Adela Čajaková-Petrovičová (otec → Ján Čajak, 1863 – 1944, brat → Ján Čajak, 1897 – 1982) sa narodila 25. 4. 1901 v Báčskom Petrovci. Študovala na meštianskej škole v Novom Sade a na učiteľskom ústave v Sarvaši, po r. 1918 v Bratislave. Od r. 1921 bola učiteľkou na ľudovej škole v Báčskom Petrovci, v rokoch druhej svetovej vojny žila v Budapešti, od r. 1945 v Bratislave, kde pracovala v Osídľovacom úrade, Ústave pre výskum verejnej mienky a v Očnej optike, v 50. rokoch žila v Oravskej Polhore, ale neodsťahovala sa tam dobrovoľne. Po zatknutí manžela Mirka Petroviča ako juhoslovanského občana a po jeho odsúdení v procese proti Šefikovi Kevičovi a spol. na 23 rokov väzenia bola s tromi deťmi na Štedrý deň roku 1952 násilne v rámci B akcie vysťahovaná do drevenice v Oravskej Polhore. Neskôr žila v Bobrove. V roku 1968 jej režim dovolil vrátiť sa do Bratislavy, kde jej s manželom pridelil byt na Meteorovej ulici. Dve deti vylúčili zo štúdia medicíny, tretiemu nedovolili maturovať. Adela Čajaková-Petrovičová sa neskôr presťahovala do Bobrova, jej manžela prepustili na amnestiu v roku 1960. Básnické a prozaické práce publikovala v slov. dolnozemských časopisoch Svit, Náš život, Národná jednota a v kalendároch vydávaných v Báčskom Petrovci. Jej veselohru pre mládež Sbohom, pán profesor a drámu Mesiac na nebi uviedli ochotníci v Petrovci. Knižne vydala drámu z baníckeho prostredia Inžinier Hora (1943). Tvorba pre deti: poézia Drobné kvietky (1943) a próza V čarovnej ríši rozprávok (1943). Pôsobila aj ako redaktorka časopisu pre deti Naše slniečko, detskej prílohy denníka Slov. jednota, vydávaného v Budapešti. Na Slovensku písala rozprávky pre rozhlas a v rkp. zanechala 3-zv. román s tematikou protifašistického odboja v Juhoslávii.
