Literárne informačné centrum
Informácie zo súčasnej slovenskej literatúry
Tip: Začnite písať Priezvisko autora alebo Názov diela.
EN |  DE |  FR

HORÚCE LINKY

Literárne informačné centrum na Facebooku

Knižná revue na Facebooku

Časopis Slniečko na Facebooku

Facebooková skupina Podujatia LIC

www.navstevnik.sk

Fórum slovanských kultúr

Zoltán Rédey

Narodenie 5. 5. 1968 Nové Zámky

Foto ©Peter Procházka
Foto ©Peter Procházka




  • Životopis autora

    Vyštudoval slovenský jazyk a výtvarnú výchovu na Vysokej škole pedagogickej v Nitre. Od r. 1993 pracuje ako pedagóg (docent, 2008)

    Vyštudoval slovenský jazyk a výtvarnú výchovu na Vysokej škole pedagogickej v Nitre. Od r. 1993 pracuje ako pedagóg (docent, 2008) a výskumný pracovník v Oddelení semiotických štúdií Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Venuje sa predovšetkým výskumu slovenskej poézie a prózy 20. a 21. storočia a literárnej kritike.

    Zobraziť všetko

  • Diela a recenzie diel

    Literárna veda

  • Charakteristika tvorby

    Na prelome milénií patril Z. Rédey medzi najaktívnejších, mienkotvorných kritikov poézie, zaradil sa medzi autorov
    Na prelome milénií patril Z. Rédey medzi najaktívnejších, mienkotvorných kritikov poézie, zaradil sa medzi autorov s nezameniteľným idiolektom postaveným na detailnej analýze textu a jeho širokej teoretickej a literárnohistorickej kontextualizácii. Recenznú pozornosť však venoval aj próze a literárnej vede.
    Ako vedec nadviazal na klasické tradície česko-slovenského štrukturalizmu a recepčnú Nitriansku školu, ktorej je aktívnym pokračovateľom. Vo svojich minucióznych analýzach súčasnej slovenskej literatúry sa zameriava na výskum výrazových kategórií umeleckého textu, na otázky premeny dobového literárneho kánonu v literatúre po roku 1989, ako aj na identifikáciu a výskum aktuálnych kultúrnych a civilizačných trendov v súčasnej slovenskej poézii a próze.
     
    Zobraziť všetko

  • Literárna tvorba - editorská činnosť

    Rytíři textových polí I : antologie slovenské poezie postmoderny (Zlín, 2005, spolu s J. Šrankom a M. Zelinským)

  • Monografie a štúdie o autorovi

    CHROBÁKOVÁ, Stanislava: "Súrečenstvo" kultúr. In: Editoriál, roč. 1, 2018, č. 4, s. 3 – 5. GAVURA, Ján: Interpretácia ako
    CHROBÁKOVÁ, Stanislava: "Súrečenstvo" kultúr. In: Editoriál, roč. 1, 2018, č. 4, s. 3 – 5.

    GAVURA, Ján: Interpretácia ako lyrický tanec. Zoltán Rédey: Od "poézie vecí" k "poetike vecnosti" (Lyrika Štefana Strážaya). Kritika. In: Fraktál, roč. 1, 2018, č. 2, s. 173 – 175.

    ŠAH: Zoltán Rédey – 50 (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 5, s. 160.

    RAKÚSOVÁ, Gabriela: Zoltán Rédey: Elegickosť ako výrazový archetyp lyriky. Modality smútku a skepsy v slovenskej poézii. In: Knižná revue, roč. XXI, 19. 1. 2011, č. 2, s. 3.
     
    POSPÍŠIL, Ivo: Literatura – kultura – civilizace a Zoltán Rédey jako dominantní interpret současné slovenské prózy. Dostupné na internete: http://www.phil.muni.cz/journal/proudy/filologie/recenze/2010/1/Zoltan-Redey.php

    Autor neuved. – RÉDEY, Anton: Čím žije literatúra (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVIII, 9. 4. 2008, č. 8, s. 11.

    MIKULA, Valér: Rédey, Zoltán: Súčasná slovenská próza v kontexte civilizačno-kultúrnych premien. In: Slovenská literatúra, roč. 55, 2008, č. 6, s. 472 – 476.

    RAKÚSOVÁ, Gabriela: Osamotený básnik mal vlastný svet. In: Sme 20. 11. 2007.
    Dostupné na internete: http://www.sme.sk/c/3594692/osamoteny-basnik-mal-vlastny-svet.html

    RÉDEY, Zoltán: Štrpkova Tichá ruka. In: RAK, roč. XII, 2007, č. 9, s. 33 – 46.

    POSPÍŠIL, Ivo: Rédey, Zoltán: Výrazové tendencie súčasnej slovenskej lyriky. Rédey, Zoltán: Pragmatika vyjadrovacích prostriedkov umenia II. (Recenzie). In: Slovenská literatúra, roč. 49, 2002, č. 3, s. 234 – 237.

    HORVÁTH, Tomáš: Zoltán Rédey: Pragmatika básnického tvaru. (Recenzia). In: Slovenská literatúra, roč. 48, 2001, č. 3, s. 267 – 270.
    Zobraziť všetko

  • O autorovi

    Z jeho textov, či už o poézii alebo próze, vystupuje prirodzene a možno i celkom mimovoľne dôraz na kvalifikovanosť literárneho vedca, na schopnosť
    Z jeho textov, či už o poézii alebo próze, vystupuje prirodzene a možno i celkom mimovoľne dôraz na kvalifikovanosť literárneho vedca, na schopnosť najprv prečítať text v súvislostiach a hĺbke, ktoré umožňuje dosiahnuť len sústavná príprava, a až potom prípadne vysloviť, resp. i nevysloviť názor, či vstupovať do dialógu s inými názormi.
     
    Valér Mikula, Slovenská literatúra, roč. 55, 2008, č. 6, s. 472.
    Zobraziť všetko

  • Ukážka z tvorby

    Prakticky všetko, čo o Smrekovi a jeho lyrike poznáme v intenciách všeobecne známych literárnohistorických výkladových
    Prakticky všetko, čo o Smrekovi a jeho lyrike poznáme v intenciách všeobecne známych literárnohistorických výkladových verzií, Habaj preverujúco a prehodnocujúco (re)interpretuje, pričom k svojim zisteniam dospieva dôkladnou, hĺbkovou diagnostikou – prieskumom „terénu“, analýzou uskutočnenou v komplexnom zábere. Podstatné však je, že Smrekovu poéziu tak interpretuje od začiatku už vo vzťahu k niečomu, vzhľadom na niečo (na existujúci stav literárnohistorického výkladu Smrekovej tvorby) – a teda s istým apriórnym zámerom. Habaj v istom zmysle vlastne vopred vie, čo bude, resp. čo chce v Smrekovej poézii hľadať a ako má s tým „nachádzaným“ interpretačne „naložiť“. Habajovým neskrývaným, neodškriepiteľným úsilím je takpovediac čo najpresvedčivejšie, v čo najpresnejšie zadaných súradniciach vymedziť, „lokalizovať“ Smrekovu poéziu „kníh slnečných“ na mape dejín európskej slovesnej kultúry a estetického a filozofického myslenia 20. storočia. Pri tejto jeho ambícii a interpretačnom „nastavení“ samotné estetické a poetologické osobitosti, vlastná literárno-estetická podstata básnikovej tvorby zostávajú v ústraní, čo je však Habajovým autorským zámerom a túto okolnosť nezabúda aj hneď na začiatku svojej práce zdôvodniť: „Estetické kvality i hodnoty Smrekovho básnického diela sú dostatočne známe, bolo by preto iba nosením dreva do lesa opätovne sa im venovať: literárna historiografia sa však vzdala pátrania po ďalších rovinách a hlbších významoch Smrekovej poézie“ (s. 9). Pritom by mohlo byť otázne, či sú „estetické kvality i hodnoty“ Smrekovej poézie naozaj zjavnejšie a vo väčšej miere preukázané ako jej „hlbšie významy“ – skeptický čitateľ by sa mohol pýtať: O čo viac je treba dokazovať či dôkazne postihovať a preukazovať onú filozofickú a antropologicko-estetickú i kultúrno-historickú hĺbku Smrekovho diela, o ktorú monografistovi ide, než jeho literárno-estetickú hodnotu? (Alebo – vzaté z opačného konca: O čo menej by bolo treba dokazovať literárno-estetickú hodnotu tohto diela než jeho filozofické dimenzie?) Rozhodujúcou by tu mala byť otázka, čo v konečnom dôsledku Smrekovmu básnickému dielu zaručuje miesto v kánone slovenskej poézie. Bolo by, prirodzene, v tejto súvislosti scestné a neprípustné oddeľovať estetickú stránku a kvalitu od „myšlienkovej“ výpovednej hĺbky – takáto „odluka“ vlastne ani nie je možná, s jej predstavou však prichádza samotný Habaj, keď výslovne zdôrazňuje, že „Smrek svoju báseň nesituoval výlučne do sveta estetiky: vždy chápal báseň ako prostriedok tvorby a poľudšťovania človeka, ako dynamický čin, nie statický stav“ (s. 340).
     Pokiaľ by však malo ísť vyslovene o estetiku a poetiku Smrekovej tvorby – o postihnutie jej literárno-estetickej, poetologickej roviny, vyžadovalo by si to zo strany autora monografie podstatne vyššiu mieru analytickej sústredenosti na konkrétny lyrický text, to znamená, že by Habaj musel pracovať s básňou ako interpretačnou „textovou jednotkou“ – interpretačne sa pohybovať v priestore jednotlivých básní, a nie celých zbierok. Ak by sa však k postihnutiu tých vrstiev Smrekovho diela, ktoré vo svojej monografii identifikuje s výslovným zreteľom na ich filozofický, antropologický, etický, kultúrny a vôbec „ideový“ význam, pokúšal dospieť nie „na pláne jednotlivých zbierok“, ale ich dôsledne induktívnym vyvodzovaním z rozboru konkrétnych lyrických textov, t. j. „na pláne“ jednotlivých básní, vystavil by sa pravdepodobne riziku určitej nadinterpretácie textov. Otázne totiž je, či by vôbec Smrekove básne samy osebe, jednotlivo, „uniesli“ takéto interpretačné „nasadenie“ a optiku, resp. filozoficko-teoretický metodologický a argumentačný aparát.
    Rozhodne to však neznamená, že by sa tým Habajova literárnohistorická a vôbec faktografická fundovanosť, dôkladná znalosť širokého metateoretického – humanitno-vedného i filozofického kontextu a schopnosť efektívneho uplatnenia týchto poznatkov v monografii „minula s účinkom“. Naopak, vďaka nej sa mu úspešne a hodnoverne podarilo splniť svoj autorský zámer, ktorý na začiatku práce formuloval ako úsilie nanovo preskúmať Smrekovu poéziu aj „v zhode s hypotézou, že práve utváranie ľudskej osobnosti, ako i univerzálne chápaná obnova ľudskosti a človeka je vnútorným námetom a kontinuálne realizovaným motívom, ktorý sa ukrýva v hĺbke Smrekovho básnického diela“ (s. 7, 8). A taktiež vďaka tomu, že si pre tento cieľ zvolil vhodnú interpretačnú metodológiu.
    (úryvok)
     
     
    Zoltán Rédey: Nad knihou Michala Habaja Model sveta a človeka v básnickom diele Jána Smreka (1922 – 1942). In: Romboid, roč. 50, 2015, č. 4, s. 42 – 47.
    Zobraziť všetko

  • Rozhovory

Podujatia LIC


Internetové kníhkupectvo

 

Obálka slniečka september 2013  




Copyright © 2003 – 2019 Literárne informačné centrum. Všetky práva vyhradené. Dizajn a programovanie core4.sk