Albert Marenčin je mnohostranný a originálny umelec. Kultúrna verejnosť ho vníma predovšetkým ako výrazného predstaviteľa surrealizmu, ktorý našiel svoj umelecký výraz tak v básnickej tvorbe, v početných cykloch koláží, ako aj v množstve prekladov surrealistických textov do slovenčiny. Na mladú literárnu generáciu mal v polovici 60. rokov silný inšpirujúci vplyv jeho kongeniálny preklad hry Alfreda Jarryho Kráľ Ubu. So surrealizmom sa zoznámil ako vysokoškolák počas vojny, v čase, keď na slovenskej literárnej scéne kraľovali nadrealisti, ale Marenčin sa pod vplyvom Bretonových diel Nadja a Spojené nádoby priklonil k surrealizmu, stal sa (podľa vlastného vyjadrenia) „vyznávačom jednoty poézie a revolúcie, pričom podľa logiky tých rokov revolúciu pre mňa predstavoval Sovietsky zväz a poéziu predovšetkým Nezval“. S prvými surrealistickými básňami vznikali aj prvé Marenčinove koláže, ktoré sa rodili pod vplyvom koláži K. Teigeho a M. Ernsta – neskôr tento cyklus koláži z rokov 1942 – 1944 pomenoval V magnetickom poli snov (pocta Karlovi Taigemu). Už vtedy vnímal koláž ako jeden z výrazových prostriedkov poézie, nielen ako ilustráciu konkrétnej básne, ale aj jej rovnocennú súčasť. V tvorbe koláží pokračoval aj v rokoch 1947 – 1948, v čase svojho štipendijného pobytu v Paríži a tento cyklus pomenoval Symboly túžby a strachu. Pobyt v Paríži, krátke stretnutie s A. Bretonom, zoznámenie sa s P. Eluardom, G. Sadoulom a ďalšími francúzskymi surrealistami, len posilnili jeho orientáciu na surrealizmus. Politické pomery po návrate do Československa po februári 1948 mu ale neumožnili pokračovať v tejto umeleckej orientácii. Nasledujúce dve desaťročia sa úspešne venoval profesii filmového scenáristu (scenáre Zemianska česť, Prerušená pieseň, Pieseň o sivom holubovi, Polnočná omša) a vedúceho tvorivej skupiny filmárov na bratislavskej Kolibe. V polovici 60. rokov sa vrátil ku kolážam v cykle Vízie a sny (1964 –1968), mal z nich samostatné výstavy v Prahe, Brne a Berlíne, kolážami ilustroval knihu Š. Žáryho Múza oblieha Tróju. Ako člen Patafyzického kolégia začal spolupracovať s parížskymi časopismi Subsidia Pataphysica a Cymballum Pataphysicum, pracoval na preklade hry A. Jarryho Kráľ Ubu, výbere z poézie J. Cocteaua a spolu s výtvarným teoretikom J. Mojžišom spracoval Stručný slovník surrealizmu. Na konci 60. rokov, na svojom tvorivom vrchole, musel odísť z Koliby a bol vylúčený z komunistickej strany. „Keď ma zovšadiaľ vylúčili, zakázali mi publikovať, vystavovať a byť akýmkoľvek spôsobom verejne činný, mal som odrazu toľko voľného času, že som sa mohol venovať práci, na ktorú mi dovtedy čas neostával: písal som básne, úvahy, robil koláže, ba aj maľoval som – samozrejme všetko do šuplíka", píše vo svojich spomienkach na tie roky. Ďalej vznikajú nové koláže (séria Zuzanka a sedem veľkých pokušení, súbor 12 koláží pod názvom Torzá, séria Návraty do neznáma) a početné esejistické a spomienkové texty, ktoré vychádzali v rôznych samizdatových vydaniach v Československu a vo Francúzsku. Podstatná časť z nich vyšla pod názvom Nikdy a Návraty na Muráň knižne až roku 1996. Kniha Nikdy, s podtitulom Spovede a vyznania je Marenčinovým ľudsky citlivým a literárne príťažlivým návratom do rodiska a detstva (v texte Kto som). Kniha Návraty na Muráň, s podtitulom Samizdaty a texty zo šuplíka obsahuje texty Sen je druhý život – o tajomných súvislostiach medzi snovým a bdeným životom a o mieste sna v surealistickej tvorbe, Strach a spoločenské mechanizmy, dve štúdie o zakladateľovi surrealizmu Bretonov spojené nádoby a Oslobodenie ľudského ducha, ďalej Surrealistické tablo (literárne portréty členov československej surrealistickej skupiny a prenikavú, vo svojich záveroch až "nemilosrdnú" štúdiu o slovenskom nadrealizme Ťažký život a ľahká smrť slovenského nadrealizmu – alebo naopak, v ktorej konštatuje, že slovenskí nadrealisti vo svojom vývoji „prešli od nezrozumiteľných básní k zrozumiteľným, no o to nepochopiteľnejším“ a oprávnene im vyčíta, že po roku 1945 „dobrovoľne strčili hlavu do chomúta tzv. angažovanej poézie“. Tvorivá cesta A. Marenčina pokračuje aj na začiatku nového milénia – okrem nových koláží, pokračujúcich prekladov z francúzskej literatúry vychádza aj jeho nová prozaická tvorba, príkladom ktorej je aj poviedka Pražský chodec roku 2003, venovaná pamiatke Guillauma Apollinaira, „objaviteľa modernej krásy“, pôvabná snová poviedka o nočnom stretnutí s Večným židom v uliciach nočnej Prahy, ktorej slovenská a francúzska verzia sa stretla s priaznivým ohlasom účastníkov svetového festivalu poézie, divadla a hudby v auguste 2003 v Banskej Štiavnici.
Anton Baláž
V prozaickom diele Dezertéri alebo ľudský faktor sa vracia k vojnovým časom svojej mladosti, k udalostiam SNP ma východnom Slovensku, a ponúka tak nový osobný, pohľad na vojnové udalosti v súlade s jeho nadrealistickým vnímaním reality. Prozaický text hraničí s esejou či s poéziou a ponúka jemné videnie drsných udalostí. Súbežne vznikal jeho preklad Césairovho diela Zošit o návrate do rodného kraja a obidva pohľady sa v ňom tvorivo spojili až do takej miery, že jeho najnovšia novela Dezertéri... vnútorne tvorí prozaický pendant k Césairovej poéme.
