Foto©Budaj
Foto©Budaj




  • Viac o osobnosti

    Za Vladom Archlebom Dňa 24. októbra zomrel po dlhej, ťažkej chorobe vo veku 54 rokov básnik Vladimír „Rachel“ Archleb. Do novembra 1989 publikoval iba v

    Za Vladom Archlebom

    Dňa 24. októbra zomrel po dlhej, ťažkej chorobe vo veku 54 rokov básnik Vladimír „Rachel“ Archleb. Do novembra 1989 publikoval iba v samizdatových časopisoch Kontakt a Fragment, spolupodieľal sa na rôznych umeleckých aktivi­tách (happeningy, neoficiálne výstavy, nepovolené hudobné akcie, knižné samizdatové edície), po páde totality uverejnil iba niekoľko básní v týždenníku Kultúrny život a v mesačníku Fragment.

    Do pripravovanej literárnej antológie Zlatá krv si sám napísal toto „úsporné“, ale o to výstižnejšie životopisné heslo: „Narodil som sa presne na 5. výročie Víťazného februára. Detstvo prebehlo normálne – dá sa povedať – šťastne. Iba v šiestom roku života ma zrazila motorka a vyoperovali mi slepé črevo. To mi však neubralo z optimizmu. Na začiatku 70. rokov som skončil školu. Bol som miešačom koncentrátu, dopúšťačom difenyloxidu, kuričom, Al Bundom...“

    Ak o niekom môžeme napísať, že bol legendou bratislavskej undergroundovej kultúry, tak je to určite Vladimír Archleb.

    Z nekrológu Olega Pastiera, Sme 27. 10. 2007

    Zobraziť všetko
  • Stručne o autorovi

    Vladimír Archleb, zvaný „Rachel“ sa narodil 25. februára 1953 (v Trnave), žil krátko v detstve v Topoľčanoch, a potom v Bratislave.

    Vladimír Archleb, zvaný „Rachel“

    sa narodil 25. februára 1953 (v Trnave), žil krátko v detstve v Topoľčanoch, a potom v Bratislave. Zomrel 24. októbra po dlhej, ťažkej chorobe vo veku 54 rokov. Bol básnik, ale živil sa ako robotník a kurič. So svojím vyvinutým zmyslom pre pravdu a spravodlivosť patril medzi svojimi priateľmi – umelcami k najradikálnejším osobnostiam. Bol mimoriadne skromný a nenáročný, v hĺbke duše pokorný veriaci. Bol mu vzdialený akýkoľvek karierizmus. Bol „posledný kurič“, označený za nepriateľa štátu. Cítením bol pravý rocker. Miloval hudbu 60. rokov. Vraví sa, že všetko so všetkým súvisí. Nie je určite náhoda, že dvaja z jeho najlepších kamarátov, básnik Tomáš Petřivý a výtvarník Igor Kalný zomreli ešte pred rokom 1989 ako 30–roční (čoskoro ich nasledoval básnik Gusto Dobrovodský). Na ich stupňujúcom sa zúfalstve a apatii sa značne podpísal predchádzajúci režim. Rachel vždy tvrdil, že on bude ďalší. O jeho nekompromisnosti svedčí aj to, že do novembra 1989 publikoval iba v samizdatových časopisoch a podieľal sa na neoficiálnych umeleckých aktivi­tách (spolu s Jankom Budajom realizovali napríklad roku 1979 „Týždeň fiktívnej kultúry“). Po páde totality uverejnil niekoľko básní v Kultúrnom živote a v mesačníku Fragment. V SME o ňom  napísali, že „bol legendou bratislavskej undergroundovej kultúry“. Zanechal za sebou hlboko smútiacich rodičov, brata, manželku a bývalú manželku, deti a vnúčatká, ktoré si ho nestihli asi ani zapamätať.
    Tamara Archlebová, bývalá manželka, 2017
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

  • Monografie a štúdie o autorovi

    TURAN, Andrijan: Veľké vytriezvenie z opitosti dubčekovským rožkom, SME, 29. 11. 2008 ZAJAC, Peter: Menhir ve zvlhlých ponožkách, Orientace, Roč. 22, 2009, č. 102,
    TURAN, Andrijan: Veľké vytriezvenie z opitosti dubčekovským rožkom, SME, 29. 11. 2008
    ZAJAC, Peter: Menhir ve zvlhlých ponožkách, Orientace, Roč. 22, 2009, č. 102, 2. 5., příl. Orientace, s. 22, Lidové noviny
    REBRO, Derek: Poézia 2008. Tých pár kvapiek vodu nestvorí. Knižná revue 14-15/ 2009.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Vladimír Archleb: Račiansky výber Výber z tvorby nekompromisného „kuriča-básnika“, ktorý do roku 1989 publikoval iba v
    Vladimír Archleb: Račiansky výber
    Výber z tvorby nekompromisného „kuriča-básnika“, ktorý do roku 1989 publikoval iba v samizdatových časopisoch. Civilné, občas funkčne vulgárne či drsne erotické verše premknuté hnevom a iróniou, nie však zatrpknutosťou. Pokiaľ by sme básne čítali bez prihliadnutia na historický a politický kontext (socializmus bývalej ČSSR), v ktorom vznikali, vyznievali by chvíľami prehnane silácky a nechcene komicky. Ich nadčasová hodnota je teda diskutabilná. Súčasne je v nich však prítomná, to najmä, vysoká miera autentickosti a úprimnosti. Z básní vanie jedinečný autorský naturel, ktorý si je vedomý, že nepatrí do obdobia, do ktorého sa narodil: „veľmi skoro som tu“. Ne/dobrovoľne vyčlenený z priemernej bezpečnosti svojich spoluobčanov kritizuje ich spôsob života, ako aj tvorbu niektorých prorežimných kolegov – robí to síce hlasno, až na výnimky však nie prvoplánovo. Iba výnimočne sa autor dopustil nechcene povýšeneckého postoja, keď v básni o žene, čo čaká nemanželské dieťa, na jednej strane odsudzuje tých, čo odcudzujú ju, sám však oplýva skôr zhovievavou premúdrelosťou ako empatickým záujmom: „dievča zlaté / nebolo ti to veru treba“. Je zaujímavé, že Archleb si síce bol vedomý toho, že jeho tvorba oficiálne nevyjde, no aj tak sa vyvaroval ochranných (a väčšinou neúprimných) vyhlásení, že píše pre seba. Nie, Archleb svoju tvorbu reflektoval a potreboval písať: o tom, čím a ako ne/žil, aj preto sa jeho básne chvíľami preklopia z priamočiarosti do prvoplánovosti (napr. báseň o konfrontácii „malých“ a „skutočných“ problémov prostredníctvom paralely plesne na nohe a umierajúcich detí). Archleb totiž v písaní nešpekuloval („všetko je jednoduché / ako dážď alebo nádcha“), ale ho (a cez neho) prežíval, bez zbytočných rečí: „trepú o umení / a moja ponožka tu bezmocne leží / úplne bez záujmu“. Najlepšie to podľa mňa dopadlo v básňach Okamžik a Politici – posledne uvedená je dôkazom, že autor bol schopný aj pôsobivej obraznosti a presahu v zdanlivo priamočiarej drsnosti; je však dobre, že si zvolil metaforicky nevyzdobenú cestu, pretože tá priliehala k jeho životnému pocitu i vtedajšiemu obdobiu výstižnejšie. Druhá časť knižky obsahuje „medailóny“ jeho obľúbených rockerov. Predstavujú skôr jeho vnímanie ich odkazu, v ktorom nechýba i snaha o oddeľovanie úprimnosti od povrchnosti. Knižku vnímam ako potrebné pripomenutie si (bez)ducha predrevolučných čias.
    Derek Rebro , Knižná revue 14-15/ 2009, Poézia 2008, Tých pár kvapiek vodu nestvorí
     
    Rachelova poézia je iba veľmi výstižným svedectvom a mementom doby. Básnik píše fotograficky presne o každodenných pocitoch mladého muža žijúceho v zadrôtovanom, dvojtvárnom absurdistane reálneho socializmu. Stavy apatie, bezradnosti, vykorenenosti, obavy z budúcnosti, očakávanie zlého a ešte horšieho, premiešava s pocitmi pasívnej rezistencie či zatrpknutím nad stratou morálnej kontinuity.
    Všetky tieto opiáty beznádeje mieša v pohári od kremžskej horčice do poetického koktailu, ktorý zasiahne najmä tých, čo si minulý režim odžili. Čítame poéziu odstrojenú od akýchkoľvek metafor či básnických ozdôb a umeleckých príkras. Archleb deklamuje suchými slovami naoko drsné vety, keďže vníma všetko okolo seba optikou poučeného fatalistu, ktorý má už blízko k rezignácii.
    Básnik aj z pozície intelektuála odsunutého na okraj spoločnosti podáva priame, úprimné, sociologicky stručné svedectvo Veľkého Vytriezvenia z opitosti po dubčekovskom rohlíku. V tomto zmysle je jeho poézia podnetná a najmä potrebná na osvieženie historickej pamäti národa.
    No zaujímavou je aj druhá časť knižky, kde v 11 portrétoch píše o svojich najobľúbenejších hudobníkoch, ktorí ho zásadne ovplyvnili. Kritické miništúdie sú zvláštne najmä tým, ako Archleb hľadí na hviezdy západného rocku. Pozerá otvorenými očami človeka, čo vie poľahky rozlíšiť, kde sa v hudbe skrývajú hodnoty a pravda a odkiaľ už vyčnieva imidžová pozlátka na ohlupovanie más. Nie je len pojašeným ortodoxným fanúšikom, ale hlavne „čitateľom“ komplexného posolstva rockovej hudby.
    Andrijan Turan: Veľké vytriezvenie z opitosti dubčekovským rožkom, SME, 29. 11. 2008
    https://www.sme.sk/c/4198859/velke-vytriezvenie-z-opitosti-dubcekovskym-rozkom.html
     
    Ktorá kniha slovenského autora vás v roku 2008 najviac zaujala? (anketa časopisu týždeň)
    Prvá a jediná oficiálne vydaná básnická zbierka predčasne zomrelého Vladimíra „Ráchela“ Archleba  Račiansky výber (Fragment). Pre zažitú, priamu poéziu, spätú najmä s 80. rokmi 20. storočia. Dostal sa „pod kožu“ tej doby a oslovuje autentickou výpoveďou človeka ustavične mimo prúdu, kuriča z undergroundu.
    Jana Bodnárová, spisovateľka, 2008
     
    Kde je krása?
    Račiansky výber v názvu představuje trojitý erbovní znak. Vladimír Archleb žil až do svatby na bratislavské periferii v Rači, pil laciná vína, jakým byl v těch časech oblíbený Račianský výběr, a výběrem je i sama kniha.
         První báseň je datovaná 18. 11. 1978. Obsahuje základní topografii Archlebovy poezie: smutný život v zemi, ulici, na které lze potkat svého fízla, cimru s odhrnutým závěsem a zamřížovaným oknem. K tomu potom přibývá atmosféra práce v CHZJD, chemické továrně, kde stojí kolegové nadýchaní trichlorem v bufetu frontu na vlašák, kde ROH schůzuje, plán se plní, dělníci naslouchají jako sfingy svému vedoucímu, s atmosférou města, v němž na Slavíně kladou pionýři věnce a z jejich vedoucí sálá pach mladé feny.
         Archlebovu poetiku paseky či holoseče určuje elementární vnímání atmosféry, věcí a pocitů, prozaická řeč verše a občas laciný rým jako ironické echo poetismu. Co je tu neslušné: laciná práce - laciný život, laciné víno - laciné vztahy, laciná slova - laciné rýmy. Štěpná slova: dělníci „stojí“ v řadě na vlašský salát stejně, jako se sex odehrává „na stojáka“.
         Výrazem obscénní skutečnosti je obscénní jazyk, u Archleba překvapivě střízlivý a zdrženlivý. Nezasahuje jen oblast sexuality, ale celou skutečnost. Je to přitom jazyk literární. Nejde o jazyk nonsensu jako u Bondyho, ani o surrealistický jazyk Nezvalova voyeurismu či hravý jazyk Andreje Stankoviče, nýbrž o řeč přímé pojmenování jako u Ivana Martina Jirouse.
         Archlebův básnický svět se skládá ze smyslových vjemů. Určují ho základní pocity a počitky, dýchání, pocení, hlad, žízeň, chlad, teplo. Pivo v něm páchne jako opičí moč, švédský chlebíček chutná jako hadr na nádobí, v ústech je cítit pachuť po noční. Nacházíme v něm jakýsi převrácený svět poetistické poezie pro všechny smysly. Žádné vůně, vybrané chutě, andělské zvuky, sametové dotyky, pohled na rosu v trávě, ale pachy, smrady, drsný rockový zvuk, pohled na nahé dělníky procházející v šatnách mezi skříňkami. A za tím vším jako šestý smysl bolest.
    Peter Zajac: Menhir ve zvlhlých ponožkách, Orientace, Roč. 22, 2009, č. 102, 2. 5., příl. Orientace, s. 22, Lidové noviny
    https://www.pressreader.com/czech-republic/lidove-noviny/20090502/282102042619396
     
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Vladimír Archleb Básne (výber)   I. obrázok z leta   letná krajina už nevyzerá ako z detstva už to nie je
    Vladimír Archleb
    Básne (výber)
     
    I.
    obrázok z leta
     
    letná krajina už nevyzerá ako z detstva
    už to nie je tá poussainovská krajinka
    kde pobehujú satyri s nymfami v sýtej zeleni
    kde sa víno zdravo leje do krásnych čiaš
    oh bože — kde je ten zlatistý dych odevov
    ušľachtilé tváre s rímskymi nosmi
    atletickými lýtkami
    teraz fakt je to nejako iné
    žiadna idylka
    človek už nikde nemôže zvaliť buchtu
    lúky vyzerajú strašne nezdravo
    plné papierov odpadkov a všelijakého svinstva
    že radšej dám prednosť klasickej posteli
    kde je potom preboha
    tá krásna vôňa pokoseného sena
    trávička čerstvo dorastajúca
    modrá obloha s dotieravým hmyzom
    dnes už to fakt nie je žiadna idylka
    a neviem ani kam zobrať kočku
    do divadla do kina aby sa nenudila
    všetko sa mi zdá smiešne
    a jej zrejme tak isto
    o tej prírode radšej mlčím
    pretože ju nechcem vyľakať
    kríky sú plné pederastov a voyérov
    a to by bol šok aj pre mňa
    (máj 1979)
     
    # # #
     
    mamička moja zlatá
    veľmi skoro si ma porodila
    do zlého veku
    tieto idiotské problémy ľudstva
    akoby sa ma ani netýkali
    futurológovia nás hrozne klamú
     
    nechcite odo mňa
    aby som staval chalúpku strýčka toma
    aby som vyzeral ako križiak v levante
    aby bol zo mňa nazi
     
    veľmi skoro som tu
     
    # # #
     
    môcť sa tak znovuzrodiť
    a rovno v akčnom sne
    alebo
    francúzskom vidieku
    mať romantické plány
    a ruky bez žíl
    ako šľachtic
    všade bronzové busty
    so slepeckými očami
    zelená pláň rovná
    ako stôl
    so zjaveniami na oblohe
    oh! môcť sa tak znovuzrodiť
     
    (stevie wonder)
     
    ako chlapec som vždy rád omakával zamat
    potom neskoršie dievčatá
    ale potrpel som si na dobré vychovanie
    prezývali ma škrob
    nežnejšie škrobík
    často som sedával v lese
    s okuliarmi
    matka ma nežne hladkala po hlave
    a chorobne rada počúvala
    môj zamatový plač
     
    II.
    (AC↕DC)
     
    kočky z bloku o nás tvrdia
    že nevieme byť nežní v zmysle errol flynna
    ale aj tak nás žerú keď to rozpálime
    dole v klube sedíme spotení
    vyzliekame mokré tričká
    a už sa k nám hrnú a tisnú sa na nás
    teplučkým jazýčkom olizujú pot z podpazušia
     
    v parku
     
    v nočnom parku
    štefan k. a juro m.
    v rose ležali na sebe
    ruky roztiahnuté
    nohy roztiahnuté
    hlasno vzdychajúc (na kríži)
    jedným klinom pribití
     
     
     
    # # #
     
    to by fotrovci zdiveli
    keby som si ťa dovliekla domov
    na perleťovom obojku
    nervózne žujúc žuvačku
    bledofialovými herákovými ústami
     
    to by sa nás fotrovci
    nestačili ani nič spýtať
     
    (iná verzia)
     
    to by fotrovci zdiveli
    keby som si ťa dovliekla domov
    na perleťovom obojku
    nervózne žujúc žuvačku
    bledofialovými ústami
    ach kde sme to len zaspali
     
     
    # # #
     
    maškary sa vybrali na ulicu
    vymočiť sa potichu
    učiť nočných chodcov francúzskej láske
    očuchávať grcance gastarbeitrov
    obdivovať ligotavé nohavičky baletiek
    a vyčíňať a vyčíňať
     
     
     
     
     
    # # #
     
    odžijem si svoje medové týždne
    skôr než sa stačím zamilovať
    a len čo sa spamätám
    moja kráska je v ťahu —
    — som teda podľa desmonda morrisa
    ukrátený o predkopulačnú fázu
    obrazne povedané
     
    čo sa začne v posteli
    skončí na ulici
    a len čo sa začne môj vzťah kryštalizovať
    už je rozleptaný kyselinou rozčarovania
     
    som vzťahovačný
    vinu si pripisujem hlavne sebe
    a keď aj nadávam na ženy
    tak iba preto
    lebo vidím kam som sa dostal
     
     
    (queen)
     
    moja milovaná manželka
    dnes ťa pozývam na veľkolepé divadlo
    resp. absurdnú inscenáciu
    — nie je to ionesco ani beckett
                                      či adamov
    a prestaň už konečne hádať
    aj tak na to neprídeš
    lebo tento teáter je jedinečný
    no poď drahá
    nemusíš na seba naťahovať róbu
    na túto inscenáciu to nie je treba
    budeme dve hodiny stáť na balkóne
    a dívať sa na našu ulicu
     
     
    baba v štyridsiatke
     
    nalíči si tvár zdravým purpurom
    jedine tak vyzerá zdravá
    zdvihne si cecky
    jedine tak vyzerá mladistvá
    dá si odstrániť trhliny na báchore
    jedine tak vyzerá že nerodila
    vypália jej kŕčové žily na hnátoch
    jedine tak vyzerá že nič nevláčila
     
    prázdno v duši
    mŕtvo v srdci
    sucho v lone
     
     
    III.
     
    podajte ruky všetkým bláznom
    a poprajte si navzájom
    všetko najlepšie
    pretože deň
    ktorý čochvíľa končí
    začne nám ožívať
    v ogrcaných pamätníčkoch
     
    doprajte si radosti
    a keď všetky
    (skutočne všetky) kosti
    zložíme do postelí
    a zhasne sa vnútorné svetlo
    vo sne spoznáme
    že fakticky sa človek musí
    najmenej stokrát narodiť
    aby pochopil
    podstatu svojho konania
     
     
    cesta
     
    otvoril som chladničku
    a známy cestovateľ mi navrhol
    že ma povozí na pterodaktylovi
     
    sedeli sme v kuchyni
    pili burčiak
    bolo ho asi tak päť litrov
     
    nabral som smer k posteli
    pterodaktyl sa pošablil
    ráno boli nepríjemnosti
     
     
    niekedy mám pocit
     
    v stredu popŕchalo
    šiel som po chodníku s priateľom básnikom
    vážne rozprával o vážnej poézii
    napokon mi povedal:
    tvoja poézia nestojí za nič
    a ešte mi pripomenul že som v škole prepadol
     
    mal som pocit ako ryba
    ktorú rybár zle chytil
    a ťažkou čižmou ju zašliapal do piesku
    lebo mu bolo ľúto jej roztrhanej papule
     
    # # #     
     
    sám som prišiel na to
    že nenávisť je vlastne trýznenie samého seba
    pretože náš predmet nenávisti nemá ani tušenia
    akými pocitmi sa my vlastne zžierame
     
    ak dáme svoje pocity najavo
    sami sme svedkami prekvapenia
    pozície sa vyjasnia
    a sopkou nenávisti ktorú sme rozdúchali
    zožneme len posmech alebo ľútosť
     
     
    igor k
     
    pozerám na tvoj autoportrét
    a dozvedel som sa
    z tibetskej knihy mŕtvych alebo odkiaľ
    že za tri a pol minúty si ožil v inom tele
     
    štve ma to dosť
    že ty máš štyri roky
    a ja už štyridsať
     
    viem že si nebudeme závidieť
    naše pozemské roky
    ale najviac ma štve
    že sa generačne minieme
     
    kto má dneska cenu
    (bývalému priateľovi)
     
    kto má dneska cenu
    — ten kto z predposranosti ti tvrdí opak
    a ksicht má jak raffaelova madona
    — ten kto klame teba a hlavne seba
    a bahno v ktorom sa topí mu už siaha po pery
    — ten kto zo závisti dostane žltačku
    a tvári sa ako člen zboru samaritánov
    — ten ktorý v maske príde za tebou
    oh môj drahý priateľu
    nemám čo piť       spas ma stovkou
    — cenu má ešte ten
    kto si príde robiť do baráku z teba srandu
    veď si tu predsa nato ty čuráčik
    uvelebím sa      popijem si      pofajčím si
    vyseriem sa u teba
    vypýtam lístok na električku
    požičiam si knihu      platňu      prachy
    — ten má cenu teda kto ťa oserie
    a hlavne vtedy keď si mu pomohol
    a jedno si dobre pamätaj —
    — ten bude mať vždy cenu
     
    # # #
     
    miloša som stretol v bufete
    a hneď sa mi ten cap chváli
    že mu foter kúpil fungl novú embéčku
    a že teraz si to serie stodvadsať
     
    keď som sa ho spýtal na zlaticu
    povedal
    že tá filcka ho kúsla do vtáka
    a tým pádom to znamená finále
    lebo tá sviňa si už aj tak našla
    nejakého šamstra z petržalky
     
     
    amnestia
     
    o pol šiestej je už plná krčma
    aj ferdu pustili
    visí mi stovku už rok a pol
    na krku mu pribudla tetovaná motyka
    alebo čo to je
    v ruke drží pevne krígeľ
    a cerí sa na mňa neúplným chrupom
     
    nazdar brácho — požič stovku
    reve ako v amoku
    tvár podobná bodliaku
    zuby ešte od maku vidím má to na háku
     
    ach ferdo ferdo
    Zobraziť všetko