Andrej Hablák photo 1

Andrej Hablák

2. 6. 1977
Dolný Kubín

Stručná charakteristika

     Od úvodnej zbierky sa Hablákovou témou stalo médium písania a reči ako široko chápaného ontotvorného aktu. Písaním sa osobitým spôsobom uskutočňuje naše vedomie a uvedomovanie si seba (Váhavo postávam nepripravený odísť), básnickým písaním sa dá prenikať do nevypovedateľných vrstiev človeka alebo sveta (Jazvyk) a verbalizovaním myšlienok sa pamäťovo zaznamenáva procesuálnosť života (Tichorád, Leknín).
     V knihe osemnásťročného debutanta A. Habláka Váhavo postávam nepripravený odísť prevláda téma identity, ozrejmovanie si základných pravidiel jestvovania v izolácii a spoločnosti. Časť textov tvoria krátke impresie, lyrické pointované náčrty, väčšiu pozornosť však básnik venuje dlhým meandrovitým úvahám, ktoré sa po roku 2000 stali nápadným poznávacím znakom Hablákovej poetiky. Opisy a monológy, vedené v reálnej a hypotetickej rovine, odrážajú autorovu nerozhodnosť, neskúsenosť a ostávajú záznamami procesov myslenia pred ich štylistickou a pragmatickou korekciou.
     Do abstraktnejších úrovní sa A. Hablák ponára v knihe Jazvyk, v ktorej využíva básnický jazyk na cestu k „pred-stavom“ vedomia, na archeologicko-metaforickú cestu do času pred definitívnym zjavením sa vedomia v človeku. Už názvom knihy naznačil možné ciele, identifikujeme v ňom štvoricu vzájomne podmienených slov – ja, zvyk, jazva, jazyk – tvoriacich metaforu bolestného vypovedania a expedíciu do stavu a procesu ja-zvykania si. Cesta sa končí symbolicky na začiatku vynorením sa vedomia a novým narodením. Aj napriek veľkej heterogénnosti jazyka, rozbitej syntaxi, neštandardnému používaniu interpunkcie a obraznosti, kde reálne objekty (substancie) nahrádzajú iba ich materiálne a jazykové metonymie (akcidenty), je kniha vďaka tematickému rámcu čitateľná ako zážitkový artefakt aj výskumný projekt.
     Gnozeologické ambície autora sú prítomné aj v ďalších dvoch knihách. Popri poznávaní sa do popredia dostávajú aj emotívnosť, exaltovanosť a citovo zafarbená ódická tonalita. V knihe Tichorád sa základom stáva simultánnosť vedomia subjektu, ktoré vo svojej totalite zhromažďuje, organizuje a znovu vyvoláva prítomne prežívané aj v minulosti prežité a spája ich do nového celku. Vedomie je sústredené na seba, ignoruje dokonca vlastnú telesnú časť, opisuje „udalosti ducha“ a písaním potvrdzuje svoj obsah: všetko, čo človeka robí takým, aký je. Len časť procesov vedomia je zámerná, umožňujúca vôľou ovplyvňovať obsah, oveľa väčšmi autora zaujímajú spontánne napĺňania a vyprázdňovania vedomia. Osobitným stavom je prázdnota (inercia, nirvána, zobrazená motívom „dutosti“), na jednej strane oslobodzujúca, na druhej strane ako hrozba. Prítomnosť konvergentnej subjektivity zároveň vyvoláva u autora otázky, ako nadväzovať spojenie s inými subjektmi a aká je možnosť porozumenia si ako praktického problému aj ako gnozeologického princípu.
     V knihe Leknín sa okruh tém rozširuje, hoci stále ho možno ohraničiť skúmaním možností vnímania, písania a prežívania. Na rozdiel od rozsahom neveľkej zbierky Tichorád autor v Lekníne uplatňuje postupy nielen priameho zápisu prežívaného (prvý a záverečný cyklus Tebe a Dávne mesto), ale aj reflexiu naučeného (prostredná časť Leknín), ktoré sa postupne stáva súčasťou vedomia a myslenia subjektu.

Ján Gavura, 2012