Andrej Hablák photo 1

Andrej Hablák

2. 6. 1977
Dolný Kubín

Napísali o autorovi

Najpresvedčivejšia práca so slovom bola odvedená v debute Váhavo postávam nepripravený odísť. Kombinácia jemnej vnímavosti a neohrabaného fanfarónstva sa ukázala účinnou. Podporila zrejmý zámer prezentovať radosť z písania-snívania. Lyrický aktér si bahní vo svojich poryvoch a náladách, o bežných a banálnych situáciách hovorí ozvláštneným, ba až zamotaným jazykom. Spája a varíruje slová, hľadá čo najprekvapivejšie spojenia slov i obrazov. Umenie improvizácie dostáva tú najsympatickejšiu podobu – váhanie z titulu je intenzívne a, paradoxne, akčné. Lyrický subjekt objavuje jemné fázové posuny – je v stave nepripravenosti konať, ale veľmi sa usiluje dospieť k pripravenosti a azda i ku konaniu. A autor bol v prvej polovici 90. rokov pripravený tento stav suverénne vždy znova a znova pomenúvať.

Viktor Suchý

Jazvyku sa ponárame do uzavretého sveta ovládaného silami a veličinami, ktoré sú nám blízke svojou prirodzenosťou a zároveň sa v nich len málo spoznávame. Jednoznačne v nás sú alebo – my sme v nich. V Hablákovom projekte (pre)natálneho sebazrodenia sa odráža poznanie poetík Mily Haugovej (statický, odstredený svet rozložený na drobné) a Ivana Laučíka (dramatický ťah a vzťah zdanlivo nesúvisiacich entít, ľadové antiseptické pozadie prírody). Dôrazom na silu a bytotvornosť jazyka je zasa podobný tvorbe Petra Macsovszkého. Hablák nie je epigón, viaceré styčné body môžu byť kongeniálne a sú dané tak trochu tým, čo sa časti čitateľov (autorov) zdá ako dostatočne originálne a tvarovo nekonvenčné.

Ján Gavura

Ako najlepšie básne knihy Jazvyk možno hodnotiť texty priľnutie. koniec, ďalej začiatok; pamätám; na prahu jazyka alebo priatelia, a to z jednoduchého dôvodu: je v nich viac rešpektu voči čitateľovi (netrápia). Básne už svojimi názvami zužujú okruh asociácií z niekoľkých miliónov na niekoľko desiatok a svojou umiernenou roztrieštenosťou dávajú šancu netápať od jedného slova k druhému. Ani tak to nie je jednoduché čítanie. Najčastejšie texty vyjadrujú potenciál narodeného, uvedomeného alebo premeneného z jednej podstaty na inú a pri tomto opise nechýbajú ani hodnoty vzťahov (k priateľom, priateľke a najmä k matke prinášajúcej fyzickú existenciu). Text plynie ako tekutý kov, magma, čo preberá tvar svojho okolia, vosk, ktorý odleje tvár masky, prenatálne „pred-stavy“ neznáme, nevypovedané. (...) Vzdušnosť poézie je trochu alibistická, pretože jej nehrozí dopovedanie alebo malý katarzný priestor (čo je v umení nepochybne dobré). Problémom sa však zdá prílišná roztrieštenosť jazyka a niekedy až smiešne kŕčovité vyjadrovanie, v rovine obsahu je to zasa prílišná otvorenosť textov, ktoré môžu znamenať všetko, ale práve tak dobre aj nič. Hablák nepíše zlú poéziu, ale svojou nespoluprácou s čitateľom (s inou skúsenostnou matricou) sa vystavuje riziku, že bude u(po)kojený vlastnými slovami len on sám.

Ján Gavura

Reč/jazyk/hovorenie, charakteristické emblémy Hablákovej poézie, (aj) v zbierke Tichorád kľúčové, sa ďalej rozvíjajú v dvoch rovinách: ako ústredné výrazovévýznamové uzly básní. Redukovať Tichorád na tematizovanie komunikácie je zjednodušovaním tematického záberu. Možno ho oprávnene nazvať reflexívnym (miestami kontemplatívnym). Cez subjektívnu výpoveď smerujú básne k nadosobným, univerzálnym kategóriám. (...) Lyrický subjekt v tranze náhleho rozviazania jazyka (mysle) plynulou moduláciou hlasu v pokojnom stíšenom tóne tichorád hovorí. Reč, prúd básnenia, je sugestívnym neutíchajúcim šepotom bez začiatočného veľkého písmena a záverečného interpunkčného znamienka (možno zariekanie). Neukončené výpovede, myšlienková otvorenosť a lineárne rozvíjanie básní sú dané špecifickým spôsobom nadväzovania, ktorý môže pôsobiť rušivo. Uvoľnením asociačného prúdu Hablák postupne rozvíja prvotný motív (X > X1 > X2 >... > Xn). Vzájomná súvislosť je iba medzi dvoma za sebou nasledujúcimi členmi. Medzi ľubovoľne zvolenými neexistuje žiaden vzťah. Autor sa málokedy vráti k prvotnej myšlienke či motívu, ktorá môže byť nosnejšia ako takáto, hoci efektívna „odbočka“, pričom výsledkom takéhoto „defektného“ nadväzovania môže byť absencia zmysluplnosti básne alebo jej fragmentu.

Jana Pácalová

Osobitosť knihy Tichorád vystupuje na pozadí predchádzajúcej Hablákovej tvorby a vari ešte viac na pozadí celej súčasnej slovenskej poézie, a to vďaka svojej formálno-kompozičnej stránke – jej text je totiž jedinou súvislou básnickou skladbou. Pozornosť upúta azda hneď na začiatku knihy, už pri prvom zbežnom nahliadnutí, výrazná senzibilita, sila vizuálnych, optických, ale aj iných zmyslových vnemov, nezriedkavé synestetické efekty, takmer „hmatateľnosť“ priestoru a dokonca i času („čas narastá plasticky“). Vyníma sa najmä nápadná farebnosť „... vystupujúce, farbou žiariace / nasaté veci, ktoré vyžarujú takotosťou“; „odkrývanie farebných plôch z očí do očí“; „trblietajúcich / sa v nových a nových farbách...“ a v rámci nej predovšetkým komplementárny farebný kontrast oranžovej a modrej: „oranžový jas v očiach / v modrých rukách chvenie.“ Pre celé toto dielo sú však príznačné markantné zmyslové sugescie, nielen zrakové, ale aj sluchové – osobitnú rolu tu hrajú rozličné „dunenia“, vytvárajúce kľúčovú, významotvornú „atmosféru“ skladby, ktorá je celá, povedané zvratom citovaným z nej samej , „popretkávaná rôznymi zvukmi“. Táto celková „prežiarenosť“ a „prezvučenosť“, bohatý, iskrivý kolorit, plastickosť a synestetická sýtosť však nie je výsledkom nejakého spontánneho očarenia lyrického subjektu bezprostredne zmyslovo vnímaným „javovým svetom“. Ona hablákovská „vyžarujúca takotosť“ v konečnom dôsledku neodkazuje na aktuálne prítomnú realitu, ktorá by vo svojich mnohorakých prejavoch zasahovala, „atakovala“ jeho zmysly, ani nevyjadruje fakt, že takýto je skutočný svet, takto to s ním, resp. v ňom naozaj je. Naopak, všetka tá pestrosť a „polyfónna senzualita“ – ako číra imaginácia – akoby mala kompenzačne zapĺňať práve prázdnotu skutočného sveta, resp. vytvárať osobité lyricko-imaginatívne univerzum. Zdá sa totiž, akoby svet, s ktorým má hablákovský subjekt naozaj, in vivo, do činenia, bol preňho „prázdny“ – aspoň „senzitívne“ a komunikačne – resp. v existenciálnom zmysle. Neodmysliteľné postavenie v tomto poetickom univerze má pritom úniková sféra oneirizmu, ríša snových, chiméricko-halucinačných vízií a zážitkov: „temný víriaci / nepokoj priepasti sýteho oneirizmu“. (...) V každom prípade u Habláka ide o vytrvalo, ba až akosi obsesívne tematizovanú kontrastnosť i kontradiktorickosť a paradoxnosť vzťahu objektívna skutočnosť verzus predstavované, virtuálne, halucinované a pod., resp. o jeho neustálu problematizáciu. (...) Hablákova poetická (seba)reflexia, celé jeho „jasné osudové zrenie“ postupuje takpovediac v „smere tíchnutia“, presnejšie povedané, postupuje „tíchnutím“, ktoré je hneď druhým slovom úvodného verša celej skladby – jej incipit totiž znie: „... návrat z tíchnucej európy.“ V konečnom dôsledku je to postup akoby od hlasného k tichému, od tichého k tichšiemu a cez postupné tíchnutie a úplné stíšenie až k nemej prázdnote – alebo na iných úrovniach senzibility: od „vystupujúcej, žiariacej plastickosti“ k „dutosti“, od „takotosti“ a „nesmierne prítomnej reality“ k „nekonečnej neprítomnosti“, „úplnému zabudnutiu“, „nemému gestu konca“. Lyrický hrdina má podľa všetkého „rád ticho“, akoby chcel stíšiť aj vlastnú vnútornú emotívno-senzitívnu explozívnosť, „dunivý“ nepokoj v sebe samom, akoby však zisťoval, že práve to je to jediné, v čom môže mať úplnú istotu, že po takomto stíšení nezostáva vlastne už nič, len prázdnota.

Zoltán Rédey