Agda Bavi Pain

19. 6. 1966
Košice
Pseudonym:
Agda Bavi Pain
Žáner:
poézia, próza
Krajina:
Slovensko

Autor o svojom diele

„Písanie a čítanie mi našťastie až do dnešných dní poskytujú maximálnu osobnú slobodu aj súkromie, v ktorom môžem jasať a kričať radosťou či hnevom bez toho, aby o tom vedeli susedia alebo celý svet.“

Z rozhovoru pre časopis H7O, Česko, 2015

 

„Nemám v obľube pretvárku ani akékoľvek iné predstierané divadlo, ktoré deklamuje alebo poúča. Takže sa mi najprirodzenejším zdá bežný, hovorový jazyk, ktorý sa nevyhýba ničomu a nikomu a odráža pritom našu súčasnosť v absolútnej skratke. Slang je skutočným materinským jazykom každej otvorenej spoločnosti.“

Z rozhovoru s Evou Andrejčákovou, SME, 2016

 

"Ja jednoducho iba tvorím a to v mojom prípade vyzerá tak, že dlho, dlho rozmýšľam a vymýšľam a potom píšem, prepisujem, dopisujem. Raz na papier, inokedy do počítača, diktafónu či mobilu. To, čo vznikne, je neskôr básňou, románom alebo filmom. Nie každá látka či téma je vhodná na akékoľvek spracovanie, no občas práve takéto bizarné spojenie môže byť tou najlepšou voľbou.“

Z rozhovoru s Ivanou Myškovou, časopis Tvar, Česko, 2015

 

„V reálnom živote násilie a zlo nie sú prípustné, no kde by sme dnes boli bez krvavých príbehov a strašidelných historiek? Keby som ako človek nepoznal hrôzy smrti a utrpenia, myslím, že by som len ťažko dokázal oceniť život v celej jeho kráse. Aký význam by mal pre nás obyčajný úsmev či milé slovo, ak by sme nemohli posúdiť ich hodnotu a cenu práve v ťažkých chvíľach. O akom víťazstve dobra a ideálov by sme mohli hovoriť, ak by sme sa neprebrodili bahnom sveta, ale naopak sa mu dôsledne a okľukou vyhli? Ako ktorýkoľvek iný konzument, mám aj ja rád originály a špeciality, žiadne lacné brečky a vyvetrané vývary, a to je aj dôvod, prečo obľubujem práve vyhranené umenie. Nefalšované, rýdze diela či priamočiare a ostré výkony, ktoré nič nepredstierajú. Za ktorými nestoja žiadne vratké kompromisy, vypočítateľné a poplatné komerčné plány či marketingové stratégie, ako sa čím väčšmi zapáčiť publiku – a súčasne úplne znechutiť a odcudziť vlastnému svedomiu. A moja rola aj s celou autorskou licenciou mi bola nedobrovoľne prisúdená, v podstate to na mňa zvýšilo, pretože sa u nás takémuto riskantnému povolaniu venuje pochopiteľne len málokto. Ako rád by som písal brakovú populárnu literatúru, stovky stránok o poníkoch, nekonečných zamilovaných smskách či raňajkách v orosenej tráve. Pokiaľ sa však nenájde dostatok iných autorov, budem sa musieť tejto nevďačnej a podradnej práci venovať aj naďalej.“

Z rozhovoru s Luciou Zacharovou, Zajtrajšie noviny, 30. 11. 2013