Foto © Peter Procházka
Foto © Peter Procházka




  • Životopis autora

    Zuzana Mojžišová (1965) je scenáristka a spisovateľka. Vyštudovala filmovú scenáristiku, v súčasnosti pôsobí ako pedagogička na

    Zuzana Mojžišová (1965) je scenáristka a spisovateľka. Vyštudovala filmovú scenáristiku, v súčasnosti pôsobí ako pedagogička na VŠMU v Bratislave na katedre umeleckej kritiky. Debutovala zbierkou poviedok Afrodithé v roku 1997, na debut až o trinásť rokov nadviazala prózou Bon voyage (2010), ktorá sa dostala do finálovej desiatky Ceny Anasoft litera 2011. Jej novela Genius loci (2013) je historickou prózou konfrontujúcou pohľad dieťaťa na historické udalosti medzivojnového Československa, taktiež sa dotýka i päťdesiatych rokov. Autorka sa venuje i filmovej a literárnej recenznej činnosti, predovšetkým ako spolupracovníčka časopisu .týždeň, rovnako pôsobí i ako knižná redaktorka. Napísala aj knihy pre deti Dve - tri prasiatka (2006) a Rozprávky na sedem dní + Makarena (2012) a odbornú publikáciu Premýšľanie o filmových Rómoch (2014)

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Pre deti a mládež

    Odborná literatúra

  • Charakteristika tvorby

    Zuzana Mojžišová sa vo svojej prozaickej tvorbe sústreďuje na zobrazovanie protagonistiek v ťaživých situáciách. Odľahčuje ich však
    Zuzana Mojžišová sa vo svojej prozaickej tvorbe sústreďuje na zobrazovanie protagonistiek v ťaživých situáciách. Odľahčuje ich však hravo-ironizujúcim rozprávaním, ktoré je ladené nostalgicky. Kým v jej debute dominuje provokatívnosť a dôraz na absurdnosť situácií, neskôr sa sústreďuje na ironické zobrazovanie každodenného rodinného života.  Vo svojej nostalgickej novele Génius loci prepája tento osobný pohľad s dejinnými udalosťami 20. storočia, pričom podnety čerpá i z minulosti vlastnej rodiny.
    Ivana Taranenková 
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    BALLOVÁ, Denisa: Za vysokými stenami ukryli oázu svojho života. In: Sme, Príloha Fórum, roč. 22, 2014, č. 171, s. 16.
    BALLOVÁ, Denisa: Za vysokými stenami ukryli oázu svojho života. In: Sme, Príloha Fórum, roč. 22, 2014, č. 171, s. 16.
    http://kultura.sme.sk/c/7302146/za-vysokymi-stenami-ukryli-oazu-svojho-zivota.html

    JURÍČKOVÁ, Valéria: Zuzana Mojžišová. In: Knižná revue 2014/13, s. 21.

    PASSIA, Radoslav - TARANENKOVÁ,  Ivana: Hľadanie súčanosti. Bratislava, Literárne informačné centrum 2014.

    BARBORÍK, Vladimír: Poznámky k súčasnej próze: súvislosti a tri knihy Maroša Krajňaka. In: Romboid, roč. 49, 2014, č. 5 – 6, s. 55 – 63.
    http://romboid.eu/attachments/article/13/romboid5-6-2014-text-tlac.pdf

    BÍZIKOVÁ, Margita: Zuzana Mojžišová: Bon voyage. In: Knižná revue, roč. XXI, 5. 1. 2011, č. 1, s. 1.

    LEŠOVÁ, Daniela: Bonvojáž. In: Rak – revue aktuálnej kultúry, roč. XVI, 2011, č. 8, 48 – 49.

    SUCHÁNKOVÁ, Miriam. Šťastnú cestu ustarosteným otázkam. In: Romboid, roč. 56, 2011, č. 2, s. 75 – 76.

    KUŠNIERIK, Juraj: Johanina šťastná cesta. In: Týždeň, 2010, č. 46.
    http://www.tyzden.sk/casopis/7711/johanina-stastna-cesta/

    TARANENKOVÁ, Ivana: Život z rýchlika – trpko a s ľahkosťou. In: Pravda, 27. novembra 2010, s. 32-33.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/39588-kniha-tyzdna-zivot-z-rychlika-e2-80-93-trpko-a-s-lahkostou/

    CIFRA, Matej: Potvrdenie prirodzenosti. Zuzana Mojžišová: Afrodithé. (Recenzia). In: Romboid, roč. XXXIII, 1998, č. 3, s. 72 – 73.

    ĎURIANOVÁ, Jarmila: In Vnitro Veritas. In: Dotyky, roč. 10, 1998, č. 6, s. 42.

    KUPŠOVÁ, Monika: Provokujúca neistota (Zuzana Mojžišová: Afrodithé). In: Knižná revue, roč. VIII, 4. 2. 1998, č. 3, s. 5.

    TARANENKOVÁ, Ivana: Únava z exhibície. In: Dotyky : časopis pre mladú literatúru a umenie, 1998, roč. 10, č. 7, s. 41.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Autorka nám dáva návod na jeden zo spôsobov, ako hovoriť o veciach, ktoré idú proti srsti, a to takým jazykom, ktorý je neopotrebovaný,
    Autorka nám dáva návod na jeden zo spôsobov, ako hovoriť o veciach, ktoré idú proti srsti, a to takým jazykom, ktorý je neopotrebovaný, ale nejde proti srsti. A keď jej jazyk nestačí, pokojne ho obíde a vyberie si z neho to, čo by človek nečakal. A ono to zázračne sedí.
    Jana Juráňová
     
    Napriek ťaživej téme nie je Bon voyage ladená depresívne. Skôr možno hovoriť o tichej melanchólii či ťaživom smútku. Ambíciou autorky, čitateľnou už v úvodnom motte, je snaha odľahčiť pochmúrnu tému, experimentovať, humorne a sebaironicky zľahčovať dianie, ku ktorému využíva najmä hyperbolu, karikatúru, prvky absurdity. Mojžišová je majsterkou skratky, bravúrny je opis detstva vtipne zhustený do pár viet.
    Miriam Suchánková
     
    Bon voyage je nenápadná knižka, v ktorej ide o veľké veci. Láska, zrada, materstvo, priateľstvo. Všetko naplno a intenzívne. A v tom všetkom odvaha kráčať krok za krokom, hoci často netušiac, čo kráčajúceho čaká za najbližšou zákrutou. A k tomu ešte sarkastický humor, vlastný ľuďom, ktorí sami seba nevnímajú ako stred vesmíru.
    Juraj Kušnierik
     
    V základnom pláne ide o vydarené sprítomnenie detstva v medzivojnových Košiciach vychádzajúce z rodovej pamäti, o sériu idylických, miestami sugestívne a jazykovo nápadito podaných výjavov zaniknutého sveta oživovaného v neprajnom čase päťdesiatych rokov. Pamäťová vrstva diela v niečom nadväzuje na Ballekovu evokáciu detstva; hoci Mojžišovej rozprávanie nedisponuje takou senzuálnou mohutnosťou ako knihy o Palánku, jej poňatie rodiny ako priestoru elementárnej úcty a priazne, ako citového útočiska – ale aj jej poňatiedobrej rodiny ako základného kameňa kvalitnej sociálnej stavby – sa približuje tomu, ktoré poznáme z Južnej pošty. (O knihe Genius loci.)
    Vladimír Barborík 
     
    Hlavná postava retrospektívne komponovaného príbehu doktorská dcéra Jelena spomína na detstvo prežité v medzivojnovom období v prostredí psychiatrickej nemocnice v Košiciach, meste na vzdialenom východe vtedajšieho Československa, kam jej rodičia prišli „budovať republiku“. Z. Mojžišová tento rodinný príbeh vybudovala na dobre spracovanom napätí medzi miestami až idylickým pohľadom malého dieťaťa na zvláštny, dôverne známy svet, ktorý ho bezprostredne obklopoval (psychiatrická liečebňa), a konfliktným svetom dospelých, kde sa odohrávajú osobné tragédie a aj celá spoločnosť smeruje ku katastrofe druhej svetovej vojny. V podobnom napätí tu funguje aj vzťah „malých“, rodinných dejín a „veľkých“, spoločenských zmien, ktoré rodinu donútia mesto opustiť a urobia z neho len kulisy nostalgických spomienok na dávno minulé detstvo.(O knihe Genius loci.)
    Radoslav Passia
     
     
    Knižka Zuzany Mojžišovej Genius loci je v kontexte súčasnej prózy ďalším príbehom búrlivých dejín 20. storočia, ktoré osudovo poznamenali obyčajné ľudské životy. Autorka prostredníctvom spomienok Jeleny sprítomňuje „staré dobré časy“ situované do obdobia existencie prvej republiky. To je tu prítomné ako éra akéhosi „oddychového času“, keď história dopriala ľuďom chvíľu pokojne žiť a hľadieť do budúcnosti s nádejami.
     Jelena je dcérou českého psychiatra Stoklíka, ktorý v roku 1919 odchádza na východ novej republiky, do „Mesta“, zakladá tam psychiatrický ústav a ako absolvent najlepších európskych škôl, stretávajúci sa so S. Freudom a inými kapacitami dobovej psychiatrie, entuziasticky prináša na perifériu pokrok a moderné časy. Životné osudy Stoklíkovcov sú inšpirované reálnymi ľuďmi, rodinou psychiatra Jaroslava Stuchlíka, pôsobiaceho medzi vojnami 20 rokov na poste primára nervového a psychiatrického oddelenia Štátnej nemocnice v Košiciach. Jeho dcéra Ňuta Červeňanská, autorka odborných publikácií z dejín medicíny, prežila väčšiu časť svojho života v Bratislave. 
    Práve Košice sú prítomné ako ďalší hrdina Mojžišovej rozprávania. Raz je to mesto, ktoré sa postupne mení na moderný európsky priestor, neskôr ako fragmentárna pripomienka sveta, pretrvávajúca len v pamäti. Nostalgický kontrast medzi tým, čo je nenávratne preč  a tým, čo ostalo, poznamenané excesmi 20. storočia, autorka posilňuje perspektívou rozprávania. Jelena si na detstvo, keď so sestrou vyrastala v „blázinci“, vedeného jej otcom, spomína ako dospelá žena na začiatku päťdesiatych rokov, v období, keď svet „prestal napredovať a prepadol sa naspäť“. Namiesto dievčatka je tu matka, manželka. Za sebou má otriasajúce skúsenosti druhej svetovej vojny a pred sebou zužujúcu sa perspektívu života v komunistickom štáte. Návrat do priestoru domova nenávratne uzavretého v minulosti je pre ňu istou terapiou, pokusom prekonať obavy z toho, čo  v neistej dobe ešte len príde: „Vie, že tento návrat do Mesta nie je zvedavosť. Je to jej vlastný vnútorný boj o budúcnosť. Budúcnosť, z ktorej má hrôzu. Celú ju premkýna. Hanbí sa, ale nevie si pomôcť“.
    K spomienkovému optimizmu pri pohľade do minulosti prispieva detská perspektíva rozprávania, ktoré sa dôkladne pridŕža opozície tu dnu a tam vonku. Blázinec Jeleniných spomienok je azylom pre vystrábenie sa z tráum, uzavretým priestorom, kde vládne vzájomná empatia a porozumenie a kde je možné prečkať to najhoršie: „Lebo blázinec môže byť tým najlepším miestom na svete, oázou uprostred nedozernej púšte, srdcom neprehľadného sveta. Že každému by priala žiť v takom blázinci, ako bol ten ich, v spoločnosti takých ľudí, takých bláznov. Tam vonku za hradbami sa totiž potulujú onakvejší šialenci.“
    Je pre túto prózu príznačné, že princípy narúšajúce pokojný priebeh ľudského života a vnášajúci do neho tragédie, sú abstraktné  – Vojna (prvá aj druhá), komunizmus, Február. V prípade traumy Stoklíkovho kolegu sú to neurčití „démoni“, mátajúci ho od jeho pobytu na fronte.
    Mojžišovej nostalgické hľadanie stratených „dobrých časov“, ktoré určuje tón jej rozprávania, sprítomňuje medzivojnové Československo ako azda jednu z mála spomienok, vynárajúcou sa z  pamäti tohto spoločenstva, ku ktorej sa možno bez hanby a s hrdosťou vzťahovať. Reálne historické fakty by zrejme toto obdobie podali menej uhladene, no asi je dôležité, a možno aj práve dnes, takéto obdobie v kolektívnej pamäti mať.
    Ivana Taranenková
     

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Nikdy som sa nedostala do fázy, že by som nepotrebovala so svojimi postavami súznieť. Vždy ide o príbehy z reality, ktorú dôverne poznám, možno niekde
    Nikdy som sa nedostala do fázy, že by som nepotrebovala so svojimi postavami súznieť. Vždy ide o príbehy z reality, ktorú dôverne poznám, možno niekde ironizujúce, posunuté do absurdna, ale s veľmi jasným prepojením na to, čo žijem. To však neznamená, že vždy sú to len moje odrazy. (2011)
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Bon voyage (úryvok) Johanin život sa celkom zmenil. Manželov vôbec nie. So synom bolo veľa radosti a ešte viacej starostí. Mesiace ubiehali. Syn by ustavične
    Bon voyage (úryvok)

    Johanin život sa celkom zmenil. Manželov vôbec nie. So synom bolo veľa radosti a ešte viacej starostí. Mesiace ubiehali. Syn by ustavične stváral psie kúsky, ale mama ho držala skrátka. Nepáčilo sa mu to, no musel sa podvoliť.
    S manželom sa priveľmi často nevídali. Najčastejšie vtedy, keď s krikom doniesol výplatu. Johanu neustále zmáhala únava. Mávala zlé sny. Keď syn v noci zaplakal, dvíhal sa jej žalúdok a na čelo jej vystupoval ľadový pot.
    Pri utorkových potulkách sídliskom objavila obchod s obnoseným šatstvom. Netrvalo dlho a chodili tam každý deň. Syn sa preháňal pomedzi vešiaky a šušlavo žartoval so zákazníčkami, Johana sa zhovárala s predavačkou.
    Raz začula rozhorčený výkrik:
    „Veď tento ani gombíky nemá!“
    Spozornela. Zmocnilo sa jej presvedčenie, že tá veta patrila len a len jej. Pohla sa k miestu činu. Zahla do druhej uličky. Syn už bol tam. Plavovláska s konským chvostom práve s opovrhnutím odkladala medzi ostatné kabáty starej mamin šanžánový plášť. Johane sa rozbúchalo srdce. Napokon sa po dlhom čase odvážila kúpiť si niečo aj pre seba za manželove ťažko zarobené peniaze. Žiaľ, stará mama Modranská sa už toho nedožila. Žlčník.
    Doma Johana pietne vysypala zo zažltnutej obálky kostené gombíky, a keď syn konečne prestal otravovať a zaspal, prišila ich na šanžánový jarník. Spievala mu pieseň o tom, aký je svet malý.
    V noci sa jej zdalo, že počuje zakašľanie a potom:
    „Tak sme opäť spolu!“
    Lenže manžel vedľa Johany spal ako kus dreva. Syn tiež.
    Radosť z nákupu rýchlo pominula. Domácnosť a výchova Johanu umárali. Súcitila sama so sebou. Podľahla presvedčeniu, že všetci a všetko okolo nej má presne opačný cieľ ako ona.
    V noci ktosi zakašľal a oslovil ju:
    „Mala by si sa vzbúriť.“
    Manžel sa ešte nevrátil z práce. Kto sa to s Johanou rozpráva?
    „Ale najprv zájdi do knižnice.“
    Vrzgli dvere na skrini. Johana ich otvorila.
    „Tak si na to predsa prišla.“
    Šanžánový plášť Johanu tuho objal.
    „Volám sa Šialený Žán.“
    Obliekla si ho.
    „Poďme spať.“
    Bolo im spolu teplučko, milučko.
    Ráno sa teda vybrali do knižnice. Syn, Žán a Johana. Panej za priehradkou vysvetlila, o čo jej ide. Pani ju obsluhovala s potuteľným úškľabkom a so slovami:
    „Zlá zelina nevyhynie.“
    Na pulte sa vŕšili desiatky kníh. Samá revolúcia, vzbura, odboj, revolta, štrajk. Na mnoho spôsobov. Johane až zle došlo, že bude musieť toľko čítať. Šialený Žán ju chlácholivo poškrabkal golierom za uchom.
    Doma sa s vervou pustila do diela. Štúdium ju celkom zaujalo. Žán Johanu podporoval. Syn sa tešil. Mal oveľa viac voľnosti. Len dva-tri razy za deň si ho mama odchytila na preventívny výprask.
    Po pár týždňoch bola vyšťavená. Napriek proseniu a zaprisahávaniu dala Šialeného Žána do dvadsaťštyrihodinovej čistiarne.
    Zatiaľ šli so synom do pivárne. Vonku v záhrade sedelo len zopár otužilcov. Pridali sa k nim. Syn sedel na zábradlí, hompáľal nohami, sŕkal slamkou krabicový džús a pozoroval električky.
    Vedľa pri stole sedeli dvaja rozjarení páni a stála súčasť tamojšieho inventára. Víla pohostinstva, notorička, stratená varta, pritom exoticky krásna žena s mandľovými očami. Spitá ako doga. Jeden z rozjarených pánov spomínal, že Fero Minarovič s ňou už, no oné, pobúchal si päsťou do dlane, súložil. Druhý sa opýtal:
    „A má ju vôbec čistú?“
    Kráska ani brvou nepohla, pomaly sa naklonila po krígeľ, pevne ho chytila za uško, až jej zbeleli hánky, a vychrstla pivo zvedavému pánovi rovno do ksichtu.
    „Synku, ideme!“
    „Ale, mami.“
    Stačil jeden prísny pohľad a šli. Žena z pivárne Johane jasne ukázala, že nadišiel čas vzbúriť sa.
    Cestou vybrali Žána z čistiarne. Našťastie s ním ešte nič nestihli urobiť. Už za prvým rohom Johane všetko odpustil.
    Večer sa chcel manžel milovať. Vraj im v práci rozdávali zahraničné afrodiziakum, lebo klesá výkonnosť. Johana ho kopla do rozkroku. V noci sa ozvalo z vešiaka:
    „Hrdinovia tvojich kníh bojujú na námestiach.“
    V nedeľu sa teda odhodlala ísť na námestie. Nikde nikoho, len pod pamätníkom obetiam sedeli na matracoch dvaja pobudovia. Syn sa k nim hneď rozbehol. Hrali sa. Johana si sadla na lavičku a plnými dúškami vychutnávala túto ojedinelú voľnú chvíľu.
    JOŽKO Z PATRÓNKY: Čo ste dnes mali na obed?
    SYN: Granatier.
    POCHÁBEĽ ZVOLENSKÝ: Fíha! Dal by som si. Ja som mal končeky.
    JOŽKO Z PATRÓNKY: Aj ja.
    SYN: Čo to je?
    POCHÁBEĽ ZVOLENSKÝ: Konček párka, konček rožka, konček klobásky, konček uhorky, konček oblohy.
    SYN: My niekedy mávame kôpky ryže.
    Postupne prichádzali na námestie aj iné matky. Deti sa hrali, ženy kuli pikle. Nadávali na mužov, na nudu, na potomstvo.
    Moletná pani s červenou šatkou so smiechom rozprávala, ako manželovi vtĺkla do hlavy, aby vo voľbách hlasoval za toho najväčšieho chrapúňa. Šialený Žán zakašľal a začudoval sa:
    „Zvláštny druh pomsty.“
    Inokedy sa iná sťažovala, že zalomila dcére v zadočku teplomer. Rozhorčovala sa:
    „Veď tam bolo napísané: Na orálne použitie.“
    POCHÁBEĽ ZVOLENSKÝ: Tak prečo ste jej to strkali do riti?
    Najlepšia obrana je útok. Matka skríkla:
    „Čo ste nikdy nepočuli o orálnom sexe?“
    Zvolenský namiesto odpovede len zamľaskal.
    Vonku pršalo. Tretí deň. Kraju hrozili záplavy. Johana so synom smutne hľadeli na neúnavný dážď. Chcelo sa im ísť von, ale mali suché len posledné oblečenie. Aj z iných okien pozerali nervózne matky oblepené detskými tvárami. Akoby tie kvapky boli jedovaté. V ženách na sídlisku rástla zlosť. V tejto chvíli boli ochotné obetovať sa za akúkoľvek myšlienku. Veď už tretí deň neprestajne pršalo a ony sa nemohli pohnúť z domu.
    Stačil jediný povel. Johana sa vyklonila z okna:
    „Stretneme sa na námestí!“
    Zobrala syna, Žána a šli.
    Všetky do jednej tam prišli. Trma-vrma. Hluk. Konečne sa Johane naskytla príležitosť stať sa vodkyňou ako z knihy. Jožko z Patrónky a Pochábeľ Zvolenský majstrovali z debničiek na zeleninu improvizovanú tribúnku. Syn im pomáhal. Našlo sa viac žien, čo zavetrili šancu. Čakali, kým bude pódium hotové. Šialený Žán pošepol Johane do ucha:
    „Začni hneď!“
    Poslúchla.
    „Najprv by sme mali zvoliť predsedníčku.“
    Blažene sa usmiala, keď sa z davu ozvalo:
    „Ty buď predsedníčka!“
    Lenže víťazstvo trvalo len krátko. Niektoré ženy boli rozdivočené.
    Na Johanu sa vrhol hlúčik mamičiek, ktorý sa cítil oklamaný, lebo nepočkala na dohotovenie tribúnky a všetky ich predbehla. Strhli jej plášť. Lynčovačka. Aj ostatné sa pridali. Ešte si stihla všimnúť syna. Stál na tribúnke a tancoval. Nič okolo seba si nevšímal. Šťastne dupkal po debničkách.
    Vtom sa námestie roztriaslo hromovým megafónovým:
    „Zlacnené pampersky! Tri koruny za kus!“
    Ženy sa rozutekali nakupovať.
    Záchrana prišla v poslednej chvíli. Rozvášnené matky sa práve chystali kopať Johanu do hlavy a obličiek.
    Johana hneď vedela, komu patrí hlas v megafóne. Dobrému Šialenému Žánovi.
    Prestalo pršať.
    Johana sa unavene blížila k synovi. Usmial sa na ňu, vyceril belostný mliečny chrup.
    „Čo sa stalo, mamička?“
    „Práve som si prekakala revolúciu.“
    „Nič to.“
    Syn tancoval. Jožko z Patrónky zaspal. Námestie sa pomaly upokojovalo. Šialenému Žánovi sa podarilo ujsť. Vášne opadli.

    Zobraziť všetko

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013