Foto © Peter Procházka
Foto © Peter Procházka




  • Viac o osobnosti

    Láska má kardinálnu úlohu. (rozhovor viedla Iris Kopcsayová) In: Sme, 13. 8. 2008. http://www.sme.sk/c/4018512/laska-ma-kardinalnu-ulohu.html   Beletria
    Láska má kardinálnu úlohu. (rozhovor viedla Iris Kopcsayová) In: Sme, 13. 8. 2008.
    http://www.sme.sk/c/4018512/laska-ma-kardinalnu-ulohu.html
     
    Beletria nás učí ako sa zaľúbiť. (rozhovor viedla Iris Kopcsayová) In: Pravda, 24. 1. 2011.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/39673-ciganova-beletria-nas-uci-ako-sa-zalubit/
     
    So životom sa trápime nepoučiteľne. (rozhovor viedla Zuzana Uličianska) In: Sme. 17. júl 2013.
    http://kultura.sme.sk/c/6872132/so-zivotom-sa-trapime-nepoucitelne.html
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Zuzana Cigánová (1947) je herečka a spisovateľka. Herectvo vyštudovala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Od roku 1970

    Zuzana Cigánová (1947) je herečka a spisovateľka. Herectvo vyštudovala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Od roku 1970 pôsobí v  Činohre SND v Bratislave. Počas svojej hereckej kariéry spolupracovala s českým filmovým režisérom Otakarom Vávrom (Romance pro křídlovku, Putování Jana Amose) či Elom Havettom (Slávnosť v botanickej záhrade). Zároveň účinkovala v množstve divadelných hier, televíznych inscenácií i seriálov.
    Ako spisovateľka debutovala cestopisom Kúsok cesty okolo sveta (1991), po ktorých nasledovali prózy Dopadne to dosť dobre, pes bude rád (1995) a K+K alebo naša etuda (2004). Vďaka knihe Šampanské, káva, pivo (2007) sa stala finalistkou literárnej ceny Anasoft litera 2008, rovnako sa medzi desať najlepších kníh tejto ceny dostala jej novela Špaky v tŕní (2012). V roku 2015 mala v Slovenskom národnom divadle premiéru jej divadelná adaptácia knihy Dopadne to dobre, pes bude rád (réžia Ľubomír Paulovič).

     

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Dráma

  • Charakteristika tvorby

    Zuzana Cigánová vstúpila do slovenskej prózy ako neskorá debutantka knihou Kúsok cesty okolo sveta (1991), založenou na denníkových
    Zuzana Cigánová vstúpila do slovenskej prózy ako neskorá debutantka knihou Kúsok cesty okolo sveta (1991), založenou na denníkových zápiskoch z cesty po Južnej Amerike v rámci expedície Tatra kolem světa. Potom nasledovala próza Dopadne to dobre, pes bude rád (1994), riešiaca problém manželského trojuholníka, a KplusK alebo naša etuda (2004), nostalgická mozaika ľúbostnej korešpondencie, rámcovaná stretnutím páru milencov po rokoch, v pozadí  ktorej sa k slovu dostávajú aj výrazné dejinné okamihy. Pozornosť literárnej kritiky aj širšej verejnosti upútala, aj vďaka účasti vo finále literárnej ceny Anasoft litera, knihou Šampanské, káva, pivo (2008), sledujúcej tri voľne prepojené príbehy hľadaní ľudskej spolupatričnosti a priestoru na spontánne prežívanie. V nateraz poslednej próze Špaky v tŕní (2012), netradične poňatej romanci, rozpráva príbeh slobodnej matky Pipiny, ktorá sa napriek svojmu neradostnému osudu a zoči-voči nevľúdnej realite nevzdáva svojich snov na lásku. Je taktiež autorkou drámy Divadelná hra (2011), v ktorej sa divadelné prostredia stáva metaforou pre medziľudské vzťahy. 
    Pre písanie Zuzany Cigánovej je príznačné hravé a spontánne rozprávačstvo sprevádzané nenápadnou iróniou, sústredené na zachytávanie diania prostredníctvom nenápadných detailov, drobných telesných gesta mimiky, úryvkov z rozhovorov, ako aj používanie prúdu vedomia, svojrázna práca s jazykom. Hrdinovia jej próz prežívajú svet okolo seba zmyslovo až telesne, charakterizuje ich bezprostrednosť, túžba po úprimnej blízkosti, cite a nehe, ktoré sú v protiklade strnulosti a vykalkulovanej racionalite sveta konvencií.
    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Zuzana Cigánová – 70. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 133, 2017, č. 6, s. 159. (bbg), (kh), (II), (mk), (rk):
    ŠAH: Zuzana Cigánová – 70. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 6, s. 159.

    (bbg), (kh), (II), (mk), (rk): Prekvapujúce finále Anasoft litera 2017. In: Sme, roč. 25, 7. 4. 2017, č. 82, príl. Magazín o knihách, s. X – XI.

    BAKOŠOVÁ HLAVENKOVÁ, Zuzana: O herečke Z. C. In: Čas činohry našich čias. Teatrologické štúdie 1990 – 2014. Bratislava : Vysoká škola múzických umení 2014, s. 408 – 413.
    http://www.vsmu.sk/resources/2014_skripta/bakosova_cas_cinohry_nasich_cias_ebook.pdf
     
    KRAVÁRIK, Peter: Sedem viet o siedmich knihách. (Zuza Cigánová: Špaky v trní.) In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 6, s. 120 – 121.
     
    REYNOLDS, Andrea: Silná presladená káva. In: RAK – revue aktuálnej kultúry,  roč. 18, 2013, č. 18, s.  49 – 50.

    TARANENKOVÁ, Ivana. Nalaďte sa na svojráznu romancu. In Pravda : príloha Víkend, 31.8.2013, roč. 23, č. 225, s. 34. http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/293294-naladte-sa-na-svojraznu-romancu/

    VAĽKOVÁ, Ivana: Nedopalky. In: Romboid, roč. 58, 2013, č. 1, s. 76 – 78.
    http://romboid.eu/attachments/article/43/romboid1-2013-text-tlac.pdf

    TARANENKOVÁ, Ivana: Niekoľko momentiek z aktuálnej slovenskej prózy. In Literárnokritická reflexia slovenskej literatúry 2008. Zostavila Ľubica Somolayová. - Bratislava : Ars Poetica, 2009, s. 31 – 42.

    PRIBYLINCOVÁ, Barbara: Zuza Cigánová Šampanské, káva, pivo. In: Dotyky . Roč. XX, č. 3 (2008), s. 66.

    BŽOCH, Jozef: Próza, ktorú je radosť rozpletať. In: SME, 29.2.2008
    http://www.sme.sk/c/3753398/proza-ktoru-jeradost-rozpletat.html

    JABLONOVSKÝ, Fero: Káva so smotanou a šálka čaju. In: RAK – revue aktuálnej kultúry, roč. 13, 2008, č. 7, s. 39 – 40.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin, Literárne informačné centrum – Slovenská národná knižnica 2008.

    BLÁŽ, Ireney: Stretnutie medzi riadkami... Zuzana Cigánová: K + K alebo naša etuda. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 122, 2006, č. 2, s. 123 – 124.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

      Je originálna, lebo vie povedať nepovedané a nedopovedané vynikajúco naznačiť. Napriek tomu, že Cigánovej próza sa dotýka aj
     
    Je originálna, lebo vie povedať nepovedané a nedopovedané vynikajúco naznačiť. Napriek tomu, že Cigánovej próza sa dotýka aj morálnych otázok, niet v nej ani kvapky moralizátorstva. A napriek tomu, že niekde jej rozprávanie pripomína mlyn, ktorý melie všetko možné, pri pozornom čítaní sa človeku podarí rozlíšiť použitý materiál. Je to typ medziriadkovej prózy, ktorý si zaslúži aj pozornosť kritiky.
    Jozef Bžoch (o knihe Šampanské, káva, pivo)

    Príjemným prekvapením sú texty Zuzany Cigánovej, ktoré majú vo svojom motivačnom poli štandardné problémy ženskej prózy, no pristupujú k nim navýsosť neštandardne. Autorkino rozprávačstvo v  knihe Šampanské, káva, pivo Š(Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) nebaží po veľkých príbehoch, a predsa ich rozpráva: s vtipom, so švihom a noblesou. Načo by autorka potrebovala zložité dejové zauzlenia, vraždy, psychické kolapsy, keď aj cez šampanské, kávu a víno (nápoje rôznych spoločenských vrstiev) dovidí na tie obyčajné veci, ktoré hýbu svetom, ľuďmi a ich citmi?
    Alexander Halvoník

     
    Kniha plná krásnych, svižne plynúcich viet — ako keby ste autorku počuli a nie čítali. V podstate sú to tri príbehy o láske. Uveriteľné, odpozorované zo života. Zuza Cigánová je herečka, ktorá vie rozprávať. Aj písať.
    Juraj Kušnierik (o knihe Šampanské, káva, pivo)
     
    „V literárnom prostredí dovtedy nie veľmi etablovaná autorka postavila svoje rozprávanie na pomerne jednoduchej dejovej osnove: každá z troch na seba nadväzujúcich noviel prináša príbeh jedného z členov pôvodne aspoň navonok súdržnej rodiny, ktorá sa postupne rozpadne (syn, ktorému matka rozbila vzťah, utečie pred jej nekritickým zbožňovaním, otec sa ocitne na ulici ako bezdomovec). Viac ako samotnou témou zaujala Cigánová spôsobom stvárnenia, ktorému dominuje spontánne rozprávačstvo nadväzujúce na výdobytky modernej prózy.
    Protagonisti jednotlivých noviel, navzájom viacnásobne zviazaní spoločnou minulosťou, sú aj personálnymi sprostredkovateľmi diania. Všetko, čo sa tu odohráva, vidíme pohľadom niektorého z nich – prvý príbeh očami matky a syna, druhý v sprostredkovaní synovej milenky a tretí tak, ako ho prežíva dovtedy marginálny (a marginalizovaný) otec. Striedanie stanoviska, z ktorého vnímame dianie, rytmizuje prózu na úrovni vyšších výpovedných celkov; vo vete má túto funkciu frekventované anaforické priraďovanie spojkou a, ktorá sa zároveň – ako najjednoduchší, až detsky naivný a zároveň vzrušene naliehavý spôsob nadväzovania i ako signál „vôle k rozprávaniu“ – významne podieľa na expresívne hovorovej a emočne príznakovej modalite vysloveného.“
    (Vladimír Barborík: Vývin slovenskej prózy po roku 1989)
     
    Knižka Zuzany Cigánovej Šampanské, káva, pivo zaujala a očarila rozprávačskou ľahkosťou, spontaneitou, ktorá sa zaujímavo kombinuje s premyslenou a zvládnutou technikou rozprávania. Autorka udržiava, vďaka odstupu a jemnej irónii, nad záplavou hravých a rozšafných viet a slov, na ktoré, povedané z jednou z protagonistov, „sa dá tancovať“, neustálu kontrolu. Práve preto vie miestami rozšafne a hravo rozprávať aj o nie práve najvľúdnejších záležitostiach.
    Cigánovej rozprávanie sa skladá z drobností –  z dotykov, pohľadov, pocitov a drobných vnemov. Všetko podstatné sa tu deje uprostred kolobehu banálnej každodennosti a pod povrchom slov – tie napokon iba klamú a predstierajú, často nám ich vkladajú do úst tí druhí (prvá časť Šampanské), sú príliš veľké a nesadnú (Káva) a strácajú sa (Pivo).
    Postavy tejto knižky charakterizuje intenzívne prežívaná telesnosť a viac či menej kultivovaná zmyslovosť až zmyselnosť. Práve spontánna telesnosť je tým jediným, čo nie je vo svete prózy Z. Cigánovej komplikované. Komplikácie nastávajú, keď sa k slovu dostáva rozum a racionálna kontrola, ktoré uvádzajú všetko do strnulosti, strojenosti a slúžia svetu „tam vonku“, svetu, ktorý neváha protagonistom neprestajne pripomínať, „ako sa čo patrí“.  Na tomto mieste môžeme pripomenúť napríklad epizódne postavy kolegyne-susedy, či dámu zo samoobsluhy so psíčkom –  no rovnako jednoznačne môžeme skonštatovať, že kráľovnou tohto sveta je Zita, monštruózna osôbka z prvej časti prózy – subtílnejšia sestra pani Rafikovej, či, aby sme zostali verní naladeniu sugerovanému názvom Šampanské – malomestská variácia na madam de Merteuil z de Laclosových Nebezpečných známostí. Pre Zitu sú telesnosť, dotyky, gestá prostriedkami nielen neustále kontrolovanej sebaprezentácie, ale aj manipulácie blízkych – a práve toto ju okrem jej cynizmu, unavenej „orazenosti“ diskredituje. Stáva sa stvoriteľkou príjemného, čistučkého, voňavučkého svetíka, ktorý však len maskuje zvrátenú manipuláciu a z ktorého „jej chlapi“, každý na svoj spôsob, unikajú. Jeden z nich uniká dokonca až extrémne, na spoločenskú perifériu, kde vône sú vystriedané pachmi – no práve tu sa mu, aspoň na chvíľku, trochu romantizujúco, podarí nájsť priestor slobody, „vyšmyknúť sa“, precítiť, že naozaj je,  a prekvapivo aj prísť do kontaktu s elementárnou ľudskosťou v postave „Toho Človeka“.
    Ak už je reč o hľadaní útočiska, či úniku pred „hlúpymi nezrovnalosťami“ a „nezrovnateľnými hlúposťami“ – takéto miesto – „novú dimenziu v priestore a čase“, ktorá môže vzniknúť v chladnom priestore pracoviska, neosobnom výťahu, kancelárii, či na „bezdomoveckej“ lavičke v parku – nachádzajú hrdinovia knižky prostredníctvom neštylizovanej intimity, v zmysle nesprostredkovaného prežívania a blízkosti. Intimita sa totiž stáva aj možnosťou, ako sa môžu dopracovať k, s prepáčením, autentickej spolupatričnosti. A hoci túto „dimenziu“ postavy prevalcované neúprosnou realitou strácajú, pocit malého zázraku pretrváva. 
    Ivana Taranenková
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    „Ja mám pocit, že netreba nič obkecávať. Jednotlivé vety už majú byť také, aby presne navodzovali dojem, pocit, náladu, atmosféru.
    „Ja mám pocit, že netreba nič obkecávať. Jednotlivé vety už majú byť také, aby presne navodzovali dojem, pocit, náladu, atmosféru. Odjakživa som bola zamilovaná do Scotta Fitzgeralda. Vedel zachytiť nezachytiteľné. Napríklad pár vetami zaznamenať tú chvíľu, keď sa narodí láska. Teraz to už, žiaľ, nie je tak, ale voľakedy sme nerobili nič iné, len čítali. To bolo to, čo sa nám chcelo robiť. Čítali sme úplne všetko. Ja píšem len vtedy, keď sa mi chce a len to, čo sa mi chce. Nemám v tomto smere žiadne vzdelanie, píšem to jednoducho tak, ako sa mi to žiada.“
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Z knihy Špaky v tŕní             A potom, už bolo leto. A do nemocnice by si ju nedostal, ani párom
    Z knihy Špaky v tŕní            
    A potom, už bolo leto. A do nemocnice by si ju nedostal, ani párom koní. Ale našla v schránke úradné upozornenie, že zabudli voľajaké štepenie. A tam zasa musela ísť do záchodu, lebo do nemocnice je dlhá cesta. A pred dverami našťastie trkotali dve sestry a aj povedali, momentík, ale už nikdy sa nevrátili... Tak sa Pipina s kočíkom vtrepala, cez úzke dvere, do záchodovej predsiene. Bolo tam ako obyčajne, len smradľavejšie, veď je leto! A Pipina sa zvrtla, radšej až doma, vydržať! A ako sa tak otáčala v tom úzkom priestore, nohu jej zasiahol slnečný lúč. Bol teplý, tak sa tam obzrela. A zmeravela v divnej polohe. Niečo je inak!  Zo sandále trčí celkom nahá noha. Pipina sa nadýchla, celkom nahá noha, bez chĺpkou... Zavrela oči, naposledy sa holila, keď bol ešte doma! Prinožila... A stála na dlaždici, na veľmi podozrivej šmuhe, na oboch nohách chĺpky jeden vedľa druhého, jeden vedľa na druhom. Nemala odvahu skúsiť to znova. Tuším tu naozaj bol. Uzol... Ale uverila až keď ich, v hlavných záchodových dverách, pustil pred sebou jeden, a potom aj druhý pán doktor. A obzrela sa a ten mladší pustil toho staršieho. Bol tu uzol.  Vyrazila! Na štepenie zabudla ako na smrť. 
     
               Pipina neverí vlastnému snu. Vonia tu voda. Niekde zurčí, niekde kvapká, niekde sa len mäkko lenivo leskne, niekde sa len mäkko lenivo linie, po obrovských listoch, po dlhých trávach. Odkvapkáva  veľkými kvapkami. Dúhovými. Lebo všade  sa robia sa malé aj veľké. Aj po kútoch. A bežinká, rozháňa ich, strašne tenučký pes na troch nohách. Šťastne poštekáva, smeje sa... A niekde sedí v tichu mech a  teplá hmla sa kladie do dolinky... A niekde, všelikde kvitnú vodotrysky. Ako kvetinky, ako stromiská. Ako kríky, jeden vedľa druhého. A odtekajú riečky, alebo len vodičkové cestičky, pre rozkošné žabičky.
     
                 Poď domov, už si ustatá. Pipina sa obzrela, mala pocit, že ten chlapec je pred tou garážou sám... No poď sem a chalan zdvihol do náručia svoju loptu. A Pipina si pomyslela, že sú na svete aj pozorní citliví chlapi. A chlapec dodal, už som ti odpustil, že si netrafila! Pipina spozornela. Až dva razy! Tretie bola tyč, snažila si sa. Viem, že si sa snažila. A Pipina zdvihla nijaké obočie. Mizerné vlasy, mizerné nechty, mizerné obočie... alibista ako všetci... Do auta horko-ťažko nastúpil úbohý starý trasľavý pán. Človek nevie, či má pomáhať, alebo sa dívať inde. A zaznelá skvelá hudba. Skvelý jazz si pustil. A Pipina otáľala a zaznel. Rock and rol... A jeden skejbordista, už dlho ho počula a pritisla kočík celkom k plotu, prefičal okolo, zabrzdil až zaiskrilo, zdvihol pokrkvané noviny, vyrazil a fičiac okolo koša na smeti, trafil. A zakričal sedem nula... A stmievalo sa a už mali byť doma a na lavičke autobusovej búdky leží malý blond chlapček a fotí a fotí. Akože! Ako sa stmieva....
    Zobraziť všetko