Andrej PLÁVKA v r. 1918 – 27 študoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši, potom právo na Karlovej univerzite v Prahe (nedokončil). R. 1930 – 39 bol pracovníkom YMCY v Lučenci, Kroměříži, Hradci Králové, Bratislave, 1939 – 45 vedúcim Ústavu pre sociálnu a kultúrnu starostlivosť, od 1945 prednostom tlačového odboru na Povereníctve informácií, potom tajomníkom ústredného výboru Národného frontu, 1949 – 57 riaditeľom vydavateľstva Tatran, 1957 – 63 prvým tajomníkom Zväzu slov. spisovateľov, 1965 – 68 riaditeľom vydavateľstva Tatran, 1969 – 82 predsedom Zväzu slov. spisovateľov v Bratislave. Po prvých časopiseckých básňach vydal zbierku veršov Z noci i rána (1928). Autora zbierky Vietor nad cestou (1940), básnickej skladby Tri prúty Liptova (1942), zbierok Ohne na horách (1947), Zelená ratolesť (1950), Domovina moja (1953), Neumrel na koni (1974), poémy Tri vody (1954), zbierok Sláva života (1955), Liptovská píšťala (1957), Kosodrevie (1958), Vyznanie (1960), Palmy a limby (1961), Zrelosť (1963), Korene (1965), Zbohom, lásky moje (1967), Testament (1972), Post scriptum (1977), Horec (1980), poémy Zámlky nad jazerom (1983). Deťom adresoval knižky veršíkov Nová cesta (1952) a Sto dolín – sto vŕškov (1965). Z prózy sú v jeho tvorbe zastúpené romány, novely, eseje, črty, reportáže i memoáre. Napísal román Obrátenie Pavla (1941), zbierky noviel Návrat Petra Hugáňa (1949) a Siedmi (1952); cestopisné reportáže V krajine šťastných ľudí (1952) a Rumunská jar (1954); knihy spomienok Smädný milenec (1971) a Plná čaša (1976); knihu esejí Rodné listy (1979). Posmrtne vyšla zbierka noviel Jastrab (1982). Jeho poézia i próza vyšla vo viacerých výberoch (Všade Ťa vidím, 1972; Moje najmilšie, 1977; Pozdné verše, 1981 a i.), ako aj v maďarskom a ruskom preklade.
