Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Prekladá z jazykov

    Poľský jazyk
  • Životopis autora

    Narodil sa 30. marca 1939 v Matiašovciach, v horskom kraji medzi Vysokými Tatrami, Dunajcom a Pieninami. Študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, odbor
    Narodil sa 30. marca 1939 v Matiašovciach, v horskom kraji medzi Vysokými Tatrami, Dunajcom a Pieninami. Študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, odbor slovenčina – ruština, neskôr externe aj filozofiu. V rokoch 1964 – 1970 pracoval ako redaktor Slovenských pohľadov, ktoré musel opustiť po zásahu komunistického režimu v období tzv. normalizácie. V rokoch 1972 – 1991 pôsobil vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Od roku 1992 pracoval v Literárnom týždenníku vo funkcii zástupcu šéfredaktora. V súčasnosti sa venuje literárnej a prekladateľskej tvorbe. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Vstupovanie do erbu (1965)
    • Médium (1968)
    • Zrkadlo čoraz plytšie (1970)
    • Alétheia (1971)
    • Horiaca rukoväť (1974)
    • Živice (1979)
    • Vytrvalosť k otázkam (1988)
    • Sedemriečie (1989, výber)
    • Odraz ohňa (1993)

    Esej

    • Na severnom prahu (1983)
    • Pod erbom severu (1997)
    • Rozružie alebo Samo Bohdan Hroboň (2002)
  • Charakteristika tvorby

    Kovalčík sa hneď od svojho vstupu do poézie vyhranil ako meditatívny básnik existencialistickej orientácie, ktorý si nepretržite kladie

    Kovalčík sa hneď od svojho vstupu do poézie vyhranil ako meditatívny básnik existencialistickej orientácie, ktorý si nepretržite kladie otázky o najzákladnejších problémoch ľudského bytia. Potreba klásť otázky, pýtať sa, sokratovské skúmanie vlastnej duše, pocit úžasu z bytia, to všetko je trvalo prítomné v Kovalčíkovej poézii, ktorá má po formálnej stránke až podobu filozofujúcej eseje. Napriek kritike, znižujúcej často poéziu na "slúžku prítomnosti", ktorá prijímala Kovalčíkovu lyriku s ideovými až ideologickými výhradami, básnik si udržal hľadačskú a reflexívnu líniu svojej tvorby. Práve ňou vzdoroval i skryto polemizoval proti jednostrannostiam vo významovom sploštení básni, proti "čoraz plytšiemu zrkadlu" slovenskej poézie najmä v období 70. rokov. Jeho básnická zbierka z konca 80. rokov Vytrvalosť k otázkam sa znova dotýka hlbinnej, bytostnej problémovosti človeka a sveta. V tomto zmysle je pre Kovalčíka báseň cestou, ktorá zvýznamňuje a usmerňuje krok toho, kto sa na túto cestu vydal. Pravda poézie sa mu znova otvára vo forme otázky. Schopnosť klásť otázky, "vytrvalosť k otázkam" sa v Kovalčíkovej koncepcii tvorby viaže so schopnosťou prenikať k esenciálnym problémom ľudskej existencie. Aj vo svojej zatiaľ poslednej básnickej zbierke Odraz ohňa prichádza Kovalčík s lyrikou mysliteľskej a básnickej zrelosti. Slovenská poézia nemá veľa básnikov, ktorí by sa tak substanciálne ponárali do filozofie, najmä do ontológie. Záhada bytia sa vinie celou Kovalčíkovou poéziou: a nie je to len jeho osobné bytie, či bytie jeho rodiny, ale rovnako aj otázky bytia jeho krajanov v Zamagurí, najmä kartuziánov a kamaldulov, ktorí žili celé stáročia v Červenom Kláštore. Básnik cíti ich ustavičnú prítomnosť v duchovnom odkaze, ktorý sa mu stal trvalým zdrojom básnickej a filozofickej inšpirácie – o čom svedčia aj dve knihy Kovalčíkových esejí: Na severnom prahuPod erbom severu.

    Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Klucz swiatla (výber z poézie, 1998 po poľsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)) Prekladmi svojich básní do nemčiny, francúzštiny,

    Klucz swiatla (výber z poézie, 1998 po poľsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC))

    Prekladmi svojich básní do nemčiny, francúzštiny, angličtiny a mnohých slovanských jazykov je zastúpený vo viac ako dvadsiatich antológiách slovenskej poézie.

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Prekladá poéziu z poľštiny, francúzštiny, ruštiny, slovinčiny, lužickej srbčiny. Preklady z francúzskej poézie: Jules Supervielle:

    Prekladá poéziu z poľštiny, francúzštiny, ruštiny, slovinčiny, lužickej srbčiny.

    Preklady z francúzskej poézie: Jules Supervielle: Výzva (1980), Francis Ponge: Razidlom vecí (1986), Sain-John Perse: Amera. Úzke sú koráby, úzke je naše lôžko (1992), Stéphane Mallarmé: Vrh kockami nikdy nepodvráti náhodu (2000), André du Bouchet: Tento oheň ako otvorená dlaň (2004)

    Preklady z lužickosrbskej poézie: Kito Lorenc: Hlboké kľúče (1984)

    Preklady zo slovinskej poézie: Jože Udovič: Dary (1990)

    Preklady z poľskej poézie: Zbigniew Bieńkowski: Spektrum (1966), Tymoteusz Karpowicz: Ťažký les (1969), Cyprian Norwid: Nepokoriteľný prameň (1974), Władysław Broniewski: Červený kalich (1976), Tadeusz Śliwiak: Znaky prítomnosti (1987), Karol Wojtyła: Brehy duše (1990), Marek Skwarnicki: Krížová cesta (1992), Karol Wojtyła: V hlbinách jasu (1994), Jan Twardowski: Srdce vytiahnuté z pekla (1994), Marian Grześczak: Biely až čierny jas (1995), Wisława Szymborska: 49 básní (1999), Zbigniew Herbert: Čierna ruža (1999), Ján Pavol II.: Rímsky triptych (2003), Wisława Szymborska: Chvíľa (2003)

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    HAJKO, Dalimír: Krkolomné kolotoče poézie II. 2. Roky nádeje, roky poézie. In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 115, 1999, č. 2, s. 85 – 101.
    HAJKO, Dalimír: Krkolomné kolotoče poézie II. 2. Roky nádeje, roky poézie. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 2, s. 85 – 101.

    MORAVČÍK, Štefan – KOVALČÍK, Vlastimil: "Po smrti už pre mňa nenapadne prvý sneh..." (Strúhanie mrkvičky velebnej 60-tke básnika Vlastimila Kovalčíka). (Rozhovor + o ňom). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 10, s. 53 – 59.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Poézia sa v Kovalčíkovej tvorivej realizácii dotýka hlbinnej, bytostnej problémovosti človeka a sveta. Dalo by sa povedať, že báseň je

    Poézia sa v Kovalčíkovej tvorivej realizácii dotýka hlbinnej, bytostnej problémovosti človeka a sveta. Dalo by sa povedať, že báseň je v tomto zmysle cestou, ktorá zvýznamňuje a usmerňuje krok toho, kto sa na túto cestu vydal. Celé toto bytostné úsilie a smerovanie má však svoje zákonitosti: pravda poézie sa otvára len vo forme otázky. Schopnosť klásť otázky sa v Kovalčíkovej koncepcii tvorby viaže na schopnosť prenikať k esenciálnym problémom ľudskej existencie.

    Ján Tazberík

    Kovalčíkova reč je náročná. Nie je to čítanie na oddych, na rekreáciu, skôr na myšlienkovú tvorbu nadväzujúcu na filozoficko-básnické sny. Preto riadky nerýmuje, často ani nerytmizuje. Tento dizajn totiž môže odpútať pozornosť od ducha, od myšlienok, od podstaty. A Kovalčíkovi ide o ňu. Nemáme veľa básnikov, ktorí by sa substancionálne ponárali do filozofie, najmä do ontológie, do vedy o bytí. Záhada bytia sa vinie celou Kovalčíkovou tvorbou.

    Šimon Ondruš

    Vlastimil Kovalčík je básnikom vo filozofii a filozofom v poézii. Drží si túto svoju hľadačskú líniu od prvopočiatkov vstupovania do erbových znakov slovenskej poézie druhej polovice 20. storočia.

    Pavol Števček

    Svoje lekcie videnia uskutočňuje Kovalčík pomocou obrazov. No táto, vo svojej podstate vizuálna lyrika, ktorá ťaží z maliarsky fungujúceho slova, je niekedy priamo impresionistická, určuje si aj iný cieľ: učí vidieť.

    Marian Grzesczak

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémie Slovenského literárneho fondu za pôvodnú básnickú tvorbu v rokoch 1965, 1968, 1970, 1971 Cena Spolku slovenských spisovateľov

    Prémie Slovenského literárneho fondu za pôvodnú básnickú tvorbu v rokoch 1965, 1968, 1970, 1971

    Cena Spolku slovenských spisovateľov za rok 1993 za zbierku Odraz ohňa

    Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ za rok 1992 za preklad Persovej poézie

    Cena Jána Hollého za rok 1992 – najvyššie ocenenie za umelecký preklad na Slovensku

    Poľské štátne vyznamenanie Zasluzny dla polskej kultúry v roku 1996 za preklady z poľskej literatúry
    Cena Spolku slovenských spisovateľov za celoživotné dielo v oblasti poézie a umeleckého prekladu (2014)
     

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    ROZPRÁVANIE O STAROM OTCOVI A HRUŠKE (zo zbierky VSTUPOVANIE DO ERBU )   1 Keď zem vytriezvela z nočného dažďa, vykročili sme

    ROZPRÁVANIE O STAROM OTCOVI A HRUŠKE (zo zbierky VSTUPOVANIE DO ERBU)

     

    1

    Keď zem vytriezvela z nočného dažďa, vykročili sme

    krokom starého muža a chlapca.

                                                                Chladom si nesieme

    na perách modravé plamienky, starý otec ešte v ruke

    sekeru a v nej spiaci blesk.

                                                                Tak míňame kríky,

    po hrdlá zaliate barinou, i most, čo stále sa vrhá

    na druhý breh.

     

    2

    Tu stojíš – stará, až do kolien schýlená – ty, ktorá

    si už neurodila.

                                             Po prerúbaní povetria sa zachvela

    neďaleká rieka; a hruška pred doznením echa padla.

                              Na jej miesto vstúpilo svetlo, starému otcovi

    do tváre krv a z môjho oka sa vysypala slza ako veľká hruška.

     

     

    PRACH (zo zbierky MÉDIUM)

     

    (Pečatná)

    Panenstvo démonov, bezobrazný meč.

                                                                Hľa, výsluch posledný,

    bezústy sneh.

                                                    Tak aj popol a vyvrhnuté drevo,

    z razenia...

                                                    Ach, nie žena, sen: protilono.

                                                                                               A

    stráže svetiel, v duši bez rovnováhy z tohto sveta.

                Kam, ako hlboko vyschnuté koryto?

                                                                            Kto, dokedy

    zabúdaná tvár?

                                        Nech vojde, ak musel absolútne čakať,

    a nezadychčaný v láske.

                                                         Nech spáli, ak bol čistokrvný,

    a jeho temnota nemá tvár, lebo len ňou je.

                                                                                        Telo

    si samo rozviaže hrob.

    Po otvorenie – možnosť: byť.

                                                                  Ránhojič, šašo a nahá

    žena, iných ináč inde možno zviesť.

                                                                             Ľudskí vytrvalí

    ľudia – až chápeme čas, krok neposúditeľný a nepochádzajúci

    z bodu.

                                                      Pečatný ďalej: staň sa slovom,

    ktoré je ako semenec, a rovné mlčaniu.

                                                                                   Čím pocítiš

    život, čím pocítiš tajomstvo!

                                                                                   Áno, hĺbka.

                                                                        Neopakovateľnosť

    poznania.

                  Prach, prach.

     

     

    ZVON (zo zbierky ZRKADLO ČORAZ PLYTŠIE)

     

    Ak v tejto chvíli noci počuješ zvon, nie je to znak

    lživej vlny, spánok ti odriekli aj mŕtvi predkovia,

    ktorí ani v tieni sa nemohli vzdať.

                                                        Hoci si už prezrel

    rekvizity z turnaja, šable vlasov a kvety zubov,

    lebku, ten mesiac splnený prázdnom, ale práve

    teraz, keď nemožno hľadať z hlbšia ako rybím okom?

                Iba preto ironizuješ bolesť, že nie je vlastnou

    sestrou šialenstva, z ktorého už vidieť do tváre boha?

                Ale aj najstaršie je mladšie ako onen tieň,

    a ak ten by nebol vypálil jazyky našim predkom, boli

    by prekročili rameno času – hmlu, do ktorej aj nás

    nebude!

     

     

    PODVOJNE (zo zbierky ALÉTHEIA)

     

    Oheň, jablko v tmách rozkrojené; nahosť vejúce tečúce

    ostria.

                          Ak aj samorazenie mincí na niečiu počesť,

    tak bez vynechania Efezana.

                                                              Tieň vystretý cez

    svetlo; lístie pečatené.

                                              Dotyk na dotyk pod korunou

    modrín a oceľou v mrakoch.

                                             No rozprestretosť, rozľahlosť

    a rovina nie sú prenášaním.

                                                              Veď koža putuje

    len v sebe, hlas nad jazykmi, cestou i popolom.

    A obidvaja rovnocenne.

                                                Tak to počuť aj z roja iných

    rečí sveta; tak to počuť zo štrku rozbujnievajúceho

    môj sluch.

                            Ktohovie, čo chýba kraju, na ktorý padol

    mráz, aby nebol pred zrkadlom dočasný.

                                                                   Voda pamätná

    svojou výškou a chlieb nesýtiaci bezsennosť.

    Ako všetci neustrehnuteľníci.

                                           Oheň, opäť a opäť rozkrajované

    jablko; pretože jadierka sú už zasadené

    v tmách.

     

     

    NAOKO (zo zbierky ALÉTHEIA)

     

    Tento rodokmeň siaha do samosiene; všetko navôkol

    je bránou.

                Keď máte uveriť, čo – vec osebe? – nemá

    tieň, naslovo dosvedčíte ohňu, a ja ešte – napospas

    vydám tú nádej – na slovo.

                                               Oheň je samotár, čo prijme,

    prijme len za plameň a nezadržiava to ako zem:

    rudy, žriedla, meteory, podzemnú skrýšu, zrno, kostry atď.

                Kam kročí oheň, zo seba nič nezanechá, ako

    to robí zas voda: kaluže, tie jej bývalé kroky.

                                                                                 Sám

    oheň nemá tieň, trvá v nepretržitých bodoch, a nie

    ako sa to stáva vzduchu, že prekvapí seba samého –

    pomlčkami.

                Ak by sme mysleli tak ako v stredoveku,

    že svet sa skladá iba zo štyroch prvkov a medzi ne

    je zarátaný oheň, nemuseli by sme pokladať to, čo

    povieme ďalej, za podstatné, lež za odvodené.

                                                                                 Preto

    hovorme novšie o prípade ohňa.

                                                               Pravda, čím dlhšie

    uvažujem, tým väčšmi ma to núti tvrdiť, že povedať

    o ňom všetko – doslovne alebo prenesene – nie

    je možné; jeho vnútorný zmysel ako keby bol kruhom.

                Skúste ho stále väzniť pre úžitok; raz aj tak

    múry či iné húštiny obklopenia vás sklamú, a práve

    tam, kde sa pohol za prekážku.

                                                    Príroda mu zriedkavo

    preukazuje priazeň alebo ľútosť, tým skôr to býva

    závisť alebo žiarlivosť.

                                                    Predmety ho milujú, ale

    naopak, v tvaroch tôní.

                                              Aj dym, tá masa sebaobručí,

    dvíha a posmrtne zveličuje jeho dianie.

                                                            Oheň, neuveriteľný

    vták v ústach vetra.

                                                         Oheň, rana na prsiach

    priestoru.

                Oheň, prazáhoreň svetov.

                                                              Oheň, novosnopec

    vzývajúcich dlaní v deň ľudského sviatku.

                                                                            Ó, oheň,

    jediné pohlavie všetkých mŕtvych!

    Nie, nebola to reč len o ohni; aj o slove bola. Lebo

    slovo najmä s ohňom znesie prirovnanie.

                                                                         Ale možno

    vôbec – ako skrze slovo o ohni – povedať slovom

    o slove?

                A keby sa to bolo udialo – neznačilo by to

    odhalenie už samého jazyka SLOVA...!

     

     

    ZĎALEKA, ZBLÍZKA (zo zbierky HORIACA RUKOVÄŤ)

     

    Pri kľučke svitania zreteľné košíky tône.

                                                                A tvoje

    privreté viečka, ten schodík spánku.

                                                    Náš tichý dych

    riedi vzduch, rastie len pre zrak v rozostupujúcej

    sa v hmle.

                Vstávaš zo svojho lôžka. Izba belostnie.

    Rozdávaš sa vlasmi.

                            Úbohý dnešný vánok – na lístí

    si trie dlane.

                Ale čoskoro ho prebodne dážď. Akiste

    by sa dotkol tvojich líc, vrodených jabĺčkam.

                                                                Ach,

    páli, páli ma môj vnútorný kraj, tá jeho otvorená

    pláň.

             No nezverím ťa iba tam, veď ty ma živíš viac

    – ako ústami.

                            Buď!

                            Kiežby nie oheň na čiernej miske,

    kiežby nie nezadržateľný sneh.

     

     

    ISKRICA (zo zbierky ŽIVICE)

     

    Chystám sa na slovo: veci, ak väzia v nich nehybné

    zimné obrazy, zverujú sa iba samy sebe.

                                                                Na každom

    mieste ticha, kde je, býva aj jeho stred.

                                                                Obzor bez

    vosku hmly – predsa len je vyhĺbená minca.

                                                             Som ťarbavejší

    ako modrý med.

                                       V starom vyhasnutom ohnisku

    nachádzam drsný popol, ktorý bol uzamknutý toľkými

    a navždy stratenými kľúčmi iskier.

                                                                Ale či viem

    sa v ňom prehrabávať tak, že udalostne cúvne, aby

    skrslo pôvodne drevo?

                                        A či vystačí z neho na rebrík

    jazyka, po akom sa už štverával Samo Bohdan Hroboň?

                Ten číry sneh, ktorý práve začal padať, stláča

    temno k zemi a pohlcuje ho; je vidnejšie.

                                                                 Ba medzerne

    až do večnosti!

     

     

    PÔVODINA (zo zbierky ŽIVICE)

     

                Pamiatke Martina Heideggera

    Poľná cesta má čosi zo zázračna, aké majú iba pôvodiny.

                Spomedzi domov, stavísk a záhrad takmer nenápadne

    odbočuje do poľa.

                                        V teréne sleduje skôr výhodnejšiu

    polohu – ako svoj najpriamejší smer.

                                                                            Ťažké

    dozrievajúce obilie, ak sa k nej skláňa z obidvoch

    strán, zužuje jej šírku na krok od zatajenia.

                                                                                   V kríčí

    brodí, cez les pokračuje ako nepretržitá čistina.

                Zahrýza sa do kopca, vrhá do úvozu. Na rovine

    zostáva akoby pomalá.

                                        Keď svitá, tma je na nej územčistá.

    Napoludnie vzduch nad ňou znehybnieva.

                Býva povoľná vetru, postlaná svetlu. Vodu prepúšťa.

                Dážď vsakuje do nej len o trochu pomalšie ako do

    okolitej pôdy.

                                        Alebo roztápajúci sa sneh; aj pod

    jeho maskou bola dostatočným znakom.

                                                                            A zrodila sa

    z krokov robotného človeka, ktorý ju na jar znova

    užitočne obnoví, keď chodieva na miesta práce, aby

    dorábal chlieb.

                            Iba vďaka tomu poľná cesta usmerňuje

    krok dieťaťa, ktoré po nej si beží na lúku k voľným

    hrám.

                            A orientuje krok pútnika, ktorý po nej sa

    približuje bez blúdenia k ťažko dostupnému cieľu.

                                                                                        A

    potvrdzuje krok mysliteľa, ktorý po nej sa prechádza

    a rozmýšľa o ceste vôbec.

                                                    Aj keď život dnešného

    sveta len s ňou nevystačí, čím predsa je poľná

    cesta!

                Je to pás zeme, ktorý je ešte prírodou, ale

    zároveň už otvorený – skutočnému zmyslu cesty človeka.

     

     

    STRÁŽNIK (zo zbierky ŽIVICE)

     

    Teba dnu vpúšťajú prázdne, ale aj bitkom nabité zrkadlá.

                Nepozorovane zazeráš pod navŕšené lakte snehu

    i zatajené parožie hladiny.

                                                    Piesok ti slúži svojou

    pamäťou najmenej dvakrát: keď každým zrnkom presýpacích

    hodín meria bezobrazný čas, keď odtláča podobu

    i hĺbku stopy.

                            Lenže nad takouto trpezlivosťou

    vecí sa nepozastavuješ.

                            Ty predkladáš mincu ticha.

                Je rýdza; a jej prázdny lesk sa rozťahuje ako slučka

    do nedozernej výšky, ktorú vták strihá krídlami,

    keď si hľadá hniezdo mlčanlivosti.

                                                                Ale ktohovie,

    či aspoň na chvíľu sa nemusel prestať strážiť

    toho vtáka, ktorý v okamihu, keď bol už iba čiernym

    bodom, prebodol sa až do tieňa?

                                                                No tieň, hoci by sa

    od predmetu akokoľvek potichu vylamoval, môže toľko

    ako ja – prisahať len zemi.

                                                    Ty s puklinným mečom

    vnikáš do pôdy; skaliská pociťujú z tvojej ruky pečate

    medzier.

                            Za nocí prosebne ručí zver, aby si ju

    utíšil svojou nemou rečou, ktorú vedia tak zreteľne

    zviditeľniť ryby.

                            Stromy sa ti vyznávajú; či kdekto

    nenačúval ich šumu a nevidel, že pohybujú listnatými

    perami?

                            Teda nad všetkým strážne bedlíš, teda

    o všetkom náležite vieš.

                                        A na mincieri obzoru vážiš

    roje nocí, ponúkaš hlúčik svitaní.

                                                                Ty rozpečaťuješ

    samotu môjho spánku, s nepočuteľným smiechom

    pretriasaš bludné snové kvety, ba dopúšťaš, aby mi

    vietor prachom strestával ústa, hoci je práve sviatok

    pohlaví.

                            Aj týmto mi vždy pripomínaš, že v hĺbke

    tvojej podstaty som ťa prekvapil iba raz; plačom

    novorodenca.

                            Teraz v surovej rieke času dovoľuješ

    mi umývať si tvár; čo uniká, uniká ako tá voda medzi

    prstami.

                            Lebo ty nikdy nestrážiš krivoprísažne,

    ako keby si mal sledovať len môj jediný údaj – žijem!

                Hľa, chvíľa za chvíľou vzbĺka a ty, strážnik,

    z množstva samoobručí zasa a zasa odhaľuješ mi pred

    očami tú svoju zimnú mincu ticha.

                                                    Kým nespoznám, že

    na nej sú vyobrazení aj moji predkovia. To podľa ich

    tichých posunkov som vyrozumel, že ticho v starých

    vrstvách má korene, ktoré sotva tlejú, a že v prítomných

    mu dozrievajú klasy.

                                                    Viem, že do absolútnej

    knihy ticha budú zaznačené aj všetky moje texty.

                                                                                     A

    navyše to, že dá sa predpovedať sebe – podľa jednoduchej

    konštelácie znamení vo zverokruhu ticha.

                                                                                   Tak

    pochopil som, že aj tvoja minca, strážnik, má dve

    strany, ktoré však ja nikdy nezahliadnem naraz.

                                                                                   Líce

    nateraz vídam.

                            A rub raz zazriem, keď ako kocky

    hodíš mincu, a tá mi vpadne do úst, aby už nenávratne

    vytlačila dych a zakotúľala sa pod jazyk.

                                                                  Tým porovnám

    všetky tichá – s jediným nasledujúcim.

     

     

    DAR (zo zbierky VYTRVALOSŤ K OTÁZKAM)

     

    Ty strmhlav spíš: viečka si privrela z veľkej diaľky

    do podoby vtákov.

                                        Z vôle detailu prilipli k tvojim

    tajeným, na seba prevráteným hniezdam.

                                                                            Krídlami

    vážia tíš po našej temnej plavbe v múzeu noci, keď

    pukol džbán všetkých tôní, aby z hĺbok odrazu ohňa

    bol základný breh.

                                        Až k bytiu sme si najbližší, a

    preto raz – už od chvíle smrti jedného z nás – budeme

    od seba čoraz väčšmi vzďaľovaní.

                                                                       Len nateraz

    pri mne spíš: viečka máš privreté do podoby vtákov

    z veľkej diaľky.

     

     

    VÝSTUP (zo zbierky ODRAZ OHŇA)

     

    Zavčas ráno a s výtrusmi rozpamätávania na prísnej

    ceste.

                Už pohaslo mnohofaklie studenej hmly.

                                                                            Lenže

    chlad aj tak má nevypariteľné zúbky a na rukách mi

    modrajú podkožné ruže.

                                        Vo výškach je ten cintorín:

    bez prahu, bez vchodu a bez akéhokoľvek smútočného

    znaku.

                Ako len jedným smerom v takých presýpacích

    hodinách, aby sa prepadlo aj práchno.

                                                                Nie je to nad

    nijakým konkrétnym miestom na zemi.

                                                                A predsa tam sú

    pospolu všetky horiace bytosti a zá-smrteľné temno

    osvienčimských komínov.

                                        Posledný výdych kríža z úst

    otca Maksymiliana Kolbeho.

                                        Dym odpečatenej bolesti,

    ktorý do povetria udrel erbom až toľkých židovských

    zástupov.

                Medzi nimi boli tônky mne známych dvoch

    chlapcov pani Reginy.

                                        Veď som sa ešte s nimi hral

    – v dávnom detstve.

    No dnes ako keby to bolo už len

    vo sne.

                Teraz predo mnou rozpriepastnenou belasou

    záhradou plynie potrhaná sanica oblakov.

                                                                      Nakopené

    studne snehu.

                            Bludné plásty okruhliakov.

                                                                        A vaším

    závažím – s predtuchou výroku dažďov – bývajú iba

    tiene?

                Ako hriechy nás ľudí.

                                                    Či to nie nám cez ne

    do očí černejú hviezdy?

                                               Ten jediný zahliadnuteľný

    Boží smútok!

                                                                Kraków – Oświęcim 1987

     

     

    SPOJENÉ (zo zbierky ODRAZ OHŇA)

     

    Nesmierna bodavosť priepastí, v ktorých záhradnejú

    hviezdy.

                V tebe zas bludnosť.

                                                    S ňou akýkoľvek tieň

    sa vyváži po zatajený oheň.

                                                 Ale môžeš ho rozpoznať

    z dreva.

                Svetlo predlho vmĺkalo do jeho zhltnutých

    letokruhov.

                V ústrety priestoru sa znova vydáva pre

    každý tvar.

                Na plamene popukané jablko.

                                                                Až vrcholí

    belostnými rozvlnenými črepmi.

                                        Takto stvorený vták

    sa neodtrhne od zeme.

                                      Ohniskovo dodýcha pod vekom

    rosy.

                Popol sputnáva významy – na svoj jediný.

                                                                          Noc

    ďalej mätie, že oranica ešte väčšmi prsnatie.

                                                                         Lenže

    do priestoru všetkých dočasne ustrážených pohľadov

    vnikol už svit.

                            Najprv vyviera, potom do viditeľna

    uchopí aj detaily.

                            Môj kraj vrchov sa ním načisto

    zdlanil.

                        To, čo je, čo vidím, má svoje miesto a má

    svoj zmysel.

                          Tak som to vytušil o pozemskom, tak to

    tuším o vesmírnom.

                            Veď všetko je spojené.

                                                                Všetko

    jestvujúce – aj s prázdnom, s vedomým aj nevedomým

    – bytím prahuje prítomnosť Boha.

                                                          Na jasnozrivosť sú

    obrazy svetla, svetlá obrazov.

                                                    Ak by nemali z neho

    zmysel, nedal by sa ani uvedomiť.

                                                          Začali poletovať

    snehové vločky.

                            Tento absolútny zips neporušiteľne

    zapína celý kraj.

     

     

    KĽUČIAR (zo zbierky ODRAZ OHŇA)

     

    Pokrušený prsteň pobrežia nebies.

                                                          Vzduch očividne

    zosýtel.

                Do prítmia pri zemi sa vláčne zakoreňuje

    rozďavený jas.

                            Takto zas zlieta ten veličizný vták

    – poznateľný len podľa končekov perutí.

                                                                A kto ho

    zazrie, tomu sa začína snívať.

                                                Vytrhnuté, rozsypané

    samohniezdo pravej bieloby.

                                                   eho horúčosť sa za

    letku bezkostne, mnohovlnne a bozkovo zostudeňuje

    do prúdiacej pojadierkovanej miazgy.

                                                              A padajúce

    samovšívajúce sa vločky čisto plnia to neviditeľné

    prázdne jablko.

                            Samosebe také plytké, a predsa

    dostatočne hlboké i sýte – pre každého človeka a

    pre každú vec, ako aj pre celý svet.

                                                                Čiže pre

    všetko, čo určitý čas pretrváva, ale raz vsiakne

    do tône nebytia.

                            Nateraz ešte nepočuteľne zdĺhavo

    štrngá sám jeho mrazivý kľučiar?

                                                                Áno.

                                                              Nielen ako

    chlapec, ale aj teraz – ako veľmi dospelý chlap –

    s úžasom vyčkávam na tú jednofarebnú všeobsiahlu

    dúhu.

                Po smrti už pre mňa nenapadne prvý sneh.

     

     

    ŽIVLICA (zo zbierky ODRAZ OHŇA)

     

    Vločky sa dopoprežehnávali po zem.

                                                                Plytký, už

    zamŕzajúci sneh.

                                        Uzlíky sliepňavo stonajúceho

    jasu.

                Toto je pláň polí – pre rozneúnavnené tŕnie

    z očí.

                Družia ťažké viečka brázd.

                                                             Chlad vycivel

    až po tmavnúce podnebie nebies?

                                                             A je podvečer;

    nehybný, len vnútrokošatý vzduch.

                                                            Oblaky, prasivo

    matnejúce oblaky.

                            Na vás si nikdy nemôžu sadnúť

    rozkrídlené vtáky.

                            Nateraz strmhlav nevyvrátená

    hora.

                Oblopis kmeňmi.

                                        Zátylky pevne rozostúpeného

    organa.

                V bezlonných korunách neúmyselne naznačené

    rázcestie víchra.

                            Na okraji dna lesa len vystrčené

    končatiny jeho drevených predkov.

                                                    Spánok tlenia

    nerušiť!

                Zoči-voči osamelej skale sa zriekať jej

    vnútrosuchého sna.

                            Veď na každom svojom mieste je

    lebkový.

                Ústa neústa presýpacích hodín?

                                                                Zakaždým

    dosadiť bujnejúcu tôňu smrti?

                                        Vtom na mraze už

    kolenačky bedlí takmer nechtová hmla.

                                                           Akoby chcela

    zatrieť staré známe miesta mojej duše.

                                                              A ja podľa

    nich znova nachádzam ten prameň nezamŕzajúci ani

    v zime.

                Tu blčí studená odpodzemnená svieca.

                                                                        Čistí

    nahosť, čistí sa v nahosti!

                                        A čo odzrkadlila?

                                                                        Kým

    máš ešte čas hlavu vyvrátiť do noci: sebachrám

    hviezd.

                Je len jediný zmysel v bytí človeka?

                                                                         Ach,

    na chvíľu vesmír uvidieť!?

     

     

    POD ČERVENÝM KLÁŠTOROM (z pripravovanej zbierky TIESŇAVA)

     

    Na tomto mieste ticha iba z prúdu Dunajca šumotavý

    potlesk vĺn.

                        Čakám na skorý zimný západ, keď slnko

    je hen zvalený klát.

                                      Už mrazivý a nahý až na kosť

    netopier chladu sa rozpľaštil v horizontálnom reze

    kraja.

                Do tváre ma bijú ľadové činely.

                                                             A zvrchovaná

    mlčanlivosť prúdi z lesných kútov, hrív i tôní.

                                                                         Tým

    v hustnúcich štrbinách večera utíšený strach zveri,

    ktorá si svietila zrakom.

                                        Vozvýš sa faklia hviezdy,

    rastú samy – nepotopiteľný tábor očí v napájadlách

    noci.

                Vietor dávno padol na svoje kolená.

                                                                Kde voda

    nestihla vsiaknuť do pôdy,  premenila sa na kalužou

    vyokrúhlené zamrznuté hodiny.

                                                   Mäkulinko so súmrakom

    krotne pýcha peninských vápencových brál, veď vždy

    aj tak zvetrávajú, akoby naďalej nemohli byť sebou

    a nemalo zostať nič z divosti prastarých bohov.

                                                                            Ak

    smútok je bolesť duše, nepriznávala ju kartuziánska

    ani kamaldulská mníšska kontemplácia, pretože bolo

    v nej miesto len pre Boha.

                                                    Ako teraz čeleň nočného

    vesmíru, ten zvýraznený mesiac.

                                                    I keď sa to zdá

    nepochopiteľné, dôverujme v jasnozrivosť tajomstva

    smrti.

     

     

    VLYS (z pripravovanej zbierky TIESŇAVA)

     

    Ako je možné, že v sne zazriem aj to, čo som nikdy

    nevidel, a tak to rozpoznám?

                                                    Keď prestanem kráčať,

    svetlo zovrie moju nehybnú tôňu, no akoby naschvál

    ma podčiarklo, čo si uvedomujem, že len na nejaký

    čas spadám do krajobrazu.

                                                    Patrí to k prirodzenosti

    človeka, ktorý vie od Pierra Teilharda de Chardin,

    že pozorovateľ, nech ide kamkoľvek, so sebou nesie

    stred krajiny, ktorou prechádza...

                                                                A toto prináleží

    veci sťa osteň, ktorý sa zračil jasnovidnému.

                                                                            Kosť

    ohňa v priestore je sypká, mihotá sa a klipká.

                                                                            Tak

    lačnie za poddajným drevom, ktoré sa nazapamätúvalo

    letokruhmi, aby až žeravé sa poklonilo do područia

    popola.

                Z tých vecí, ktoré mi dovoľovali zabudnúť

    na smrť, zostala už len jedna.

                                                    Poézia.

                                                                Predsa ma

    pripútala k sebe svojou tajomnosťou.

                                                    Aj keď stromy

    nás pustia k svojej nahote, v korunách sú nakopené

    plnoperami lístia, ako keby to mala byť samoflauta

    pôdy, kam dopadnú listy prebozkané na zvitok.

                                                                         Ucho

    zeme roznesie dupot kopýt, ktorý prejde cez tiene,

    tie plytké vidiny uzlov.

                                        Vtom znezrady príde spánok

    – v tvári bezdná ruka.

    Zobraziť všetko