Literatúra môže plniť rôzne funkcie. Jednou z nich je kompenzácia nedostatkov reálneho života, ktoré pociťujeme ako obmedzujúce. Nežijeme v dobe diktatúry. Z historického hľadiska má každý vysokú životnú úroveň i mieru slobody. No stále je tu etika, morálka, náboženstvo, politický systém a ďalšie podoby pravidiel spoločenského či prosto medziľudského spolubytia. Nadosobných inštrukcií určujúcich normy, ktoré vzhľadom k hodnote ľudského života môžu byť vo svojej východiskovej podstate mienené pozitívne, no práve ich všeobecná platnosť je zárukou ich negatívnych dôsledkov vstupujúcich do rozporu s individuálnym prežívaním konkrétnej životnej situácie.
Pre texty Agdu Bavi Paina je tento rozpor hybnou silou jeho poetiky. Literárnych spôsobov, ako kompenzovať oné nedostatky individuálnej, ničím neobmedzovanej slobody, je viacero a aj Pain sa v priebehu svojej tvorby ocitá v rôznych polohách.
Jeho prvé tri vydané diela sú ventilovaním nahromadenej negatívnej energie do podoby znetvorenia základných ľudských hodnôt, pričom k takémuto spôsobu prekonávania prirodzene patrí istá radikálnosť výrazu. Ňou sa deštruuje reálny (jazykový) svet, a to vďaka cieleniu na tie najcennejšie miesta hodnotovo opozitnými nástrojmi.
V básnickom debute Kosť & koža predstavil Pain najuniverzálnejšiu podobu svojho gesta, keďže významovo zhadzuje absolútny základ života človeka, jeho telesnosť, a to tým, čo ju fatálne vylučuje, najrôznejšími variáciami smrti. Platí pri tom vyššie napísané, že toto variovanie prebieha v móde afektu. Je irelevantné nastoliť otázku, do akej miery je takýto stav skúsenostnou či názorovou bázou autora, riešiť jeho sympatie so satanizmom, anarchizmom a pod. Na úrovni literatúry ide a priori o štylizáciu. A práve voľba takejto štylizácie umožnila Painovi rozviť svoj kreatívny potenciál do maximálne možnej miery.
Svoju fascináciu telesnosťou a smrťou realizuje autor o niekoľko rokov neskôr aj vo svojom prozaickom debute Koniec sveta, v dvoch príbehoch – Jesoskero Nilaj a A čo keď sa na mňa niekto díva. Naratívna forma vyjadrenia mu poskytla možnosť zakotviť svoj naturel situačne konkrétnejšie i pregnantnejšie. Garantami významov sú totiž postavy (mafiáni, asociáli, sexuálni delikventi), reprezentujúce telesnosť v jej najnižších sférach a v absolútnom spojení so smrťou. Radikálnosť výrazu je obohatená náboženskými asociáciami, ktoré sú kvalitou i kvantitou rozpracované tak, že vytvárajú rámec i os rozprávaní. Jeho jazyk, situácie, i šablónu deja. V prípade Jesoskero Nilaj ide o návrat posledného sudcu prichádzajúceho z večnosti, aby na svete nastolil onen apokaliptický koniec sveta. A čo keď sa na mňa niekto díva je voľnou alúziou očistca.
Koncom sveta je aj druhá zbierka básní Rytier bez básne a Hany. Zároveň je to však budovanie nového sveta. Z ruín, v ktorých sa miesi inventár technologického bohatstva ľudstva s historicky najväčšími dosiahnutými ľudskými cnosťami, reprezentovanými rytierskym stavom a, samozrejme, s tými najprimitívnejšími pudovými danosťami človeka. Výber týchto jazykových sfér a predovšetkým schopnosť ich kombinácií robí z toho diela jedinečnú hodnotu. Deformuje sa tu akákoľvek kultúrne ustálená jazyková forma.
Každý jeden obrat významu, a to platí aj o predchádzajúcich dvoch knihách, je ostrý. Zároveň však významovo jasný, až okatý. Výsledkom takéhoto prístupu sú aj, v súvislosti s autorom opakovane spomínané, tzv. slovné hračky. Retardujúce, nadbytočné či dokonca narcistické glosovanie témy, dalo by sa povedať, v prípade ak vyextrahujeme vybraný zvrat a operujeme ním osve. V kontexte podstaty Painovej tvorby je to však úplne naopak. Podenkové slovné zvraty sú súčasťou jeho gesta. Sú podmienkou irónie jeho textov, podmienkou absolútnej fikčnej slobody konštruovať čokoľvek. Vyjadrením odstupu od doslovnej platnosti extrémnych významov. Na druhej strane, Pain si citlivé témy nevyberá len ako pikantérie. Jeho autorský projekt je motivovaný v reálnych pocitoch neslobody indivídua. A fascinácia smrťou, telesnosťou, sexom v jej hyper-rozmeroch je fascináciou literárnym výrazom tohto pocitu. Napokon, tam, kde sa stráca radikálnosť významu, stráca sa aj irónia. Takým spôsobom sa vyvíja Painova tvorba ďalej.
Krátko po Rytierovi prichádza Europain. Svet sa opäť rozpadá a opäť dáva nanovo dokopy. Tentokrát to však nie je svet kozmický, ahistorický, či historicky rozbiehavý do celkom dávnych časov. Je viazaný na našu prítomnosť (nedávnu minulosť), je explicitnejší. Samostatné slovo je pokojnejšie, neprahne potrebou okamžitej asociácie, prostredníctvom ktorej by manifestovalo onen rozklad. Naopak, chce zostať v norme a význam tak vyjadriť obsahom. Básne sa podriaďujú konzistencii do svojho vnútra a, pravdepodobne práve preto, menšej konzistencii smerom k celku zbierky. Zmeny podobnej podstaty charakterizujú aj ďalšie dve prozaické diela, ktoré vyšli krátko po sebe.
V knihe More. Love. Čajky nadviazal Agda Bavi Pain na svoj debut prostredníctvom pudovo vedených asociálnych, či sexuálne zvrátených jedincov. Znížila sa však miera jazykovej extravagancie. Zvýšila naopak citlivosť. To sa prejavuje na viacerých úrovniach – autor venuje viac priestoru deskripcii detailu, predovšetkým detailu situácie. Kým v prozaickom debute podmieňovala relevanciu slov možnosť ich radikalizovania, tu sa viac otvára vnímavosť voči podstate slova. Pozorovaným sa manipuluje menej aj z hľadiska rozprávania. Jednotlivé situácie na seba nadväzujú tento krát voľne.
Pozoruhodná je pri Painovi konzistentnosť autorského konceptu. Čitateľ vždy viac-menej vie, čo dostane. Materiálovú základňu tvorí balík tém a motívov, pričom všetky nájdeme v každom diele. Rozdielna je len miera toho, čo je v popredí, akcentované a čo naopak zostáva na okraji a je hmatateľné len cez detaily.
Všetky svoje tvorivé východiská – smrť, sex, telesnosť, intimita, ale aj spoločenské mechanizmy či manifestovanie vlastnej tvorivosti, spracoval autor aj v ďalšej knihe próz Východ z raja. Raz kvázi realistickou optikou, raz princípom alegórie, inokedy zas voľnejšie, asociatívnosťou psychologických fantaziem. Vysoko kadenčnú hravosť, ktorá charakterizuje Painovu skoršiu tvorbu, však ani tieto texty nedosahujú. To sa môže javiť z hľadiska nastavenia hodnotových kritérií na autora ako krok späť. Z hľadiska autora samotného je to však naopak. Pain svoje gesto inovuje. Pretože invencia neznamená len hľadanie zložitejších foriem, je hľadaním vôbec.
Ostatná zbierka básní Pästiarsky list je toho pozitívnym výsledkom. Je kompromisom, nájdením rovnováhy medzi jednotlivými polohami dovtedajšej básnickej tvorby. Koniec sveta je tu znovu skôr koncom režimu, politiky, systému konkrétnej doby a miesta, či človeka v konkrétnej situácii. Zároveň sa však opäť, prostredníctvom nájdenia vhodného spôsobu rámcovania spočívajúceho v téme pseudonárodovectva, ktorému sa podriaďujú jednotlivé básne, zvyšuje, v pozitívnom slova zmysle, nekonzistentnosť básní do ich vnútra. Zvyšuje sa tak opäť miera ich irónie a hravého prevracania významov.
K literárnej tvorbe Agdu Bavi Paina patria najnovšie aj jeho knižne vydané dramatické texty z publikácie Lútkohry – Fantomas a Lovec zombíkov a Panoptikum Frankenstein, ktoré napísal spolu s Gejzom Dezorzom a text JÁN OŠÍK a Pomstiteľ s fujaru, ktorého je samostatným autorom. V textoch, ktoré necenzurovane pracujú s popkultúrnymi a historickými východiskami sa spája literárny naturel autora s poetikou Dezorzovho lútkového divadla. O produktívne splývanie ide predovšetkým preto, že sa v nich zvýrazňuje intenzívne nekorektný humor, ktorý charakterizuje Painovu tvorbu od jej začiatkov. Ide o humor, ktorý vzniká v napätí v krajne vulgárnom vyjadrení sa k tomu (nábožensky, národne, ľudsky) najsvätejšiemu a vedomím toho, že sa nič nedeje. Nejde o žiadne podnecovanie agresivity. Naopak. Texty Agdu Bavi Paina pomáhajú ventilovať a udržiavať si tak zdravý rozum. Napokon, v neliterárnej realite si takýto humor vieme najlepšie vychutnať len v spoločnosti tých najlepších priateľov.
Daniel Domorák, 2019
