Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Životopis autora

    Narodil sa 27. novembra 1940 v Bratislave. Základnú školu vychodil v Bernolákove, roku 1957 zmaturoval na gymnáziu v Senci. Potom študoval
    Narodil sa 27. novembra 1940 v Bratislave. Základnú školu vychodil v Bernolákove, roku 1957 zmaturoval na gymnáziu v Senci. Potom študoval matematiku a fyziku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Jána Amosa Komenského v Bratislave. Po skončení vysokoškolského štúdia roku 1962 rok pôsobil ako stredoškolský profesor v Tvrdošovciach, v rokoch 1963 – 1970 v Šuranoch a v rokoch 1971 – 1979 na Strednej poľnohospodársko-technickej škole v Ivanke pri Dunaji. V rokoch 1980 – 1986 bol redaktorom pre pôvodnú poéziu vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave a v rokoch 1986 – 1990 šéfredaktorom vydavateľstva pre deti a mládež Mladé letá v Bratislave. Potom sa vrátil k pôvodnému pedagogickému povolaniu. V rokoch 1990 – 1996 bol stredoškolským učiteľom na Tanečnom konzervatóriu v Bratislave a v rokoch 1998 – 1999 odborným pracovníkom Národného literárneho centra a od roku 2000 pracovníkom Národného osvetového centra. Zomrel 19. januára 2003 v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Dúfam, že nevyrušujem, Eva (1963)
    • Prázdniny šestnásťročného (1965)
    • Stromy s nami tromi (1969)
    • Spokornatenie (1972)
    • Pocta (1974, spoluautor)
    • Krajina (1975)
    • Podobnosť krajín (1976)
    • Rovina stola (1979)
    • Návrat tou istou cestou (1983)
    • Správy z domova (1987)
    • Poézia Tatier (1989)
    • Krajina za domami (1990)
    • Zbierka nevyriešených úloh (1990)
    • Zimopis (1992)
    • Letopis (1995)
    • Definície (1997)
    • Mám bosé srdce (1998)
    • Súkromná modlitba (2001)

    Pre deti a mládež

    • Leporelá

      Aký vtáčik sa ti páči (1978)
    • Próza

      Bobrík Ondrík (1993)
  • Charakteristika tvorby

    Debutoval básnickou zbierkou Prázdniny šestnásťročného (1965). Vyznal sa v nej z trvalého citového vzťahu ku kraju svojho detstva
    Debutoval básnickou zbierkou Prázdniny šestnásťročného (1965). Vyznal sa v nej z trvalého citového vzťahu ku kraju svojho detstva a mladosti – podunajskej rovine, k jej prírode, obyvateľom a k ich spôsobu života, poznačeného každodenným vzťahom k pôde. Využil pritom verbálnu skratku, priamočiaru obraznosť a experimentálny rým, takže jeho verše často majú až gnómický charakter. Túto svoju poetiku naplno rozvinul v ďalších básnických zbierkach. V nich básnicky vníma základnú konštantu tvaru kraja podunajskej nížiny a zároveň nespočetnosť jeho premien v každom ročnom období i v každej hodine dňa. A v tomto prostredí hľadá predovšetkým človeka. Človeka harmonicky spätého s charakterom prírody, pričom táto harmónia spočíva v tom, že človek si presne uvedomuje, čo má dať zemi, aby mu to vrátila tak, ako očakáva. Poézia V. Kondróta z deväťdesiatych rokov minulého storočia, ktorú prezentoval v knihách Zbierka nevyriešených úloh (1990), Zimopis (1992), Definície (1997), Mám bosé srdce (1999) a Súkromná modlitba (2001) je lyrickým záznamom pocitov človeka v meniacej sa dobe, keď jedinou zaručenou hodnotou sa mu vidí zázemie lásky, rodiny, životom overené priateľstvo a poézia.

    Jaroslav Rezník

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Být při tom (Praha 1987, po česky) vybrané básne v antológiách: Antológia slovenskej poézie (Tbilisi

    Být při tom (Praha 1987, po česky)

    vybrané básne v antológiách: Antológia slovenskej poézie (Tbilisi 1985, po gruzínsky), Slavackaja paezija (Minsk 1990, po ielorusky), Malka zvezdna muzika (Sofia 1996, po bulharsky)

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Preklady poézie z maďarčiny: Most cez Dunaj  – antológia z tvorby maďarských básnikov žijúcich v Slovenskej republike (1968), Lajos

    Preklady poézie z maďarčiny:
    Most cez Dunaj – antológia z tvorby maďarských básnikov žijúcich v Slovenskej republike (1968), Lajos Kassák: Kôň zomrie, vtáky sa rozletia (1971), Sándor Weöres: Znamenia (1972), Mihály Babits: Ostrov a more (1975), Gyula Illyés: Ťažká zem (1977), Mužný vek – antológia z tvorby maďarských básnikov žijúcich v Slovenskej republike (1980), László Nagy: Kto prenesie lásku (1983).

    Preklady poézie z češtiny:
    Karel Sýs: Jesenné kúpanie (1987)

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    FUCHS, Ľudovít: Chcel si mi čítať (Vojtechovi Kondrótovi). (Báseň). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 119, 2003, č. 3, s. 126. ČERTÍK,

    FUCHS, Ľudovít: Chcel si mi čítať (Vojtechovi Kondrótovi). (Báseň). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 3, s. 126.

    ČERTÍK, Jozef: Poslsedná rovnica Vojtecha Kondróta vyriešená. (Zápisník). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 3, s. 124 – 125.

    HAJKO, Dalimír: Krkolomné kolotoče poézie II. 2. Roky nádeje, roky poézie. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 2, s. 85 – 101.


    ŠtTRASSER, Ján: Atmosféra skice. In: Mladá tvorba 1969, č. 9.

    KOCHOL, V. : Literárne reflexie. Bratislava 1979, s. 319 – 328.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

         "Rozhodujúcim činiteľom Kondrótovej literárnej tvorby je napĺňanie básnického ideálu, ktorý deklaroval

         "Rozhodujúcim činiteľom Kondrótovej literárnej tvorby je napĺňanie básnického ideálu, ktorý deklaroval v dvoch literárnych manifestoch Nedefinovateľné definície (Mladá tvorba 1964, č. 2 a č. 6 – 7). Základom je predstava o poézii ako stručnej, presnej a viacvýznamovej výpovedi, založenej na autentickom svedectve. To sa Kondrót usiluje dosiahnuť prostredníctvom básnickej skratky, dotovanej vysokou mierou biografickosti a faktografickosti. Tematizujúc predovšetkým rodnú južnoslovenskú rovinu a svoj rodinný život, básne buduje výlučne na princípe opakovania a obmieňania (hra slov a motívov), v dôsledku čoho sa svet jeho poézie stále viac uzatvára do seba."

    Andrea Bokníková

         "Vojtech Kondrót nie je nijaký neoruralista, ale ani bukolik, lež rozhodne básnik bytostne zrastený s vidiekom, špecificky s nížinatou krajinou podunajskou."

    Ján Gregorec

         "Základnými vlastnosťami tvorivej cesty básnika je významová presnosť, dôvera v obsahovú, sémantickú potenciu slova, poetická precíznosť a vonkajšia jednoduchosť výrazu, na druhej strane myšlienková koncentrovanosť, hutnosť, úsilie "nabiť" významové posolstvo do úzkeho rámca slovne nebohatého verša a trvalá dôvera v presne vymedzený a opakujúci sa inventár tém."

    Ivan Sulík

         "K aktívam Kondrótovej poézie treba pripísať jeho prirodzený cit pre významové zaťaženie slova a z toho vyplývajúcu precíznu a disciplinovanú tvorbu básnického obrazu."

    Ján Štrasser

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Zamilované papagáje mlčia. Alebo ináč: každé slovo má cenu. Báseň – telegram. (Nie ozdobný!) Posielate dlhé telegramy? (...)
    Zamilované papagáje mlčia. Alebo ináč: každé slovo má cenu. Báseň – telegram. (Nie ozdobný!) Posielate dlhé telegramy? (...) Stále to isté. Úporná snaha vyjadriť krajinu, v ktorej žijem, juhoslovenskú rovinu – s nepresnou geografickou presnosťou i ľudskou nepresnosťou zároveň. (To jej dejinné zázemie!) Rok čo rok sa opakujúci pokus zachytiť a zaznamenať – spomaliť, zastaviť – tie najpodstatnejšie črty ročných období krajiny i človeka v nej, či človeka a krajiny v ňom, čo najobjektívnejšie, pokiaľ sa to vôbec subjektívne dá. Je to doslova nepretržitá snaha o postihnutie duše krajiny – krajiny plnej ľudí, i keď ich nevidno. (...) Báseň ako najdlhšia možná výdrž bez dýchania pod vodou, ako čosi, čím človek ustavične prekonáva sám seba. Poézia ako presné myslenie je v rozpore s približným (každodenným) myslením.
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Prázdniny šestnásťročného (úryvok) Do chrbátov slnká ako nože ostré Vzduch sa nehýbal Hory boli modré a na

    Prázdniny šestnásťročného (úryvok)

    Do chrbátov slnká ako nože ostré
    Vzduch sa nehýbal
    Hory boli modré a na jeden dostrel
    ako veľryba

    Spomienka na dve stojaté vlny
    V zálivčekoch kože slané kryštály
    Kombajn – tanková loď – zásobníky plnil
    v podpalubí poľné myši pišťali

    Od oleja sčerneli sme – ako chlapi
    čoraz vzdialenejší deťom svojim rodným
    (Ó konkrétna poézia katastrálnej mapy!)
    O týždeň sme preplávali rovník

     

    Môj žitný ostrov

    V poslednej krčme
    pri starej hradskej
    dedina s druhou
    dedinou pije

    (Obilné silá –
    tie nebotyčné
    a nedobytné
    nížinné hrady)

    Stoh (alebo strom)
    ten náhly výkrik
    roviny – stíchne

    Rybári mlčky
    pošibávajú
    lenivú rieku

     

    Radosť

    Zabudol som na večeru
    Zabudol som že mám hlad
    Nech to všetko čerti berú
    Môže ma mať každý rád

    Kontra väčší ešte väčší
    S chlapcami hrám mariáš
    Už ma nikto nepresvedčí
    Ty len v kartách šťastie máš

    Vyštverám sa vyše veží
    Vyskočím až do neba

    To sa len tak veľmi teším
    Dostal som list od teba

     

    Môj priateľ Milan Kozlík klarinetista

    1
    Tóny – priehľadné sklené trubičky
    čerstvo vyfúknuté zo žeravej píšťaly
    sa lámu na chladnom betónovom vzduchu našej mládeneckej
    izby
    ako chemická skúmavka od horúceho dychu plameňa

    (Môj priateľ Milan Kozlík klarinetista
    hrá Blues o daždivom dni
    a je mi tak dobre akoby som plakal)

    Skáčem po nich bosými ušami
    a krv neukojená krv muža
    strieka z horúcich gejzírov – vlásočníc

    2
    Môj priateľ Milan Kozlík klarinetista
    hrá Blues o daždivom dni
    a je mi tak dobre akoby som plakal

    pretože muži plakať nevedia
    ale niekedy musia:

    V tej chvíli sú nahí jak na sprchárni
    bezbranní
    neschopní zlého pohybu ani vraždiacej myšlienky
    a dážď ich bodá do tváre milostivými ihlami
    a dážď ich plieska po pleci mokrými dlaňami
    a to je najväčšia úľava
    a zároveň najvyššia pocta
    akú môže vzdať chlapovi chlap

    3
    Môj priateľ Milan Kozlík klarinetista
    hrá Blues o daždivom dni
    a je mi tak dobre akoby som plakal

    4
    Na svojom pohrebe chcem mať
    klarinetistu

    Zobraziť všetko