• Stručná charakteristika tvorby

    Autorka debutovala v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia na stránkach týždenníka Nové slovo v Novom slove mladých, ktoré zastrešoval
    Autorka debutovala v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia na stránkach týždenníka Nové slovo v Novom slove mladých, ktoré zastrešoval Vojtech Mihálik. Autorkina raná tvorba sa vyznačuje decentnou tlmenosťou výpovede. Je presvedčivo intímna, so sklonom k reflexii. Poéziu prvej samostatnej básnickej knihy charakterizuje medziiným silná auditívnosť, využívanie refrénu, rytmického echa, sklon k piesňovosti (Spirituály). Zbierku Opakovaný záber koncipuje ako cyklus osnovaný okolo legendy o Tristanovi a Izolde. V rámci kombinovaného pásma poézie a prózy rozohráva pred čitateľom podmanivý príbeh lásky komentovaný vnímaním odtieňov registra citu z perspektívy lyrického subjektu. Ľúbostný motív vzýva autorka na pozadí témy legendy v rytme magického zaklínania. Napriek dobovým limitom ideologizácie prítomným v spoločensky angažovanej tvorbe sa spolu s generačnými súpútnikmi autorka usiluje o autentickosť výpovede, opretú predovšetkým, ako bolo literárnou kritikou mnohokrát konštatované, o voči vplyvom režimu rezistentný fenomén osobnej skúsenosti, konkrétneho zážitku, spomienky, dotyku (cez vrstvy času s mŕtvymi v Terezíne) a telesna. Aj v básnickej tvorbe Zuzany Kuglerovej konštatujeme výraznú prítomnosť erotických motívov. V zjemnenej sentimentálnejšej podobe zohrávajú významnú úlohu i v poviedkovom prozaickom debute Posledný tanec sezóny a prvá láska bez mena (1975).
    Po prvých dvoch zbierkach básni sa autorka ocitla v prostredí s veľmi silným náboženským vplyvom, ktorý do určitej miery zasiahol aj jej tvorbu. Cítiť to najmä v moralizátorskom podtóne niektorých textov, ktoré publikovala ako Zuzana Kozičová – s priezviskom manžela. Po rozvode a odchode z cirkevného života postupne zanecháva sentiment a vracia sa k tvorbe pre náročnejšieho čitateľa.
    Náboženstvo ovplyvňovalo aj autorkinu tvorbu pre deti a mládež z deväťdesiatych rokov. Princíp hravosti sa pokúsila revitalizovať v titule Rozprávky z blogu variovaním známych príbehov pre najmladších. Vo viacerých knihách pre deti využíva postup parafrázy a prerozprávania folklórnych motívov (Turkova stupaj, Kliatba kožušníkovej vdovy, Vymaľuj si rozprávku) či biblických motívov (Abrahám, Betsabe, Dávid).
    Od deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia sa cielene venuje tvorbe historickej prózy. Usiluje sa o vykreslenie duchovno-emočného pozadia doby. Ambíciami jej romány odkazujú na Babylon Margity Figuli a tvorbu Miku Waltariho. Z ideového hľadiska jej prózy polemizujú so zaužívaným konceptom historického románu obdobia reálneho socializmu. Kuglerová reaguje na výlučnosť materiálno-ekonomických faktorov predchádzajúceho obdobia ponorom do široko chápanej spirituality. Práve záujem o náboženstvo, mystiku a mágiu v rozmanitých podobách, podobne ako u Miku Waltariho, posúva jej romány na hranicu s historickou fantasy. Kuglerovej historická epika nesmeruje k napĺňaniu rekreatívnej funkcie populárnej literatúry historických romancí alebo historicko-dobrodružnej prózy, ale k utvoreniu a otvoreniu konceptu hľadania identity mysliaceho, cítiaceho a veriaceho človeka v dejinách. Výsledný efekt nesporne náročného zámeru miestami oslabuje nadmerná výrazová patetickosť. Príbehy hľadania ideí autorka prepája s hodnoverne spracovanými historickými reáliami. Texty Zuzany Kuglerovej majú nezanedbateľnú poznávaciu hodnotu.
    Zuzana Kuglerová pracovala aj ako novinárka vo viacerých médiách, časť jej tvorby zasahuje aj do oblasti publicistiky. Autorka pôsobila najmä v rámci žilinského regiónu. Mnohé texty uverejňovala aj na blogoch.
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Po absolvovaní humanitnej vetvy gymnázia Ladislava Sáru študovala žurnalistiku na FFUK v Bratislave (1975 - 1978). Štúdium prerušila z

    Po absolvovaní humanitnej vetvy gymnázia Ladislava Sáru študovala žurnalistiku na FFUK v Bratislave (1975 - 1978). Štúdium prerušila z rodinných dôvodov. V rokoch 1979-1982 absolvovala nadstavbové štúdium pedagogiky a výtvarného umenia na Strednej pedagogickej škole v Modre. 
    Pôsobila ako vychovávateľka v materskej škole v Bratislave, neskôr knihovníčka v Starej Turej. V rokoch 1990 -1993 bola zakladateľkou a konateľkou vydavateľstva Nádej, ktoré sa zaoberalo predovšetkým vydávaním titulov s religióznou tematikou, v rokoch 1993-1998 majiteľkou a konateľkou vydavateľstva Dúha. V rokoch 1998-2000 redigovala mesačník Dúha. Po rozvode sa presťahovala do Žiliny, kde pätnásť rokov pôsobila v miestnych médiách, ako sú Žilinské noviny, bytčianske noviny, Žilinský večerník, Regionžurnál, Žilinský priestor, Naše Novinky. V súčasnosti žije v Bratislave, pôsobí v neziskovke, ktorú založil Spolok slovenských spisovateľov pri periodiku Literárny týždenník.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    • Doma (1976, zborník)
    • Právo na pieseň (1976, Zborník najmladšej slovenskej poézie)
    • Dychtivo spolu (1979, zborník)
    • Madona v hmlách (1979)
    • Opakovaný záber (1982)
    • Žena zo Samarie (1996)
    • Týždeň pre Barborku (2003)
    • Hraj (sa so mnou) (2016, 1.vydanie)
    • Hraj sa so mnou (2016, 1.vydanie)

    Pre deti a mládež

  • Charakteristika tvorby

    Autorka debutovala v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia na stránkach týždenníka Nové slovo v Novom slove mladých, ktoré zastrešoval
    Autorka debutovala v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia na stránkach týždenníka Nové slovo v Novom slove mladých, ktoré zastrešoval Vojtech Mihálik. Autorkina raná tvorba sa vyznačuje decentnou tlmenosťou výpovede. Je presvedčivo intímna, so sklonom k reflexii. Poéziu prvej samostatnej básnickej knihy charakterizuje medziiným silná auditívnosť, využívanie refrénu, rytmického echa, sklon k piesňovosti (Spirituály). Zbierku Opakovaný záber koncipuje ako cyklus osnovaný okolo legendy o Tristanovi a Izolde. V rámci kombinovaného pásma poézie a prózy rozohráva pred čitateľom podmanivý príbeh lásky komentovaný vnímaním odtieňov registra citu z perspektívy lyrického subjektu. Ľúbostný motív vzýva autorka na pozadí témy legendy v rytme magického zaklínania. Napriek dobovým limitom ideologizácie prítomným v spoločensky angažovanej tvorbe sa spolu s generačnými súpútnikmi autorka usiluje o autentickosť výpovede, opretú predovšetkým, ako bolo literárnou kritikou mnohokrát konštatované, o voči vplyvom režimu rezistentný fenomén osobnej skúsenosti, konkrétneho zážitku, spomienky, dotyku (cez vrstvy času s mŕtvymi v Terezíne) a telesna. Aj v básnickej tvorbe Zuzany Kuglerovej konštatujeme výraznú prítomnosť erotických motívov. V zjemnenej sentimentálnejšej podobe zohrávajú významnú úlohu i v poviedkovom prozaickom debute Posledný tanec sezóny a prvá láska bez mena (1975).
    Po prvých dvoch zbierkach básni sa autorka ocitla v prostredí s veľmi silným náboženským vplyvom, ktorý do určitej miery zasiahol aj jej tvorbu. Cítiť to najmä v moralizátorskom podtóne niektorých textov, ktoré publikovala ako Zuzana Kozičová – s priezviskom manžela. Po rozvode a odchode z cirkevného života postupne zanecháva sentiment a vracia sa k tvorbe pre náročnejšieho čitateľa.
    Náboženstvo ovplyvňovalo aj autorkinu tvorbu pre deti a mládež z deväťdesiatych rokov. Princíp hravosti sa pokúsila revitalizovať v titule Rozprávky z blogu variovaním známych príbehov pre najmladších. Vo viacerých knihách pre deti využíva postup parafrázy a prerozprávania folklórnych motívov (Turkova stupaj, Kliatba kožušníkovej vdovy, Vymaľuj si rozprávku) či biblických motívov (Abrahám, Betsabe, Dávid).
    Od deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia sa cielene venuje tvorbe historickej prózy. Usiluje sa o vykreslenie duchovno-emočného pozadia doby. Ambíciami jej romány odkazujú na Babylon Margity Figuli a tvorbu Miku Waltariho. Z ideového hľadiska jej prózy polemizujú so zaužívaným konceptom historického románu obdobia reálneho socializmu. Kuglerová reaguje na výlučnosť materiálno-ekonomických faktorov predchádzajúceho obdobia ponorom do široko chápanej spirituality. Práve záujem o náboženstvo, mystiku a mágiu v rozmanitých podobách, podobne ako u Miku Waltariho, posúva jej romány na hranicu s historickou fantasy. Kuglerovej historická epika nesmeruje k napĺňaniu rekreatívnej funkcie populárnej literatúry historických romancí alebo historicko-dobrodružnej prózy, ale k utvoreniu a otvoreniu konceptu hľadania identity mysliaceho, cítiaceho a veriaceho človeka v dejinách. Výsledný efekt nesporne náročného zámeru miestami oslabuje nadmerná výrazová patetickosť. Príbehy hľadania ideí autorka prepája s hodnoverne spracovanými historickými reáliami. Texty Zuzany Kuglerovej majú nezanedbateľnú poznávaciu hodnotu.
    Zuzana Kuglerová pracovala aj ako novinárka vo viacerých médiách, časť jej tvorby zasahuje aj do oblasti publicistiky. Autorka pôsobila najmä v rámci žilinského regiónu. Mnohé texty uverejňovala aj na blogoch.
    Miloš Ferko
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Čarodějnice z Petrovic, 2008,  v českom jazyku Frühlingsstürme über Bratislava eine Frau entrinnt dem Dunkel des Systems, 1995, v nemeckom jazyku Slnečný
    Čarodějnice z Petrovic, 2008,  v českom jazyku

    Frühlingsstürme über Bratislava eine Frau entrinnt dem Dunkel des Systems, 1995, v nemeckom jazyku

    Slnečný lúč Svetláčik v talianskom jazyku
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Pripomíname si. Zuzana Kuglerová – 60. In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 131, 2015, č. 11, s. 160. ŤAPAJOVÁ, Elena: Legenda o Selenovi,
    ŠAH: Pripomíname si. Zuzana Kuglerová – 60. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 11, s. 160.

    ŤAPAJOVÁ, Elena: Legenda o Selenovi, Zuzana Kuglerová, Trio Publishing 2015, In: Knižná revue 2015/20. http://www.litcentrum.sk/recenzie/legenda-o-selenovi
     
    TEŤÁKOVÁ, Janka: Rytier a zbrojnoš, In: Čítaj.to. http://www.citaj.to/index.php/recenzie/krimi/itemlist/tag/Zuzana%20Kuglerov%C3%A1, 25. 7. 2015
     
    TEŤÁKOVÁ, Janka: Rytier a zbrojnoš 2, In:Čítaj.to. http://www.citaj.to/index.php/recenzie/romanticke/item/2717-rytier-a-zbrojnos-2, 25. júla 2015
     
    KALAMÁR, Ondrej: Zuzana Kuglerová: Naša rozprávkárka. In: našenovinky.sk, http://nasenovinky.sk/article/27343/zuzana-kuglerova-nasa-rozpravkarka, 5. 3. 2015 /interview/
     
    PIERONOVÁ. Mgr: Trio o svojich autoroch: ona je Rozprávkárka, on vždy O.K. In: Gymnázium Kysucké Nové Mesto, http://www.gymknm.sk/skola/aktuality/2014-2015/387/trio-o-svojich-autoroch-ona-je-rozpravkarka-on-vzdy-ok/, 2. 3. 2015
     
    CEZMÍN: Moja najobľúbenejšia autorka Zuzka. In: http://seniorka.szm.com/Sucasni-autori.html, 5. 9. 2013
     
    HORVÁTH, Dominik: Zuzana Kuglerová, Povesti o Turkoch, In: Nové Zámky Fotoalbum, http://www.novezamkyfotoalbum.sk/zuzana-kuglerova-povesti-o-turkoch/, 11. 2. 2013
     
    CHUDÍK, Martin: Krst knihy Vinohradnícke povesti, In: Blog. Pravda.sk, http://martins.blog.pravda.sk/2012/09/13/krst-knihy-vinohradnicke-povesti/,  13. 9. 2012, tiež In: Blog. Sme.sk,  http://matochudik.blog.sme.sk/c/307939/Krst-knihy-Vinohradnicke-povesti.html, 13. 9. 2012
     
    NAŠČÁK, Peter: Zuzana Kuglerová, Rozprávky z blogu. In. Slovenské pohľady 2011/10, s. 118 – 120
     
    DRASTICH, Miloš: Mord ho! (10. časť), Dojímavostí za vedrá. In: Sme blog, http://drastich.blog.sme.sk/c/257065/Mord-ho-10cast-Dojimavosti-za-vedra.html, 22. 2. 2011
     
    MAREŠOVÁ-BALÁŽOVÁ, Ľudmila: Rozprávky z virtuálneho priestoru. In: Knižná revue 2010/24. http://www.litcentrum.sk/recenzie/rozpravky-z-blogu-zuzana-kuglerova-rozpravky-z-virtualneho-priestoru

    KULIHOVÁ, Lucia: Príbeh z povodia Žitavy a Dunaja. In: Knižná revue 2009/18 , http://www.litcentrum.sk/recenzie/dcera-riecnej-panny-zuzana-kuglerova-pribeh-z-povodia-zitavy-a-dunaja
     
    TRUBÍNI, Ľuboš: Zuzana Kuglerová: V každej vráske sa skrývali príbehy. In: Zitava.sk, regionálny portál Požitavia, 28. január 2008. http://www.zitava.sk/rozhovory/zuzana-kuglerova-v-kazdej-vraske-sa-skryvali-pribehy
     
    FERKO, Miloš: Neistá polcesta spracovania. Zuzana Kuglerová: Turkova stupaj, povesti Žilinského kraja. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, IV. + 120, 2004, č. 3, s. 101 – 102.
     
    NEŠTIAK, Ján: Zuzana Kuglerová, Turkova stupaj, recenzia, In: Knižná revue 2004/4, http://www.litcentrum.sk/recenzie/turkova-stupaj
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Veriaci majú pravdu, keď hovoria, že ak nahradíme boha vedou, citovo a významovo bohaté predstavy holými pojmami, svet stráca zmysel. Ten mu
    Veriaci majú pravdu, keď hovoria, že ak nahradíme boha vedou, citovo a významovo bohaté predstavy holými pojmami, svet stráca zmysel. Ten mu dodáva práve mýtus. Pochopíme ho, keď sa do neho vcítime, emocionálne prežijeme popisované udalosti. Sprostredkúva prosto iný spôsob poznávania: porovnávaním, zážitkom, citom." a na inom mieste píše rovnako dôležité myšlienky: „mýty by mali zostať mýtami. Potrebujeme ich, lebo dajú ľudskej duši oveľa viac, než ponúka veda. Mýtus redukovaný na vedu alebo históriu stráca to najcennejšie - dušu."
    Ešte raz opakujem - mýtus a povesť majú veľa spoločného. Myslím, že po uvedených dvoch citátoch mi dobre rozumiete. Povesti, ktoré prináša Zuzana Kuglerová, čítam rád. A neprekáža mi, keď je tam dojímavostí za vedrá. Či už to boli povesti zo Žilinského kraja Turkova stupaj alebo prvé dva diely románu Rytier a zbrojnoš. Netuším, kedy vyjde tretí zväzok tejto trilógie, ale poskytuje mi to, čo mi chýba najviac - duševný odpočinok. Zuzana Kuglerová má dobré pero, jasne sleduje dejovú líniu, má nadpriemernú fantáziu, dokonca v prípade erotiky je tu toho trochu navyše, ale nič to.

    Miloš Drastich
    Tam, kde Kuglerová koncipuje text sústredenejšie zovretý okolo jednej udalosti (Strážkyňa večnosti Mokoš), sa k zmienenému efektu prinajmenšom blíži. Kratšie útvary s jednoduchším dejom podáva svižne, v ucelenej podobe, miestami , predovšetkým v povestiach o Turkoch, Tatároch a Hunoch či v príbehoch zachytávajúcich sociálne konflikty pánov a poddaných, je badateľný výrazný vplyv folklórnej pôvodiny o živelnú celistvosť a jednotu ktorej sa autorka opiera.
    Kuglerovej adaptácie povestí sú v kontexte slovenskej literatúry tematicky prínosné. Autorka ponúka množstvo vskutku pozoruhodných príbehov. Škoda len, že pri ich tvorbe sústredenejšie nekoncipovala metódu prístupu k predlohám. Výsledný tvar totiž svedčí o nešťastne rozpačitom uviaznutí na polceste medzi autorským spracovaním, ktoré by z predlôh vykresalo nové, epikou fikcie dýchajúce útvary a presným záznamom pôvodiny.
    Miloš Ferko
    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Môj život sa dá nazvať klasickou Dobšinského rozprávkou. Stretáva sa v ňom dobro so zlom, občas je plný hororu. Občas hľadám ako
    Môj život sa dá nazvať klasickou Dobšinského rozprávkou. Stretáva sa v ňom dobro so zlom, občas je plný hororu. Občas hľadám ako chudobná bosonohá pastierka zlatý roh hojnosti. A hlavne, vždy verím na princa, čo príde pre mňa a vyslobodí ma z pazúrov draka.
    Mám rada samotu, som nedefinovateľná, vetroplach, ale smutný, nesmiem sa zamilovať, lebo potom je to so mnou na nevydržanie.
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Mám rada netradičný terén – samoty, kopanice, lazy, resp. menšie mestečká. Novinári, čo tento terén spracúvajú, sa vo
    Mám rada netradičný terén – samoty, kopanice, lazy, resp. menšie mestečká. Novinári, čo tento terén spracúvajú, sa vo väčšine venujú súčasným témam. Mňa však zaujali príbehy, ktoré mi rozprávali ľudia, čo tu žijú. O ich predkoch. O dare, ktorí tunajší osadníci vždy dostávali – schopnosti prežitia aj v tých najťažších podmienkach. Mnohí z nich až do 70., 80. rokov minulého storočia nepoznali televízor, elektriku, plyn. Dlhé večery pri petrolejke si vypĺňali rozprávaním dávnych povestí a legiend. Iní si zas tento štýl života vybrali zámerne a žijú tak dodnes. Bolo pre mňa zážitkom sedieť pri nich a počúvať ich. Legendy a povesti sú u nich stále živé. Niektoré z nich sa stali podkladom pre moje historické romány – napríklad kniha Čarodejnica z Petrovíc. Príbeh o dievčati, ktorú obvinili z bosoráctva a súdili za čias Márie Terézie, tu stále žije. Meno dievčaťa je zakliate v názvoch miestnych lokalít, ako je Barborin cintorín, Barborkina kaplnka. Ale pravda je tiež, že som svoj vzťah k histórii zdedila aj po mame. Bola učiteľkou dejepisu.
     
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

      Zo zbierky Madona v hmlách       Zúčtovanie   Vybavíme to pekne: z rúčky do rúčky.   Rozbiješ
     
    Zo zbierky Madona v hmlách
     
     
     
    Zúčtovanie
     
    Vybavíme to pekne:
    z rúčky do rúčky.
     
    Rozbiješ pohár,
    aby v ňom nedajbože
    nezostala zlatá rybka...
     
    A budeme si hádať z karát:
    nebude dom,
    nebude palác,
    nebudú žiadne zázraky...
     
    Na čo sa môžeš ešte vyhovárať?
     
    Vybavíme to pekne:
    z rúčky do rúčky.
    Ráno si vymodlíme lásku
    ako hrom.
    Ako prst boží!
    A večer vymeníme za hrdzavý nožík
    zo stebiel ukrútené obrúčky!
     
     
     
    Jarné motívy
     
    V dlani máš ružového chrústa
    a prvý letný úpal...
    Keď sa ma zrazu dotkneš,
    spenia sa divé kone,
    vrknú holuby
    a tma je náhle medová a hustá,
    s čiapkou naruby.
     
    To som ja,
    zdvihni dlane,
    krajec sĺz rozlom napoly.
    Vezmi si všetko oplakané.
    Všetko, čo bolí.
    A čo prebolí!
     
    Noc ako divá mačka
    otiera sa ti o chodidlá,
    do výšky naťahuje árie.
    Je mi tak úzko,
    je mi tak dobre,
    tak mi je...
    K nohám ti skladám
    priesvitné mušie krídla...
     
    Ešte tu cítiť šepot dopoludnia
    i slnko,
    ktoré ti strmhlav zlietlo do oka.
    To som ja,
    tvoja malá, neposedná láska,
    čistá
    i zlá
    i hlboká!
     
    Panenstvo
    I
    Naveky tvoje stopy.
    Naveky ťa mať v krvi.
    Aj keď to nikto nepochopí...
    Ty prvý!
     
    Dážď sa mi budí v žilách.
    A bubny bijú.
     
    Nepoznáš melódiu?
    Ja som ju pochopila.
     
    II
    Spirituály nočných svetiel.
    A tvoj bozk. I keď vlažný!
    Až do hrdla mi vletel.
    Vysoko sa mi zažni.
     
    Akoby sa mi
    vzopälo v krvi žriebä.
     
    A tma je medzi nami.
    Zaiskrilo sa púpavami...
     
    III
    Potichu idem k tebe!
     
     
    Spirituály
     
    Zabudni na to ostatné.
    Len za ilúzie smútkom neplaťme.
     
    Striebro tmy spieva staré spirituály.
    Výsmešnú ódu
    sme už dotancovali!
    Teraz je každá pravda
    nepodstatná
    a ťažká.
    Netušíš, že to nemôže byť láska?
     
    Ružové sny sa skryjú do rukáva
    a do rúk hlava
    do rúk hlava.
     
    Zabudni na to ostatné.
    Len za ilúzie smútkom neplaťme.
     
     
    Terezín
     
    I
    Povstaneš opäť z popola,
    z dotyku môjho zaklínania,
    ktorým ťa potme zavolám
    posvätiť úzkosť v mojich dlaniach.
     
    Ponúkni mi svoj úsmev v ruži,
    šepni mi čosi,
    nech sa stane,
    nech príde náhle zmŕtvychvstanie
    a osloví ma kameň:
    som Sodoma i Trója.
     
    Veď moja tvár
    i úsmev
    i moja dlaň je tvoja!
     
    II
     
    Rátanie času v nahých kostiach kameňa.
    Si ľudská blízkosť,
    báseň bez mena,
    s ktorou sa skláňa chlapec nad ženu
    a dýcha o jej vlasov.
     
    Dávať len chlieb a čakať iba na soľ,
    na mrak,
    čo vetry zaženú,
    keď leto tečie zadaždenej Prahe do očí,
    spotený čašník skláňa hlavu nad výstrihmi žien
    -sentimentálna úzkosť plných tvarov, ktorá z nich naňho máva prstom,
    usmieva sa a vábi šminkou
    a nafarbeným obočím.
     
    III
     
    Povstaneš opäť z popola,
    z dotyku môjho zaklínania,
    ktorým ťa potme privolám
    posvätiť úzkosť v mojich dlaniach.
     
    To banálne a prosté privieranie očí.
    Už ani neviem,
    kedy sme si stáli po prvýkrát zoči-voči...
    Skúmam ťa ako svoju vlastnú tvár,
    ticho sa vtína do ovzdušia.
     
    Čo vlastne ešte zostalo:
    Svedomie? Duša?
    Meno, čo skrýva ľudský osud:
    Nataša. Mózes, Petro Moral...
     
    Uvidíš ma stáť v tráve bosú,
    aby človek len sial a oral!
     
     
    Bratislava
     
    Na krídlach mesto.
    Až ťa to kdesi v kútikoch očí mámi
    A vážky svetla vlhnú pred tebou.
    Luskanie vetra pod nohami.
    Ihličky dažďa klopú o nebo.
     
    Noc krehká ako vyfúknuté vajíčko
    Preteká tvojim dychom.
    Hlboko.
     
    Ospalé oči oblokov...
     
    Slák noci
    Kriesi dávne ticho,
    Až ťa vo viečkach tiesni.
     
    Ten dávny, dávny pocit
    Nevyslovených piesní...
     
     
    Jarabina
     
    1.
    No husle zhoreli a
     zostal po nich len štipľavý pach.
     
    Som jarabina, ktorá sa nevzdá svojich koreňov.
    Rastiem si, tam kde chcem. Pletiem si búrku z vlastných snov.
    Nepatrím nikomu. No nie som ani svoja. Iba nesvoja...
    A mojou cenou je spánok, plný pokoja. 
     
    2.
    Nepotrebujem peklo ani zhora ani zdola.
    Zhoreli husle. No slák po znovuzrodení volá.
    Veď nie je zmŕtvychvstanie bez ohňa!
    A nádej Fénixov je bezodná.
     
    Som jarabina, ktorá má trpké plody.
    Poznám cieľ svojich ciest.  A moje nohy si zvykli na odchody.
    Pôjdem si tam, kde chcem.  Kde môjmu srdcu nie je úzko.
    Stanem sa dažďom, čo bude snívať pod halúzkou.
     
    3.
    Nepotrebujem peklo ani sprava ani zľava.
    Potrebujem len čas, keď je lepšie nerozprávať.
    Veď aj ja čakám na chvíľu, kedy zaprším.
    A sama neviem, na koho, ako, s kým...
     
    Hľadám svoj nepriznaný svetladiel,
    Krajinu bez falošných zrkadiel.
    Som jarabina, rozumiem zemi, z ktorej som.
    Aj poľnej ceste, poznačenej kolesom.
     
    4.
     
    Nedávam kľúč od svojej tajnej komnaty.
    Je zabudnutý a v prachu času zaviaty.
    Papradím tajných smútkov zarastá.
    Neotvorím ju. Veď je trinásta!
     
    Mlčím aj vtedy, keď ma tma núti: všetko vykrič!
    Som jarabina. Nezohnem sa pod ťarchou víchric! 
    Chcem iba nebo, čo by nebolelo.
    Nepotrebujem peklo s tvárou archanjelov.

    Zo zbierky Opakovaný záber
     
    IV
    Legenda
     
    Dnes má moje mesto
    svoju atypickú vôňu.
    Má vôňu kučier, volánov a rúžu.
    Dnes sa mi mesto motá pod nohami,
    trbliece sa v striebornej šupke vĺn
    a je to,
    akoby bola nedeľa.
    Akoby som sa práve narodila.
    To všetko predo mnou
    je iba džavotanie o ničom,
    hrsť vzduchu v prázdnej zápalkovej škatuľke.
    Škatuľku zakopeme
    na brehu jazera
    a ty a ja sa budeme pozerať
    ako zo zeme nevyrastie
    strom so zlatými jablkami
    a ako nepriletia pávy,
    aby si sadli  k nám.
    Dnes sa mi moje mesto
    privráva celkom inak.
    A teba obchádzam s neviditeľne zaviazanými očami,
    cítim,
    že je vždy väčšmi teplo, teplo,
    ale dnes,
    dnes ma smie moje mesto ešte celú mýliť,
    prekrikovať  ma ako na trhu,
    niekto cudzí mi potom aj tak zakričí:
    prestaň, nevidíš,
    že je už dávno po lete
    a že je zima, zima...
     
    Rozmýšľam,
    čo sa ešte nestalo,
    v ktorom tajnom kúte
    uvidím číhať svoje clivé
    uštipačné ja...
    Ale všetko už bolo.
    Aj moje mesto
    v jazernom mliečnom jase,
    šumivé ako šampanské.
    Píšťaly paneláka
    vyludzujú stále ten istý
    ostrý tón.
    Rozprávam Dagmar
    o Tristanovi a Izolde.
     
    Pila dlhými dúškami, potom podala čašu Tristanovi a on ju vyprázdnil až do dna. V tej chvíli vstúpila Brangiena a videla, ako sa na seba dívajú, mlčky, zmätení a ako očarení. Uzrela pred nimi nádobu s čarodejným vínom, skoro prázdnu, a pri nej čašu. Schytila nádobu, bežala na koniec lode, šmarila ju do vĺn a zvolala: „Izolda, priateľka drahá, i vy Tristan, pili ste svoju smrť...“
     
    (Moje ústa,
    moje oči,
    môj zmätok
    i očarenie
    už budú navždy zamknuté
    a ako na dne mora.)
     
     
    Kráčajú teda ku komnate, kráľ, trpaslík a štyria zradcovia. Tristan a Izolda predstierajú spánok. Ale kráľ zbadal na zemi múku skropenú krvou. „Tristan,“ riekol kráľ, „už nepomôže  nijaké zapieranie, zajtra zomriete.“
     
    (Zajtra mu budem vravieť
    o prikázaniach krvi.
    Iba my dvaja môžeme neodolať.
    Zajtra zahodíme kľúčik,
    ukryjeme sa do rákosia,
    budeme dýchať hladinu.
    Jazero
    môže načúvať...)
     
    A nato riekla Izolda, skloniac sa k jeho nohám: „Nebudem už takto žiť. Nevravím, že som neľúbila a neľúbim Tristana, ale odteraz budú naše telá odlúčené.“ Kráľ Mark privolil Izoldu vziať späť.
     
    (Z rákosia spravíme kruh,
    v kruhu sa ukryjeme,
    nájdeme skalky,
    budeme kresať oheň .
    Aby z nás iskrilo,
    aby sme boli dokorán
    a plní
    hladného plameňa.)
     
    Vojvodca Bretónska Hoël zavolal Tristana: „Priateľu,“ riekol, „neviem, ako sa vám odvďačiť za to, že ste mi zachovali zem. Moja dcéra Izolda Bieloruká je z rodu kráľovien. Vezmite si ju, dávam vám ju.“ Vznešený pane, vezmem si ju,“ odvetil Tristan.
     
    (Chcem si ustavične opakovať deň,
    keď sme sa v sebe narodili,
    a trvať na legende,
    podľa ktorej
    by sme sa o tisícročie
    opäť spoznali.)
     
    Bretónci s úžasom hľadia na Izoldu. Kto je? Odkiaľ prichádza? Pri Tristanovi šalejúca Izolda Bieloruká, šalejúca z nešťastia, ktoré zavinila, vyráža divé výkriky. Druhá Izolda vošla a vraví jej: “Odstúpte, pani a nechajte ma priblížiť sa, verte mi, mám väčšie právo oplakávať ho ako vy...“
     
    (Môj koniec
    je už v mojom počiatku.
    Je opatrný.
    Najprv len koncom prsta
    dotkne sa mojich ciev.
    Jemnučko.
    A proti srsti.
    Aby sa city nezježili naraz.
    Aby úder prišiel
    ako čistá
    spriiesvitnená vlna.
    Zakrúži vo mne
    spochabený vánok.
    Odrazu sa mi zachce
    rozbehnúť sa na všetky strany sveta,
    do jeho srdca
    zahryznúť sa ako do jablka.
    Aj v tom je moja ľudská nesmrteľnosť.)
     
    Dnes malo moje mesto
    svoju atypickú vôňu.
    Vôňu kučier, volánov a rúžu.
    Dnes bolo moje mesto
    plné vetra,
    oštepy antén rozochvievali ťažké nebo.
     
    Otvorili sme okno dokorán.
    „Pach cigariet a šampanského
    a starých legiend
    treba vyvetrať,“
    povedala mi Dagmar.
    V okne bol práve júl.
    Akýsi vrabec pricupkal takmer do izby.
    Obidve sme sa naňho pozerali
    a mysleli sme na holuba,
    na holuba bez strechy
    a aspoň za pol hrste. 
     
     
    Epilóg
    (úryvok)
     
    Na druhom brehu je iná krajina.
    Poznám, ako sa v nej chodí.
    Viem, ako sa skáče z kameňa na kameň.
    Poznám smiech tráv,
    šľahajúci do nových pančušiek,
    aj ako utekajú očká po nohe,
    ako sa chodí bez prestania
    a boso
    od vody k vode.
    Na druhom brehu je iná krajina.
    Na starom pontóne sa môžem rozvinúť
    zo stiahnutého klbka
    a prijať slnko.
     
    A všetko môžem poľahky vyliať ako vodu z dlaní,
    zo sentimentalít spraviť západ slnka,
    čakať,
    či voda v presne určenú hodinu
    pleskne do prvej tmy
    -a pleskne,
    zavonia rybami a dažďom
    a potom utečie,
    aby nebodaj nevyzradila,
    že je len tajnou poštou
    protiľahlého brehu.
    Z knihy Rozprávky z blogu
     
    Ako sa stratil Anjelik
     
    Pśsst! Nastenka z Mrázika spí. Odspáva svoje zamrznutie a zakliatie. Preto sa v mojej Chalúpke chodí po špičkách. Rozprávky zliezli z klady a zakrádajú sa k svojim vankúšikom, aby mohli cez gombíkové dierky vliezť dovnútra a zakutrať sa medzi perie. Sú také tichučké a dobré, že mi je to až čudné. Začínam mať silné podozrenie, že zase niečo nie je v poriadku. Preto ich kontrolujem. Tamto je Ruženka aj jej princ, Janko Hraško so svojou lyžicou, Červená Čiapočka a jej vlk (ten ju miluje tak, že by ju okamžite zožral, keby som mu to dovolila!), kráľ Drozdia brada, aj Pyšná princezná, Kača a...
    No ale kde je Čert?
    Už mi je jasné, prečo sú moje rozprávky také tiché. Poslušné. Zmizol ten najväčší darebák, lotor, nactiutŕhač ženských sŕdc, pokušiteľ a nemravník, pred ktorým som vždy musela svoje rozprávky ratovať. Jednoducho zmizol. Vyparil sa ako gáfor. Prepadol sa ako Čert do pekla- však ním aj je, tak je tam, kde je jeho miesto!
    V prvom momente som si vydýchla. Veď mám v Chalúpke ticho. Žiadne fukoty a naháňačky. Spokojne som si sadla na stoličku, vypila čaj – a hovorím si: teraz sa môžem vyspať! Natiahla som sa na posteľ. Blažene zavieram oči, keď tu zrazu začujem také malé: fňuk, fňuk, fňuk. Namrzene ich zas otvorím, aby som sa pozrela, kto ma to ruší. Nikde nikoho. No potom to FŇUK znovu zaznelo. Rovno spod mojej hlavy.
    Hneď mi to bolo jasné. Do vankúša, čo som si dala pod hlavu, sa zahrabala niektorá z rozprávok a tam plače. Vytiahnem vankúš spod hlavy, rozopnem dve gombičky, vopchám do diery ruku- a nahmatám krídla. Nad krídlami kučeravú hlavu. Ruky a nohy. Vytiahla som to čudo opatrne von. Pozerám sa naň zblízka-je to malý Anjelik. A ďalej fňuká: FŇUK. FŇUK, FŇUK.
    „Čo plačeš?“ pýtam sa ho.
    „Kvôli Čertovi,“ odpovedá.
    „Nedajbože ti ublížil,“ hnevám sa. „Ja mu teda dám, keď mi príde pod ruku! Hlavu mu odtrhnem.“
    „Ublížil,“ prisvedčí Anjelik. „Zamaľoval mi dušu na čierno. Na tak čierno, že ani neviem, kde ju mám. „
    „No tak to už je ozaj vážne,“ mračím sa. „Takže sa stratil nielen Čert, ale aj tvoja duša.“
    „Tak, tak! Preto plačem.“
    „Nuž, milý môj, keď si stratil dušu, musíš ju ísť hľadať,“ vravím Anjelikovi.
    „Čo ak ju vzal do pekla?“
    „Tak pôjdeš do pekla.“
    „Veď sa tam aj zo mňa stane Čert.“
    „To už tak býva, milý Anjelik. Ak sa raz zapletieš s peklom, ťažko sa vrátiš nazad do neba.“
    „Ale do Rozprávkova sa môžem vrátiť, však?“
    „Porozmýšľam o tom.“
    „Aj s Čertom?“ dáva mi zákernú otázku.
    Zamyslela som sa. Na takú anjelskú nevinnosť, čo má slzy v očiach, no zároveň je už pripravená vyviesť mi nemiestne huncútstvo najhrubšieho zrna, treba veľkú záplatu. Preto vravím:
    „Už som porozmýšľala. Čerta mi do Rozprávkova nevoď. Nechcem ho tu. Dosť, že preňho plakal jeden Anjelik. Čo keby sa kvôli nemu rozplakala aj Červená Čiapočka a Snehulienka a Palculienka a všetky princezné? Toľké fňuky by som nezniesla. Najlepšie bude, ak s ním aj ty zostaneš tam, kde je, a už sa do Rozprávkova nevrátiš. „
    Zbalila som mu do kapsy zopár posúchov-zemiakových, tie pečiem najradšej. Prevesila som mu kapsu cez rameno a otvorila okno. Zamával mi na rozlúčku a odletel. Viem, bola som naňho prísna. Trošku ma nahneval pre toho Čerta. Pritom som mu chcela povedať niečo celkom iné.
     
     
    Ako som hľadala doňu Kichotku
     
    Vyšla som von z Chalúpky -všade samá pľačkanica. Búrka ako naozaj. Čo hrom, to blesk. Čo slovo, to plesk. Len to tak udieralo. Len to tak bilo.
    „Ach jaj, Doňa Kichotka je blízko, „ vzdychol si môj papagáj. „Iste za chvíľu zbadáme aj veterné mlyny, ako utekajú a snažia sa skryť.“
    Mal pravdu. Naozaj sme uvideli veterné mlyny. Za iných okolností by sa ich ťažké, bachraté telá ledva pohli, no teraz mali vrtule celkom roztočené a to ich hnalo dopredu.
    „Kamže, kamže?“ pýtam sa prvého, ktorý sa k nám prirútil.
    Len zadychčane zvolal:
    „Utekajteeee....Už ide!“
    „Kto ide?“
    „Nepýtajte sa, ak je vám vaša podoba milá!“ kričí na mňa druhý mlyn, čo bežal za tým prvým.
    „Milá? Podoba?“ čudujem sa. „Pravdaže mi je milá. Myslím si, že ako Rozprávkárka vyzerám dosť spôsobne. Prečo by mi nemala byť moja podoba milá?“
    „Len sa nám lepšie prizri!“ volá ďalší veterný mlyn. „Nič na nás nevidíš?“
    „Čo by som mala vidieť?“
    „No predsa našu pôvodnú podobu! Ja som bola napríklad kedysi Muffinka. Taká milá, veselá blogerka. No stretla som Doňu Kichotku a ona zo mňa urobila to, čo som teraz. Veterný mlyn. Tak isto to urobila s blogerkou Sakti. Aj s mnohými ďalšími. Urobí to aj s tebou. Preto nás poslúchni a utekaj.“
    Priznávam sa, dostala som strach. Nebola to žiadna milá predstava – premeniť sa na veterný mlyn. Ale potom som si predstavila, ako Doňa Kichotka vojde do Chalúpky, nájde tam moje rozprávky spať vo vankúšoch a začne sa im rehotať tým svojím dlhým nekonečným reeeeehotom -a hneď ma strach prešiel. Keď ide o rozprávky, nepoznám brata ani sestru a strach už vôbec nie. Preto som sa k tej milej panej, čo sa tak rada rehoce, vybrala v ústrety tou najkratšou cestou.
    Zastihla som ju práve vtedy, keď išla premeniť na veterný mlyn ďalšiu blogerku. Tá stále vykrikovala len jaj jaj, jajajaj, a tak som vedela, že je to moja priateľka Jajaj, čo mi na blogu vždy utrúsila dáke slovíčko. Bol najvyšší čas niečo robiť.
    Preto som pristúpila k Doni Kichotke a priateľsky ju oslovila:
    „Počuj, a načo vlastne všetky tie veterné mlyny potrebuješ?“
    Začudovane sa otočila. Iste sa prekvapila, že za ňou prišiel ktosi dobrovoľne a ešte sa jej aj čosi pýta.
    „Akože načo? Predsa na zápas. Musím predsa s niekým bojovať. To  je úloha všetkých Donov Kichotov. A Doní Kichotiek.“
    „Nestačí ti na to len jeden veterný mlyn?“
    „Možno by stačil, no všetky predo  mnou utekajú.“
    „Aha. Tak preto si ich vyrábaš.“
    „Preto.“
    „Čo keby sa ti za veterný mlyn prihlásil ktosi dobrovoľne? Už by si ostatných nechala n pokoji?“
    „Možno áno, možno aj nie,“ odvetila mi záhadne Doňa Kichotka.
    „Vyskúšame?“ navrhnem jej.
    „Čo ponúkaš? Seba?“ uškŕňa sa. Očividne je spokojná, že Rozprávkárka sa chce stať navždy jej dobrovoľnou obeťou.
    Prerátala sa. Zabudla na to, že Rozprávkárky chodia s papagájom na pleci. Alebo si to skôr v tom svojom hľadaní veterných mlynov nevšimla. Oči jej svietili nedočkavosťou, ako jej odpoviem na jej otázku. A ja, iba tak, ako keby nič, na pol úst hovorím:
    „Mám čosi lepšie ako seba. Svojho papagája. Na ňom si môžeš ostriť jazyk koľko chceš. Hádať sa s ním až do nemoty.
    Papagáj od úžasu otvoril ústa – no hneď ich aj zavrel. Žmurkla som totiž na neho ľavým viečkom. Bolo to naše tajné dohodnuté znamenie. Znamenalo to, že má začať škriekať, ale tak riadne, od pľúc, ako sa na poriadneho papagája patrí. Hneď aj začal:
    „Ty pľuha jedna, ty ohreblo jedno, tu strapaňa divá, ty ochechuľa bláznivá, ty neumytý šerblík, to sa ma takto ľahko vzdávaš?!?!“
    Doni Kichotke sa jeho slovná zásoba ihneď zapáčila. Vystrela ruku a vraví mi:
    „Prijímam. Beriem ho a ani z neho nebudem robiť veterný mlyn. Naučím ho hrať slovný pingpong.“
    „To ho vôbec nemusíš učiť!“ zasmiala som sa. „V tom je dokonalý majster.“
    Tak mi ho už rýchlo daj,“ súrila ma.
    „Dám, ale len pod tou podmienkou, že už nikdy nebudeš z môjho ÁNO robiť NIE a z NIE ÁNO.“
    „Dajsamisvete!“ zašomrala. „Nechaj si svoje ÁNO, aj svoje nie, už sa ich nikdy nedotknem.“
    Nahla som sa plecom k nej. Papagáj Ďuro precupital z môjho pleca na jej. Hundral si pritom riadne popod zobák. Doni Kichotke sa to tak páčilo, že ma už vôbec neráčila brať na vedomie.
    Vrátila som sa nazad do Chalúpky spokojná, že mi už nikto nevymení ÁNO za NIE a môžem učiť svoje rozprávky Pravdomluve.
    A čo sa stalo s papagájom Ďurom? Tri dni mu trvalo, kým preškriekal Doňu Kichotku. Keď sa mu to podarilo, priletel nazad do Chalúpky, otrel si zobák o moje ucho a hovorí mi:
    „Hádaj, čo som s ňou spravil?“
    „Nebodaj si ju premenil na veterný mlyn!“ hrozím sa.
    „Pravdaže!“ vraví mi. „Veď o čom sa babe sníva, to nech má!“

    Úryvok z knihy Legenda o Selenovi
     
    Už od rána sa statkom rozliehal buchot a hrmot. Draga horlivo trieskala hrncami, celá šťastná, že starký neposlal večer hostí preč. Zariekala sa pri škodoradostnom škriatkovi Didovi, že spraví všetko preto, aby si naklonila priazeň bohyne Živy a uctila si cudzincov. Vyvárala maškrty, na ktoré sme neboli zvyknutí, pretože starkého život bol presne ako on sám: strohý, prísny a jednoduchý. Jeho spôsobom sa musela prispôsobiť aj Draga. Na raňajky sme mávali prosnú kašu, na večeru tiež a na obed kúsok upečenej diviny. Kľúče od komory nosieval starký za pásom. Zvyčajne trvalo hodinu aj dve, kým si ich Draga vyhundrala a mohla načrieť mericou do vreca s múkou, prosom či masťou.
    Tentokrát však dal starký Drage kľúče dobrovoľne a ona už od skorého rána pobehovala medzi komorou a kuchyňou.
    Naše malé hradisko sa nepodobalo na obydlia, v ktorých bývali ostatní členovia rodu Madubcov. Tí sa bránili proti dlhým a krutým zimám, čo na tento kraj posielala Mokoš,vyhĺbenými polozemnicami, nad ktoré stavali drevené nadstavby s podlhovastými šindľovými strechami. Uprostred takejto polozemnice sa postavila piecka a okolo nej kamene. Tie sa polievali vodou. Polozemnice sa tak naplnili teplou parou a o vykurovanie bolo postarané.
    Straha Koniar, vladyka rodu, však nemohol bývať ako prostý ľud. Hradisko bolo postavené na kruhovom pôdoryse, obohnané valom z drevených kolov. Už bolo staršie, pamätalo si ešte časy starého deda. Cez cestu, ktorá pod ním viedla, sa prepravovala soľ. Vďaka tejto surovine, ktorú kupovali všetky okolité kniežatstvá, mocnel a bohatol nielen rod Madubcov, ale aj ďalšie blízke rody z okolia, Magurci, Liňania aj Lipania. Veľký Selén neviedol vojny, aj keď bol obávaným kniežaťom. Obchodoval s Frankami a českými kniežatami. Istý čas dodával kamennú soľ aj do Veľkej Moravy. Ctil si príbuzenské zväzky a Svätopluk bol jeho pobratim, hoci žil podľa inej viery ako on.
    Boli to práve kňazi Ukrižovaného, čo vniesli medzi nevlastných bratov rozkol. Biskup Metod chcel prísť za Selénom. Ten mu však poslal strohý odkaz:
    „Mám svojho boha, ktorému slúžim, Triglava. Ako som svojmu ľudu kniežaťom, tak som jemu žrecom. Chceš ma prísť navštíviť? Dobre! Musíš sa však pokloniť Triglavovi. Ak tak neurobíš a budeš bez môjho súhlasu šíriť svoje učenie, spravím to, čo je nevyhnutné: prelejem tvoju krv na Triglavovom oltári.“
    Na takú jednoznačnú odpoveď mal Metod len pár slov: Vraj knieža Seléncov bude musieť pre svoju pýchu utekať medzi tých, ktorých najviac nenávidí – kresťanov. Prídu dni, keď nikde inde nenájde pokoj a spočinutie.
    Tak prorokoval biskup Metod.
    Stalo sa to však ešte pred mojím narodením a ja som tento príbeh poznala len z počutia. Rod Madubcov schvaľoval počínanie svojho kniežaťa. Starký občas s hrdosťou hovorieval, že Veľký Selén nedovolil siahnuť na bohov svojich predkov. Preto sa u nás mohli ešte i vtedy, keď sa v Nitrianskom kniežatstve stavali chrámy pre Ukrižovaného, sláviť Velesove sviatky.
    Celé roky sme žili uzavretí medzi ramenami hôr, čo obkolesovali naše pastviny, odrezaní od diania na juhu. Aké-také správy prinášali len kupci, čo sa na našom hradisku zastavovali, keď prepravovali soľ. Boli však hmlisté a nepresné.
    Mojmír bol vzácnym hosťom nielen pre Dragu, ale aj pre nedôverčivého a ostražitého starkého. Niečo o poslednom dianí v Nitre sme už vedeli, správy o tom, že našich južných bratov sústavne napádajú kmene Ugrov, sa dostali aj cez nepreniknuteľnú hradbu hôr. Vedeli sme aj o smrti Svätopluka, ktorý zomrel pred pár rokmi. Mojmír mal prevziať vládu nad jeho rozsiahlou ríšou. Vtedy sa však ukázalo, aké nebezpečné je byť vazalom, aj keď kráľovským. Franský kráľ totiž chcel, aby sa vládcom Veľkej Moravy stal Mojmírov mladší brat – nosil meno ako jeho otec, Svätopluk. Mal na to dobrý dôvod. Chlapec mal iba štrnásť rokov. Vyrastal na jeho dvore, vychovaný v kresťanskej viere, ovplyvnený franskými biskupmi, ktorí sa starali o jeho vzdelanie. Mojmír radšej trávil dni u Boleslava v Prahe. Starý Svätopluk tam neposlal svojho staršieho syna náhodou, ako neposlal ani toho mladšieho k franskému kráľovi. Nebolo to tak dávno, čo pripojil české kniežatstvo do Veľkej Moravy. Aby dokázal dobrú vôľu, poslal do Prahy Mojmíra. Mal pritom jasný cieľ: chcel, aby si jeho starší syn odtiaľ doviedol manželku. Mladosť a nevybúrená krv pomohla zámerom starého lišiaka. Mojmír sa vrátil do Nitry aj s mladou manželkou a dieťaťom. Svätopluk mohol spokojne umrieť, presvedčený, že sa všetko deje tak, ako chce on.
    Muž, ktorý bol podľa prastarých zákonov, čo na počiatku dal svetu boh poriadku Prove, jeho následníkom a posledným vládcom pokresťančenej Moravy, teraz spal aj so svojou ženou a dcérou na našom hradisku. Vôbec ho nerušil lomoz Draginých hrncov. Odpočíval po dlhej púti, počas ktorej stratil kniežatstvo a z ktorej si doniesol len jeden predmet, dokazujúci, že je právoplatným Svätoplukovým následníkom: otcov meč.
    Zvedavá na Mojmírovu zbraň, dokazujúcu jeho postavenie aj urodzenosť rodu, z ktorého pochádzal. Striehla som, kedy vstane.
    Stalo sa tak až predpoludním. No ani potom som sa nemohla venovať záhadnému meču. Starký ma poslal za Mojmírovou ženou s krčahom liečivých byliniek. Uvarila ich Draga. Na dlhých cestách Čarna ochorela a tlačila ju na pľúcach horúčka.
    Keď som vstúpila do izby, Mojmír sa práve prezliekal do čistej košele, ktorú mu pred chvíľou priniesol starký. Zablúdila som očami k jeho polonahej hrudi. Tiahlo sa cez ňu zopár jaziev. Jedna bola zvlášť škaredá, hlboká, dlhá, aj keď stará. Kľukato sa mu tiahla cez rameno a bok. Na niektorých miestach bola otvorená a hnisala.
    Položila som hrniec s pariacim sa bylinkovým odvarom na tú stranu postele, kde spala Čarna a malá Dabrava. Podišla som k Mojmírovi a znepokojene mu položila prst na jazvu.
    „Na toto by sa ti mala pozrieť Draga, pane. Nepáči sa mi tá rana.“
    „Žijem s ňou už nejeden rôčik, dievčatko...“ Usmial sa Mojmír. „A som stále tu.“
    „Veď práve... Je príliš stará na to, aby bola stále otvorená. Ak sa ti nezacelila, musel na teba napľuť Škrek a zamiešať ti do krvi otravu. Kde si k nej prišiel?“
    „Je to pamiatka na boj s Bavormi. Ledva som vyviazol živý, a to som sa zakrvavený s touto ranou topil v rieke pod trupmi rozbitých lodí.“
    „Zvyšok mi povieš neskôr,“ prerušila som ho. „Teraz to bude chcieť Dragino liečiteľské umenie.“
    „Tak poďme za ňou,“ súhlasil.
    Vyháňala som v duchu z jeho rany všetkých démonov horúčky a bolesti: Vytraťte sa do krajín severu a mrazu! Zamrznite tam. Buďte tam ľadom, čo nič necíti. Staňte sa dymom nad komínom! Oblakom, čo sa rozplynie! Premeňte sa na chvenie lístia! Na vietor, ktorý odveje noc a prifúkne deň! Sadnite na krídla poludníc! Straťte sa s posledným závanom ich chichotu a smiechu! Zmiznite, rozplyňte sa...
    Dúfala som, že moje zariekanie Mojmírovi pomôže. Previedla som ho z izby do kuchyne a ukázala jeho ranu Drage. Hneď vedela, čo má robiť. Určite jej to šepla do ucha dobrá a prívetivá Živa, ktorá sa stará o zdravie ľudí. Doteperila do prostriedku kuchyne okrúhlu drevenú kaďu. Postavila na pec hrnce a zohriala v nich vodu. Keď zovrela, naliala ju do kade a rozmiešala so studenou. Konečne mala voda v kadi potrebnú teplotu. Usadila do nej Mojmíra. Predtým mu pomohla vyzliecť sa z nohavíc a košele. Nikdy som nevidela nahého muža, tak som sa na Mojmíra fascinovane pozerala. Cítil môj uprený pohľad a jemne sa na mňa usmial. Začervenala som sa a v rozpakoch som odvrátila zrak. Draga uštipačne povedala:
    „Aha ju, naše neoperenča. Doteraz som si myslela, že sa Provve, boh osudu, pomýlil, keď ťa strčil pri narodení do dievčenskej kože, alebo že nemal poruke chlapčenskú. Veď si sa zatiaľ pri žiadnom mládencovi nezačervenala, aj keď je ich na statku neúrekom. A hľa, príde naozajstný chlap, zocelený bitkou, a v Žalne sa prebúdza žena.“
    Mala pravdu. Skutočne ma doteraz nevzrušil žiaden z čeľadníkov, čo pomáhali starkému pri chove koní. Pritom sa mi nejeden z nich snažil dať najavo, žeby chcel potešiť moje telo tým svojím. Ja som však o zábavu takého druhu nemala záujem. Necítila som sa ako žena. Ako povedala Draga – najlepšie by mi bolo v chlapčenskej koži. Dokonca som sa aj obliekala do chlapčenských šiat, najmä vtedy, keď som jazdila vonku. Na hradisku mi to však Draga nedovolila a ja som musela nosiť dlhé šaty, vyšívané na spodnej časti a prepásané hrubým opaskom.
    Nahnevane som sa oborila na Dragu:
    „Čo si myslíš, že každá žena je ako ty? Ja nerozťahujem nohy hocikedy a hocikomu.
    Zobraziť všetko
  • Rozhovory