Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Životopis autora

    Narodil sa 30. marca 1926 v Dolnej Strede (teraz súčasť Serede). Zmaturoval na katolíckom gymnáziu v Trnave, potom v rokoch 1945 – 1949 študoval
    Narodil sa 30. marca 1926 v Dolnej Strede (teraz súčasť Serede). Zmaturoval na katolíckom gymnáziu v Trnave, potom v rokoch 1945 – 1949 študoval odbor slovenský jazyk a filozofia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení štúdií pracoval ako vydavateľský redaktor. V rokoch 1954 – 1959 bol tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov. Potom pôsobil ako šéfredaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ a v rokoch 1965 – 1967 bol predsedom Zväzu slovenských spisovateľov. Od roku 1969 dlhšie pôsobil v politických a štátnych funkciách, bol predsedom Snemovne národov vo Federálnom zhromaždení ČSSR, neskôr poradcom vlády. V rokoch 1977 – 1985 bol (až do odchodu do dôchodku) riaditeľom vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Zomrel v Bratislave 3. novembra 2001.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Anjeli (1947)
    • Plebejská košeľa (1950)
    • Spievajúce srdce (1952)
    • Ozbrojená láska (1953)
    • Neumriem na slame (1955)
    • Archimedove kruhy (1960)
    • Vzbúrený Jób (1960)
    • Tŕpky (1963)
    • Appassionata (1964)
    • Útek za Orfeom (1965)
    • Sonety pre tvoju samotu (1966)
    • Reqiem (1968)
    • Čierna jeseň (1969)
    • Trinásta komnata (1975)
    • Posledná prvá láska (1978)
    • Účasť (1983)
    • Nárek (1987)
    • Impertinencie a iné smútky (1989)
    • Pakľúčová dierka (1989)
    • Velebný pán z Maduníc (1990)
    • C. k. musicus Mozart (1992)
    • Rodisko (1996)
    • Bájky na podvečer čiže Malý živočíchopis (1998)

    Pre deti a mládež

    • Kým ja spinkám (1962)

    Literárna veda

    Publicistika

    • Človek proti slepote (1973)
  • Charakteristika tvorby

    Mihálikov básnický vývin nebol jednoduchý ani priamočiary. Termaticko-motivický i tvarový záber jeho tvorby je veľmi
    Mihálikov básnický vývin nebol jednoduchý ani priamočiary. Termaticko-motivický i tvarový záber jeho tvorby je veľmi rôznorodý. Začal publikovať veľmi mladý, jeho básne sa objavovali v časopisoch Plameň, Rozvoj, Elán už v prvej polovici 40. rokov 20. storočia. Knižne debutoval v roku 1947 zbierkou Anjeli, ktorá ho svojou myšlienkovou orientáciou radila k mladšej vlne katolíckej moderny. Obsahuje nábožensky motivované meditácie, ale objavujú sa tu aj básne, v ktorých si lyrický subjekt kladie závažné otázky o mieste mladého človeka v živote a o etických princípoch. Formálne sa autor priklonil k pevnému tvaru. Po roku 1948 (nástup komunistov k moci) sa Mihálikova duchovná orientácia razantne zmenila. Prejavilo sa to už v druhej básnickej zbierke Plebejská košeľa, ktorá priniesla sociálne ladenú lyriku, aká vyhovovala aj kritériám tzv. socialistického realizmu. Zjednodušeným videním spoločenskej reality a občianskym pátosom je poznačených aj niekoľko nasledujúcich kníh z 50. rokov 20. storočia. Autorov návrat k umelecky presvedčivejšej, z hľadiska básnického jazyka prepracovanejšej a esteticky účinnejšej lyrike sa začal reflexívno-dramatickou básnickou skladbou Vzbúrený Jób. Na jednej strane v nej ide o rozchod lyrického subjektu s religiozitou, na druhej je to pokus o filozofické stvárnenie témy vzbury človeka proti božstvu, oslobodenia sa, voľného myšlienkového rozletu. Veľký ohlas literárnej kritiky (i keď nie jednoznačný), ale aj v čitateľských radoch vyvolala básnická zbierka Tŕpky. Predstavuje sociálne zameranú lyriku, nejde však o obraz minulosti, ale o kritický pohľad na dobový stav. V jednotlivých básňach si autor všímal predovšetkým neradostné osudy žien – vdov, opustených a bezdetných žien, starých židoviek, ktorých životy kruto poznačila vojna – vnímať ich možno aj ako morálne apely. K vrcholom Mihálikovej tvorby patria aj skladby Appassionata (názov podľa Beethovenovej sonáty) a Útek za Orfeom. Prvá je úvahou o láske, jej podstate, o spoločnom hľadaní šťastia muža a ženy. Istý dramatizmus sa tu docieľuje aj napätím medzi viazanou strofickou formou (rispety) a voľným rozprávaním s prvkami epiky. Motivický základ druhej skladby tvorí antický príbeh o láske Orfea a Euridyky, ktorý básnik konfrontuje so súčasným svetom, poznačeným krízami a konzumnosťou, pričom zároveň ironizuje situáciu básnika. Kniha Sonety pre tvoju samotu zhŕňa autorove sonety, ktoré vznikali v priebehu viac ako dvadsiatich rokov, pričom v nej dominuje ľúbostná tematika. V 70. a 80. rokoch už Mihálikova tvorba nedosahovala úroveň jeho diel z rokov 60. – mnohé básne sú príliš poznačené autorovým politickým presvedčením a jeho úsilím presadzovať metódu socialistického realizmu. K tomu lepšiemu, čo v tomto období vytvoril patrí zbierka Trinásta komnata, ktorá priniesla tematicky rôznorodé básne – v niektorých sa autor vracia do rokov svojej mladosti, v iných sa pokúša o filozofickú analýzu problematiky identity človeka, ale sú tu aj viac-menej príležitostné verše z cesty do Bulharska. Svoju hodnotu má aj kniha ľúbostnej lyriky s jemným erotickým akcentom Posledná prvá láska. Knihy satirických veršov Impertinencie a iné smútkyPakľúčové dierky síce rozširujú tematický diapazón autorovej tvorby, avšak v kritickom postoji k realite, neprenikajú do podstaty javov, neodhaľujú ich hlbšie príčiny a súvislosti. Ani básnické knihy z 90. rokov nedosahujú úroveň toho najlepšieho, čo básnik vo svojom plodnom živote vytvoril. Mihálikovo básnické dielo sa vinie niekoľkými desaťročiami, má svoje vrcholky i prepadliská. Najvyššie umelecké kvality dosiahol autor vtedy, keď abstrahoval od politických obmedzení doby, v ktorej žil. Sú to predovšetkým jeho filozoficko-reflexívne skladby a ľúbostná lyrika, ktorými sa navždy zapísal do dejín slovenskej poézie druhej polovice 20. storočia.
    Igor Hochel
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Poézia V. Mihálika bola preložená do mnohých európskych jazykov, publikovaná časopisecky a v antológiách slovenskej, resp.
    Poézia V. Mihálika bola preložená do mnohých európskych jazykov, publikovaná časopisecky a v antológiách slovenskej, resp. československej poézie. V samostatných knižných vydaniach vyšli z jeho poézie výbery:
    Nejen moje tvář (po česky, 1974)
    Ale to jsem já (po česky, 1986)
    Trăpčiva ljubov (po bulharsky, 1967)
    V nemčine možno nájsť jeho básne v antológiách Aus der Slowakei. Lyrik und Grafik (1990) a Weisse Nächte mit Hahn. Eine Anthologie der slowakischen Poesie des 20. Jahrhunderts (1996)
    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Mihálik patrí k významným slovenským prekladateľom. V centre jeho širokého prekladateľského záujmu bola predovšetkým

    Mihálik patrí k významným slovenským prekladateľom. V centre jeho širokého prekladateľského záujmu bola predovšetkým antická poézia a dráma, ako grécka, tak aj rímska. Prekladal však aj z poľskej, talianskej, francúzskej a americkej literatúry. K jeho najvýznamnejším prekladom patria:
    Sofokles: Vládca Oidipus (1965), Aristofanes: Lysistrata (1970), P. Ovídius Naso: Umenie milovať I – III (1970 –1972), D. I. Iuvenal: O mužskej skazenosti (1987), G. V. Catulla: Nenávidím a ľúbim (1994), Molière: Škola žien, Učené ženy, Tartuffe, Mizantrop (výber z drám, 1980) L. Ferlinghetti: Smutná nahá jazdkyňa (1965, spolu
    s J. Vilikovským), J. Tuwim: Vzdialený tiger (1976).

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    RÁCOVÁ, Veronika: Spracovanie edičných komentárov a vysvetliviek vo vybraných zväzkoch edície Knižnica slovenskej literatúry. In:
    RÁCOVÁ, Veronika: Spracovanie edičných komentárov a vysvetliviek vo vybraných zväzkoch edície Knižnica slovenskej literatúry. In: Slovenská literatúra, roč. 65, 2018, č. 4, s. 308, 311.

    NAVRÁTIL, Martin: Premeny Mihálikových Anjelov v čase. In: Romboid, roč. LII, 2017, č. 5 – 6, s. 78 – 84.

    HOCHEL, Igor: To najlepšie z tvorby kontroverzného básnika. Vojtech Mihálik: Básnické dielo. (Retrokonfrontácie). In: Romboid, roč. 50., 2015, č. 7 – 8, s. 42 – 46.

    GAVURA, Ján: Hamadov sprievodca po Mihálivom literárnom diele. Vojtech Mihálik: Básnické dielo. Retrokonfrontácie). In: Romboid, roč. 50., 2015, č. 7 – 8, s. 42 – 46.

    ČÚZY, Ladislav: Vojtech Mihálik: Litánie loretánske a iné básne. (Recenzie). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 10, s. 117 – 119.

    JUHÁSOVÁ, Jana: Litánie Paľa Olivu a Vojtecha Mihálika vo vzťahu k nadrealizmu. In: Verbum, roč. 30, 2009, č. 1, s. 75 – 93.

    KONDRÓT, Vojtech: Posledná cesta Vojtecha Mihálika. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 1, s. 110.

    MIHALKOVIČ, Jozef: Niekoľko slov Vojtechovi Mihálikovi. (Zápisník). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 1, s. 109.

    VAVRO, Robert: Pocta Mihálikovi. In: Knižná revue, roč. VI, 22. 5. 1996, č. 10, s. 2.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Zbierka Anjeli je najmä hľadaním východísk z nepokoja, ktorý zmieta mladého človeka (Mihálik napísal zbierku ako dvadsaťročný),
    Zbierka Anjeli je najmä hľadaním východísk z nepokoja, ktorý zmieta mladého človeka (Mihálik napísal zbierku ako dvadsaťročný), a úsilím o nájdenie jeho hodnotovej orientácie. Lyrický subjekt Mihálikovej poézie spočiatku hľadá najvyššiu autoritu, oporu i pomoc v nadpozemských transcendentných sférach, teda primárne v Bohu, a potom v anjelskych bytostiach, štylizovaných do najrozličnejších podôb. Táto orientácia sa však postupne mení a transformuje.
    Miloslav Vojtech

     

    Jeho Orfeus je však Orfeom súčasným, pretože ním fixuje aktuálne mravné problémy dneška, najmä protiklad lásky a zmyslovosti, ideálu a reality.

    Pavol Plutko

     

    Básnik odmieta pretvárku, klam i sebaklam. Je to čistý, rýdzi cit a jasný ľudský vzťah. Jeho prudká duša zavrhuje egoizmus, plytkosť, nepeknú hru, pseudomorálku. Citová dráma je zložitejšia a rozmernejšia, než by sa dala vtesnať do nejakej schémy. Komplikujú ju rozličné vnútorné i vonkajšie momenty, rozpory, náhodnosti, postoje lyrického subjektu. Niekde pôsobí zveličenie, niekde redukcia.

    Ján Gregorec

    Z Mihálikovho širokého tematického poľa nemožno vylúčiť erotizmus. Často vystupuje rad argumentov za to, aby sa Mihálikova ľúbostná poézia (...) vynímala – aj z tradície – ako neohraničený priestor skoro výtržností prenikavej racionality a jej odnoží: ironickosti, sarkazmu, satirizmu, pamfletickosti, šľahavej a sebazničujúcej analytickosti. Taká je i myšlienková atmosféra a jej napätia v dielach Útek za OrfeomAppassionata: v Mihálikových lexikónoch modernej básnickej erotickej filozofie.

    Pavol Števček

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Štátna cena (1953)
  • Ukážka z tvorby

    Večer pred odchodom Ženy, čo sa už definitívne rozhodli, večer pred odchodom bezcieľne chodia po kuchyni a počúvajú plač zradeného lona,

    Večer pred odchodom

    Ženy, čo sa už definitívne rozhodli,
    večer pred odchodom
    bezcieľne chodia po kuchyni
    a počúvajú plač zradeného lona,
    nemý plač bezbranných,
    plač nevedomej hmoty,
    v ktorej sa zaiskril život.
    Stôl sa prehýba pod zblednutou slzou,
    pod pečiatkami a podpismi,
    pod labyrintom príčin -
    tak oťažieva povolenie potratu.
    Ten večer má oči zviazaného zvieraťa.
    A ich manželia a milenci trúsia svoje sofizmy:
    áno, tak je to správne, dieťa ti môže len ublížiť,
    si slabá, vyhneš sa hanbe.
    No ženy len chodia a chodia
    a boja sa pozrieť na stôl
    a v nečujnom plači ich lona
    rachotí čosi cudzie a strašné
    ako krvavý kočík,
    ktorý sa rúti dolu svedomím.


    Staré židovky
    Staré židovky sedia na piesku, pláž
    horí pod nimi, zo slnka valí sa dym.
    Dobrovoľne si opekajú telá,
    zvrásnené ako plastické mapy,
    ako dejiny diaspory, ako ľudská pamäť.
    Slniečko lahodí nervom, vypíja nočný strach.
    Lebo noci sú dusné a prázdne
    a ak všetko odpúšťa nájdený život,
    strach je neodpustiteľný.
    Staré židovky sedia na pláži, dobrovoľne
    si pečú zvrásnené telá, čo náhodou unikli peciam,
    dymia sa v slnku, čo osleplo nad dymom lágrov.

    Páľave núkajú
    svoje ospalé prsia a bruchá a stehná,
    svoje ďaleké zmučené ženstvo,
    sedia a driemu ako plastické mapy,
    ako dejiny diaspory, ako ľudská pamäť.
    Aj more cúva pred nimi,
    uhýba očiam, v ktorých je priveľa spomienok.
    Staré židovky sedia na pláži. Meravé, nahé,
    len ramená si úzkostlivo skrývajú,
    žlté ručníky na nich plačú ako hviezdy.
    A moje srdce,
    podobné krotkému vánku,
    pod ručníky sa vtiera
    a ohmatáva svoju nezavinenú hanbu,
    vytetovanú do cifier.
    Zobraziť všetko