Halvoníkovo Svrbenie krvi nie je jednoduchým (už vôbec veselým, i keď pokus o humor tu je: „Vidíš, teraz sme si mohli vypiť a pofajčiť si a všetko by bolo iné.“) návodom na riešenie spoločenských i osobných krížoviek, je skôr zrkadlom pre nás všetkých, pohľadom, od ktorého by malo zasvrbieť; a nie vždy len na malíčku, ktorý možno tak ľahko odťať… Veď, napokon, sme vari v súradniciach tejto autorovej predstavy: „Zjavilo sa mi ľudstvo napnuté na kríži. Jedno rameno byť, druhé mať. Zjavila sa mi krvou spotená tvár unaveného Boha. V útrobách sa mu ľahostajne prevaľovali mračná dejín a z očí mu hľadela vyľakaná a večne posledná otázka: Človeče, prečo som ťa opustil?“
Bohuš Bodacz
Sila Halvoníkovho posolstva nie je v celku, ale v častiach. V ustavičnom návrate k jednotlivým skvelým obrazom, sentenciám, situáciám. Vnímateľným imanentne, bez ohľadu na okolie, ba často navzdory. Halvoník rozbíja víziu celistvosti, vytvára model jemných impresií, záchvevov zmyslu a rozumu. Jeho technika evokuje postupy anglického modernizmu, prózy Woolfovej či Joycea. Tak ako vo Woolfovej Záhradách v Kew, vzýva autor čaro okamihu, schopnosť zakúšať text tu a teraz, tak ako Joyce v Dublinčanoch či Ulyssessovi necháva presvitať spoza nesúvislého sledu príbehov vyššiu jednotu pevného podložia klasického žánru. Presne tak ako obaja spomenutí autori necháva text otvorený, včleňuje ho do súvislostí toku života, do nepretržitého prúdu vedomia človeka i spoločnosti, do prúdu, v ktorom má všetko relatívnu platnosť.
Miloš Ferko
