• Prekladá z jazykov

    Francúzsky jazyk
  • Životopis autora

    Vladimíra Komorovská sa narodila 17. apríla 1961 v Trenčianskych Tepliciach. Po absolvovaní Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1980
    Vladimíra Komorovská sa narodila 17. apríla 1961 v Trenčianskych Tepliciach. Po absolvovaní Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1980 – 1985) bola zamestnaná v Závodoch ťažkého strojárstva v Dubnici nad Váhom (1985 – 1994). V rokoch 1991 – 1992 bola na odborných stážach v Paríži, po návrate sa stala vedúcou odboru Medzinárodnej spolupráce. V rokoch 1995 – 1997 pracovala ako redaktorka časopisu Závislosť, súčasne externe spolupracovala s viacerými redakciami slovenských periodík (Slovenka, Figúra, Zdravie, Abeceda zdravia, Učiteľské noviny, Rodina a škola a i.). Od roku 1997 pôsobí v slobodnom povolaní ako prekladateľka umeleckej a odbornej literatúry.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

  • Charakteristika tvorby

         Predtým, ako Vladimíra Komorovská vydala tri prozaické publikácie ( Všivavé osudy , 2008; Papendeklová idylka ,

         Predtým, ako Vladimíra Komorovská vydala tri prozaické publikácie (Všivavé osudy, 2008; Papendeklová idylka, 2009; Bonvivánske chiaroscuro, 2010), vyšiel jej tucet prekladov z francúzskej literatúry (najnovšie J.-P. Sartre, J. J. Rousseau, J. M. G. Le Clézio). Intímny vzťah k jazyku očividný v prózach má nepochybne pôvod v prekladateľskej praxi. Tým sa však podiel prekladovej aktivity na prozaických prácach Vladimíry Komorovskej nevyčerpáva. Do viacerých príbehov autorka vpletá literárne analógie z prečítaného a preloženého, ktoré majú funkciu skultúrnenia drsného príbehového podložia, chcú dávať príbehom ďalšiu dimenziu, až na to, že sú príliš vzdialené, a tak nezapadajú organicky do kontextu.

         Literatúra je svet v jazyku. U Komorovskej si tento fakt čitateľ zreteľne uvedomuje. Jazyk Komorovskej próz je šťavnatý, expresívny, metaforický, plný vulgarizmov, ktoré sa pre súčasnú literatúru stávajú normou. V jej prozaických textoch sú vulgarizmy funkčné, adekvátne vyjadrujú pocitovú intenzitu, na ktorej sú jednotlivé príbehy založené. Jazyk je tu základňou výrazovej podoby próz, z neho vyrastá osobitný štýl ako nositeľ významových zložiek. Má charakter prúdu vedomia a jeho vonkajším znakom je nepretržitosť. To znamená, že text sa nečlení na formálne vetné celky, ale plynie bez prekážok od začiatku do konca každého príbehu. Autorka tak dosahuje to, čo chcela: spontánne chrlenie slov, vyjadrujúce expresivitu nálady ako výraz emocionálne vzrušeného vnútra tej-ktorej postavy (najmä ženskej). Všedné až banálne príbehy dostávajú sa tu do silového poľa nadsadenej citovosti a exaltovanosti a získavajú tak na intenzite a osobitosti. Pôsobia teda autenticky a životne pravdivo.

         Aké príbehy sú tu v jazyku skryté? Ide o náš, bohužiaľ, obyčajný život, oné ťažkosti zo zlých rozhodnutí, vzťahov, rozchody, nevery, zničené manželstvá atď., takýchto príbehov je náš život plný. No pokiaľ ide o postihnutých, banalita sa veľmi rýchlo mení na životnú tragédiu a dostať sa z nej je takmer nemožné. Ide predsa o individuálny ľudský osud, teda o všetko, čo tu na svete má pre nás cenu. Jedinou a stále opakovanou témou všetkých próz (žánrovo sú to poviedky, rozličným spôsobom poprepájané, takže miestami môžeme hovoriť aj o románovom tvare) je vzťah medzi mužom a ženou či, presnejšie povedané, medzi ženou (tá je tu dominantná) a mužom. To, čo je v každom príbehu osobitné (konkrétne), je len jednou z variácií tejto základnej pozície (v tomto prípade najmä opozície). Fakt, že ide vždy o nevydarený (zbabraný) vzťah predurčuje jeho dramatickú osnovu. Aj tento ustavične sa opakujúci moment (ak sú tu zvyšky niečoho harmonického, čo zaváňa láskou, prezentujú sa len ako dávnominulé, prítomnosť je vždy disharmonická) spája všetky prózy do jedného celku, ba vytvára z nich akoby jeden príbeh. Aj keď majú všetky osobitného rozprávača (vždy v prvej osobe singuláru, takže výsledný dojem je dojem intenzívne artikulovanej spovede), skôr splývajú, ako by sa navzájom odlišovali. Tento dojem zosilňuje aj okolnosť, že mená postáv (figúr) prechádzajú z jednej prózy do druhej, hoci všade pôsobia len marginálne, no keďže sa na ne nazerá vždy z iného uhla, nadobúdajú konkrétnejšie črty.

         Mená postáv sú symbolické (Suverén, Zúrivec, Čaptavec, Askét, Chudera, Mudrlantka, Fiškálka, Trpiteľka a pod.) či skôr symbolicky nadsadené a to tiež určuje (predurčuje) polohu, v ktorej sa dianie realizuje. Za symbolické by sme preto mali považovať aj vlastné príbehy. Určite v nich (alebo za nimi) badať individuálnu životnú skúsenosť, ale tá je stále tá istá, a preto sa stráca v univerzálnosti; tu sa konkrétne mení na všeobecné. Skôr ako o realistické deje (hoci tak pôsobia) ide o morality, teda všeobecne známe podoby vzťahov, ktoré u Komorovskej majú konkrétne črty naturalistických výjavov ako výrazu sklamania, čo však tiež nemusí mať vždy korene len v individuálnom zážitku. Skrátka, všeobecné tu prevažuje nad konkrétnym a postoj toto je môj prípad sa mení na postoj takto to vždy medzi ženou a mužom chodí. A vtedy v tom nájdeme aj kus schválnosti. Na dne všetkého je skepsa, ba mohli by sme hovoriť aj o pesimizme ako prevládajúcom životnom pocite, keby sme zanedbali fakt, v tomto prípade dosť výrazný, že tu naozaj nejde o život, ale o literatúru. Teda o čosi, čo sa síce rodí zo zažitého, ale smeruje k fikcii a potom už žije v procese fabulácie vlastným životom, sledujúc zákonitosti tvorby, nie životnej reality.

         Náplňou, no nie zmyslom sa Komorovskej prózy blížia literatúre, ktorú sme zvykli označovať ako literatúru pre ženy. Z tohto kontextu ju však vytŕha antiidealizácia a drsná triezvosť vytrvalo sledujúca žensko-mužské vzťahy. Vladimíra Komorovská sa pohybuje na druhom brehu rieky. Avšak je to tá istá rieka, ona jej len dáva inú dimenziu.

    Vladimír Petrík

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Z francúzštiny preložila: J. Benzoni: Marianne a Jason (1994), Veľvyslankyňa Marianne (1995), Marianne a Turan bej (1996), Mariannin návrat (1997), V.

    Z francúzštiny preložila: J. Benzoni: Marianne a Jason (1994), Veľvyslankyňa Marianne (1995), Marianne a Turan bej (1996), Mariannin návrat (1997), V. Alma-Marie: Jednorožec a Bratstvo Ružového kríža (1998), Jednorožec a strieborná dýka (1998), Jednorožec a hra osudu (1999), B. Aubertová: Lesná smrtka (1999), Snežná smrtka (2001), Karibské rekviem (2002), V. Vanoyekeová: Faraónovo tajomstvo (2000), Tajomná Egypťanka (2000), Poklad kráľovnej Kobry (2000), S. Dalí: Skryté tváre (2003), Tajomný život Salvadora Dalího (2003), Géniov denník (2004), I. Alexisová: Už si počula ten fór? (2004), A.-L. Bondouxová: Princeta a kapitán (2005), P. Claudel: Končím (2008), J.-M. G. Le Clézio: Diego a Frida (2010), J.-J. Rousseau: O pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi (2010), Rozprava o vedách a umeniach (2011), J.-P. Sartre: Hnus (2011), Slová (2011) a i.

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - editorská činnosť

    Keď sa ženy odhalia. Antológia poviedok (2007)
    Keď život šplechne do očí. Antológia prózy, poézie a satiry (2008)
  • Monografie a štúdie o autorovi

    POSPÍŠIL, Ivo: Tradice i experiment. Vladimíra Komorovská: Utešená família. (Knihy mesiaca). In: Romboid , roč. LII, 8. 10. 2017, č. 8, s. 93

    POSPÍŠIL, Ivo: Tradice i experiment. Vladimíra Komorovská: Utešená família. (Knihy mesiaca). In: Romboid, roč. LII, 8. 10. 2017, č. 8, s. 93 – 95.

    HALVONÍK, Alexander: Laudácia na román Vladimíry Komorovskej Utešená família (Bratislava: VSSS, 2015). In: Romboid, roč. LII, február 2017, č. 1 – 2, s. 173 – 174.

    ŽANTOVSKÝ, Petr: Opravdu !utešená" rodinka. In: Literární noviny, 20. 9. 2016.
    http://www.literarky.cz/literatura/recenze/22794-opravdu-utena-rodinka


    ČÚZY, Ladislav: Vladimír Komorovská: Utešená família. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 5, s. 127 – 129.

    ŠAH: Vladimíra Komorovská – 55. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 4, s. 159.

    ČERVEŇÁK, A.: Vladimíra Komorovská: Bonvivánske chiaroscuro. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 127, č. 4 (2011), s. 124 – 127.

    ČÚZY, L.: Vladimíra Komorovská: Bonvivánske chiaroscuro. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 127, č. 10 (2011), s. 121 – 122.

    MAKARA, S.: Bonvivánske chiaroscuro Vladimíry Komorovskej. In: Slovenské národné noviny, 2011, č. 7 (22. 2. 2011), s. 8.

    PRIBYLINCOVÁ, B.: Nádherná mozaika. In: Dotyky, roč. XXIII, č. 1 (2011), s. 69-70.

    ZELEŇÁKOVÁ, H.: V šerosvite Bohémovej putiky. In: RAK, roč. XVI, č. 7 (2011), s. 44-45.

    BANČEJ, M.: Vladimíra Komorovská: Bonvivánske chiaroscuro. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 126, č. 11 (2010), s. 123-124.

    DRASTICH, M.: Vladimíra Komorovská: Papendeklová idylka. In: Slovenské pohľady, roč. IV.+126, č. 10 (2010), s. 130-132.

    KANÁSOVÁ, A.: Vladimíra Komorovská: Bonvivánske chiaroscuro. In: Dotyky, roč. XXII, č. 4 (2010), s. 68.

    KOPČOVÁ, J.: Tiene partnerstiev. In: Knižná revue, roč. XX, č. 20 (2010), s. 5.

    PETRÍK, V.: Epilóg. In: Vladimíra Komorovská: Bonvivánske chiaroscuro. Bratislava : VSSS, 2010, s. 134-135.

    SUCHÁNKOVÁ, M.: Paneláková story. In: RAK, roč. XV, č. 5 (2010), s. 42-44.

    HÜBNER, V.: Zachráň sa, kto môžeš. In: Knižná revue, roč. XIX, č. 13 (2009), s. 5.

    KALISKÝ-HRONSKÝ, R.: Desinsekcia nevyhnutná. In: Orol tatranský, č. 1 (2009), s. IV.

    KALISKÝ-HRONSKÝ, R.: Z blata, či z opice? In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 125, č. 2 (2009), s. 107 – 109.

    KENDA, M.: Epilóg. In: Vladimíra Komorovská: Papendeklová idylka. Bratislava : VSSS, 2009, s. 109 – 111.

    PRIBYLINCOVÁ, B.: Vladimíra Komorovská: Všivavé osudy. In: Dotyky, roč. XXI, č. 3 (2009), s. 59.

    GREGOR, P.: Epilóg. In: Vladimíra Komorovská: Všivavé osudy. Bratislava : VSSS, 2008, s. 110.

    SABOLOVÁ, P.: Drsne pekné. In: Knižná revue, roč. XVIII, č. 26 (2008), s. 5.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Vášnivá, nástojčivá, eruptívna, napriek živelnosti umne komponovaná próza Všivavé osudy , obsahovo i formálne na

    Vášnivá, nástojčivá, eruptívna, napriek živelnosti umne komponovaná próza Všivavé osudy, obsahovo i formálne na hony vzdialená od sladkobôľneho prúdu tej časti „ženskej“ literatúry, ktorá máva i značný čitateľský úspech, lebo spôsobom autorskej práce s materiálom niekedy neúmyselne a mimovoľne, inokedy zámerne a cielene ukája poklesnutý pavlačový vkus konzumentov. Neraz drsné, ako už sám názov zbierky predznamenáva, a extrovertne ladené poviedky mapujú a rozkrývajú životy protagonistov, životy napospol nenaplnené, narušené, ba priam vyšinuté – či už vlastným pričinením, alebo zásahom zvonka, teda takzvanými objektívnymi okolnosťami. Je cenné, že oba „komponenty“, tvoriace ľudský údel, autorka chápe v dôslednej dialektickej jednote. V spojení so zriedkavou spontaneitou bohatej a farbistej lexiky, na ktorej badať literárnu erudíciu dlhoročnej prekladateľky, je to metóda umožňujúca prienik až na dreň postáv tohto smutného panoptika spoločenských lúzerov našich čias bez lacných efektov či usopleného sentimentalizmu.

    Peter Gregor

    Prekladateľka Vladimíra Komorovská, ktorá má na konte vyše 500 populárno-náučných textov, reportáží a štyridsať knižných prekladov najmä z francúzskej literatúry, nám vo svojom (vraj) debute, hoci dá rozum, že debutovala výpomocou nejednému prekladanému autorovi, no ale dobre: v debute nám predstavuje 12 poviedok, napísaných v osobe „ich“, teda ja, akoby brala všetky hriechy sveta na seba, a až v deviatich začína slovom „Som“, čo sa nedá považovať za manierizmus, ale štartovaciu dráhu. Hneď po výstrele „Som“ postaví čitateľa (mňa) do pozoru a čitateľ ochotne v tejto pozícii vydrží, kým neprečíta všetky riadky, všetky slová vrátane epilógu Petra Gregora – ak sa niekto opýta, za koho Komorovská „kope dvanástku“, Gregor pohotovo odpovedá: „za životy napospol nenaplnené, narušené, ba priam vyšinuté“.

    Paula Sabolová

    Kniha Všivavé osudy Vladimíry Komorovskej, erudovanej prekladateľky a invenčnej poviedkárky, si pozornosť zaslúži z viacerých dôvodov – má to „gule“, je to čítavé, nie je to nudné a nemá to happyendy. Osudy postáv sú kruté a šťastné konce by sa im zišli viac než čokoľvek iné, ale vo svete, ktorý nám Komorovská približuje, to chodí inak. Šťastie ostalo kdesi v diaľke, kam sa postavy nedostanú, lebo na to nemajú dostatok toho podstatného – zdravé sebavedomie, životnú silu a kúsok podpory niekoho blízkeho. Dvanásť poviedok plynie v zhodnej tónine tvrdých durových akordov. (...) Dostatok empatie voči svojim postavám vyjadruje V. Komorovská vhodne zvoleným jazykovým prejavom, ktorý nie je odchodnejší od každodennej reči bezdomovcov, flákačov, ožranov (často v prvej osobe) a ktorý by ste v nedeľnej škole iste nepočuli. Tieto poviedky sú tvrdo napísanými príbehmi z tvrdého života a sociálny prienik reality a literatúry si v prípade tejto debutovej knižky určite zaslúži širšiu čitateľskú pozornosť.

    Roman Kaliský-Hronský

    Mozaikový, realistický, miestami až naturalistický román Papendeklová idylka talentovanej a agilnej slovenskej prozaičky a prekladateľky zachytáva navzájom pospájané osudy postáv z hľadiska ich nazerania na udalosti, presnejšie povedané, na škandály, trápnosti a inzultácie. Táto próza svojím obsahom evokuje maupassantovsko-zolovský štýl a svojou formou hrabalovsko-gryzlovovský text, písaný nonstop jednou vetou, teda bez ohraničených súvetí a odsekov, z ktorého cítiť hektický životný rytmus, sústavne sa točiaci kolotoč bez akéhokoľvek oddychu. Metodika nekonečnej vety zvýrazňuje emocionalitu textu, vyjadruje neutíchajúci výbuch hnevu a žiaľu, nekonečný nárek a sťažnosť na niekoho či na niečo, nekončiaci prúd slov, ktorý odzrkadľuje traumu, depresiu, depriváciu alebo konflikt jednotlivých postáv. Silná frekvencia vulgárnych slov môže tu i tam pripadať neadekvátna, ale taká už býva dikcia frustrovaných hrdiniek a hrdinov, podfarbená totálnou dezilúziou.

    Milan Kenda

    Buďme úprimní, problémy s „papendeklovými“ múrmi nasiaknutými životnými peripetiami našich susedov poznáme hádam všetci. My všetci totiž máme svoj príbeh, svoje tajomstvá, osudy i motívy. Presne ako obyvatelia istej panelovej králikárne, ktorých „všivavé životy“ tvoria naturalistickú mozaiku najnovšieho románu prekladateľky a prozaičky Vladimíry Komorovskej. O hurikáne v malej šesťposchodovej „ponorke“ sa dozvedáme zo spovedí jej dvanástich obyvateľov, ktorí sa každý z inej perspektívy pokúšajú obhájiť svoju existenciu. (...) Celý príbeh pripomína jeden veľký psychologický experiment, ktorý nepodlieha žiadnym konvenciám či normám, je prešpikovaný prirodzenosťou, rečou ulice, bohatým slangom, expresivitou a vulgarizmami. Medzi riadkami cítime komplikovaný a hektický rytmus dnešnej doby, našu neschopnosť riešiť vlastné problémy a vzdorovať svojmu osudu. Pritom by stačilo tak málo – obyčajný dialóg, ktorý chýba nielen na stránkach tejto knižky, ale, bohužiaľ, často aj v našich každodenných životoch. Papendeklová idylka nám otvára oči a ukazuje, že nie všetky susedské vzťahy sú ako v televíznom seriáli, že nie každá „idylka“ je poetická, a že je len na nás, aké ponaučenie si z drsných osudov susedov (aj tých našich) zoberieme.

    Vladimír Hübner

    Z obálky knihy Papendeklová idylka sa dozvedáme: „Metodika nekonečnej vety zvýrazňuje emocionalitu textu, vyjadruje neutíchajúci výbuch hnevu a žiaľu, nekonečný nárek a sťažnosť, (...) ktorý odzrkadľuje traumu, depresiu, depriváciu alebo konflikt jednotlivých postáv.“ Nekončiace rozprávanie a valiaci sa prúd slov veľmi explicitne vyjadrujú hektickosť života, kolotoč povinností, strastí a každodenných problémov. Dôsledkom je však rovnaký rytmus narácie, monotónnosť, miznutie rozdielov medzi postavami rôzneho veku, pohlavia, povolania. Ťažko si predstaviť takú Kobylu, jej ťažkopádneho manžela Suveréna, či nahlúplu Maškrtu, ako zo seba chrlia lavínu slov takým tempom a s takou razanciou, ako napríklad podniková právnička Fiškálka.

    Miriam Suchánková

    Po dočítaní Komorovskej druhej knihy Papendeklová idylka som si musel poznamenať: Je to veľmi zvláštne literárne posolstvo do budúcnosti o tom, ako sme žili na prahu tretieho tisícročia. Keď si to prečíta niekto v roku 2345, no, neviem, neviem... Inak nám autorka na cirka sto stranách predstavila protagonistov románu, ktorý sa – bohužiaľ – nekonal. Pripadá mi to, ako keď sa viacerí spolu stretnú v meste a navzájom sa všetci aj s neznámymi popredstavujú a vzápätí sa rozídu.

    Miloš Drastich

    Komorovskej Bonvivánske chiaroscuro tvorí s predchádzajúcimi titulmi Všivavé osudy (2008) a Papendeklová idylka (2009) voľnú trilógiu. Vo všetkých troch autorka použila ten istý zorný uhol, ten istý štýl a ten istý jazyk. Aký je to zorný uhol? Antiiluzívny, ale nie deziluzívny. Atmosféru a dianie jednotlivých príbehov možno vystihuje výraz „chiaroscuro“, použitý v titule poslednej knižky, čo je v taliančine čosi ako šerosvit, teda tma (tej je tu viac), ale i trocha svetla. Ak by sme Vladimíru Komorovskú porovnali s inými súčasnými slovenskými autorkami takzvanej ženskej literatúry, ktoré vyznávajú zásadu, že dobro zvíťazí nad zlom, ak nie hneď, tak na konci, a narušené vzťahy (o tom to všetko je) sa napokon tiež urovnajú, tak ona je kdesi na opačnom konci škály. Nie ako nenapraviteľná pesimistka, ale ako tvrdá realistka, ktorá vie, že život sa s nami nemazná, že je v ňom aj dosť svinstva spôsobovaného nami samými, teda ľuďmi.

    Vladimír Petrík

    Ak v debute išlo o spoveď, ktorá by mala byť úprimná, ak chce dostať rozhrešenie čitateľa, v knihe Bonvivánske chiaroscuro ide akoby o (ob)žalobu sveta, ktorý nereagoval na jej spoveď a nezmenil sa k lepšiemu. Pozoruhodná štylistická faktúra poviedok (využívanie štylistických figúr, archaizmov i neologizmov, barbarizmov i dialektizmov, prísloví, porekadiel atď.) svedčí o tom, že Vladimíra Komorovská si natrénovala ako prekladateľka jazyk jazyka, a teraz chrlí prúd slov, syntagiem a viet na vzácnej jazykovej úrovni. Toto je hádam najväčšia hodnota jej poviedok. Nie poviedok, ale chrľovín (lavíny slov), ktoré autorka vychrlí na jeden dúšok. Dvanásť poviedok = dvanásť viet na cirka 130 strán textu. Literárnovedne povedané, ide o prúd vedomia (lavínu slov), ktorý nepripustí k slovu iné vedomie, nárokujúc si na svoju absolútnu platnosť. V prúde vedomia, ktoré svojho času nieslo zástavu práve vo Francúzsku, plávajú slovenské postavy s francúzskym espritom.

    Andrej Červeňák

    V zbierke Bonvivánske chiaroscuro dominujú motívy samoty, dezilúzie, hnevu, sklamania a stroskotaných vzťahov. Komorovskej tretia kniha je teda iná, ako knihy niektorých slovenských spisovateliek, ktorých románové vzťahy sa končia harmonicky. Bonvivánske chiaroscuro zobrazuje partnerský vzťah, kde chýba porozumenie, láska. Niektoré pasáže sú až naturalistické a autorka sa nevyhýba ani téme interrupcie a sexu.

    Jana Kopčová

    Vladimíra Komorovská zvolila osvedčený rozprávačský postup nasvecovania jednej situácie z niekoľkých zorných uhlov. Prózu skomponovala na princípe vnútrotextovej nadväznosti jednotlivých kapitol, ako čitateľskú skladačku, ktorá do projekcie hlavného protagonistu vnáša nové momenty. Po kapitole Bohém tak nasledujú kapitoly nesúce mená žien, ktoré v ja-rozprávaní prekračujú životnú epizódu s ľahtikárskym bonvivánom a dopovedajú čosi viac o životnej situácii hrdiniek, čo utvára v čitateľovi (príjemné) vedomie, že s nadhľadom vidí ďalej ako krátkozraký Bohém. Okrem spleti ľudských vzťahov môže próza rozradostniť pregnantnými, britkými autorskými komentármi niektorých spoločenských a kultúrnych problémov a intertextuálnymi odkazmi. Bonvivánske chiaroscuro je napísané kultivovaným jazykom, explozívne v prúde dvanástich súvetí. Je čitateľsky príťažlivé a „literárne vkusné“.

    Hana Zeleňáková

    Pokiaľ ide o vnútornú štruktúru, kniha Bonvivánske chiaroscuro je dôsledne koncipovaná do dejového oblúku, keďže v prvej poviedke je protagonistom už spomínaný Bohém a v poslednej jeho syn Hortenz, jediné dve mužské „spovedajúce sa“ postavy. Jednotiacim prvkom (symptomaticky?) dvanástich výpovedí je „pragmatická dezilúzia“, či skôr postupná strata ilúzií, ktoré sa napokon ukazujú ako „chcené vášne“ ľudí determinovaných sebeckosťou. Ešte aj láska v tomto kontexte pôsobí ako „náhradkový“ cit. A ešte na záver. Stretol som sa s názorom, že ide o „škandalóznu knihu“. Keďže len zlomok čitateľov si vie pospájať kontextuálne súvislosti (napríklad kto bol predlohou pre postavu Bohéma), nebude to s prípadným škandálom až také horúce. Skôr mám neodbytný pocit, že keby sa poviedky prepísali do „normálnej“ diakritiky, obmedzili by sa niektoré filozofickejšie ladené digresie a časť expresívnejšieho slovníka, mohla by táto kniha úspešne konkurovať vysoko nákladovému čítaniu pre širšie dámske publikum „od dvadsaťpäť rokov po dôchodkový vek“.

    Maroš Bančej

    Ešte pred začatím čítania knižky ma upútal jej názov Bonvivánske chiaroscuro, veľmi zaujímavý, ale ani doteraz veľmi neviem, akú má sémantickú hodnotu. Autorka vyrozprávala príbehy viacerých ľudí – najmä žien, ktoré sú viazané na osud muža, ktorému dala autorka meno Bohém. S tými menami je to taktiež veľmi vynaliezavé, každé meno je vlastne nomen omen, charakterizuje postavu, hoci autorke o detailné charakteristiky jednotlivých postáv asi nešlo. Ako žánrovo označiť tento text? Azda by sa dalo súhlasiť, že ide o súbor noviel s románovou dimenziou. Jednoduchý makrokompozičný princíp sleduje osudy jednotlivých postáv, ktoré prebiehajú takmer izolovane (v rozprávaní), ale väzby sa vytvárajú najmä vo vzťahu k Bohémovi. Je celkom logické, že ide o osudy najmä ženských postáv. Samostatné čítanie jednotlivých noviel by čitateľovi nedalo predstavu o vzťahoch, ktoré autorka chcela azda evokovať.

    Ladislav Čúzy

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Slovenského centra PEN za štvorgeneračný román Utešená família (2015) Cena SSS za prózu za román Utešená
    Cena Slovenského centra PEN za štvorgeneračný román Utešená família (2015)
    Cena SSS za prózu za román Utešená família (2015)

    Držiteľka Ceny Slovenských pohľadov za preklady publikované v časopise v roku 2007, ktorými kultúrnej verejnosti priblížila S. Dalího a M. Durasovú.
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Všivavé osudy (úryvok) DAREBÁK Som nehanebný všivák, podlý grázel, ktorý si nezaslúži od ženy ani

    Všivavé osudy (úryvok)

    DAREBÁK

    Som nehanebný všivák, podlý grázel, ktorý si nezaslúži od ženy ani jediné slušné, tobôž utešujúce slovko, lebo som v nej nechtiac rozdúchal žiarlivosť i nenávisť, som hnusný sviniar, mizerný úchylák, ktorého treba obesiť za vajcia do prievanu, lebo som oferoval svoju povesť kvôli kamarátom z mokrej štvrte, som žobrácky šupák, skrachovaný potraťák, lebo som sprosto prišiel o strechu nad hlavou a nasáčkoval sa späť k materi, ktorá to nemôže prežrieť a sústavne mi to otrepáva o kotrbu, som totálny idiot, absolútny debil, lebo som rezignoval a nechystám sa nasadiť všetky páky, aby som získal stratenú nehnuteľnosť späť, som neschopný úbožiak, mľandravý sráč, ktorý sa nezmôže na žiaden rozhodný krok a nedokáže vniesť do svojho súkromia poriadok, som potentovaný kastrát, úbohý impotent, lebo ma žena odhodila ako špinavý vecheť a nekompromisne odrovnala, ako ma kedysi podrývalo a vyciciavalo prefíkané okolie, oberalo o energiu a potom sa mi zlomyseľne vyškieralo do ksichtu, hoci som sa s ním snažil vychádzať aj za cenu nemalých obetí, hoci som sa dal namotať na každú hovadinu a zbabelo neutekal z bojiska, keď všetko prasklo, naopak, ochotne som brával vinu na seba a hrdinsky zatĺkal, aby som nezradil komplicov, aby nevyšli najavo ich uletené extravagancie, nepokrčili si ťažko vyžehlený imidž a neupadli do nemilosti, mne to mohlo byť srdečne fuk, mal som povesť vyšinutého blázna, ktorý sa nevmestí do kože a stvára samé vylomeniny, ktorý škaredo dopadne, ak sa včas nezbadá, ak sa nevprace do príslušných medzí, nedá si konečne ostrihať dlhočizné škumáty a neprestane na tričkách nosiť Baudelairove a Rimbaudove verše, ktoré profákov štípali v riti, hádzali do vývrtky a chuderu mamu privádzali do šialenstva, lebo si nevyhnutne kládla otázku, na koho som sa podal a dokedy jej budem robiť hanbu, dlabal som na to, mal som všetkých na háku a pred matúrou ma vyliali zo školy, ktorú som smel dorobiť až po výmene riďasa, chlapíka na pravom mieste, ktorého okamžite trklo, že sa necítim silný v kramflekoch, že mám hovadské mindráky a neúspešne ich potláčam síce neškodnými, ale aj neprístojnými výstrelkami, čo kadekomu kolú oči, no zato ešte nemusím krachnúť ako nespútaný živel, najmä keď nemám vypatlaný mozog a celkom mi to páli, napokon sa potvrdil jeho predpoklad, po matúre sme sa skamošili a spolu preslopali nejednu noc okorenenú vášnivými debatami o zmysle života a smrti, z ktorých som vyrozumel, že ani taký riaditeľ nemá ustlané na ružiach, musí sa tvrdo pretĺkať, znášať zákerné kopance a pregĺgať trpké pilulky, že mu nikto nezametá cestičku a nestavia slavobrány, skôr hádže polená pod nohy a zabodáva nôž do chrbta, fantasticky ma umravnil, sľubne nasmeroval a vystríhal, aby som nezaspal na vavrínoch a rozhodne študoval ďalej, lebo iba vzdelanie mi nikto nemôže ukradnúť, nejakým zázrakom som sa teda ocitol na výške, no nenašiel som tam spriaznenú dušu a to ma nivočilo, deptalo, sklamane som štúdium zavesil na klinec, zdrhol z deprimujúceho prostredia a utešoval sa, že som nedopadol najhoršie, že môžem aj bez diplomu zapadnúť medzi ľudí, veď nie som prvý ani posledný, kto sa vysral na školu, to hádam neznamená, že som si načisto spackal život, ale drahí rodičia zastávali opačný názor a neúprosne mi ho vmietli do ksichtu, nesplnil som ich nádeje a mal som sa pratať kadeľahšie, normálne ma vyhodili z domu ako onucu, našťastie sa nado mnou zľutovala starká a ochotne ma prichýlila, dokonca dala na mňa prepísať byt, aby ma neprikvačil údel homlesáka, keď sa raz pominie, našiel som si parádny flek a fachčil na plné obrátky, vznášal som sa v oblakoch a vtedy mi skrížila cestu Klarisa, strelená baba, s ktorou som si užíval, vychutnával vášeň i slasť a, namojveru, sa nenudil, celého ma opantala, zmagorila, prešpikovala šťastím, no potom som ju radšej pustil k vode, lebo mi naservírovala aj olovené halušky, beštia jedna, v amoku hystericky jačala, nadávala ako rozzúrený kočiš, neváhala na mňa vytasiť vystreľovací nôž, a keď som sa odmietal zapájať do šialených scén, dorezala sa a vyvreskovala, že som surovec a násilník, ktorý ju ohrozuje na živote, čo ma zakaždým vyštengrovalo do zúrivosti a uštedril som jej kolosálnu facku, aby sa konečne spamätala, nie, takto to nemohlo klapať ďalej a ani neklapalo, raz ma príšerne vyprovokovala, schmatla za vlasy a divo kmásala, až ma fakt prešla trpezlivosť a zmlátil som ju ako žito, v momente sklapla a začala mi zobať z ruky, vtedy ma zovrel údes, že som schopný zdvihnúť a položiť ruku na vyvolenú babu, s ktorou sa v šťastných okamihoch nádherne milujem, zaplavili ma výčitky svedomia a do nemoty zhrýzali, doteraz sa za to hanbím a nemôžem sa vynačudovať, kde som vtedy nabral odvahu dopustiť sa prečinu, ktorý som odjakživa odsudzoval, nemal som kam cúvnuť, musel som jej dať kopačky a navždy ju vymazať zo svojho života, hoci mi vytrvalo vyvolávala a nadbiehala, akoby sa nič nebolo zomlelo, evidentne rozhodnutá zotrvať v bláznivom vzťahu a doviesť ho do tragického konca, no mňa viac neoblafla, mal som jej plné zuby, a nielen jej, dlho som sa babám vyhýbal ako moru, v každej som videl nepríčetnú cvokárku, ktorá ma chce zatiahnuť do šlamastiky, každú som podozrieval, že na mňa šije búdu, skoro som zbesnel, ale raz som si ťukol do čela a nechápavo nad sebou pokrútil hlavou, čo to stváram, prečo sa štorcujem, jedna šľahnutá koza ma predsa nemôže zlomiť a postrčiť na doživotnú cestu pokánia, veď som sa jej stokrát ospravedlnil, keď ma otravovala telefonátmi, a vždy ma vehementne ubezpečovala, že mi ten lapsus dávno odpustila, mal by som si tú všivavú scénu konečne vytĺcť z palice, nehrať sa na trasorítku a odhodlať na krok vpred, aj sa mi to po čase podarilo, začal som normálne fungovať, ale v zákutí mozgu mi svietil výstražný signál, že sa za žiadnu cenu nesmiem dať zatiahnuť do podobnej kaše, že nesmiem naletieť nijakej hysterickej fúrii, aby som raz nemal opletačky s polišmi, lebo by sa mi to mohlo sprosto vypomstiť a zapadol by som po uši do sračky, z ktorej niet úniku, vycibril som si čuch a na hony rozpoznával švihnuté kravy, ktoré na mňa bohvieprečo leteli, neskrývane som sa odťahoval, keď sa na mňa lepili ako leukoplast, môj škrobený postoj vyvolával opačný efekt, ale to ma netrápilo, nevzrušovalo, kašlal som na debilné poznámky a výčitky, neroztápal som sa pod spŕškou komplimentov, púšťal som ich jedným uchom dnu a druhým von, kým som si nevyslúžil nálepku nedotklivca a nevydobyl vytúžený pokoj, lenže neskôr na mňa doľahla samota, bývalo mi otupno a začal som vyhľadávať spoločnosť, do ktorej sa náhodou zaplietla Mladena, ani neviem, ako mi padla do oka, sám som sa čudoval, lebo bolo vidieť, že je staršia napriek menu, ktoré ju omladzovalo, možno aj preto na mňa pôsobila vyrovnane, rozvážne, vznešene, čo ma zaujalo po predchádzajúcej neblahej skúsenosti, nasadil som všetok šarm, aby som si získal jej priazeň, ale dlho naň nereagovala, vôbec si ma nevšímala, čím ešte viac vydráždila moje zmysly, zaumienil som si, že ju stoj čo stoj zbalím, že vytrvám v skalopevnom úsilí, ktoré napokon prinieslo sladké plody, lebo po nekonečne dlhom čase mi padla do náručia...

     

    Papendeklová idyla (úryvok)

    KOBYLA

    Šťastné páry končia podobne ako nešťastné. Hĺbku nešťastia je rovnako ťažké vydržať ako pád zo siedmeho neba.

    Strhla som sa zo sna, div že som necvrkla do pyžamových gatí, ale vtom som nad sebou zbadala rozosmiatu tváričku môjho zlatého Anjelika a trklo mi, že som sa zbytočne plašila, že zase preliezol ohrádku na postieľke, huncútik jeden, a hodil sa na mňa, lebo sa chce blázniť v posteli, vôbec mu nevadilo, že v noci zase buntošil, mraučal a pýtal sa ku mne, ale nepochodil, nemohla som ho preniesť medzi nás, lebo v našej posteli divo kopal okolo seba, čo Suveréna budilo a strašne rozčuľovalo, potreboval sa riadne vychrápať, lebo ráno vstával do roboty a nemienil sa potriepať po dielni ako mátoha, to by mu Majster nedaroval, zase by mu sprosto nabrýzgal a počas šichty sa naňho podchvíľou ocapoval ako na sopľavého fagana, čo môjmu drahému, samozrejme, nevoňalo, čo ho urážalo do krvi, koľkokrát sa zastrájal, že mu to raz spočíta, vráti aj s úrokmi, nech si nemyslí, že sa mu to prepečie, chruňovi všiváckemu, lebo nemal ani dunstu, čo si vynucuje také živé striebro, ktoré treba kŕmiť a prebaľovať aj v noci, ktorému treba strkať do ústočiek dudlík, lebo nemal ani šajnu o Suverénovej večnej únave, o jeho prebdených nociach, ešte ho aj hecoval debilnými rečami a chválami na svojich vyhúknutých chalaniskov, čo vraj kdekade lámu svetové rekordy, akí sú to viťúzi, akí sú to fiškusi, ako keby požrali všetku múdrosť sveta a z ostatných sa vykľuli iba obyčajní trpáci, veru, nelízal tam med, neraz si musel zahryznúť do jazyka, aby ho nevykopli na dlažbu, aby sme neostali bez haliera, ak nerátam ten smiešny materský a opatrovateľský milodar, aby sme nemuseli trieť biedu a nakoniec nepokapali od hladu, toto nám bol čert dlžen, naháňame sa ako besní psi, pechoríme sa ako idioti, a ešte sa to niekomu nepáči, ešte hľadá zádrapky, aby do nás mohol rypnúť, aby nás znemožnil a vrcholne rozdráždil ako tá mrcha pod nami, tá moralistická Mudrlantka, ktorej mám už plné zuby, lebo iné nevie, len spustiť príval výčitiek a dookola omieľať, že jej dupem nad hlavou, že sa nevládze sústrediť na tie svoje kraviny, ako keby ma to zaujímalo, ako keby som bola povinná chodiť po špičkách, veď nech skúsi drieť ako vôl, nech len skúsi lietať ako vecheť medzi kúpeľňou, kde hrkoce práčka, kuchyňou, kde frfocú hrnce, a izbou, kde Anjelik rozhadzuje hračky, rada by som ju videla, ako zavčas rána vylieza z pelechu, obskakuje neposedné škvŕňa, ako uteká do kúpeľne roztriediť špinavé handry a rýchlo ich nahádzať do práčky, ako chystá do kastrólov a pekáčov, varí, smaží, griluje a medzitým dáva pozor, aby jej nevykypelo, neprihorelo, aby jej dieťa neprevrátilo chalupu hore nohami, nevyviedlo niečo zlé, aby si neublížilo a nevyfasovalo modriny, rada by som vedela, či by si aj ona od zlosti nedupla, keby jej robota prerastala cez hlavu, či by nepotrebovala vypustiť ventil, keby ju pridlávili starosti, či by nedávala najavo, že má hovadské povinnosti, od ktorých ju nemá kto odbremeniť, a na krku starú Chuderu, čo nečinne vysedáva a čumákuje ako strelená, lebo už nemá všetkých pohromade, vníma iba tanier, čo jej strčím pod nos, ešte šťastie, že sa sama nafutruje, lebo keby som jej to musela pchať do grgáňa, prisámvačku, že by som ju radšej zadrhla, som fakt zvedavá, ako by to Mudrlantke rezalo, či by nevypliešťala pakále a okamžite nesklapla, jej sa dobre kváka o medziľudských vzťahoch, keď si robí, čo si zmyslí, keď sa papre v takých sračkách, keď sa odbavuje na ľapotinách, to mi vravel Suverén, lebo som sa pýtala, čo vlastne porába, čo stvára v tom byte sama a či jej samota nelezie na mozog, dozvedela som sa pekné veci, len čo je pravda, že kedysi mala muža Askéta, ale jej zdrhol, že raz vláčila pred sebou veľké brucho, ale decko domov nedovliekla, vôbec nešípil prečo, nedokázal sa rozpamätať, čo sa vtedy zomlelo, lebo bol frkan a staral sa o iné veci, smola, mohla som sa jej zavŕtať pod kožu, mohla som vyňuchať, kam ten plod zašantročila a z čoho jej šibe, lebo teraz vraj študuje nejaké zložité vedy, prekladá kreténske knižky, ktorým ani Boh nerozumie, a ešte na nich aj zarába, potvora prefíkaná, tá si to bezpečne vedela zariadiť na vyšších miestach, musela niekde splašiť fasa protekciu, nie je predsa normálne, aby celé dni vysedávala doma a mala čo hodiť do huby, aby sa nemusela plahočiť pre pár šestákov a ešte si mohla dovoliť aj vyskakovať na poctivých susedov, že nestrpí žiaden randál, že má nárok na svätý pokoj, mne veru rozkazovať nebude, ani keby sa mala rozglejiť, nech si diriguje Fiškálku odnaproti, veď po nej stále utiera špinavé schody, zababrané od blata a zanesené psími chlpmi, jedine s ňou a Psychoškou dokáže stratiť slovko, inak na celý panelák serie, všetci sú pre ňu vzduch, s nikým sa nepúšťa do reči, lebo sme pod jej úroveň, sprvu som sa čudovala, že vzala na milosť práve Fiškálku, ktorá sa rada pozerá na dno pohárika, a keď sa dobre ožerie, narobí parádny cirkus, ale Suverén mi prezradil, že ju pred rokmi vysekala z akejsi šlamastiky, čo na ňu našila podvodnícka zahraničná firma, že odvtedy nechodí do roboty, aj keď prípad bol jasný ako facka a súd prebehol bez zádrhov, aj keď firma spor prehrala a musela jej vycálovať celoročný plat, že ostala na voľnej nohe, oficiálne vraj vykonáva akési slobodné povolanie, aby jej nikto nedýchal na chrbát, aby na ňu nikto nezvaľoval zodpovednosť za ulievačstvo darebných zamestnancov, ktorým sa už zo zásady ťaží vykydnúť riť a preložiť krížom slamy...

     

    Bonvivánske chiaroscuro (úryvok)

    PÚPAVA

    Láska je malá epizóda v živote muža a celá história v živote ženy.

    Madame de Staël

    Bezmocne klesám na stoličku, sotva lapám dych, snažím sa stráviť najčerstvejší rozmar náročnej dcérenky Prvosienky a rezignovane konštatujem, že ju jednoducho nedokážem uzemniť, hoci nevystačí s bohatou, priebežne dopĺňanou garderóbou a nedočkavo dychtí po každom módnom výstrelku, bez ohľadu na smiešnu sumu v mojej poondiatej peňaženke, v ktorej mávam jednostaj prievan pre akútny nedostatok lukratívnych zákaziek, tentoraz baží po špicovej halene, čo by jej perfektne pasovala k apartnej sukni, práve je v akcii a napriek výraznej zľave drahá ako šľak, ale ľahko sa môže vypredať, čo by bola hotová katastrofa, čo by psychicky nezvládla, razom by ju pochytil hysterický záchvat, z ktorého by sa týždeň zviechala a nepreložila krížom slamy, rozhodne by mi nedarovala, že som jej nedožičila elementárnu radosť, a do omrzenia mi strapkala uši zúfalými lamentáciami, hoci otec, známy Bohém, čo sa rád štylizuje do pózy arbitra elegantiarum, čo v okolí narobil veľa šumu osobitým šviháckym odievaním, jej neraz vyhodil na oči, že sa vie otrasne dogabať a že mu nerobí česť svojím nepochopiteľným nevkusom, svojou totálnou neschopnosťou zosúladiť farby do pôsobivej rafinovanosti a vycibrenosti, hoci sa jej neraz ponúkal, že ju zasvätí do tajov uhladenosti, ba i zásobí elegantnými hábami, čo by mi náramne bodlo, lebo náš rodinný mešec má podchvíľou prázdne črevá, lebo ho vonkoncom nestačím kŕmiť, tobôž nadžgávať do prasknutia, ale Prvosienka opovrhuje jeho atypickou šľachetnosťou ako nenapraviteľná hrdopýška, ba neuznáva ani jeho svojráznu štýlovosť, silou-mocou musí mrhať prachmi v značkových butikoch, aby sa, nedajbože, nestrápňovala pred spolužiačkami, aby neutŕžila jedovatý posmech a mohla sa naďalej vyťahovať pred pipíškami, ktoré na ňu nedočiahnu svojou suchopárnosťou, a predsa ju podozrievam, že ocinka potajme obdivuje a že sa ním v škole rada vystatuje, hoci ju príšerne sklamal, lebo o ňu v detstve neprejavoval živý záujem, lebo ju predčasne odpísal a nechal vyrastať ako nemanželského pangharta, pravdepodobne mu nikdy neodpustí, že predo mnou uprednostnil tú ohavnú a primitívnu Kvarglu, ktorú jednoznačne prevyšujem, bez ohľadu na zámienku, čo si našiel na rozchod, bez ohľadu na nepredvídané okolnosti a nevyspytateľné udalosti, čo mu zamiešali karty, pravdepodobne jakživ nepochopí, ako si mohol tú spuchnutú obludu zobrať druhý raz, keď jej permanentne zakáša, keď mu evidentne nesiaha ani po členky a nešmakuje v posteli, lebo som nikdy nehýrila jasnými a pohotovými odpoveďami, keď ma zahrnula prívalom všetečných otázok, lebo sa mi to nepodarilo zahrať do autu, nech som sa akokoľvek pokúšala, zakaždým som sa idiotsky zamotala a neštimoval podstatný detail, raz darmo, nie je sprostá ani slepá, precitlivene vníma svet a zákonite všetko podrobuje konfrontácii, nedokáže veľkodušne prehliadať očividné kiksy, čo neovplyvním, aj keby som sa rozkrájala, čo sa už ani neusilujem zašmodrchať, lebo to nie je môj problém, lebo to rozhodne nie je moja hanba, som len pasívna diváčka a nedobrovoľne sa prispôsobujem situácii, ktorú mi komplikujú mizerné príjmy priemyselnej výtvarníčky na voľnej nohe, odkedy som sekla s trvalým pracovným pomerom, a biedne alimenty od Bohéma, ktorý síce inkasuje aj pravidelný dôchodok, ale cakompak ho oferuje na chľast a cigarety, som len pragmatická pozorovateľka a sviatočný rojko, vďaka vysoko vyvinutej obrazotvornosti, ktorú som akýmsi zázrakom dostala do vienka, občas sa oddávam vytúženým a nikdy nenaplneným snom, lebo som na vlastnej koži zakúsila trpký údel nemanželského bastarda, o ktorého ľahtikársky sploditeľ ani nezakopol, lebo mama sa večne ponosovala na nezávideniahodný osud mojej jedinej živiteľky, na skurvený svet, ktorý s ňou nehanebne vypiekol, hoci jej zradný frajer nasľuboval hory-doly, a keď prišlo na lámanie chleba, zdrhol s jej sokyňou za hranice a viac sa neozval, nie div, že utrpela nervový šok, zdrevenela od údesu a prešvihla termín na potrat, nie div, že sa musela zmieriť s dehonestujúcim položením, keď sa konečne prebrala k životu, a nachystať dojčenskú výbavu, celé roky mi otrepávala o makovicu, že si kvôli mne skomplikovala život, že bezo mňa by sa ľahšie uchytila, stala slávnou tanečnicou ako Lola Montés a zapĺňala divadelné hľadiská na celom svete, na čo som jej ako žubrienka naivne skočila, kým som sa nezorientovala v probléme a nezistila, kde je pes zakopaný...

    Zobraziť všetko