí, jeho snaha vymaniť sa z pocitu samoty je esteticky evidentná. Filozofický princíp surrealizmu, že opakom samoty je láska, že iba láska je tou silou, ktorou môže človek prekonať osud, rozvádza Reisel aj ako dôsledok vlastnej životnej skúsenosti, aj ako svetonázorový princíp.

    Pavol Plutko

    Spomedzi básnikov nadrealistickej skupiny Reisel najdôslednejšie a bez kompromisov sledoval vo svojej tvorbe básnický surrealizmus. (...) Výrazne prispel nielen k presadzovaniu koncepcie modernej, postsymbolistickej poézie u nás, ale aj k sebauvedomeniu samotných nadrealistov a k vnútornej konsolidácii a utvrdeniu nadrealizmu ako hnutia. (...) Vďaka tejto zámernej a rozvinutej aktivite vyspel Reisel pomerne rýchlo v zrelého básnika a vypracoval sa svoj básnický svetonázor a poetiku nadrealizmu. Slovenská nadrealistická skupina sa konštituuje v pravom zmysle až vtedy, keď prichádza po Rudolfovi Fabrym druhý básnik. A tým bol Vladimír Reisel.

    Mikuláš Bakoš

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Moja básnická zbierka Zrkadlo a za zrkadlom má príznačný názov. Básne tejto zbierky vznikli v rokoch 1939 až 1945 a sú
    Moja básnická zbierka Zrkadlo a za zrkadlom má príznačný názov. Básne tejto zbierky vznikli v rokoch 1939 až 1945 a sú v nej básne subjektívne (prvá časť zbierky) a básne, ktoré reagujú na vojnové časy a hovoria aj o nádeji: Povedz všetkým / Že prídeme / S radostnými náručiami / Povedať / O / Nekonečnom / Dni (báseň Odkaz Jankovi Kráľovi – uverejnená cez vojnu v Eláne). V čase, keď som písal i uverejňoval básne z tejto zbierky, kade-tade sa omieľalo heslo-fráza Usmievavé Slovensko (parafráza hitlerovského Kraft durch Freude). Ja ani moji druhovia sme sa neusmievali: písali sme o noci, o smrti, o „najstrašnejšej nostalgii“. Prvý úsmev nám zakvitol na tvári v čase Slovenského národného povstania, no najmä v prvých dňoch oslobodenia. Po dlhých rokoch sme začali pociťovať radosť zo života. Preto po poézii smútku, po „básňach noci“ sme hovorili o slobode, o rukách, čo budú stavať nový svet, o ľuďoch, o budúcnosti. Bolo to organické a úprimné. I keď niekedy kostrbaté, heslovité. No úprimné. Pokiaľ ide o môj „návrat k tradičnej poézii“, o ktorej som tak často čítal v rozličných kritikách i čítankách, chcel by som pripomenúť, že som, prirodzene, začínal ako „tradičný“ básnik, ale takzvaný tradičný verš som pestoval aj počas svojho nadrealistického obdobia. Nepísal som napríklad iba voľným veršom. I dnes zavše píšem básne voľným veršom. Ani tento môj prípad nie je ojedinelý: aj moji básnickí druhovia nezavrhli totálne takzvaný viazaný verš, ako to ešte dodnes robia niektorí mladí básnici. V tejto veci som nikdy nebol schematikom. Pôsobivosť a novosť básnického textu nemeria sa metrickou schémou. Rimbaud v prísne viazaných básňach je pôsobivejší a novší ako niektorý náš najneviazanejší a najnovší básnik a naopak, vo svojich básňach v próze je pôsobivejší a novší ako niektorý náš najviazanejší a najmladší (i najstarší) básnik. A napokon, ak si niekto myslí, že písať básne voľným veršom je cesta najmenšieho odporu, ukrutne sa mýli. Aby báseň písaná voľným veršom bola naozaj básňou, na to treba byť majstrom. Báseň nie je iba inšpirácia, múza, ale i remeslo. A teda ako môže byť niekto remeselníkom, keď neovláda všetky odbory tohto remesla? Pochádzam z remeselníckej rodiny, a tak som sa usiloval osvojovať si dôkladne svoje básnické remeslo. Ak sa mi robota niekedy nepodarila, trápi ma to a zlorečím ako môj otec, keď mu pri nabíjaní spíc do kolesa niektorá praskla.
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Nudité (zo zbierky Vidím všetky dni a noci ) Obolus nerestí v tvojich ústach Ako stolistá ruža Zbieram parfumy

    Nudité (zo zbierky Vidím všetky dni a noci)

    Obolus nerestí v tvojich ústach

    Ako stolistá ruža

    Zbieram parfumy pichľavé drôty okolo tvojho tela

    Ako ohnisko lásky

    Ktoré tlie

    To telo ktoré milujem

    Záhyby hodvábne s výparmi rozkoše

    Krivky ktoré škrtia

    Chcem priepasti

    Škrť ma

     

    Hľa pretínam gordický uzol prstov

    Ružicu prstov

    Pretínam kyvadlo prázdnoty ktoré vraždí čelo

    Urna mojej pýchy

    Po mene súhvezdia ťa poznávam

    Keď ležíš roztiahnutá na koberci nevinnosti

    Obrátená k západu

    Zatiaľ čo nežné sépie tvojich pŕs

    Napádajú moje zelené zrenice

    Pastely dlaní

    Tvoje veľké ňadrá ako Jakubov rebrík

    Ako strhujúce flakóny

    S hviezdami nekrstencov

    Snívaš a čuješ aristóny svojho plaču

    Na námestí tvar ktorého sa ti nezdá

    Snívaš a vidíš svoje obrovské srdce

    Svoju nahotu

    Dobrodružná panna ktorú prenasleduje vlk hriechu

    Kľačíš pri mojej päte

    Ako žlč ktorá preteká mostom

    Kľačíš zatiaľ čo vzbura krúži

    Na tvojom čele

    Na tvojom tele s vôňou indického pralesa

    Hľa prúd Gangesu preteká tvojimi ramenami

    Objímajú ťa kobry

    Plačeš

    A vrháš sa do lásky

     

    Posledná z hniezda (zo zbierky Vidím všetky dni a noci)

    Hroby sa otvárajú

    Na cintoríne ktorý ti silno pripomína detstvo

    Hroby sa otvárajú vidíš bytosti s nezabudnuteľnou hviezdou

    Vidíš víchry svojich dávnych lások

    Vidíš svoje lásky dvíhajúce sa z imelia

    Nahé belasé úlisné a zimné

    Pod sklom mesačnosti

    Kamenejú

    Stávajú sa sochami ktorých každý pohyb je najprudším jedom

     

    Ktorých pohyby ťa usmrcujú

    Aby si vstával z hrobu

    Ako ony

    Neurčito obalené plachtami oblakov

    Neurčito odovzdané noci

    Pozeráš z diaľky

    Cítiš clivotu ako neodvratný voz svojej poslednej lásky

    Ktorá už nie je láskou

    Iba sochou

    Ďaleko ešte ďalej než dočahujú tvoje prsty

    Lúče večne vysielané do nekonečna

    Do súhvezdí

    Ako vášnivý odkaz iskier

     

    Ráno vstávaš

    S plačom

     

    Bol to sen

     

    Mlčíš na ostrove zabudnutých a hráš sa so svitaním

    Hráš sa so svitaním ktoré bude západom

    Až zhasne všetko

    Tvoja ruka

    Tvoje oko jasnovidné ako osud

    Tvoja túžba byť závratným

    Tvoja túžba po žene ktorú si miloval

    Hľa Achillova päta melanchólie

    V objatí iných žien

    Menej žiarlivých než tá na ktorú si spomínaš

    Achillove päty severákov

    Na nechte zimy

     

    Čuješ ten hlas

    Čuješ úpenlivé volanie sirény ktorá sa lúči

    Čuješ aristóny posledných okamihov

    Ktoré boli alkoholom

    Opojivé ako prameň živej vody

    Ako šíp vystrelený do okeníc

    Ako modla jesene

    Ako hlad vagabunda

     

    Ó žena

    Krajina ktorá sa dvíha aby znovu zaspávala

    Na brehu kremeňa

    Koráb zanesený do ruže tajfúnom krásy

     

    Nie a prečo nie (zo zbierky Vidím všetky dni a noci)

    Nič ťa neobjíma

    Nič ťa neobklopuje keď plačeš hviezdy ako balzamovaná

    Nič nevidím len tvoje ňadrá ako sfinga

    Nič sa nepodobá tvojim ústam iba alkovňa

    Nič ťa nezabíja iba môj pohľad

    Nič je tvoje vlastné meno

    Nič bude tvojím jediným šperkom ktorým ma oslníš

    Nič už nechcem len potopu tvojich bokov

    Ktoré mi spievajú ako neznámemu

    Nič ťa neviaže k slepcovi ktorý ťa väznil

    Nič ťa neprenasleduje iba prázdny krvácajúci budoár

    Nič ťa neobjíma

    Keď už si ničím iba myrtovou klietkou do ktorej ma zatvárajú

    Nič nie je také zdrvujúce ako tvoje oči v prsteni

    Nič nie je také biele ako ty

    Nič ťa už neomračuje

    Ani moja slepota ani môj chvat moja blýskavica

    Nikde ťa nevidím hoci sa dívam ďalekohľadom pijana

    Nikde ťa nenájdem si príliš nehmotná

    Nikde už nezačujem plakať nymfy tvojho hlasu

    Nikde ťa nebudem už milovať ako svätožiaru

    Nikde nepocítim ťarchu tvojho pohľadu

    Nikde ma privalí ako v zlatolome noci

    Aby som nikde nestretol tvoje telo ktoré ma tak dojímalo

    Ako nikoho kto ťa kedy zahrnoval chválami

    Nikto mi nevráti zrak ktorý som stratil tejto noci

    Nikto ťa nevzkriesi z hrobu osudového nešťastia

    Nikto ťa už neprirovná k orgovánovému predmestiu

    Odkiaľ som ťa videl vždy vychádzať

    Nikto ťa neosloví až budeš kráčať do rovu azda za mnou

    Nikto ťa neobjíme

    A neutopí v láske

    Nikto ťa nezavolá aby vznikla bledozelená ozvena

    Nikto ťa nebude odprevádzať ako myrhu ktorá straší

    Nikto ťa nebude vidieť na každom mieste ako ja

    Na pláži na nebi nad morom a v búrke

    Nikto ťa nezavolá menom z dreva menom z vody

    Nikto nebude plakať pri tvojej hline leda luna

    Nikto ťa už neuvidí v pravom svetle

    Budeš neviditeľná

    Ako si dosiaľ nikdy nebola

    Nikdy sa nenavrátim a nenavrátiš aby sme znova začali sen

    Nikdy nebudeš taká hrozná ako si bola u mňa

    Keď padali organy súhvezdí

    Nikdy už neuzriem kostlivcov ktorí ťa obkľučovali boli to bozky

    Nikdy už nám polnoc nezahrá na hoboji

    Nikdy bude tvojím lôžkom

    Ako aj mojím

    Nikdy nezatúžim po cyprusoch tvojich rúk

    Nikdy nepocítim tvoje láskanie

    Práve tak ako ty moje

    Nikdy neuzrieš more v lyrickom zoskupení mojich zreníc

    Nikdy sa nestaneš maniakom svojej lásky ktorá je mačkou

    Nikdy sa nevrátiš z cesty ktorá vedie do tmy

    Nikdy sa nezastavíš pri fontánach zlatých sĺz

    Nikdy neuchopíš konár sna ako vtedy za dymového večera

    Nikdy ti nepodám ruky aby sa zahmlilo v tvojom srdci

    Nikdy nikto nikde nič

    Horké zápory ktorým sa budeme klaňať

    Zápory s očami vlkov

     

    Plagát (zo zbierky Vidím všetky dni a noci)

    Prestala doba keď nás rozplakával západ slnka

    Impresionistické noci daždivé lastovice večerov

    Hviezdy počítajú naše kroky

    Hviezdy okovávajú naše básne z ktorých unikajú drogy

    Bolo to dávno básnik sedel na opustenej skale a plakal

    Máchovi sedávala luna na perách

    Rimbaud prvý vynašiel umenie byť slobodným

    Prešiel pol sveta

    Navštívil všetky krajiny nehľadal smrť žil svoju slobodu

    Vedel sa postaviť proti celému oddielu rétorov na ktorých pľuval

    Baudelaire zveleboval satana

    Lautréamont píše básne ktoré nás fascinujú ako naše milenky

    A kým sa zjavil v tme sprofanovanej poézie Guillaume Apollinaire

    Ktorý vyšiel s úmyslom zmeniť svet

    Bola noc

    Zablysklo sa

    Nastala nová doba ktorá nám dala závrat do kolísky

    Pri našich detstvách sedávali nebezpečné hračky prvýkrát

                                                   hádzali sme kocku svojho šťastia

    Pri našich detstvách hrali nové nezdedené harfy

    V súzvukoch jasnejších nad slnko ďalekých od metafyziky

    Mysliteľskí starci tiahli v húfoch vedľa nás

     

    V ich snehových bradách dohasínala kométa poézie

    Báli sme sa

    A potom pri mori lastúra sna

    Lákal nás podivný lesk chvíľ ktorým sme nerozumeli

    Acháty noci žiarili a pripomínali oči vzdialených lások

    Už to nebola smrť

    Už to nebola myšlienka bo to ópiový spánok

    Zatiaľ čo rýchlosť tejto planéty sa zväčšila až k závratu

    Bolo treba lietať bolo treba predstihovať vtáky

    Bolo treba zladiť hudbu sfér do jedinej metafory

    Bolo treba vynájsť stroj na vysielanie oslepujúcich iskier

    Oči obrátené k hladu

    Ruky zaviate snehom utrpenia

    Ruky na volante ruky ktorých chybný pohyb znamená istú smrť

    A tu ešte niekto chce zachytiť pohľad žobráka pesničkami

    A tu ešte niekto sa odváži omotávať šialeného jazdca pavučinami plaču

    Vynašli sme spôsob uspávať ako po požití hašišovej dávky

    Privádzať na miesta ktoré spôsobujú pohyb všetkých zmyslov

    Vynašli sme spôsob ako meniť svety

    Vidíme hviezdy v očiach lunatikov

    Vidíme moria vznášať sa nad mestami

    Vidíme mestá zmenené v sépie

    Čuješ zvonkovú hru predstáv

    Ako krásne vonia cudzokrajná kvetena na prsiach mŕtvej

    Nie je polypom?

    Nie je jedným okom ktoré zbožňuješ?

    Nie je pohľadom ženy ktorá ťa ukolísava do najkrajšieho delíria?

     

    Spomínaš si že si bol tiež deckom

    A tu vietor vietor zachycuješ dlaňou

    Básnik dnes už spôsobuje iba rozkoš

    Básnik akrobat mág a kráľ všetkých kvetov

    Básnik siréna

    Básnik plagát s oznamom atrakcie

    Verklikár blúdi ulicami je to dojímavé

    Jeho oči sú palinami

    Piješ odvar krajov ktoré precestoval

    Jeho ruky sú bazové

    Jeho ruky spievajú najoddanejšiu pieseň severu

     

    Zbohom časy ktoré už neuvidíme

    K našim nohám sa dokotúľa iba popol márnosti

    Ktorý letí ďalej

    Pri našich nohách šepot oceánov

    Pri našich nohách dohorené farby úsvitov

    Pri našich nohách pokrik budúcich zrakov

     

    Pred tvárou všetkých (zo zbierky Vidím všetky dni a noci)

    Prepíjať svoj život v dlhých dúškoch ako akrobat

    Bez jediného zachvenia v bezmennej vôli

    Bez hysterického plaču objaviteľov realít

     

    Moje narodenie spálilo všetky poistky v dome minulosti

    Zaliaty tmou ako uragán

    Ako veterná harfa ktorej zánik je istý

    Bol som postavený na šikmú plochu svojej opitej dráhy

    Kde každý výkyv značí smrť

    Kde zaznieva smrteľný chrapot excentrikov

    Ktorých srdcia plápolali

    Bol to plameň skazy

    Bol to plameň zániku tradície

    Stohlavej krotiteľky všetkého ľudského

    Nevernej milenky s očami hrôzy strachu ideológie

    Zbohom tendenčná loď ktorá plávaš v zapadnutých moriach myšlienky

    Stokrát prekliata tými ktorí vpísali do svojich stôp erby revolty krásnej ako nahota

    So všetkými ohľadmi na budúcnosť

    Ktorej míľniky vydávajú hudbu najprostejších sfér

    Pohybujúc sa v orloji skutočnosti pri zvukoch ilúzie a sna

    Na miestach kde dotyk bizarných antinómií vydáva zázračnú iskru

    Iskru oslepenia

    Iskru rozkoše schopnú navrátiť radosť

                                       z bezútešnej pustatiny pokrytcov

    Tohto odporného hmyzu dneška

    Byť jasný a otvorený ako prameň

    S dúhou na čele

    Ako hrom

    Stáť v svetle viditeľnom iba pre ľudí viery v oslobodenie

    Zatiaľ čo v diaľke zaznieva život plný poézie

    Zatiaľ čo každé ticho zvučí sériou omamných hlasov sú to hlasy očí

    Zatiaľ čo my sa točíme na tajomnom kolotoči svojho spleenu

    Prechádzajúceho do dňa ako spasiteľka

    Zatiaľ čo naše ruky s bezmedznou istotou ohmatávajú všetky skoky neskutočna

    V zákutí vlastného okúzlenia

    Byť jasný

    Ako vodotrysk

    V strede ktorého vidno prechádzať pohreby tých ktorí

                                                   nepochopili súzvuk novej doby

    Budeme milovať všetko čo chová v sebe oheň odporu

    Všetko

    Čo ešte má silu postaviť sa proti víchru slabomyseľnosti

    A zrady

    Nech syčí vodopád istoty z toho čo bude

    Až s hlavou v spánku ako posledný výdych peňazokaza

    Budeme modulovať lýry na najvyššie polohy šialenstva

    Budeme spievať spevom sirén

    Spev kroku spev túžby spev rozvíreného strachu

    Budú iba mesačné noci

    Jasnejšie než tváre básnikov schopných uchopiť všetko

    Jasnejšie než sklené lôžko v priezračnom dome kde vidno každý pohyb oka

    V dome o ktorom som čítal v Nadji

    Dom lásky

     

    Postavte pred hrdelný súd každého kto sa vracia

    Spásonosné obelisky sociálnych pardálov

    Bombastické výplody naivných zberateľov rastlín z herbárov

    Ktoré už nevydávajú vône

    Iba zápach prežitkov takých nezmyselných

    Postavte pre hrdelný súd pochlebovateľov toho čo existuje

    Iba toho čo existuje

    Akoby človek mal iba oči

    Akoby človek ani nelíhal večer na spánok

    Akoby ani nebolo styčného bodu vo vesmíre lásky

     

    Postavte pred hrdelný súd moje ústa

    Až padnem

    Zlámaný búrkou návratu ako konár jazmínu

     

    Útok mäsožravej ruže (zo zbierky Temná Venuša)

    S istotou slzotvorného bolehlavu

    Vtrhávaš do sietí kde miznú moje spánky

    Kde zanechávam svoje priveľmi snivé ruky

    Vtrhávaš lastúra sladkého rozplývavého okamihu

    Vtrhávaš do dlhej vášnivej noci

    S vlasmi jesenného poľa

    S vlasmi inovate

     

    Niet ničoho čo bolo čo by mohlo byť

    Tvoje telo spomaľuje svoj let

    Tvoje telo orla

    Nahá ako sasanka ako truhla plná nezmyselných vôní

    Tvoje telo nafarbené ostrými šialenými spektrami

    Drahé ako zradné koleso krok nad priepasťou

    Ako drvivé odklepávanie osudu zrýchľovaného dúhou sna

     

    Niet ničoho

    Len z tvojich ramien vypadávajú skaly hadieho rána

    Niet ničoho len plač

    Len spev mŕtvol

     

    Temná venuša (zo zbierky Temná Venuša)

    Padla za bieleho dňa

    Uprostred vyľudnenej ulice noci

    Padla ako bengálska ruža zavesená na blesku

    Ako stratený lesk šijacieho stroja

    Ako práve nájdený beryl

    Padla bez poslednej nádeje oslobodzujúcej trikolóry lásky

    Na jej prsia ktoré svietia ako lodičky

    Sa vrhli tajomné pijanské tiene

    Mračná čiernych anjelov

    Na jej ružové prsia sa vrhli ošklivé divé zvery s očami diablov

     

    Spala

    Medzi východom a západom

    Dvojspev vzďaľujúcich sa hriešnic vesmíru

    Signalizovala girlandám podsvetia bolo to krásne

    Ako pochod obeliskov drobných sŕdc na tráve nejasných podvečerov

    Padla pádom zlatého jablka

    Žiarenie harfy ktorej všetky struny potrhal prúd času

     

    Spi

    Mŕtva cestovateľka temných zákutí so závojom bielej mníšky

    Spi spánkom vodopádov

    Ktorých pieseň ťa kolíše

    Ktorých pieseň unáša tvoje telo zlomené v páse pre závrat

    Spi spásonosná sultánka

    V háreme živíc

    Obrátená k búrkovým oknám Léty

    Ako skvelá tigrica

    Bdejúca nad brlohom svojich snehových rokov

    Padlých hviezd

    Tvoje vlasy vĺn s ozdobou dúhoviek inovate

    Pri strašných kolenách

    Sú iba islandské vápence s obrazom neznáma

    Spi

    Ty čo si jediná pochopila zmysel života

    A pila si jedy otvárajúce oči

    Ty na šiji ktorej praská haluz vetra

    Dlhá tyranizovaná kvetina

     

    Nič nemôže oddialiť myšlienku na lásku (zo zbierky Temná Venuša)

    Myslíme na seba ako krvavé zore

    Žíhané svetlom nešťastia

    A ktorých úskok sa nedá predvídať

    Myslíme súčasne na seba bez narcisov nevinných pohľadov

    Bez dlhej a nezmyselnej reči

    Ako dva stromy odrezané od seba diamantom ticha

    Pri tvojich bokoch spieva zakvitnutý konár viem to plačem

     

    Súboj dvoch kvetov s nezachytiteľnou dýkou

    Súboj dvoch trstín

    Posledná vlna pery ktorá bledne

    Súboj mňa s tebou

    Presahuje všetky hranice podvečerov

    Keď kľakáš pred svojou modlou smiechu

    Vo svojej hnedej kráse

    Biela plná náhod zázračná ako spojenie vetra a kláštora

    Ako anjelský chór prerušený náhlym hlasom poľnice je to láska

    Ako neviniatko napadnuté hadom

    Hmyzom pokušenia

     

    Nechaj mi spočinúť čelo pri tvojich očiach

    Pri tvojich očiach z čiernej bazy

    Pri tvojich očiach spoliehajúcich sa len na seba

    Fialová

    Ty mlčíš

     

    Myslíš na mňa

    Myslím na teba

    Cez všetky prekážky zapadajúceho slnka

     

    Obrátený presne do vetra (zo zbierky Temná Venuša)

    Cestuješ vlakom ktorý sa nikdy nezastavuje

    A ktorý zabíja pokorné bytosti na svojej ceste

    Sedíš v kupé obsadenom girlandami

    A v okne maloázijská krajina

    Sibírska tajga a oči tej ktorú si prestal milovať

    Keď ťa uchopila podivná vášeň trhať kosatce

    Už hráš iba na svojom zabudnutom mirlitone

    Ktorý si našiel pri horizonte

    Kde sa krútila cesta

    Uprostred spievajúcich holubov

    Slnce zostúpilo nižšie

    Do krištáľovej vody

    Princovia dobýjali princezné

    A videl si mestá ako sa dávajú na útek

    Bombardované ženami

    Ktoré krížili tvoje nekonečné blúdenia tvoj spleen

    Ženy s očami pohanov

    A s hlavami zlatých vtákov

    Prímorské príšery krásne svojou neskutočnosťou

    Svojou ľsťou

    Iba bič dymu a ich pohľadov ti teraz šľahá do tváre

    Čoskoro ťa odsúdia na ukrižovanie

    A podstúpiš krvavé muky keď budeš musieť prejsť žeravým tunelom návratu

    Radšej si necháš spáliť chodidlá

    Aby si vzápätí uvidel malé dievčatko

    Krásne ako telegrafické spojenie nadiru a snehu na severnom póle

    Podáva ti strašnú fialku

    Žuješ ju

    Si oslobodený od všetkých nerestí ktoré ťa stretajú

    Bozkávaš to malé dievčatko

    Hodiny do ktorých padol lupeň palmy

    Vzácne hodiny čarov

    Prosté ako oheň v krbe kde sa spaľuje drahocenný list

     

    Už niet zastávok kde by si mohol zastaviť svoj rušeň zo skla

    Kaleidoskopický rušeň života

    Okúzľovali ťa bazény naplnené nocou

    Okúzľovali ťa moria ktoré si nevidel

    Ktoré sa práve objavovali

     

    Neskutočné mesto (úryvok)

    A bola to predsa najstrašnejšia nostalgia

    Chodiť dlho do noci po divých opustených miestach

     

    Jedného dňa odchádzam z domova

    Je práve jeseň a lietajú tie bezútešné kŕdle vtákov

    Idem neviem kam som z toho skoro smutný

    Najprvší anjel by neodohnal teba otvorená rana strachu

    Dnes odídem

    A nikdy sa nevrátim

    Lebo je chladné septembrové ráno

    A matke za každým slovom vypadne jedna slza

     

    Potom nekonečná cesta vlakom

    Ach keby sa vlaky vracali stále na to isté miesto

     

    V ošklivom meste smrti svieti bledé nalomené slnce

    Ideme po uliciach medzi pestrými makovicami žien

    Ktoré v tento deň si obliekli rovnako biele šaty

    Som zmätený

    Z výkladných skríň

    Kde číha

    Na mňa

    Môj závratný tieň

     

    A bola to predsa najstrašnejšia nostalgia

    Chodiť dlho do noci po divých opustených miestach

     

    * * *

     

    Pretože práve teraz je noc

    So všetkými svojimi tichými lampami si odo mňa ďaleko

    Dnes hľadáme lásky ktoré nás zradne opustili

    Som strhnutý davom ktorý vychádza z ponurého domu

    Prenasledujú zlosyna z filmu

    Všetkým ľuďom horia oči krvilačnosťou

    Odrážanou v tých elektrických lampách

    Ktoré

    Tejto noci

    Sa odovzdali pokojnému vetru krásy

     

    O polnoci

    Sedím v kupé vlaku nabitého mŕtvymi bytosťami bez tvárí

    Na neúprosnej lavici

    Sedím a opieram sa o svojho priateľa

    Chcem spať

    Je mi clivo nenašiel som ženu ktorú som hľadal rukami

     

    Zbohom zbohom mesto kde sme pochovali svoje detstvo

    Jak je prekliata táto cesta cez diery osudu

    Prepletáme sa dlhými tunelmi sĺz

    Všetko letí za nami

    I noční vtáci i ženy z ulice

    Letíme doďaleka spíme vlak hrčí časom zavzdychá jak dieťa

    Niekedy sa zastaví

    A povie tu som mestám ktoré som nikdy nevidel

    A ktoré už nikdy neuvidím

    Navôkol je múr noci

    Neskutočný havran so zlomeným krídlom

     

    Nepočúvam ani básne z Fleurs du Mal

    Ktoré číta môj priateľ

    Všetko je vo mne obrátené do budúcnosti

    Trasiem sa

    Zimnicou márnosti

    Nad ránom

    Svitanie prináša prvé ruže do okien

    Opilec hovorí vo vedľajšom kupé o svojom hrdinstve

                                                               strateného markytána

     

    A bola to predsa najstrašnejšia nostalgia

    Chodiť dlho do noci po divých opustených miestach

     

    * * *

     

    Potom sa zastavíme uprostred mesta vychádza prvé úmorné slnce

    Pod klenbou ponurou jak had

    Idem s batožinou predieram sa lesom stratených synov

    Sám uprostred neznámeho sveta

    Colníci colníci ja prichádzam z noci

    Nesiem v kufroch svetelnú noc

    Neplatím lebo som už raz zaplatil svojimi očami

     

    Odrazu si v strede zaľudnenej ulice

    Nevieš kam sa najprv pozrieť

    Všade sa ti otvára divadlo nové ale žiarivé

    A všetky ženy

    Idú do tohto divadla

    Krásne jak poklad zbojníka

    Jak nostalgia ukrutníka

     

    Všetky ženy sú si podobné

    Prechádzajú ulicou stále tie isté nožnice útleho chodu

    Jak je asi krásne tam uprostred rúk

    Chcel by som bozkávať všetky tieto ženy

    Ktoré nepoznám a ktoré už nikdy neuvidím

    Zostáva za nimi dym schopný márniť slzy

    Lúka nedokonaných rozkoší

    Vo dne tancujú v ich pohľade neskutočné páry ulíc

    Skrížených len zato aby sme prechádzali ustrašene ako dlaň

    A v noci

    Chodíme do nich piť

    Svoje

    Nedopovedané

    Slová

    Pýchy

     

    Čakáme na tramvaj už nás nesie v tejto ďalekej krajine

    Kde sa zbehli zrazu všetci básnici sveta

    Letíme ulicami obdivujeme nahé panny rímsy v triede revolucionárov

    Po týchto uliciach blúdil Guillaume Apollinaire

    Ó mesto básnikov a holubov

    Najkrajšie mesto sveta

    Kde

    Pochováme

    Svoju túžbu po večeroch po láske po tichu

     

    A bola to predsa najstrašnejšia nostalgia

    Chodiť dlho do noci po divých opustených miestach

     

    Proroctvo (zo zbierky Zrkadlo a za zrkadlom)

    Keď náhodou pôjdete okolo

    Nehovorte nikomu

    Že tu sa práve odohrala najstrašnejšia dráma

    Možno že tu niekto zomrel

    Ale na tom nezáleží

    To je to najmenšie čo sa môže stať

    Táto vec už nedojíma dneska nikoho

    Skôr sa potkne potok na najmenšej skalke

    Alebo takisto skôr zahynie slnko

    Ale o tom sme predsa nechceli hovoriť

    Ale skôr o tom že niekto pôjde okolo môjho domu

    Kde bývam už sám i so svojím havranom

    Jeho krídla konkurujú noci

    A jeho oči nosia ukrutnosť tohto sveta

    Pôjdete okolo môjho domu

    A bude sa vám zdať že tamdnu zavýja meluzína

    Ale nie

    Ale nie

    To zavýja najstrašnejšie ticho

    To kričí jedna vetva odporu

    Len pozrite bližšie

    Zostal som sám uprostred miliónov

    Pretože som nemohol vidieť najčernejšie veci na svete

    Obrazy ktoré nepamätá nikto zo smrteľníkov

    Ani nikto zo zverov a rastlín

    Svet sa rútil do priepadlísk

    A nikto nepovedal ani slova

    Nadarmo sa jedného dňa zjavil na obzore básnik

    Schoval sa pod kôru stromov ako včela

    A hral sa veľmi dlho s medom v svojich ústach

    Mlčal keď bolo treba hovoriť

    Ja nie

    Ja nie

    Zavreli ste mi ústa

    Aby som nemohol hovoriť najjednoduchšie slová

    Také aké počujete obyčajne za súmraku

    Tráva hovorí takou istou rečou a nikto ju nepošliape

    Pretože sa bojí jej pomsty

    Tráva sa pomstí

    Tráva sa pomstí

    I za tých mŕtvych pod ňou sa raz vypomstí

    Len počkajte

    Len počkajte

    Raz zaburáca hrom a zem naposledy zavzdychá

    Prestane padať rosa

    Všetko vyschne aby sa zamedzili samovraždy

    Všetky stromy sklonia vetvy pod obesencami

    Nikto neunikne

    Nikto neodletí

    Každý skamenie na svojom mieste ani nezavzdychá

    A to potom bude vládnuť zákon dažďov a vetrov

    Zákon búrok

    A keď pôjdete vtedy náhodou vedľa môjho domu

    Zdnuka sa bude ozývať spev

     

    Bude práve ráno

    A zem sa otvorí

     

    Neodišla, nie (zo zbierky Spevy sveta)

    Vietor mi privial ešte jednu spomienku:

    Priniesol poštár telegram.

    Starú mamu vraj chytil závrat na pavlači

    a spadla na kamennú podstienku...

    Ostatné slová zmizli v plači

    a cítil som sa strašne sám.

     

    Už neuzrel som usmievavú tvár,

    zabil ju, starkú, strmý pád,

    osirel mlyn a jelše, lúky,

    zastrel ich závoj najčernejších chmár,

    zbeleli na sneh láskajúce ruky,

    súmrak ich zniesol do záhrad.

     

    Cez známe vŕšky nevládal som na pohreb,

    bol príliš slabý prameň mojich síl,

    ale mi ešte dlho zneli v ušiach zvony,

    temnela obloha a horkol chlieb,

    krok vyludzoval nízke tóny

    a pohľad sa mi zarosil.

     

    Až po roku som mohol zase prísť

    k nízkemu domu prostred zelene

    a zastať na osudnom schode pavlače.

    Šuchotal na nej topoľový list...

    A ja som všade cítil jej dych i jej koláče.

     

    Odbehla iba. Neodišla. Nie...

     

    Odpoveď (zo zbierky More bez odlivu)

    Pýtaš sa, čo mi víri v hlave,

    či som sa potkol na čierňave,

    moja láska?

     

    Poranil som si oči chrastím,

    tým, čo je medzi snom a šťastím,

    moja láska.

     

    Neón (zo zbierky More bez odlivu)

    Je tma v izbici

    keď zavrieš oči

     

    Potom sa zažne biely neón tvojho tela

    a zrazu je toľko svetla

    až oslepuje.

     

    Preto som slepý

    keď ťa milujem.

     

    Sen o zvone (zo zbierky Básne o sne)

    Sú ťažké slová,

    ťažšie než láska.

     

    Do ticha zaznie škripot štrku.

    To kráča ona.

    Má strašne bielu ruku

    a hlas jak obraz vrytý do olova.

     

    Sú ťažké slová,

    ťažšie než láska.

     

    Ach, kedy zaznie večerný hlas zvona?

     

    Sen o teple (zo zbierky Básne o sne)

    Pristihol som sa pri zime.

    Svet, pravda, nie je stáložiarny.

    Ani len úsmev nebliká,

    nebliká ani sen,

    ani márny.

     

    Kde zohriať zimomravé kosti,

    ako si stvoriť sen,

    rozblikať dávny úsmev

    kresadlom ľútosti či neľútosti?

     

    Breh uteká a slabne obzor,

    lúč pretrhol si vo mne opraty

    a letí vo vetre.

    Možno je iba rozmarný,

    krutý a záhadný –

    a nadránom sa navráti.

     

    Sen o slze (zo zbierky Básne o sne)

    Pochoval som

    blízkeho mŕtveho

    a zasial som do čerstvej hliny

    slzu.

     

    Do roka a do dňa

    slza rozkvitla.

     

    Nebolo ju treba polievať,

    bude kvitnúť donekonečna,

    je večná.

     

    A učím svoje deti vysloviť jej meno:

    Láska.

     

    Vo všetkých pádoch.

     

    Interpunkčná báseň (zo zbierky Smutné rozkoše)

    Hladina moja:

    rovina búrkou predurčená!

    Ach, márne moje vrchy,

    kaňony pod nimi!

    Je to žena? Je to žena roztúžená?

     

    Opustiť pustatiny

    a byť zas predurčený neurčitu!

    Byť sám a trochu ný...

     

    Prežúvať seno meluzíny.

     

    Gordický uzol (zo zbierky Smutné rozkoše)

    Čierne vlasy chuti čierneho piva

    Ani včela ich neobíde

    Ani polnoc nezabudne na Dobrú noc

    Čo potom majú robiť ruky a ústa

    A hladká skalka pod nimi

    To miesto kde hniezdi kričiaci vták

    Je plná vášne

    Keby len vášne

    I smutnej rozkoše

     

    A keby nebolo uragánu

    Človek by zahynul na nudu

     

    Predpoveď (zo zbierky U nás)

    Mesiac šteká na psa,

    možno aj preto, že pes je v splne

    alebo sám.

    A možno preto,

    že v inej chvíli

    sud vinára plní,

    zatiaľ čo sa želaniu

    vždy nevyplní

    jeho človek.

     

    Nikdy (zo zbierky U nás)

    Len zúfalstvo ma ochraňuje pred spánkom,

    len ono.

    Skaly sa o mňa potkýnajú,

    noc plní tmu,

    tma prediera sa očami,

    svetlo ma zhasína,

    tak ako lampa dohasína

    v plameni.

     

    A voda, ktorá plynie

    dočasne,

    odráža sa v kameni.

     

    Ale tá voda

    nikdy nezhasne.

     

    Strach (zo zbierky U nás)

    Pichá ma srdce

    nevädnúce.

     

    Priveľa lásky malo.

    Primálo lásky dalo?

     

    Možnože je to tak,

    že darmo spieva vták.

     

    Možnože vták sa morí

    na rozbúrenom mori.

     

    Pichá ma – ako obyčajne – srdce

    od zrodu burcujúce.

     

    Hrdza múdrosti (zo zbierky Rozlúčky)

    Rozlúč sa, básnik, so všetkým, čo bolo

    klíčiace, potom krásne nezmyselné.

    Zabudni na noci a na tremolo,

    a miluj. Strašne, ako kedysi:

    to znamená, že verne.

     

    Rozlúč sa, básnik, so západmi,

    ktoré ťa v dávnom čase opájali.

    Dnes má už západ presný tvar,

    ten pravý: zradný.

    A priznaj, že sa ti cnie po ošiali.

     

    Rozlúč sa, básnik, s ošiaľom a zradou,

    s tým, čo ťa hnalo do trýzne.

    Už ani zradných lások niet.

    Len známy mesiac poškuľuje nad záhradou,

    zhrabúva suché lístie nedopovedaných viet

    a pohundráva: Darmo, vytriezveli sme.

     

    Sami (zo zbierky Rozlúčky)

    Tie tŕne pochybností

    o tom a onom,

    o tej a onej!

     

    Prastaré kosti starých cností,

    sny o vernosti, o večnosti

    spráchniveli

    v neľudskej kocke čiernej cely.

     

    Do onej cely, moja drahá,

    sami sme sa raz uzavreli.

     

    Škoda (zo zbierky Rozlúčky)

    Nuž, šťastnú cestu

    na križovatke našich krížnych ciest,

    ty moja drahá nedrahá!

    Ostala tu len žlč a súvaha

    a miesto milujúcej dlane

    hromobitie a päsť.

     

    Dni ošiaľu sú spočítané.

     

    Zaskučí kdesi iba slovo: Škoda!

    A pohltí ho kalná voda.

     

    O úsmeve (zo zbierky Žena a muž)

    Zdá sa, že celé roky som ťa nevidela

    s úsmevom na tvári, ba v celom tele,

    tak ako kedysi.

    Asi už miluješ len kulisy

    a zabúdaš na všetko, čo sa stále belie.

     

    Zavše sa rozosmeješ ako divý

    (Ten nezmyselný rehot kočišov!)

    a mňa vždy pichne pri srdci:

    aký si býval v úsmeve a v tele horúci,

    hoci aj nečuteľný ako les.

    Ale dnes

    úsmevom nič mi neprezradíš.

    Nič nepovieš.

     

    Ľútosť (zo zbierky Žena a muž)

    Ako plyš vyblednutá,

    ako dym štipľavá,

    pálčivá ako knuta,

    zákerná ako pŕhľava

    je naša láska

    po nociach, po rokoch.

     

    Za všetko môže asi slnko,

    roditeľ požiarov a popola.

     

    Už nedívam sa na tvoj prsník ako na jablko,

    zametám omrvinky nehy zo stola

    a strašne mi je za tým ľúto,

    že krehké býva dokonca aj puto.

    Zobraziť všetko