• Životopis autora

    Zlata Matláková sa narodila 1. mája 1949 v Budmericiach. Po maturite začala študovať na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave

    Zlata Matláková sa narodila 1. mája 1949 v Budmericiach. Po maturite začala študovať na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave chémiu a biológiu. Vyučovala v základných školách v Kútoch, v Dobrej Vode a v Špačinciach, externe v Ľudovej škole umenia v Trnave a tvorivé písanie na Trnavskej univerzite. Publikovala v Taliansku (preklad Daniela Laudani). Od roku 2009 je členkou Spolku slovenských spisovateľov.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    Pre deti a mládež

    • Poďte s nami (1985, – 1987, televízna relácia pre deti realizovaná s J. Mistríkom)

    Odborná literatúra

    • Podporovanie a rozvíjanie žiackej literárnej tvorivosti (1986)

    Editorská činnosť

    • Nadránom (1971, zborník poézie)
  • Charakteristika tvorby

    Zlatu Matlákovú charakterizuje abstraktná poézia písaná ako imaginatívna projekcia. Stretáva sa v nej vonkajší svet so svetom

    Zlatu Matlákovú charakterizuje abstraktná poézia písaná ako imaginatívna projekcia. Stretáva sa v nej vonkajší svet so svetom vnútra/duše, pričom tieto strety majú produkovať originálne videnie a viacvrstvové prerozprávanie chvíľkovej situačnosti, ktorá sa však vymaňuje z vlastnej chvíľkovosti práve tým, že autorka v nej vždy vie nájsť druhý plán. Ten vyplýva z uvedomovania, z nevyslovenej predstavy bytia a diania preniknutého vedomím – tento rozmer dodáva Matlákovej poézii duchovnosť. Autorka často skicuje (jej básne často pôsobia ako zátišia, akoby boli v momente písania zároveň maľované, výtvarná rezonancia témy je jeden z najdôležitejších aspektov básnického inštrumentária), naznačuje, že prežívanie nikdy nie je definitívne uzavreté, naopak, neustálym reformulovaním, najmä metaforickým, nadobúda nové ontologické odtienky. Autorka do svojich predstáv inštaluje zmyslové vnemy a pocity, tie však nie sú východiskové a čitateľ vníma skôr motivačne samu výberovosť (komponovanie), z ktorej pramení súkromná verzia sveta – teda autorská lektúra seba. Poetika Matlákovej básní ostáva od jej debutu bez zásadných zmien a je daná dostredivou prioritou subjektu, ale nie tým, čo doňho vchádza zvonka, alebo tým, čo z neho vychádza. Dôraz nie je na počte zážitkov a ich intenzite, hoci textovo sú bohato zachytávané – rozhodujúca je estetizácia, spôsob videnia, ktorý referenčne odkazuje na sám subjekt. Preto túto poéziu možno vnímať ako intímnu a nie reflexívnu, ako by sa mohlo zjednodušene zdať. Intimita duševných poryvov, vlastné portréty ako pečiatky v čase, momentálne absolutóriá, neopakovateľné milieu bezvýznamnosti, ktoré vždy speje k nejakému významu, to je prežívanie Zlaty Matlákovej v básni, to sú jej vyslovené i umlčané pointy (týmto má v súčasnej poézii najbližšie k Anne Ondrejkovej). Významové dianie jej textov je podobné práci s významom v haiku, no formálne, samozrejme, tieto básne na haiku neašpirujú. Autorkino krédo i jej básnický program sú azda najvýstižnejšie vyjadrené v básni Poézia z jej prvej zbierky Všetky blízke bytosti. Pre jej relevantnosť z hľadiska uchopenia autorského naturelu ju odcitujem celú:

    Poézia

    Vidieť neobyčajné v obyčajnom,
    v slabučkom náznaku.
    Niekedy je to iba záblesk
    medzi ťažkým a každodenným,
    čo sa na mňa zosúva.
    Zapisujem to pre iných;
    lebo strápené dni sa v nás rovnako navrstvili
    a báseň dokáže
    zdvihnúť oči
    aspoň k mraku,
    pod ktorým preletela pinka
    .

    Náznak a záblesk sú sémanticky nosné slová v prvých piatich veršoch. Evokujú rýchly vnem, špecifický impulz a čo je dôležité, jasne vyznačujú hranicu: to o ne sa zaujíma Zlata Matláková, aby ich vyčlenila z množstvami obyčajnosti a každodennosti, ktoré sú tu reprezentované syntakticky oveľa rozsiahlejšie, proporcionálne presne ako v bežnom živote. Zároveň sa týmto začína odvíjať ďalšia textová vrstva básne, a to v intenciách slov ťažký a zosúva. Náznak a záblesk sa tak spätne dostávajú do vertikálnej konfigurácie, kde nadobúdajú miesto hore, v protiklade k tenzii onej ťažkej každodennosti, ktorá má miesto dole. Nečudo, že v druhej polovici básne sa tieto postuláty rozvinú a zároveň vyústia do krásnej a jemnej pointy. Druhú polovicu básne otvára verš s jednoznačným zadefinovaním smerovania vlastnej poézie: Zapisujem to pre iných. Vyčítame v ňom však dôležitú skrytú líniu, líniu dôležitosti vlastnej tvorby a spomenutej dostredivosti básnického subjektu, pretože verš zrkadlovo znamená: Prežívam to sama. V každom prípade dôležitá zostáva ochota komunikovať v rámci ľudskej spoluúčasti, ako to stojí v ďalšom verši: lebo strápené dni sa v nás rovnako navrstvili. Tu autorka zosúladila seba s ostatnými, teda s nami, čitateľmi, čím si v procese čítania básne veľmi šikovne získava čitateľovu dôveru. Záver tvoria štyri posledné verše, ktoré by aj samy osebe mohli byť básňou. Personifikačne použité slovo báseň (báseň dokáže / zdvihnúť oči) je rozhodujúce, kľúčové, pretože sa doň skryla sama autorka: ona je totiž sama básňou, keď ju tvorí (znovu dostredivosť), je to substanciálna väzba. Záver nás vracia na začiatok, k vertikále: od navrstvovania strápených dní sa totiž zdvíhajú oči aspoň k mraku. Zdvíhanie očí je metonymia s veľavravnými významovými odtienkami, aby však báseň nekončila lacno, autorka nenechala zdvihnúť oči podľa očakávania vertikály až niekde k slnku, ale aspoň (!!!) k mraku. Aspoň kamsi hore – tu treba upozorniť, že náboženské/duchovné motívy sú u autorky ďalším typickým prvkom. V tomto zmysle je zaujímavý posledný verš, ktorý celú vertikalitu završuje hravo a nápadito, akoby náznakom, zábleskom, teda preletom pinky. Táto báseň je esenciou tvorby Zlaty Matlákovej, vyjadruje jej typickú prácu s témou a významom, je to zároveň jej modelová báseň, takže s podobnými aspektmi možno rátať v celej jej tvorbe. Treba ešte podotknúť, že toto estetizovanie (zdvíhanie očí) pôsobí so zreteľom na celok básne niekedy násilne, cítiť v ňom skôr želanie autorky, že to tak môže byť, avšak nevyplýva to dôsledne z dispozícií textu, teda z jeho významu a výrazovosti. Zlata Matláková je autorka čitateľsky prístupnej intímno-duchovnej lyriky.

    Radoslav Matejov

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Redakčná rada rozhodla o výročných cenách. Poézia: Zlata Matláková. In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 134, 2018, č. 12,

    ŠAH: Redakčná rada rozhodla o výročných cenách. Poézia: Zlata Matláková. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 12, s. 156.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Subtílne i hýriace farebnosťou. In: Literárny (dvoj)týždenník, roč. XXIII, 2010, č. 25 – 26, s. 12.

    RÉDEY, Zoltán: Veľa zbierok – málo poézie (Slovenská poézia 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. XVII.

    HOSTOVÁ, Ivana: Vrstva ako tvorivý princíp (Zlata Matláková: Nepoznaná). Recenzia. In: Knižná revue, roč. XX, 26. 5. 2010, č. 11, s. 5.

    KÁNIKOVÁ, M.: Hľadať piate ročné obdobie. In: Trnavské literárne listy, 2010, s. 86 – 87.

    KOŠKOVÁ, H.: Zlata Matláková: Nepoznaná. In: Slovenské pohľady, roč. IV + 126, č. 7 – 8 (2010), s. 286 – 287.

    MORAVČÍKOVÁ, M.: Afopoetika. In: Slovo, roč. 12, č. 24 (2010).

    FORDINÁLOVÁ, E.: Slová by neboli ničím, ak by sa nestretli v básni. In: Slovenské národné noviny, roč. 23, 2009, č. 19.

    HÁBOVČÍKOVÁ, B.: Kytica pred i za dverami. In: Literárny (dvoj)týždenník, roč. XXII, 2009, č. 11 – 12, s. 12.

    KOŠKOVÁ, H.: Iskrivá sila imaginácie. In: Slovenské pohľady, roč. IV + 125, 2009, č. 7 – 8, s. 286 – 287.

    KRIŽIKA, T.: Hodvábna z orgovánku. In: Dimenzie, roč. IX, 2009, č. 1, s. 66 – 69.

    MORAVČÍKOVÁ, Marta – MATLÁKOVÁ, Zlata: Nejestvujem polovičato (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XIX, 9. 12. 2009, č. 25, s. 16.

    ŤAPAJOVÁ, E.: O veciach všedných i zázračných. In: Knižná revue, roč. XIX, 2. 9. 2009, č. 18, s. 5.

    REBRO, Derek: Tých pár kvapiek vodu nestvorí (Slovenská poézia 2008). In: Knižná revue – príloha, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. XIV.

    BRUNCLÍK, J.: Smútok je pláštikom poézie. In: Literárny (dvoj)týždenník, roč. XXI, č. 1 – 2 (2008), s. 12.

    FORDINÁLOVÁ, E.: Čakanie na kyticu. In: Slovenské národné noviny, roč. 22, č. 19 (2008).

    FORDINÁLOVÁ, E.: Poézia ako rozhrešenie hriechov sveta. In: Slovenské národné noviny, roč. 22, č. 3 (2008).

    JANÍK, P.: Viera v silu slova. In: Literárny (dvoj)týždenník, roč. XXI, č. 19-20 (2008), s. 12-13.

    MORAVČÍKOVÁ, M.: Láska za dverami. In: Slovo, roč. 10, č. 18 – 19 (2008).

    ŤAPAJOVÁ, Elena: Dobrého veľa nebýva. In: Knižná revue, roč. XVIII, 27. 8. 2008, č. 18, s. 5.

    BRUNCLÍK, Jozef: Insitná poézia nádeje. Zlata Matláková: Nečakané veci (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XVII, 21. 11. 2007, č. 24, s. 5.

    MORAVČÍKOVÁ, M.: Záchranná sieť blízkosti. In: Slovo, roč. 9, č. 42 (2007).

    BRUNCLÍK, Jozef: „Takto to vidím ja“. In: Slovenský jazyk a literatúra v škole, roč. 49, č. 7 – 8 (2002/2003), s. 245 – 248.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Nefalšovaná, skutočná, rýdza poézia opierajúca sa o solídne základy ľudskej, životnej, osobnostnej, emocionálnej

    Nefalšovaná, skutočná, rýdza poézia opierajúca sa o solídne základy ľudskej, životnej, osobnostnej, emocionálnej i špecificky lyrickej skúsenosti.

    Pavol Janík

    Vertikalita a vrstevnatosť je v poézii Zlaty Matlákovej nielen sémantickým a hodnotovým princípom, je i zdrojom – v jej poézii síce zriedkavých, no o to pôsobivejších – zmyslových obrazov: „Vysilený holub / padá do bridlicového zrázu, / hrdlo sa mení na pás zvukov, / obtáčajú perie, / v najhlbšej hĺbke / vchádzajú do kameňov.“

    Ivana Hostová

    Fragment tvorí základný princíp sebavyjadrenia i stavebnú tehličku významového navrstvovania. Pilotná báseň Neskorojesenná (zo zbierky Nečakané veci) stojí mimo troch cyklov zbierky, no zároveň sa vzťahuje ku každému textu – je akoby indikátorom náznaku, parfumom subtílnosti i viacrozmernosti. Tri cykly zbierky sú hravé i lyricky nežné, no najväčšmi majú príchuť rezonujúcej trpkej skúsenosti, z ktorej vyvstáva katarzia ako nástroj pokory, ako jediná možná cesta vyrovnania sa s prežívaným. Smútok je pláštikom celej zbierky, i keď texty odkazujú neologizujúcou lexikou k odľahčeniu, zjemneniu, k významovému uvoľňovaniu. Súvisí to s autorkinou stratégiou, v popredí ktorej však stojí intenzívne emocionálne prežívanie lyrického subjektu. Dochádza k splývaniu lyrického subjektu s autorským a spomínaná stratégia napomáha kvalitatívne hodnotnejšie prežívanie. (...) K harmonizácii textu prispieva voľný verš, ktorý vyznieva veľmi prirodzene, niekedy s miernym naračným ladením. Autorka využíva biblické i prírodné kalendárové motívy pre introdukčné podchytenie básní. Jej poézia je plná biblických motívov, i konotácií z náboženského života. Nevtieravo vypovedajú o duši kresťana, no paradoxne duchovnejšie vyznievajú práve tie bez prítomnosti kresťanských insígnií. Práve ony potvrdzujú, že Zlata Matláková právom patrí do Panteónu súčasnej duchovnej poézie na Slovensku. Autorka sa vyrovnáva s metafyzickými pravdami s patinou smútku, subtílnym úprimným vyjadrovaním sa pokúša pomenovať nevyjadrované, a tak z týchto básní ľahko odčítame životné krédo odovzdanosti, viery, lásky a odpúšťania.

    Jozef Brunclík

    Kytica za dverami je pôvabné dielko, ktoré oslovuje dušu i oči a teší srdce. Najsilnejšie je však v slove, metafore. Na malom priestore dokáže autorka vytvoriť pôsobivý obraz, načrtnúť niečo, čo by sa dalo označiť za filmovú scénu alebo novielku v niekoľkých riadkoch. Je v tom láska, spomienky, bolesť i strach o najbližších, literárne i životné reminiscencie, prach ciest i hviezda snov.

    Elena Ťapajová

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Od publikovania prvej básne som si kládla otázku, prečo mi všetci nerozumejú rovnako dobre. Jedno z mojich tvorivých období

    Od publikovania prvej básne som si kládla otázku, prečo mi všetci nerozumejú rovnako dobre. Jedno z mojich tvorivých období charakterizujú metafory. Akoby boli cieľom poézie, a nie prostriedkom. Riadne som to s nimi preháňala. Básnici aj recenzenti „ponúkali“ návod, ako čítať (presnejšie: dešifrovať) moju poéziu, ktorá ani teraz nie je na rýchle čítanie. Nechcela som miasť zložitým básnickým jazykom. Úporne som sa snažila vyjadrovať jasnejšie, hoci čitateľ nemusí celkom rozumieť každému slovnému spojeniu. To nie je prvoradé. Dôležitejšie je, že verše vníma, a báseň v ňom zanechá určitý pocit. Môže byť úplne odlišný od autorovho. Každý človek má svoj vlastný komunikačný profil a iné hranice porozumenia. Autora nevynímajúc.

    Patrím tiež k obyčajným smrteľníkom, necítim sa výnimočná. A schopnosť poeticky vysloviť to, čo iní vyjadrujú hovorovým jazykom, považujem skôr za dar. Nesmierne si vážim slovo. Hoci nie je bytosťou, načahuje z mojich veršov pomyselnú ruku v snahe dotknúť sa a porozumieť si s čitateľom vo veciach prostých a pritom takých dôležitých. Predpokladám, že prijímateľ textu má predsa len istú intelektuálnu základňu. A tak neponúkam hotové riešenia. Naznačujem, pochybujem, tajím i odkrývam, používam symboly, ale porozumieť nemusí vždy znamenať súhlasiť. Nevylučujem teda ani vzájomné nepochopenie.

    V prvej básnickej zbierke sa neženiem za veľkými nadosobnými témami – zo skúsenostného komplexu staviam poetický svet. Dôraz kladiem na pointy. Mnohokrát sú otvorené i graficky – nielen sémanticky. V zbierke Všetky blízke bytosti nie sú predkladané hotové riešenia ani návody, čitateľ je rovnako tvorivý element ako ja. Básne mnohé naznačia, no zároveň sú plné pochybností, tajomstiev, záhad predurčených na osobné a osobnostné riešenie. Nečakané veci hlboké výpovede zjasňujú, očisťujú a rozhrešujú svet. Bolestivé zádrapky života sú posunuté k pochopeniu, k odpúšťaniu. Kytica za dverami: básne iskria, pretepľujú studenejúci čas. Je v nich nahota ľudského citu a túžby, erotický nádych ako chvála životu v radikálnom kontraste s tým, čo sa mnohokrát pod túžbou, láskou, citom či nahotou ponúka. Rozopnutá duša je priesečníkom podvedomia a krajiny vedomia, do ktorej možno prenášať informácie v znakoch, obrazoch a symboloch rovnako ako sny. Básne rozpomínajú základné ľudské inklinovanie ku kráse a k tajomstvám. Nepoznaná: k väčšej, skôr podvedomej ako cielenej stručnosti, ma možno viedli v zbierke použité aforizmy Miroslava Danaja. Táto voľba prináša jednoznačnejšie vyjadrovanie a menej komplikovaný jazyk. Menej zastiera a viac odhaľuje, než skrýva.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Za aktívnu tvorivú pedagogickú, literárnu a publikačnú činnosť získala v roku 2007 medailu sv. Gorazda.

  • Ukážka z tvorby

    Knižne nepublikovaná báseň Definitívny odchod z rodného domu     Žiadne prenikavé zvuky, približujem sa po svojom
    Knižne nepublikovaná báseň

    Definitívny odchod z rodného domu
     
     
    Žiadne prenikavé zvuky,
    približujem sa po svojom
    k stenám so zatvorenými oknami.
    Zvonku?
     
    V záhrade hľadám osamelé amaranty,
    chodník k jazmínovému kríku
    s intímnym šepotom sestier.
    - Takmer zastrašujúca inakosť.
    Ani ja neprichádzam taká,
    aká som odišla.
     
    Konečne ktosi s kľúčmi,
    nie je to mama.
     
    Nezvratne iný dom.
    Zvnútra?
     
    Akoby som vošla do paternostra,
    klesla na mínus prvé poschodie.
    V pivnici to hrčí a rachotí,
    trochu trhne,
    virtuálna kabína sa presunie
    a vynáša.
     
    Na prízemí
    už nič nepožadujem.


    Básne z prvej zbierky VŠETKY BLÍZKE BYTOSTI

    Edith spoľahnutá na šansón


    Strapatý vrabčiak
    na tenučkých nôžkach
    stojí na obrube chodníka.
    Piaf! Piaf!

    Tíchnú autá
    poškriabané mincami
    i krídelká bicyklových zvončekov.
    Tvoj hlas, vrabec,
    ženie sa na skaly zatvorených tvárí,
    ľudia si prestávajú kontrolovať záhyby šiat,
    pokožku
    a hoci jediným reflektorom je slnko
    cítia dokonalú choreografiu.

    V blízkej kaviarničke
    skloní sa vízia k šálke kávy
    hladinu rozleje do tvaru gramoplatne.
    O vlhkú stenu v ústach
    si ošuchne kúsok ľahkej piesne:
    „Je lepšie mať okolo krku
    ženské ramená ako povraz.“


    Pole pokrstené van Goghovými farbami

    Nikdy sa s ničím nerozchádzam,
    ani so šarkanom na lietajúcom motúze.
    Zostáva na modrote neba,
    pripomína tvar divých husí
    nad Nuenene
    i budmerickým mlynom pri potoku Gidra
    a hoci ide o dve krajiny,
    jednotvárne a neúplné pole zemiakov
    je také rovné,
    až chýbajú záchytné body pre oči.


    Básne z druhej zbierky V KRAJINE CHODIDIEL

    vychádzka k Váhu

    oko položené na hladinu
    taká pokojná hmla
    živý podvečer

    stojím
    očami v tečúcej rieke
    bezmesačná a bezhviezdna

    ostatní sa vracajú
    k hrane mosta
    so slovami a zvukmi


    tráva s čakankami

    korene plné cigórie
    siahajú k modrým lôžkam

    vstupujem do zelenotrávy
    modrá sa mení
    na škvrny
    najdokonalejšia čiara
    horizontu
    stáča sa do oka

    podvečer zostupuje
    po schodoch
    a blízko mňa
    dýchne do zeme


    Básne z tretej zbierky NEČAKANÉ VECI

    zvláštne sfarbené


    verím v príchylnosť vody
    a viem o dúhovej hre pod hladinou
    v jemnej energii rýb

    svetlo rozložené na farby
    sa niekedy vykloní
    z okien po búrke

    ten priestor
    pamätám si z detstva
    ako pokus o úsmev


    tesne pred

    strmá tráva si líha
    nehybnieme v nej
    ako nočné lastovičky

    ak pohnem rukou
    zhora nadol od tváre
    pozdĺž nôh
    cítim pohyb
    vlastne cestu

    nemusíš prehovoriť

    tvoj odchod
    je úzkosť
    v mesačnom oku


    Básne zo štvrtej zbierky KYTICA ZA DVERAMI

    večerná


    v priúzkej uličke
    zapĺňam opätkami
    chýbajúce mačacie hlavy
    zaznamenávam prelety
    a tichý pohyb v šatách

    s čiernym anjelom
    rozkrídľujem šero
    som polotieňom
    i opatrnou iskrou


    predstava

    k nahej žene nedoletí sen
    vstane
    vyčnieva v izbe
    ako osamelý strom
    z okna vanie noc
    obvíňa ju
    v nepravom mesačnom svetle
    a tak cúvne pred chladom
    zatvorí sa v prikrývke

    celkom na hrane bedrovej kosti
    takmer pocíti tretiu ruku


    Básne z piatej zbierky ROZOPNUTÁ DUŠA

    rodinné striebro


    alfa muž sa hrá na boha
    ovláda vane i podlahy
    kľúčové dierky i pivničné sklá

    vtedy nepoznať myseľ
    iba strach
    a modré zapadajúce slnká na koži

    čo hľadáš dievčatko – jahniatko
    blízko vlčej lúky na brehu Tibera?
    chceš byť trojčaťom
    odhodených bratov
    túžiš počúvať s nimi
    trávové steblá
    nežné a ohýbavé
    hladkajúce telo?

    keď sa ti z ružových slín
    vytratí krv
    vezmi si štyri takty z uspávanky
    to je dovolené
    tvoj nehlasný plač môže byť spevom


    Ikarovo slnko

    trikrát sa nadýchnem
    za nás dvoch
    i za kŕdeľ skleníkových motýľov

    svetlo ich vyhadzuje
    vyššie a vyššie
    k priehľadnej streche
    kde pochopia slnko


    Básne zo šiestej zbierky NEPOZNANÁ
    (v každej básni je použitý aforizmus alebo sentencia Miroslava Danaja)

    choď preč
              Pýtaj sa čo chceš, odpoviem, čo musím.

    na deň svätej Lucie
    najtichšie nohy kladiem
    do neznámeho snehu
    vtáčie prsty a psie nohy
    vykrajujú v ňom adventné koláčiky
    prikladám svoje

    som nezvyčajná v Luciinej bielej
    so snežnou sovou nad hlavou
    tak mrazivo poletuje nad kríkmi
    v pokrčených tričkách

    zaklopem
    živá aj mŕtva v jednej sekunde
    smiem?

    pýtaj sa čo chceš
    odpoviem čo musím


    rozpletanie bleskov
              Aj zmoknúť sa dá krásne.

    v kruhu a špirále nahor
    presahuje ma búrková úzkosť
    čriepky a úlomky
    nepresvitáš z nich

    tie isté veci
    sú s tebou bleskojasné

    priväzuješ mi na prst
    svoj kúsok tela
    medzi svetlom a zvukom
    mi daždí z tečúcich vlasov
    aj zmoknúť sa dá krásne

    búrka?
    to sa iba na nebi
    prevrhli mraky


    dobiela
              Keď sme na kolenách,
              nemusí to znamenať prehru.

    pohyblivý sneh na úpätí neba
    sa konečne odhodlal

    vločkuje a spúšťa sa
    k našim príbytkom
    zachytený v závojčekoch
    nad koreňmi rastlín
    pozvoľna spája bytosti a zem

    dotýkam sa ho chôdzou
    ako dievčatko čo miesi belavé cesto,
    kým sneh začne mať tvar

    obe zohýbame nohy
    bližšie k najširšej bielej kľačíme
    keď sme na kolenách
    nemusí to znamenať prehru
    veď dieťa dokáže premeniť
    dva uhlíky
    na ľavé a pravé oko


    Z najnovšej tvorby (dosiaľ knižne nepublikované)

    pranostika


    Gertrúda je záhradníčka
    všetky vzťahy má v hline
    nikoho na rozhovor
    cez hlavu jej prerástli
    kosatce v bielych šatách
    zdržiava ich na konci vety
    odpovie
    sama sebou
    a ešte včelami
    vzďaľujú sa diaľkou
    tmou

    zostávajú hľuzy
    topánky
    stojí v nich obutá
    zapustená do zeme
    kto jej to nadelil


    obíjanie orechov

    okrúhle plody
    jediný raz padajúce
    odovzdane odvykajú si od výšky

    akoby to predvídal jesenný strom
    ten závrat
    pominuteľnosť
    keď jeseň súri

    ľudia sa neboja vlastných rúk
    palicujú zelenú bytosť
    a ona spúšťa k zemi
    čo potrebujú


    otvoriť sa

    v diaľke balvany
    škvrny zo snehu nadol
    prechádzam trávou dovysoka rozprestretou
    ponorím sa alebo vynorím
    všade tvoja tvár
    najmä v hlave

    cez teba krajina stonásobných motýľov
    holohlavých kameňov
    i tých s machovou prikrývkou

    obchádzka je zároveň skratkou
    popri rozetách v skalných ružiach

    roztratená nahota
    tvár ruky ty

    obrátená ku mne
    prebehne vretenička


    pod mesačnou prikrývkou

    vo všetkom odrazu
    je najprv súmrak

    stojíš v blate
    pichajú cudzokrajné kríky

    v otvorenom okne
    hľadáš známu siluetu
    mohla by pohnúť aspoň rukou
    nebyť steny

    z noci do ďalšej noci
    rastie múr
    ukladá na svoj chrbát
    hviezdne dopustenie

    akokoľvek voláš
    tvoj hlas je tichší
    než písknutie sovy
    Zobraziť všetko
  • Rozhovory

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013