Alexander Halvoník ako prozaik knižne debutoval až po päťdesiatke novelou Svrbenie krvi (1996). Napriek tomu je už po desaťročia trvalo prítomný v slovenskej literatúre ako jej komentátor, kritik a interpret. Jeho analýzy ročnej literárnej produkcie i jednotlivé kritiky či úvahy o čiastkových problémoch tvorby a vydavateľskej praxe, jeho sústavné rozhlasové hodinovky o aktualitách literárneho života vrhajú na literárny svet bohato členené analytické svetlo i tieň. Na prvom mieste však napriek tomu – po roku 1990 – stojí Halvoníkova zakladateľská úloha vo vzťahu ku Knižnej revue a najmä – dnes už nejestvujúcej – špičkovej literárnej revue Literika.
Halvoníkov prozaický debut Svrbenie krvi (1996) rozohráva veľmi sľubne poetiku neštylizovanej nahoty možného, no nechceného zúfalstva, podobné Hannikerovým Krutým poviedkam z roku 2002. Ukazuje sa, že je to poetika charakteristická pre súčasnosť. Halvoník sa však dioptriou surového obnaženia ľudskej malosti a útrpnosti podujal stvárniť a pre dnešný čas "mimeticky adaptovať" (Adorno) minulosť. Práve tú tesne pred prevratom roku 1989. Takého návraty – zaiste, najmä na románových plochách – umožňujú využiť výhody odstupu. Dávajú perspektívu pre pochopenie jadra premeny. O novele Svrbenie krvi možno povedať ešte jedno: mala byť napísaná už v roku 1989 či nedlho pred ním. No rozhodne by v tom čase nenašla vydavateľa. Vyšla teda v pravý čas, ak ju vnímame nie len ako sujet, ale aj – v duchu zásad nového historizmu – ako doplnok, takpovediac "kurze Erläuterung" nášho dejinného poznania o príčinách strategických zmien na konci 20. storočia.
Peter Valček
