Poézia ako osudový údel
Písanie poézie je pre mňa kľúčovým pýtaním sa na zmysel bytia. Vnímam to tak, že slová a jazyk sú prostriedkom, mostom k možnému vystihnutiu podstaty vesmíru a vyjadrenie osobných pocitov práve prostredníctvom poézie nám odomyká hlbiny jazyka a sveta. Moje pýtanie sa na zmysel bytia sa snaží odhaliť možnosti, skelet, kostru tohto mosta a ak sa to páči aj čitateľovi, znamená to, že možnosti pomenovania a atribúty sveta v mnohom korešpondujú.
Tak pristupujem aj k mojim obľúbeným básnikom. Som aj literárnym kritikom a interpretátorom, pričom štúdie a interpretácie slovenských básnikov druhej polovice 20. storočia sú integrálnou súčasťou mojej poetiky. Hľadám v nich spoločné ohniská s tým, čo chcem vlastnou poéziou vyjadriť a dosiahnuť. Poézia a písanie o nej mi poskytuje tzv. „živú vodu“, napĺňa ma a neviem si predstaviť život bez poézie, či už svojej, alebo celkovo, život bez poézie ako takej. Nazval by som to údelom básnika. Žiť a písať. Písať a žiť. Pokiaľ sa dá, zmysluplne.
Andrej Hablák pre LIC, 2021
